23. Mravný a obradný zákon

1. Pôvod obradného zákona – Ex 20,22; Lv 1,1; Gn 26,5

Autorom obradného zákona je Boh. Boh zjavil obradné zákony Mojžišovi, ktorý ich odovzdal starozákonnému Božiemu ľudu. Celé kapitoly vykresľujú, ako Pán Boh prostredníctvom Mojžiša vyučoval veriacich ľudí, aby vedeli, ako majú konať v súlade s Božou vôľou (napr. Ex 20,21–23.33; 25,1–30.38; Lv 1–7.11–16 a pod.).

Obradný zákon vznikol až po páde človeka do hriechu. Už Kain a Ábel obetovali Bohu (Gn 4,3–5). Avšak až Abrahám (Gn 26,5) a zvlášť potom Mojžiš dostali od Pána špeciálne zákony, ktoré sa týkali rôznych oblastí života jednotlivca i celého izraelského národa, ktorý si Boh vyvolil, aby na ňom ukázal, kto je a aká je jeho vôľa.

2. Obsah obradného zákona – Gn 17,10-14; Ex 25,8; Ex 23,14-16

Obradný zákon pozostával z rôznych nariadení: z ustanovení obriezky, z obetného systému, ktorý bol viazaný na svätyňu, a zo slávenia rôznych sviatkov v ročnom cykle židovského kalendára.

a) Obriezka

Obriezku ustanovil Pán Boh ako znamenie pre svoj ľud, hoci tento úkon vykonávali aj iné národy Predného Orientu, napríklad Egypťania. Boh dal tento príkaz prvýkrát Abrahámovi na dôkaz potvrdenia zmluvy, ktorú s ním uzavrel (Gn 17,10–14.23; 21,4). Každé dieťa mužského pohlavia malo byť ôsmeho dňa po narodení obrezané (Gn 17,12; 21,4). Bol to vonkajší znak toho, že dieťa patrí do pospolitosti veriacich ľudí, ktorí dbajú na Hospodina. Nešlo však len o obriezku tela, ale predovšetkým o obriezku srdca (Dt 10,16). Veriaci ľud mal dobrovoľne, ochotne a z lásky nasledovať Boha.

V Novom zákone bola obriezka ako vonkajší znak poslušnosti k Božiemu ľudu zrušená. To jasne dosvedčuje jeruzalemský koncil (Sk 15,1.2.9–11) a mnohé Pavlove výroky, napríklad Ga 5,2.3.5.6 a 1 K 7,19.

b) Obetný systém

Obetný systém sa skladal z denných a ročných obetí. Každý deň boli prinášané obete ráno aj večer, a takisto hriešnik mohol prinášať svoje obete. Celý svätyňový obetný systém vrcholil v ročnej slávnosti Dňa zmierenia (Lv 16). Denné obete vykonával kňaz, výročné obetovanie mohol vykonávať iba veľkňaz. Obetnými zvieratami boli hlavne baránok, ovečka, cap alebo býček.

Existovalo päť hlavných druhov obetí:

• zápalná obeť (Lv 1,1–17; 6,1–6),
• prídavná obeť (Lv 2,1–16; 6,7–11),
• pokojná obeť (Lv 3,1–17; 7,11–21),
• obeť za hriech (Lv 4,1–5; 6,17–23),
• obeť za vinu (Lv 5,14–26; 7,1–10).

Zmyslom týchto obetí nebolo nakloniť si Pána Boha, dať mu darčeky, prehovoriť ho alebo ho podplatiť, ale uznať Bohom určený spôsob, ako sa vysporiadať s hriechom. Určité obete vyjadrovali pokánie hriešnika, vďačnosť, oddanosť a lásku voči Bohu.

