II. Sedem listov – 1.časť

Druhá a tretia kapitola knihy Zjavenie obsahujú jediné a doslovné listy Ježiša Krista, ktoré sa nám zachovali. V evanjeliách máme Ježišove kázne a podobenstvá, no tie sú už sprostredkované a usporiadané evanjelistami. V Zjavení však čítame doslovné listy, ktoré Kristus adresuje svojej cirkvi. Skôr než sa budeme venovať každému zvlášť, je potrebné pozrieť sa na to, čo majú spoločné, ako sú usporiadané, ako je v nich Ježiš predstavený, aká je ich štruktúra, aké zasľúbenia obsahujú a aký majú význam pre nás dnes.

Ján pôsobil v oblasti mesta Efez. Zaujímavé je poradie zborov: Efez, Smyrna, Pergamon, Tyatíra, Sardy, Filadelfia a Laodicea. Ide presne o postupnosť, ktorú by dodržal poštár tej doby, keby mu bolo zverených týchto sedem listov. Toto poradie však zároveň súvisí aj s dejinami kresťanskej cirkvi.

Každý z týchto listov bol adresovaný konkrétnemu zboru v Jánovej dobe v oblasti Malej Ázie, v dnešnom Turecku. Keď členovia daného zboru čítali jeho obsah, rozpoznali, že sa týka ich konkrétnej situácie a duchovného stavu.

a) List mal teda doslovný význam pre konkrétny zbor v konkrétnych podmienkach. Číslo sedem v knihe Zjavenie nevyjadruje hodnotu, ale kvalitu a úplnosť. To znamená, že listy Zjavenia nemajú význam iba pre vtedajších adresátov. Na konci každého listu zaznieva výzva: Kto má uši, nech počuje. Tým je zrejmé, že sedem listov sa nevzťahuje len na sedem zborov, ale na každého, kto je ochotný počúvať, čo Duch Svätý hovorí.

b) Poučenie z týchto listov Zjavenia si môže vziať každý človek. Zasľúbenia v nich sa týkajú každého, kto odpovie vierou. Sú vyjadrené slovami: „tomu, kto zvíťazí“. Listy Zjavenia sú určené každému kresťanovi. Každý v nich môže nájsť napomenutie, usmernenie aj povzbudenie.

c) Keďže tieto listy Zjavenia boli adresované vždy konkrétnym skupinám veriacich, pri dôslednom výklade vidíme, že sedem listov sa vzťahuje aj na sedem období cirkvi v dejinách.

Každý list siedmim zborom v knihe Zjavenie sa začína opisom Ježiša Krista. Tento opis vychádza z prvej kapitoly, no je vždy úzko prepojený s tým, čo nasleduje v 2. a 3. kapitole. Nejde o všeobecný portrét, ale o presne zacielený obraz, ktorý zodpovedá duchovným potrebám a výzvam konkrétneho zboru.

Efez – Ježiš Kristus, ktorý sa prechádza medzi svietnikmi.
Smyrna – Ten, ktorý zomrel a ožil.
Pergamon – Ten, ktorý má ostrý meč na obe strany.
Tyatíra – Ten, ktorý má oči ako plameň ohňa a nohy ako rozžeravený kov.
Sardy – Ten, ktorý má sedem hviezd vo svojej ruke.
Filadelfia – Ten, ktorý má kľúč.
Laodicea – Ten, ktorý je verný a pravdivý svedok.

V listoch siedmich zborov nachádzame rozličné obrazy Ježiša Krista, ktoré presne odrážajú duchovný stav každého zboru:

Pre Efez je Kristus predstavený ako nebeský Ženích, ktorý prichádza obnoviť stratenú lásku. Pre Sardy, kde pretrváva duchovná slabosť a zostali len najvernejší, sa zjavuje ako ten, ktorý drží svojich vo svojej ruke. Pre Filadelfiu je Ježiš tým, ktorý drží kľúč a otvára dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť. Pre Laodiceu, sebestačnú a vlažnú, prichádza ako verný svedok, ktorý pozná jej skutočný stav, no napriek tomu klope na dvere srdca. Túži po ich záchrane a nechce, aby niekto zahynul, ale aby všetci prišli k životu.

