Význam čísla 666 (rozbor)

Číslo 666 patrí medzi najznámejšie, ale zároveň najviac nepochopené symboly Biblie. Často sa spája so strachom, senzáciami či modernými špekuláciami, no samotné Písmo ho nepredkladá ako predmet dohadov, ale ako tému, ktorá má byť pochopená v presnom prorockom rámci. Biblia nevyzýva k fantázii, ale k porozumeniu, a práve preto je pri tomto symbole vyslovená výzva k rozumnému uvažovaniu.

Zjavenie 13:18 označuje 666 ako „číslo šelmy“ a zároveň ako „číslo človeka“. Tento opis naznačuje, že nejde o náhodný kód ani o magický znak, ale o symbol, ktorý súvisí s ľudskou autoritou postavenou proti Bohu. Aby bolo možné tomuto číslu porozumieť, je potrebné sledovať jeho význam priamo v kontexte, v ktorom ho Písmo predstavuje.

Zjavenie 13:16–17 opisuje, že šelma spôsobí, aby všetci – malí aj veľkí, bohatí aj chudobní, slobodní aj otroci – prijali znamenie na pravú ruku alebo na čelo. Zároveň sa uvádza, že nikto nemôže kupovať ani predávať, ak nemá znamenie, alebo meno šelmy, alebo číslo jej mena. Až potom prichádza vyhlásenie: „Tu je múdrosť… číslo jej mena je šesťsto šesťdesiatšesť.“ Zjavenie 13:18.

Tieto verše ukazujú, že Písmo jasne rozlišuje tri prvky, pomocou ktorých je šelma identifikovaná. Ide o znamenie, ktoré súvisí s autoritou a poslušnosťou, ďalej o meno šelmy a napokon o číslo jej mena, ktorým je 666. Text ich nezhŕňa do jedného pojmu, ale uvádza ich vedľa seba ako samostatné, no vzájomne prepojené charakteristiky.

Práve preto nie je nevyhnutné chápať číslo 666 výlučne ako číselný prepis osobného mena jedného konkrétneho človeka. Písmo samo ukazuje širšie použitie pojmu „meno“. V Zjavení 19:16 je o Kristovi napísané, že má na rúchu a na stehne meno: KRÁĽ KRÁĽOV A PÁN PÁNOV. Ide zjavne o titul autority, nie o osobné meno v bežnom zmysle slova. Rovnaké grécke slovo onoma (G3686), ktoré sa používa v Zjavení 13:17–18, sa nachádza aj v tomto texte.

To potvrdzuje, že „meno“ môže označovať postavenie, titul alebo charakter autority, nielen meno jednotlivca. Aj preto Písmo zdôrazňuje potrebu rozumného a múdreho pochopenia spôsobu, akým je číslo 666 uplatnené.

Číselné hodnoty gréckych písmen sú zdokumentované aj v Encyclopaedia Britannica v časti Languages of the World, tabuľka 8. Práve tento systém umožňuje priraďovať jednotlivým písmenám číselné hodnoty a následne počítať súčty slov a názvov. Starogrécke slovo pre „latinsky hovoriaceho človeka“ je LATEINOS. Keď sa jednotlivým písmenám tohto slova priradia ich číselné hodnoty, výsledok je nasledovný:

L (lambda) = 30
A (alpha) = 1
T (tau) = 300
E (epsilon) = 5
I (iota) = 10
N (nu) = 50
O (omicron) = 70
S (sigma) = 200

Súčet: 666

Latinčina je oficiálnym jazykom Rímskokatolíckej cirkvi. Cirkevné dokumenty sú zvyčajne najskôr publikované v latinčine a až následne prekladané do iných jazykov. Táto skutočnosť vytvára prirodzenú historickú súvislosť medzi pojmom Lateinos a rímskou autoritou. Spojenie slova Lateinos s číslom 666 bolo po prvýkrát navrhnuté Irenejom z Lyonu (cca 130–202 po Kr.).

Vo svojom diele Proti herézam (Against Heresies) uvádza, že tento výraz by mohol označovať meno štvrtého kráľovstva, o ktorom hovorí prorok Daniel v Danielovi 7:7. Irenej píše:

„Aj Lateinos (ΛΑΤΕΙΝΟΣ) má číslo šesťsto šesťdesiatšesť a je to veľmi pravdepodobné riešenie, pretože ide o meno posledného kráľovstva zo štyroch, ktoré videl Daniel. Lebo Latiní sú tí, ktorí v súčasnosti vládnu; nechcem si však nad touto zhodou osobovať nejakú istotu.“ Irenæus, Against Heresies, kniha 5, kapitola 30, odsek 3

Nasledujúce starogrécke výrazy nie sú náhodnými slovami vytrhnutými z kontextu. Ide o konkrétne pojmy s jasným významom, ktoré opisujú moc, autoritu, náboženskú štruktúru, odklon od pravdy a úlohu tradície. Práve tieto významy sú kľúčové, pretože ukazujú, že nejde len o jazykové detaily, ale o charakter a povahu systému, ktorý Biblia podrobuje vážnemu duchovnému hodnoteniu.

Starogrécky výraz HE LATINE BASILEIA znamená „Latinské kráľovstvo“ – Slovo BASILEIA (Strong G932) označuje kráľovstvo, vládu alebo panstvo, teda politickú či mocenskú autoritu, nie duchovnú službu. Poukazuje na vládnuci systém.

Starogrécky výraz ITALIKA EKKLESIA znamená „Talianska cirkev“ – Slovo EKKLESIA (Strong G1577) v Biblii označuje zhromaždenie povolaných, pôvodne duchovný Boží ľud, no v tomto spojení je použité pre inštitucionálnu cirkevnú štruktúru – Slovo EKKLESIA (Strong G1577) v Biblii označuje zhromaždenie povolaných, pôvodne duchovný Boží ľud, no v tomto spojení je použité pre inštitucionálnu cirkevnú štruktúru.

Starogrécke slovo APOSTATES znamená „odpadlík“ alebo „ten, kto sa odvrátil“ – Ide o výraz označujúci vedomé odpadnutie od pravdy, vzburu proti Božej autorite a duchovný odklon, nie náhodnú chybu alebo slabosť.

Starogrécke slovo PARADOSIS znamená „tradícia“ alebo „to, čo bolo odovzdané“ – Slovo PARADOSIS (Strong G3862) označuje ľudské náboženské tradície a učenia odovzdávané generáciami, ktoré môžu stáť v rozpore s Božím slovom, ak sú postavené nad Písmo.

* Stigma (Ϛ) je dnes už nepoužívaný grécky znak, ale v Novom zákone sa objavuje v tvare χϛ (chi–xi–stigma), ktorý dáva hodnotu 666. (Pozri Strongovu konkordanciu G5516.)

Tieto pojmy spolu vytvárajú obraz mocenského náboženského systému, ktorý spája politickú vládu (basileia), inštitucionálnu cirkev (ekklesia), duchovné odpadnutie (apostates) a nadradenie tradície nad Písmo (paradosis).