Celý tento obetný systém ukazoval na Pána Ježiša, pretože on bol obeťou, ktorá bola raz navždy prinesená na golgotskom kríži (Žid 9,28; 1 K 5,7). Celý obradný zákon, všetky úkony vo svätyni a tiež predmety, ktoré v nej boli, ukazovali na Mesiáša a jeho činnosť a službu pre ľudstvo. Svätyňa bola názornou lekciou pre starozákonného veriaceho človeka, aby si na nej mohol viditeľne predstaviť Boží plán spásy pre človeka.

c) Sviatky

Trikrát do roka musel každý Izraelčan prísť do Jeruzalema, aby sa zúčastnil sviatkov (Ex 23,14–17; Dt 16,16). V izraelskom kulte patrili medzi tri hlavné sviatky:

• Veľká noc (Pesach), slávená v mesiaci Nisan, prvom mesiaci židovského kalendára (marec – apríl, Lv 23,5–14). Tento sviatok pripomínal Božie vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva.
• Turíce (Šavuot), slávené 50 dní po Veľkej noci, po zbere obilia (Lv 23,15–21; Ex 34,22).
• Sviatok stánkov (Sukot), slávený v polovici mesiaca Tišri, siedmeho mesiaca židovského kalendára (september – október, Lv 23,33–43). Tento sviatok nasledoval po ukončení zberu olív, hrozna a ovocia (Lv 23,39).

Súčasťou obradného zákona boli aj ďalšie významné sviatky, ako napríklad:

• Nový rok (Deň trúbenia, Rosh Hashana), slávený 1. Tišri,
• Deň zmierenia (Jom Kipur), pripadajúci na 10. Tišri, ktorý uzatváral ročný obetný systém.

Tieto sviatky obsahovali aj sedem ceremoniálnych sobôt, slávených navyše vedľa týždenných sobôt. Ceremoniálne soboty boli fixne určené na konkrétne dni mesiaca, preto mohli pripadnúť na rôzne dni týždňa. Sviatkom bolo aj novolunie, slávené na začiatku každého mesiaca (2 Kr 4,23). Neskôr v dejinách Izraela pribudli ďalšie sviatky, ako:

• Sviatok Purim (na pamiatku vyslobodenia Izraela z rúk Peržanov v čase kráľovnej Ester),
• Sviatok svetiel (Chanuka), každoročne slávený na pamiatku znovuvysvätenia jeruzalemského chrámu v roku 164 pr. Kr., po jeho znesvätení Antiochom IV. Epifanom počas Machabejskej doby.

Tieto sviatky učili Izraelčanov, ako majú správne pristupovať k Bohu. Povzbudzovali ich k vďačnosti za prijaté požehnania a pripomínali Božie spasiteľné činy v minulosti. Tieto činy zároveň predobrazovali Božie vykupiteľské dielo, ktoré malo byť naplnené príchodom Mesiáša, prinášajúceho plné odpočinutie.

3. Zmysel obradného zákona – 1 K 5,7; Ko 2,17

Pán Boh túžil prebývať so svojím ľudom (Iz 57,15), a preto nariadil výstavbu svätyne (Ex 25,8). Prostredníctvom rôznych obradných zákonov vkladal do mysle starozákonného človeka vedomie o svojej svätosti. Aby Boh mohol človeka spasiť, ukázal mu, aký hrozný je hriech a aké kroky sú potrebné na jeho riešenie. Všetky úkony vo svätyni a jednotlivé sviatky smerovali k Kristovi a k jeho spasiteľnému dielu. Obete za hriech a vinu odhaľovali, ako je hriech Bohu odporný a ako ho odsudzuje.

Nevinné zviera, napríklad obetný baránok, muselo zomrieť, aby človeku mohlo byť odpustené a jeho hriech zmazaný. Tieto obete boli predobrazom Krista (1 Kor 5,7). Celý svätyňový obradný systém a sviatky názorne vysvetľovali Boží plán záchrany a približovali Kristovo dielo pre človeka. Takto Boh učil Izraelcov, ako správne myslieť a konať, aby mohli žiť v plnom spoločenstve s Bohom (Dt 10,12–13).

Pozemský obradný systém však nedokázal to, čo priniesol samotný Kristus. Všetky tieto úkony boli len tieňom budúcich vecí (Ko 2,17). Krv oviec a býkov nemohla zahladiť hriech; to dokázal len Kristus svojou vlastnou obeťou (Žid 9,19–22.25–28; 10,1.4; 7,18–19). Smrť obetných zvierat odhaľovala Boží súd nad hriechom a zároveň oznamovala, akú draho vykúpenú milosť človek dostáva (Ján 3,16).

