III. Sedem listov – 2.časť

List nás teraz vedie na východ, približne 55 kilometrov od Pergamu. Tyatíra je zo všetkých siedmich miest zdanlivo najmenej významná. Plínius ju hodnotí ako „priemerné mesto“. A predsa práve jej je adresovaný najdlhší list a zároveň aj najvážnejšie obvinenie. Len málo chvály (Zj 2:19), zato dlhá výčitka, ktorá zaberá takmer celý list (Zj 2:20–27). Kým prvé cirkvi si ešte zachovávali určitý odstup od zla, počnúc Pergamom dochádza k zásadnej zmene. Zlo sa v Pergame usídlilo.

V Tyatíre sa situácia ešte zhoršuje. Tu zlo už nepreniká zvonka, ale vládne zvnútra. V Pergame bolo odpadnutie znázornené postavou Bileáma, pohanského proroka, ktorého vplyv pôsobil zvonka. V Tyatíre má odpadnutie podobu vládnucej kráľovnej. Pripomienka Jezábel nie je náhodná. Manželka izraelského kráľa Achaba bola pôvodom Feničanka, dcéra „sidónskeho kráľa Etbaála“ (1 Kr 16:31), ktorý bol podľa tradície kňazom kultu Bála a Ištar.

Biblia ju vykresľuje ako mocnú vládkyňu, ktorá zviedla kráľa aj celý izraelský ľud k Bálovmu kultu. Vydržiavala 450 prorokov pohanského božstva. Vynikala horlivou nenávisťou voči prorokovi Eliášovi a voči všetkým, ktorí chceli zostať verní Bohu. Jej vplyv pretrval aj po smrti kráľa Achaba a siahal až do obdobia vlády jej synov a dcéry, povestnej Atálie.

Portrét Jezábel odhaľuje charakter novej cirkvi. Od tejto chvíle sa odpadlíctvo stáva oficiálnym a usádza sa na najvyšších miestach. Splýva s cirkevnou mocou. Ide o obdobie, keď sa cirkev formuje do politickej inštitúcie a povyšuje sa na moc kráľovskej povahy (6. storočie). Nie je náhoda, že Tyatíra bola známa výrobou purpuru, farby kráľovstva a kňazstva. Spomeňme Lýdiu z Tyatíry, ktorá obchodovala s purpurom.

Tyatíra bola zároveň mestom zasväteným kultu Tyrimna, boha slnka, ktorý sa neskôr spojil s kultom rímskeho cisára. Odosielateľ listu sa ironicky predstavuje ako bytosť so zrakom „ako plameň ohňa“ a s „nohami ako lesklý kov“, čím odhaľuje bledosť a domýšľavosť tyatírskeho boha slnka. Rovnaké posolstvo zaznieva aj na konci listu.

Železná berla, ktorou sa má vládnuť nad národmi, patrí Otcovi a Synovi. Jazyk je prevzatý z 2. žalmu (v. 8–9), mesiášskeho žalmu o vláde Kráľa Mesiáša. Jezábelina vláda je preto uzurpáciou Božej vlády.

Ide o obdobie, keď si cirkev privlastňuje Božiu autoritu. Obvinenie je mimoriadne vážne a týka sa všetkých cirkví. Pokušenie nahradiť svedectvo o pravde vlastnou mocou ohrozuje každé náboženstvo a každého proroka. Tradícia a inštitúcia sa stavajú nad pravdu, ktorá ich pôvodne povolala.

Každému Božiemu svedkovi hrozí nebezpečenstvo postaviť sa na miesto Boha. Vždy, keď sa to stane, nasleduje netolerancia a násilie. Jezábelin režim sa vyznačoval prenasledovaním a masakrami verných. To je historická tvár Tyatíry, cirkevnej inštitúcie stredoveku, ktorá sa začína v roku 538 a symbolicky sa uzatvára Tridentským koncilom v roku 1563. Inkvizície, križiacke výpravy, hranice.

Nikdy v dejinách ľudstva nebola náboženská netolerancia taká dlhá a zúrivá. Preto je pochopiteľné oznámenie súdu a „veľkého súženia“. Cirkev draho zaplatila za svoju netolerantnosť.

