Veda a viera nie sú v rozpore

Vedecké poznanie podľa „nových ateistov“ vytlačilo Boha medzi zastarané mýty a báje. S tým zásadne nesúhlasí John Lennox, profesor matematiky z Oxfordu. K obhajobe kresťanstva na akademickej pôde ho priviedla zvedavosť kolegov aj jeho vlastná. Podľa neho veda odpovedá na iné otázky a je dôležité vymaniť sa z naturalistických predsudkov. Názor „nových ateistov“ na náboženstvo by sa dal zhrnúť citátom Richarda Dawkinsa:

„Viera je ľahký únik. Je to skvelá výhovorka, ako ignorovať dôkazy. Viera verí napriek nedostatku dôkazov, niekedy dokonca kvôli nedostatku dôkazov.“

Naproti tomu stavia Dawkins vedu, ktorá, hoci postupne a možno pomaly, oslobodzuje človeka od mýtov a robí ho slobodným. Čím viac toho veda vysvetlí, tým menej podľa Dawkinsa zostáva priestoru pre náboženstvo. „To je však zásadné nepochopenie náboženstva,“ oponuje John Lennox.

„Náboženstvo nesúperí s vedou, nezaoberajú sa rovnakými otázkami. Veda (t. j. prírodné vedy) nemôže odpovedať na otázky týkajúce sa etiky alebo morálky. Existujú rôzne spôsoby poznávania a prírodné vedy sú len jedným z mnohých spôsobov.“

Profesor John Lennox sa stal „neoficiálnym hovorcou kresťanskej inteligencie“ v roku 2007, keď sa po prvý raz stretol vo verejnej debate s Richardom Dawkinsom, autorom populárnej knihy Boží blud (The God Delusion, 2006). Najznámejší predstaviteľ tzv. nového ateizmu vtedy prvý raz súhlasil s diskusiou so zástancom kresťanského pohľadu na svet.

„Tá debata zmenila môj život,“ priznal v rozhovore John Lennox. „Dala mi priestor na verejné pôsobenie, čo je nesmierne zaujímavé. Nemám však rád konfrontačný formát debát. Oveľa radšej mám verejnú priateľskú diskusiu, je to výmena ideí a publikum je dosť inteligentné na to, aby naše myšlienky posúdilo.“

Veda a viera nie sú v rozpore – rozhovor s Johnom Lennoxom

Ako sa stalo, že matematik z Cambridge, pôsobiaci na Oxforde, začal diskusiu o náboženstve s hlavným predstaviteľom nového ateizmu, Richardom Dawkinsom?

Do určitej miery to začalo už na strednej škole. Vždy ma fascinovala matematika ako disciplína prírodných vied, aj veda všeobecne ako spôsob poznávania reality. Ale prírodné vedy nie sú jedinou cestou k poznaniu skutočnosti. Existujú aj spoločenské vedy, literatúra, filozofia… Vždy ma priťahovalo široké spektrum odborov. Moji rodičia sú kresťania. A veľmi výnimoční. Napriek tomu, že pochádzam z nábožensky silne rozdelenej krajiny (Severné Írsko), oni nikdy neboli radikálni.

Vždy ma viedli k tomu, aby som premýšľal a študoval rôzne pohľady na svet. Zaujímala ma pravda a spôsob, akým veda zapadá do hľadania pravdy o vesmíre. Na Západe sa stal východiskovou pozíciou naturalizmus, aj keď na to nie je jednoznačný dôvod.

Je to teda historicky podmienené?

Čiastočne áno, dá sa to vysvetliť aj historickými dôvodmi. No je v tom viac. Myslím si, že dochádza aj k zámernému skresľovaniu a zahmlievaniu pojmov. Richard Dawkins je v tomto jeden z najhorších, rovnako ako Stephen Hawking… Ani jeden z nich nerozumie filozofii. Einstein mal pravdu, keď povedal, že prírodovedci sú často slabí filozofi. Niektoré tvrdenia sú až absurdné. Stephen Hawking, od ktorého by sa očakával rozum, napíše, že „filozofia je mŕtva“ – v knihe, ktorá je celá o filozofii vedy. Je to absurdné. Snažím sa tieto témy zbaviť nejasností a ukázať, o čo v skutočnosti ide.

Ak by mal ateizmus pravdu, nedá sa to overiť. Odpovede ateizmu považujem za filozoficky nedostatočné.

Hovoríte, že ateizmus nedáva odpovede. Ale neposudzujete ateizmus skôr podľa jeho dôsledkov než podstaty?

