17. Nesmrteľnosť v Kristovi

27/11/2019 MrCastiel

Dnes, viac než kedykoľvek predtým, ľudí fascinuje tajomno a nadprirodzeno. Otázky o smrti, záhrobí a o tom, či existuje život po smrti, priťahovali ľudstvo už celé veky. Paradoxne, smrť zostáva témou, o ktorej sa mnohí zdráhajú hovoriť. Až keď smrť vstúpi do našich životov, nás často prekvapí a my musíme čeliť jej nevyhnutnej realite.

Milióny ľudí túžia po odpovediach na otázku: Čo sa deje s človekom po smrti? Pre niektorých táto otázka pramení zo zármutku a bolesti zo straty blízkeho. Iných poháňa zvedavosť či túžba pochopiť neznáme. Existuje množstvo protichodných názorov na to, čo sa stane s človekom po smrti. Je však zrejmé, že všetky nemôžu byť pravdivé. Pre kresťanov je kľúčové čerpať odpovede z Božieho slova, Biblie, ktorá nám poskytuje jednoznačné zjavenie o tejto zásadnej otázke.

1. Podstata človeka – Gn 2,7; Ez 18,4

Naše chápanie smrti a toho, čo sa deje pri nej a po nej, je úzko späté s naším pohľadom na podstatu človeka. Kto je človek? Z čoho sa skladá? Odpoveď nachádzame v Biblickej správe o stvorení, ktorá hovorí, že človek pochádza priamo z Božích rúk. Podľa Biblie človek nevznikol evolučným vývojom z nižších foriem života, ale bol stvorený na Boží obraz (Gn 1,26.27). Biblia konkrétne uvádza:

„Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa človek stal živou bytosťou.“ (Gn 2,7).

Tento text zdôrazňuje, že keď Boh sformoval človeka, jeho telo bolo dokonalé, pripravené na život, no chýbalo mu niečo podstatné – život. Ten mu dal až dych života, ktorý doňho vdýchol jeho Stvoriteľ (Jób 33,4). Táto pasáž je kľúčová, pretože odhaľuje základnú rovnicu prirodzenosti človeka:

telo + dych života = živá duša.

Tento pohľad nám pomáha pochopiť, že človek nie je oddelená duša a telo, ale komplexná bytosť, ktorá vzniká spojením fyzického tela a Božieho dychu. Z toho vyplývajú dva závery:

a) Človek ako telo.

Z pohľadu biblického chápania človek neexistuje inak ako v telesnej forme. Preto je presnejšie tvrdiť, že človek je telo, než že človek má telo. Toto vnímanie je výrazne podporené aj v biblickom učení o vzkriesení, ktoré zdôrazňuje, že pokračovanie života sa neodohráva v nejakej nehmotnej či fluidnej podobe, ale v telesnej forme. Apoštol Pavel v 1. liste Korinťanom píše:

„Seje sa porušiteľné telo, vstáva neporušiteľné… Seje sa telesné telo, vstáva duchovné telo.“ (1 Kor 15,42.44).

Podobne Ježiš po svojom vzkriesení ukázal, že jeho telo nebolo ilúziou ani duchovnou formou, ale skutočným, hmatateľným telom.

„Dotknite sa ma a presvedčte sa! Duch nemá mäso a kosti, ako vidíte, že ja mám.“ (Lk 24,39-42).

Tieto biblické texty jasne učia, že človek je stvorený ako jednota tela a života a že táto jednota bude obnoviteľná vo vzkriesení.

b) Človek ako celistvá bytosť.

