fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 11-20

17. Nesmrteľnosť v Kristovi

Náčrt

1. Podstata človeka – Gn 2,7; Ez 18,4
2. Podstata smrti – Ž 146,4; Kaz 9,5; 12,7; J 11,11; 1 Tim 6,16
3. Kedy človek dostane nesmrteľnosť – J 5,28.29; 1 Te 4,16.17; Zj 22,12

Dnes, viac než kedykoľvek predtým, sa ľudia zaujímajú o všetko, čo má nádych tajomna, nadprirodzena. Otázky smrti, záhrobia a pokračovania života po smrti priťahovali ľudstvo už oddávna. Na druhej strane smrť je niečo, o čom len veľmi neradi hovoríme. O to viac nás potom zaskočí, keď prichádza do našich životov a my jej musíme čeliť, postaviť sa tvárou v tvár jej realite.

Milióny ľudí okolo nás túžia po konkrétnych odpovediach na otázku, čo sa deje s človekom po smrti. Pre niektorých táto otázka vychádza z veľkého zármutku a bolesti danej stratou milovanej a blízkej osoby, pre niektorých to môže byť prostá zvedavosť, či túžba poznať nepoznané.

Existuje veľa protichodných názorov na to, čo sa deje s človekom po smrti. Je jasné, že všetky nemôžu byť pravdivé. Ako kresťania by sme mali vážne brať to, čo nám o tejto veci zjavuje Boh vo svojom slove – Biblii.

1. Podstata človeka – Gn 2,7; Ez 18,4

Naše chápanie smrti a toho, čo sa deje pri nej a po nej, závisí predovšetkým od nášho pochopenia podstaty človeka. Kto je človek? Z čoho sa skladá? Biblická správa o stvorení nám hovorí, že človek pochádza z Božích rúk. Človek sa teda nevyvinul v priebehu mnohých miliónov rokov z nižších foriem života, ale bol stvorený na Boží obraz (Gen 1,26.27).

Biblia doslova uvádza, že „Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa človek stal živou bytosťou.“ (Gn 2,7) Keď Boh sformoval človeka, tak mal všetky orgány, všetko, čo k svojmu neskoršiemu životu potreboval, ale chýbal mu život. Život mu dal až „dych života“, ktorý do neho vdýchol jeho Stvoriteľ (Jób 33,4). Neživé telo sa dychom života mení na „živého tvora“.

Tento text je významný tým, že ukazuje na jedinečnú rovnicu, dôležitú pre pochopenie prirodzenosti človeka: telo + dych života = duša. Z toho vyplývajú dva závery:

a) Človek ako telo. Z hľadiska biblického chápania človek neexistuje inak, ako v telesnej forme. Preto je presnejšie povedať, že človek je telo, než to, že človek má telo. Toto je zdôraznené aj v biblickom učení o vzkriesení – pokračovanie života sa nedeje v nejakej fluidnej forme, ale v tele (1 Kor 15,42.44: L 24,39-42).

b) Človek ako celistvá bytosť. Človek je viacrozmerná bytosť, nemá len telesný aspekt. Hoci je možné jeho jednotlivé zložky rozlišovať (1 Tes 5,23), nie je možné človeka rozdeliť, pretože žiadna jeho časť nemôže existovať sama o sebe. Genesis 2,7 príznačne hovorí, že človek sa stal živou dušou. Text nič nehovorí o tom, že človek má nesmrteľnú dušu, dokonca ani to, že človek má dušu, ale že človek je dušou. V niektorých prekladoch je táto myšlienka zdôraznená tým, že koniec verša je preložený:

Človek sa stal „živou bytosťou“ alebo „živým tvorom“ (ČEP). Duša nie je niečo, čo existuje samostatne, nezávisle na tele. Z rovnice, ktorú sme si uviedli vyplýva, že duša je funkciou tela a ducha. Podľa Biblie človek existuje ako celistvá jednotka, jednotlivé časti človeka sú vzájomne prepojené, navzájom sa ovplyvňujú a zároveň sú nerozdeliteľným celkom. Žiadna časť nemôže existovať sama od seba.

