Ilustrácia biblického príbehu Samsona v posledných chvíľach pred pádom chrámu. Samson, svalnatý muž, ničí stĺpy chrámu, kým ho obklopujú vojaci a sily okolo neho sa rúti.

Samson a stratená sila

16/01/2020 John Bible

POUČENIE Z JEŽIŠOVHO BOJA V GETSEMANE A SAMSONOVHO PRÍKLADU

Sme dostatočne silní, aby sme obstáli v skúškach a ťažkostiach? Je naša cirkev ešte silná? Sme naplnení Božou mocou a konáme skutky k Jeho sláve? Alebo sme ako Kristovi nasledovníci stratili silu? Čo nás oslabuje – a ako môžeme túto stratenú silu získať späť? Aké ponaučenie si v tom môžeme vziať od Samsona? Ako nám môžu naše „vlasy“ dorásť?

Keď sa Ježiš so svojimi učeníkmi blížil k Getsemane, onemel. Toto miesto poznal dôverne – často sem prichádzal rozjímať a modliť sa. No dnes vnímal atmosféru záhrady inak než kedykoľvek predtým. Všetko sa zdalo temnejšie, tichšie a zlovestnejšie. Aj učeníci si všimli, že sa deje niečo zvláštne. Ich Majster nikdy predtým nevyzeral tak zronene ako tejto noci.

Nikdy predtým nebol taký smutný, mlčanlivý a ustarostený. Ježišova úzkosť sa s každým krokom prehlbovala, no nikto z dvanástich sa ho neodvážil spýtať, čo ho trápi. Keď sa blížili k známemu miestu, Ježiš zavrávoral, akoby naňho prišla mdloba. Každý krok ho stál nesmierne úsilie. Dokonca ho museli raz či dvakrát podoprieť, inak by sa zrútil na zem. V takom stave svojho Majstra ešte nikdy nevideli.

Väčšinu učeníkov nechal Kristus pri vchode do záhrady. So sebou vzal len Petra, Jakuba a Jána – a v ústraní ich prosil, aby zostali hore a modlili sa. Potom sa vzdialil kúsok od nich a padol na kolená. Kým jeho traja najbližší priatelia zaspali, Ježiš zvádzal najväčší boj v dejinách. Bojoval za očistenie Božieho mena, za záchranu svojich spiacich priateľov, za záchranu každého človeka, ktorý mu uverí a postaví sa na jeho stranu.

Bojoval… A nebol to ľahký boj. Na neho, ktorý bol svätý a bez poškvrny, spočinuli hriechy celého sveta – a ich ťarcha bola neúnosná. Kristus cítil, ako ho hriech oddeľuje od Otca. Tá priepasť medzi nimi sa zdala obrovská, hlboká a temná. Satan, ktorý sa na túto chvíľu pripravoval celé veky, nasadil všetku svoju moc. Šepkal Kristovi, že ak na seba vezme hriechy sveta, bude od Otca navždy odlúčený. Že už nikdy nebude jedno s Ním.

„Čo chceš svojou obeťou získať? Ľudia sú hriešni, bezbožní, nevďační. Dokonca aj tvoj vyvolený národ, ktorý si zahrnul požehnaním, ťa zavrhol. Chcú sa ťa zbaviť. Tvoj priateľ ťa zradí, tvoj učeník ťa zaprie, ostatní utečú. A ty chceš kvôli nim trpieť? Chceš za nich zomrieť? Myslíš, že to ocenia? Tvoja obeť bude zbytočná.“

Na Ježišovo zronené telo sa znášala studená rosa, no on to nevnímal. Z jeho pier sa ozval bolestný výkrik:

„Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich!“ No vzápätí dodal: „Avšak nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.“

Keď Ježiš hľadal posilu u svojich najbližších, našiel ich spiť. Jemne ich prebudil a znovu ich vyzval k modlitbe. Mal pochopenie pre ich únavu, no vedel, že ak nenaberú silu v modlitbe, neunesú skúšku, ktorá ich čaká, keď bude zrazený a usmrtený. Vyčerpaný a zoslabnutý sa s námahou vrátil na miesto, kde pred chvíľou zápasil. Jeho utrpenie sa stupňovalo. Prežíval smrteľnú úzkosť a jeho pot padal na zem ako kvapky krvi.

