II. Sedem listov – 1.časť

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Druhá a tretia kapitola obsahujú jediné a doslovné listy Ježiša Krista, ktoré sa nám zachovali. V evanjeliách máme Ježišove kázne a podobenstvá, ale oni sú už upravené evanjelistami. V Zjavení máme doslovné listy, ktoré napísal svojej cirkvi. Skôr, než si rozoberieme každý zvlášť, pozrieme sa spolu na to, čo majú spoločné. Všimnime si najprv, ako sú usporiadané, ako je Ježiš predstavený, aká je ich štruktúra, aké zasľúbenia sú v nich, aký zmysel majú pre nás.

Zemepisné rozloženie

Ján pochádzal z mesta Efez. Zaujímavé je poradie zborov. Ako prvý Efez, Smyrna, Pergamon, Tyatíra, Sardy, Filadelfia a Laodicea. Poradie je presne také, aké by dodržal poštár tej doby, keby mu bolo zverených týchto sedem listov, aby ich odovzdal. Postupnosť poradia súvisí s dejinami kresťanskej cirkvi.

Aký je význam týchto listov?

Každý z týchto listov bol adresovaný niektorému zboru v Jánovej dobe v Malej Ázii, v dnešnom Turecku. Keď členovia zboru, do ktorého bol list adresovaný, čítali jeho obsah, uvedomili si, že ide o skutočnosť, ktorá sa týka ich konkrétneho zboru.

a) List mal teda svoj doslovný význam pre daný zbor v konkrétnej situácii. Číslo sedem v Zjavení ukazuje na kvalitu, nie na hodnotu čísla. T. z., tieto listy v Zjavení nemajú význam len pre vtedajšiu dobu a ľudí. Okrem toho môžeme vidieť, že na konci každého listu máme napísané: Kto má uši, nech počuje… To ukazuje, že sedem listov sa nevzťahuje len na sedem zborov, ale na každého, kto je ochotný počuť, čo Duch Svätý hovorí pre všetkých, čo chcú počúvať.

b) Poučenie z týchto listov Zjavenia si môže vziať každý človek. Zasľúbenie v nich sa týka každého. Je uvedené slovami: „…tomu, kto zvíťazí.“ Listy Zjavenia sú pre každého kresťana. Každý môže prijať napomenutie, poučenie i povzbudenie z týchto listov.

c) Pretože tieto listy Zjavenia boli adresované vždycky určitým skupinám ľudí, budeme vidieť, že ak budeme dôsledne aplikovať Zjavenie, sedem listov sa vzťahuje aj na sedem období cirkvi.

Popis Ježiša

Každý list zo siedmich zborov v knihe Zjavenie sa začína popisom Ježiša Krista. Tento popis, ktorý sa objavuje v prvej kapitole, je úzko prepojený s tým, čo sa o Ježišovi hovorí v kapitole 2 a 3. Popis Ježiša v týchto kapitolách nie je len všeobecnou charakteristikou, ale je prispôsobený konkrétnym potrebám a výzvam, ktorým čelí každý zbor.

Efez – Ježiš Kristus sa prechádza medzi svietnikmi.
Smyrna – Ježiš Kristus, ktorý zomrel a ožil.
Pergamos – Ten, ktorý má ostrý meč na obe strany.
Tyatíra – Ten, ktorý má oči ako plameň ohňa a nohy ako rozžeravený kov.
Sardys – Ten, ktorý má sedem hviezd vo svojej ruke.
Filadelfia – Ten, ktorý má kľúč.
Laodicea – Ten, ktorý je verný a pravdivý svedok.

V knihe Zjavenie sú v listoch siedmich zborov rôzne obrazy Ježiša Krista, ktoré odrážajú potreby a duchovné stavy jednotlivých zborov. Pre Efez je Kristus predstavený ako nebeský Ženích, ktorý prichádza k efezskému zboru a znovu obnovuje lásku, ktorú stratil. Pre Sardy, kde pretrváva prenasledovanie a zostali len najvernejší, sa Ježiš predstavuje ako ten, ktorý drží veriacich vo svojej ruke a stará sa o to, aby mali všetko, čo potrebujú.

Pre Filadelfiu, ktorá čelí výzvam a príležitostiam, je Ježiš predstavený ako ten, ktorý drží kľúč vo svojej ruke a otvára dvere nových možností. Pre Laodiceu, ktorá je samoľúba a sebestačná, prichádza ako verný svedok, ktorý všetko vie, ale napriek tomu ju miluje. Ježiš sa predstavuje ako ten, ktorý klope na dvere srdca, túži po ich spáse a nežiada, aby niekto zahynul, ale aby všetci boli zachránení.