Človek ako viacrozmerná bytosť nemá len telesný aspekt, ale je nerozdeliteľnou jednotou tela a ducha. Biblické chápanie človeka zdôrazňuje, že jednotlivé zložky človeka je možné rozlišovať (1 Tes 5,23), no žiadna z nich nemôže existovať samostatne. Genesis 2,7 jasne hovorí:

„Človek sa stal živou dušou.“

Tento text nehovorí o tom, že človek má nesmrteľnú dušu alebo že duša existuje samostatne, ale že človek je dušou. V niektorých prekladoch sa to zdôrazňuje ako: „Človek sa stal živou bytosťou“ alebo „živým tvorom“ (ČEP). Podľa Biblie je duša funkciou spojenia tela a ducha. Človek je celistvou jednotkou, kde jednotlivé časti sú vzájomne prepojené, ovplyvňujú sa a nemôžu existovať nezávisle na sebe. Tento holistický pohľad úplne kontrastuje s dualizmom, ktorý je rozšírený v mnohých filozofiách.

Dualistická predstava tvrdí, že človek pozostáva z dvoch protikladných častí – duše a tela, pričom nesmrteľná duša je nositeľkou osobnej identity a telo je len jej dočasným „väzením“ alebo „príťažou“. Táto koncepcia vychádza z gréckej filozofie a nie z biblického učenia o človeku. Biblickí autori túto predstavu nikdy neprijali, pretože Biblia chápe človeka ako nedeliteľný celok, kde telo, duch a duša existujú len v jednote.

2. Podstata smrti – Ž 146,4; Kaz 9,5; 12,7; J 11,11; 1 Tim 6,16

Čo sa deje s človekom po smrti? Táto otázka fascinuje ľudí po stáročia. Biblia poskytuje jasný pohľad na to, čo smrť znamená: Keď človek zomiera, zomiera celá bytosť.

„Jeho duch odchádza, vracia sa do svojej krajiny, tým dňom berú za svoje jeho plány.“ (Ž 146,4)

„Živí totiž vedia, že pomrú, mŕtvi nevedia zhola nič.“ (Kaz 9,5)

„A prach sa vráti do zeme, kde bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“ (Kaz 12,7; pozri aj Ž 6,6; 115,17; Iz 38,18.19).

Smrť a stvorenie sú opačné procesy, ako uvádza Genesis (Gen 2,7). Podľa Biblie duša nie je nezávislá entita, ktorá by mohla existovať oddelene od tela alebo od Boha, prameňa života. Boh zdôrazňuje, že sme smrteľné bytosti. Pretože sme stvorené bytosti, nemáme v sebe zdroj života. Nesmrteľnosť je výsadou jedine Boha:

„Jedine On má nesmrteľnosť“ (1 Tim 6,16).

Nikde v Biblii sa neuvádza, že časť človeka môže po smrti samostatne existovať a prežívať pocity, radovať sa alebo byť smutná. Biblia opisuje smrť ako prázdnotu, absenciu akýchkoľvek skúseností. Vidí ju ako koniec života alebo jeho dočasné prerušenie. Život môže byť obnovený jedine vzkriesením, čo je Boží stvoriteľský akt (Rim 4,17). Tento pohľad kontrastuje s dualistickým názorom, ktorý vníma smrť ako prechod na vyššiu úroveň existencie. Boh na počiatku jasne varoval človeka: odchod od Boha bude mať za následok smrť (Gen 2,17; Rim 6,23). Napriek tomu Boží nepriateľ, satan, túto pravdu spochybnil, tvrdiac:

„Vôbec nezomriete.“ (Gen 3,4).

Tragédiou súčasného sveta je, že milióny ľudí dnes veria, že smrť nie je koniec, ale prechod na inú úroveň života. Tento názor sa prikláňa k satanovej veľkej lži a spochybňuje Božie varovanie. Hovorí sa, že ľudia ľahšie uveria veľkej lži než malej, a v prípade smrti a ľudskej prirodzenosti je to zjavné.

Ježiš Kristus označuje smrť za spánok (J 11,11-14), čím naznačuje, že smrť neznamená definitívny koniec. Smrť nebude mať posledné slovo; nad naším hrobom nezvíťazí. Každý človek bude raz vzkriesený (Ján 5,28.29) a bude sa zodpovedať za svoje skutky (Kaz 12,14; 2 Kor 5,10). Ježišov obraz smrti ako spánku naznačuje aj odpočinok od našej práce (Zj 14,13). V určitom zmysle môže byť smrť považovaná za požehnanie – žiť večne v tomto svete a v súčasnom tele by bolo prekliatím. Boh vo svojej múdrosti neukladá na človeka viac, než je schopný zniesť.

