XII. Posledné rany a Egypt

V 15. kapitole knihy Zjavenie nastáva výrazný obrat. V prvej časti proroctvo zahŕňalo dejiny od čias proroka až po dobu konca, od Ježiša Krista až po súd. V druhej časti sa videnie sústreďovalo priamo na dobu súdu, posledný úsek dejín pred Božím príchodom.

V tejto tretej časti sa prorocký pohľad presúva na obdobie, ktoré nasleduje po konci čias, od súdu až po nový Jeruzalem. Po prvý raz bude chod dejín priamo, skutočne a úplne ovplyvňovať sám Boh.

Táto oznamovaná skúsenosť je úplne nová a neporovnateľná, tak pre Babylon, ako aj pre Jeruzalem. Boží hnev sa nikdy predtým neprejavil takou silou a jeho dôsledky neboli nikdy také radikálne. Zjavenie hovorí o „veľkom zemetrasení“, akého nebolo odvtedy, čo je človek na zemi (Zj 16:18). Božia stvoriteľská moc nikdy nepôsobila s takou intenzitou a premena nikdy nebola taká hlboká.

„Hľa, všetko tvorím nové“ Zj 21:5

Boží hnev, ktorý bol v predchádzajúcom videní ohlásený symbolom veľkého lisu pretekajúceho vínom, je teraz opísaný ako naplnený. Od obrazu lisu sa prechádza k obrazu pohára. Jazyk zostáva symbolický. Motív pohára je prevzatý zo Starej zmluvy. Na starovekom Blízkom východe sa pohár používal v súvislosti s prorockým vyjadrením. Jozef pomocou kalicha naznačuje budúcnosť (1 Moj 44:5). Prorok Jeremiáš v ňom vidí prichádzajúci súd národov:

„Takto mi riekol Hospodin, Boh Izraela: Vezmi z mojej ruky tento kalich s vínom hnevu a napoj ním všetky národy, ku ktorým ťa posielam. Keď sa napijú, budú sa potácať a šalieť pre meč, ktorý posielam medzi nich“ Jer 25:15–16

Skôr než sa odohrá posledná kapitola Božieho súdu, prorocký obraz sa opäť prerušuje mlčaním v chráme. Prorocký pohľad však vidí ďalej než sedem pohrôm, predbieha udalosti a opisuje výsledok posledného stretnutia medzi mocou zhora a silami zdola. Prorok vidí scénu víťazstva. Jeho pozornosť najprv upúta rozľahlé more, hladké ako sklo (Zj 15:2). Tento obraz, známy už zo súvislosti s chrámom (Zj 4:6), predstavuje vody oblohy a pripomína stvorenie, ktoré Biblia opisuje ako víťazstvo nad vodami.

Nasledujúce videnie uvádza na scénu zástup zachránených. Prorok ich vidí podobne ako Izraelcov v čase odchodu z Egypta. Stoja na mori, ktoré je svedectvom víťazstva Boha nad živlami, a spievajú pieseň Mojžišovu (2 Moj 15), oslavujúcu Božie víťazstvo nad nepriateľmi Izraela.

Po tomto videní víťazstva, ktoré zaručuje budúcnosť, sa prorocký pohľad vracia späť. Pozornosť sa znovu sústreďuje na sedem anjelov, tesne predtým, než vylejú svoje nádoby. Prorok ich vidí vychádzať z otvoreného chrámu, oblečených do rúcha z jemného ľanu, ktoré nosí veľkňaz v deň slávnosti zmierenia (Zj 15:6; 3 Moj 16:4). Celá scéna pripomína obrad, ktorý predstavoval záver zmierenia v deň kippúr.

„Nech niet nikoho v svätostánku, keď vstúpi do svätyne na vykonanie obradu zmierenia“ 3 Moj 16:17

A naozaj, chrám sa naplnil dymom slávy a moci (Zj 15:8) ako znamením, že od tejto chvíle tam už nikto nesmie vstúpiť a že dielo zmierenia je dokončené. Rovnaký jav charakterizuje aj ukončenie stavby svätostánku v Druhej knihe Mojžišovej. Aj tam oblak slávy preniká priestorom svätyne ako viditeľný prejav prítomnosti Večného (2 Moj 40:34). Výsledok je rovnaký – nikto nemôže vstúpiť do stanu (2 Moj 40:35).