Posudzujem oboje. Máte pravdu, že samotné konštatovanie by nedávalo zmysel. Jadro môjho tvrdenia je v tomto: ak by mal ateizmus pravdu, nikdy sa to nedozvieme. Thomas Nagel, presvedčený ateista a vynikajúci filozof, v tomto prekvapivo súhlasí s C. S. Lewisom, kresťanským mysliteľom. Jednoducho povedané: ak naše mentálne schopnosti nemožno oddeliť od fyzického sveta, čo je podstata redukcionizmu, potom nemáme žiaden dôvod veriť vo vedecké poznanie (Lennox tu naráža aj na problém indukcie).

Filozofický zápas sa odohráva medzi ateizmom a vedou. S ateizmom nemám problém preto, že som kresťan, ale preto, že som vedec. Keď sa pozriete na Keplera a jemu podobných, zistíte, že vzťah medzi vierou a vzostupom modernej vedy nie je náhoda. Nechcem tým útočiť na ateistov. No osobne považujem odpovede, ktoré ateizmus ponúka, za filozoficky nedostatočné.

Ani definícia vedy nie je jednoduchá. Stretávate sa s nepochopením, čo vlastne veda je?

Určite áno, jedným z najrozšírenejších omylov je takzvaný scientizmus (nepliesť si so scientologickou cirkvou), teda presvedčenie, že prírodné vedy sú jediným nástrojom na poznanie pravdy. To je absurdné – či už logicky, alebo empiricky. Logicky preto, že ak poviem „veda je jedinou cestou poznania“, samotné toto tvrdenie nie je vedecké. Ak by bolo pravdivé, bolo by zároveň nepravdivé. Prírodné vedy nie sú jedinou cestou k pravde. Veda vie odpovedať, ako sa niečo deje, ale nie prečo, s akým zámerom sa to deje.

Ak sa budeme rozprávať o vede v širšom zmysle, môžeme povedať, že sem patrí akékoľvek poznanie. Ale v angličtine sa slovo science používa pre prírodné vedy. Prírodné vedy nie sú jedinou cestou k pravde. Hlavným problémom je vážne zmätenie pojmov, keď príde na vedecké vysvetlenia. Ľudia očakávajú od prírodných vied, že odpovedia na otázky „prečo?“. No existujú dva druhy otázok začínajúcich slovom „prečo“.

Je tu „prečo“, ktoré sa pýta na mechanizmy fungovania – a tam prírodné vedy patria. Potom je tu „prečo“ v teleologickom zmysle – teda „za akým účelom“, a to už nie sú otázky, na ktoré vie veda odpovedať. (Teleológia je filozofické skúmanie zamerané na účel, nie teológia.) Ľudia – vrátane Richarda Dawkinsa – si často tieto rôzne typy otázok mýlia a myslia si, že Boh je odpoveďou na otázku, ako veci fungujú. Tak ukazujú, že nechápu ani podstatu prírodovedeckého bádania, ani podstatu Boha.

Kepler či Newton nevideli Boha ako boha gréckych bájí. Nepovažovali ho za boha medzier, ale za Boha, ktorý stvoril celý vesmír. Veda nie je pre Boha žiadnou hrozbou. Veda nesúperí s Bohom – asi tak, ako zákon popisujúci spaľovací motor nesúperí s Henrym Fordom. Je dôležité si uvedomiť, že veda a viera riešia úplne odlišné otázky. Ďalším problémom je ilúzia, že vedecké vysvetlenie je kompletné. Väčšina ľudí si neuvedomuje, že gravitačné zákony opisujú pôsobenie gravitácie, ale nepovedia nám, čo vlastne gravitácia je. Je to jednoduché nedorozumenie, ale niekedy mám problém vysvetliť to niektorým úzkoprsým akademikom.

Niekedy ľudia obhajujú určitú myšlienku len preto, že si na ňu zvykli a nevedia si predstaviť, že by veci mohli byť inak. Ako si môže človek zachovať otvorenú myseľ?

Tak, že budete často diskutovať s ľuďmi, ktorí s vami nesúhlasia. A že zostanete otvorený a zraniteľný – aj verejne. Neustále čítam to, čo píšu ľudia, s ktorými nesúhlasím, či už sú to ateisti alebo ktokoľvek iný. Ak to človek nerobí, ľahko sa dostane do uzavretého kruhu. Mal som šťastie, že som mohol cestovať po celom svete a rozšíriť si obzory. Okrem toho som profesorom matematiky na Oxforde, ale univerzita mi umožňuje venovať sa aj týmto ďalším aktivitám. Zaoberám sa prepojením prírodných vied, filozofie a teológie.