4. Platnosť mravného zákona – Rim 3,31; 1 K 7,19; Ž 111,7-8

Mravný zákon, nazývaný aj Boží zákon, je prejavom Božej povahy (Rim 7,12) a je večný, rovnako ako samotný Boh. Už od večnosti existujú mravné princípy, na ktorých je postavený život v celom vesmíre. Toto večné vyjadrenie Božieho zákona lásky bolo dané v čase a formulované spôsobom, ktorý vyhovoval potrebám človeka. Pán Boh odovzdal Mojžišovi Desatoro na hore Sinaj (Ex 20,1–17), hoci jeho princípy boli známe už predtým (napr. Gn 2,3.15–17; 6,5; 15,6; 26,5). Desatoro vyjadruje Božiu vôľu, odhaľuje Božiu povahu a stanovuje základy pre plnohodnotný život. Platnosť mravného zákona potvrdzuje aj Nový zákon. Pán Ježiš povedal:

„Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mt 24,35).

Vo svojej kázni na vrchu zdôraznil:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17–18).

Apoštol Pavol tiež dosvedčuje:

„Viera neruší zákon, ale ho potvrdzuje“ (Rim 3,31; Ž 111,7–8).

V liste Korinťanom zdôrazňuje:

„Nezáleží na tom, či je niekto obrezaný, alebo nie je, ale na tom, či zachováva Božie prikázania“ (1 K 7,19).

Jakub pripomína, že ak niekto prestúpi čo i len jedno prikázanie, stáva sa priestupníkom celého zákona (Jak 2,10). Mravný zákon nazýva zákonom slobody alebo kráľovským zákonom (Jak 2,8.12). V Zjavení Jána sa spomínajú tí, ktorí v záverečnom spore medzi dobrom a zlom „zachovávajú Božie prikázania a vernosť Ježišovi“ (Zj 14,12).

5. Čo zrušil golgotský kríž – Da 9,27; Ef 2,15

Moc kríža sa prejavuje v jeho dôsledkoch. Pán Ježiš svojou smrťou na kríži zrušil obradný zákon. Túto skutočnosť predpovedal už prorok Daniel, keď napísal, že Mesiáš svojou smrťou zapríčiní zrušenie obetí a obetného daru (Dan 9,27). Dôkazom naplnenia tejto predpovede bolo roztrhnutie chrámovej opony vo chvíli, keď Kristus zomrel na Golgote (Mt 27,50–51). Apoštol Pavol to potvrdil v liste Efezským:

„Svojou obeťou odstránil zákon ustanovení a predpisov, aby z tých dvoch, z Žida aj pohana, stvoril jedného nového človeka, a tak nastolil mier“ (Ef 2,14–15).

Podobne to vyjadril v liste Kolosanom (Ko 2,16–17). Pán Ježiš svojím bezhriešnym životom a smrťou mravný zákon povýšil. Keby bol Boží zákon (Desatoro) zrušený, nemusel by Kristus zomrieť. Vo svojej kázni na vrchu zákon prehĺbil a zdôraznil, že nejde len o literu zákona, ale o jeho princíp, o „ducha“ zákona. Povedal napríklad, že zabiť neznamená len fyzicky zabiť, ale že zabiť možno aj nenávisťou či neláskavým slovom (Mt 5,21–22).

Rovnako o vzťahoch medzi mužom a ženou Ježiš vyhlásil, že cudzoložstvo nespočíva len vo fyzickom čine, ale aj v myšlienkach, ktoré degradujú druhého človeka na nástroj vlastného uspokojenia (Mt 5,27–28). Myšlienky, ktoré nepestujú úctu a rešpekt, sú hriechom.

Kto zavrhuje Boží mravný zákon, zavrhuje aj Zákonodarcu. Človek, ktorý si váži Golgoty, bude mať v úcte aj Sinaj. Ak si niekto neváži Sinaj, ťažko môže opravdivo oceniť Kristovo dielo na kríži. Na kríži sa totiž stretla Božia láska so spravodlivosťou, milosť so zákonom. Medzi Kristom a jeho mravným zákonom nie je rozpor. Sme oslobodení od hriechu, ale nie od zachovávania zákona (Rim 6,18.22). Kto skutočne pochopil význam Golgoty, nemôže odmietať platnosť Božieho zákona ako vyjadrenia Božej vôle, ale iba odmietať jeho nesprávne používanie ako cesty spásy.

