fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 31-41

34. Cirkev ostatkov

Výraz cirkev ostatkov je zakotvený v prorockej tradícii, žije v očakávaní konca a s vedomím, že „čas je blízko“ (Zj 22,10). Tento ostatok sa objavuje v čase konca (Zj 12,14; 13,5), vytrvá, zostane pevný a odmietne sa pokloniť šelme a jej obrazu, podobne ako ostatok Eliáša a Danielovi priatelia (Dan 3,1).

Náčrt

1. Problém rozdelenia kresťanstva – Ef 2,14; Gal 3,28; 4,2-3; 1 K 13
2. Cirkev ostatkov v Biblii – Gn 6,9; 1 Kr 19,18; Iz 6,13; Rim 11,5
3. Význam cirkvi ostatkov – Zj 12,17; 14,12

1. Problém rozdelenia kresťanstva – Ef 2,14; Gal 3,28; 4,2-3; 1 K 13

V priebehu dejín sa kresťanstvo rozdelilo nielen na východné (pravoslávni) a západné (katolicizmus), ale neskôr sa každá vetva delila ešte ďalej. K západnému kresťanstvu patrí nielen rímskokatolícka, ale aj anglikánska cirkev a tiež protestantizmus. Jeho dve hlavné časti – luteránstvo a kalvinizmus – sa zase delí na mnoho ďalších menších cirkevných spoločenstiev a denominácií.

Nemali by sme zabudnúť ani na náboženské skupiny, ktoré stoja na okraji kresťanského spoločenstva, pretože prijímajú len niektoré prvky kresťanstva a zvlášť zdôrazňujú svoju odlišnosť od ostatných kresťanov (ako napr. Mormóni, Svedkovia Jehovovi atď.). Rozdelenie kresťanstva je príčinou, že ľudia si kladú neľahkú otázku: Považuje Boh za svoju pravú cirkev len jednu zo všetkých? Ak áno, podľa čoho sa pozná? Aké sú jej poznávacie znaky?

Existujú dva protichodné prístupy, ako tento problém riešiť. Buď sa organizačná rozmanitosť zľahčuje alebo absolutizuje. V prvom prípade ľudia veria, že každá kresťanská cirkev je rovnako významným vyjadrením pravej Kristovej cirkvi. Žiadna konkrétna cirkev si teda nemôže nárokovať, že ona jediná predstavuje pravú cirkev. Výsledkom tohto prístupu je názor, že v konečnom dôsledku nezáleží príliš na tom, do ktorého cirkevného spoločenstva človek patrí, ak sa zúčastňuje náboženského života v niektorej cirkvi.

Druhý prístup stotožňuje jednu pravú kresťanskú cirkev s konkrétnou organizáciou. Podľa takéhoto názoru existuje len jedna cirkev, ktorá je predstaviteľkou toho, čo Kristus chce dosiahnuť s Božím ľudom, a preto je pre ľudí primárnym zdrojom spasenia. Spasenie je teda dané (i) tým, že budete patriť k tejto cirkvi, aj keď teoreticky je to možné aj pre ľudí, ktorí s „pravou“ cirkvou nie sú organizačne spojení. Tento model väčšinou vedie k označovaniu ostatných cirkví za falošné, nepravé či inak od pravdy a spasenia vzdialené a oddelené.

V tradičných kresťanských cirkvách dnes všeobecne platí, že viac-menej každá kresťanská cirkev je vyjadrením pravej cirkvi a že je arogantné stotožňovať jednu organizáciu s pravou cirkvou.

Kresťanská jednota v Novom zákone.
Je potrebné si uvedomiť, že v čase novozákonnej cirkvi ešte neexistovalo niekoľko typov kresťanských cirkví. Jednota cirkvi však bola veľmi prominentná v myslení biblických pisateľov.