Čo by ste povedali niekomu, kto si myslí, že nie je možné byť vedcom a zároveň veriť v Boha?

To je úplný nezmysel a netreba chodiť ďaleko po príklady. William Phillips a Peter Higgs, dvaja vedci, ktorí získali Nobelovu cenu za fyziku. Jeden je veriaci, druhý ateista. S ich vedou to nijako nesúvisí, jednoducho majú odlišný pohľad na svet. Veľa som spolupracoval s Johnom Brookom, historikom so špecializáciou na vedu. Povedal mi, že najťažšie je presvedčiť verejnosť, že medzi vedou a náboženstvom v skutočnosti nie je konflikt. Ateizmus a teizmus sú odlišné pohľady na svet, ale veda je veda.

Medzi vedou a vierou nie je bitka. Ateizmus a teizmus sú odlišné pohľady na svet, ale veda je veda. Problém je, že Dawkins, Hawking a ďalší živia mýtus, že medzi vedou a vierou je konflikt. Vždy je potrebné sa k tejto domnelej bitke vyjadriť. Musím vysvetliť – je to absurdné, viem vymenovať množstvo profesorov prírodných vied na Oxforde, ktorí sú veriaci. A ešte viac tých, ktorí sú ateisti. Je zrejmé, že veriaci aj neveriaci robia vedu.

Na prednáške sa vás jeden z poslucháčov opýtal, čo si myslíte o Ježišovi, či bol Boh aj človek. Je to otázka, ktorá sa v súvislosti s vedou a vierou objavuje často?

Áno, je to častá otázka. A je to logické, súvisí to aj s otázkou „Ako ste sa dostali od deizmu k teizmu“ (teda od viery v existenciu božstva-stvoriteľa k viere v osobného Boha). Nemôžem hovoriť za iné náboženstvá – tie majú právo hovoriť samy za seba – môžem hovoriť len za kresťanstvo. Na prednáške o vzťahu vedy a náboženstva to síce bolo trochu mimo tému, ale rád som na to odpovedal. Je logické, že sa na to ľudia pýtajú. Často hovoria:

„Dobre, to čo hovoríte je vo všeobecnosti logické a dáva zmysel. Ale vy ste kresťan, ako sa to stalo?“

Samozrejme, ide o poznanie a prírodné vedy nie sú jedinou metódou poznania. Je tu tiež história, literatúra, osobné prežívanie. Veda mi môže pomôcť pri hľadaní, ale nedokáže mi dať konkrétne odpovede na otázky o Bohu. Tie prichádzajú cez dejiny, literatúru a osobnú skúsenosť.

Myslím, že často vzniká neporozumenie ohľadom poznania a istoty. To, že existuje Boh, je iný typ istoty, než že 1+1=2.

Áno aj nie. Povedal by si, že 1+1=2 je rovnaká istota ako tvrdenie „moja žena ma miluje“? Je to podobné v tom, že si o oboch presvedčený, obidve tieto veci vieš. Ale zároveň je to úplne iné, pretože druhá veta sa týka vzťahu medzi osobami, nie vzťahu medzi abstraktnými konceptmi. Myslím si, že keď hovoríme o istote, treba si uvedomiť, že nemáme matematický dôkaz Boha. Verejnosť si často pletie rôzne druhy dokazovania. Ako matematik to musím objasniť. Je rozdiel medzi matematickým dôkazom (proof) a dôkazom cez dôkazy/evidenciu (evidence).

V prípade Boha nikdy nedostaneš absolútnu, logickú istotu založenú na axiómoch. Ale ani v matematike to s absolútnou istotou nie je po Gödelovi také jednoznačné. Niekto povie – keďže nemáš absolútnu istotu, nemôžeš to vedieť. To je nezmysel. Vieš, že práve hovoríš so mnou. Epistemológia je samozrejme náročná disciplína. Náš mozog dokáže vytvoriť mnoho permutácií, ľudia sa vedia sami seba oklamať. V tomto ma inšpiruje Richard Feynman:

„Vždy urob všetko preto, aby si sa uistil, že neklameš sám seba. Pretože najľahšie človek oklame práve sám seba.“

V tomto som k sebe veľmi prísny. Nebojím sa povedať „neviem“ alebo „mýlil som sa“. Podľa mňa je to veľmi zdravé. Inak je človek neustále v defenzíve. Keď mi niekto povie „som agnostik“, poviem: výborne, ja tiež, existuje mnoho vecí, ktoré neviem alebo nepoznám. Poďme o tom diskutovať.

Niekoľkokrát ste spomenuli metaforu, Matyldin koláč.