Štruktúra listov

Struktúra siedmich listov v knihe Zjavenie má pravidelný formát, ktorý sa opakuje vo všetkých listoch:

1. Opis Ježiša
2. Pochvala
3. Pokarhanie / Napomenutie
4. Rada a zasľúbenie

Zaujímavé je, že po opise Ježiša nasleduje pochvala, a až potom prichádza napomenutie. Z týchto siedmich listov sú len dva, ktoré obsahujú pochvalu bez napomenutia, a dva, ktoré majú len napomenutie bez pochvaly. Prvé tri listy začínajú výzvou: „Kto má uši, nech počuje“, a až potom prichádza zasľúbenie. Naopak, ďalšie štyri listy majú zasľúbenie ako prvé a až potom výzvu: „Kto má uši…“ Toto rozdelenie medzi trojicou a štvorkou v štruktúre listov sa ukáže byť dôležité aj pri štúdiu ďalších prvkov knihy Zjavenie.

Pri trúbení sa prvé štyri trúbenia objavia spolu a ďalšie tri ako tri „beda“. Podobne pri štúdiu sedem pečatí budú prvé štyri pečate v spojení s jazdcami a koňmi, zatiaľ čo ďalšie tri prinesú úplne iné obrazy. Tento vzorec rozdelenia sedmičky na tri a štyri zohráva dôležitú úlohu pri výklade knihy Zjavenie a pomáha odhaliť hlbší význam tejto biblickej prorockej knihy.

Poradie zasľúbení

Zasľúbenia v knihe Zjavenie nám ukazujú, ako Boh chce obnoviť to, čo hriech narušil. Každé zasľúbenie má hlboký duchovný význam, a ak ich vnímame všetky spolu, objavíme úplnú obnovu, ktorú Ježiš Kristus prináša.

1. Prvé zasľúbenie: „dám ti jesť zo stromu života, ktorý je v raji.“
   V Edene hriech spôsobil, že Adam a Eva stratili prístup k stromu života. Ježiš Kristus však obnovuje to, čo hriech zničil, a umožní nám opäť mať prístup k stromu života.

2. Druhé zasľúbenie: „nebudú mať ujmu na druhej smrti.“
   V Edene hriech spôsobil večnú smrť, ale Ježiš Kristus zruší túto smrť a ponúka nám večný život.
3. Tretie zasľúbenie: „ja ťa budem kŕmiť skrytou mannou.“
   Hriech viedol k tomu, že Adam musel opustiť raj a pracovať na získanie potravy. V tomto zasľúbení Ježiš prisľúbil obnovenie Božej starostlivosti o naše potreby, ponúknuc nám „skrytú mannou“.

4. Štvrté zasľúbenie: „dám ti vládu nad národmi.“
   V dôsledku pádu do hriechu človek stratil panstvo nad svetom. Ježiš Kristus však obnoví túto vládu a dá nám panstvo nad národmi.

Posledné tri zasľúbenia sa zameriavajú na proces obnovy, nie na dôsledky hriechu, a vyjadrujú plnosť Božej záchrany a obnovy.

5. Piate zasľúbenie: „Budeš sa prechádzať so mnou v bielom rúchu.“
   Toto zasľúbenie odkazuje na obnovu spravodlivosti, ktorá nie je výsledkom našich dobrých skutkov, ale je darom od Stvoriteľa. Biele rúcho symbolizuje spravodlivosť, ktorú Kristus daruje svojim nasledovníkom.

6. Šieste zasľúbenie: „Učiním ťa miestom v chráme svojho Boha.“
   V dôsledku hriechu človek stratil možnosť stretávať sa s Bohom tvárou v tvár. V tomto zasľúbení však Ježiš Kristus prislúbuje nápravu tejto straty a obnovu vzťahu s Bohom, keď tí, ktorí sú oblečení v Kristovej spravodlivosti, nájdu svoje miesto vo svätyni.

7. Siedme zasľúbenie: „Budeš sedieť so mnou na mojom tróne.“
   Nielenže bude obnovený stav, ktorý hriech zničil, ale Boh dáva ešte väčšie zasľúbenie: bude sa podeliť o svoj trón s tými, ktorí boli obnovení. Tento dar ukazuje na konečný cieľ obnovy — spoluvládnutie s Bohom, čo predstavuje slávnejší koniec, než bol samotný začiatok.

Cesta, miesto a cieľ

Nie je náhoda, že úvodné videnie cyklu siedmich cirkví nás prenáša do priestoru svietnikov. Je to po zničení jeruzalemského chrámu v roku 70, keď svietnik padol za korisť rímskej armáde, o čom svedčí slávny reliéf Titovho oblúka v Ríme. Koniec jeruzalemského chrámu však neznamená koniec stretávania sa s Bohom. Svietnik je tu vtelený do siedmich cirkví, uprostred ktorých sa prechádza Ježiš Kristus.

Boží ľud teda nie je ponechaný napospas dejinám. Boh je uprostred svojho ľudu prítomný tak reálne, ako bola šekínáh (Božia sláva) uprostred izraelského ľudu. „Budem chodiť uprostred vás,“ sľúbil JHVH Izraelu doby exodu (3 Moj 26,12) a Ježiš zopakoval tento sľub v dobe svojho odchodu:

„Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ (Mat 28,20)

Práve prítomnosť žiariacej šekínáh uvádza do chodu a vedie putovanie Božieho ľudu, keď vychádza z Egypta. Podobne aj prítomnosť Syna človeka zabezpečuje zdroj svetla svietnikom a upevňuje kroky ľudu.