V latinčine majú niektoré písmená zároveň hodnotu rímskych číslic. Pri výpočtoch sa započítavajú iba tieto písmená, ostatné sa ignorujú.

Používané hodnoty:
I = 1
V = 5
X = 10
L = 50
C = 100
D = 500
M = 1000

Tento spôsob počítania nie je moderný výmysel ani numerologická hra. Ide o historický princíp, pri ktorom sa písmená používali zároveň ako čísla, a preto bolo možné vyjadrovať číselné hodnoty mien, titulov a výrazov priamo prostredníctvom ich zápisu. Práve na tento princíp odkazuje aj biblický text, keď hovorí:

„Tu je múdrosť. Kto má rozum, nech spočíta číslo šelmy, lebo je to číslo človeka.“ Zjavenie 13:18

Nejde teda o hľadanie náhodných súčtov, ale o overiteľný spôsob výpočtu, ktorý vychádza zo samotného jazyka a písma.

Nasledujúce výrazy sú latinské tituly a označenia, ktoré sa historicky používali v náboženskom a mocenskom kontexte. Každý z nich vyjadruje zástupnú autoritu, vedenie alebo postavenie moci, a práve preto sú relevantné pre porovnanie s biblickým opisom systému, ktorý si nárokuje miesto patriace Bohu.

• VICARIUS FILII DEI je latinský titul, ktorý doslovne znamená „zástupca Syna Boha“ alebo „ten, kto stojí na mieste Božieho Syna“. Už samotný význam vyjadruje zástupnú autoritu, teda nárok konať v mene niekoho iného.
• DUX CLERI znamená „vodca“ alebo „kapitán duchovenstva“. Ide o označenie autority, ktorá stojí na čele náboženského systému a riadi jeho smerovanie.
• LUDOVICUS je latinský titul prekladaný ako „vikár dvora“, teda úradník alebo zástupca s právomocou konať v mene vyššej autority. Aj v tomto prípade ide o zverenú, odvodenú moc, nie o pôvodnú autoritu.

Tieto výrazy spája spoločná myšlienka: zastupovanie, vedenie a výkon autority. Presne tie charakteristiky, ktoré biblický text pripisuje systému opísanému v Zjavení.

V hebrejčine, podobne ako v starogréčtine a latinčine, písmená zároveň plnili funkciu čísel. Každé hebrejské písmeno má svoju pevnú číselnú hodnotu, ktorá sa používala nielen pri počítaní, ale aj pri zapisovaní mien, výrazov a pojmov. Tento systém bol v biblickom svete bežný a prirodzený a umožňoval vyjadrovať číselný význam slov priamo prostredníctvom ich písma.

Práve na tento princíp nadväzuje biblická výzva, aby bolo číslo spočítané, pretože ide o číslo človeka, ktoré je možné určiť pomocou známeho a overiteľného jazykového systému. V tomto kontexte je podstatné, aké výrazy sa v hebrejčine používajú na označenie rímskej moci a človeka s ňou spojeného. Ide o pomenovania, ktoré sa vzťahujú na konkrétnu politickú a mocenskú realitu s priamym dopadom na biblické dejiny.

• ROMIITH znamená „rímske kráľovstvo“. Po sčítaní hodnôt písmen 200 + 6 + 40 + 10 + 10 + 400 vzniká súčet 666.
• ROMITI znamená „rímsky človek“. Súčet hodnôt 200 + 6 + 40 + 10 + 400 + 10 opäť dáva 666.

Číselné ekvivalenty hebrejských písmen možno nájsť v Encyclopaedia Britannica.

Keď sa v Písme skúmajú numerické kódy a číselné vzorce, ktoré sú viazané na konkrétne slová, pojmy a obrazy, vychádza na povrch jednotné svedectvo. Samotné numerické prepojenia v biblickom texte hovoria, že číslo 666 nie je náhodným označením, ale kódom, ktorý je významovo spojený s nepriateľom Boha a s kráľovstvom sveta, stojacim v opozícii voči Božej vláde.

Písmo výslovne označuje 666 ako počet šelmy (Zjavenie 13:16–18), a práve tento počet sa v rôznych pasážach systematicky viaže na rovnaký duchovný okruh významov:

(1. Petra 5:8) protivník = 666
(Ján 1:9) vo svete = 666
(Zjavenie 12:12) veľký hnev = 666
(Zjavenie 18:3) kupci zeme = 666
(Zjavenie 17:15) kde sedí neviestka = 666

V ďalších textoch je tento numerický vzorec násobený a zosilnený, čím sa zdôrazňuje rozsah a intenzita jeho pôsobenia:

(Zjavenie 13:6) rúhanie proti Bohu = 666 × 3
(Zjavenie 16:13) ústa draka = 666 × 3
(Zjavenie 13:3) celá zem v úžase sledovala šelmu = 666 × 5
(Zjavenie 11:18) čas zničenia tých, ktorí kazia zem = 666 × 5

Tieto numerické kódy v texte Písma vytvárajú konzistentný obraz, v ktorom je číslo 666 opakovane viazané na Satana, jeho autoritu, jeho hnev, jeho systém a jeho vládu nad svetom. Nejde o izolované prípady, ale o systematické prepojenie, ktoré potvrdzuje, že číslo 666 reprezentuje moc stojacu proti Bohu, spojenú s duchovným klamom, rúhaním a pripútanosťou k svetu.

Tieto výpočty a návrhy mien nevznikli ako moderný výmysel ani ako izolovaný pokus jedného autora. Objavujú sa už v rámci klasickej protestantskej výkladovej tradície. Výrazy Lateinos, Ecclesia Italika a Romith uvádza Johannes Gerhard (1582–1637) vo svojom diele Adnotationes in Apocalypsin. Podobné výrazy sa riešili už v 17. storočí v serióznych teologických komentároch k Zjaveniu.

Ďalší významný zoznam uvádza Andreas Helwig (1572–1643), rektor v Berlíne, vo svojej práci Antichristus Romanus (1612). Medzi menami, ktoré spomína, patria Romith, Vicarius Filii Dei, Dux Cleri, Ordinarius Ovilis Christi Pastor a Dic Lux. To ukazuje, že uplatňovanie číselných systémov na konkrétne latinské, grécke a hebrejské výrazy bolo vnímané ako legitímna súčasť výkladu apokalyptických textov.

• Výraz Dux Cleri sa objavuje už u Waltera Brutea, nasledovníka Wycliffa zo 14. storočia, v spise Registrum. Výraz Ludovicus navrhol James Bicheno, ktorý ho aplikoval na francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. ako na „šelmu zo zeme“. To ukazuje, že rovnaké výpočtové princípy sa v dejinách používali aj pri rôznych historických aplikáciách.
• Výrazy He Latine Basileia a Lateinos cituje aj Alexander Campbell (1788–1866) v diele A Debate on the Roman Catholic Religion (1837). Ide o pokračovanie dlhšej interpretačnej línie, nie o náhodný výklad. Podrobné spracovanie týchto prístupov obsahuje dielo The Prophetic Faith of Our Fathers od Le Roya Edwina Frooma.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že samotná zhoda s číslom 666 nemôže byť jediným dôkazom. Význam nadobúda až vtedy, keď sa tieto jazykové a číselné súvislosti spoja so všetkými ostatnými biblickými znakmi antikrista, ktoré Písmo uvádza. Až v tomto širšom kontexte sa takáto zhoda stáva relevantnou.