Apoštol Pavol opakovane zdôrazňuje, že jednota cirkvi je daná skúsenosťou spasenia. Kristus svojou smrťou „zboril múr, ktorá rozdeľuje a pôsobí zvar“ (Ef 2,14), a preto už „nie je rozdiel medzi židom a pohanom, otrokom a slobodným, mužom a ženou. Vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3,28) Dôsledkom tejto skutočnosti je postoj lásky k ostatným členom cirkvi (Ef 4,2-3; 1 K 13). Apoštol karhá veriacich zboru za rivalitu a členenie sa na skupiny (1 K 1,10-13; 1 K 3,3-7).

Viditeľná a neviditeľná cirkev.
V priebehu dejín sa mnohí teológovia snažili vyriešiť problém viacerých cirkevných organizácií tým, že hovorili o tzv. viditeľnej a neviditeľnej cirkvi. Aj keď reformátori toto rozdelenie znovu spopularizovali, pravdou je, že prvý rozdelil cirkev na viditeľnú a neviditeľnú už cirkevný otec Augustín.

Do neviditeľnej cirkvi patria ľudia, ktorí sa skutočne odovzdali Kristovi a nie sú len formálnymi členmi cirkvi. Počet a mená členov tejto cirkvi pozná len Boh. To, či sem človek patrí alebo nepatrí, je dané kvalitou jeho vzťahu s Bohom, ktorý sa prejavuje v nefalšovanom kresťanskom živote. Neviditeľnú cirkev nie je možné stotožniť s viditeľnou, aj keď obe dve sa do určitej miery prekrývajú.
Viditeľná cirkev je inštitúcia, ktorá má jasné vonkajšie hranice, vyznanie viery, pravidlá života, a tým aj prehľad o počte členov.

Aj keď je žiaduce a dôležité byť členom viditeľnej cirkvi, to, na čom v konečnom dôsledku záleží, je členstvo v cirkvi neviditeľnej. Toto rozdelenie, aj keď má svoj pôvod v kresťanskej teológii neskorších storočí, a nie v Písme, je užitočné v tom, že bráni prehnanému zdôrazňovaniu významu jednej organizácie alebo štruktúry.

Na druhej strane vedie v určitom zmysle k podceňovaniu a zľahčovaniu aktívnej účasti veriaceho na dianí v miestnom zbore, dôležitosti vieroučnej čistoty a konkrétneho vyjadrenia autentického kresťanského spoločenstva. Podceňovanie týchto aspektov kresťanstva uberá na živej skúsenosti veriaceho.

2. Cirkev ostatkov v Biblii – Gn 6,9; 1 Kr 19,18; Iz 6,13; Rim 11,5

Keď Ján v Zjavení označuje verné Božie deti v čase konca slovom „ostatky“ (Biblia nepozná termín „cirkev ostatkov“, nadväzuje tým na význam tohto slova zo Starého zákona (Zj 12,17).

Cirkev ostatkov v Starom zákone
Prvým ostatkom je Noach a členovia jeho rodiny, ktorí sa zachránili pred blížiacou sa katastrofou (Gn 6 a 7). Noe káže o Božom pozvaní milosti okolitému svetu. Stáva sa ostatkom, pretože je „spravodlivý“, čo je vyjadrenie jeho správneho vzťahu s Bohom; nemôžeme to chápať v etickom či právnom zmysle. Ďalším príkladom ostatku je Lót a jeho rodina, ktorí boli zachránení z bezbožnej Sodomy (Gn 18 a 19). Lót je zachránený, ale text ukazuje, že je to skôr dôsledok Abrahámovej príhovornej služby, než Lótových mravných zásluh. Podobne o otázku prežitia pri fyzickej katastrofe ide v prípade Jákoba (Gn 21) a Jozefa (Gn 42,2; 45,7-8).