A predsa aj v Tyatíre zostávajú verní muži a ženy. Nepoznali „hlbiny satanove“. Tento výraz sa objavuje v 1 Kor 2:10 a označuje tých, ktorí čerpajú z Ducha z výšin, nie z „ľudskej múdrosti“ (1 Kor 2:5). Ako za čias Jezábel, aj tu sú tí, „ktorých kolená sa neskláňali“ (1 Kr 19:18). List na tieto výnimky poukazuje a chváli ich. Paradoxne ide o cirkev najcnostnejšiu.

Prisudzujú sa jej štyri vlastnosti: láska, viera, verná služba a vytrvalosť (Zj 2:19). Navyše zaznamenáva pokrok vo svojich skutkoch. Efez bol karhaný za opustenie „prvých skutkov“, Tyatíra je chválená za „skutky hojnejšie ako prvé“. Ide o dobu svätého Františka z Assisi, Ľudovíta IX., zakladania škôl, nemocníc a univerzít. A zároveň o čas prvých silných výziev k reforme a pokániu.

Spomeňme Pierra Valda (1140–1217) v Taliansku, Johna Wycliffa (1320–1384) v Anglicku, Jána Husa (1370–1415) v Čechách a Martina Luthera (1483–1546) v Nemecku. Všetci títo muži a hnutia, ktoré šli proti prúdu, sú týmto listom povzbudzované.

„Len sa pridŕžajte toho, čo máte, až kým neprídem“

Nie je ľahké udržať sa na nohách v dave, ktorý tlačí dopredu. Nie je ľahké myslieť a milovať v čase tmy a netolerancie. Jedinou útechou zostáva nádej, uistenie, že tiene sa čoskoro rozplynú. Toto posolstvo je zhrnuté v zasľúbení rannej hviezdy, poslednej hviezdy noci, ktorá ohlasuje príchod svitania.

Približne 45 kilometrov na juh od Tyatíry sa v dvoch úrovniach rozprestiera mesto Sardy, od čoho pochádza aj jeho množné označenie (Sardeis v gréčtine). Mesto sa pôvodne nachádzalo na náhornej plošine vo výške asi 450 metrov. Neskôr, v čase svojho rozkvetu, sa rozšírilo po svahoch a do okolitých údolí. Už samotná topografia Sárd svedčí o úpadku mesta, ktorý hlboko poznačil jeho dejiny. Sardy sa stávajú obrazom protikladu medzi bývalou slávou a úbohou prítomnosťou.

V Jánovej dobe mohli Sardy už len spomínať na dávnu slávu. Pred päťsto rokmi patrili medzi najprestížnejšie mestá sveta. Ich posledným kráľom bol bohatý Krésus (okolo 560–546 pr. Kr.). Práve za jeho vlády padlo mesto do rúk Cýra. Krésus, sebavedomý a uspokojený uprostred bohatstva a pohodlia, sa nechal prekvapiť.

Keď sa Cýrovi vojaci objavili na vrcholku kopca, našli hliadku opustenú. Mesto bolo otvorené a vydané nepriateľovi. Od tej chvíle Sardy stratili svoju suverenitu a stali sa len tieňom bývalej slávy. Kedysi hrdá pevnosť, ktorá vzbudzovala obdiv, sa v Jánovej dobe zmenila na pamätník minulosti, na trosky živiace už len nostalgiu a bolestnú spomienku na cenu zaplatenú za nedostatok bdelosti.

Výzvy listu sú hlboko inšpirované drámou tohto mesta. Prevláda v nich naliehavá výzva na spomienku:

„Spomeň si teda, ako si to prijal a počul, zachraňuj to a kajaj sa“

V mnohých ozvenách listu do Efezu cítiť návrat k prvej etape kresťanstva. Odosielateľ listu sa predstavuje rovnako ako v liste do Efezu – „ten, ktorý má sedem hviezd“. Spolu s Efezom sú Sardy jedinou cirkvou, o ktorej sa hovorí, že niečo „má“. To isté grécke slovo alla („a predsa“) v oboch listoch označuje pochvalu, ktorá kontrastuje s výčitkami.

Obidve cirkvi dostávajú zasľúbenie života: pre Efez je to strom života (Zj 2:7), pre Sardy kniha života (Zj 3:5). V oboch prípadoch ide o predzvesť slávnostného stretnutia a hostiny. V liste do Efezu je táto hostina vyjadrená jedením zo stromu života.

