Spasenie a posvätenie

Božia láska je niečo, čo každého kresťana dokáže hlboko zasiahnuť. Boh je taký láskavý a súcitný, že kto si to skutočne uvedomí, nemôže zostať ľahostajný. Vo svojej láske k hriešnemu ľudstvu Boh dokonca obetoval svojho Syna. Božia láska a Jeho starostlivosť o človeka sú zjavné naprieč celým Písmom – ide o ústrednú črtu Božieho charakteru a základný princíp nebeskej vlády. Práve tento vzácny Boží atribút však satan zneužíva, aby zvádzal Boží ľud.

Mnohí kazatelia a učitelia sa dnes zameriavajú takmer výlučne na zvestovanie Božej lásky a ďalších povzbudivých tém, ktoré sú samy o sebe správne a potrebné. Problém však nastáva vtedy, keď sa hovorí len o nich. Ak Boží ľud počúva iba túto príjemnú časť posolstva, vzniká vážne duchovné nebezpečenstvo. Je to podobné ako pri výchove detí – ak dostávajú len prejavy lásky bez napomenutia a formovania charakteru, čo z nich vyrastie? Čo je teda evanjelium? Jeho jasnú definíciu nachádzame v Písme:

„Nehanbím sa za evanjelium, lebo je to Božia moc na spasenie každému, kto verí.“ Rimanom 1:16

Moc na spasenie však neznamená jednostranné zdôrazňovanie Božej lásky bez ďalších súvislostí. Táto moc zahŕňa aj nevyhnutné prvky duchovnej premeny: poslušnosť Božiemu zákonu, vyznanie hriechu, ľútosť, pokánie a zanechanie hriechov. Sám Ježiš Kristus hovorí o výchove svojich detí a jasne vyzýva k opusteniu hriechu a poslušnosti:

„Ja karhám a trestám tých, ktorých milujem.“ Zjavenie 3:19

„Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš!“ Ján 8:11

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ Ján 14:15

Láskavá, ale pevná výchova by mala patriť k základnej výbave vodcov, kazateľov a učiteľov. Ak ju zanedbávajú, môžu tým ohroziť večný osud mnohých, ktorí im boli zverení. O to vážnejšia je táto otázka dnes, keď žijeme v čase Dňa zmierenia a náš Veľkňaz Ježiš Kristus slúži v nebeskej Svätyni svätých. To, čo konal historický Izrael počas Dňa zmierenia (Jom Kipur), má dnes konať aj duchovný Izrael, teda kresťania – vyznávať svoje hriechy a pokorovať svoje srdcia pred Bohom (Levitikus 23:27; Galaťanom 3:29).

„Takí kazatelia, ktorí len utešujú ľudí a volajú: ‚Pokoj, pokoj‘, keď Boh o pokoji nehovorí, by mali pokoriť svoje srdcia pred Bohom a prosiť o odpustenie za svoju neúprimnosť a nedostatok morálnej odvahy. Zjemňujú posolstvo, ktoré im bolo zverené, nie z lásky k blížnym, ale preto, že sú poddajní a pohodlní.“ Ellen G. Whiteová

Pravá láska hľadá predovšetkým Božiu česť a spásu duší. Tí, ktorí majú takúto lásku, sa nevyhýbajú pravde len preto, aby sa vyhli nepríjemným následkom priamej reči. Ak sú duše v nebezpečenstve, Boží služobníci nemyslia na seba, ale hovoria to, čo im bolo zverené, a odmietajú ospravedlňovať alebo schvaľovať zlo.

Jedným zo zdrojov vážneho nebezpečenstva je skutočnosť, že z kazateľníc nezaznieva dostatočný dôraz na Boží zákon. V minulosti bývala kazateľnica ozvenou hlasu svedomia. Najlepší kazatelia dokázali svojim kázaním dodať duchovnú vznešenosť tým, že podľa vzoru Krista vyzdvihovali Boží zákon, jeho prikázania a varovania. Pripomínali dve zásadné morálne pravdy: že zákon je odrazom Božieho charakteru a že človek, ktorý nemiluje zákon, nemiluje ani evanjelium.