Námietky voči výpočtu (napr. pri výraze VICARIUS) ignorujú základný princíp číselných systémov, pri ktorých sa sčítavajú hodnoty jednotlivých písmen, nie náhodné skupiny znakov. To, že niektoré písmená možno čítať aj ako kombinácie, nemá na samotný výpočet žiadny vplyv.

Niektorí tvrdia, že kniha Zjavenia bola určená výlučne pre ľudí žijúcich v prvom storočí a že číslo 666 sa preto najpravdepodobnejšie vzťahuje na cézara Nera, ktorý vládol Rímskej ríši v rokoch 54–68 po Kristovi. Tento pohľad vychádza z presvedčenia, že Zjavenie nemá prorocký charakter, ale iba bezprostredné historické naplnenie. Takýto prístup sa označuje ako preterizmus a je bežne zastávaný najmä v rímskokatolíckej teológii. Otázka teda znie, akým spôsobom je Nero spájaný s číslom 666.

Preteristický výklad pracuje s menej bežnou podobou Neronovho mena, konkrétne Nero Cæsar alebo Cæsar Nero, ku ktorému sa pridáva písmeno „n“, čím vzniká tvar Neron Cæsar. Tento latinský tvar je následne prepísaný do aramejčiny ako nrwn qsr. Pri použití číselných hodnôt jednotlivých písmen potom tento zápis údajne dáva súčet 666.

Ak sa však použije rovnaký postup bez pridaného písmena „n“, výsledkom je hodnota 616. Zaujímavosťou je, že niektoré rané rukopisy Zjavenia skutočne uvádzajú číslo 616 namiesto 666. Aj takí raní cirkevní autori ako Irenej (asi 120–202 po Kristovi) však považovali číslo 616 za chybu opisovača. Vo svojom diele Proti herézam (kniha V, kapitola XXX.) uvádza, že číslo 666 sa nachádza „vo všetkých najspoľahlivejších a najstarších rukopisoch“ Zjavenia a že ho dosvedčujú „muži, ktorí videli Jána tvárou v tvár“.

Pri tomto výpočte sa však objavuje vážny problém. Podľa pravidiel židovskej numerológie, známej ako gematria, má písmeno nun, ak sa v slove vyskytne na druhý raz na konci, tzv. konečnú formu, ktorej číselná hodnota je 700. Ak sa teda tento princíp uplatní dôsledne, výraz NRWN QSR nedáva súčet 666, ale až 1316. Z tohto dôvodu je výklad, ktorý pripisuje číslo 666 cézarovi Nerovi, problematický.

V konečnom dôsledku ide skôr o snahu nájsť vhodného kandidáta na antikrista mimo neskorších dejín, než o dôsledné uplatnenie jazykových a numerických pravidiel.

V Strongovej konkordancii je grécke slovo anti uvedené pod číslom 473. Tento výraz sa v gréčtine nepoužíva len vo význame „proti“, ale veľmi často označuje zástupnosť alebo nahradenie niečoho iného. Strongova definícia uvádza, že ide o výraz znamenajúci „namiesto“, „na mieste niekoho iného“, pričom sa používa aj na vyjadrenie substitúcie, korešpondencie alebo kontrastu.

Jasným príkladom takéhoto použitia slova anti sú pojmy typ a antityp, ktoré sa bežne používajú v biblickom proroctve. Typ predstavuje predobraz alebo symbol, zatiaľ čo antityp je jeho naplnením. Židovská Pascha bola typom a ukrižovanie Ježiša Krista je antitypom, teda naplnením tohto predobrazu. Antityp sa doslova dosadzuje na miesto symbolu, aby sa odhalil jeho plný význam. V tomto zmysle slovo anti neznamená odpor, ale nahradenie alebo naplnenie.

Aj samotná Katolícka cirkev nepriamo potvrdzuje tento význam slova anti. V Catholic Almanac z roku 1994 sa na strane 158 nachádza zoznam mužov, ktorí „si nárokovali alebo vykonávali pápežský úrad nekanonickým spôsobom“. Títo muži sa pokúsili nahradiť pravého pápeža a uzurpovať si jeho úrad. Práve preto Katolícka cirkev ich autoritu odmieta. Tento zoznam je označený ako zoznam antipápežov. Pojem antipápež teda jasne ukazuje, že výraz anti označuje náhradu alebo falošnú zástupnú autoritu, nie iba odpor.

Na základe tohto jazykového významu možno slovo antikrist (Strongovo číslo 500) správne chápať ako označenie toho, kto sa stavia na miesto Ježiša Krista, Božieho Syna. Ide o osobu alebo systém, ktorý si prisvojuje Kristovu autoritu a úlohu, podobne ako antipápež nahrádza pravého pápeža. Význam slova antikrist teda nespočíva len v otvorenom odpore voči Kristovi, ale predovšetkým v zastupovaní a nahrádzaní Krista.

Titul „vikár Krista“ (Vicarius Christi) sa v katolíckej tradícii používa takmer výlučne pre rímskeho biskupa, ktorý je považovaný za nástupcu apoštola Petra, a teda za toho, kto v Cirkvi zvláštnym spôsobom zastupuje Krista. Podľa Katolíckeho slovníka bol tento titul prvýkrát použitý na rímskej synode v roku 495 v súvislosti s pápežom Gelaziom. Neskôr sa stal bežným označením rímskeho biskupa, najmä od obdobia pápeža Eugena III. (1145–1153).

Pápež Inocent III. (1198–1216) výslovne vyhlásil, že pápež je vikárom Krista. Tento nárok bol ďalej definovaný na Florentskom koncile v roku 1439 a na Prvom vatikánskom koncile v dokumente Pastor Aeternus (1870). Druhý vatikánsky koncil v dokumente Lumen Gentium (čl. 27) rozšíril toto označenie aj na biskupov, ktorých nazýva „vikármi a legátmi Krista“ pre ich miestne cirkvi.

Podľa tohto učenia biskupi a pápež vykonávajú svoju autoritu nie na základe poverenia od ľudí, ale priamo v Kristovom mene (Catholic Dictionary, Peter M. J. Stravinskas (ed.), Our Sunday Visitor, Huntington, 1993, s. 484–485.).

Ak si pozrieme bežné slovníky, význam slova vicarious je veľmi jednoznačný. Napríklad Webster Handy College Dictionary ho definuje ako niečo, čo „zastupuje iného alebo koná namiesto niekoho iného“. Už samotná definícia teda nesie význam substitúcie, nie iba symbolického zastupovania. Podobne Webster’s II New Riverside Desk Dictionary vysvetľuje slovo vicar nasledovne:

„Ide o farského kňaza v anglikánskej cirkvi, duchovného v episkopálnej cirkvi zodpovedného za kaplnku, ale zároveň aj o osobu, ktorá slúži ako náhrada za niekoho iného, teda ako zástupca s delegovanou autoritou.“ Webster’s II New Riverside Desk Dictionary

Tento význam potvrdzuje aj katolícka terminológia. Vikár generálny je v Catholic Almanac (1994, s. 330) definovaný ako kňaz alebo biskup, ktorého biskup diecézy ustanoví za svojho zástupcu, aby vykonával jeho právomoci pri správe diecézy. Vikár teda koná namiesto biskupa a pre určité úlohy preberá jeho úradnú autoritu.