Štruktúra siedmich listov v knihe Zjavenie má pevný a opakujúci sa formát, ktorý sa uplatňuje vo všetkých listoch:

1. Opis Ježiša
2. Pochvala
3. Pokarhanie / napomenutie
4. Rada a zasľúbenie

Pozoruhodné je, že po opise Ježiša nasleduje pochvala a až potom napomenutie. Zo siedmich listov sú len dva, ktoré obsahujú pochvalu bez napomenutia, a dva, ktoré majú napomenutie bez pochvaly. Prvé tri listy začínajú výzvou: „Kto má uši, nech počuje“, a až potom nasleduje zasľúbenie. Naopak, ďalšie štyri listy uvádzajú najprv zasľúbenie a až potom výzvu: „Kto má uši…“. Toto rozdelenie medzi trojicu a štvoricu sa ukáže ako dôležité aj pri štúdiu ďalších štruktúr knihy Zjavenie.

Rovnaký princíp vidíme aj pri trúbeniach, kde sa prvé štyri objavujú spolu a ďalšie tri sú označené ako tri „beda“. Podobne pri sedem pečatiach sú prvé štyri spojené s jazdcami a koňmi, zatiaľ čo posledné tri prinášajú odlišné obrazy. Tento vzorec rozdelenia sedmičky na tri a štyri zohráva kľúčovú úlohu pri výklade knihy Zjavenie a pomáha odhaľovať jej hlbší prorocký význam.

Zasľúbenia v knihe Zjavenie ukazujú proces obnovy toho, čo hriech narušil. Keď ich vnímame spolu, odhaľujú ucelený obraz obnovy v Kristovi.

1. Prvé zasľúbenie: „Dám ti jesť zo stromu života, ktorý je v raji.“ – V Edene hriech spôsobil stratu prístupu k stromu života. Ježiš Kristus však obnovuje to, čo bolo stratené, a znovu otvára prístup k životu.

2. Druhé zasľúbenie: „Nebudú mať ujmu na druhej smrti.“ – Hriech priniesol smrť, no Kristus ju ruší a ponúka večný život.

3. Tretie zasľúbenie: „Ja ťa budem kŕmiť skrytou mannou.“ – Človek po páde musel bojovať o prežitie. Toto zasľúbenie hovorí o obnovenej Božej starostlivosti a duchovnom pokrme.

4. Štvrté zasľúbenie: „Dám ti vládu nad národmi.“ – Človek stratil panstvo nad stvorením, no Kristus ho obnovuje a dáva podiel na vláde.

Posledné tri zasľúbenia sa už netýkajú len nápravy straty, ale ukazujú plnosť obnovy a cieľ vykúpenia.

5. Piate zasľúbenie: „Budeš sa prechádzať so mnou v bielom rúchu.“ – Biele rúcho symbolizuje spravodlivosť darovanú Kristom, nie zásluhy človeka.

6. Šieste zasľúbenie: „Učiním ťa stĺpom v chráme svojho Boha.“ – Stratené spoločenstvo s Bohom je obnovené a veriaci získava trvalé miesto v Božej prítomnosti.

7. Siedme zasľúbenie: „Budeš sedieť so mnou na mojom tróne.“ – Záver obnovy presahuje pôvodný stav – ide o spoluvládnutie s Kristom, slávnejší cieľ než samotný začiatok.

Nie je náhoda, že úvodné videnie cyklu siedmich cirkví nás prenáša do priestoru svietnikov. Deje sa to po zničení jeruzalemského chrámu v roku 70, keď svietnik padol za korisť rímskej armáde, o čom svedčí slávny reliéf Titovho oblúka v Ríme. Zánik jeruzalemského chrámu však neznamená koniec stretávania sa s Bohom. Svietnik je teraz vtelený do siedmich cirkví, uprostred ktorých sa prechádza Ježiš Kristus.

Boží ľud teda nie je ponechaný napospas dejinám. Boh je uprostred svojho ľudu prítomný tak reálne, ako bola šekínáh, Božia sláva, uprostred izraelského ľudu. „Budem chodiť uprostred vás,“ zaznelo ako zasľúbenie JHVH Izraelu v dobe exodu (3 Moj 26:12) a Ježiš tento prísľub zopakoval v čase svojho odchodu:

„Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ Mat 28:20

Prítomnosť žiariacej šekínáh uvádzala do pohybu putovanie Božieho ľudu, keď vychádzal z Egypta. Rovnakým spôsobom prítomnosť Syna človeka zabezpečuje zdroj svetla svietnikom a upevňuje kroky ľudu na ceste.

Po posolstve o sobote zaznieva aj plnosť posolstva Veľkej noci, ako pripomienka Ježišovej smrti a vzkriesenia (Zj 1:18), ale aj ako uistenie o jeho sláve uprostred ľudu. Veľká noc nasleduje v zozname sviatkov knihy Levitikus (3 Moj 23:4–14) bezprostredne po zmienke o sobote. Je prvým sviatkom židovského kalendára (2 Moj 12:2). Táto súvislosť nie je náhodná. Veľká noc pripomína odchod z Egypta a zrod Izraela. Je hlboko spätá s mesiánskou nádejou.