Oba prípady majú spoločného menovateľa – Božiu ochotu zachrániť. Táto ochota je založená na Božích prisľúbeniach a je predpokladom vytvorenia Božieho ľudu, Izraela. V čase Eliáša ide o ostatok, ktorý odoláva duchovnému odpadnutiu (1 Kráľ 17-19). Je tu predstavených 7000 ľudí ako verný ostatok, ktorý obstáli v skúške. Ostatok je tu vydelený vo vzťahu k bohoslužbe, podobne ako vo Zj 13. kap.

Prorok Amos protestuje proti exkluzivistickému chápaniu ostatku a ukazuje, že ostatok bude žalostne malý (3,12), prepálený súžením (4,10-12) a vznikne až z ľudí, ktorí prídu z babylonského zajatia (v čase konca) (9,14 ). Ostatkom sú tí, ktorí sa navrátia k Hospodinovi (5,4-7) a ktorí budú zjavení v eschatologický deň Hospodinov (5,18). Ostatok je eschatologická skupina ľudí, ktorí sa vyznačujú mravnými kvalitami (5,14.15.24).

Ostatok u proroka Izaiáša je malý a svätý (6,13), je to výsledok Božieho pôsobenia na konci dejín. S ostatkom Boh začne novú epochu histórie (2,1-4). Ostatok varuje pred katastrofou fyzickou, náboženskou, morálnou a eschatologickou. Záchrana spočíva v uctievaní Pána, v správnom vzťahu k nemu (ako v prípade Noeho, Abraháma, Lóta, Jákoba, Jozefa) a vo vernosti dodržiavania Božích prikázaní, ako k tomu vyzývali Eliáš, Ámos a Izaiáš.

Cirkev ostatkov v Novom zákone
V intertestamentálej (medzizákonnej) dobe sa v kumránskej komunite vyvinulo chápanie ostatku ako určitej „elity“. Títo ľudia nie sú „neverným pokolením“, ale „generáciou“ tých, ktorí zostali verní Bohu. Apoštol Pavol stavia proti sebe tých, ktorí sa spoliehajú na vlastné skutky a na svoje vyvolenie, a ostatok – tých, ktorí sú „vyvolení z milosti“ (Rim 11,5-7; 9,24.77-29). Tento ostatok sa snaží osloviť časť božieho národa, ktorá nie je verná.

V spisoch apoštola Pavla je viditeľný aj eschatologický ostatok verných, ktorí obstoja v čase konca (Rim 13,11-12; 14,10; 1 Tes 5,2-5; 2 Tes 1,7-8). V novozmluvnom chápaní je pravý ostatok „zhromaždený“ okolo Ježiša Krista, ktorý je skutočným „výhonkom“ Božieho Izraelu, a teda tí, ktorí sú „v Kristovi“, tvoria nielen súčasť cirkvi, ale aj ostatku (Iz 53,2; Jr 23, 3-5).

V knihe Zjavenie sú ostatkom tí, ktorí na konci vekov uniknú hnevu draka, teda víťazné potomstvo ženy (Zj 12,17), aj keď to pre nich bude znamenať skúsenosť utrpenia a prenasledovania (1,9; 6,9; 20,4; 12,11). Tento ostatok zachováva Božie prikázania (12,17), je poslušný Božej zmluve tvárou v tvár modlárstvu, odpadnutiu a rúhaniu (Zj 13). Cirkev ostatkov má vieru a svedectvo Ježišovo, teda nielenže verí tak, ako veril Ježiš, ale berie vážne prorocké slovo, ktoré Ježiš dával ľudu v priebehu dejín spásy (Zj 19,10; 22,9; 2 Pt 1,19-21).

3. Význam cirkvi ostatkov – Zj 12,17; 14,12

Cirkev ostatkov sa vždy objavuje v kritickej situácii a vo vrcholnom okamihu dejín. Je nositeľom posolstva, ktoré má zvestovať všetkým Božím deťom (Zj 14,6-11; 18,1-4). Nemôže si teda robiť nárok, že len tí, ktorí sú ostatkom, patria k Božiemu ľudu pred záverečnou a konečnou polarizáciou ľudstva na konci vekov.