Na tomto základe je význam pápežského titulu „Vikár Krista“ (Vicarius Christi) jasný. Tento titul doslova znamená „zástupca Krista“ alebo „ten, kto stojí na Kristovom mieste“. Ide o tvrdenie, že určitá osoba na zemi preberá Kristovu autoritu a funkciu. Práve v tomto bode vzniká zásadný teologický problém, pretože takýto nárok znamená nahradenie Krista, nie iba jeho symbolické zastupovanie.

Niektorí katolíci namietajú, že pápež Krista iba reprezentuje, a nie nahrádza. Aj tu je však rozhodujúce pozrieť sa na samotný význam slova represent. Webster Handy College Dictionary uvádza medzi jeho definíciami nielen „zobraziť“, „stelesňovať“ či „hovoriť v mene niekoho“, ale aj význam „byť náhradou za niekoho iného“. Aj pojem reprezentovať teda v sebe môže niesť význam substitúcie.

Z jazykového hľadiska je preto zrejmé, že výrazy Vikár Krista (Vicarius Christi) a antikrist majú rovnaké jadro významu. V oboch prípadoch ide o nárok stáť na mieste Krista a vykonávať jeho autoritu na zemi. Presne toto vystihuje biblický význam slova antikrist – nie iba odpor voči Kristovi, ale nahradenie Krista človekom alebo systémom, ktorý si prisvojuje Božiu moc.

Niektorí katolíci tvrdia, že titul VICARIUS FILII DEI je protikatolíckym výmyslom a úplným falzifikátom, ktorý Katolícka cirkev nikdy nepoužívala. Tento názor sa objavil napríklad v článku Pope Fiction od Patricka Madrida, publikovanom v časopise Catholic Envoy Magazine, kde sa autor snaží spochybniť historickosť a pravosť tohto titulu.

Podobné stanovisko verejne zastával aj katolícky apologét Karl Keating z organizácie Catholic Answers. Počas verejnej debaty na jeseň roku 1989 s Jose Ventilacionom z Iglesia ni Cristo Keating vyhlásil, že argumenty tejto skupiny proti Katolíckej cirkvi sú podvodné. Zároveň poukázal na to, že podľa knihy Zjavenie má šelma číslo 666 a že jej identifikácia sa má robiť buď podľa mena, alebo podľa titulu, ktorého číselná hodnota dáva tento súčet.

Keating ďalej vysvetľoval, že Iglesia ni Cristo tvrdí dve veci:

– po prvé, že latinským titulom pápeža je VICARIUS FILII DEI

– po druhé, že tento titul sa údajne nachádza na troch pásoch pápežskej tiary. Ako dôkaz citoval kresbu z časopisu Pasugo z roku 1976, ktorá zobrazuje tiaru s týmto nápisom. Následne však pripustil, že titul VICARIUS FILII DEI sa pri výpočte rímskych čísel skutočne rovná 666, no zároveň tvrdil, že nejde o oficiálny titul pápežov a že ho žiadny pápež nikdy nepoužíval.

Podľa Keatinga výraz VICARIUS FILII DEI znamená „vikár Syna Boha“ a Katolícka cirkev údajne nikdy netvrdila, že pápež zastupuje druhú osobu Trojice ako takú. Zdôraznil, že oficiálnym titulom pápeža má byť VICARIUS CHRISTI, teda „vikár Krista“, a nie „vikár Syna Boha“. Zároveň upozornil, že pri výpočte latinského názvu VICARIUS CHRISTI nevychádza súčet 666, a preto podľa neho Iglesia ni Cristo zámerne používa iný titul, aby dosiahla požadovaný číselný výsledok.

Tento postoj Karl Keating zopakoval aj písomne vo svojej knihe Catholicism and Fundamentalism z roku 1988, kde výslovne uvádza, že VICARIUS FILII DEI nikdy nebol používaný ako titul žiadnym pápežom.

Nasledujúce historické dôkazy však podľa autorov tohto výkladu jednoznačne ukazujú, že VICARIUS FILII DEI nie je vymyslený ani falošný titul, ale má reálny, doložiteľný a historicky overiteľný základ.

Donácia Konštantína patrí medzi najznámejšie falzifikáty európskych dejín. Objavila sa v zbierke známej ako Pseudo-izidoriánske dekrétaly, ktoré vznikli v 9. storočí (približne v rokoch 847–853). Autorstvo sa zvyčajne pripisuje Johannesovi Hymonidesovi, známemu ako Ján Diakon z 9. storočia. Tieto dekrétaly predstavujú fiktívne listy, ktoré sa vydávali za dokumenty raných pápežov, od Klementa (okolo roku 100) až po Gregora Veľkého (okolo roku 600).

Zbierku zostavil Isidorus Mercator v 9. storočí. Od 15. storočia sú na základe vedeckej kritiky všeobecne uznávané ako falzifikáty a označujú sa ako Pseudo-izidoriánske dekrétaly alebo Falošné dekrétaly.

V texte Donácie Konštantína sa nachádza aj pasáž, ktorá priamo používa titul VICARIUS FILII DEI. Latinský text uvádza, že tak ako bol blahoslavený Peter ustanovený ako vikár Syna Boha na zemi, tak aj pontifikovia, ktorí zastupujú knieža apoštolov, majú získať moc a prvenstvo presahujúce svetskú cisársku autoritu. Dokument ďalej tvrdí, že rímska cirkev má byť povýšená nad cisársky trón a obdarovaná mocou, slávou, cťou a imperiálnou dôstojnosťou.

V anglickom preklade sa výslovne uvádza, že Peter bol považovaný za vikára Syna Boha na zemi a že pápeži ako jeho nástupcovia majú mať najvyššiu autoritu nad všetkými cirkvami sveta. Text pokračuje vyhlásením, že rímsky biskup má mať prvenstvo aj nad hlavnými cirkevnými sídlami v Alexandrii, Antiochii, Jeruzaleme a Konštantínopole a že jeho rozhodnutia majú byť záväzné pre všetky záležitosti týkajúce sa služby Bohu a zachovania kresťanskej viery.

Hoci je Donácia Konštantína dnes uznávaná ako falzifikát, jej význam spočíva v tom, že jednoznačne dokazuje historické používanie titulu VICARIUS FILII DEI v rámci pápežskej ideológie moci. Nejde teda o moderný protikatolícky výmysel, ale o titul, ktorý sa objavuje v dokumente, ktorý bol po stáročia považovaný za autentický a ktorý zásadne ovplyvnil formovanie pápežskej autority v stredoveku.