Obeť baránka, ktorú pripomína pesach, hovorí o prechode anjela ponad domy označené krvou a obnovuje v srdci Židov nádej na budúce vyslobodenie (2 Moj 12:7,13). Zákaz lámania kostí v sebe nesie posolstvo vzkriesenia. Konzumácia macót, nekvaseného chleba, pripomína putovanie ľudu, ktorý je stále na ceste a v očakávaní zasľúbenej krajiny (2 Moj 12:11). Až dodnes sa z generácie na generáciu ozýva v liturgickom speve hagady v židovských rodinách, rovnako ako v Jeruzaleme, najhlbšia túžba Izraela: „Na budúci rok v Jeruzaleme.“

Aj kresťanská tradícia uchováva túto nádej v slávení svätej Večere, ktorú Ježiš ustanovil počas svojej poslednej Veľkej večere, a pripomína jeho zasľúbenie:

„Amen, hovorím vám, že už nikdy nebudem piť z plodu viniča, kým ho nebudem piť nový v Božom kráľovstve“ Mar 14:25

Apoštol Pavol tento význam objasňuje slovami:

„Lebo kedykoľvek jete tento chlieb a pijete tento kalich, zvestujete smrť Pánovu, kým nepríde“ 1 Kor 11:26

Napätie medzi budúcnosťou a prítomnosťou tvorí samotnú podstatu prorockého videnia. To, čo prorok videl, sa týka zároveň toho, „čo je“ aj toho, „čo sa má diať“ (Zj 1:19). Už na začiatku je tým daný kľúč k výkladu listov siedmim cirkvám. Posolstvo adresované historickým cirkvám Ázie, Jánovým súčasníkom, sa musí čítať aj ako proroctvo vzťahujúce sa na budúcu cirkev v priebehu dejín.

Priradenie siedmich cirkví k siedmim hviezdam, ktoré Syn človeka drží vo svojej pravej ruke (Zj 1:16,20), smeruje výklad k budúcnosti. V staroveku sa verilo, že hviezdy určujú osud ľudstva, a preto sa tešili veľkej vážnosti, najmä v Mezopotámii, kde slúžili na predpovedanie budúcnosti. Autori Písma túto predstavu poznali, čo dosvedčuje aj otázka, ktorú Boh kladie Jóbovi.

„Zviažeš vari Plejády reťazami alebo uvoľníš povrazy Oriona? Vyvedieš azda v pravý čas hviezdy zverokruhu a určíš dráhu Veľkého a Malého voza? Poznáš azda zákony nebies a určuješ ich vládu na zemi?“ Jób 38:31–33

Táto pasáž poukazuje na Toho, ktorý drží hviezdy vo svojich rukách, a vyjadruje myšlienku, že chod dejín nie je náhodný. Prorok Daniel, keď hovorí o Bohu nebies, vyjadruje rovnaké posolstvo aj Babylončanom, vyrastajúcim v prostredí astrológie a kozmických cyklov.

V pozadí listov cirkvám, ktorých je Ján súčasníkom, sa jeho pohľad presúva k budúcej cirkvi v priebehu dejín. Aj to, že cirkví je sedem – v Biblii symbolický počet – podporuje tento výklad. Od najstarších dôb malo číslo sedem významnú symbolickú hodnotu. Pre Sumerov, Babylončanov, Kanaánčanov aj starý Izrael predstavovalo úplnosť a dokonalosť. Z 89 výskytov čísla sedem v Novej zmluve sa ich 56 nachádza práve v Zjavení.

Hovorí sa o siedmich svietnikoch, siedmich hviezdach, siedmich pečatiach, siedmich duchoch, siedmich anjeloch, siedmich ranách, siedmich trúbeniach a siedmich vrchoch. Celá štruktúra knihy Zjavenia je postavená na čísle sedem. Preto sedem cirkví, o ktorých Ján píše, nemožno chápať iba v úzkom historickom zmysle. Nemôžu byť adresované len maloázijským zborom, ktorých počet presahoval číslo sedem.