Matyldin koláč sa páči ľuďom po celom svete. Hlavným cieľom tejto ilustrácie je ukázať, aké odpovede veda prináša. Je to jednoduchý koncept, ktorý sa páči všade. Občas mi niekto povie – vy ste ten človek s Matyldou? Ilustrácie používam, ale najskôr ich dôkladne premyslím. Príbehy sú veľmi dôležité na získanie pozornosti, ale dbám na to, aby boli založené na hlbšom filozofickom koncepte. Keď niečo poviete v abstraktných filozofických pojmoch, často to prejde jedným uchom dnu a druhým von.

Predstavme si, že máme ženu menom Matylda a tá upečie koláč. Ten koláč rozkrájate a dáte jednotlivým vedcom jeho kúsok na rozbor. Fyzik svoj kúsok zváži a zmeria, biológ preskúma baktérie, chemik analyzuje zloženie… Ale keby som sa týchto vedcov spýtal, prečo Matylda upiekla tento koláč, nevedeli by mi odpovedať.

Nie preto, že by zle merali alebo zle počítali. Jednoducho je to otázka, ktorá nepatrí do ich odboru. Ak by na ňu dali odpoveď, nebola by vedecká. Odpoveď, prečo Matylda upiekla koláč, môže byť jednoduchá – napríklad preto, že jej neter má narodeniny. Ale prírodovedec na túto odpoveď nepríde rozborom koláča. To nie je chyba prírodných vied, je to ich vlastnosť.

Niektoré štúdie naznačujú, že ľudia majú sklony k agent-thinking – teda hľadať pôvodcu aj tam, kde žiadny pôvodca nie je. Nie je to argument proti ilustrácii s Matyldou? To, že každý koláč niekto upiekol, predsa neznamená, že vesmír je koláč a že za všetkým je stvoriteľ…

Máte pravdu, to určite neznamená. Táto ilustrácia nemá dokazovať stvo­riteľa. Má len ukázať hranice toho, kam až môže veda zájsť a na aké otázky nevie odpovedať. O nič iné tam nejde.

V jednej debate s Dawkinsom ste sa obaja rozosmiali, keď ste povedali, že aspoň nie ste postmoderní relativisti.

Ľudia sú obyčajne postmodernistami v otázkach, na ktorých im nezáleží – napríklad v morálnych otázkach. Inak sú však absolútistami, nie relativistami: vedci veria, že veda môže odhaliť pravdu, inak by sa jej nevenovali. Lenže terminológia nám život trochu skomplikovala: máme klasickú éru, potom modernú dobu a potom postmodernú. Ako keby to bol obraz vývoja, ale v skutočnosti je to len v niekoľkých ohľadoch.

Ak začneš študovať staro­gréckych skeptikov, zistíš, že boli relativistami aj postmodernistami. Chcem tým povedať, že v každom období dejín nájdeš všetky tri typy myslenia. Sú ľudia, ktorí veria, že pravda je daná od Boha; sú ľudia, ktorí veria, že pravdu nám sprostredkuje rozum, teda de facto modernisti, a potom sú relativisti.

Tieto postoje sa nevyskytujú len v tej istej dobe, ale často aj v jednom človeku – a to podľa konkrétnej otázky. Človek môže byť pri vede absolútista, ale v morálnych otázkach relatívista, ktorému nezáleží na tom, s kým spí alebo komu zničí život. Teraz nechávam bokom postmoderné umenie, ale bavíme sa o prírodných vedách. Myslím, že do veľkej miery platí, že ľudia sú postmodernistami iba v otázkach, ktoré nepovažujú za dôležité.

A často to dokazujem tým, že v živote nikdy nestretneš postmoderného bankára. Predstav si, že prídeš do banky vybrať si milión, úradník sa pozrie do počítača a povie: Nie, vy dlhujete päť miliónov. A ty namietneš: To je len vaša pravda. Takto to predsa nejde. Všetci veríme v určité absolútne pravdy.

Keď máte skúsenosti s Ruskom, zdajú sa vám Česi skôr napoly na ceste k Rusku, alebo bližšie k Angličanom?

Nie, nie, máte oveľa bližšie k Angličanom než k Rusom. Tu sa naozaj cítim byť v kontinentálnej Európe, o tom niet pochýb. Mohol by som tu žiť, mám pocit, že aj kultúra je mi blízka. Moja žena je tu prvýkrát a povedala: Je tu pekne, čo keby sme sa sem ešte niekedy vrátili? To som od nej nikde inde nepočul. V Prahe máte úžasnú intelektuálnu tradíciu. Prevažuje predstava, že ľudia musia všetkému dať naturalistické vysvetlenie. To je nezmysel, nemôžeme ignorovať myslenie a myseľ.