Donácia Konštantína pozostáva z dvoch hlavných častí. Prvá časť opisuje údajný príbeh obrátenia cisára Konštantína ku kresťanskej viere a nesie názov Confessio. Druhá časť, známa ako Donatio, obsahuje zoznam autorít, výsad a majetkov, ktoré mal cisár údajne udeliť pápežstvu. Práve táto druhá časť zohrala kľúčovú úlohu pri formovaní predstavy o nadradenej pápežskej moci v stredoveku.

Text Donácie Konštantína bol neskôr začlenený do väčšiny stredovekých zbierok katolíckeho kánonického práva. Objavuje sa napríklad v zbierkach Anselma, kardinála Deusdedita (okolo roku 1087) a najmä v známom diele Gratianovo Decretum (okolo roku 1148), ktoré je známe aj pod názvom Concordia Discordantium Canonum. Práve Gratianovo Decretum sa stalo základným textom kánonického práva na celé storočia.

Existujú aj konkrétne historické tlačené vydania týchto textov. Katalóg Univerzitnej knižnice v Zaragoze uvádza vydanie Corpus Iuris Canonici – Decretum Gratiani s komentármi Bartholomaea Brixiensisa a Johannesa Semecaeho, vytlačené v Bazileji u Johannesa Frobena dňa 13. júna 1493. Toto vydanie je dostupné v digitálnej podobe vrátane úplného stiahnutia dokumentu.

V Gratianovom Decrete, konkrétne v Distinctio 96, sa nachádza citácia z Donácie Konštantína, v ktorej sa výslovne objavuje označenie vicarius filii Dei. Tento titul je jasne viditeľný aj v tlačenom vydaní Gratianovho Decreta z roku 1512, ktoré je dnes dostupné online v digitálnom archíve Bayerische Staatsbibliothek, kde sa nachádza na snímke označenej ako fotografia číslo 201 v rámci celého zväzku.

Donácia Konštantína bola v písomnej podobe citovaná najmenej desiatimi pápežmi ako dôkaz ich svetskej autority a suverenity nad Rímom a nad územím, ktoré sa neskôr označovalo ako Pápežské štáty, zahŕňajúce rozsiahlu časť Talianska. Tento dokument slúžil po stáročia ako jeden z hlavných pilierov legitimizácie pápežskej politickej moci.

Až v roku 1440 bol tento dokument usvedčený ako zbožný podvod humanistickým učencom Laurent iom Vallom, ktorý na základe jazykovej a historickej analýzy preukázal, že Donácia musela byť napísaná niekoľko storočí po smrti cisára Konštantína († 337). Napriek sile jeho argumentov Vatikán Vallovu prácu odsúdil a zaradil ju do Indexu zakázaných kníh (Index Librorum Prohibitorum) v roku 1559. Tento index bol opakovane tlačený, napríklad aj vo vydaní z roku 1569.

Ešte pozoruhodnejšie je, že oficiálne vydanie Corpus Juris z roku 1580 stále obhajovalo pravosť Pseudo-izidoriánskych dekrétalov, čím nepriamo potvrdzovalo Donáciu Konštantína ako autentický dokument. To jasne ukazuje, že Donácia bola po stáročia považovaná za pravú, a to aj po tom, čo bola jej nepravosť odborne preukázaná.

Katolícka cirkev sa definitívne vzdala obhajoby pravosti Donácie Konštantína až krátko po vydaní diela Annales Ecclesiastici od Cesara Baronia, publikovaného v roku 1592. Baronius v tomto diele otvorene priznal, že Donácia je falzifikát. Napriek tomu sa Donácia Konštantína a titul Vicarius Filii Dei naďalej objavovali v kánonickom práve a katolíckych publikáciách ešte hlboko do 19. storočia.

Baronius vo svojich Annales Ecclesiastici (publikovaných v rokoch 1588–1607), ktoré písal na obranu pápežstva a Katolíckej cirkvi, zaujal stanovisko, že nepravosť Donácie bola preukázaná, a preto sa vzdal jej obhajoby a začal ju otvorene označovať za falzifikát. Zároveň však rozvinul teóriu, podľa ktorej mali byť pôvodcami falzifikátu Gréci, ktorí ho údajne vytvorili s cieľom podporiť starobylosť a autoritu Konštantínopolského stolca.

Tento pokus o presunutie zodpovednosti však nemení skutočnosť, že dokument bol po stáročia používaný na legitimizáciu pápežskej moci.

Použitie titulu VICARIUS FILII DEI pápežom Levom IX. v oficiálnom liste malo zásadné dôsledky a viedlo k rozkolu kresťanskej cirkvi na Východnú a Západnú. Podľa hesla Donácia Konštantína v Katolíckej encyklopédii z roku 1913 bol prvým pápežom, ktorý tento dokument použil v oficiálnom akte a výslovne sa naň odvolával, práve pápež Lev IX.

V liste z roku 1054, adresovanom Michalovi Kerulariovi, patriarchovi Konštantínopola, Lev IX. cituje Donáciu Konštantína, aby dokázal, že Svätý stolec vlastní nielen duchovnú, ale aj svetskú moc, teda pozemské aj nebeské imperium, kráľovské kňazstvo. Katolícka encyklopédia zároveň uvádza, že Gregor VII. tento dokument vo svojom dlhom boji za cirkevnú slobodu proti svetskej moci nikdy necitoval.

Naopak, Urban II. ho v roku 1091 použil na podporu svojich nárokov na ostrov Korzika. Neskorší pápeži, ako Inocent III., Gregor IX. a Inocent IV., už autoritu Donácie Konštantína považovali za samozrejmú a pravidelne sa na ňu odvolávali. Rovnako aj cirkevní autori stredoveku často používali tento dokument ako dôkaz na podporu pápežskej moci.

Zaujímavé je, že stredovekí odporcovia pápežov nikdy nespochybnili platnosť tohto odvolávania sa na Donáciu Konštantína. Podľa Katolíckej encyklopédie nebol dokument považovaný za podvrh nikým až do 15. storočia, čo potvrdzuje, že jeho autorita bola po celé stáročia všeobecne prijímaná.

Samotný text listu pápeža Leva IX. Michalovi Kerulariovi, známy pod názvom „In terra pax hominibus“, je citovaný v diele Several Tracts Against Popery od Michaela Geddesa, vydanom v Londýne v roku 1715, kde sa nachádza na stranách 12 až 20. Tento list zohral kľúčovú úlohu v udalostiach, ktoré viedli k veľkému rozkolu v roku 1054, a predstavuje jeden z najvýznamnejších historických momentov, v ktorých bola Donácia Konštantína a s ňou spojený nárok pápežskej moci použitý v praxi.

V tomto liste, ktorý Katolícka encyklopédia z roku 1913 označuje za oficiálny pápežský akt, pápež Lev IX. presadzoval svoje prvenstvo ako rímsky biskup. Na tento účel citoval časť Donácie Konštantína, ktorá obsahuje titul vicarius filii Dei, a predložil ju gréckemu patriarchovi ako dôkaz oprávnenosti pápežskej autority. V prológu k citácii Donácie Lev IX. výslovne obhajuje jej pravosť a odmieta akékoľvek pochybnosti o jej historickej hodnovernosti.