Tento obrad znamená, že je definitívne určený osud každého človeka. Končí sa príhovorná služba Krista. Tento koniec má zásadný význam aj pre ľudí. Pečať je len nebeským potvrdením, že návrat späť už nie je možný.

Príklad egyptského faraóna z obdobia vyjdenia z Egypta tento princíp jasne ilustruje. V prvej polovici rán Písmo opakovane hovorí, že faraón zatvrdil svoje srdce sám (2 Moj 7:13.22; 8:15; 9:7.25). Až v druhej polovici sa mení podmet a čítame, že jeho srdce bolo zatvrdené (2 Moj 10:1.20.27; 14:4.8). Tvrdohlavým zotrvávaním v hriechu sa človek dostáva do bodu, z ktorého už niet návratu. Tento psychologický a morálny proces sa naplno prejaví v dobe konca, keď každý vedome a opakovane potvrdí svoju vlastnú voľbu. Ľudia sú zapečatení.

Prídu rany, no ľudia sa nezmenia. Nie preto, že by nemohli, ale preto, že už nechcú. Niečo sa v človeku zlomilo. Hriech v človeku láme schopnosť reagovať, chápať a meniť sa. Podstata hriechu nespočíva v tom, že by dráždil Boha, ale v tom, že rozkladá človeka zvnútra. Trest hriechu spočíva v tom, že hriech ničí človeka natoľko, až jedného dňa už niet čo zachrániť. Človek sa potrestal sám.

Zaznie posolstvo troch anjelov a ľudia sa rozhodnú. Zostávajú len dve skupiny. V tejto chvíli je dovolené, aby sa sily zla naplno prejavili, aby bolo zrejmé, kam satan doviedol tento svet. Ten istý princíp je vyjadrený aj slovami Písma:

„Kto pácha neprávosť, nech ju ešte pácha; špinavý nech sa špiní ďalej; spravodlivý nech ďalej koná spravodlivosť a svätý nech sa ďalej posväcuje“ Zj 22:11

Aj počas siedmich rán, ktoré predstavujú záver súdu, sa opakuje rovnaké konštatovanie:

„No nekajali sa“ Zj 16:9.11.21

Chvíľa zatvorenia chrámu zodpovedá obdobiu vylievania čiaš (Zj 15:8). Hnev, predvídaný už pri šiestej pečati (Zj 6:17) a siedmej trúbe (Zj 11:18–19), bol jasne oznámený v posolstve tretieho anjela ako prichádzajúca realita.

„Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu“ Zj 14:9–10

Sedem čiaš chronologicky nasleduje po trojanjelskom posolstve a začína sa v okamihu, keď sa nadvláda šelmy (Zj 13:16) stala realitou. Už pri prvej čaši je zrejmé, že súd sa týka tých, ktorí mali znak šelmy a klaňali sa jej obrazu (Zj 16:2). Sedem čiaš v skutočnosti opakuje súd, ktorý sprevádzal sedem trúb počas dejín. Rany prebiehajú paralelne v rovnakom poradí ako trúby.

PRVÁ TRÚBA / PRVÁ ČAŠA
zem – zem

DRUHÁ TRÚBA / DRUHÁ ČAŠA
krvavé more – krvavé more

TRETIA TRÚBA / TRETIA ČAŠA
rieky a pramene – rieky a pramene vôd

ŠTVRTÁ TRÚBA / ŠTVRTÁ ČAŠA
slnko – slnko

PIATA TRÚBA / PIATA ČAŠA
priepasť a tma – priepasť a tma

ŠIESTA TRÚBA / ŠIESTA ČAŠA
Eufrat – Eufrat

SEDMÁ TRÚBA / SIEDMA ČAŠA
Boží hnev – ľadovec, kráľovstvá

Kým trúby zasahujú len tretinu územia, rany z čiaš ho postihujú celé – zem, more, slnko. Trest sprostredkovaný týmito ranami dopĺňa a uzatvára súd, ktorý prebiehal prostredníctvom trúb. To jasne ukazuje, že ide o posledný súd. Sedem trúb krok za krokom sleduje neprávosti cirkvi, sedem čiaš sa sústreďuje na samotný koniec dejín. Tento súd má dve presne vymedzené fázy.