Zákon – rovnako ako evanjelium – je zrkadlom, ktoré odráža skutočný Boží charakter. Podceňovanie Božieho zákona vedie k ďalšiemu problému: k zľahčovaniu závažnosti hriechu a miery viny. Medzi spravodlivosťou Božích prikázaní a neposlušnosťou človeka existuje priamy vzťah. S týmto nebezpečenstvom sa spája aj podceňovanie Božej spravodlivosti. V súčasnosti majú mnohí kazatelia snahu oddeliť Božiu spravodlivosť od Jeho láskavosti. Božiu láskavosť potom nepredstavujú ako morálnu zásadu, ale redukujú ju na prázdny sentiment.

Tieto nové teologické názory rozdeľujú to, čo Boh spojil. Je Boží zákon dobrý alebo zlý? Je dobrý. A preto je dobrá aj spravodlivosť, lebo vyjadruje ochotu konať podľa zákona. Zvyk zľahčovať Boží zákon a Božiu spravodlivosť, rovnako ako rozsah ľudskej neposlušnosti, spôsobuje, že človek ľahko začne znevažovať Božiu milosť, ktorá priniesla zmierenie s hriechom. Takto evanjelium stráca svoju hodnotu v mysli ľudí a tí sú napokon ochotní odložiť bokom aj samotnú Bibliu.

Spiritizmus dnes mení svoju podobu. Zakrýva niektoré zo svojich zjavne klamlivých znakov a oblieka sa do plášťa kresťanstva. Ani v tejto modernej podobe však tento klam nemožno tolerovať. V skutočnosti je ešte nebezpečnejší než v minulosti, pretože pôsobí zákernejšie. Kedysi spiritizmus otvorene odmietal Ježiša Krista a Bibliu; dnes predstiera, že ich prijíma. Písmo však vykladá tak, aby vyhovovalo neobrátenému srdcu, a tým znehodnocuje jeho životne dôležité pravdy.

Hovorí o láske ako o hlavnej Božej vlastnosti, no znižuje ju na sentimentalitu, ktorá takmer nerozlišuje medzi dobrom a zlom. Božej spravodlivosti, odsúdeniu hriechu a požiadavkám Božieho svätého zákona nevenuje náležitú pozornosť. Učí ľudí považovať Desatoro za prežitú literu. Pôsobí na ľudské zmysly príjemnými, no klamlivými rozprávkami a zvádza ich k tomu, aby odmietli Bibliu ako základ viery. Takto ľudia v skutočnosti zapierajú Krista, rovnako ako v minulosti. Satan im pritom zaslepuje oči, takže si tento klam ani neuvedomujú.

Domnelí kresťania očakávajú, že budú spasení Kristovou smrťou, no zároveň odmietajú žiť obetavý život podľa príkladu Pána Ježiša. Zdôrazňujú veľkosť milosti, ale svoje charakterové chyby sa snažia zakryť zdanlivou spravodlivosťou. Deň Božieho súdu však ukáže márnosť ich úsilia, pretože Kristova spravodlivosť neprikryje ani jeden pestovaný hriech.

Človek môže hrešiť aj svojimi myšlienkami. Ak sa nedopustí žiadneho viditeľného prestúpenia, svet ho považuje za bezúhonného. Boží zákon však posudzuje aj tajomstvá srdca a Boh hodnotí každý čin podľa pohnútok. Pri súde obstojí len to, čo je v súlade so zásadami Božieho zákona. Boh je láska, a túto lásku zjavil tým, že dal Krista. Keď „dal svojho jednorodeného Syna, aby nikto, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3:16), dal svojim vykúpeným všetko.

V Kristovi nám Boh daroval celé nebo a z tohto daru môžeme čerpať silu a schopnosti, aby nás nepriateľ spasenia nepremohol. Láska však Boha nevedie k tomu, aby prehliadal hriech. Neospravedlnil hriech satana, Adama ani Kaina a neospravedlní ho ani u nikoho iného. Neprehliada charakterové nedostatky a očakáva, že v Jeho mene zvíťazíme.