Počas celej svojej služby Ježiš odvážne čelil protivenstvám. Márne sa ho snažili zlomiť náboženskí vodcovia plní nenávisti a pýchy. Márne na neho útočili sily zla. Odolával s majestátom Božieho Syna. Vytrvalo a neochvejne chválil Otca, povzbudzoval a učil svojich učeníkov. No teraz bol na pokraji síl. Túžil po ľudskej blízkosti, po slove útechy, po modlitbe priateľa. Keď sa vrátil k Petrovi, Jakubovi a Jánovi, opäť ich našiel spiť. Keď sa prebrali a uvideli tvár svojho Majstra zbrocenú krvavým potom, zachvela sa v nich hrôza. Nechápali, čo sa deje, nedokázali pochopiť Jeho duševnú bolesť.

„Jeho výzor bol tak znetvorený, že nebol podoben človeku, a jeho vzhľad taký, že nebol podoben ľuďom.“ Izaiáš 52:14.

Ježiš sa od nich opäť vzdialil, hľadal ústranie, a premožený hrôzou temnoty padol na zem. Nastala najvážnejšia chvíľa v dejinách – okamih, keď sa rozhodovalo o osude sveta. Ježiš mohol boj vzdať a ponechať ľudstvo jeho vlastnému osudu. No vedel, že bez Jeho obete by všetci prestupníci Božieho zákona zahynuli večnou smrťou. Viděl bezmocnosť človeka, moc hriechu, bídu a nárek hynúceho sveta. Uvedomoval si, kam ľudstvo neodvratne smeruje.

A predsa sa rozhodol pevne. Zachráni človeka za každú cenu. Prijme krvavý kalich, aby umožnil nespočetným zástupom hynúcich ľudí získať večný život. Opustil nádheru nebies, kde vládne svätosť, radosť a sláva, aby zachránil jednu stratenú ovcu – svet, ktorý upadol do hriechu. Svoje poslanie splní. Stane sa zmiernou obeťou za ľudstvo, ktoré sa postavilo na stranu vzbury proti Bohu. Dá im šancu k novému rozhodnutiu.

S odhodlaním dokončiť svoje poslanie, znovu vyslovil slová, ktoré sa stali symbolom dokonalého odovzdania:

„Otče môj, ak nie je možné, aby ma tento kalich minul, a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa.“

V tej chvíli Boh odpovedal na modlitbu svojho Syna a posilnil Ho, naplnil nebeskou mocou. Ježišovo utrpenie síce neskončilo, ale jeho skľúčenosť a úzkosť sa rozplynuli. Protivenstvá neutíchli, no Kristus sa vzchopil a znovu nabral silu k boju, ktorý ešte neskončil. Ježiš bol pokojný a vyrovnaný. Na Jeho zkrvavenenej tvári sa rozhostil nebeský pokoj. Bol rozhodnutý dobojovať svoj dobrý boj až do konca.

Netrvalo dlho a moc, ktorú Ježiš prijal v Getsemane, sa prejavila. Kristus vyšiel v ústrety ozbrojenému davu, ktorý sa ho prišiel pod vedením Júdu zmocniť, a spýtal sa:

„Koho hľadáte?“ Odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ A keď im riekol: „Ja som,“ ustúpili dozadu a padli na zem.

Jeho moc ich zrazila. Ježiš mohol odísť, ale dobrovoľne sa im vydal. Ježiš zostal silný. Obstál pri výslechu, mučení aj posmechu. Vykonal rozhodujúce víťazstvo v boji medzi dobrom a zlom. Obhájil Boží charakter, porazil satana a otvoril ľuďom cestu k záchrane. Keď na kríži vyslovil svoje posledné slová a naposledy vydýchol, nastalo zemetrasenie a chrámová opona sa roztrhla. Ježiš zostal silný až do konca.

A teraz sa pýtajme: potrebujeme aj my posilniť? Alebo sa nám zdá, že naša viera je dostatočne silná? Sme skutočne pripravení obstáť v skúškach a ťažkostiach? Je naša cirkev silná v Duchu? Sme naplnení Božou mocou a konáme mocné skutky k Jeho sláve? A najdôležitejšie – ako nás vidí Boh? Ako silných, alebo ako slabých?