Prvú fázu tvoria prvé štyri rany (Zj 16:1–9). Sú charakterizované súdom ako dôsledkom hriechov ľudí a prebiehajú podľa zákona odplaty. Druhú fázu tvoria piata až siedma rana (Zj 16:10–21). Ide o fázu Harmagedonu, ktorá si vyžaduje priamy zásah zhora ako odpoveď na zoskupenie síl zdola.

Od prvej čaše je nepriateľský tábor jasne označený. Sú to tí, ktorí prijali znamenie šelmy (Zj 16:2). Zhubný vred, ktorý ich postihuje, zodpovedá bezbožnosti, ktorá ho vyvolala. Znamenie šelmy sa mení na vred, ktorý pokrýva telá a pripomína malomocenstvo prekliatych v Starej zmluve (5 Moj 28:27, 4 Moj 13). Je vonkajším znakom vnútornej skazenosti, ktorá rozožiera uctievačov šelmy.

Trest je súčasťou samotného hriechu. Uctievanie šelmy so všetkým, čo k nemu patrí – podriadenosť a zapredanosť – v sebe nesie vlastné ovocie záhuby. Opis prvej rany obsahuje až ironický rozmer.

Pripomína šiestu egyptskú ranu, ktorá postihla ľud aj kňazov a kúzelníkov (2 Moj 9:11). Choroba zasahuje tých, ktorí prijali znamenie šelmy, aj samotnú šelmu. Babylonskému božstvu je strhnutá maska podobne, ako kedysi egyptským bohom. Sú odhalení ako podvodníci. Dôkazom je, že trpia rovnako ako ostatní. Nikto nie je ušetrený. Dokonca ani kňazi, nielen prostý ľud, sa nestávajú výnimkou, ale obeťami vlastného systému.

Rovnako ako prvá trúba, aj rana prvej čaše zasahuje zem. Teraz však zasahuje priamo ľudí. To, čo bolo pri trúbe ešte spálením plodín, sa teraz objavuje na ľuďoch samotných. Zhubný vred nevyrastá z ničoho; je prirodzeným dôsledkom procesu v čase. Nešťastie naznačené pri prvom zaznení trúby dosahuje svoj plný rozvoj a vrchol pri prvej pohrome. Spálenie, ktoré oznamovala prvá trúba, predstavovalo stav skazy v budúcich vojnách s barbarmi v čase, keď cirkev dovŕšila boj za svoju zvrchovanosť.

Zhubný vred vyliaty z prvej čaše predstavuje ešte vážnejší stav skazy. Zlo je tu znásobené a nachádza sa v pokročilejšom štádiu. Pripomeňme si, že trúby sa dotýkali len tretiny zeme, zatiaľ čo čaše zasahujú celú zem.

Prorok zo Zjavenia opisuje poslednú drámu ľudských dejín výrazmi pripomínajúcimi nepokoje, ktoré sprevádzali prevzatie moci cirkevnou autoritou. To, čo sa na počiatku kresťanských dejín odohrávalo len v lokálnom meradle, tu nadobúda svetové rozmery. Skutočnosť, že ľudia trpia vredom ešte aj pri piatej čaši, ukazuje, že ťažkosti budú pretrvávať. Prvú fázu charakterizuje moc cirkevnej autority, ktorá ovládla celú zem, so všetkým, čo s tým súvisí – s podvodmi a netoleranciou.

Prorok Daniel to predpovedal. Na konci 11. kapitoly (Dan 11:42–43) oznamuje, že na konci času náboženská moc predstavovaná Babylonom ovládne celú zem. Úsilie o ovládnutie celej zeme sa nedá zakryť. Vo vnútri cirkvi aj navonok sa o ňom hovorí, sníva a ospravedlňuje sa. V svetle posledných udalostí sa čítanie proroctiev Daniela a knihy Zjavenie vyjasňuje. Budúcnosť ukáže, v akých meradlách a akým spôsobom sa tieto proroctvá naplnia.