„A aby vo vás azda ešte nezostala nejaká pochybnosť o jej pozemskej moci (teda moci pápežstva) a aby ste si ani len nemysleli, že svätá rímska stolica sa snaží obhajovať svoju neotrasiteľnú česť pomocou hlúpych a starých báchorkových rozprávok, predložíme vám tu niekoľko privilégií, ktoré boli potvrdené rukou samotného Konštantína… skrze ktoré bude potvrdená pravda… nenasledujeme učené bájky, ale zjavujeme vám moc nášho Pána Ježiša Krista… Vedzte, že ten istý slávny knieža v uvedenom privilégiu vyhlásil osobitnú dôstojnosť Rímskej cirkvi.“ Lev IX., list „In terra pax hominibus“, s. 18–19

Na tento spôsob argumentácie ostro reaguje Michael Geddes, ktorý poukazuje na mimoriadnu istotu a náboženský tón, s akým Lev IX. obhajuje dokument, ktorý bol neskôr usvedčený ako falzifikát.

„Bola niekedy nejaká nepravda vyslovená s väčšou istotou alebo s väčším náboženským pátosom než Konštantínova Donácia a tvrdenie, že Rímska cirkev nikdy nepoužívala bájky, ako to tu tvrdí Lev?“ Michael Geddes

Geddes si všíma aj záver Levovho listu, v ktorom pápež triumfálne vyhlasuje, že pravda bola nevyvrátiteľne potvrdená.

„Keďže je pravda podopretá týmito a mnohými ďalšími svedectvami, nehanbí sa, ale bezočivá márnivosť je zahanbená.“ Lev IX.

A k tomu dodáva:

„Ak by mal tento pápež aspoň trochu hanby, nikdy by si v tejto súvislosti netrúfol hovoriť o hanbe alebo bezočivosti; a keby mal čo len zvyšok nábožnosti, nikdy by sa neodvážil na takúto grimasu.“ Michael Geddes

Geddes uzatvára, že ak Lev IX. týmto tvrdeniam skutočne veril, musel byť mimoriadne dôverčivým človekom; ak im neveril, išlo o vedomé a vážne pokrytectvo. Nech je to akokoľvek, podľa neho by sa dogmatické vyjadrenia o pravosti Donácie Konštantína mali vždy pripomínať. List sa začína formulou:

„Leo episcopus, servus servorum Dei“ úvodná formula pápežských búl

čo je typické označenie oficiálnych pápežských búl. List bol adresovaný Michalovi Kerulariovi, patriarchovi Konštantínopola, a Levovi, metropolitovi Achridy. Reagoval na kritiku latinských cirkevných zvykov, najmä pôstu v sobotu a používania nekvaseného chleba pri eucharistii. Lev IX. v odpovedi uplatnil prvenstvo rímskeho biskupa aj nad patriarchom Konštantínopola.

Po odmietnutí týchto nárokov bol patriarcha Kerularios exkomunikovaný pápežskými legátmi, ktorí 16. júla 1054 počas liturgie vstúpili do chrámu Hagia Sofia a položili na oltár exkomunikačnú bulu. Tento čin viedol k Veľkej schizme, ktorá natrvalo rozdelila kresťanstvo na Východ a Západ. Ako to zhrnul historik M. Gosselin:

„Pápež Lev IX. cituje rozsiahle pasáže Donácie Konštantína vo svojom liste Michalovi Kerulariovi z roku 1054, aby proti Grékom ustanovil duchovnú aj svetskú jurisdikciu Svätého stolca.“ M. Gosselin

Pápež Inocent III. významne rozšíril a upevnil používanie titulu „Vikár Ježiša Krista“. V dekréte Inter corporalia vyhlásil, že ako vikár Ježiša Krista má výlučnú právomoc odvolávať alebo presúvať biskupov, a to nie na základe ľudskej, ale božskej autority, ktorá je podľa neho vyhradená jedine rímskemu pontifikovi.

„Nie totiž ľudskou, ale skôr božskou mocou sa ruší duchovné manželstvo, keď je biskup presunutý alebo zosadený autoritou Rímskeho pontifika (o ktorom je známe, že je vikárom Ježiša Krista); a preto sú tieto tri veci, ktoré sme uviedli, vyhradené výlučne Rímskemu pontifikovi, nie tak kánonickým ustanovením, ako skôr božským ustanovením.“ Corpus Juris Canonici, oficiálne vydanie 1582, Decretales Gregorii IX., lib. I, tit. 7, c. 2, Inter corporalia

Inocent III. sa k tomuto nároku vracia aj v dekréte Licet in tantum, kde výslovne uvádza, že je nástupcom Petra a vikárom Ježiša Krista, a že bez jeho autority nemožno zrušiť ani duchovné puto medzi biskupom a cirkvou.

„Ako nemožno rozlúčiť zväzok legitímneho manželstva muža a ženy, keď Pán hovorí v Evanjeliu: ‚Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje‘, tak ani duchovné manželské puto medzi biskupom a cirkvou nemôže byť zrušené bez autority toho, kto je nástupcom Petra a vikárom Ježiša Krista.“ Corpus Juris Canonici, oficiálne vydanie 1582, Decretales Gregorii IX., lib. I, tit. 7, c. 4, Licet in tantum

V jednom zo svojich slávnostných kázaní pri konsekrácii najvyššieho pontifika ide Inocent III. ešte ďalej a opisuje úrad pápeža mimoriadne vznešeným a silným jazykom:

„Teraz teda vidíte, kto je ten služobník ustanovený nad rodinou: vskutku vikár Ježiša Krista, nástupca Petra, Pomazaný Pánov, Boh faraóna; postavený medzi Boha a človeka, nižší než Boh, ale vyšší než človek; ten, ktorý súdi všetkých a sám nie je súdený nikým; ako hovorí apoštol: ‚Ten, kto ma súdi, je Pán.‘“ Innocent III., Sermo II, In consecratione Pontificis Maximi, Patrologia Latina, zv. 217, stĺp. 658

Tieto výroky jasne ukazujú, že Inocent III. chápal pápežský úrad ako jedinečné postavenie medzi Bohom a človekom, vybavené autoritou, ktorá presahuje bežné cirkevné aj ľudské rámce a je priamo odvodená od Boha. Za zmienku stojí aj to, že už v 12. storočí kánonista Ján Diakon z Lateránu napísal dielo Liber de ecclesia Lateranensi (O Lateránskej cirkvi), v ktorom sa objavuje text Donácie Konštantína, vrátane titulu Vicarius Filii Dei.

To potvrdzuje, že tieto označenia neboli okrajové ani neznáme, ale patrili do širšieho právneho a teologického myslenia stredovekej cirkvi.

Lateránska bazilika sv. Jána zohráva v biblickom proroctve významnú úlohu, pretože je miestom oficiálnej cathedry, teda trónu rímskeho biskupa. Ide o najstarší chrám kresťanstva, často označovaný ako „Matka a hlava všetkých kostolov“. Pôvodne slúžil ako cisársky palác, ktorý bol odovzdaný pápežovi po presune hlavného mesta ríše do Konštantínopola. Vzniknuté mocenské vákuum postupne zaplnil rímsky biskup.