Pesach

Po posolstve o sobote tu teraz zaznieva aj celé posolstvo Veľkej noci, a to silnou pripomienkou Ježišovej smrti a vzkriesenia (Zj 1,18), alebo tiež uistením o svojej sláve uprostred ľudu. Veľká noc je sviatok, ktorý v súpise sviatkov v knihe Leviticus (3 Moj 23,4-14) nasleduje ihneď po zmienke o sobote. Je to prvý sviatok židovského kalendára (2 Moj 12,2). Pripomienka Veľkej noci práve na tomto mieste nie je náhodná. Veľká noc pripomína odchod z Egypta a vznik Izraela. Je spätá najmä s mesiánskou nádejou.

Obeť baránka pripomína pesach, prechod anjela nad židovskými domami pokropenými krvou baránka, a obnovuje v srdci Židov nádej na budúce vyslobodenie (2 Moj 12,7.13). Zákaz zlomiť kosti nesie v sebe posolstvo vzkriesenia. Konzumácia macót, chleba, ktorý nemal čas vykvasiť, pripomína putovanie ľudu – kočovníka, ktorý je stále na pochode a v očakávaní zasľúbenej krajiny (2 Moj 12,11).

Až do dnešných dní z generácie na generáciu vyjadruje liturgický spev hagadach v židovských rodinách – rovnako ako aj v Jeruzaleme – najhlbšiu túžbu Izraela: „Na budúci rok v Jeruzaleme“ (lešanah habaa birušalajim). Aj v kresťanskej tradícii opakuje liturgické úkony Pána svätá Večera (alebo eucharistia), ktorú ustanovil Ježiš počas svojej poslednej Veľkej večere a pripomína jeho zasľúbenie:

„Amen, vravím vám, že už nikdy nebudem piť z plodu viniča, a to až do toho dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve“ (Mar 14,25).

Apoštol Pavol vysvetľuje:

„Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili tento kalich, zvestujete smrť Pánovu, až kým nepríde.“ (1 Kor 11,26)

Sedem cirkví

Napätie medzi budúcnosťou a prítomnosťou v skutočnosti vytvára podstatu prorockého videnia. To, čo prorok videl, sa týka zároveň toho, „čo je a čo sa potom bude diať“ (Zj 1,19). Tým je hneď na začiatku daný kľúč k výkladu listov siedmim cirkvám. Posolstvo adresované historickým cirkvám Ázie, Jánovým súčasníkom, sa musí teda tiež čítať ako proroctvo týkajúce sa budúcej cirkvi počas vekov. Nasvedčuje tomu celý rad skutočností.

Už priradením siedmich cirkví k siedmim hviezdam, ktoré Syn človeka drží vo svojej pravej ruke (Zj 1,16.20), vyzýva slovo z výšin k čítaniu, ktoré sa týka budúcnosti. V staroveku sa verilo, že hviezdy určujú osud ľudstva; preto sa vedy hviezdy tešili takej vážnosti. Najmä v Mezopotámii slúžili na predpovedanie budúcnosti. Autori Biblie si boli vedomí tejto viery, ako o tom svedčí otázka, ktorú Boh adresoval Jóbovi:

„Zviažeš vari Plejady reťazami alebo uvolníš povrazy Oriona? Vyvedieš azda v pravý čas hviezdy zverokruhu a určíš dráhu Ve kého a Malého voza? Poznáš azda zákony nebies a ur uješ ľ č ich vládu na zemi?“ (Jób 38,31-33)

Podľa tejto časti je zmienka o Bohu, ktorý vo svojich rukách drží hviezdy, vyjadrením myšlienky, že Boh riadi chod ľudských dejín. Prorok Daniel zdôrazňovaním, že Boh je Bohom nebies, hovorí to isté Babylončanom, odchovaným na astrológii.

V pozadí listu cirkvám, ktorých je súčasníkom, sa Ján zameriava na budúcu cirkev v priebehu dejín. Aj to, že cirkví je sedem – v Biblii symbolický počet – potvrdzuje tento výklad. Od najstarších dôb malo totiž číslo 7 významnú symbolickú hodnotu. Práve tak pre Sumerov, Babylončanov a Kanaánčanov, ako aj pre starý Izrael, bolo číslo 7 symbolické a predstavovalo myšlienku úplnosti a dokonalosti. Z 89 prípadov výskytu čísla 7 v Novej zmluve sa ich 56 nachádza v Zjavení.

Hovorí sa o siedmich svietnikoch, siedmich hviezdach, siedmich pečatiach, siedmich duchoch, siedmich anjeloch, siedmich ranách, siedmich trúbeniach, siedmich vrchoch a pod. Dokonca celá štruktúra knihy Zjavenia je postavená na čísle 7. Sedem cirkví, o ktorých Ján hovorí, by sa teda nemalo chápať len v doslovnom zmysle. Nemôžu byť adresované len maloázijským zborom, ktorých počet vysoko presahuje číslo 7.