To mi pripomenulo jednu myšlienku, ktorú som na prednáške nestihol rozvinúť. Myslím si, že Kepler dosiahol zásadný objav, ktorý sa dnes stále nedoceňuje. Ako viete, pozval ho sem Tycho de Brahe. Brahe vykonal astronomické pozorovania pohybu planét, ale bol dedičom aristotelovskej tradície. Dal mladému Keplerovi za úlohu, aby dráhy planét prispôsobil pravidelným aristotelovským kružniciam. Keplerovi sa to však nedarilo.

Trápil sa s tým päť rokov, až nakoniec spravil rozhodujúci krok: povedal si, zabudnime na to, čo hovorí Aristoteles, a pozrime sa, čo hovorí vesmír. To bolo prelomové, pretože po prvý raz nepristupoval ku svetu s predom danými predstavami. To sa musíme naučiť znovu, pretože dnes máme podobný problém ako Kepler. Ľudia tvrdia, že veda musí poskytovať iba naturalistické vysvetlenia. Všetko meráme podľa naturalistických kritérií, ktoré sú dnes rovnako neflexibilné ako Aristotelove kruhy. Hovoria nám: nesmiete do vysvetlení zapájať myseľ ani myslenie.

Ja na to odpovedám, že to je nezmysel: všetko sa snažíte prispôsobiť vopred danému paradigme. Nepočúvate realitu. Rozhodli ste sa, že všetky odpovede musia byť len výsledkom prírodných procesov.

Kedy podľa vás tento problém vznikol?

Najpravdepodobnejšie počas osvietenstva. Boh ustúpil do úzadia.

Hovorili ste, že vaši rodičia neboli sektári. Ale ste skôr z protestantského alebo katolíckeho prostredia?

Tieto výrazy vôbec nepoužívam, pretože moji rodičia ani proti ničomu neprotestovali, ani neboli rímskymi katolíkmi. Boli jednoducho evanjelickí kresťania. Môj otec nemal vyššie vzdelanie, ja som bol v rodine prvý, kto išiel na univerzitu. Ale keď som mal 14 rokov, povedal mi: „Toto by si si mal prečítať.“ Opýtal som sa ho, čo to je a on povedal: Komunistický manifest. Bolo to veľmi nezvyčajné, tak som sa ho spýtal, prečo by som to mal čítať? Odpovedal mi: aby si vedel, čo si myslia iní. To bolo úžasné – namiesto toho, aby ma v štrnástich chránil, ukázal mi niečo úplne nové.

Ako sa vám to páčilo?

Zažil som potom ešte silnejší podobný moment. Asi v devätnástich rokoch som v Cambridge vo výklade uvidel knihu Prečo nie som kresťan od Bertranda Russella. V tej chvíli som sa sám seba opýtal: „Odvážim sa ju prečítať?“ Pol hodiny som chodil okolo, potom som si povedal: čo bláznim, musím si to prečítať. A bola to jedna z najužitočnejších kníh, aké som kedy čítal. S prekvapením som totiž zistil, že Russell nemal o kresťanstve ani najmenšiu predstavu. Hovoril som si, že asi nemal medzi známymi a priateľmi žiadnych inteligentných kresťanov. Tá kniha nesmierne posilnila moju vieru, rovnako ako čítanie Dawkinsa.

Myslíte si, že veriaci pôsobia dojmom, že sú antiintelektuálni a iracionálni?

Jednoznačne, určite áno. A myslím si, že ateisti robia presne to isté. Richard Dawkins je jedným z najlepších príkladov. Takýchto kresťanov sa pýtam: čo si asi ľudia budú myslieť, keď im budete radiť, aby zatvárali oči pred skutočnosťou a jednoducho verili? To je šialené. Som pevne presvedčený, že nejasné vysvetlenia sú vždy a za všetkých okolností zlé. Niektorí kresťania sa báli a začali sa uzatvárať. To isté pozorujem aj u niektorých ateistov, hoci zďaleka nie u všetkých.

Napríklad u Dawkinsa sa takýto postoj časom vyvinul a začal hovoriť nezmysly. A niektorí kresťania sú na tom rovnako: boja sa, a preto sa uzavreli. To si možno môžu dovoliť ľudia, ktorí nechcú verejne vystupovať, ale nemôže to tak byť u niekoho, kto chce viesť ostatných. Viete, aký je vo Veľkej Británii hlavný dôvod odchodu z cirkvi? Že cirkvi neodpovedajú na otázky veriacich. S týmto chcem bojovať.