V Novej zmluve sa spomínajú aj ďalšie zbory tohto regiónu, napríklad Kolosy a Hierapolis. Sedem cirkví teda predstavuje predovšetkým cirkev ako celok. Tento prorocký a symbolický význam bol chápaný už veľmi skoro. Nachádzame ho doložený v manuskripte z 3. storočia. Tento výklad podporuje aj refrén, ktorým sa každý list uzatvára:

„Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkvám“

Listy sú určené cirkvám a každý si z nich môže vziať osobné poučenie. Tento univerzálny zámer je výslovne zdôraznený v prostrednom liste výrazom „všetky cirkvi“ (Zj 2:23). Sedem cirkví bolo vybraných nielen preto, že sa nachádzali v prostredí blízkom Jánovi, ale najmä pre to, čo symbolicky predstavujú. Používanie geografie na vyjadrenie prorockého posolstva nebolo v Izraeli novinkou.

Prorok Micheáš budoval svoje videnie budúcnosti na pozorovaní miest v Palestíne a ich mien. Rovnakým spôsobom bola prorokovi Danielovi inšpiráciou zemepisná a strategická situácia severu a juhu. Ani chronologická postupnosť týchto cirkví nie je náhodná. Výskumy starovekej geografie ukazujú, že ich poradie sleduje okružnú cestu, ktorá naznačuje postupnosť. Trasa začína v Efeze, pokračuje cez Smyrnu, Pergamon, Tyatíru, Sardy a Filadelfiu a končí sa v Laodicei.

Prorok Ján tak sleduje od mesta k mestu vývoj cirkvi, ktorú pozná z vlastnej skúsenosti, od jej počiatku až po záver dejín. 

Samotné listy odhaľujú prorocký pohľad, ktorý sa rozprestiera cez celé veky. List prvej cirkvi, efezskej, odkazuje na počiatok ľudskej histórie a zasľúbenie zo záhrady Eden (Zj 2:7), zatiaľ čo list poslednej cirkvi, laodicejskej, smeruje ku koncu dejín a zasľúbeniu Božieho kráľovstva (Zj 3:21).

Od prvého po posledný list sa postupne rozvíja aj myšlienka Ježišovho príchodu, ktorý sa stále viac približuje:

1. Efez: „…ktorý chodí medzi siedmimi zlatými svietnikmi“ (Zj 2:1)
2. Smyrna: „…ktorý bol mŕtvy a ožil“ (Zj 2:8)
3. Pergamon: „Kajaj sa teda! Inak čoskoro prídem k tebe“ (Zj 2:16)
4. Tyatíra: „Len sa pridŕžajte toho, čo máte, kým neprídem“ (Zj 2:25)
5. Sardy: „Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej“ (Zj 3:3)
6. Filadelfia: „Čoskoro prídem!“ (Zj 3:11)
7. Laodicea: „Stojím pri dverách“ (Zj 3:20)

Do týchto listov je potrebné sa ponoriť a čítať ich jeden po druhom, aby bolo možné zachytiť ich vnútorný prorocký zámer. Nejde o povrchný pohľad na kresťanskú inštitúciu. Videnie odhaľuje krízy, ktoré cirkvou otriasajú, a od jednej búrky k druhej ukazuje zložitú a znepokojujúcu históriu. Maloázijské cirkvi dostali posolstvo, ktoré bolo adresované im a zároveň všetkým, ktorí v priebehu vekov čítali Zjavenie a brali si z neho vážne poučenie.

Prvá etapa cesty nás privádza z ostrova Patmos do Efezu, pravdepodobne najdôležitejšieho prístavu svojej doby. Prvé, čo vidíme už od mora, sú jeho svetlá. Nie náhodou bol vybraný práve Efez, aby predstavil prvotnú cirkev, nositeľku prvého svetla. Dôraz tohto listu je položený na myšlienku „prvého v poradí“. Tak ako kedysi Daniel začal prorocký cyklus svojou dobou a identifikoval prvé kráľovstvo – Babylon – s dobou záhrady Eden, aj Ján začína prorocký cyklus svojou dobou, ktorú rovnako spája so záhradou Eden.

„Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji“ Zjavenie 2:7

Ide o obdobie prvej lásky. Efez znamená v gréčtine „žiadúci“. Nadšenie je ešte horúce a spomienky čerstvé. Je to cirkev, ktorá poznala dobu apoštolov a dostala úlohu udržiavať pochodeň. Zároveň ide o cirkev prvých obrátených pohanov. Nový kresťan, ktorý prichádza zďaleka, si musí dávať pozor na pýchu a rozpamätať sa, odkiaľ vypadol (Zj 2:5). Túto výstrahu nachádzame aj u apoštola Pavla v liste Rimanom (Rim 11:18).

