34. Cirkev ostatkov

Výraz „cirkev ostatkov“ je zakotvený v prorockej tradícii a žije v očakávaní konca s vedomím, že „čas je blízko“ (Zj 22:10). Tento ostatok sa objavuje v čase konca (Zj 12:14; 13:5), vytrvá, zostane pevný a odmietne sa pokloniť šelme a jej obrazu, podobne ako ostatok Eliáša a Danielovi priatelia (Dan 3:1).

V priebehu dejín sa kresťanstvo rozdelilo nielen na východné (pravoslávie) a západné (katolicizmus), ale neskôr sa každá vetva delila ešte ďalej. K západnému kresťanstvu patrí nielen rímskokatolícka cirkev, ale aj anglikánska cirkev a protestantizmus. Protestantizmus zahŕňa dve hlavné vetvy – luteránstvo a kalvinizmus – ktoré sa ďalej rozčlenili na množstvo menších cirkevných spoločenstiev a denominácií.

Netreba zabúdať ani na náboženské skupiny stojace na okraji kresťanského spoločenstva, ktoré prijímajú len niektoré prvky kresťanstva a výrazne zdôrazňujú svoju odlišnosť od ostatných kresťanov, ako sú napríklad Mormóni či Svedkovia Jehovovi. Rozdelenie kresťanstva vedie k zásadnej otázke: Považuje Boh za svoju pravú cirkev len jednu zo všetkých? Ak áno, podľa čoho sa pozná? Aké sú jej poznávacie znaky?

Existujú dva protichodné prístupy, ako tento problém riešiť. Buď sa organizačná rozmanitosť zľahčuje, alebo sa absolutizuje. V prvom prípade ľudia veria, že každá kresťanská cirkev je rovnako platným vyjadrením pravej Kristovej cirkvi. Žiadna konkrétna cirkev si teda nemôže nárokovať, že ona jediná predstavuje pravú cirkev. Výsledkom je názor, že v konečnom dôsledku nezáleží na tom, do ktorého cirkevného spoločenstva človek patrí, pokiaľ sa zúčastňuje náboženského života v nejakej cirkvi.

Druhý prístup stotožňuje jednu pravú kresťanskú cirkev s konkrétnou organizáciou. Podľa tohto názoru existuje len jedna cirkev, ktorá predstavuje to, čo Kristus zamýšľa s Božím ľudom, a preto je pre ľudí primárnym zdrojom spasenia. Spasenie je potom viazané aj na príslušnosť k tejto cirkvi, hoci sa pripúšťa výnimka pre jednotlivcov, ktorí s „pravou“ cirkvou nie sú organizačne spojení. Tento model často vedie k označovaniu ostatných cirkví za falošné alebo od pravdy a spasenia oddelené. V tradičných kresťanských cirkvách dnes však prevažne platí názor, že každá kresťanská cirkev je určitým vyjadrením pravej cirkvi a že je arogantné stotožňovať jednu organizáciu s jej výlučným nositeľom.

• Kresťanská jednota v Novom zákone

Treba si uvedomiť, že v období novozákonnej cirkvi ešte neexistovala pluralita kresťanských cirkví, ako ju poznáme dnes. Jednota cirkvi však patrila medzi kľúčové myšlienky biblických autorov.

Apoštol Pavol opakovane zdôrazňuje, že jednota cirkvi vyplýva zo skúsenosti spasenia. Kristus svojou smrťou „zboril múr, ktorý rozdeľuje a pôsobí zvar“ (Ef 2:14), a preto už „nie je rozdiel medzi židom a pohanom, otrokom a slobodným, mužom a ženou; všetci sú jedno v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3:28). Dôsledkom tejto skutočnosti má byť postoj lásky k ostatným členom cirkvi (Ef 4:2–3; 1 K 13). Apoštol zároveň karhá veriacich za rivalitu a rozdelenie na skupiny (1 K 1:10–13; 1 K 3:3–7).

• Viditeľná a neviditeľná cirkev

V priebehu dejín sa mnohí teológovia snažili riešiť problém viacerých cirkevných organizácií tým, že hovorili o tzv. viditeľnej a neviditeľnej cirkvi. Hoci reformátori toto rozdelenie znovu spopularizovali, pravdou je, že prvý, kto rozlíšil cirkev na viditeľnú a neviditeľnú, bol už cirkevný otec Augustín.