Nasledujúce dve čaše sú vyliate na vodstvo zeme: na more pri druhej rane a na rieky pri tretej rane. Rana, ktorá nasleduje, pripomína prvú egyptskú ranu. Voda sa mení na krv (2 Moj 7:17–21). V podmienkach starovekého Egypta mala táto rana mimoriadny význam, pretože Níl, uctievaný ako boh, zabezpečoval život krajiny.

Skúsenosť posledných nepriateľov pri úsvite konečného vyslobodenia sa podobá skúsenosti nepriateľov Izraela pri odchode z Egypta. Náhle si uvedomia, že boh, do ktorého vkladali všetku nádej, bol v skutočnosti pôvodcom smrti. Namiesto vody zostáva len krv.

Výklad tejto rany poukazuje na zákon odplaty: „Preliali krv“, preto im je dané „piť krv“ (Zj 16:6). Znova sa ukazuje, že hriech nesie svoj trest. Sú otrávení smrťou, ktorú sami spôsobili. Trest presne zodpovedá ich činu. Anjel vôd to potvrdzuje slovami: „Zaslúžili si to“ (Zj 16:6). Anjel oltára, spájaný s mučeníkmi a obeťami babylonského útlaku, odpovedá ozvenou:

„Áno, Pane, Bože vševládny. Pravdivé a spravodlivé sú tvoje súdy“ Zj 16:7

Druhá a tretia trúba oznamovali pohromy, ktoré zasiahli vody mora a potom vody riek a pramene (Zj 8:8–11). V čase trúb tento obraz vyjadroval duchovný stav ľudí tej doby. Cirkev, pohltená upevňovaním politickej nadvlády, stratila zmysel pre podstatné. Chýbal duchovný život, symbolizovaný živou vodou. Kým trúby zasiahli iba tretinu vôd, rany teraz zasahujú celé vodstvo zeme. Tentoraz to nie je len more, ktoré sa mení na krv (Zj 16:3), ale aj rieky a pramene vo vnútrozemí (Zj 16:4). Duchovný stav občanov Babylona je tragický.

Pre vyhnanca z Patmosu je obraz krvavých vôd ešte naliehavejší. Na malom ostrove obklopenom morom to znamená, že horizont sa uzavrel zo všetkých strán – navonok aj dovnútra. Voda sa stala krvou. Babylonskí ľudia už nemajú nádej, pretože niet ničoho, čo by v nich vzbudilo túžbu po inom živote.

Zhoršenie ťažkostí spôsobených predchádzajúcou čašou je výrazné. K nedostatku vody sa pridáva horúčava. Niet mrakov ani nádeje. Duchovné sucho, ktoré panuje v tejto fáze, je neznesiteľné. Aj tu je trest spojený s bezbožnosťou podľa rovnakého princípu odplaty. Vzťah k štvrtej trúbe dodáva tomuto obrazu ironický rozmer. Tak ako štvrtá trúba, aj štvrtá čaša sa týka slnka (Zj 16:8).

Kým v 8. kapitole nasledovalo zatmenie slnka a čiastočná tma, tu naopak slnečné žiarenie silnie, páli a prináša utrpenie a smrť. Ľudia sa stávajú obeťami vlastnej modloslužby. Slnko, z ktorého urobili boha, sa stalo zdrojom ich bolesti a sklamania.

Zásah ide priamo na jadro problému. Zasiahnutý je trón šelmy (Zj 16:10). Rana, ktorá z toho vyplýva, pripomína ranu z piatej trúby. Scénu zahaľuje tma. Pri piatej trúbe pochádzala tma z hlbín priepasti, z temnoty a ničoty, ktorá je dôsledkom popretia Boha a sprevádza svetský humanizmus Francúzskej revolúcie (Zj 9:1–2). Vtedy tma zasiahla len tretinu priestoru (Zj 8:12), teraz pokrýva celé kráľovstvo (Zj 16:10). Popretie Boha bolo kedysi vlastné vonkajším protináboženským mocnostiam.