V liste do Sárd sa obraz hostiny spája so bielym rúchom. Biele rúcho symbolizuje čistotu, ako naznačuje výrok „nepoškvrnili si rúcho“. Zároveň je však spojené so sviatkom a pokrmom (Kaz 9:8). Oblecť si biele rúcho znamená vstúpiť do radosti a už vopred zakúsiť predchuť stolovania s božským hosťom. Sardská cirkev tak v dejinách kresťanstva predstavuje hnutie návratu k prameňom, obdobie reformácie.

Znovu sa objavujú zabudnuté pravdy. Pripomína sa jedinečné posolstvo Biblie, „ako si to prijal a počul“. Božie slovo sa opäť dostáva do centra pozornosti veriacich. Myseľ sa otvára a prebúdza sa túžba študovať. Reformátori umožňujú priamy prístup k prameňom. Ľudia už nie sú odkázaní len na kňazov či tradíciu.

Toto hnutie však rýchlo ustrnulo. Cirkev si opäť vytvára vlastnú tradíciu a vierouku. Snaha správne uvažovať, typická pre protestantskú scholastiku, začína prevažovať nad osobným vzťahom. Objavuje sa znovu aj netolerancia.

Aj protestanti majú svojich inkvizítorov. Kalvín odsudzuje na smrť mysliteľov ako Michael Servet. Luther sa zapája do protikatolíckych a protižidovských výpadov a odsudzuje tých, ktorí ho nenasledujú. Náboženské vojny, ktoré sa šíria Európou, nie sú len katolícke. Aj tu sa páchajú zločiny v mene Boha. Protestantská cirkev, podobne ako katolícka cirkev, preberá moc a začína zabúdať na to, k čomu sa sama vrátila, a nebezpečne upadá do toho, čo kedysi kritizovala.

„Tí, ktorí si nespomínajú na históriu, sú odsúdení na to, aby ju sami opakovali“

Neudržala sa počiatočná bdelosť. Mestské hliadky opustili brány. Cítiť to už z naliehavého tónu listu do Sárd a z opakovaných výziev k bdelosti: „Prebuď sa“, „ak však nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani sa nenazdáš, v ktorú hodinu prídem na teba“. Výzvy doliehajú na Sardy s údernosťou rozkazov: „prebuď sa“, „posilňuj“, „zachovávaj“, „kajaj sa“. Tento spôsob vyjadrovania súvisí s uvoľneným postojom veriacich, ktorým, podobne ako dávnym obyvateľom Sárd, tento stav vyhovuje. Napriek tomu „niekoľko osôb“ zachovalo ducha priekopníkov.

„Nepoškvrnili si rúcho“

Opäť sa zachovala iba menšina. Zmienka o ostatku je v biblickej tradícii hlboko zakorenená. Sväté dejiny zmluvy Boha s jeho ľudom sú dejinami menšiny zachránených, ktorí prežívajú uprostred nevernosti: od Šéta, tretieho Adamovho syna, cez patriarchov Abraháma, Izáka a Jákoba, až po obnoviteľov chrámu pod vedením Ezdráša a Nehemiáša, či proroka Eliáša vzdorujúceho kultu zlatého teľaťa. „Ostatok prežije“.

Asi štyridsaťpäť kilometrov na východ od Sárd nesie stopy svojej zemetraseniami otrasenej minulosti mesto Filadelfia. Veľká sopečná planina, ktorá s ním susedí, to prezrádza už svojím názvom: Katakaumena – spálená zem. Mesto vybudovali pergamonskí osadníci za vlády Attala II. (159–138 pr. Kr.), s cieľom šíriť grécku kultúru a jazyk. Názov mesta pripomína lásku kráľa k jeho bratovi Euménovi.

Filadelfia znamená „bratská láska“. Mesto však nieslo aj iné mená. Zo vďačnosti voči Tibériovi, ktorý pomohol pri obnove po zemetraseniach, prijalo názov Neocaesarea. Neskôr, za vlády Vespasiána, sa nazývalo Flavia, na počesť cisára Flavia. List do Filadelfie túto pohnutú históriu odráža. Prorocké videnie využíva dejinné udalosti na vyjadrenie svojho posolstva.