3. Kedy človek dostane nesmrteľnosť – J 5,28.29; 1 Te 4,16.17; Zj 22,12

Prirodzeným dôsledkom toho, ako človek verí v otázke smrti, je jeho predstava o osude tých, čo zomreli. Ak je smrť spánkom, potom všetci mŕtvi „spia“ v hroboch až do momentu vzkriesenia (J 5,28,29). Naopak, v dualistickom chápaní človek dostáva odmenu alebo trest hneď pri svojej smrti. Podľa tejto predstavy sa spravodliví už tešia v nebi, zatiaľ čo bezbožní sa trápia v pekelnom ohni.

Biblia však učí, že odplata za skutky neprichádza pri smrti, ale až pri vzkriesení, ako to potvrdzuje mnoho textov: (Mt 16,27; L 14,13.14; J 5,28; 6,39.40.44.54; Sk 2,29.34; 2 Tim 4,7.8; Zj 22,12). Takéto texty jasne zdôrazňujú, že nádej kresťanov spočíva vo vzkriesení spravodlivých k životu.

Biblia chápe vzkriesenie nie ako pokračovanie života, ale ako obnovenie existencie mocou Boha. Vzkriesenie tela je eschatologická udalosť, uskutočnená na konci vekov pri Kristovom návrate na zem. Všetci vykúpení dostanú nesmrteľnosť naraz, spoločne. Apoštol Pavol zdôrazňuje, že živí nepredbehnú zosnulých, pretože odmenu dostávajú všetci naraz (Žid 11,39.40; 1 Tes 4,16). Ježiš sľubuje svojim učeníkom, že ich vezme k sebe, aby s ním boli večne. Tento prísľub sa uskutoční pri Jeho návrate, nie pri individuálnej smrti (Ján 14,1-3).

Veriť v odplatu bezprostredne po smrti je v rozpore s učením o poslednom súde. Ak by spravodliví už boli v nebi a bezbožní v pekle, aký by mal zmysel posledný súd? (Mt 25,31-46). Posledný súd je okamihom, kedy ľudia dostávajú odplatu „každý podľa svojich skutkov“. Tento proces je nezlučiteľný s vierou v nesmrteľnú dušu, pretože Biblia zdôrazňuje vzkriesenie tela a nič nehovorí o nesmrteľnej duši.

II. Výkladové poznámky

Slovo „duša“ (hebrejsky nefeš, grécky psyché) pochádza zo slova nafaš, čo znamená „dýchať“. Keďže dych je najvýraznejším dôkazom prítomnosti života, nefeš označuje človeka ako živú bytosť, živého tvora. V Starom zákone sa slovo nefeš vyskytuje 755-krát. Duša nie je niečo jedinečné, čo by malo len človek (Gen 1,20.24; 2,19), ale označuje celého človeka. V textoch ako Gen 14,21; Lv 11,43; Lv 5,6; Dt 10,22; 1 Kr 19,4 znamená duša človeka ako celok.

Výrazy ako „moja duša“ či „tvoja duša“ sú idiomatické vyjadrenia osobných zámen „ja“ a „ty“ (Gen 12,13; Lv 11,44; 19,8; Joz 23,11; Ž 3,3; Jr 37,9). V Biblických textoch je duša často synonymom pre život (Gen 9,4.5; 1 S 14,5; Jób 2,4.6; Ž 31,14). Niekedy označuje túžby, chute, alebo vášne (Dt 23,24; Kaz 6,7), a v iných prípadoch môže byť chápaná ako sídlo emócií (Gen 34,3; Pies 1,7). Avšak, duša môže zomrieť (Nu 5,2; 9,6; 31,19; Sd 16,30; Ez 18,4). To však neznamená, že človek je zložený z dvoch oddeliteľných častí.