V tejto vážnej dobe, tesne pred druhým príchodom Krista, musia verní Boží kazatelia prinášať ostré a jasné svedectvo, podobné tomu, aké niesol Ján Krstiteľ. Ide o zodpovednú a dôležitú úlohu, pretože tých, ktorí hovoria len príjemné slová, Boh neuzná za svojich pastierov. Nad takými spočíva vážne varovanie. Proroctvo o laodicejskej cirkvi posledných dní sa napĺňa aj v tom, že mnohí z Božieho ľudu sa považujú za duchovne bohatých, no Pán Ježiš to vidí inak:

„Hovoríš: Som bohatý, mám všetko a nič už nepotrebujem! A nevieš, že si úbohý, biedny a núdzny, slepý a nahý.“ Zjavenie 3:17

Priatelia, prebuďme sa zo smrtiaceho spánku a prosme Ježiša Krista o duchovné otvorenie očí. Pokánie a návrat k Nemu sú jedinou cestou záchrany. Budú spasení všetci, ktorí sa nazývajú kresťanmi, bez ohľadu na poslušnosť Božím požiadavkám, správanie a charakter? Dnes sa šíri falošné učenie, že každý, kto sa nazýva kresťanom, bude automaticky spasený. Božie slovo však svedčí inak.

Na úvod je dôležité zdôrazniť, že spása je výhradne Boží dar a človek si ju nemôže zaslúžiť. Každá snaha „odpracovať“ si spásu alebo za ňu „zaplatiť“ je márna. Zdravá a živá viera sa však musí v živote človeka viditeľne prejaviť. Podľa ovocia sa totiž pozná, ako na tom sme.

„Milosťou ste spasení skrze vieru. Spasenie nie je z vás, je to Boží dar; nie je z vašich skutkov, aby sa nik nemohol chváliť.“ Efezanom 2:8–9

„Niekto povie: ‚Jeden má vieru a druhý skutky.‘ Odpoviem mu: Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru na skutkoch.“ Jakub 2:18

Písmo na viacerých miestach jasne svedčí o tom, že nie všetci, ktorí sa navonok hlásia ku Kristovi, budú aj skutočne spasení. Platí to dokonca aj pre tých, ktorí hovorili v Jeho mene a konali mocné skutky.

„Nie každý, kto mi hovorí ‚Pane, Pane‘, vojde do kráľovstva nebeského, ale len ten, kto činí vôľu môjho Otca v nebesiach. Mnohí mi v ten deň povedia: ‚Pane, Pane, či sme v tvojom mene neprorokovali, nevyháňali démonov a nerobili veľa mocných skutkov?‘ A vtedy im vyhlásim: ‚Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti.‘“ Matúš 7:21–23

Ježiš tu jednoznačne zdôrazňuje, že rozhodujúce nie sú náboženské vyhlásenia ani viditeľné skutky, ale konanie vôle Otca v nebesiach. Jeden z kľúčových textov, ktorý túto Božiu vôľu jasne pomenúva, hovorí:

„Lebo toto je Božia vôľa: vaše posvätenie…“ 1. Tesaloničanom 4:3

Proces posväcovania, teda premena charakteru späť na Boží obraz, je nevyhnutnou súčasťou kresťanského života. O tomto procese hovorí aj apoštol Pavol na viacerých miestach (Filipanom 3:12; 3:17). Otázka však nestojí len v tom, či veríme, ale kým sa postupne stávame.

„Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah – a viete, že žiadny vrah nemá podiel na večnom živote.“ 1. Jánov 3:15

„Dobre si zapamätajte, že žiadny smilník, nečistý človek ani lakomec, ktorého bohom sú peniaze, nemá účasť v Kristovom a Božom kráľovstve.“ Efezanom 5:5

„Skutky ľudskej svojvôle sú zjavné: nehanebnosť, nečistota, bezuzdnosť, modlárstvo, čarodejníctvo, rozbroje, hádky, žiarlivosť, vášne, zloba, rozdelenia, rozkoly, závisť, opilstvo, nestredmosť a podobné veci. Hovorím vám vopred, že tí, čo robia takéto veci, nebudú mať podiel na Božom kráľovstve.“ Galaťanom 5:19–21

Ellen White v tejto súvislosti opakovane poukazuje na to, že pravá viera sa vždy prejavuje zmeneným životom a že posvätenie nie je jednorazový akt, ale celoživotný proces, v ktorom Boh formuje človeka podľa svojho charakteru.

„Ak chceš byť svätý v nebi, musíš byť najskôr svätý na zemi. Charakter, ktorý si vytvoríš v tomto živote, sa smrťou ani zmŕtvychvstaním nezmení. Vyjdeš z hrobu s tými istými sklonmi a túžbami, aké si mal doma alebo v spoločnosti. Ježiš pri svojom príchode nezmení charakter ľudí. Dielo premeny musí byť vykonané teraz.“ 13MR 82 (1891)

Jedno z podobenstiev, ktoré jasne ukazuje, že mnohí kresťania nie sú pripravení, je podobenstvo o desiatich pannách. Poukazuje na to, že nestačí mať iba vonkajšie očakávanie druhého príchodu Krista, ak chýba premenený charakter Duchom Svätým. Hoci sa všetci považujú za veriacich a očakávajú Kristov príchod, časť z nich nebude spasená.

V podobenstve o desiatich pannách nie je päť panien pripravených na stretnutie s Kristom. Nepripravenosť Božieho ľudu je jedným z dôvodov, prečo Ježiš odkladá svoj príchod, pretože nechce, aby niekto zahynul (2. Petrov 3:9). Aj tu sa ukazuje, aký zásadný význam má duchovný stav Božieho ľudu.

Ďalšie podobenstvo Pána Ježiša hovorí o človeku, ktorý nebol primerane oblečený na svadobnú hostinu. Do nebeského kráľovstva nevstúpia tí, ktorí síce prijali pozvanie, ale odmietli si obliecť svadobné rúcho, ktoré im kráľ ponúka zadarmo.

„Keď kráľ vošiel medzi hostí, uvidel tam človeka, ktorý nebol oblečený na svadbu. Spýtal sa ho: ‚Priateľu, ako si sa sem dostal bez svadobného rúcha?‘ On však mlčal. Nato povedal kráľ sluhom: ‚Zviažte mu ruky i nohy a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.‘ Lebo mnohí sú povolaní, ale málokto vyvolený.“ Matúš 22:12–14

Ďalšie podobenstvo ukazuje, že o spásu môžeme prísť aj po tom, čo sme ju prijali. Nie preto, že by Boh bol nestály – je milujúcim Otcom – ale pre našu tvrdosť srdca. Ježiš jasne učí, že existuje priamy vzťah medzi našou ochotou odpúšťať a Božím odpustením nám. Podobenstvo o kráľovi, ktorý odpustil obrovský dlh, ukazuje, že Boh berie náš postoj k druhým vážne.

„Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu dlhoval mnoho tisíc talentov. Keďže nemal čím splatiť, pán rozkázal predať jeho, jeho ženu, deti aj všetko, čo mal, a nahradiť tým stratu. Služobník mu padol k nohám a prosil: ‚Maj so mnou strpenie a všetko ti vrátim!‘ Pán sa nad ním zľutoval, prepustil ho a odpustil mu dlh. Keď však tento služobník vyšiel von, stretol jedného zo svojich spoluslužobníkov, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho za krk a kričal: ‚Zaplať, čo mi dlhuješ!‘