Do neviditeľnej cirkvi patria tí, ktorí sa skutočne odovzdali Kristovi a nie sú len formálnymi členmi cirkvi. Počet a mená členov tejto cirkvi pozná iba Boh. To, či k nej človek patrí, je dané kvalitou jeho vzťahu s Bohom, ktorá sa prejavuje v nefalšovanom kresťanskom živote. Neviditeľnú cirkev nemožno stotožniť s viditeľnou cirkvou, hoci sa v určitej miere prekrývajú.

Viditeľná cirkev je inštitúcia s jasnými vonkajšími hranicami, s vyznaním viery, pravidlami života a prehľadom o počte členov. Hoci je dôležité a správne byť členom viditeľnej cirkvi, rozhodujúce je členstvo v neviditeľnej cirkvi. Toto rozlíšenie, hoci nemá pôvod priamo v Písme, ale v kresťanskej teológii neskorších storočí, je užitočné v tom, že bráni prehnanému zdôrazňovaniu významu jednej organizácie alebo štruktúry.

Zároveň však môže viesť k podceňovaniu aktívnej účasti veriaceho na živote miestneho zboru, k oslabeniu dôrazu na vieroučnú čistotu a na konkrétne prejavy autentického kresťanského spoločenstva. Zľahčovanie týchto aspektov kresťanstva ochudobňuje veriaceho o živú a skúsenostnú vieru.

Keď Ján v knihe Zjavenie označuje verné Božie deti v čase konca výrazom „ostatky“, nadväzuje tým na význam tohto pojmu zo Starého zákona (Zj 12:17). Biblia pritom nepozná technický termín „cirkev ostatkov“, ale pracuje s pojmom ostatok ako s teologickým obrazom.

Cirkev ostatkov v Starom zákone je najprv predstavená na príklade Noacha a jeho rodiny, ktorí boli zachránení pred blížiacou sa katastrofou (Gn 6–7). Noe kázal svetu Božie pozvanie milosti a stal sa ostatkom, pretože bol označený ako „spravodlivý“, čo vyjadruje jeho správny vzťah s Bohom, nie morálnu bezchybnosť. Ďalším príkladom je Lót a jeho rodina, zachránení z bezbožnej Sodomy (Gn 18–19). Text ukazuje, že Lótova záchrana bola skôr dôsledkom Abrahámovej príhovornej služby než jeho vlastných zásluh. Podobne ide o fyzické prežitie aj v prípade Jákoba (Gn 21) a Jozefa (Gn 42:2; 45:7–8).

Spoločným menovateľom týchto príbehov je Božia ochota zachraňovať, založená na Božích prisľúbeniach. Táto ochota vedie k vytvoreniu Božieho ľudu – Izraela. V čase Eliáša ide o ostatok, ktorý odoláva duchovnému odpadnutiu, pričom Boh zachováva sedemtisíc verných (1 Kráľ 17–19). Ostatok je tu vymedzený vernosťou v bohoslužbe, podobne ako neskôr v Zjavení 13.

Prorok Ámos odmieta exkluzivistické chápanie ostatku a ukazuje, že bude bolestne malý, prečistený súžením (Ám 3:12; 4:10–12) a vznikne z tých, ktorí sa vrátia z babylonského zajatia (Ám 9:14). Ostatkom sú tí, ktorí sa obrátia k Hospodinovi (Ám 5:4–7) a budú zjavení v eschatologický deň Hospodinov (Ám 5:18). Tento ostatok sa vyznačuje mravnými kvalitami a spravodlivosťou (Ám 5:14–15, 24).

U proroka Izaiáša je ostatok malý a svätý (Iz 6:13) a predstavuje výsledok Božieho pôsobenia na konci dejín. Prostredníctvom ostatku Boh začína novú epochu dejín (Iz 2:1–4). Ostatok varuje pred fyzickou, náboženskou, morálnou aj eschatologickou katastrofou. Záchrana spočíva v uctievaní Pána, v správnom vzťahu k nemu a vo vernosti Božím prikázaniam, ako k tomu vyzývali Eliáš, Ámos a Izaiáš.