Biblia neobsahuje žiadny text, ktorý by naznačil, že duša môže existovať vedome mimo tela. Tento pohľad je v súlade s učením, že duša je nerozlučne spojená so životom celého človeka a nepredstavuje samostatnú, vedomú entitu.

Slovo „duch“ (hebrejsky ruach, grécky pneuma) predstavuje to, čo oživuje – životodarnú energiu, životný princíp. V Starom zákone sa slovo ruach vyskytuje 377-krát a jeho význam zahŕňa duch, dych, vietor (Gen 8,1), odvahu (Joz 2,11), hnev (Sd 8,3), psychický stav (Iz 54,6), mravný charakter (Ez 11,19; Ž 32,2) a sídlo emócií (1 S 1,15).

Ruach človeka je v určitom zmysle identický s duchom zvierat (Kaz 3,19), pretože oba označujú životný princíp, ktorý pri smrti človeka opúšťa telo (Ž 146,4) a vracia sa k Bohu (Kaz 12,7; Jób 34,14). Tento duch nemá schopnosť vedome existovať mimo tela, čo zdôrazňuje konzistentné učenie Biblie. Slovo ruach sa môže vzťahovať aj na Ducha Božieho (Iz 63,10), ktorý je zdrojom života a tvorivej moci. Nikde v Biblii sa však nepoužíva na označenie nejakej časti človeka, ktorá by vedome existovala mimo tela.

Existuje niekoľko biblických textov, ktoré niektorí ľudia radi používajú ako dôkazy pravdivosti dualistického názoru o ľudskej prirodzenosti. Pri výklade Písma je však dôležité uplatňovať základné hermeneutické zásady (vykladačské pravidlá), aby sme pochopili jeho pravý význam:

a) Nemôžeme stavať proti sebe jednotlivé časti Biblie.

Pretože autorom Písma je v konečnom dôsledku Boh, Biblia si nemôže protirečiť. Napríklad text z Fil 1,23 sa niekedy cituje ako dôkaz toho, že apoštol Pavol veril, že človek dostáva odmenu hneď po smrti. Avšak tento text nie je možné stavať proti iným Pavlovým výrokom, ako napríklad 2 Tim 4,6-8.

Ak je smrť spánkom, človek po smrti nevníma čas. Subjektívne preto platí, že moment smrti je pre človeka momentom vzkriesenia (= byť s Kristom). Objektívne (na časovej osi) však medzi smrťou a vzkriesením môže uplynúť stovky, ba tisíce rokov.

Pavol porovnáva radosť zo služby Kristovi na tomto svete s radosťou zo spoločenstva s Kristom po konci života. Smrť nevidí ako niečo, čo by mohlo odlúčiť od prítomnosti Ježiša Krista. Otázkou zostáva, či Pavol hovorí subjektívne alebo objektívne. Pri subjektívnom chápaní je text plne v súlade s jeho ostatnými výrokmi. Ak by sme však tvrdili, že hovorí objektívne, dostávame sa do rozporu s inými Pavlovými vyjadreniami, ako aj s výrokmi iných pisateľov Biblie.

b) Nejasné texty alebo texty nejednoznačné vykladáme vo svetle textov jednoznačných.

Nie je fér prehliadnuť sto biblických textov, ktoré jasne hovoria o čase odplaty, a „vypichnúť“ jeden text, ktorý je dvojznačný, a v jeho svetle prekrútiť všetky ostatné.

Ježišov výrok z Lukáša 23,43 sa často cituje ako dôkaz, že Ježiš veril, že človek dostáva odmenu bezprostredne po smrti. Avšak Ježiš mnohokrát jasne ukázal, kedy nastáva odplata (Matúš 16,27; 25,31-46; Lukáš 14,13.14; Ján 5,28.29; 6,39.40.44.54; 14,1-3). V tomto texte všetko záleží na tom, kam sa vo vete vloží čiarka. Ján 20,17 ukazuje, že Kristus v nedeľu ráno hovorí Márii, že ešte nevstúpil k Otcovi (Zjavenie 2,7). Ježiš by nesľuboval niečo, čo by nesplnil. Kristus nesľubuje lotrovi, kedy v kráľovstve Božom bude, ale že tam bude.