Filadelfská cirkev, podobne ako antické mesto, vznikla v období misionárskeho rozmachu. Boli to časy, keď misionári prekračovali európske hranice a vydávali sa do Afriky a Nového sveta – približne od konca 8. storočia do 19. storočia. Ide o obdobie obnoveného kresťanstva, síce naivného, no naplneného horlivosťou a nádejou dávnych čias. „Lebo hoci máš málo sily, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno“ (Zj 3:8). Filadelfskí verní tak kráčajú v šľapajach sardského ostatku – a idú ešte ďalej.

Kým list do Sárd vyzýva na „posilnenie“ (Zj 3:2), list do Filadelfie oceňuje tých, ktorí zachovávajú. Je tu zreteľný pokrok. To, čo sardská cirkev len začala, sa vo Filadelfii dovršuje. V Sardách je príchod Ježiša Krista prirovnaný k príchodu zlodeja. Vo Filadelfii je, naopak, netrpezlivo očakávaný: „Čoskoro prídem!“ Je to čas obnovy zmluvy. Vzájomnosť lásky a vernosti sa odráža v slovách: „zachoval si“ a „ja ťa ochránim“.

Tento vzťah obnovujúcej lásky je vpísaný aj do samotného mena cirkvi. Filadelfia, „láska“, dostáva meno svojho Pána, ktoré splýva s menom nového Jeruzalema, zostupujúceho z neba.

Cirkev sa v tomto období vyznačuje nádejou na príchod Božieho kráľovstva. V dejinách ľudstva ide pravdepodobne o chvíľu najintenzívnejšieho očakávania. V kresťanskom svete – v Spojených štátoch, Nemecku, Škandinávii, Francúzsku, Švajčiarsku a Holandsku – boli zástupy veriacich preniknuté rovnakou nádejou návratu Krista. Historik John McMaster (1852–1932) odhadol, že:

„Zo sedemnástich miliónov, ktoré boli v Spojených štátoch, asi milión preukazuje priazeň hnutiu a z nich takmer tisícku tvoria kazatelia“

Očakávanie biblického proroctva bolo o to intenzívnejšie, že mnohým sa zdalo, že proroctvá v Biblii presne zapadajú do ich doby. Na základe viacerých výpočtov v biblických proroctvách bol dokonca stanovený konkrétny dátum – rok 1844. Pozoruhodné je, že rovnaké napäté očakávanie zasiahlo Židov aj moslimov. V prostredí chassidského hnutia, v srdci Európy, mnohí zbožní Židia očakávali Mesiáša v roku 5603 (1843–1844). K podobnému záveru dospeli aj moslimovia.

Báb, chápaný ako brána k skrytému imámovi, mal vystúpiť v roku 1160 hidžry, čo zodpovedá rokom 1843–1844. Zároveň v ateistickom svete vznikajú marxistické hnutia, ktoré hovoria o pokroku, revolúcii a sľubujú vykúpenie v budúcich dňoch.

Je to obdobie veľkých nádejí, ktoré zásadne pretvárajú vtedajší svet. Lepšie tomu rozumieme, keď počujeme zvláštne zasľúbenie adresované vtedajšej cirkvi: „Otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť.“ Obraz otvorených dverí je objasnený v nasledujúcej kapitole (Zjavenie 4:1). Vidíme ich v nebi a vedú k Božiemu trónu. Tieto otvorené dvere majú dvojaký význam. Označujú otvorenie nového poľa pôsobnosti pre šírenie evanjelia. 19. storočie sa tak stáva obdobím najväčšieho rozmachu kresťanskej misie.

Zároveň však predstavujú rastúcu intenzitu biblického a prorockého bádania, ktoré niektorých viedlo k objavovaniu nových pravd v diele spasenia. Do popredia sa dostáva otázka súčasnej úlohy Krista v nebi. Obdobie filadelfskej cirkvi, charakterizované otvorenými dverami na zemi aj v nebi, je označené ako doba očakávania a nádeje, ktorá ohlasuje blížiace sa vyslobodenie sveta.