Medzi inými je v Novej zmluve zmienka o dvoch ďalších zboroch tohto regiónu (Kolosy a Hierapolis). Sedem cirkví teda predstavuje najmä cirkev v jej celku. Tento prorocký a symbolický význam je oddávna považovaný za najstarší. Nachádzame o ňom zmienku v manuskripte z 3. stor. po Kr. Navyše sa zdá, že refrén, ktorý pravidelne uzatvára každý z týchto listov, tento výklad potvrdzuje:

„Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkvám“.

Listy sú určené cirkvám a každý si z nich môže brať poučenie. Tento zámer je zvýraznený v prostrednom liste, ktorý obsahuje výraz „všetky cirkvi“ (Zj 2,23).

Týchto sedem cirkví bolo vybratých nielen preto, že tvoria časť okolia, ktoré je Jánovi blízke, ale najmä pre to, čo symbolicky predstavujú. Podrobný výklad prorockého posolstva z geografických reálií nie je v Izraeli novinkou. Prorok Micheáš postavil celé svoje videnie budúcnosti na základe pozorovania miest v Palestíne a ich mien. Rovnakým spôsobom inšpirovala zemepisná a strategická situácia na severe a juhu proroka Daniela, aby tlmočil svoje prorocké videnie.

Dokonca ani chronologická postupnosť týchto cirkví sa nezdá byť náhodná. Bádania v oblasti starovekej geografie ukázali, že poradie zborov sleduje okružnú cestu, ktorá vnuká myšlienku postupnosti. Začiatok cesty je v Efeze, trasa prechádza postupne Smyrnou, Pergamom, Tyatírou, Sardami, Filadelfiou a končí sa v Laodiceji.

Prorok Ján teda sleduje od mesta k mestu zmeny v cirkvi – tej, o ktorej môže sám svedčiť – od jej počiatku až do konca. Na základe postupnosti tém sa v samotných listoch cirkvám odhaľuje prorocký pohľad, ktorý prechádza vekmi. List prvej cirkvi, efezskej, pripomína počiatok ľudskej histórie so zasľúbením zo záhrady Eden (Zj 2,7) a list poslednej cirkvi, laodicejskej, pripomína koniec ľudskej histórie so zasľúbením Božieho kráľovstva (Zj 3,21).

Od prvého po posledný list sa takisto postupne rozvíja myšlienka Ježišovho príchodu, ktorý sa čoraz viac približuje:

1. Efez: „…ktorý chodí medzi siedmimi zlatými svietnikmi.“ ( 2,1)
2. Smyrna: „…ktorý bol mŕtvy a ožil.“ (2,8)
3. Pergamon: „Kajaj sa teda! Inak čoskoro prídem za tebou a budem bojovať proti nim.“ (2,16)
4. Tyatíra: „Len sa pridŕžajte toho, čo máte, až kým neprídem.“ (2,25)
5. Sardy: „Ak však nebudeš bdieť, prídem ako zlodej.“ (3,3)
6. Filadelfia: „Čoskoro prídem!“ (3,11)
7. Laodicea: „Stojím pri dverách.“ (3,20)

Je však potrebné ponoriť sa do týchto listov a čítať ich jeden po druhom, aby sme zvnútra ešte lepšie sledovali ich prorocký zámer. Nie je to ľahostajný pohľad venovaný kresťanskej inštitúcii. Videnie si pozorne všíma krízy, ktoré cirkvou otriasajú a od búrky k búrke odhaľujú pozadie zložitej a znepokojujúcej histórie. Maloázijské cirkvi dostali posolstvo, ktoré bolo adresované im a v priebehu vekov všetkým tým, ktorí čítali Zjavenie a brali si z neho zvláštne ponaučenia.

Efez

Prvá etapa cesty nás privádza z ostrova Patmos do Efezu, pravdepodobne najdôležitejšieho prístavu svojej doby. Prvé, čo vidíme už od mora, sú jeho svetlá. Nie náhodou bol vybratý Efez, aby predstavil prvotnú cirkev, nositeľku prvého svetla. Dôraz tohto listu je položený práve na myšlienku „prvého v poradí„. Tak ako kedysi, Daniel začal prorocký cyklus svojou dobou a identifikoval prvé kráľovstvo – Babylon, s dobou záhrady Eden, aj Ján začína prorocký cyklus svojou dobou, ktorú taktiež spája so záhradou Eden:

„Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji.“ (Zj 2,7)

Je to skutočne obdobie prvej lásky. Efez znamená v gréčtine „žiadúci„. Nadšenie je ešte horúce a spomienky čerstvé. Je to cirkev, ktorá poznala dobu apoštolov a práve dostala úlohu, úplne oprávnene, udržiavať pochodeň. Je to tiež cirkev prvých obrátených pohanov. Nový kresťan, ktorý prichádza zďaleka, si musí dávať pozor na pýchu a rozpomenúť sa, odkiaľ „vypadol“ (Zj 2,5). To je tiež výstraha apoštola Pavla Rimanom (11,18).