Pre kresťanov z Efezu, mesta presláveného kultom bohyne Artemidy, známej ako „Diana efezská“ (Sk 19:28), je táto výzva mimoriadne významová. Efezania boli známi poverčivosťou a rozsiahlym obchodom s amuletmi. Miestna nemorálnosť a zločinnosť doháňali filozofa Hérakleita k slzám, pre čo dostal prezývku „plačúci filozof“. Ide o cirkev úplného začiatku kresťanskej éry (približne 31 – 100 po Kr.).

No táto cirkev, hoci stojí tak blízko zdroja, je už ohrozovaná poblúdením. Samotná zmienka o tom, že ten, ktorý drží sedem hviezd (Zj 2:1), sa prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi, prezrádza nepokoj. Ide o nepokoj niekoho, kto sa obáva o budúcnosť. Prvej cirkvi sa vyčíta, že jej oheň netrval dlhšie než plameň sviece.

„Opustil si svoju prvú lásku“ Zjavenie 2:4

Z toho vyplýva naliehavá výzva k pokániu.

„Kajaj sa a čiň prvotné skutky“ Zjavenie 2:5

Odporúčanie je sprevádzané vážnym upozornením.

„Spomeň si… ináč prídem za tebou a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta“ Zjavenie 2:5

Ak nenastane pokánie, svetlo bude odňaté a zverené inému. Ani prvotná cirkev, akokoľvek čistá, nemala zaručené trvanie. Ani to, že cirkev vznikla z Božej iniciatívy a rástla v blízkosti apoštolov, jej nezaručuje budúcnosť. Cirkev sa môže potknúť, môže dokonca padnúť a prísť o svoje poslanie. Riziko poblúdenia a odpadnutia je stále prítomné, pretože cirkev nie je Boh. Členstvo samo osebe nezaručuje spásu. A predsa list nekončí len varovaním. Aj napriek počiatočným zlyhaniam si cirkev zachováva zásadovosť a mravnú náročnosť.

Nenávidí skutky mikulášencov (nikolaitov) (Zj 2:6) a táto nenávisť je v súlade s tým, čo voči nim vyjadruje aj Boh. Zlo, ktoré ohrozuje prvé kresťanské spoločenstvo, nesie podobu mikulášencov, učeníkov Mikuláša, ktorého meno uvádzajú Skutky apoštolov (Sk 6:5) ako prozelytu z Antiochie. Nie je isté, či sa Mikuláš sám stal bludárom, alebo boli jeho myšlienky nesprávne pochopené. Isté však je, že podľa svedectiev cirkevných otcov sa mikulášenci vyznačovali neviazaným životom.

Nesprávne pochopenie Pavlovho učenia o zákone a milosti ich viedlo k odmietnutiu zákona. Keďže milosť oslobodzuje, usudzovali, že kresťan má právo oddať sa telesným vášňam.

Tento postoj bol posilnený dualistickou filozofiou, podľa ktorej je telo zlé a hmotné, zatiaľ čo duch je jedinou hodnotou. Telo sa stáva bezvýznamným, duch sa absolutizuje. V tejto logike sa zákon spája s telom a odmieta sa, kým milosť sa spája s duchom a vyvyšuje. Ak berieme prorocké svedectvo tohto listu vážne, potom prvé odpadlíctvo zasiahlo oblasť zákona a antropológie.

Zákon sa odmieta v mene milosti a telo v mene ducha. Prví kresťania tomuto dualistickému pokušeniu odolali. Za to sú chválení, pretože odmietnuť zákon znamená odmietnuť Boha, ktorý sa zjavuje v etických rozhodnutiach života. Odmietnuť telo znamená odmietnuť Boha stvorenia a života.

Druhá etapa cesty nás privádza do Smyrny, mesta vzdialeného približne päťdesiat kilometrov od Efezu. Toto významné obchodné centrum oslňovalo krásou a bohatstvom a preslávilo sa širokou ulicou, celou dláždenou zlatom. Patrilo k nemnohým mestám antiky, ktoré boli premyslene naplánované a neskôr kompletne zrekonštruované. Mesto založili Gréci okolo roku 1000 pred Kristom, zničili ho Lýdijci približne v roku 600 pred Kristom a následne na celé stáročia zmizlo z mapy.

O štyri storočia neskôr ho znovu vybudoval Lysimachos, jeden z generálov Alexandra Veľkého. Spomienka na jeho zázračné obnovenie bola v meste stále živá. Nie je preto náhodou, že list adresovaný Smyrne kladie silný dôraz na smrť a vzkriesenie. Autor listu sa predstavuje ako ten, ktorý prešiel zo smrti do života (Zj 2:8).