Po Filadelfii nás prorocký text presúva približne 55 kilometrov na juh, do Laodicey, na poslednú etapu cesty. Ide o našu dobu, o dnešnú cirkev, nech ju nazveme akokoľvek. Týka sa všetkých, ktorí žijú na konci dejín. Doba konca sa vzťahuje na všetkých, čo je zrejmé aj z toho, že Laodicea patrí do siedmej etapy. Číslo sedem vyjadruje záver a ide o posledný list.

Celému listu dominuje myšlienka konca. Je zreteľná už v tom, ako sa jeho božský autor predstavuje: „Toto hovorí Amen.“ Ide o slovo naplnenia, potvrdenia všetkých zasľúbení a modlitieb. Aj prorok Izaiáš používa tento výraz: „verný Boh“, doslova Boh Amen (Iz 65:16). V oboch prípadoch je Amen spojené so stvorením. V Izaiášovi zaznieva prísľub nového neba a novej zeme (Iz 65:17).

V liste do Laodicey sa Boh Amen predstavuje ako „počiatočný stvorenia Božieho“. Boh konca je zároveň Bohom počiatku. Zjavuje sa ako ten, ktorý sleduje dejiny od ich začiatku až po ich uzavretie. Práve preto príchod Boha nebol nikdy tak blízko. Text ho zobrazuje ako toho, ktorý stojí pri dverách a klope, podobne ako v Piesni piesní (Pies 2:8–9; 5:5). Ježiš stojaci pri dverách v jazyku Novej zmluvy znamená, že koniec je blízko. Rovnaký význam nesie aj obraz dôverného stolovania:

„Budem stolovať s ním a on so mnou“

Tento obraz je hlboko zakorenený v biblickej tradícii. Vyjadruje stretnutie, blízkosť a zdieľanie. Práve to je skrytý význam posvätných jedál, ktoré sprevádzali levítske rituály aj židovské sviatky. Podobný obraz nachádzame v Žalme 23, kde sa na konci ľudského utrpenia objavuje stôl plný lahôdok, pripravený pre hosťa. V Novej zmluve je význam jedla rovnako dôležitý v Ježišovom poslaní.

Vrcholom je posledná večera počas Pesachu, ktorá sa pre kresťanov stáva znamením nádeje. Hostina, zavŕšená stretnutím Boha a jeho ľudu, patrí medzi ústredné motívy knihy Zjavenie. Nádej, o ktorej hovorí Biblia, je konkrétna a zakorenená v realite. Večera sa dotýka všetkých zmyslov – a práve tak je opísaná aj podstata Božieho kráľovstva.

Vôňa, dotyk, farby a chuť vytvárajú nežný zážitok, ktorý vyjadruje dôvernosť vzťahu. Táto dôvernosť je vystihnutá jazykom manželskej zmluvy: „budem stolovať s ním a on so mnou“. Obraz večere presne vyjadruje túto blízkosť.

Pre lepšie pochopenie si treba predstaviť prostredie starovekého Blízkeho východu. Jedlo sa konzumovalo z jedného taniera, rukami, na tej istej zemi. Stolujúci sa navzájom dotýkali, delili sa a spoločne niesli riziká. Išlo o skutočný akt spoločenstva. Stretnutie s Bohom je preto predstavené ako reálna, fyzičná aj historická skúsenosť. Prekvapujúce však je, že nie človek, ale Boh po tomto stretnutí túži. Táto túžba je opísaná obrazom Boha stojaceho za dverami, ktorý klope a čaká ako cudzinec.

„Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas…“

Ide o pozvanie, ktoré musí byť prijaté zvnútra. Hostina sa nezačína zvonku, ale u nás. Na rozdiel od dverí v liste do Filadelfie sa tieto dvere dajú otvoriť len zdola, z ľudskej strany. „Ak otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním.“ Táto prosba uzatvára dlhú výzvu k uvedomeniu a zmene, o to naliehavejšiu, že Laodicea necíti žiadnu potrebu reagovať. Laodicea sa považuje za spravodlivú, čo vyplýva už z jej mena, znamenajúceho „spravodlivý ľud“, a sama to o sebe tvrdí:

„Lebo hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem.“

Presne to platilo o starovekej Laodicei, známej svojím bohatstvom a rozvinutým bankovníctvom. Keď Cicero, rímsky konzul (63 pred Kr. – 43 po Kr.), cestoval Malou Áziou, zastavil sa práve tu, aby si vybral peniaze zo svojich úverových listín.