Pre kresťanov z Efezu, pamätného miesta kultu bohyne Artemidy, slávnej „Diany efezskej“ (Sk 19,28), je táto výzva, na prvý pohľad bezvýznamná, zvlášť preplnená významom. Efezania boli známi svojou poverčivosťou a najvýznamnejší bol ich obchod s amuletmi. Tamojšia nemorálnosť a zločinnosť rozplakali filozofa Hérakleita (576 – 480 pr. Kr.), čo mu vynieslo prezývku „plačúci filozof“. Je to cirkev úplného začiatku kresťanskej éry (približne 31 – 100).

No táto cirkev, aj keď tak blízko zdroja, je ohrozovaná poblúdením. Už zmienka o tom, že ten, „ktorý drží sedem hviezd“ (Zj 2,1), sa prechádza medzi siedmimi zlatými svietnikmi, prezrádza jeho nepokoj. Je to nepokoj niekoho, kto si robí starosti. Prvej cirkvi sa vyčíta, že jej oheň netrval dlhšie ako plameň sviečky.

„Opustil si svoju prvú lásku.“ (2,4)

Z toho vyplýva naliehavá výzva k pokániu:

„Kajaj sa a čiň prvotné skutky.“ (Zj 2,5)

Odporučenie vychádza z upozornenia:

„Spomeň si… ináč prídem za tebou a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta.“ (Zj 2,5).

„Ak sa nebudeš kajať“, bude svetlo zverené niekomu inému, opakuje proroctvo. Nič teda nie je definitívne. Dokonca aj prvotná cirkev, akokoľvek bola čistá, mohla stratiť svoje svetlo. Ani to, že cirkev založil Boh a že prvé kroky robila po jeho boku, nezaručuje jej budúce konanie.

Cirkev sa môže vždy potknúť. Môže dokonca padnúť a nakoniec vidieť, ako jej je odobraté zverené poslanie. Riziko poblúdenia a odpadnutia visí stále vo vzduchu, pretože cirkev nie je Boh. Nestačí teda byť jej členmi, aby sme si boli istí svojím spasením, ani v cirkvi nie je spása zaručená. A predsa, list nezostáva pri tomto varovnom hodnotení. Aj cez svoje prvé nesprávne kroky si cirkev uchováva náročnosť a priamosť.

„Nenávidí skutky mikulášencov (nikolaitov)“ (Zj 2,6) a táto nenávisť je o to cnostnejšia, že je v súlade s tým, čo voči nim pociťuje Boh, ktorý ich „rovnako nenávidí“. Zlo, ktoré ohrozuje prvé kresťanské spoločenstvo, nesie črty mikulášencov. Ide tu o učeníkov Mikuláša, ktorého meno kniha Skutky apoštolov (6,5) zaznamenala ako meno prozelytu z Antiochie, jedného zo susedných zborov.

Nevie sa presne, či sa Mikuláš stal bludárom alebo ho jeho učeníci nesprávne pochopili. Nech to však bolo akokoľvek, vďaka svedectvu cirkevných otcov dnes vieme, že mikulášenci sa vyznačovali neviazaným životom. Nesprávne pochopenie Pavlovho učenia o zákone a milosti ich viedlo k odmietnutiu všetkých požiadaviek zákona. Keďže milosť oslobodzuje od zákona, verili, že kresťan má slobodu oddať sa svojim pozemským vášniam.

Tento argument bol o to presvedčivejší, že bol podoprený dualisticou filozofiou, podľa ktorej je telo hmotného a zlého pôvodu, čím sa vymyká kategóriám ducha. So svojím telom si môžeme robiť, čo chceme. Iba duch je dôležitý. V dialektike milosť – zákon tento spôsob myslenia predpokladá, že telom – oblasťou zákona – sa opovrhuje, zatiaľ čo duša – oblasť milosti – je velebená. Ak dôverujeme prorockému svedectvu tohto listu, potom sa prvý kvas odpadlíctva týkal zákona a antropológie.

Zákon sa odmieta kvôli milosťi a telo kvôli duchu. Prví kresťania odolali tomuto dualistickému pokušeniu. Boh ich za to chváli, pretože odmietnuť zákon znamená odmietnuť Boha, ktorý sa zjavuje a vteľuje v etických rozhodnutiach bytia. Odmietnuť telo znamená odmietnuť Boha stvorenia a života.

Smyrna

Druhá etapa cesty nás privádza do Smyrny, mesta vzdialeného asi päťdesiat kilometrov od Efezu. Veľké obchodné mesto oslňovalo svojou krásou a bohatstvom a stalo sa známym svojou širokou ulicou, celou dláždenou zlatom. Patrilo k jedným z mála miest antiky, ktoré boli starostlivo naplánované a úplne zrekonštruované.