Nie sme na tom podobne ako učeníci, ktorí boli takí slabí, že nedokázali bdieť, kým Ježiš zápasil o spásu sveta? Nespíme aj my? Možno sa nám zdá, že je pokoj a nič nehrozí, že malé „zdriemnutie“ nevadí, ale realita je iná. Sme volaní bdieť a stáť na stráži. Každý deň môže zaznieť volanie, ktoré prebudí svet:

„Ženích prichádza!“

Mali by sme byť pripravení. Sme? Sme bdelí, alebo nás opustila sila a zaspali sme? Čo hovorí podobenstvo o desiatich pannách? Všetky zaspali. A ak spali ony, nespíme aj my? Boh chce, aby sme boli bdelí, silní a naplnení Jeho mocou. Aby sme otrasli zemou, prispeli k pádu Babylonu a pripravili cestu Pánovi. Chce, aby sme boli najsilnejšou cirkvou na tejto planéte. No zodpovedá tomu náš stav? Možno to vnímame inak, ale zdá sa, že neotriasame zemou, nerúcame Babylon, aspoň nie v takej miere, ako by sme mali.

Možno si myslíme, že sme silní, že sme bohatí, že máme všetko a nič nepotrebujeme – no uniká nám náš skutočný stav.

„Nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý.“ Zjavenie 3:17.

Tieto slová opisujú cirkev posledných dní – Laodiceu. A nie, nehovoria o cirkvi plnej moci, ale o vlažnom spoločenstve, ktoré si myslí, že žije, no v skutočnosti slabne. Ježiš hovorí pravdu – Kristovi nasledovníci stratili silu.

Čo nás oslabuje? Prečo sme stratili duchovnú moc? A hlavne – ako ju získať späť? Ako sa stať znovu živým, horiacim spoločenstvom, ktoré svetlo svojej viery nedusí, ale šíri? Ako znova mocne svedčiť o Bohu, a v Jeho sile obstáť vo všetkých skúškach? A keď hovoríme o sile, o jej strate a obnove, spomenie sa vám nejaký biblický príbeh, ktorý o tom hovorí? Príbeh o mužovi, ktorý mal veľkú moc, potom ju stratil, a nakoniec získal späť? Áno – Samson.

AMSON – MUŽ, KTORÝ STRATIL A ZNOVU NAŠIEL SILU

Ak hovoríme o sile, jej strate a obnove, nemôžeme obísť príbeh o Samsonovi, najsilnejšom človeku, ktorý kedy žil. Odkiaľ získal svoju silu? Prečo ju stratil? A ako ju nakoniec znova získal? O tom, že Samson nebude obyčajným človekom, svedčia už okolnosti jeho narodenia, opísané v knihe Sudcov, kapitole 13. Muž menom Manoach mal ženu, ktorá bola neplodná a nerodila. Jedného dňa sa jej zjavil Boží anjel a povedal:

„Hľa, si neplodná a nerodila si, ale počneš a porodíš syna. Preto sa teraz chráň vína i opojného nápoja a nejedz nič nečisté. Lebo hľa, počneš a porodíš syna, no britva sa nesmie dotknúť jeho hlavy, lebo ten chlapec bude od života svojej matky Boží zasvätenec. On začne vyslobodzovať Izrael z rúk Filištíncov.“ Sudcov 13:3–5.

Žena o zjavení povedala svojmu mužovi a Manoach sa modlil k Bohu, aby k nim znovu poslal anjela, ktorý by im vysvetlil, ako sa majú o zasľúbené dieťa starať. Boh jeho modlitbu vyslyšal a anjel sa opäť zjavil, hovoriac:

„Nech sa žena chráni všetkého, čo som jej prikázal. Nech neje nič z viniča, nech nepije víno ani opojný nápoj a nech neje nič nečisté. Nech starostlivo zachová všetko, čo som jej prikázal.“ Sudcov 13:13–14.

Keď potom Manoach obetoval Bohu kozľa, stalo sa niečo podivuhodné:

„Keď totiž vystupoval plameň z oltára k nebu, vystúpil v plameni oltára aj anjel Hospodinov. Keď to videli Manoach a jeho žena, padli tvárou k zemi.“ Sudcov 13:20.