Jeho spoluslužobník mu padol k nohám a prosil: ‚Maj so mnou strpenie a zaplatím ti to!‘ On však nechcel, ale dal ho do väzenia, kým nezaplatí dlh. Keď to ostatní spoluslužobníci videli, veľmi sa zarmútili a oznámili svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Vtedy si ho pán zavolal a povedal mu: ‚Zlý sluha! Odpustil som ti celý dlh, lebo si ma prosil. Nemal si sa aj ty zľutovať nad svojím spoluslužobníkom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A jeho pán sa nahneval a vydal ho mučiteľom, kým nezaplatí celý dlh. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak každý zo srdca neodpustíte svojmu bratovi.“ Matúš 18:29–35

Keď ostatní spoluslužobníci videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili; šli a oznámili svojmu pánovi všetko. Pán si ho predvolal a povedal: „Zlý služobník, celý tvoj dlh som ti odpustil, keď si ma prosil; nemal si sa aj ty zmilovať nad svojím spoluslužobníkom, ako som sa ja zmiloval nad tebou?“ A jeho pán sa nahneval a vydal ho mučiteľom, kým nezaplatí celý dlh. Tak bude jednať aj môj nebeský Otec s vami, ak zo srdca neodpustíte každý svojmu bratovi.

Plán spásy je obrazne znázornený v starozákonnej svätyni. Z tohto obrazu je zrejmé, že k odpusteniu hriechu patrí aj to, aby bol hriech vyznaný. Otázka teda znie: komu máme hriechy vyznať a kto má právo odpúšťať?

„Čo to tento človek hovorí? Rúha sa! Kto iný môže odpúšťať hriechy okrem Boha?“ Marek 2:7

„Aby ste však vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ Matúš 9:6

Z týchto textov jasne vyplýva, že jedine Boh – Ježiš Kristus má moc odpúšťať hriechy. Žiaden hriešny človek – či už duchovný, farár alebo kazateľ – nemá túto autoritu. Ak niekto tvrdí opak, ešte to neznamená, že hriechy sú skutočne odpustené. Človek sa tak môže ocitnúť v nebezpečnom omyle a v falošnej istote. Iba hriechy vyznané Bohu môžu byť odpustené.

Na záver ešte jeden text, ktorý sa z kazateľníc často nepočuť:

„Ak úmyselne hrešíme aj po tom, čo sme poznali pravdu, nezostáva už žiadna obeť za hriechy, ale len hrozné očakávanie súdu a žeravý oheň, ktorý strávi odporcov.“ Židom 10:26–27

Z Písma je zrejmé, že Božie zasľúbenia spásy sú podmienené naším postojom. Zároveň je jasné, že spásu nemožno dosiahnuť vlastnými silami. To najcennejšie však zostáva: nádej skrze Ježiša Krista.

„Toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ak však niekto zhreší, máme u Otca zástupcu, Ježiša Krista spravodlivého.“ 1. Jánov 2:1

Podmienkou je však naše pokánie – priznanie, že sme hriešni, ľútosť a vyznanie hriechov priamo Stvoriteľovi, ktorý je ochotný odpúšťať a s láskou pripravený prijať kajúce srdce. Za tieto hriechy Ježiš Kristus zaplatil svojou smrťou. Milujúci Boh nás volá späť.

„Nie, hovorím vám, ale ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ Lukáš 13:5

„Roztrhnite svoje srdcia, nie odevy, a navráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo je milostivý, plný zľutovania, zhovievavý a nesmierne milosrdný. Má súcit s každým, kto činí pokánie.“ Joel 2:13

Téma spasenia a posvätenia sa dotýka samotného jadra pravého evanjelia, a preto prirodzene nadväzuje na biblické pochopenie Božieho zákona ako odrazu Božieho charakteru, ktorý nemožno oddeliť od Božej lásky; táto rovnováha úzko súvisí aj s učením o pokání a odovzdaní, kde sa spása neprejavuje sentimentom, ale skutočnou premenou života, a zároveň patrí do rámca kresťanského života, v ktorom sa viera prejavuje poslušnosťou a svätosťou; celé posolstvo zapadá aj do prorockého kontextu posledných udalostí dejín, keď Kristus ako Veľkňaz koná dielo zmierenia a volá Boží ľud k pokore, očisteniu a vernosti pravde.