Cirkev ostatkov v Novom zákone nadväzuje na tieto starozákonné obrazy. V intertestamentálnej dobe sa v kumránskej komunite vyvinulo chápanie ostatku ako určitej „elity“, ktorá sa odlišuje od neverného pokolenia. Apoštol Pavol však stavia proti sebe tých, ktorí sa spoliehajú na vlastné skutky, a ostatok, ktorý je „vyvolený z milosti“ (Rim 11:5–7; 9:24–29). Tento ostatok má osloviť časť Božieho národa, ktorá stratila vernosť.

V Pavlových listoch sa zároveň objavuje obraz eschatologického ostatku, ktorý obstojí v čase konca (Rim 13:11–12; 1 Tes 5:2–5; 2 Tes 1:7–8). V novozmluvnom chápaní je pravý ostatok zhromaždený okolo Ježiša Krista, ktorý je skutočným výhonkom Božieho Izraela. Tí, ktorí sú v Kristovi, tvoria nielen súčasť cirkvi, ale aj ostatku (Iz 53:2; Jer 23:3–5).

V knihe Zjavenie sú ostatkom tí, ktorí na konci vekov uniknú hnevu draka ako víťazné potomstvo ženy (Zj 12:17), hoci ich čaká utrpenie a prenasledovanie (Zj 1:9; 6:9; 12:11; 20:4). Tento ostatok zachováva Božie prikázania, zostáva verný Božej zmluve tvárou v tvár modlárstvu, odpadnutiu a rúhaniu (Zj 13). Cirkev ostatkov má vieru a svedectvo Ježišovo – verí tak, ako veril Ježiš, a berie vážne prorocké slovo, ktoré Boh dával svojmu ľudu v dejinách spásy (Zj 19:10; 22:9; 2 Pt 1:19–21).

Cirkev ostatkov sa vždy objavuje v kritickej situácii a vo vrcholnom okamihu dejín. Je nositeľom posolstva, ktoré má byť zvestované všetkým Božím deťom (Zj 14:6–11; 18:1–4). Ostatok si však nemôže nárokovať tvrdenie, že iba tí, ktorí k nemu patria, sú Božím ľudom pred záverečnou polarizáciou ľudstva na konci vekov.

Posolstvo, ktoré cirkev ostatkov zvestuje dnešnému svetu, a zvlášť tým, ktorí o sebe hovoria, že sú Božími deťmi, varuje pred celosvetovou katastrofou (Noe), poukazuje na dôležitosť pohostinnosti a vzťahu k blížnym (Lót), zdôrazňuje význam duchovného vzťahu k Bohu (Jákob), rodinných vzťahov a odpustenia (Jozef) a odhaľuje pravú povahu modloslužby (Zj 13–14). Všetky tieto výzvy stoja na tom, že ostatok sa drží prorockého slova ako nemenného meradla Božej vôle.

Ostatok bude v čase konca vyzývať k odmietnutiu akejkoľvek formy modlárstva a povedie k dôslednému monoteizmu – k uctievaniu Boha, ktorý je Stvoriteľom aj Vykupiteľom ľudstva. Ukáže na vesmírny konflikt medzi Bohom a satanom a na jeho vyvrcholenie pred osobným a viditeľným príchodom Ježiša Krista. Bude zvestovať celé evanjelium celému ľudstvu, teda spasenie výlučne z Božej milosti a zároveň záväznosť Božích prikázaní pre tých, ktorí vyznávajú vernosť Bohu.

Zároveň poukáže na význam všetkých aspektov ľudskej bytosti, bez podceňovania telesnej, duševnej či duchovnej roviny. Predstaví biblickú pravdu o ľudskej podstate, o smrti a odmene a jednoznačne odmietne falošné filozofické modely, či už grécke alebo východné.