Posolstvo, ktoré cirkev ostatkov zvestuje dnešnému svetu a zvlášť tým, ktorí o sebe tvrdia, že sú Božie deti, varuje pred celosvetovou ekologickou katastrofou (Noe), poukazuje na dôležitosť pohostinnosti a vzťahu k blížnym (Lót), na dôležitosť duchovného vzťahu k Bohu (Jákob ), na dôležitosť rodinných vzťahov a odpustenie (Josef), na význam pravej modloslužby (Zj 13 a 14). Všetky výzvy sú založené na tom, že ostatok sa drží prorockého slova, ktoré je nemenným meradlom Božej vôle.

Ostatok bude v čase konca vyzývať k zavrhnutiu akejkoľvek formy modlárstva a povedie k prísnemu monoteizmu – uctievanie Boha, ktorý je Stvoriteľom i Vykupiteľom ľudstva. Ukáže na vesmírny konflikt prebiehajúci medzi Bohom a satanom a jeho finále pred osobným a viditeľným príchodom Ježiša Krista. Bude zvestovať celé evanjelium celému ľudstvu. To znamená, že ukáže na spasenie čisto z Božej milosti a zároveň na záväznosť všetkých Božích prikázaní pre tých, ktorí sa hlásia k vernosti Bohu.

Poukáže tiež na dôležitosť všetkých aspektov ľudskej bytosti (bez podceňovania či zanedbávania telesnej alebo ktorejkoľvek inej zložky), povie biblickú pravdu o ľudskej podstate, smrti a odmene, zavrhne falošné filozofické modely (či už grécke alebo východné).

Vieroučná čistota a odlišný životný štýl toho, kto vyznáva Boha, však nie sú jedinými poznávacími znameniami ostatku. Sociálna nespravodlivosť, netolerancia, vnucovanie náboženských či politických názorov, ničenie Božej prírody, dekadentná, človeka degradujúca kultúra – to všetko sú záležitosti, ku ktorým by ostatok nemal mlčať. Ostatku nezáleží len na vieroučnej čistote, ale vníma všetky aspekty života. Berie do úvahy všetky rozmery – telesný, duchovný a duševný aspekt života (Mt 25,31-46).

II. Výkladové poznámky

1. K dvom prístupom k rozdeleniu kresťanských cirkví, uvedeným v prvom bode, je potrebné podotknúť, že len niektoré cirkvi sa vyhýbajú ako prvému (nezáleží na tom, do ktorej cirkvi patríme), tak i druhému názoru (existuje len jediná pravá cirkev, ktorú je možné stotožniť s určitou cirkevnou organizáciou). Správne učenie ktorejkoľvek cirkvi neučí, že spasenie je dané príslušnosti k akejkoľvek cirkvi, a že na to, aby bol človek spasený, nemusí byť členom niektorej z príslušných cirkví.

Naše spasenie je dané vzťahom ku Kristovi, a nie príslušnosťou k nejakej cirkevnej organizácii. Jednotlivé cirkvi netvoria Kristovo telo; Kristovu cirkev tvoria jednotliví znovuzrodení kresťania. Jednou z najvýznamnejších protestantských cirkví je Cirkev adventistov siedmeho dňa. Vníma seba samého ako súčasť dlhej historickej snahy navrátiť sa k pochopeniu podstaty biblického posolstva a pokračovať v diele reformy, s ktorými začali valdenskí, Viklef, Hus, Luther, Kalvín, Zwingli či Wesley.

Dôraz cirkvou kladený na svätenie soboty je napríklad len dôslednou aplikáciou protestantskej zásady Sola Scriptura. Mnohé protestantské cirkvi majú veľa spoločného nielen vo vierouke, ale aj v oblasti cieľov. Navzájom si uznávajú predovšetkým každú činnosť, ktorá je zameraná na zvestovanie evanjelia, vyzdvihovanie Ježiša Krista a rozširovanie Písma svätého (Biblie).