Božie slovo sa naplnilo. Po istom čase žena porodila syna a dala mu meno Samson. Chlapec rástol a Hospodin ho žehnal. Ako anjel predpovedal, Samson bol Boží zasvätenec – nazirejec. Keď neskôr Delíla naliehala, aby jej prezradil tajomstvo svojej sily, povedal jej o svojom zasvätení:

„Nikdy sa britva nedotkla mojej hlavy, lebo som od života svojej matky Boží zasvätenec. Keby ma oholili, sila by ma opustila, zoslabol by som a bol by som ako každý iný človek.“ Sudcov 16:16–17.

Samson bol teda nazirejec, zasvätený Bohu podľa nazirejského sľubu, ktorý Boh ustanovil prostredníctvom Mojžiša:

„Keď sa muž alebo žena rozhodne zložiť mimoriadny sľub nazirejstva a zasvätí sa Hospodinovi, nech sa zdrží vína a opojného nápoja, nech nepije nič kvašené, nech neje hrozno ani nič z viniča. Po celú dobu svojho zasvätenia nech si nedá britvou oholiť hlavu. Kým trvá jeho sľub, bude svätý Hospodinovi a nechá si voľne rásť vlasy. Po celý čas zasvätenia nesmie prísť do styku s mŕtvym, ani keby zomrel jeho otec alebo matka, brat alebo sestra. Na jeho hlave je znak jeho Boha – je svätý Hospodinovi po celý čas svojho nazirejstva.“ Numeri 6:2–8.

Samsonova sila teda nespočívala v jeho svaloch, ale v zasvätení Bohu. Vlasy boli len viditeľným znakom tohto zasvätenia – znakom vernosti, poslušnosti a oddanosti. Samson bol nazirejec. Bol oddelený pre Boha, zasvätený Hospodinovi, svätý Pánovi. Ale keď sa pozrieme na jeho život, vidíme, že svoje povolanie k svätosti nebral vážne. Mnohé príbehy z jeho života ukazujú, že mal sklon konať impulzívne a ľahkovážne pristupoval k veciam, ktoré Boh ustanovil ako sväté.

Pamätáme si jeho neobyčajné činy – keď pochytal tristo líšok, zviazal ich po dvoch, medzi chvosty im pripevnil fakle, zapálil ich a vypustil do obilných polí Filištíncov, čím spálil ich úrodu, vinice i olivy. Alebo keď vytrhol bránu mesta aj so závorou, vložil si ju na plecia a vyniesol ju na vrchol hory. Tieto skutky dokazujú, že Samson bol silný, no zároveň impulzívny a hnevlivý, najmä keď išlo o pomstu Filištíncom.

To by sa ešte dalo pochopiť – ale vážnejší problém bol v jeho postoji k Bohu. Svoj nazirejský sľub nebral vážne. Nedbal o svoje zasvätenie, akoby mu svätosť pripadala samozrejmá. Jednou z jeho najväčších slabostí boli ženy. Keď raz uvidel krásnu Filištínku, rozhodol sa, že si ju vezme za manželku. Jeho rodičia ho varovali:

„Či niet medzi dcérami tvojich bratov alebo z nášho ľudu ženy, že ideš medzi tých neobrezaných Filištíncov?“ Ale Samson odpovedal: „Vezmi mi túto, lebo tá sa mi páči.“ Sudcov 14:3.

A tak sa oženil s pohankou, hoci rodičia i Boh hovorili inak. Toto manželstvo nedopadlo dobre. Neskôr si užíval s neviestkou a nakoniec padol do náručia Delíly. Ženy boli jeho pádom. Priťahovali ho tie, ktoré nepoznali Boha. Samson sa rozhodne nedržal zásady: „Netiahni jarmo s neveriacimi.“ Ďalší príbeh odhaľuje, ako ľahko Samson porušoval Božie prikázania. Keď raz holými rukami zabil leva, neskôr sa vrátil a našiel v jeho mršine včely a med.

„Vzal si ho do ruky a cestou jedol; dal aj svojmu otcovi a matke, ale nepovedal im, že med vzal z mŕtvoly leva.“ Sudcov 14:9.