Vieroučná čistota a odlišný životný štýl tých, ktorí vyznávajú Boha, však nie sú jedinými poznávacími znameniami ostatku. Sociálna nespravodlivosť, netolerancia, vnucovanie náboženských alebo politických názorov, ničenie Božej prírody a degradujúca kultúra – to všetko sú oblasti, ku ktorým ostatok nemôže mlčať. Ostatok nevníma len vieroučnú čistotu, ale berie vážne všetky rozmery života – telesný, duchovný aj duševný (Mt 25:31–46).

1. Rozdelenie kresťanských cirkví a pravda o spasení

Pri pohľade na rozdelenie kresťanských cirkví je potrebné odmietnuť dva extrémy: názor, že nezáleží na cirkevnej príslušnosti, ale aj tvrdenie, že existuje len jediná pravá cirkev stotožniteľná s konkrétnou organizáciou. Správne biblické učenie neučí, že spasenie je viazané na členstvo v akejkoľvek cirkvi.

Spasenie je dané vzťahom ku Kristovi, nie príslušnosťou k cirkevnej organizácii. Kristovo telo netvoria inštitúcie, ale jednotliví znovuzrodení kresťania. Cirkev adventistov siedmeho dňa sa v tomto kontexte chápe ako súčasť historickej reformnej línie, ktorá nadväzuje na úsilie valdenských, Viklefa, Husa, Luthera, Kalvína, Zwingliho či Wesleyho.

Dôraz na svätenie soboty je dôslednou aplikáciou protestantskej zásady Sola Scriptura. Mnohé protestantské cirkvi majú spoločné ciele, najmä zvestovanie evanjelia, vyvyšovanie Ježiša Krista a šírenie Písma svätého.

2. Organizačná spolupráca medzi cirkvami

Aj keď medzi cirkvami existuje množstvo spoločných vieroučných bodov, organizačná spolupráca nie je vždy vhodná. Nejde o nedostatok bratskej lásky, ale o snahu zachovať slobodu evanjelizačného pôsobenia, aby posolstvo mohlo byť zvestované každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu bez obmedzení (Zj 14:6–12).

3. Vývoj Cirkvi adventistov siedmeho dňa po „veľkom sklamaní“ 1844

Po veľkom sklamaní 22. októbra 1844 sa Millerovo hnutie rozdelilo na viacero skupín. Väčšina poprela, že by sa v tento deň odohralo niečo významné, iní tvrdili, že Kristus začal duchovnú vládu. Malá skupina, z ktorej sa neskôr vyvinula Cirkev adventistov siedmeho dňa, však dospela k záveru, že výpočet času bol správny, ale výklad udalosti nesprávny.

Títo veriaci sa naďalej držali millerovskej hermeneutiky a začali sa označovať pojmom „ostatok“. V roku 1846 vyšla brožúra „Malému rozptýlenému ostatku“. V historicko-teologickom zmysle je tak Cirkev adventistov siedmeho dňa „ostatkom“ millerizmu. Až neskôr sa pojem ostatok začal spájať so svätením soboty a darom proroctva na základe textov Zj 12:17 a 14:12.

Prvá organizovaná cirkev nebola cirkev rímskokatolícka ani žiadna iná neskoršia inštitucionálna cirkev, ale cirkev, ktorú možno označiť ako apoštolskú – v historickom zmysle aj ako protestantskú. Všetky dnešné cirkvi vznikli až neskôr. Pravosť cirkvi nemožno merať tzv. apoštolskou sukcesiou v zmysle telesnej postupnosti, ale jedine sukcesiou viery. Vierohodnosť učenia Cirkvi nie je viazaná na fyzickú kontinuitu, ale na kontinuitu viery totožnú s vierou Ježiša Krista a jeho apoštolov.

Apoštol Pavol jasne učí, že pravý Izraelita nie je ten, kto je ním podľa tela, ale ten, kto má rovnakú vieru ako Abrahám (Rim 2:28–29; 9:6–8; Gal 3:26–29). Aj Ježiš vyhlásil, že nestačí odvolávať sa na telesný pôvod či náboženskú postupnosť, ale že skutky zjavujú skutočný stav viery (Ján 8:33, 37–42).