Bolo založené Grékmi v roku 1000 pr. Kr., zničené Lýdijcami v roku 600 pr. Kr. a nakoniec úplne zmizlo z mapy. O štyri storočia neskôr ho znovu vzkriesil Lysimachos, jeden z generálov Alexandra Veľkého. Na zázrak jeho obnovenia sa ešte stále pamätá. Nie náhodou je dôraz listu do Smyrny položený na smrť a vzkriesenie. Autor tohto listu sa predstavuje ako ten, ktorý prešiel zo smrti do života (Zj 2,8).

Adresáti listu sú vydaní na smrť, ale je im dané zas ľúbenie, že znovu nadobudnú život (Zj 2,10.11). Meno Smyrna, odvodené od slova „myrha“, od živice používanej na balzamovanie mŕtvych, pripomína okolnosti pohrebu. Na druhej strane, list v pozadí naráža na pôvod mesta Smyrna a pripomína tiež prevratné časy kresťanských mučeníkov, ktorí boli prenasledovaní a väznení, ale zostávali verní až do smrti. K zemi ich však nezráža iba väzenie a smrť. Ničí ich aj bieda a chudoba.

Kresťanstvo ešte nedosiahlo stav bohatstva, ktorý neskôr vystaví na obdiv ako znamenie svojej slávy a božskej priazne. Je to doba neúspechu, keď byť kresťanom neznamená automaticky požehnanie a úspech. Prví kresťania, väčšinou pôvodom z najnižších tried, často obete plienenia pohanskej luzy, vyzerali v bohatom meste Smyrna veľmi úboho. Boli ohrozovaní na všetkých frontoch, zvonku aj zvnútra. Je to doba prenasledovania (100 – 313 po Kr.).

Zo strany pohanov bola dobrá každá zámienka. Kvôli obradu svätej Večere, ktorá sa slávila prijímaním toho, čo predstavovalo Ježišovo telo a krv, ich podozrievali z kanibalizmu. Pre agapé, sviatky, ktoré oslavovali bratskú lásku, ich podozrievali z oddávania sa neviazaným orgiám. Vyčítali im ateizmus, pretože uctievali neviditeľného Boha. Štát im nedôveroval a spochybňoval ich politickú lojálnosť, pretože odmietali nazývať cisára svojím Pánom. Dokonca sa povrávalo, že predpovedali koniec sveta ohňom.

Obviňovali ich teda z podpaľačstva a sám Nero nemeškal zneužiť tieto ľudské reči. Ako praví vydedenci mali kresťania všetky predpoklady na to, aby sa stali predmetom pohŕdania a nenávisti, o to viac, že ich prirovnávali k Židom, ktorých náboženstvo bolo nepopulárne a nenávidené. Zo strany Židov nebola situácia omnoho lepšia. Nepozerali sa vždy priaznivo na týchto horlivcov vyznávajúcich Mesiáša, ktorý podľa nich už prišiel. Niektorí Židia horlivo prenasledovali novú sektu.

Príkladom je Saul z Tarzu, ktorý sa stal apoštolom Pavlom. Bola to doba, keď sa kresťania ešte cítili byť bližšie k Židom ako k pohanom. Kresťania tej doby boli mučení a obmedzovaní všetkými možnými spôsobmi: pohania ich vrhali do väzenia a hádzali ako potravu levom a Židia ich krivo obviňovali. Prenasledovanie silnie najmä v období vlády Diokleciána, ktoré historici nazývajú „éra mučeníkov„.

Ediktom v roku 303 cisár nariadil, „aby kresťanské spoločenstvo bolo rozpustené, ich kostoly zničené a biblické rukopisy spálené“.

Veľký počet kresťanov zaplatil za svoju vernosť životom. Mnohí boli donútení stať sa otrokmi. Z tohto obdobia sa zachovali mená mučeníkov, ktorí sa stali najuctievanejšími svätými v cirkevnej tradícii. Dôstojník Sebastián, ktorý bol pripútaný k stromu a zomrel prebodnutý stovkami šípov, svätá Cecília, patrónka sakrálnej hudby, svätá Anežka, ktorá skonala v plameňoch hranice.

Posledné z týchto veľkých prenasledovaní sa skončilo v roku 311 a v roku 313 cisár Konštantín verejne vydal edikt, ktorým dával kresťanom právo znovu zorganizovať svoje zbory a úplne slobodne prežívať svoje náboženstvo. Je zaujímavé všimnúť si, že toto zúrivé prenasledovanie trvalo desať rokov, presne tak dlho, ako je to predpovedané v liste do Smyrny (Zj 2,10), ak použijeme pravidlo prorockého výpočtu času (jeden deň = jeden rok). Jazyk je však symbolický.

V biblickej a židovskej tradícii sa číslo desať v duchovnom zmysle často používa na vyjadrenie myšlienky skúšky. Spomeňme Daniela, ktorý bol prinútený k desaťdennej skúške (Dan 1,14.15). Táto symbolika bola zachovaná aj v židovskom kalendári. Desať dní oddeľuje roš haššánáh, slávnosť trúbenia, od kippúr, dňa zmierenia – pre Židov obdobie skúšky a prípravy v očakávaní veľkého sviatku zmierenia. Pritom však nejde len o skúšku. Už samotné slovo prináša nádej.