Na rozdiel od tohto holistického (celistvého) názoru, rozšírená dualistická predstava o človeku tvrdí, že človek sa skladá z dvoch protikladných častí – duše a tela. Nesmrteľná duša je nositeľkou osobnej identity a pre svoju existenciu smrteľné telo vôbec nepotrebuje. Naopak telo je pre dušu skôr väzením, príťažou. Tento názor, aj keď v priebehu storočí všeobecne prijímaný, je určitým filozofickým vysvetlením podstaty človeka, nadväzujúci na grécku filozofiu, ale nie je biblickým pohľadom. Biblickí pisatelia sa s ním nikdy nestotožnili.

2. Podstata smrti – Ž 146,4; Kaz 9,5; 12,7; J 11,11; 1 Tim 6,16

Základná otázka, ktorú si v tejto časti položíme je: „Čo sa deje s človekom po smrti? Čo znamená smrť?“

Biblia ukazuje, že keď človek zomiera, zomiera celá bytosť. „Jeho duch odchádza, vracia sa do svojej krajiny, tým dňom berú za svoje jeho plány.“ (Ž 146,4) „Živí totiž vedia, že pomrú, mŕtvi nevedia zhola nič.“ (Kaz 9,5) „A prach sa vráti do zeme, kde bol a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“ (Kaz 12,7; pozri aj Ž 6,6; 115,17; Iz 38,18.19)

Smrť je teda opačný proces ako stvorenie (Gen 2,7). Podľa Biblie duša nie je niečo, čo by mohlo existovať samo o sebe, bez závislosti na telu alebo duchu, dokonca aj nezávisle na Bohu, na prameni života. Boh nám hovorí, že svoju podstatou sme smrteľní. Pretože sme stvorené bytosti, nemáme v sebe zdroj života. Nesmrteľnosť má jedine Boh (1 Tim 6,16). Nikde v Biblii sa nehovorí o tom, že nejaká časť človeka môže po smrti niekde samostatne žiť a pritom prežívať pocity, radovať sa, alebo byť smutná.

Smrť je prázdnota, neprítomnosť akýchkoľvek skúseností. Biblia vidí smrť ako koniec života, prípadne ako jeho prerušenie. Život môže byť obnovený jedine vzkriesením, čo je Boží stvoriteľský akt (Rim 4,17). Dualistický pohľad na človeka naopak chápe smrť nie ako koniec či prerušenia života, ale ako prechod do inej (vyššej) úrovne.

Boh na počiatku varoval človeka, že keď od neho odíde, výsledkom takéhoto konania bude smrť (Gen 2,17; Rim 6,23). Boží nepriateľ, satan, však túto pravdu spochybnil a tvrdil: „Vôbec nezomriete.“ (Gen 3,4) Tragédiou sveta je, že dnes milióny ľudí verí tomu, že keď človek zomiera, tak vlastne nezomrie, len pokračuje v živote na inej úrovni. Tým sú bližšie tomu, čo tvrdil satan a spochybňujú to, čo povedal Boh. Niekedy sa hovorí, že ľudia ľahšie uveria veľkej lži, než malej. V prípade ľudskej prirodzenosti je to určite pravda – mnoho ľudí verí satanovej veľkej lži.

Ježiš Kristus nazýva smrť spánkom (J 11,11-14). Tým naznačuje, že smrť neznamená definitívny koniec všetkého. Smrť nebude mať posledné slovo nad naším hrobom. Nie je to ani únik od zodpovednosti, každého človeka Boh raz vzkriesi (Ján 5,28.29), a ten sa bude zodpovedať zo svojich skutkov (Kaz 12,14; 2 Kor 5,10). Ďalej v tomto Ježišovom obraze môžeme vidieť náznak, že smrť je odpočinkom od našej práce (Zj 14,13). V určitom zmysle je smrť „požehnaním“. Žiť večne v tomto svete, v tomto tele by bolo prekliatím. Boh na nás nenakladá viac, než sme schopní zniesť.