Aj keby sme text vzali tak, ako stojí vo väčšine prekladov, ak deň smrti je „dňom“ vzkriesenia, pretože v smrti človek tok času nevníma, deň vzkriesenia bude pre lotra pokračovaním dňa, v ktorom mu Ježiš zasľúbil Božie kráľovstvo.

c) V podobenstvách by sa nemali vykladať všetky detaily

Podobenstvá majú jeden hlavný zmysel, ostatné slúžia len ako nevyhnutný doplnok. Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (Lukáš 16,19-31) je ďalším často citovaným miestom na podporu dualizmu a dualisticého pohľadu na človeka. Z literárneho kontextu je však zrejmé, že nejde o skutočnú udalosť, ale o podobenstvo (Lukáš 15,11; 16,1; 16,19 – tri podobenstvá: „Bol raz nejaký človek …“).

Zmyslom tohto podobenstva nie je objasniť, čo sa deje po smrti, ale ukázať, že o večnom údele človeka sa rozhoduje počas jeho života. Neskôr nebude žiadna ďalšia možnosť niečo zmeniť alebo napraviť. Boháč sa spolieha na svoj vzťah k Abrahámovi, ale Ježiš zdôrazňuje, že treba počúvať Mojžiša a prorokov (v. 29). Tento princíp platí aj v otázke posmrtného života – a v texte článku sme poskytli dosť dôkazov, čo v tejto veci učí Starý zákon.

Zároveň platí, že nie je správne postaviť toto jedno Ježišovo podobenstvo proti jeho mnohým ďalším výrokom o čase odmeny (Matúš 16,27; 25,31-46; Lukáš 14,13.14; Ján 5,28.29; 6,39.40.44.54; 14,1-3).

Keď hovoríme, že človek dostane odmenu či odplatu podľa svojich skutkov. Nechceme tým tvrdiť, že sme spasení na základe skutkov (Efezanom 2,8-10). Nemôžeme si to predstavovať ako váženie alebo porovnávanie dobrých a zlých skutkov. Skutky, akokoľvek dôležité, sú vonkajším vyjadrením nášho vnútorného postoja a vzťahu k Bohu. Sú ukazovateľom toho, ako prijímame Božiu milosť.

III. Praktický dôsledok

Biblia jasne ukazuje, že človek je celistvá jednotka, jeden celok, v ktorom jedna jeho časť ovplyvňuje druhú. Nemáme v sebe jednu časť, ktorá by bola lepšia, a druhú, ktorá je horšia. Človek bol stvorený ako celok. „Boh videl, že všetko, čo urobil, je veľmi dobré“ – to sa vzťahuje na celého človeka, vrátane jeho tela.

Človek padol do hriechu celý, tzn. nie je v ňom žiadna časť, ktorá nepotrebuje vykúpenie. Každá časť našej bytosti je hriechom ovplyvnená a potrebuje vykúpenie. Človek zomiera ako celok, teda žiadna časť z neho neprežíva po smrti. A nakoniec bude vzkriesený ako celok, pretože každá jeho časť je dôležitá. Vzkriesenie mu vráti jeho identitu. Škatuľkovanie človeka je dôsledkom nášho gréckeho analytického myslenia, ale je cudzie biblickému holistickému pohľadu.

Správne pochopenie prirodzenosti človeka nám pomáha zaujať vyvážený postoj k smrti. Biblia vidí smrť ako votrelca, ako nepriateľa (1 Kor 15,26). Smrť nie je prirodzenou súčasťou systému vecí; nie je to niečo, čo tu bolo vždy a čo tu vždy bude. Je to dôsledok hriechu – narušenia vzťahu k Bohu a ľudskej neposlušnosti (Rimanom 5,12). Neprirodzený charakter smrti vysvetľuje náš strach z nej. Smrť je skutočne strašná a neprirodzená. Znamená stratu, je opakom života. Preto cítime oprávnený zármutok pri strate svojich blízkych; prežíval ho dokonca aj sám Ježiš (Ján 11,35; Matúš 26,37-44).