Apoštol Pavol ešte počas svojho života varoval pred odpadnutím, ktoré vznikne vo vnútri Cirkvi. Upozornil, že jeho pôvodcami budú samotní cirkevní vodcovia (Skutky 20:29–30; 2 Tesalonickým 2:3–12). O tomto vnútornom odpadnutí a jeho prejavoch hovoril už prorok Daniel, najmä v 7. a 8. kapitole. Po smrti apoštolov sa odpadnutie postupne prehlbovalo a od začiatku 2. storočia je možné historicky doložiť odklon od biblického učenia.

Boh dnes povoláva ostatok cirkvi, aby jasne zvestoval spasenie výlučne prostredníctvom Ježiša Krista, hlásal Božiu milosť, Božiu pravdu a vyzýval k vernosti v čase celosvetového odpadnutia. Takto sa ľudstvo dostáva do rozhodujúcej chvíle, ktorá spečatí osud každého človeka žijúceho v čase konca.

Vtedy bude zrejmé, kto kráča cestou viery, úplného spoľahnutia sa na Boha a závislosti od neho, a kto cestou nezávislosti a vlastných skutkov. Boh ukáže, že tí, ktorí odmietli jeho cestu, nesú dôsledky svojho rozhodnutia. Keď Pán Boh viditeľne zasiahne, bude to znamenať koniec dejín tohto sveta. Ak sa pojem „cirkev ostatkov“ chápe ako nadradenosť nad inými kresťanmi, ide o prejav duchovnej pýchy.

Niet divu, že takýto postoj odmietajú mnohí mimo cirkvi, a neraz aj ľudia v nej. Biblický ostatok je prejavom pôsobenia Božej zvrchovanej milosti, nie výsledkom ľudského záslužníctva. Pojem „ostatky cirkvi“ opisuje eschatologickú realitu na konci vekov. O skutočných pozostatkoch bude možné hovoriť až vtedy, keď na konci dejín budú existovať len dve skupiny ľudí – jedni na strane Krista a druhí na strane antikrista.

Keď ako adventisti prolepticky, teda v nádeji a očakávaní, vzťahujeme označenie „cirkev ostatkov“ na seba, vyjadrujeme tým túžbu pokorne zvestovať biblické dôrazy, ktoré boli v protestantizme a v kresťanstve často prehliadané. V žiadnom prípade to neznamená, že by sme sa považovali za lepších než iní, ani že by evanjelium zvestovala výlučne Cirkev adventistov siedmeho dňa. Zjavenie 12:17 nie je výzvou k arogancii, ale prorockým povolaním k vernosti.

Ako cirkev veríme, že Boh má v rôznych cirkvách, denomináciách a spoločenstvách svoje verné a úprimné deti. Nechceme si prisvojovať úlohu sudcu, ktorý niekomu prisúdi nebo a inému ho odoprie. Naším poslaním nie je rozhodovať o spáse ľudí, ale verne odovzdávať to, čo sme prijali ako Božie posledné varovné posolstvo tomuto svetu (Zjavenie 14:6–12).

Boh v poslednom čase hľadá mužov a ženy, ktorí budú zjavovať ostatným Božím deťom večnú Božiu pravdu. Hľadá ľudí citlivých na jeho hlas, nie tých, ktorí idú s davom len preto, že je to pohodlné, kultúrne dané alebo tradíciou zdedené. Byť ostatkom neznamená byť lepším. Ostatky netvoria dokonalí ľudia, ale tí, pre ktorých sú Božia pravda a vernosť Bohu najvyššou hodnotou. Patriť medzi pozostatky je prednosť, ktorá zaväzuje a vedie k službe.

Téma cirkvi ostatkov je úzko spätá s prorockým výkladom Písma a očakávaním času konca, preto prirodzene nadväzuje na oblasť prorockých kníh, kde sa rozvíja obraz Božieho ľudu v posledných udalostiach dejín. Otázka identity pravého Božieho ľudu sa zároveň dotýka aj posledných udalostí dejín, v ktorých sa rozhoduje medzi vernosťou Bohu a podriadením sa moci šelmy. Táto téma je neoddeliteľne spojená so sporom sobota vs. nedeľa ako znakom poslušnosti Bohu a prakticky sa prejavuje v oblasti kresťanského života, kde sa pravá cirkev pozná podľa viery, lásky a vernosti Kristovi.