2. Aj napriek tomu, že väčšina spoločných vieroučných bodov je v súlade s tým, čo učí historické kresťanstvo a konzervatívny protestantizmus, nie je vždy vhodná organizačná spolupráca medzi cirkvami. Táto skutočnosť nie je daná jednotlivými vieroukami alebo nedostatkom bratskej lásky a úcty k iným kresťanom, ale tým, že je tak možné vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo zväzovať pri evanjelizačnom pôsobení. Posolstvo, ktoré je prinášané, má byť zvestované „každému národu, kmeňu, jazyku a národu“ bez akéhokoľvek obmedzení (Zj 14,6-12).

3. Po veľkom sklamaní 22. októbra 1844 sa Millerovo hnutie rozpadlo na niekoľko skupín. Väčšina bývalých milleristov popierala, že sa v tento deň stalo niečo významné. Spiritualisti tvrdili, že Kristus sa ujal vlády duchovne. Avšak malá skupinka, z ktorej sa neskôr vyvinula Cirkvi adventistov siedmeho dňa, použitím Millerovej hermeneutiky prehodnotila „veľké sklamanie“ a dospela k záveru, že výpočet času bol správny, ale výklad udalosti bol nesprávny.

Pretože jedine títo ľudia sa naďalej držali spôsobu výkladu Písma podľa Millera, začali sa čoskoro považovať za legitímnych nástupcov millerismu. V tomto kontexte používali pre seba slovo „ostatok“. V roku 1846 vychádza malá brožúrka nazvaná „Malému rozptýlenému ostatku“. V historicko-teologickom zmysle je tak Cirkev adventistov siedmeho dňa „ostatkom“ millerismu. Až neskôr dochádza k identifikácii „ostatku“ podľa svätenia soboty a daru proroctva na základe textov Zj 12,17 a 14,12.

4. Prvá organizovaná cirkev nebola cirkev rímskokatolícka alebo iná cirkev, ale cirkev, ktorú je možné nazvať cirkvou protestantskou alebo apoštolskou. Všetky súčasné cirkvi vznikli až neskôr. Pravosť cirkvi nie je možné merať tzv. apoštolskou sukcesiou (následnosťou, postupnosťou), ale sukcesiou viery. Vierohodnosť učenia Cirkvi nie je viazaná na telesnú postupnosť, ale postupnosť totožnú s vierou Ježiša a jeho apoštolov.

Apoštol Pavol zreteľne učí, že pravý Izraelita nie je ten, kto sa narodil ako Žid podľa tela, ale ten, kto má rovnakú vieru ako Abrahám (Rim 2,28-29; 9,6-8; Gal 3,26-29). Ježiš vyhlásil, že sa nestačí odvolávať na telesný pôvod a postupnosť, aby niekto bol pravým Božím nasledovníkom, ale že vonkajšie skutky zjavujú skutočnú podstatu viery (J 8,33.37-42).

Apoštol Pavol ešte počas svojho života varoval pred odpadnutím, ktoré vznikne v cirkvi. Upozorňuje, že vodcovia tohto odpadnutia budú samotní vedúci cirkvi (Sk 20,29-30; 2 Tes 2,3-12). O odpadnutie, ku ktorému dôjde vo vnútri Cirkvi, a o jeho prejavoch písal už prorok Daniel (predovšetkým 7. a 8. kapitola). Po smrti apoštolov odpadnutie postupne silnelo a od začiatku 2. storočia je možné zreteľne doložiť odklon od mnohých bodov biblického učenia.

III. Praktický dôsledok

Boh dnes povoláva ostatok, aby jasne zvestoval spasenie jedine prostredníctvom Ježiša Krista, hlásal Božiu milosť, Božie pravdy, požiadavky a vyzýval k vernosti v čase celosvetového odpadnutia. Takto sa ľudstvo dostane do situácie rozhodnutia, ktoré bude konečné a spečatí sa osud každého človeka žijúceho na zemi v čase konca.