3. Kedy človek dostane nesmrteľnosť – J 5,28.29; 1 Te 4,16.17; Zj 22,12

Prirodzeným dôsledkom toho, ako človek verí v otázke smrti, je, ako si predstavuje ďalší osud tých, čo zomreli. Ak je smrť spánkom, potom všetci mŕtvi „spia“ v hroboch až do momentu vzkriesenia (J 5,28,29). V dualistickom chápaní človek dostáva odmenu (alebo trest) v momente svojej smrti. Podľa tejto predstavy sa spravodliví už tešia v nebi a bezbožní sa už teraz mučia v pekelnom ohni.

Písmo však jasne ukazuje, že človek nedostáva odplatu za svoje činy pri smrti, ale až pri vzkriesení, na čo ukazuje celá rada textov. (Mt 16,27; L 14,13.14; J 5,28; 6,39.40.44.54; Sk 2,29.34; 2 Tim 4,7.8; Zj 22,12.) Takýchto textov je v biblii možné nájsť oveľa viac.

Nádejou veriacich kresťanov je vzkriesenie spravodlivých k životu. Biblia nechápe vzkriesenie ako pokračovanie, ale ako obnovenie existencie. Toto môže spôsobiť jedine čin Božej stvoriteľskej moci. Písmo ukazuje, že vzkriesenie tela je eschatologická záležitosť – uskutočnená na konci vekov, keď sa Kristus vráti späť na našu zem. Vzkriesenie budú prežívať všetci spoločne, všetci vykúpení dostanú nesmrteľnosť súčasne.

Apoštol Pavol uisťuje veriacich, že živí nepredbehnú tých, čo zosnuli, odmenu dostávajú všetci naraz, spoločne (Žid 11,39.40; 1 Tes 4,16). Ježiš pripomína svojim učeníkom, že príde a vezme si ich k sebe, aby s ním boli večne. K Ježišovi pôjdu teda spoločne v čase príchodu, a nie individuálne v čase svojej smrti (Ján 14,1-3).

Veriť v odplatu bezprostredne po smrti znamená vlastne znevážiť posledný súd. Aký zmysel má zhromaždiť všetkých ľudí z neba i pekla, oznámiť im rozsudok a poslať ich späť tam, kde boli? (Mt 25,31-46) Zmyslom posledného súdu je, aby ľudia dostali odplatu, „každý podľa svojich skutkov“, pretože doposiaľ ju ešte nedostali. Nemôžeme veriť zároveň v nesmrteľnú dušu i vo vzkriesenie tela. Jedno vylučuje druhé. Biblia zdôrazňuje vzkriesenie, pretože o nesmrteľnej duši nič nevie.

II. Výkladové poznámky

1. Slovo „duša“ (hebrejsky nefeš, grécky psyché) pochádza zo slova nafaš, čo znamená „dýchať“. Pretože dych je najpríznačnejším dôkazom prítomnosti života, nefeš označuje človeka ako živú bytosť, živého tvora. V Starom zákone sa slovo nefeš vyskytuje 755 krát. Duša nie je niečo jedinečné, čo má len človek (Gen 1,20.24; 2,19). Najčastejšie znamená nie nejakú časť človeka, ale celého človeka (Gen 14,21; Lv 11,43; Lv 5,6; Dt 10,22; 1 Kr 19,4).

Výrazy ako „moja duša“, „tvoja duša“ sú vlastne idiomatickým vyjadrením osobných zámen „ja“, „ty“ (Gen 12,13; Lv 11,44; 19,8; Joz 23,11; Ž 3,3; Jr 37,9). V Starom zákone duša znamená život (Gen 9,4.5; 1 S 14,5; Jób 2,4.6; Ž 31,14).

Niekedy sa slovo duša môže vzťahovať na túžby, chute, vášne (Dt 23,24; Kaz 6,7), sídlo emócií (Gen 34,3; Pies 1,7). Duša môže zomrieť (Nu 5,2; 9,6; 31,19; Sd 16,30; Ez 18,4). Toto však v žiadnom prípade neznamená, že človek sa skladá z dvoch oddeliteľných častí. Neexistuje biblický text, ktorý by naznačil, že duša môže vedome existovať mimo telo.

2. Slovo „duch“ (hebrejsky ruach, grécky pneuma) predstavuje to, čo oživuje, životodarnú energiu, životný princíp. V Starom zákone sa slovo ruach vyskytuje 377 krát. Vzťahuje sa na významy duch, dych, vietor (Gen 8,1), odvahu (Joz 2,11), hnev (Sd 8,3), psychický stav (Iz 54,6), mravný charakter (Ez 11,19; Ž 32,2), sídlo emócií (1 S 1,15). Ruach človeka je v určitom zmysle identický s duchom zvierat (Kaz 3,19).

Je to životný princíp, ktorý pri smrti človeka opúšťa (Ž 146,4) a vracia sa k Bohu (Kaz 12,7; Jób 34,14). Môže sa vzťahovať aj na Ducha Božieho (Iz 63,10). Nikdy sa však nevzťahuje na nejakú časť človeka, ktorá by vedome existovala mimo telo.

3. Existuje niekoľko textov Biblie, ktoré niektorí ľudia radi používajú ako dôkazy pravdivosti dualistického názoru o ľudskej prirodzenosti. Pri vysvetľovaní Písma by sme vždy mali mať na pamäti tieto základné hermeneutické (vykladačské) zásady:

a) Nemôžeme stavať proti sebe jednotlivé časti Biblie. Pretože autorom Písma je v konečnom dôsledku Boh, Biblia si nemôže protirečiť. Text z Fil 1,23 sa niekedy cituje ako dôkaz toho, že apoštol Pavol veril, že človek dostáva odmenu hneď po smrti. Nie je možné však tento text stavať proti iným Pavlovým výrokom, ako napr. 2 Tim 4,6-8. Ak smrť je spánkom, tak človek po smrti nevníma čas. Subjektívne preto platí, že moment smrti je pre človeka momentom vzkriesenia (= byť s Kristom).

Objektívne (na časovej osi) však medzi smrťou a vzkriesením môže uplynúť stovky, ba tisíce rokov. Pavol porovnáva radosť s možnosťou pracovať pre Krista na tomto svete s radosťou zo spoločenstva s Kristom v prípade konca života. Smrť nevidí ako niečo, čo by mohlo odlúčiť od prítomnosti Ježiša Krista. Otázkou je, či Pavol hovorí subjektívne alebo objektívne. Pri subjektívnom chápaní text je plne v súlade s jeho ostatnými výrokmi. Keď tvrdíme, že hovorí objektívne, dostávame sa do rozporu s inými Pavlovými výroky ako aj s výrokmi iných pisateľov Biblie.

b) Nejasné texty alebo texty nejednoznačné vykladáme vo svetle textov jednoznačných. Nie je fér prehliadnuť sto textov, ktoré jasne hovoria o čase, kedy ľudia dostanú odplatu, a „vypichnúť“ jeden text dvojznačný a v jeho svetle prekrútiť všetky ostatné.

Ježišov výrok z L 23,43 sa často cituje ako dôkaz toho, že Ježiš veril, že človek dostáva odmenu bezprostredne po smrti. Ježiš mnohokrát jasne ukázal, kedy človek dostane odplatu (Mat 16,27; 25,31-46; L 14,13.14; Ján 5,28.29; 6,39.40.44.54; 14,1-3). V danom texte všetko záleží na tom, kam sa vo vete vloží čiarka. Ján 20,17 ukazuje, že Kristus v nedeľu ráno hovorí Márii, že ešte nevstúpil k Otcovi (Zj 2,7). Ježiš by nesľuboval niečo, čo by nesplnil. Kristus nesľubuje lotrovi, kedy v kráľovstve bude, ale že tam bude.

Aj keby sme text vzali tak, ako to stojí vo väčšine prekladov, ak deň smrti je „dňom“ vzkriesenia, pretože v smrti človek tok času nevníma, deň vzkriesenia bude pre lotra pokračovaním dňa, v ktorom mu Ježiš zasľúbil Božie kráľovstvo.

c) V podobenstvách by sa nemali vykladať všetky detaily, pretože podobenstvo majú jeden hlavný zmysel, ostatné slúžia len ako nevyhnutný doplnok. Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (L 16,19-31) je ďalším obľúbeným a často citovaným miestom pre podporu dualistického pohľadu na človeka. Z literárneho kontextu je však zrejmé, že nejde o skutočnú udalosť, ale o podobenstvo (L 15,11; 16,1; 16,19 – tri podobenstvá: „Bol raz nejaký človek …“).

Zmyslom tohto podobenstva nie je poučiť poslucháčov, čo sa deje s človekom po smrti, ale ukázať, že o večnom údele človeka sa rozhoduje už počas jeho života, neskôr nebude žiadna druhá možnosť niečo zmeniť alebo napraviť. Boháč sa spolieha na svoj vzťah k Abrahámovi, ale Ježiš ukazuje, že treba počúvať Mojžiša a prorokov (v. 29). Toto iste platí aj v otázke posmrtného života – a v texte článku sme dali dosť dôkazov o tom, čo Starý zákon v tejto veci učí.

Zároveň tiež platí, že nie je možné postaviť toto jedno Ježišovo podobenstvo proti jeho mnohým ďalším výrokom, ktoré hovoria o čase odmeny (Mat 16,27; 25,31-46; L 14,13.14; Ján 5,28.29; 6,39.40.44.54 ; 14,1-3).

4. Keď hovoríme, že človek dostane odmenu či odplatu podľa svojich skutkov, nechceme tým tvrdiť, že sme spasení na základe našich skutkov (Ef 2,8-10). Nemôžeme si to predstavovať ako váženie či porovnávanie dobrých a zlých skutkov. Skutky, akokoľvek dôležité, sú vonkajším vyjadrením nášho vnútorného postoja (vzťahu). Sú ukazovateľom, ako prijímame Božiu milosť.

III. Praktický dôsledok

Biblia jasne ukazuje, že človek je celistvá jednotka, jeden celok, v ktorom jedna jeho časť ovplyvňuje druhú. Nemáme v sebe jednu časť, ktorá by bola lepšia a druhú, ktorá je horšia. Človek bol stvorený ako celok. „Boh videl, že všetko, čo urobil, je veľmi dobré“ – to sa vzťahuje na celého človeka, aj na jeho telo. Človek padol do hriechu celý, tzn. nie je v ňom žiadna časť, ktorá nepotrebuje vykúpenie, žije sama sebe, nezávisle na Bohu. Človek musí byť vykúpený ako celok, každá časť našej bytosti je hriechom ovplyvnená a potrebuje vykúpenie.

Človek zomiera ako celok, teda žiadna časť z neho neprežíva po smrti. A nakoniec človek bude vzkriesený ako celok, pretože každá jeho časť je dôležitá, vzkriesenie mu vráti jeho identitu. Škatuľkovanie človeka je dôsledkom nášho gréckeho analytického myslenia, ale je cudzie biblickému holistickému pohľadu.

Správne pochopenie prirodzenosti človeka nám pomáha zaujať vyvážený postoj k smrti. Biblia vidí smrť ako votrelca, ako nepriateľa (1 Kor 15,26). Smrť nie je prirodzenou súčasťou systému vecí, nie je to niečo, čo tu bolo vždy a čo tu vždy bude. Je to dôsledok hriechu – narušenia vzťahu k Bohu a následnej ľudskej neposlušnosti (Rim 5,12).

Neprirodzený charakter smrti vysvetľuje náš strach z nej. Smrť je skutočne strašná a neprirodzená. Smrť znamená stratu, je opakom života. Preto cítime oprávnený zármutok pri strate svojich blízkych; prežíval ho dokonca aj sám Ježiš (Ján 11,35; Mt 26,37-44).

Na druhej strane nám Biblia predstavuje smrť ako porazeného nepriateľa. Moc smrti bola zlomená Kristovým víťazstvom na kríži – jeho smrťou a vzkriesením. Panstvo smrti sa raz skončí (1 K 15,26.54.55; Zj 20,14). Preto môžeme mať nádej aj tvárou v tvár smrti, vzdor jej hroznému charakteru. Kristus je silnejší ako smrť, zvíťazil nad ňou a „každý, kto verí v Syna, má večný život“ a Kristus ho vzkriesi v posledný deň (Ján 6,40; Zj 1,18).

Ďalej v dôsledku nebiblického pohľadu na človeka došlo v dejinách kresťanstva k rozdeleniu ľudí na laikov a duchovných, čo je proti učeniu Nového zákona. Jedni sa považujú za „svetských“, pretože sa zaoberajú vecami „tela“; a tí druhí sa považujú za „duchovných“, pretože sa zaoberajú duchovnými vecami, ktoré sa týkajú „duše“ človeka. Od tohto chápania je už len krôčik k tomu, že tí druhí sú bližšie Bohu – a tým sú vlastne nevyhnutným článkom v procese spasenia.

Nový zákon však vzťahuje označenie „laos“ na všetky Božie deti a jasne ukazuje na myšlienku kňazstva všetkých veriacich (1 P 2,9). K Bohu môžeme pristupovať priamo, bez ľudského prostredníka (Ján 6,37; 14,6).

Rozdelenie človeka na dobrú nesmrteľnú dušu a hriešne smrteľné telo viedlo ďalej v priebehu dejín k nesprávnemu opovrhovaniu telom. Tisíce ľudí si myslelo (a myslí dodnes), že keď budú telo, jeho potreby a túžby trvale potláčať, dosiahnu tým vyššiu duchovnú úroveň. Iste, Biblia pozná pôst, keď človek sa zrieka niečoho inak príjemného, ​​aby sa dočasne sústredil na hodnoty duchovné.

Niet pochýb o tom, že je to prospešné a užitočné. Ale nikde nás Písmo nepodnecuje k tomu, aby sme sa trvale podriadili zbytočnému telesnému odriekaniu v snahe získať tak vyššiu duchovnú úroveň. Na druhej strane v modernej dobe sme svedkami nezdravého kultu tela. Správne pochopenie biblického učenia o prirodzenosti človeka nás chráni pred zbožštením tela.

Tento nesprávny vzťah k telu sa potom premietol aj do nesprávneho vzťahu k zdraviu. Mnohí kresťania majú dojem, že kresťanstvo je „duchovná“ záležitosť, ale Biblia nám ukazuje, že zdravie je Božia hrivna, o ktorej rozvoj sa máme starať, zveľaďovať ju a zdravie si zbytočne neničiť, nepodlamovať (1 K 6,19.20; 10,31 ; 3 J 2).

Aj keď prvá smrť je smutná, ťažká a nepríjemná, jej realita nás v konečnom dôsledku upozorňuje na druhú smrť, ktorá je večná, a tým nás pred ňou varuje. Najväčší tragédiu na tomto svete nie je zomrieť, dokonca ani nie zomrieť mladý. Pre Boha smrť nie je problémom. Pretože je Stvoriteľ, tak si s ňou poradí. Najväčšou tragédiou je zomrieť vo vzťahu vzbury a odboja proti Bohu, pretože v slobodnom vesmíre Boh rešpektuje toto rozhodnutie.

Smrť nám pripomína, že nemáme život sami v sebe, ale že sme závislí na Bohu. A on povedal: „Kto verí vo mne, aj keby zomrel, bude žiť!“ (J 11,26) Záruka nášho nového života nie je v nás, v akejsi našej prirodzenej nesmrteľnosti, ale v tom, že Boh nás vzkriesi v posledný deň. Naša nesmrteľnosť je jedine v Kristovi (Ko 3,3.4).

Súvisiace videá a dokumenty