Dotkol sa mŕtveho zvieraťa, čo bolo nazirejovi prísne zakázané. Dokonca jedol med z jeho vnútra – a lev bol navyše nečisté zviera. Tento čin jasne ukazuje, že Samson si zo svojho sľubu nerobil veľkú hlavu. Okrem zákazu dotýkať sa mŕtvol nazireji nesmeli piť víno, ba ani nič z viniča – žiadne hrozno, žiadne hrozienka. Ich život mal byť úplne oddelený od všetkého, čo mohlo zatemniť myseľ a oslabiť ducha. Preto bolo pre nich múdre vyhýbať sa viniciam – miestam, kde sa dá ľahko pošmyknúť.

Samson však túto hranicu neustále prekračoval. Hral sa s nebezpečenstvom, spoliehal sa na svoju silu, nie na Božiu prítomnosť. A práve v tom bola jeho tragédia – dar si pomýlil s vlastnosťou, silu s právom, zasvätenie s výsadou.

SAMSONOVA STRATA SILY – OBRAZ CIRKVI, KTORÁ ZASPALA

Samson mal byť Božím zasvätencom, nazirejcom, oddeleným pre svätý účel. Ale jeho život ukazuje, že svoje povolanie k svätosti nebral vážne. A práve v tom je jeho príbeh varovaním aj pre nás. Zamyslime sa: kde zabil leva? Biblia hovorí, že to bolo pri vinici v Timne. Samson šiel so svojimi rodičmi na zásnuby, no zrazu ich opustil a ocitol sa na vinici sám. A tam na neho vyskočil lev, ktorého holými rukami roztrhol.

Jeho rodičia o tom nevedeli – čo znamená, že na vinici neboli s ním. Prečo sa tam teda Samson vydal? Čo tam chcel robiť? Možno si „len odskočil“ – ale možno tam nemal čo hľadať. Vinica bola pre nazireja miestom pokušenia, pretože mal zakázané piť víno a dokonca jesť čokoľvek z viniča. Vidíme tu obraz muža, ktorý sa hrá s hranicami svätosti. Samson porušil takmer všetko, čo mal zachovávať. Žil s pohanskými ženami, dotkol sa mŕtvoly leva, jedol z nej med, a možno si aj doprial hrozno či víno. Krok za krokom oddeľoval svoje srdce od Boha – a ani si to nevšimol.

A teraz sa spýtajme: ako mohol Samson zaspať, keď mu Delíla nechala oholiť hlavu? Ako mohol nič necítiť, keď niekto vošiel do jeho izby, chytil ho za vlasy a britvou ich odrezal? Jedno vysvetlenie je prirodzené – možno bol vyčerpaný. Ale možno je to aj duchovný obraz. Možno bol v opojení, v alkoholovom spánku, ktorý ešte viac symbolizuje duchovnú otupenosť. Ak porušil všetky ostatné zásady, prečo by neporušil aj tú poslednú?

Ak to tak bolo, potom tu máme muža, ktorý zlyhal vo všetkom, v čom mal byť verným. Boží zasvätenec, ktorý sa dotkol nečistého, pil to, čo nemal, žil s tými, ktorých mal obchádzať, a nakoniec prišiel o znak svojho zasvätenia – o vlasy. A vtedy sa naplnilo Písmo:

„Keď mu oholila hlavu, Hospodin od neho odstúpil.“ Sudcov 16:21.

Pelištejci sa ho zmocnili, vypichli mu oči, spútali ho reťazami a prinútili mleť vo väzení. Samson – ten, ktorý kedysi triasol zemou, stal sa slepým otrokom. A tu je duchovný odkaz pre nás: Samson je obraz Božieho ľudu, ktorý stratil silu, lebo sa oddelil od Boha. Cirkev, ktorá bola kedysi zasvätená, no zaspala v Delílinom lone – v lone sveta, pohodlia a kompromisov.

Pamätáš, prečo sme sa vlastne pustili do tohto príbehu? Pretože sme sa pýtali: Sme silní? Je cirkev silná? Neslabneme? A odpoveď je tu – ak spíme ako Samson, ak robíme kompromisy, ak sa hráme s hriechom, ak stratíme svoje zasvätenie, prídeme o silu Ducha. A vtedy nepriateľ víťazí. Ale nádej ešte nie je stratená. Pretože rovnako ako Samsonovi, aj nám môžu vlasy znova dorásť.