Už od 2. storočia pred Kr. obyvatelia Laodicey razili vlastné mince so zobrazením miestnych božstiev. Mesto si úplne vystačilo a nepotrebovalo vonkajšiu pomoc. Historik Tacitus (55 – 120 po Kr.) s obdivom zaznamenal, že po ničivom zemetrasení v roku 61 si mesto pomohlo samo, bez zásahu rímskej vlády. Laodicea bohatla aj z úrodnej pôdy a pastvín, kde sa chovali ovce preslávené čisto čiernou vlnou. Rozvíjal sa tu textilný priemysel a vznikali tkáčske združenia.

Mesto bolo známe aj výrobou kolýria, očného balzamu, ktorý sa vyvážal do celého vtedajšieho sveta. Práve toto bohatstvo sa však stalo základom budúceho nedostatku. List stavia obžalobu na tomto paradoxe. Laodicea si nevšíma, že jej poklad už nemá hodnotu. Jej zlato je bezcenné, jej čistota pochybná. Dostáva radu získať „zlato prepálené ohňom“. Chváli sa preplneným šatníkom, no v skutočnosti kráča nahá. Preto je jej odporúčané zaobstarať si odev a obliecť sa.

Najtragickejšie je, že je slepá a neuvedomuje si vlastnú nahotu. Irónia listu tvrdo zasahuje snobov, ktorí sa sebavedome vystatujú domnelou krásou a dôstojnosťou, hoci v skutočnosti nemajú nič. Preto sa im radí získať kolýrium, aby dokázali vidieť samých seba. Všetko, čím sa Laodicea chválila – zlato, odev, kolýrium – sa ukazuje ako prázdne. Koreň omylu je jednoduchý a zhrnutý v jedinej výzve: „Kúp si odo mňa.“

Bohatstvo kresťanov poslednej doby je márne a klamlivé, pretože nemá pôvod zhora. Tragédia spočíva v tom, že si to neuvedomujú a sú presvedčení, že sú bohatí. Text odhaľuje spôsob myslenia, typický pre humanistickú a svetskú civilizáciu, v ktorej je Boh odsunutý na okraj. Bohatstvo, dokonca aj duchovné a náboženské, sa zhromažďuje zdola, výkonom rozumu, kultúrou a systémom. Náboženská literatúra nikdy nebola taká plodná a doktorov teológie nikdy nebolo toľko.

Napriek tomu sa orientácia na duchovné hodnoty stáva podozrivou, dokonca aj v zbožných kruhoch. Zázraky zhora sa spochybňujú. Božie kráľovstvo sa má budovať tu, dole. Inštitúcie, cirkvi či dokonca národ zaujímajú miesto nebeského mesta. Politika nahrádza vieru, úvahy nahrádzajú zjavenie a ľudské vytláča božské.

Tento spôsob myslenia si našiel cestu aj k tým, ktorí sa odvolávajú na zjavenú pravdu a očakávajú Božie kráľovstvo. Doktrinálna znalosť a vysoká úroveň morálneho ideálu vedú k spokojnosti so sebou samým. Materiálne bohatstvo a úspech misionárskych, administratívnych a kazateľských aktivít spôsobujú zaslepenie. Vlastná bieda zostáva neviditeľná. A aj keď sa ešte rozpozná zlo, chýba zápal. Nastupuje ľahostajnosť a vlažnosť. To je diagnóza listu do Laodicey.

„Si vlažný, ani horúci, ani studený“

V blízkosti antického mesta tiekli hojné prúdy minerálnych vôd. Obyvatelia Laodicey boli znalci vlažnej vody. Nie je potrebné uvádzať mená ani pridávať vysvetlivky pod tento obraz cirkvi. Každý sa v ňom môže nájsť. Črty Laodicey sa totiž odrážajú v našich vlastných črtách. List Laodicei je zároveň „súdom proti ľudu“. Aj to je význam mena tejto cirkvi – ľud súdu. Čo má teda robiť? Podľa autora listu netreba hľadať odpoveď tu na zemi, v prejavoch na sympóziách, v hluku zasadaní ani v hre moci a peňazí. Riešenie prichádza odjinakiaľ.