Teraz sa stáva nedeliteľnou súčasťou náboženstva. Ak použijeme obraz proroka Daniela, juh sa stal súčasťou severu (Dan 11:43). Babylon upevňuje svoju nadvládu nad egyptským faraónom, ktorý symbolizuje zrieknutie sa Boha. Trest vyplýva priamo z neprávosti. Pretože ľudia zbožňovali šelmú na tróne tmy a ničoty, stretávajú sa všade s tmou a ničotou.

Opäť sa stávajú obeťami vlastného náboženstva smrti. Táto rana pripomína aj deviatu egyptskú ranu, predposlednú, ktorá predchádzala konečnému smrtiacemu zásahu proti egyptským prvorodeným. Rovnakým spôsobom piata čaša obsahuje zlo všetkých predchádzajúcich rán. Ľudia trpia vredmi z prvej čaše aj bolesťami ostatných čiaš. Intenzita utrpenia dosahuje vrchol. Nenávisť voči Bohu rastie priamo úmerne utrpeniu.

Ľudstvo prešlo od modloslužobníctva prvej rany (Zj 16:2) k rúhaniu sa menu Boha, ktorý má moc nad pliagami (Zj 16:9) a napokon k rúhaniu sa nebeskému Bohu (Zj 16:11), absolútnemu Bohu vesmíru. Ľudia si čoraz viac uvedomujú, že sa mýlili, no namiesto toho, aby zmenili svoju cestu, zatvrdzujú sa a vedome sa obracajú chrbtom tomu, ktorého mali poznať. Od náboženského zmätku prechádzajú k zámernej nenávisti voči Bohu.

Ich správanie sa podobá správaniu egyptského faraóna. Aj on, donútený ranami uznať Božiu existenciu, sa utvrdil vo vzbure a agresívnejšie než kedykoľvek predtým sa obrátil proti samotnému Bohu. Zrážka je nevyhnutná.

Tento obraz tragickej neochoty k pokániu odhaľuje hlbokú duchovnú tmu, ktorá je ovocím zatrpknutého odmietania Boha v záverečnej fáze hriechu. Aj keď sa ľudia stretávajú s realitou svojej viny, odpoveďou je ešte väčší vzdor voči Stvoriteľovi. Tak sa zavŕši úplné odcudzenie od milosrdenstva a prichádza rozsudok, ktorému nemožno uniknúť.

Šiesta čaša, podobne ako šiesta trúba, postihuje Eufrat (Zj 16:12; porovnaj Zj 13–14). Text je teraz konkrétnejší. Vody babylonskej rieky vysychajú, aby „bola pripravená cesta kráľom od východu slnka“ (Zj 16:12). V biblickej pamäti je vyschnutie Eufratu spojené s dobytím Babylonu Cýrom v roku 539 pred Kr.:

„Ja poviem hlbine: Vyschni! Ja vysuším tvoje rieky; ja vravím Kýrosovi: Môj pastier! On splní všetku moju vôľu“ Iz 44:27–28; porovnaj Jer 50:38

Táto súvislosť sa vysvetľuje aj stratégiou bitky, ktorú opisuje grécky historik Herodotos (484–425 pred Kr.):

„Cýrus rozmiestnil väčšinu vojsk pri ústí rieky do mesta…, iných po prúde rieky. Keď hladina vody poklesla a riečisko sa stalo prebroditeľným, Peržania vstúpili touto cestou do Babylona“ Herodotos I, 190–191

Zmienení králi od východu (Zj 16:12) sú jasnou narážkou na Cýra, ktorého príchod bol v pamäti Izraela uchovaný ako obraz Božej záchrany prichádzajúcej z východu.

„Ja som ho z milosti vzbudil a ja urovnávam všetky jeho cesty. On vystaví moje mesto a prepustí zajatých môjho ľudu bez výkupného, bez úplatku“ Izaiáš 45:13

„Kto vzbudil od východu toho, ktorého víťazstvo stretá na každom kroku? Kto mu vydáva napospas národy a podmaňuje kráľov?“ Izaiáš 41:2; 41:25

Treba si uvedomiť, že pád Babylona bol kľúčovou udalosťou v dejinách Izraela. Kniha Daniel z neho robí základ, na ktorom stavia celú svoju štruktúru (Dan 1:21; 6:28; 10:1). Práve vďaka Cýrovi, kráľovi povolanému z východu, sa otvárajú dvere zajatia a židovský ľud sa môže vrátiť domov, aby znovu budoval Jeruzalem a obnovil svoju stratenú identitu. Keď prorok Izaiáš spomína Cýra, jeho jazyk vedome odkazuje na čin stvorenia.