Božia cirkev má byť najsilnejšou cirkvou na svete. V duchovnom zmysle nás Boh povolal, aby sme boli nazirejmi, jeho zasväteným ľudom, oddeleným pre svätý účel. Povolal nás, aby sme boli svätí Hospodinovi – aby sme žili inak než svet, aby sme zjavovali Jeho charakter a zostali verní svojmu povolaniu. Medzi pravidlami, ktoré platili pre nazirejov, a tým, k čomu Písmo vyzýva nás, sú zreteľné paralely.

Preto je múdre učiť sa zo Samsonovho života a vyvarovať sa jeho chýb – tých, ktoré ho nakoniec stáli vlasy, silu, zrak aj slobodu. Nechceme predsa, aby sa Božiemu ľudu stalo to isté. Nemáme sa sýtiť nečistým. To platí po telesnej aj duchovnej stránke. Ak kŕmime telo nečistým jedlom, poškodíme svoje zdravie. Ak však kŕmime svoju myseľ nečistými vecami, poškodíme svoje duchovné zdravie.

Máme sa vyhýbať vínu – nielen tomu fyzickému alkoholu, ale aj tomu duchovnému, ktoré otupuje rozum a svedomie. A napokon, máme sa vyhýbať „ženám“, čo v symbolickom význame Písma znamená padlé cirkvi. Boží ľud sa nemá spájať s duchovnou neviestkou, nemá s ňou smilniť – teda prijímať jej učenia, jej spôsoby a jej kompromisy so svetom.

V Zjavení Jána čítame o veľkej neviestke, s ktorou smilnili králi zeme a obyvatelia sa opíjali vínom jej smilstva:

„Poď, ukážem ti súd nad veľkou neviestkou, ktorá sedí na mnohých vodách, s ktorou smilnili králi zeme a vínom jej smilstva sa opili obyvatelia zeme.“ Zjavenie 17:1–2.

Kto sa s touto neviestkou zapletie, kto sa opíja jej vínom, ten stratí svoju duchovnú silu, slobodu a zrak viery. Prestane rozoznávať dobré od zlého, pravdu od klamu. A ak v tomto duchovnom smilstve zotrvá, stratí aj to najcennejšie – večný život. Cirkev, ktorá sa spojí so svetom, stratí svoju moc. Ale cirkev, ktorá sa zachová čistá, zasvätená Bohu, naplnená Duchom, sa stane nástrojom Božej moci, hlasom pravdy v čase odpadnutia a svetlom v temnote.

DUCHOVNÉ NAZIREJSTVO – SILA, KTORÁ PRICHÁDZA ZO SPOJENIA S KRISTOM

Medzi Kristovými nasledovníkmi a nazirejmi je ešte jedna hlboká podobnosť. Tak ako nazireji nesmeli prísť do styku s mŕtvymi, aj my sa máme vyhýbať duchovne mŕtvym spôsobom života. Nie v zmysle, že by sme sa im mali vyhýbať ako ľuďom – veď aj my sme boli kedysi mŕtvi pre svoje hriechy – ale v tom, že nemáme zdieľať ich hriešny spôsob života.

Máme milovať svojich blížnych, hoci sú duchovne mŕtvi, a máme im svedčiť o Božej láske. Máme im ukázať Krista, ktorý odpúšťa hriechy a dáva večný život.

„Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy, v ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohto sveta, Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, oživil spolu s Kristom. Milosťou ste spasení.“ Efezanom 2:1–5.

To je úžasná správa evanjelia – Boh prebúdza mŕtvych k životu! Ale zároveň nás varuje, aby sme sa nedali zapriahnuť do cudzích jarm spolu s neveriacimi.

„Nevťahujte cudzie jarmo s neveriacimi… Vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán, a ničoho nečistého sa nedotýkajte.“ 2. Korinťanom 6:14–18.