Desatoro ukazuje na hriech, zatiaľ čo obradný zákon odhaľoval, aký odporný je hriech Bohu a že na záchranu človeka musí za vinného zástupne zomrieť nevinný. Obradný zákon ukazoval, že odpustenie vyžaduje preliatie krvi a že smrť má záchranný význam.

II. Výkladové poznámky

1. Rozdiely medzi mravným zákonom (MZ) a obradným zákonom (OZ):

a)

• MZ: Vydaný samotným Bohom na Sinaji (Dt 4,12–13).
• OZ: Daný Bohom prostredníctvom Mojžiša (Ex 25,1).

b)

• MZ: Vyhlásil sám Boh (Ex 21).
• OZ: Oznámil Mojžiš na základe Božieho zjavenia (Lv 1,1).

c)

• MZ: Nachádzal sa v truhle zmluvy (Dt 10,5; Gal 3,10).
• OZ: Bol daný vedľa truhly zmluvy (Dt 31,24–26; Joz 8,30–32).

d)

• MZ: Napísaný na kamenné dosky (Dt 4,12–13).
• OZ: Napísaný do knihy (zvitku) (Dt 31,9.24; 4,14).

e)

• MZ: Je večný (Iz 51,4).
• OZ: Bol daný až po páde do hriechu (Žid 9,6–14).

f)

• MZ: Je dokonalý (Ž 19,8).
• OZ: Je nedokonalý (Žid 7,8–19).

g)

• MZ: Je svätý, spravodlivý a dobrý (Rim 4,12).
• OZ: Je mdlý a neužitočný (Žid 7,18–19).

h)

• MZ: Nazývaný zákonom slobody alebo kráľovským zákonom (Sk 13,39).
• OZ: Nazývaný zákonom Mojžišovým (Jak 2,8).

i)

• MZ: Je ľahký (Mt 11,29–30).
• OZ: Považovaný za bremeno (Sk 15,18; Žid 7,16–19; 10,1).

j)

• MZ: Kristus ho nezrušil (Ž 89,35; Mt 5,17).
• OZ: Kristus ho zrušil (Ef 2,14–15; Ko 2,14).

Z daného prehľadu jasne vyplýva, že Boží mravný zákon je lepší a dokonalejší než obradný zákon. Obradný zákon mal len dočasnú funkciu, pretože ukazoval na Krista. Keď Kristus prišiel, obradný zákon bol naplnený a preto zrušený. Na druhej strane, mravný zákon platil, platí a bude platiť vždy. Jeho princípy sú základom Božej vlády v celom vesmíre, preto majú svoju stálu platnosť aj na našej zemi.

2. Apoštol Pavol v liste Kološanom (2,14-16) píše o tzv. Kolosskej herézi.

Bola to zmes gnostických prvkov prevzatých z gréckej filozofie, niektorých židovských dôrazov postavených na starozákonných obradných príkazoch a určitých kresťanských prvkov. Proti tejto synkretickej náuke apoštol Pavol vystúpil. Títo ľudia stavali svoju vieru na určitých praktikách prevzatých zo starozákonnej svätyňovej služby a tvrdili, že treba zachovávať tieto nariadenia aj v kresťanskej cirkvi (Esejci? Kumránske zvitky prvá lekcia).

Jednalo sa o zachovávanie rôznych židovských sviatkov, obetovanie, obradné zachovávanie soboty, nariadenia o jedle a pití vo vzťahu ku svätyňovej službe atď. Pavol hovorí, že nikto nemôže kresťanov odsudzovať za to, že tieto veci nerobia, pretože boli len tieňom toho, čo ukazovalo na Krista. Podstatou je Ježiš, preto viera v neho ruší všetky snahy zabezpečiť si obradným spôsobom spasenie a rovnako aj snahu získať spasenie plnením Božieho zákona.