„Ja, Hospodin, činím všetko, nebesá rozvíňam celkom sám, sám od seba rozprestieram zem. Ja vravím o Kýrosovi: Môj pastier! On splní všetku moju vôľu. Jeruzalemu vravím: Buď zbudovaný! Nech sa kladú základy chrámu“ Izaiáš 44:24–28; porov. 45:18; 43:15

Prorok knihy Zjavenie nadväzuje na túto pamäť Cýra, návratu zo zajatia a očakávania obnovy Jeruzalema, keď opisuje udalosť šiestej rany. Ohlasuje sa pád mýtického Babylona a konflikt, ktorý ho sprevádza, otvára cestu konečnému vyslobodeniu a stvoreniu nového Jeruzalema. Text stavia dva tábory oproti sebe. Na jednej strane stojí tábor „kráľov od východu slnka“, ktorý predstavuje sily záchrany a vernosti Jeruzalemu. Na druhej strane tábor „kráľov sveta“ (Zj 16:14), ktorý zosobňuje sily Babylonu.

V tomto druhom tábore sú zmobilizované všetky nepriateľské sily, najmä démonické mocnosti, ktoré prorok opisuje obrazom žíab. Šiesta pohroma vedome pripomína druhú ranu z Exodu (2 Moj 7:26; 8:8–11). Žaba, ktorá bola v Egypte uctievaná ako bohyňa plodnosti (Hiqit), zaplavila aj tie najintímnejšie priestory – domy, spálne, lôžka (2 Moj 7:28). Text tak s jemnou iróniou odhaľuje klamlivosť modloslužby.

Božstvo, ktoré malo podporovať život, sa stáva prekážkou života. Situáciu ešte viac umocňujú kúzelníci, ktorí ranu napodobňujú, aby dokázali vlastnú moc, no v skutočnosti iba zhoršujú stav. V judaizme Jánovej doby boli žaby chápané ako symbol podvodných kúzelníkov a duchov, ktorí sídlia pri vodách.

Žaby tak predstavujú nadprirodzenú moc. Kniha Zjavenie ich výslovne označuje ako „diabolských duchov“ (Zj 16:14), ktorí vychádzajú z úst troch nepriateľských šeliem: draka, ktorý zosobňuje diabla (Zj 12), šelmy z mora, predstavujúcej inštitucionálny Babylon (Zj 13:1–10), a šelmy zo zeme, nazývanej „falošný prorok“.

Nech už je totožnosť týchto žíab akákoľvek, či už ide o paranormálne sily alebo o politické a rečnícke podvody, ako naznačuje ich pôvod a ich „kvákanie“, cieľ zostáva rovnaký – zviesť a zhromaždiť kráľov celého sveta (Zj 16:14), aby sa postavili proti príchodu zhora. Tento zámer však nie je nový. Jeho korene siahajú až k udalosti Babylonskej veže.

„Potom si povedali: Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá“ 1 Moj 11:4

A odvtedy je to stále tá istá ambícia Babylona: zjednotiť sa, aby sa ľudia pozdvihli až do nebies, k „bráne bohov“ a zaujali Božie miesto vo vláde kráľovstva zdola. Po prvý raz však od čias starého Babylona nadobudol tento zámer svetové meradlo. Do tohto projektu uzurpácie autority je zahrnutý celý svet. Aj kniha Daniel predpovedala takéto zhromaždenie. Na konci všetkých konfliktov hebrejský prorok videl, ako sa zjednocuje moc zeme, severu i juhu, proti „svätému vrchu nádhery“ (Dan 11:45), ktorý nie je ničím iným než Sionom, nebeským Jeruzalemom.