Sme teda verní svojmu duchovnému nazirejstvu, alebo k nemu pristupujeme ľahkovážne ako Samson? Berieme vážne, že máme byť oddeleným Božím ľudom, svätými Hospodinovi? Alebo sa s pokojom máčame v bahne hriechu a opíjame sa vínom smilstva, ktoré nám ponúka svet? Ako sme na tom? Vidíme ešte jasne? Máme duchovný zrak, aby sme rozoznali dobré od zlého? Čerpáme svoju silu z Boha? Alebo sme ju stratili pre závislosť na hriechu? Sme presvedčení, že sme silní, bohatí, sebestační, že nič nepotrebujeme – a pritom sme, ako hovorí Kristus cirkvi v Laodicei, vlažní, úbohí, slepí a nahí?

Ak sme Boží zasvätení, máme aj my svoje duchovné vlasy – symbol sily, ktorá pochádza od Hospodina. Samsonove dlhé vlasy boli znakom Božej prítomnosti. Keď o ne prišiel, Hospodin od neho odstúpil a on stratil silu. Aké sú teda naše duchovné vlasy? Sú dlhé, rastúce z viery a poslušnosti? Alebo oholené kompromisom a hriechom? Naša duchovná sila neprichádza z nás, ale z Krista. Preto platí:

„Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ Filipanom 4:13.

Čo môžeme robiť, keď cítime, že sme stratili svoju silu? Ako môžeme získať späť to, čo sme kedysi mali – tú duchovnú moc, odvahu a zápal, ktoré pochádzajú od Boha? Pozrime sa na Samsona. Keď sa ocitol v temnote väzenia, oslepený a ponížený, v srdci sa zrodila pokora. A práve tam – uprostred zrúcanín svojho života – znovu pozdvihol hlas k Bohu:

„Pane, rozpomeň sa na mňa a posilni ma ešte raz.“ Sudcov 16:28.

Boh jeho modlitbu vypočul. Samsonovi sa vlasy začali znovu predlžovať, čo bolo znakom obnovenej zmluvy. A keď sa modlil, Hospodin mu vrátil silu. Zrútil piliere chrámu, v ktorom sa pelištejskí kniežatá posmievali Bohu Izraela, a spolu s nimi padol aj on – ako víťaz, nie porazený. Tento príbeh jasne ukazuje, že zdrojom Samsonovej sily nebol on sám, ale Boh. A to isté platí aj pre nás.

Dokážeme si predstaviť, aký mocný je Boh, ktorý jediným slovom stvoril celý vesmír? Ten istý Boh, ktorý dal Samsonovi silu, chce posilniť aj svoj ľud v dobe konca.

„Hospodin dáva svojmu ľudu silu.“ Žalm 29:11.
„On dáva silu znaveným a vysilených posilňuje.“ Izaiáš 40:29.
„Ježiš zvolal svojich dvanástich a dal im silu a moc nad všetkými démonmi.“ Lukáš 9:1.
„Svoju silu hľadajte v Pánovi a v Jeho veľkej moci.“ Efezanom 6:10.
„Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ Filipanom 4:13.

Všetky tieto texty hovoria jedno: naša sila pochádza z Boha. Ale Boh svoju silu nedáva pasívnym, dáva ju tým, ktorí hľadajú Jeho prítomnosť, modlia sa a sú Mu verní. Biblia nám dáva ešte ďalšie poklady múdrosti:

„Múdry človek je mocný, a kto má poznanie, upevňuje svoju silu.“ Príslovia 24:5.
„Buďte bdelí a modlite sa, aby ste mali silu uniknúť všetkému, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“ Lukáš 21:36.
„Prijmete moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami.“ Skutky 1:8.
„Slovo Božie prejavuje svoju silu vo vás, ktorí veríte.“ 1. Tesaloničanom 2:13.
„Ty teda, môj synu, buď silný milosťou Krista Ježiša.“ 2. Timotejovi 2:1.

Múdrosť a poznanie upevňujú našu silu. Rovnako ako Samson, aj my môžeme prosiť Boha o moc Ducha Svätého – o silu, ktorá premieňa život. Božie slovo v nás môže túto silu rozmnožovať, a milosť Ježiša Krista je tým prameňom, z ktorého môžeme čerpať každý deň.

Ale pozrime sa na niečo zvláštne. Spomínate si, čím celé toto posolstvo začalo? Nebola to len reč o Samsonovi, ale aj o Ježišovi v Getsemane. Ako dokázal zniesť zradu, výsmech, bičovanie, kríž? Kde zobral silu prejsť touto cestou až do konca? Samozrejme, v modlitbe. Ale Biblia ukazuje ešte jednu hlbokú pravdu: Ježiš mal silu kvôli radosti, ktorá bola pred Ním.