Oznamuje čosi iné na obzore, a dokonca predpokladá odmenu. Neúspech a smrť teda nebudú mať posledné slovo. Koruna víťaza (stefanos) je vyhradená mučeníkom viery (Zj 2,10). Hovorí sa o tom len tak mimochodom, akoby šlo o ironický úsmev.

Hoci sú porazení mečom gladiátorov, predsa dostávajú korunu víťaza. Sú mŕtvi, a predsa majú „korunu života“ – obraz, často zachytený na náhrobných pamätníkoch grécko-latinskej antiky, zobrazujúci víťazstvo nad smrťou. Nasledujúci verš upresňuje a vysvetľuje, že „druhá smrť im neuškodí“ (Zj 2,11). Z celej Biblie sa tento výraz vyskytuje len v Zjavení. Na všetkých týchto miestach označuje „druhá smrť“ definitívnu smrť bezbožníka bez nádeje na vzkriesenie. Zjavenie 20,6 osvetľuje tento výrok, keď hovorí o dvojitom vzkriesení.

Prvé vzkriesenie sa týka spravodlivých pri príchode Ježiša Krista, druhé bezbožných. Iba prvé vzkriesenie vedie k večnému životu. To druhé, naopak, sa končí večnou smrťou. Inými slovami, všetci prežijú prvú smrť, ale iba bezbožní zahynú druhou smrťou. Zasľúbiť mučeníkom zo Smyrny, že neutrpia druhú smrť teda znamená zasľúbiť im nádej skutočného vzkriesenia, toho jediného, ktoré vyústi do večného života.

Pergamos

Cesta pokračuje na sever, asi tridsaťpäť kilometrov od Smyrny. Ďalšie mesto – nádherné a majestátne – sa týči na kopci a naozaj si zasluhuje svoje meno Pergamos, čo znamená „citadela“ a „slávne mesto“. Hoci sa nachádzalo bokom od veľkých križovatiek obchodnej dopravy, predsa bolo považované za ázijské veľkomesto.

Grécky geograf Strabón (58 pr. Kr. – 25 po Kr.) ho nazýva „preslávené mesto“ a rímsky historik Plinius (23 – 79 po Kr.) ho považuje za „najslávnejšie ázijské mesto“. To preto, že Pergamos pridáva k svojej povesti politického centra po obdobie štyroch storočí ešte významné meno v oblasti kultúry a náboženstva. Práve tu sa vyrábal pergamen, ktorého názov je odvodený od mena Pergamos.

Knižnica v Pergame s 200 000 zvitkami pergamenu súperila vo svojej dobe s alexandrijskou knižnicou. Mesto bolo tiež preslávené svojím náboženským životom. Jeho nemocnice a chrám Asklépia – boha uzdravenia, priťahovali každoročne tisíce pútnikov zo všetkých kútov sveta, ako o tom svedčí nesmierna rozmanitosť mincí, ktoré tu objavili archeologické výpravy.

Mesto Pergamos odráža situáciu tretieho obdobia cirkvi v dejinách. Oproti predchádzajúcim cirkvám sa vyznačuje úspechom a slávou. Kresťanstvo v tej dobe už nie je opovrhované náboženstvo. Doba mučeníkov sa pominula. Hovorí sa o nej ako o dobe minulej, o „dňoch Antipa„, toho „verného svedka, ktorého zabili“ (Zj 2,13). Doba je naopak v znamení usídlenia a prosperity (od 4. – 5. storočia po Kr.).

Ale sláva Pergamu nebola dosiahnutá bez strát. List vypovedá o praktikách pripomínajúcich konanie Bileáma, pohanského proroka v službách moabského kráľa, ktorý zviedol celý izraelský ľud k synkretizmu. Bileám, ktorého meno znamená „pustošiteľ ľudu“, pochopil, že najlepšou metódou „pustošenia“ a neutralizovania vyvoleného ľudu je kompromis. Vnesenie cudzorodých prvkov do Izraela ohrozilo samotnú existenciu Božieho svedka účinnejšie, ako prenasledovanie a smrť.

Kompromis so zlom sa ukázal nebezpečnejší, ako úplná neprávosť. Je ľahké rozpoznať nepriateľa, kým zostáva predo dvermi. Len čo však prenikne do našich radov, stáva sa situácia natoľko chúlostivá, že je nemožné ho rozpoznať. V tom je jeden z charakteristických rysov tejto cirkvi. Prvýkrát sa miesi pohanstvo a omyl s pravdou. Zaznamenávame tu určitý vývoj od doby Efezu. Prvotná cirkev bola pochválená za svoju nenávisť voči mikulášencom. Teraz sú mikulášeneci medzi nimi.

„Aj ty máš takých, čo sa pridŕžajú učenia mikulášencov“ (Zj 2,15).

S dielom Bileáma, „pustošiteľa ľudu“, sa spája dielo mikulášencov, ktorých meno znamená „dobyvateľ ľudu“. V týchto dvoch menách zaznieva rovnaká predtucha. Dejiny dokazujú, že to bola doba kompromisov. Cirkev, aby upevnila svoje politické základy, stala sa prispôsobivou a otvorenou, dokonca sa zjednotila s politickou mocou.

Cisárske dekréty, ktoré boli v tom období vydané, odrážajú tohto ducha a novú tendenciu cirkvi. Jeden príklad z mnohých ďalších: sobotný odpočinok, deň, ktorý prikázal svätiť izraelský Boh a ktorý zachovávali prví kresťania, bol nahradený nedeľným odpočinkom Rimanov, dňom slnka. Zreteľne to vyplýva z Konštantínovho dekrétu vydaného na Laodicejskom koncile:

„Nech sa kresťania nesprávajú ako Židia, ktorí v deň šabatu (= sobota) nepracujú. Nech všetci mladí, obyvatelia miest a všetky cechy prestanú pracovať vo velebný deň slnka (= v nedeľu)“ (Kánon 29 Laodicejského koncilu).

Túto kompromisnú črtu zaznamenal už prorok Daniel, a to dvakrát – vo videní sochy a štyroch zvierat. Vo videní sochy (Dan 2) bola cirkev predstavená hlinou, symbolom duchovnej a náboženskej dimenzie, zmiešanou so železom, symbolom ľudskej a politickej moci.

Vo videní štyroch zvierat sa objavuje vo forme rohu, symbolu politickej moci, a s ľudskou tvárou, symbolom duchovnej dimenzie. Rozpoznávame tu rovnakú kritiku, vyjadrenú vo výzve k pokániu, ako v liste do Smyrny. Dvojsečný ostrý meč, ktorý vychádza z úst Syna človeka (Zj 2,16), predstavuje Božie slovo, ktoré rozsudzuje a oddeľuje omyl od pravdy. Zasľúbenie, ktoré je odmenou víťazstva – „skrytá manna“ a „biely kamienok“ (Zj 2,17) – odráža rovnakú myšlienku.

Pripomienka mannej je spojená so spomienkou na odchod z Egypta, no v perspektíve zasľúbenej krajiny. Tento chlieb zoslaný od Boha, ktorý padal z neba, sa stáva znamením nádeje. Tento odkaz, na biely kamienok, je inšpirovaný grécko-rímskym súdnym pojednávaním, pri ktorom sa používali kamene. Biele a čierne kamienky používali doboví porotcovia na oznámenie rozsudku. Biela označovala zbavenie viny a čierna odsúdenie. Obdržať biely kamienok sa teda rovná vyhláseniu o spáse. Čo sa týka „nového mena„, ktoré udeľuje Boh, je znamením nového stvorenia zhora a znamením nastúpenia novej cesty.

Práve tak sa z Abrama stal Abrahám, ktorého meno znamenalo zasľúbenie početného národa. Jákob sa zmenil na Izraela – zápasníka s Bohom, ako predzvesť nového osudu, ktorý ho čakal. Dokonca aj mestá môžu prejsť touto premenou. Jeruzalem dostáva nové meno „Večný, naša spravodlivosť„, ako záruku večnej prítomnosti Boha uprostred svojho ľudu. Rovnakým spôsobom dostávajú verní z Pergamu „nové meno“, ktoré je nad akékoľvek ľudské chápanie. Je to meno, „ktoré nepozná nik“ (Zj 2,17). Nakoniec je to vysvetlenie, ktoré je podané v ďalšom liste:

„Toho, kto zvíťazí, …napíšem naň meno svojho Boha i meno mesta svojho Boha – nového Jeruzalema, – …i moje nové meno“ (Zj 3,12).

Toto „nové meno“ nie je teda menšie než meno samotného Boha, „moje nové meno“, ktoré sa zamieňa s menom „nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba“ (Zj 3,12). V samotnom strede knihy Zjavenie nachádzame tú istú rovnicu.

Bohom vyvolení, obyvatelia nového Jeruzalema, počtom 144 000, dostanú tiež meno, ktoré je totožné s Božím menom (Zj 14,1; porov. 22,4). Na začiatku listu boli verní priekopníci označení ako tí, ktorí sa držali Božieho mena (Zj 2,13). Teraz, na konci listu, sú zachránení z Pergamu odmenení obdržaním Božieho mena. Boží ľud je povolaný, aby sa stal pre druhých viditeľným znamením neviditeľného Boha.

Tejto požiadavke zodpovedá meno Antipas, ktoré znamená „predstaviteľ otca“. Poslanie syna spočíva v nesení mena otca a v jeho predstavovaní za jeho neprítomnosti. Už teda rozumieme, prečo je toto meno známe len tým, ktorí ho dostávajú. Ak teda vyvolení z Pergamu sú jediní, ktorí poznajú Božie meno zapísané na bielom kamienku, je to práve vďaka ich osobnému vzťahu s Bohom. Táto podmienka prezrádza povahu týchto vyvolených: sú skrytí medzi všetkými ostatnými. V pergamonskej dobe začína viditeľná cirkev strácať svoju identitu a svoje poslanie nositeľky Božieho mena.