Apoštol Pavol tu teda nehovorí proti zachovávaniu Božieho zákona. Neruší platnosť svätenia soboty, ale stavia sa len proti falošnému a formálnemu zachovávaniu soboty. Sobota má svoj zmysel jedine vtedy, keď je prežívaná vo vzťahu s Kristom. Sobota bez Krista stráca svoje opodstatnenie – je to len čas ako každý iný. Prežívanie soboty tak, aby Kristus bol Pánom tohto dňa a aby sme s ním pestovali úzke spoločenstvo, je oprávnené, dáva zmysel a je prínosom pre toho, kto tento deň zachováva ako deň odpočinku.

3. V starozákonnej dobe dal Boh svojmu ľudu okrem mravného zákona tiež iné zákony:

… obradné, občianske, poľnohospodárske a zdravotné. O zdravotných alebo hygienických zákonoch budeme pojednávať neskôr v niektorej z ďalších lekcií. Platnosť občianskych zákonov skončila s ukončením existencie Izraela ako Božieho vyvoleného ľudu.

Treba si však uvedomiť, že princípy občianskeho zákonníka, poľnohospodárskych zákonov, obradných zákonov a ďalších majú svoju stálu platnosť, aj keď jednotlivé čiastkové nariadenia, najmä tie, ktoré súviseli s obetovaním, očisťovaním alebo inými kultickými úkonmi, stratili svoj zmysel. Našou úlohou dnes je zistiť, aké princípy sa skrývajú za týmito rôznymi zákonmi. Tieto princípy môžeme podržať, poučiť sa z nich a praktizovať ich, bez toho aby sme sa viazali na rôzne nariadenia, ktoré mali len dočasný charakter.

4. Epištola Židom zreteľne vysvetľuje vzťah kresťana k obradnému zákonu.

Pisateľ tohto listu zdôrazňuje, že Ježiš Kristus prevyšuje všetky aspekty obetného systému, vrátane svätyne, obradov a samotného kňazstva. Kristus je naším veľkňazom, ktorý je zároveň obetou i kňazom, čo prináša obeť. Ježiš je zmyslom a cieľom všetkého, čo sa odohrávalo v obradnom systéme Starého zákona. Kresťania už nie sú viazaní týmito starozákonnými obradmi, pretože majú Krista, ktorý zomrel za ich hriechy a zmieril ich s nebeským Otcom. On je jediným spojením medzi človekom a Bohom, ktoré poskytuje dokonalú spásu.

III. Praktický dôsledok

Po Kristovom kríži už nie je potrebné prinášať obete zvierat. Nemusíme používať krv baránkov ani býkov na odpustenie hriechov a prístup k Božiemu trónu, pretože Kristus nám otvoril priamy prístup k Bohu (Žid 4,16). On je naším jediným prostredníkom a kňazom, ktorý nás spája s Bohom (Žid 7,25).

Ku Kristovi sa môžeme obracať v modlitbách s dôverou, pretože on položil svoj život za nás, ukazuje nám svoju lásku a túži prebývať s tými, ktorí majú pokorné srdce. Človek, ktorý žije v úzkom spoločenstve s Kristom, už nepotrebuje žiadnych ďalších prostredníkov, svätých či kňazov. Tento princíp potvrdzuje aj protestantská zásada všeobecného kňazstva (1 Pt 2,9).

Obradný zákon poukazuje na odpornosť hriechu a na súd, ktorý Boh vynáša nad zlom. Avšak Boh našiel riešenie pre problém zla, a tým riešením je Ježiš Kristus. Pestovanie priateľstva s Kristom je preto najdôležitejšou úlohou v živote každého človeka. On jediný dokáže odpustiť hriechy, dať silu k poslušnosti, k víťaznému životu a obdarovať nás večným životom.

Hoci obradný zákon a ďalšie starozákonné zákony stratili platnosť po Kristovom ukrižovaní alebo po zániku Izraelského národa, princípy, ktoré obsahovali, sú stále aktuálne. Múdrosť a poučenia, ktoré v nich nájdeme, sú užitočné pre náš každodenný život. Život v spoločenstve s Kristom a z moci jeho golgotského kríža prináša človeku skutočný úžitok a požehnanie.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )