Sola Scriptura (Iba Písmo)

Význam týchto dvoch slov je rovnako odmietaný aj uznávaný rôznymi skupinami veriacich. Mnohí sa domnievajú, že ide o nebiblické učenie, ktoré je výmyslom reformácie. Ako uvidíme, Písma boli už v čase SZ autoritou, ktorú mohol upraviť iba Boh, a v NZ ich naplnil a do konečnej podoby uviedol Boh-Pán Ježiš Kristus. V apoštolskej dobe ich do jasnej a zrozumiteľnej reči ustanovili apoštoli s priamym poverením Krista a s pôsobením Ducha Svätého.

Nie vždy je každému jasné, o čo ide, čo tento výrok znamená a kedy má byť ako princíp používaný. Hneď v úvode treba povedať, že ide o princíp výkladu, nie o opieranie sa o Písmo s úmyslom popretia ďalších dvoch výrokov, ktoré patria k Sola Scriptura, a tými sú Sola Veritas (jedine pravda) a Sola Fide (jedine viera).

Písmo samotné bez viery je iba obyčajnou knihou s historickou výpovednou hodnotou a etickým kódexom a z hľadiska proroctiev by ho bolo možné postaviť na úroveň kníh od Nostradama či Sybíl. Pre veriaceho je však obsah Písiem jediným Slovom Božím (Sola Scriptura), jedinou Pravdou (Sola Veritas) so záväzným, nemenným a autoritatívnym obsahom, prijímaným vierou (Sola Fide).

„Sumou tvojho slova je pravda a naveky bude stáť každý súd tvojej spravodlivosti.“ Žalmy 119:160

„Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda.“ Ján 17:17

Písma sú súborom kníh, ktoré vznikali v priebehu viac než 1 500 rokov a boli spísané približne 45 autormi rozličného pôvodu a povolania. Patria medzi nich vrchný veliteľ armády Jozue, čašník Nehemiáš, kráľ Dávid, pastier Ámos, rybár Peter, lekár Lukáš, colník Matúš či výrobca stanov Pavol. Ide o široké spektrum ľudí, viac či menej vzdelaných, no inšpirovaných a autorizovaných samotným Bohom.

Biblia obsahuje historické fakty, prorocké skutočnosti a predovšetkým biblické učenie o Bohu a Jeho pláne spásy človeka. Historické fakty sú overiteľné a podobne možno overiť aj časť prorockých veršov, ktoré sa už naplnili. Okrem nich Biblia obsahuje zasľúbenia, ktoré sa overiť nedajú, pretože sa týkajú života po smrti a cesty k večnému životu. K týmto častiam Písma je potrebné pristupovať vierou.

Dostávame sa k časti, ktorá význam spojenia slov Sola Scriptura objasňuje najviac. Boh vo svojom Slove sám seba autorizoval ako toho, kto má skutočnú moc konať, vlastniť, vládnuť a odstraňovať. Jednotným biblickým presvedčením je, že oprávnenú moc nad stvorením má v konečnom dôsledku iba Stvoriteľ. Rovnako aj každá ľudská autorita pochádza od Hospodina a každý človek, ktorému je zverená, nesie zodpovednosť za to, ako s ňou naloží.

Božia kráľovská autorita nad ľudstvom spočíva v Hospodinovom nespochybniteľnom práve a moci disponovať človekom tak, ako sa Jemu páči. Apoštol Pavol to spolu s Jeremiášom prirovnáva k hrnčiarovej moci nad hlinou (Jeremiáš 18:6; Rimanom 9:21).

Celá Biblia dosvedčuje Božiu autoritu tým, že všetci, ktorí tento fakt ignorujú alebo ním opovrhujú, na seba privolávajú Boží súd. Aj autorita Pána Ježiša Krista predstavuje jeden zo zásadných aspektov Jeho kráľovského postavenia. Je osobná aj oficiálna, pretože Ježiš je zároveň Božím Synom aj Synom človeka, teda Človekom-Mesiášom.

Ježišova autorita sa počas Jeho služby prejavila neodvolateľnosťou a nezávislosťou Jeho učenia (Matúš 7:28 a nasl.), mocou vyháňať nečistých duchov (Marek 1:27), vládou nad prírodnými zákonmi, napríklad nad búrkou (Lukáš 8:24 a nasl.), ďalej tvrdením o odpúšťaní hriechov, čo prináleží jedine Bohu, a tým, že Ježiš svoje tvrdenia vždy potvrdil skutkami, keď bol k tomu vyzvaný (Marek 2:5–12; porov. Matúš 9:8). Po svojom zmŕtvychvstaní Mu bola daná všetka moc na nebi aj na zemi.

Prenos tejto autority na apoštolov vidíme v Jeho poverení, ktorým sa apoštoli stali svedkami, vyslancami a predstaviteľmi (Matúš 10:40; Ján 17:18; 20:21; Skutky 1:8; 2. Korinťanom 5:20), aby založili, budovali a riadili Cirkev (2. Korinťanom 10:8; 13:10; porov. Galaťanom 2:7 a nasl.).

Učenie predkladané apoštolmi je Kristovou pravdou, ktorú im zjavil Duch Svätý obsahovo aj formálne (1. Korinťanom 2:9–13; porov. 1. Tesaloničanom 2:13). Toto učenie má byť normou viery (2. Tesaloničanom 2:15; porov. Galaťanom 1:8) aj normou správania (2. Tesaloničanom 3:4,6,14). Je dôležité si uvedomiť, že apoštoli predpokladali, že ich nariadenia budú prijímané ako prikázania samotného Pána (1. Korinťanom 14:37), a pritom sa neustále odvolávali na Evanjeliá, na učenie, ktoré prijali, a nikdy ho nemenili.

Na každej generácii pravých kresťanov preto musí byť zreteľné, že nadväzuje na tú prvotnú, ktorá patrila Kristovi. To sa uskutočňuje vtedy, keď sa veriaci svojou vierou podriadi norme učenia, ktorú priniesli Kristom poverení zástupcovia, a predovšetkým norme, ktorá je pre všetky veky zaznamenaná v dokumentoch Nového zákona.

„Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy: keby niekto k nim niečo pridal, Boh mu pridá rany, napísané v tejto knihe; a keby niekto odňal zo slov knihy tohto proroctva, Boh mu odníme jeho diel z knihy života, zo svätého mesta i z toho, čo je napísané v tejto knihe.“ Zjavenie 22:18–19

Teraz sa teda pozrime, ako by mal výklad Písiem vyzerať a aké aspekty ho ovplyvňujú.

• OBECNÝ VÝKLAD

Biblia je v rukách všetkých veriacich a objasňuje Božie pravdy za presne definovaných podmienok. Každú časť Biblie je potrebné interpretovať v jej kontexte, nielen v bezprostrednom verbálnom kontexte, ale aj v širšom časovom, miestnom a situačnom kontexte. K tomu prispievajú nasledujúce faktory:

• JAZYK A ŠTÝL

Idiomy a väzby vetných členov v biblických jazykoch sa môžu od dnešných výrazne líšiť, a preto je pre správny výklad nevyhnutné ich poznať. Rovnako treba brať do úvahy literárne kategórie, ktoré Biblia obsahuje. Kým mnohé sú všeobecne známe, biblické proroctvá a apokalyptické spisy majú špecifické rysy typické len pre ne a vyžadujú osobitné výkladové postupy. Vidíme to na rôznych prístupoch k Zjaveniu Jána.

• HISTORICKÉ POZADIE

Biblické slovo sa vzťahuje na celé obdobie blízkovýchodnej civilizácie až približne do roku 100 po Kristovi, čo znamená časové rozmedzie dlhé niekoľko tisícročí, počas ktorých došlo k mnohým podstatným zmenám. Jednotlivé etapy biblického posolstva je preto potrebné chápať v ich vlastnom historickom kontexte.

• GEOGRAFICKÉ PROSTREDIE

Náboženské konflikty v Starej zmluve úzko súviseli s geografickými a prírodnými podmienkami Palestíny. Typickým príkladom je uctievanie boha Báála, ktoré vzniklo v oblastiach závislých od dažďa. Pre Kanaáncov bol Báál známy ako boh búrky a plodnosti, ktorý mal moc „oplodňovať“ zem. Prostredníctvom rôznych náboženských rituálov sa jeho stúpenci snažili zabezpečiť pravidelné zrážky a tým aj hojnú úrodu.

• SPOLOČENSKÁ SITUÁCIA

Dôležitejšie než otázky doby, miesta a jazyka sú aspekty každodenného života ľudí, s ktorými sa stretávame v biblických textoch. Medzi tieto nadčasové témy patria láska, nenávisť, nádej, obavy a medziľudské vzťahy. Úprimným čítaním Písma dokážeme lepšie pochopiť ich situáciu a pozerať sa na svet ich očami. Práve táto schopnosť empatie odhaľuje, že trvalá hodnota Biblie spočíva v zameraní na základné rysy ľudského života, ktoré zostávajú takmer nezmenené bez ohľadu na čas a miesto.

Biblický výklad nepredstavuje len exegézu jednotlivých kníh, ale zahŕňa ich interpretáciu v kontexte celého Písma. Každá časť Biblie prispieva k jej hlavnému posolstvu a spolu tvorí kompletné Božie slovo. Písmo sväté zachytáva Božie slovo k človeku, ale aj odpoveď človeka Bohu. Keďže obsahuje všetko potrebné na spasenie a stanovuje pravidlá viery a života Cirkvi, je nevyhnutné hľadať jednotiaci princíp výkladu – tým je Sola Scriptura.

V rámci Nového zákona aj ranej cirkvi boli proroctvá chápané ako jednotný celok vedúci čitateľa k spáse. Napríklad v 2. liste Timotejovi (2Tim 3:15 a ďalej) sa zdôrazňuje, že Písmo človeka „vybavuje“ všetkým potrebným pre život a službu. V apoštolskom období však biblický výklad ovplyvnili grécke predstavy o inšpirovanosti, čo viedlo k výraznej alegorizácii textu. Táto metóda, rozšírená najmä v Alexandrii (napr. Filón), sa snažila odhaliť duchovné posolstvo pomocou obrazov a alegórií. Hoci niektoré pasáže sprístupnila, často zastierala pôsobenie Ducha Svätého a potláčala historický význam biblického zjavenia.

V stredoveku sa rozlišovanie medzi doslovným a duchovným výkladom Písma ďalej rozvíjalo. Postupne sa ustanovili tri hlavné druhy duchovného významu, ktoré výrazne ovplyvnili teológiu Biblie aj praktický život viery.

• a) alegorický, ktorý odvodzoval učenie z rozprávania,
• b) morálny, ktorý čerpal z textu poučenie pre život a správanie,
• c) analogický, ktorý vyvodzoval „nebeský“ zmysel z pozemských skutočností.

Reformácia a jej vodcovia položili nový dôraz na doslovný význam Písma a na gramaticko-historickú metódu exegézy, ktorá tento význam pomáha určovať. Tento doslovný gramaticko-historický výklad tvorí základ, na ktorom má stáť teologická exegéza aj praktická aplikácia. Zároveň však stáročné používanie Biblie v živote Božieho ľudu prináša nové pohľady na jej význam, nie však nové pravdy či učenia. Vychádzanie z pôvodného textu a pravého významu Písma zabezpečuje jeho platnosť, pravosť, jedinečnosť a nemennosť.

Typologický výklad, ktorý pracuje so zhodami a rozdielmi a je dnes znovu oživovaný, si vyžaduje opatrnosť a rozvážnosť. Kresťania však majú trvalé merítko v tom, ako Ježiš používal Písmo. On mal moc ho napĺňať, zatiaľ čo Jeho učeníci ho mali iba hlásať a vysvetľovať. Písmo pritom zostáva nemenné a stále. Princíp Sola Scriptura (Jedine Písmo) vyjadruje konečnú autoritu a zákon, ku ktorému sa môže veriaci spoľahlivo vracať. Pre objektivitu je však potrebné dotknúť sa aj veršov, na ktoré sa odvolávajú odporcovia Sola Scriptura, keď tvrdia, že Písmo je nedostatočné, že písané nie je živé a že litera zabíja.

„… ktorý nás aj urobil schopnými byť služobníkmi novej zmluvy, nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, ale Duch oživuje.“ 2. Korinťanom 3:6

Pri uplatňovaní uvedených princípov výkladu je rozhodujúce pochopiť, v akom kontexte je tento výrok použitý. Litera – teda „je napísané“ – sa vzťahuje predovšetkým na Starú zmluvu. Boh v nej však už vopred oznamuje Novú zmluvu (Jeremiáš 31:33), ktorá nebude zabíjajúcou literou. Stará zmluva sa týkala obriezky tela a dodržiavania predpisov, zatiaľ čo Nová zmluva má byť zapísaná na srdce človeka a prináša život v Kristovi.

Zákon, zapísaný na kameni, papyruse či koži, má podobu predpisu a práve preto „zabíja“, lebo umožňuje hriechu dozrieť (Rimanom 7:7–11). Nejde tu o nesprávne používanie zákona (2. Korinťanom 3:14–16), ale o neschopnosť litery ako písaného prikázania priviesť človeka k novému životu. Ten prichádza iba skrze službu Ducha Svätého (2. Korinťanom 3:6,8). Až potom sa Písmo stáva blízkym slovom (Rimanom 10:8) a prestáva byť len literou. To však nič nemení na tom, že napísané slovo zostáva autoritatívnym Slovom Božím. Pozrime sa teda, čo hovorí Boh skrze svojich inšpirovaných autorov o Svojom zaznamenanom slove.

„Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda.“ Ján 17:17

„Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú.“ Marek 13:31

„Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy: keby niekto k tomu niečo pridal, Boh naňho pridá rany napísané v tejto knihe; a keby niekto niečo ubral zo slov knihy tohto proroctva, Boh mu odníme jeho podiel z knihy života, zo svätého mesta a z toho, čo je napísané v tejto knihe.“ Zjavenie 22:18–19

„Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvuje dušu; svedectvo Hospodinovo je verné, robí prostého múdrym.“ Žalmy 19:8

„Dielami jeho rúk sú pravda a súd; verné sú všetky jeho nariadenia.“ Žalmy 111:7

„Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie – a Písmo nemožno zrušiť…“ Ján 10:35

„Verné je to slovo a hodné každého prijatia, že Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov, z ktorých prvý som ja.“ 1. Timotejovi 1:15

„Verné je to slovo a hodné každého prijatia.“ 1. Timotejovi 4:9

„Verné je slovo: lebo ak sme spolu zomreli, budeme spolu aj žiť.“ 2. Timotejovi 2:11

„Každé Písmo, vdýchnuté Bohom, je užitočné na vyučovanie, karhanie, napravovanie a na výchovu v spravodlivosti.“ 2. Timotejovi 3:16

„Ako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o týchto veciach; v nich sú niektoré ťažko pochopiteľné, ktoré neučení a nestáli prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoje vlastné zahynutie.“ 2. Petra 3:16

„Verné je to slovo, a chcem, aby si o tom pevne uisťoval, aby tí, čo uverili Bohu, dbali konať dobré skutky; to je dobré a užitočné ľuďom.“ Títovi 3:8

Tu si dovolím vypožičať slová Wernera Gitta, ktorý o Božom slove hovorí toto:

„Iba Biblia je zjavená od Boha. Naposledy k nám prehovoril Boh skrze svojho Syna (Židom 1:1) a žiadne dodatočné zjavenia už nebudú (Zjavenie 22:18). Preto nie je možné k slovu Biblie nič pridať. Už Peter varuje pred zhubnými učeniami (2. Petra 2:1), ktoré vedú ľudí do zatratenia. Prídavky, skomoleniny a ‚nové pravdy‘ nie sú Božím posolstvom, ale omylmi falošných učiteľov a zvodcov. Boh nedáva nové zjavenia, iba nové svetlo k tomu, čo už uviedol v Starom aj Novom zákone.“ Werner Gitt

Aj my sami si v určitých životných situáciách často prajeme priamu Božiu reč. Boh by to mohol urobiť, no nie je to Jeho metóda. Martin Luther, John Wesley, Hudson Taylor či Billy Graham boli významní Boží služobníci s osobitným povolaním, no vždy sa odvolávali na Božie slovo a z neho prijímali impulzy pre svoje pôsobenie. Naša modlitba znie:

„Vyuč ma, Hospodine, svojej ceste, aby som chodil v tvojej pravde.“ Žalmy 86:11

Táto modlitba vyprosuje Boží zásah pre náš život. To môžeme zažívať aj bez počuteľného Božieho hlasu. Biblia tak zostáva jediným záväzným zdrojom pravdy a jediným merítkom, podľa ktorého sa má všetko posudzovať. Aj výroky našich súčasníkov s formuláciami typu „Pán mi povedal“, „Duch Svätý mi zjavil“ je potrebné skúmať a overovať v svetle Písma.

Princíp Sola Scriptura – iba Písmo tvorí základ biblickej autority a výkladu viery, preto prirodzene nadväzuje na oblasť hermeneutiky, ktorá vysvetľuje správny výklad Písma v jeho jazykovom, historickom a prorockom kontexte. Úzko súvisí aj s témou výkladu Písma, kde sa ukazuje, že Biblia je normou viery aj praxe, nie cirkevná tradícia ani ľudská autorita. Zapadá aj do širšieho rámca teológie, ktorá zdôrazňuje Božiu zvrchovanú autoritu zjavenú v Kristovi a sprostredkovanú apoštolmi, a je neoddeliteľná od Biblie ako Božieho slova, ktorá je jedinou konečnou mierou pravdy, viery a kresťanského života.