Adresáti listu sú vydaní na smrť, no zároveň im je dané zasľúbenie, že znovu nadobudnú život (Zj 2:10–11). Samotné meno Smyrna, odvodené od slova myrha, živice používanej na balzamovanie mŕtvych, pripomína okolnosti pohrebu. List však zároveň odkazuje na pôvod mesta a na prelomové obdobie kresťanských mučeníkov, ktorí boli prenasledovaní, väznení a zabíjaní, no zostávali verní až do smrti. Nezrážala ich len smrť, ale aj bieda a chudoba.

Kresťanstvo ešte nedosiahlo obdobie bohatstva ani spoločenského uznania. Bola to doba, keď byť kresťanom neznamenalo úspech ani pohodlie. Prví kresťania, prevažne z najnižších spoločenských vrstiev, často obete plienenia pohanskej lúzy, pôsobili v bohatom meste Smyrna mimoriadne úboho. Boli ohrozovaní zvonka aj zvnútra. Išlo o obdobie intenzívneho prenasledovania v rokoch 100–313 po Kristovi.

Pohania využívali každú zámienku. Kvôli obradu Večere Pánovej, kde sa hovorilo o tele a krvi Krista, boli kresťania obviňovaní z kanibalizmu. Pre agapé, sviatky bratskej lásky, ich podozrievali z nemravných orgií. Vyčítali im ateizmus, pretože uctievali neviditeľného Boha. Štát im nedôveroval, keďže odmietali nazývať cisára svojím Pánom, a šírili sa aj fámy, že predpovedajú zničenie sveta ohňom.

Obviňovali ich preto z podpaľačstva a cisár Nero tieto obvinenia ochotne zneužil. Ako vydedenci spoločnosti sa kresťania stali terčom nenávisti, o to viac, že ich prirovnávali k Židom, ktorých náboženstvo bolo nepopulárne. Ani zo strany Židov nebola situácia priaznivá. Mnohí neprijímali vieru v Mesiáša, ktorý podľa kresťanov už prišiel, a niektorí sa aktívne podieľali na prenasledovaní novej viery.

Príkladom je Saul z Tarzu, neskorší apoštol Pavol. Bola to doba, keď sa kresťania cítili bližšie k Židom než k pohanom. Prenasledovanie prichádzalo zo všetkých strán: pohania ich zatvárali do väzenia a hádzali ako potravu levom, Židia ich krivo obviňovali. Najväčšiu intenzitu dosiahlo počas vlády Diokleciána, v období známom ako éra mučeníkov.

„Ediktom v roku 303 cisár nariadil, aby kresťanské spoločenstvo bolo rozpustené, ich kostoly zničené a biblické rukopisy spálené“

Veľké množstvo kresťanov zaplatilo za svoju vernosť životom. Mnohí boli zotročení. Z tohto obdobia pochádzajú mená mučeníkov, ktoré sa stali symbolmi viery v cirkevnej tradícii: dôstojník Sebastián, prebodnutý šípmi, svätá Cecília, patrónka sakrálnej hudby, či svätá Anežka, ktorá zomrela na hranici. Posledné veľké prenasledovanie sa skončilo v roku 311 a v roku 313 cisár Konštantín vydal edikt, ktorým dal kresťanom právo slobodne vyznávať svoju vieru.

Pozoruhodné je, že toto prenasledovanie trvalo desať rokov, presne tak dlho, ako je to naznačené v liste do Smyrny (Zj 2:10), ak použijeme prorocký princíp deň za rok. Jazyk však zostáva symbolický. V biblickej a židovskej tradícii číslo desať vyjadruje skúšku. Pripomeňme si Daniela, ktorý prešiel desaťdňovou skúškou (Dan 1:14–15). Rovnaká symbolika sa zachovala aj v židovskom kalendári.

Desať dní oddeľuje Roš ha-šana od Jom kipur, obdobie skúšky a prípravy. No skúška v Písme nikdy nie je bez cieľa. Nesie v sebe nádej. Oznamuje totiž aj odmenu. Smrť a neúspech nebudú mať posledné slovo. Koruna víťaza – stefanos – je zasľúbená mučeníkom viery (Zj 2:10). Hoci padli mečom, prijímajú korunu víťazstva. Sú mŕtvi, a predsa majú korunu života, obraz známy z náhrobných pamätníkov antiky, symbolizujúci víťazstvo nad smrťou.