„Nespúšťajme oči z Ježiša, pôvodcu a završiteľa viery, ktorý pre radosť, ležiacu pred ním, nedbal na potupu, podstúpil kríž a posadil sa po pravici Božieho trónu.“ Židom 12:2.

Tá radosť, ktorá bola pred Ním – radosť z vykúpenia človeka, radosť z víťazstva Božej lásky – mu dala silu vydržať kríž. Je možné, aby aj naša radosť v Pánovi bola zdrojom našej sily? Biblia to potvrdzuje znova a znova:

„Radujte sa a jasajte, lebo vaša odmena v nebesiach je veľká.“ Matúš 5:12.
„Radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.“ Lukáš 10:20.
„Radujte sa v Pánovi.“ Filipanom 3:1.
„Radujte sa v Pánovi vždy, znovu hovorím: radujte sa!“ Filipanom 4:4.
„Radujte sa v Hospodinovi a plesajte, spravodliví.“ Žalm 32:11.
„Stále sa radujte.“ 1. Tesalonickým 5:16.

Radosť v Pánovi je zdrojom sily. Bez nej sme slabí. Keď sa však radujeme v Bohu, stávame sa neotrasiteľní. Problém nastáva, keď sa – ako Samson – začneme radovať v nesprávnych veciach. Keď si hovie v hriechu, keď radosť hľadá u Delíly, nie u Boha. Taká radosť končí zotročením. Radosť v hriechu vedie k stratenej sile, oholenej hlave a zatemnenému zraku. Ale radosť v Hospodinovi prináša obnovu, slobodu a svetlo.

Preto sa musíme pýtať: Radujeme sa v Bohu, alebo v pôžitkoch tohto sveta? Nie sú naše srdcia niekedy viac napojené na svetské rozkoše, majetok, uznanie či pohodlie, než na Boha? Ak áno, nie je div, že sa podobáme Samsonovi po páde – oslabení, vlažní, slepí. Naša slabosť pramení z lásky k hriechu – a tá je vždy spojená s ochladnutím lásky k Bohu. Boh nás však volá späť. Volá nás, aby sme obnovili svoj nazirejský sľub – svoj záväzok svätosti. Aby sme sa stali opäť Jeho zasväteným ľudom, kráľovským kňazstvom, ktoré čerpá silu z modlitby, zo Slova a z radosti v Bohu.

„Ak odvrátiš nohu od soboty… potom budeš mať rozkoš v Hospodinovi.“ Izaiáš 58:13–14.

Ale radosť v Bohu nemusí prichádzať len raz týždenne – má byť každodenným stavom srdca, ktoré miluje Pána celou silou, mysľou i dušou. A keď sa tak stane, naše duchovné vlasy znovu dorastú. Naša radosť sa obnoví. Naša sila sa vráti. A budeme opäť svätí Hospodinovi – ľud, ktorý sa raduje v Bohu a žiari Jeho mocou.

„Buďte bdelí, stojte pevne vo viere, buďte statoční a silní!“ 1. Korinťanom 16:13.
„Radujte sa v Pánovi vždy, znovu hovorím: radujte sa!“ Filipanom 4:4.

SÚVISIACE TÉMY A ODKAZY

Príbeh Samsona a stratenej sily spolu s Ježišovým zápasom v Getsemane odhaľuje hlboké duchovné zákonitosti o tom, kde sa rodí skutočná Božia moc a prečo ju možno stratiť, preto prirodzene nadväzuje na tému praktického kresťanského života, kde sa rieši každodenný boj medzi poslušnosťou a kompromisom; hlbší pohľad na duchovný boj a cenu vytrvalosti vo viere ponúka aj sekcia Ježišov život, zatiaľ čo skúsenosť obnovy stratenej sily úzko súvisí s procesom pokánia a odovzdania; celý obraz duchovného zápasu a víťazstva sa napokon uzatvára v pochopení kresťanského života ako cesty sebazaprenia, modlitby a závislosti od Boha, kde jediným zdrojom sily zostáva verné spojenie s Kristom.