Na druhej strane nám Biblia predstavuje smrť ako porazeného nepriateľa. Moc smrti bola zlomená Kristovým víťazstvom na kríži – jeho smrťou a vzkriesením. Panstvo smrti sa raz skončí (1 Kor 15,26.54.55; Zj 20,14). Preto môžeme mať nádej aj tvárou v tvár smrti, vzdor jej hroznému charakteru. Kristus je silnejší ako smrť, zvíťazil nad ňou a „každý, kto verí v Syna, má večný život“ a Kristus ho vzkriesi v posledný deň (Ján 6,40; Zj 1,18).

Ďalej, v dôsledku nebiblického pohľadu na človeka, došlo v dejinách kresťanstva k rozdeleniu ľudí na laikov a duchovných, čo je proti učeniu Nového zákona. Jedni sa považujú za „svetských“, pretože sa zaoberajú vecami tela, a tí druhí za „duchovných“, pretože sa zaoberajú duchovnými vecami, ktoré sa týkajú duše človeka. Tento pohľad vedie k nesprávnemu dojmu, že tí druhí sú bližšie k Bohu a sú nevyhnutným článkom v procese spasenia.

Nový zákon však vzťahuje označenie „laos“ na všetky Božie deti a zdôrazňuje myšlienku kňazstva všetkých veriacich (1 P 2,9). K Bohu môžeme pristupovať priamo, bez ľudského prostredníka (Ján 6,37; 14,6). Rozdelenie človeka na dobrú nesmrteľnú dušu a hriešne smrteľné telo viedlo k nesprávnemu opovrhovaniu telom. Tisíce ľudí si myslelo (a myslí dodnes), že potláčaním potrieb tela dosiahnu vyššiu duchovnú úroveň. Biblia však učí, že pôst, keď sa človek dočasne vzdáva niečoho príjemného, slúži na sústredenie na duchovné hodnoty.

Niet pochýb o tom, že to môže byť prospešné a užitočné, ale Písmo nás nikde nepodnecuje k trvalému telesnému odriekaniu v snahe získať vyššiu duchovnú úroveň. Na druhej strane, v modernej dobe sme svedkami nezdravého kultu tela. Správne pochopenie biblického učenia o prirodzenosti človeka nás chráni pred zbožštením tela. Tento nesprávny vzťah k telu sa premietol aj do nesprávneho vzťahu k zdraviu. Mnohí kresťania majú dojem, že kresťanstvo je čisto duchovná záležitosť, ale Biblia nám ukazuje, že zdravie je Božia hrivna, o ktorú sa máme starať, zveľaďovať ju a nepodlamovať si zdravie (1 Kor 6,19.20; 10,31; 3 Ján 2).

Aj keď prvá smrť je smutná, ťažká a nepríjemná, jej realita nás upozorňuje na druhú smrť, ktorá je večná. Táto výstraha nás pred ňou varuje. Najväčšou tragédiou na tomto svete nie je zomrieť, dokonca ani zomrieť mladý. Pre Boha smrť nie je problémom – ako Stvoriteľ si s ňou poradí. Najväčšou tragédiou je však zomrieť vo vzťahu vzbury a odboja proti Bohu, pretože Boh rešpektuje slobodné rozhodnutie každého človeka.

Smrť nám pripomína, že nemáme život sami v sebe, ale že sme závislí na Bohu. On povedal: „Kto verí vo mne, aj keby zomrel, bude žiť!“ (Ján 11,26). Záruka nášho nového života nie je v akejsi našej prirodzenej nesmrteľnosti, ale v tom, že Boh nás vzkriesi v posledný deň. Naša nesmrteľnosť je jedine v Kristovi (Kolosanom 3,3.4).

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.