Nasledujúci verš dodáva, že „druhá smrť“ im neuškodí (Zj 2:11). Tento výraz sa v celej Biblii objavuje len v Zjavení a označuje definitívnu smrť bezbožníka, smrť bez nádeje na vzkriesenie. Zjavenie 20:6 tento pojem objasňuje učením o dvojitom vzkriesení. Prvé vzkriesenie sa týka spravodlivých pri príchode Ježiša Krista, druhé bezbožných. Iba prvé vedie k večnému životu. Druhé sa končí večnou smrťou.

Zasľúbenie dané mučeníkom zo Smyrny, že neutrpia druhú smrť, je zasľúbením nádeje vzkriesenia, toho jediného, ktoré vedie do večného života.

Cesta pokračuje na sever, asi tridsaťpäť kilometrov od Smyrny. Ďalšie mesto – nádherné a majestátne – sa týči na kopci a právom nesie meno Pergamos, čo znamená „citadela“ a „slávne mesto“. Hoci sa nachádzalo bokom od hlavných obchodných križovatiek, predsa bolo považované za ázijské veľkomesto. Grécky geograf Strabón (58 pred Kr. – 25 po Kr.) ho nazýva „preslávené mesto“ a rímsky historik Plinius (23 – 79 po Kr.) ho označuje za „najslávnejšie ázijské mesto“.

Pergamos si k povesti politického centra počas štyroch storočí pridal aj výnimočné postavenie v oblasti kultúry a náboženstva. Práve tu sa vyrábal pergamen, ktorého názov je odvodený od mena mesta. Knižnica v Pergame s približne 200 000 zvitkami pergamenu súperila so slávnou alexandrijskou knižnicou. Mesto bolo známe aj svojím intenzívnym náboženským životom. Nemocnice a chrám Asklépia, boha uzdravenia, priťahovali každoročne tisíce pútnikov z celého sveta, o čom svedčí bohatstvo mincí objavených archeológmi.

Pergamos odráža situáciu tretieho obdobia cirkvi v dejinách. Oproti predchádzajúcim obdobiam sa vyznačuje úspechom a slávou. Kresťanstvo už nie je opovrhované náboženstvo. Doba mučeníkov sa považuje za minulosť, za „dni Antipa“, „verného svedka, ktorého zabili“ (Zj 2:13). Nastáva obdobie usídlenia a prosperity (4.–5. storočie po Kr.).

Táto sláva však nebola dosiahnutá bez strát. List poukazuje na praktiky pripomínajúce konanie Bileáma, pohanského proroka, ktorý zviedol izraelský ľud k synkretizmu. Bileám, ktorého meno znamená „pustošiteľ ľudu“, pochopil, že najúčinnejšou metódou ničenia vyvoleného ľudu je kompromis. Vnesenie cudzorodých prvkov do Izraela ohrozilo existenciu Božieho svedka účinnejšie než prenasledovanie a smrť.

Kompromis so zlom sa ukázal nebezpečnejší než otvorená neprávosť. Kým nepriateľ stojí pred dverami, dá sa rozpoznať. Keď však prenikne dovnútra, situácia sa stáva chúlostivou a neprehľadnou. Práve to je charakteristickým znakom tohto obdobia. Prvýkrát sa mieša pohanstvo a omyl s pravdou. Vidíme posun od doby Efezu, kde bola cirkev chválená za odmietnutie mikulášencov. Teraz sú však medzi nimi.

„Aj ty máš takých, čo sa pridŕžajú učenia mikulášencov“ Zj 2:15

S dielom Bileáma, „pustošiteľa ľudu“, sa spája aj dielo mikulášencov, ktorých meno znamená „dobyvateľ ľudu“. V oboch názvoch znie rovnaké varovanie. Dejiny ukazujú, že išlo o dobu kompromisov. Cirkev, aby upevnila svoje politické postavenie, sa stala prispôsobivou a otvorenou, až sa napokon prepojila s politickou mocou. Cisárske dekréty vydané v tomto období odrážajú tento posun.

Jeden príklad za všetky: sobota, deň, ktorý prikázal svätiť izraelský Boh a ktorý zachovávali prví kresťania, bola nahradená nedeľou, dňom slnka u Rimanov. Tento posun jasne vyplýva z Konštantínovho dekrétu, potvrdeného na Laodicejskom koncile.

„Nech sa kresťania nesprávajú ako Židia, ktorí v deň šabatu nepracujú. Nech všetci mladí, obyvatelia miest a všetky cechy prestanú pracovať vo velebný deň slnka“ Kánon 29 Laodicejského koncilu

Túto kompromisnú črtu zaznamenal už prorok Daniel, a to dvakrát – vo videní sochy a štyroch zvierat. Vo videní sochy (Dan 2) bola cirkev predstavená hlinou, symbolom duchovnej a náboženskej dimenzie, zmiešanou so železom, symbolom ľudskej a politickej moci.

Vo videní štyroch zvierat sa tá istá skutočnosť objavuje vo forme rohu, symbolu politickej moci, a zároveň s ľudskou tvárou, symbolom duchovnej dimenzie. Rozpoznávame tu rovnakú kritiku kompromisu, vyjadrenú vo výzve k pokániu, akú nachádzame aj v liste do Smyrny. Dvojsečný ostrý meč, ktorý vychádza z úst Syna človeka (Zj 2:16), predstavuje Božie slovo, ktoré rozsudzuje a oddeľuje pravdu od omylu. Zasľúbenie víťazstva – „skrytá manna“ a „biely kamienok“ (Zj 2:17) – odráža tú istú myšlienku.

Pripomienka manny je spojená so spomienkou na odchod z Egypta, no zároveň smeruje k perspektíve zasľúbenej krajiny. Tento chlieb zoslaný z neba sa stáva znamením nádeje.

Odkaz na biely kamienok je inšpirovaný grécko-rímskym súdnym konaním, v ktorom sa používali kamene na vyhlásenie rozsudku. Biely kamienok znamenal oslobodenie, čierny odsúdenie. Prijať biely kamienok sa teda rovná vyhláseniu o spáse. „Nové meno“, ktoré udeľuje Boh, je znamením nového stvorenia a nastúpenia novej cesty.

Tak sa z Abrama stal Abrahám, nositeľ zasľúbenia početného národa. Jákob sa zmenil na Izraela, zápasníka s Bohom, ako predzvesť nového osudu. Premenou prechádzajú dokonca aj mestá. Jeruzalem dostáva nové meno – „Večný, naša spravodlivosť“ – ako záruku trvalej Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu. Rovnakým spôsobom dostávajú verní z Pergamu „nové meno“, ktoré presahuje ľudské chápanie. Je to meno, „ktoré nepozná nik“ (Zj 2:17). Vysvetlenie nachádzame v ďalšom liste:

„Toho, kto zvíťazí, napíšem naň meno svojho Boha i meno mesta svojho Boha – nového Jeruzalema – i svoje nové meno“ Zj 3:12

Toto „nové meno“ nie je menšie než meno samotného Boha. Spája sa s menom nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba (Zj 3:12). V samotnom strede knihy Zjavenie nachádzame tú istú rovnicu. Vyvolení, obyvatelia nového Jeruzalema, počtom 144 000, prijímajú meno, ktoré je totožné s Božím menom (Zj 14:1; porov. Zj 22:4).

Na začiatku listu sú verní označení ako tí, ktorí sa držali Božieho mena (Zj 2:13). Na jeho konci sú zachránení z Pergamu odmenení obdržaním Božieho mena. Boží ľud je povolaný stať sa viditeľným znamením neviditeľného Boha.

Tomu zodpovedá aj meno Antipas, ktoré znamená „predstaviteľ otca“. Poslanie syna spočíva v nosení mena otca a v jeho zastupovaní. Preto je toto meno známe len tým, ktorí ho dostávajú.

Ak sú vyvolení z Pergamu jediní, ktorí poznajú Božie meno zapísané na bielom kamienku, je to vďaka ich osobnému vzťahu s Bohom. Táto skutočnosť odhaľuje ich povahu: sú skrytí medzi ostatnými. V pergamonskej dobe však začína viditeľná cirkev strácať svoju identitu aj svoje poslanie nositeľky Božieho mena.

Výklad sedem listov Zjavenia tvorí základ pochopenia duchovného stavu cirkvi v dejinách a prirodzene patrí do rámca knihy Zjavenie Jána – výklad, kde sú jednotlivé posolstvá zasadené do prorockého kontextu; ich význam presahuje lokálne zbory a zapadá do širšej témy prorockých kníh, ktoré odhaľujú dejiny cirkvi a jej zápas medzi vernosťou a odpadnutím, pričom praktický dosah týchto listov sa naplno ukazuje v oblasti kresťanského života, kde každé posolstvo prináša napomenutie, výzvu k pokániu aj zasľúbenie pre víťaza; eschatologický rozmer siedmich listov zároveň úzko súvisí s témou posledných udalostí dejín, kde sa rozhoduje o vernosti Kristovi až do konca.