Vtedy bude úplne jasné, kto ide cestou viery, spoľahnutia sa na Boha a závislosti na ňom, a kto cestou nezávislosti a vlastných skutkov. Boh ukáže, že ľudia, ktorí odmietli jeho cestu, musia niesť dôsledky svojho konania. Pán Boh potom viditeľne zasiahne a to bude znamenať koniec dejín tohto sveta. Ak termín „cirkev ostatkov“ sa chápe tak, že ľudia, ktorí k nej patria, sa považujú za lepší ako sú ostatní kresťania, je to prejav duchovnej pýchy.

Niet divu, že to odmietajú mnohí mimo cirkvi, a o to viac ľudia v nej. Biblický ostatok je prejav pôsobenia Božej zvrchovanej milosti, a nie výsledok ľudského záslužníctva. Biblický termín „ostatky cirkvi“ opisuje eschatologickú skutočnosť na konci vekov. O „pozostatkoch“ bude možné reálne hovoriť až vtedy, keď na konci dejín ľudstva budú len dve triedy ľudí – jeden na strane Krista a druhá proti nemu, na strane antikrista.

Keď ako adventisti prolepticky (v nádeji, očakávaní) vzťahujeme na seba označenie „cirkev ostatkov“, vyjadrujeme tým len to, že chceme pokorne zvestovať dôrazy, ktoré v protestantizme a vôbec v kresťanstve boli a sú prehliadané. V žiadnom prípade to neznamená, že si myslíme, že sme lepší ako iní, alebo že by evanjelium zvestovala iba Cirkev adventistov s.d. Zjavenie 12,17 nie je apokalyptickú výzvou k arogancii, ale prorocké povolanie k vernosti.

Ako cirkev veríme, že Boh má v rôznych cirkvách, denomináciách a spoločenstvách svoje verné a úprimné deti. Nechceme sa stavať do úlohy posledného sudcu a nebo niekomu prisúdiť, a iného z neho vylúčiť. Naším poslaním nie je rozhodovať o spasení ľudí, ale verne odovzdávať to, čo sme prijali ako Božie posledné varovné posolstvo tomuto svetu (Zj 14,6-12).

Boh v tejto poslednej dobe hľadá takých mužov a ženy, ktorí by zjavili ostatným Božím deťom večnú Božiu pravdu. Hľadá ľudí, ktorí sú citliví a vnímaví k tomu, čo chce svetu povedať. Nepatria k nim takí, ktorí idú s davom, ktorí sa nachádzajú tam, kde sú, pretože je to dané kultúrou, rodinnou tradíciou alebo tým, že je to tak pohodlnejšie.

Byť ostatkom neznamená byť lepším. Ostatky nenájdeme tak, že vyhľadáme dokonalých alebo najdokonalejších ľudí. Sú to ľudia, pre ktorých Božia pravda a vernosť Bohu sú tou najvyššou hodnotou. Sú to ľudia, ktorí sú si vedomí poslania, ku ktorému ich povolal Boh. Patriť medzi pozostatky je prednosť, ktorá zaväzuje a vedie k službe. V závere nášho spoločného štúdia základov kresťanstva a biblického učenia je načase jednoznačne odpovedať na Božie volanie.

Boh nás nevolá preto, aby sme si gratulovali, akí sme dobrí, alebo aby sme sa vyvyšovali nad druhých, či dokonca vylučovali iných zo spasenia. Volá nás k tomu, aby sme našli svoje miesto na tomto svete, pripojili sa ku spoločenstvu jeho detí, našich bratov a sestier, aby sme sa ty a ja otočili k ostatným tvárou a pomáhali ľuďom okolo nás nájsť správny vzťah k Bohu, kým je čas milosti.

Súvisiace videá a dokumenty