Ide o posledný globálny konflikt. Tentoraz však nestavia ľudí proti sebe, ale spája ľudstvo v jednom kozmickom zápase proti svätému vrchu. Kniha Zjavenie dáva tejto bitke hebrejské meno Armagedon (Zjav 16:16). Výraz „Armagedon“ znamená „vrch Megido“. Paralela medzi prorockým slovom Daniela a prorockým slovom Zjavenia vytvára súvislosť medzi Megidom a Jeruzalemom, teda „svätým vrchom nádhery“. V symbolickej knihe majú aj mená symbolický význam, nie čisto geografický.

Výklad Armagedonu ako apokalyptickej vojny musí byť v súlade s predchádzajúcimi zjaveniami o svätých vojnách. Zjavenie Jána neodhaľuje záver dejín spôsobom, ktorý by sa zásadne líšil od posolstva prorokov v Písme. Armagedónsku bitku je potrebné čítať vo svetle postupného odhaľovania, tak ako ho ponúka samotná kniha Zjavenie Jána.

Kontext, najmä Zjavenie 17:12–16 a 19:11–21, objasňuje význam Armagedonu. Biblický obraz babylonskej vojny proti Bohu a Baránkovi nemá nič spoločné so špekuláciami o vojenských konfliktoch na Strednom východe, ktoré sú dnes rozšírené.

Dôležitý motív Armagedónskej bitky nachádzame v konflikte, ktorý sa odohral pri Megide a týkal sa pravej bohoslužby. V rozhodujúcej skúške Eliáša proti Baálovým prorokom zostúpil oheň z neba ako dôkaz, že Jahve je jediným pravým Bohom (1 Kr 18:19–40). Táto konfrontácia sa skončila súdom nad falošnými prorokmi. Symbolické postavenie dvoch strán pri Armagedone – „drak, šelma a falošný prorok“ proti Ježišovi a jeho ľudu – jasne pripomína tento historický stret.

Ak Ján vedome odkazuje na Eliášovu skúsenosť z hory Karmel, potom chápe Armagedonskú bitku ako duchovný konflikt o uctievanie, v ktorom bude každý človek postavený pred konečné rozhodnutie určujúce večný osud. Zjavenie Jána vníma starozákonné vojny izraelského Boha ako predobrazy celosvetového boja, ktorý nazýva Armagedon. Hovorí o „vrchu Megido“ (Harmagedon), pretože myslí predovšetkým na Jeruzalem.

Miestom boja je, ako predpovedal prorok Daniel, „svätý vrch nádhery“ (Dan 11:45). Králi zeme a všetky mocnosti sa zameriavajú na jediný cieľ – ovládnuť Jeruzalem.

Nejde však o Jeruzalem moderného Izraela. V symbolickom jazyku knihy Zjavenie ide o duchovný Jeruzalem. V knihe Daniel predstavuje Sion nebeské Božie kráľovstvo. V 2. kapitole je toto kráľovstvo zobrazené ako vrch (Dan 2:35, 44–45). Rovnaká nádej sa črtá aj na konci 11. kapitoly v obraze „svätého vrchu nádhery“.

V Starej aj Novej zmluve sa Jeruzalem stáva menom mesta zhora (Gal 4:26), naplneného plnosťou a Božou prítomnosťou (Žid 12:22). Práve na tento Jeruzalem sa zameriava útok síl zeme. Podobne ako stavitelia Babylonskej veže sa snažia premeniť mesto zdola na raj podľa vlastných predstáv. Nádej chcú vybudovať tu, pomocou babylonského boha, a vylúčiť Boha zhora. Tento spôsob myslenia však nevznikol zo dňa na deň.

Podľa vzoru faraóna je potrebné opakované odmietanie, aby človek dospel k vedomému a definitívnemu odmietnutiu Božieho kráľovstva. Toto nebezpečenstvo sa týka všetkých v miere, v akej nechceme priznať vlastné zlyhanie alebo sa postupne prestávame spoliehať na nádej prichádzajúcu zhora. Práve tu prorok náhle mení tón. Od prorockého posolstva, ktoré oznamuje budúcu udalosť, sa obracia k existenciálnemu poučeniu, ktoré sa týka všetkých nás, tu a teraz.

„Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bdie a chráni si odev, aby nechodil nahý a aby nevideli jeho hanbu“ Zj 16:15

Všetkým tým, ktorí sa usadzujú tu dolu, všetkým babylonským obyvateľom, ktorí si zvykli dôverovať viditeľnej moci a géniu bohov, zaznieva toto posolstvo ako vážna výzva. Neobracia sa len na neveriacich či materialistov. Je namierené predovšetkým na spoločenstvo „svätých“, na tých, ktorí tvoria posledné ohnivko svedectva, na cirkev poslednej doby. Nie je náhodou, že toto blahoslavenstvo nadväzuje na osobitnú radu adresovanú laodicejským kresťanom (Zj 3:18).

Harmagedonská bitka v plnom zmysle prepukne až po vyliatí siedmej čaše. Prvýkrát trest prichádza zhora a jeho účinok je definitívny. Hlas, ktorý to vyhlasuje, zaznieva z nebeského chrámu. Je to vyhlásenie: „Stalo sa“ (Zj 16:17). Rovnaké slová zaznejú aj v Zj 21:6 v súvislosti s počiatkom a koncom, s alfou a omegou. Zatvrdzovanie nepriateľov dospelo do konečného štádia. Prvýkrát sa babylonský tábor otvorene stavia proti Bohu a rúhanie dosahuje svoj vrchol.

Pri štvrtej rane sa ľudia rúhajú menu (Zj 16:9), pri piatej rane nebeskému Bohu (Zj 16:11) a pri siedmej rane už jednoducho Bohu. Rúhanie sa stáva všeobecným a absolútnym. Posúva sa od abstrakcie k otvorenému odporu, od vzdialenej predstavy Boha až k priamej vzbure proti nemu.

Po prvýkrát rana zachvacuje celý vesmír, nielen ľudstvo. Celá príroda je otrasená. Zasiahnuté sú ostrovy aj vrchy (Zj 16:20). Objavuje sa jasná paralela s egyptskými ranami, ktorých dosah mal tiež kozmický rozmer. Siedma rana je sprevádzaná neslýchaným krupobitím (Zj 16:21; porov. 2 Moj 9:22 a nasl.).

Záznam z 2. knihy Mojžišovej dvakrát zdôrazňuje, že rana dopadá na ľudí, zvieratá aj na všetky poľné byliny (2 Moj 9:22, 25). Vyliatie hnevu, ktoré bolo dovtedy len oznamované (Zj 14:8, 10), teraz dosahuje plné naplnenie.

„Boh si spomenul na veľký Babylon, aby mu dal kalich vína svojho rozhorčeného hnevu“ Zj 16:19

Tak ako v príbehu o Babylonskej veži, aj tu dochádza k zostúpeniu zhora a k rozptýleniu budovateľov. Jednota, ktorú sa Babylon snažil vybudovať vlastnými silami, je definitívne rozbitá.

„A veľké mesto sa rozpadlo na tri časti“ Zj 16:19

Tri vedúce sily, ktoré vystupovali pod jednou zástavou – drak, šelma a falošný prorok – sú teraz rozbité. Výsledkom tohto rozkladu je pád národov (Zj 16:19). Tento zmätok je jasným znamením pádu Babylona. Hlavným cieľom Ježišovho návratu však nie je len zničenie Babylona, ale ustanovenie večnej vlády mieru a spravodlivosti na Zemi.

Proroctvo o posledných ranách v knihe Zjavenie je úzko späté s výkladom Božieho súdu a záverečných udalostí dejín, preto prirodzene nadväzuje na systematický výklad Knihy Zjavenie Jána, kde sú jednotlivé prorocké cykly zasadené do historicko-teologického rámca; paralela medzi Egyptom a Babylonom zároveň odkazuje na tému Božích zásahov do dejín, ktoré sú podrobnejšie rozpracované v kontexte posledných udalostí dejín, pričom obraz výjdenia z Egypta a piesne Mojžišovej nachádza svoj historický základ aj v starozmluvnom pozadí opísanom v článku Exodus a Egypt; celý prorocký oblúk napokon smeruje k víťazstvu Boha a obnoveniu stvorenia, ktoré zapadá do širšej perspektívy Božieho kráľovstva a nového poriadku po súde.