„A šelma, ktorú som videl, bola podobná leopardovi, a jej nohy boli ako nohy medveďa a jej tlama ako tlama leva; a drak jej dal svoju moc, svoj trón i veľkú autoritu.“ Zjavenie 13:2

V prorockom výklade sú tieto symboly chápané ako postupné svetové mocnosti: lev ako Babylon, medveď ako Médsko-Perzia, leopard ako Grécko. Drak, predstavujúci pohanský Rím a satanskú autoritu v pozadí, odovzdáva svoju moc, trón a autoritu ďalšej moci – pápežskému Rímu. Výraz „trón“ sa tu vzťahuje na cathedru, teda oficiálne sídlo autority rímskeho biskupa, ktorým je Lateránska bazilika sv. Jána.

Laterán sa nachádza na jednom zo siedmich pahorkov Ríma a dodnes slúži ako oficiálna katedrála rímskeho biskupa. Historické záznamy zobrazujú aj pápeža Benedikta XVI. sediaceho na tróne v apside Lateránskej baziliky – na mieste, ktoré kedysi patrilo cisárovi a dnes predstavuje oficiálnu cathedru biskupa Ríma.

Tento historický presun moci – od cisárskeho trónu k cirkevnej autorite – presne zapadá do prorockého obrazu, v ktorom jedna moc odovzdáva svoje postavenie, sídlo a autoritu inej. Práve preto má Laterán v tejto téme osobitný význam a nemožno ho oddeliť od širšieho prorockého kontextu.

Katolícka encyklopédia z roku 1913 uvádza, že titul „Vikár Krista“ (lat. Vicarius Christi) je označením pápeža, ktoré vyjadruje jeho najvyššie a univerzálne prvenstvo, a to nielen v rovine cti, ale aj jurisdikcie nad celou Kristovou cirkvou. V tom istom hesle sa zároveň výslovne uvádza, že titul „Vikár Boha“ bol použitý pápežom Mikulášom III. a že tento titul je chápaný ako ekvivalent titulu Vikár Krista.

„Vikár Krista (lat. Vicarius Christi), titul pápeža vyjadrujúci jeho najvyššie a univerzálne prvenstvo, ako v cti, tak aj v jurisdikcii nad Kristovou cirkvou. … Titul Vikár Boha, použitý pre pápeža Mikulášom III., sa používa ako ekvivalent titulu Vikár Krista.“ Catholic Encyclopedia, 1913, zv. 15, s. 403

V pápežskej konštitúcii Fundamenta Militantis Ecclesiae, vydanej 18. júla 1278, pápež Mikuláš III. rozhodol, že mesto Rím má byť spravované senátom zloženým z rímskych občanov, avšak výlučne s jeho výslovným pápežským súhlasom. Dokument zároveň jasne potvrdzuje nadradenú autoritu rímskeho pontifika nad všetkými svetskými aj cirkevnými rozhodnutiami.

V samotnom texte konštitúcie sa opakovane objavuje označenie pápeža ako „Vikára Boha“, čím sa jeho úrad explicitne spája s božskou autoritou.

„…aby ich nič neodvrátilo od pevnosti pravého úsudku; ale aby pri každej záležitosti radili slobodne a vo všetkom pomáhali Rímskemu pontifikovi; a aby voľba samotného Vikára Boha, Rímskeho pontifika, prebiehala v plnej slobode.“ Corpus Juris Canonici, 1582, Liber Sextus, kniha I, titul VI, kap. 17

V oficiálnom vydaní Corpus Juris Canonici z roku 1582 sa výraz Romani Pontificis Vicarii Dei nachádza priamo v texte dokumentu a pápež je opakovane označený ako Vikár Boha (vicarius Dei). Tieto vyhlásenia jasne ukazujú, že v neskorom stredoveku nebol pápež chápaný len ako správca cirkvi, ale ako nositeľ božskej autority na zemi, s nárokom na najvyššie postavenie nad cirkvou aj spoločnosťou.

Pápež Mikuláš IV. v liste datovanom 13. júla 1289, adresovanom Caydoniovi, tatárskemu kniežaťu, výslovne uisťuje, že úrad rímskeho pontifika ako vikára Ježiša Krista, Syna Boha je ustanovený samotným Bohom. List má misijný charakter a opiera sa o tvrdenie, že pápež nekoná z vlastnej iniciatívy, ale z božsky zvereného poverenia.

„Nech sa Caydonius nečuduje, že je rímskym pontifikom listom pozývaný, aby prijal kresťanskú vieru; lebo rímsky pontifik je vikárom Ježiša Krista, Syna Boha.“ List pápeža Mikuláša IV. Caydoniovi, 13. júl 1289

Tento dokument je významným historickým svedectvom, že koncom 13. storočia bol pápežský úrad otvorene prezentovaný ako božské poverenie, v ktorom rímsky pontifik vystupuje ako vikár Ježiša Krista, Syna Boha nielen vo vnútri cirkvi, ale aj vo vzťahu k pohanským vládcom a národom.

Augustinus Triumphus (Agostino Trionfo) bol výslovne poverený pápežom Jánom XXII., aby napísal dielo, ktoré systematicky predstaví a obháji cirkevnú aj svetskú autoritu pápežstva. Výsledkom bola práca Summa de potestate ecclesiastica, dokončená v roku 1320 a venovaná tomu istému pápežovi. Toto dielo je všeobecne považované za vrchol pápežských nárokov na moc v stredoveku.

Summa de potestate ecclesiastica od Augustina Triumpha býva označovaná ako „jedna z poltucta najvplyvnejších a najdôležitejších kníh, aké boli kedy napísané“ na tému pápežskej nadradenosti v stredoveku. Tento význam potvrdzuje aj odborná literatúra zaoberajúca sa vývojom politického myslenia a problémom suverenity v neskorom stredoveku.

Dielo Summa de potestate ecclesiastica je rozsiahly traktát, ktorý má v raných tlačených vydaniach viac než 600 strán v dvojstĺpcovej sadzbe. Pozostáva zo 112 otázok, rozdelených do troch hlavných častí. Zachovalo sa najmenej dvadsaťštyri rukopisov kompletného diela a ďalších pätnásť rukopisov s fragmentmi. V pätnástom storočí vyšlo päť vydaní a následne štyri po sebe idúce vydania v Ríme v rokoch 1582 až 1585, pričom vydanie z roku 1585 bolo posledným oficiálnym vydaním Augustinovho diela.

Podľa údajov Univerzity v Marylande bolo medzi rokmi 1320 a 1584 vydaných 29 latinských edícií diela Summa de potestate ecclesiastica a dnes sa nachádza v 55 knižniciach po celom svete.

Pozoruhodné je, že Summa sa tlačila v Ríme práve v období, keď Katolícka cirkev začala prísne presadzovať Tridentský index zakázaných kníh (Index Librorum Prohibitorum). Tento index bol zavedený v roku 1546 počas pontifikátu Pia IV. a Tridentského koncilu a zostal v platnosti viac než 300 rokov. Vydanie z roku 1582 obsahuje predslovné schválenie od F. Augustina Fiuizania Romana, sakristána a generálneho vikára augustiniánskeho rádu, vydané v mene pápeža Gregora XIII. Na titulnej strane sa nachádza aj erb pápeža Gregora XIII. s okrídleným drakom, čo jednoznačne potvrdzuje oficiálne rímske schválenie tohto diela.

V samotnej Summe Augustinus Triumphus priamo aplikuje titul Vicarius Filii Dei na pápežstvo, čím tento pojem pevne zakotvuje v systematickej teológii pápežskej moci.

Z vyjadrenia, že ide o titul „bežne používaný pre pápeža“, je rozumné predpokladať, že Dr. Quasten si bol vedomý výskytu tohto označenia nielen v Summa, ale aj v liste pápeža Leva IX. Jeho konštatovanie, že ide o veľmi rozšírený titul, preto nevyznieva ako náhodná poznámka, ale ako vedomé uznanie historickej reality. Práve preto má jeho vyjadrenie zásadnú váhu.

Nasledujúce tvrdenia zo Summa de potestate ecclesiastica sú natoľko mimoriadne a závažné, že si zaslúžia osobitnú pozornosť:

„Druhý dôvod sa berie zo strany pápeža. Jedine pápež je nazývaný vikárom Boha, pretože iba to, čo je ním viazané alebo rozviazané, sa považuje za viazané a rozviazané samotným Bohom. Rozhodnutie pápeža a rozhodnutie Boha sú jedno rozhodnutie… Keďže odvolanie sa vždy deje od nižšieho sudcu k vyššiemu, a nikto nie je väčší než sám sebe, tak neplatí žiadne odvolanie od pápeža k Bohu, pretože existuje jeden konzulát pápeža a samotného Boha, ktorého kľúčnikom a vrátnikom je sám pápež. Preto sa nikto nemôže odvolať od pápeža k Bohu… tak ako nikto nemôže vstúpiť do Božieho konzulátu bez sprostredkovania pápeža, ktorý je kľúčnikom a vrátnikom konzulátu večného života… pretože existuje jedno rozhodnutie a jeden súd – Boží a pápežský.“ SUMMA – OTÁZKA 6, AD 1

Tento text výslovne tvrdí, že pápež a Boh zdieľajú jedno rozhodovanie, jednu autoritu a jeden súd, a že odvolanie sa od pápeža k Bohu je nemožné, pretože pápež vystupuje ako výlučný sprostredkovateľ prístupu k Bohu.

„Zdá sa totiž, že úcta, ktorá patrí Kristovi ako Bohu, patrí aj pápežovi. Lebo úcta patrí moci; a moc Krista ako Boha a moc pápeža sú jedna a tá istá, čo sa preukazuje.“ SUMMA – OTÁZKA 9, De exhibitione honoris Papae – Preukazovanie úcty pápežovi (1582 vydanie, s. 71) ARTICULUS 1

Toto tvrdenie ide ešte ďalej a výslovne vyhlasuje, že úcta, ktorá patrí Kristovi ako Bohu, patrí aj pápežovi, pretože ich moc je označená ako jedna a tá istá.

Tieto pasáže nepredstavujú okrajové názory, ale sú súčasťou systematického teologického diela, ktoré bolo oficiálne tlačené, používané a šírené. Od prvého doloženého použitia titulu Vicarius Filii Dei pápežom v roku 1054, až po posledné tlačené vydanie Trionfovej Summa de potestate ecclesiastica v Ríme roku 1585, uplynulo 531 rokov. Počas tohto obdobia nešlo o izolovaný výrok, ale o dlhodobo udržiavanú koncepciu pápežskej moci, ktorá systematicky posúvala hranice medzi Božou autoritou a ľudským úradom.

Niektorí katolíci reagujú na adventistický výklad tým, že tvrdia, že rovnakým spôsobom možno odvodiť číslo 666 aj z mena Ellen Gould White, významnej postavy v Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Výpočet sa má zakladať na latinizovanej podobe mena: ELLEN GOVLD WHITE

Pri tomto výpočte sa tvrdí, že písmeno W má hodnotu 10, pretože je údajne dvojitým „V“ alebo „U“. Tento predpoklad je však neopodstatnený, pretože v latinských ani rímskych čísliciach neexistovalo písmeno „W“ s číselnou hodnotou. Platné rímske číslice sú výlučne: I = 1, V = 5, X = 10, L = 50, C = 100, D = 500, M = 1000. Z toho vyplýva, že meno ELLEN GOULD WHITE v skutočnosti nedáva súčet 666, pokiaľ sa dodržia legitímne pravidlá rímskeho číselného systému.

Aj keby sme však – len na okamih – takýto výpočet prijali, neviedlo by to k záveru, že Ellen White je antikristom alebo šelmou zo Zjavenia 13.

Ani katolíci, ktorí tento argument používajú, ju v skutočnosti nepovažujú za antikrista, pretože nespĺňa ostatné biblické charakteristiky, ktoré Písmo s touto postavou spája. Tento príklad len ukazuje, že pri svojvoľnej manipulácii a latinizácii mien možno nájsť stovky či tisíce mien, ktoré sa dajú „dotlačiť“ na hodnotu 666, presne tak, ako to demonštroval aj jezuita Ernest R. Hull.

Takýto prístup je čisto sofistický, nepreukazuje nič a slúži len na znejasnenie problému. Zároveň však nijako nevyvracia legitímnosť rímsko-číselnej gematrie ako takej, pokiaľ je používaná v súlade s biblickým kontextom.

Logicky a biblicky správny postup je opačný. Najprv musia byť splnené všetky ostatné charakteristiky antikrista, ktoré Písmo jasne opisuje. Až keď sú tieto znaky preskúmané a všetci nevyhovujúci kandidáti vylúčení, až potom má zmysel riešiť samotné číslo 666. Ak sa tento postup dodrží, riešenie čísla 666 sa stáva jedinečným, jednoznačným a mimoriadne silným potvrdením, ktoré nie je možné presvedčivo napodobniť pri žiadnej inej entite.

Výklad čísla 666 patrí k jadru prorockého posolstva knihy Zjavenie a nemožno ho správne pochopiť bez širšieho kontextu výkladu knihy Zjavenie Jána, kde je číslo šelmy zasadené do zápasu medzi pravdou a klamstvom v dejinách; historické aj moderné špekulácie o čísle 666 zároveň úzko súvisia s témou falošných učení, ktoré nahrádzajú biblický výklad senzáciami a konšpiráciami, a tiež s oblasťou New Age a NWO, kde sa číslo 666 často používa v symbolickej aj manipulatívnej rovine; celý prorocký význam čísla zapadá do širšieho obrazu posledných udalostí dejín, ktoré Biblia opisuje ako vrchol veľkého duchovného konfliktu, a jeho zneužívanie v populárnej kultúre možno lepšie pochopiť aj v kontexte vplyvu hudby a symboliky na myslenie spoločnosti.