Títo falošní boháči sú v skutočnosti závislí od nepravých žobrákov. Dovoľujú, aby ich pokladali za bohatých. Odpoveď však prichádza v paradoxnej podobe: Boh vystupuje ako žobrák, ktorý klope na ich dvere a prosí, aby mu otvorili. Riešenie stojí pred dvermi. Je potrebné vstať a otvoriť. Tomu, kto sa na to odváži, „kto zvíťazí“, je prisľúbené kráľovstvo, ktoré presahuje všetko pozemské.

„…bude sedieť so mnou na mojom tróne“

Je to uistenie o inom životnom poriadku, o inej vláde a o inej slobode, ktorá pramení z radosti z toho, čo sme si sami nezaslúžili. Tomu, kto otvorí dvere tu na zemi, sa otvárajú dvere k trónu tam hore. Je príznačné, že bezprostredne nato sa videnie zmieňuje o „otvorených dverách“ k trónu v nebi. Ako keby existovali dvoje dvere. Jedny sú na zemi – na tie sa klope vytrvalo a naliehavo. List Laodicei tu preberá obraz z Piesne piesní:

„Čuj! Môj milý klope: Otvor mi, sestra, milovaná moja!“ Pies 5:2

Ak ide o ten istý obraz, potom sú údery silné. Nejde o jemné klopanie, ale o búchanie. Tento zápal hovorí o vážnosti situácie a o horúcej láske. Otvorenie dverí však závisí od našej vôle. Sú to dvere srdca. Ide o kresťanstvo žité v tele a čase, o naše voľby a naše zápasy, o odpoveď na výzvu vstupu do života. Druhé dvere sú v nebi. Tie môže otvoriť len Boh a vedú k odpusteniu a do kráľovstva.

Kresťanstvo teda nie je len náboženstvo existenciálnej povahy, etika ani emócia, ktorá by sa týkala iba jednotlivca počas pozemského života. Božie kráľovstvo nie je len „medzi vami“ (Luk 17:20–21). Zjavenie hovorí aj o druhých dverách, tých v nebi, ku ktorým má kľúč jedine Boh. Božie kráľovstvo má aj vesmírny rozmer (Luk 17:24). Ten istý obraz dverí je použitý dvakrát, aby bolo zrejmé, že medzi nimi existuje hlboký vzťah. Nebeské kráľovstvo sa začína už tu na zemi, keď sa dvere otvoria. Ten, kto klope, to hovorí jasne:

„Vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“ Zj 3:20

Hostina patrí k našej existencii. Boh zostupuje k nám, prijíma náš stôl aj našu chuť. Je pri nás. No v kontakte s ním sa v človeku rodí iná chuť. Táto blízkosť prebúdza túžbu po ešte hlbšej blízkosti, po niečom skutočnejšom a reálnejšom. Pokrm sa tu len ochutnáva, ako predjedlo, ktoré vzbudzuje túžbu po plnosti, naznačenej slovami „a on so mnou“ (Zj 3:20).

Čím viac človek žije s Bohom tu na zemi, tým naliehavejšia sa stáva túžba po jeho prítomnosti. Čím viac sa približujeme, tým zreteľnejšie vnímame, čo tomuto svetu chýba, a tým silnejšie túžime po kráľovstve v nebi. Čím viac otvoríme naše dvere tu na zemi, tým väčšia je túžba, aby sa raz otvorili aj druhé dvere v nebi.

Posolstvo listu cirkvi v Tyatíre patrí k najvážnejším výzvam v rámci knihy Zjavenie Jána – výklad, pretože odhaľuje okamih, keď sa odpadnutie stáva oficiálnym stavom cirkvi a spája sa s mocou, autoritou a náboženským kompromisom; tento prorocký obraz je súčasťou širšieho celku prorockých kníh, ktoré sledujú dejiny zápasu medzi Kristom a antikristovským systémom, a zároveň nadväzuje na výklad Siedmich listov – 1. časť,; celé posolstvo smeruje k pochopeniu posledných udalostí dejín, v ktorých sa znovu naplno ukáže rozdiel medzi Božou legitímnou vládou a ľudským uzurpátorstvom moci.