O rozvode

Ako ďalej skúmame učenie Božieho slova o manželstve, dostávame sa k téme rozvodu. Aj cirkvi, ktoré sa len málo zaujímajú o biblickú pravdu o manželstve, sa znepokojujú nad rozvodom. Dokonca aj neveriaci svet vysiela varovný signál pri pohľade na vysokú mieru rozvodov. Pôvodom týchto obáv však nie je zármutok nad bezbožnosťou, ako to vyjadruje Písmo, ale skutočnosť, že rozvod rozvracia životy a spôsobuje hlboké spoločenské škody.

Časť Božích detí sa prirodzene zaujíma o učenie o rozvode, pretože sa buď rozviedli, alebo ich manželstvo prechádza vážnou krízou. Pravda o rozvode je však dôležitá pre celú cirkev – pre slobodných aj pre manželov. Všetci nesieme zodpovednosť za duchovné zdravie cirkvi, ktorá tu zostane aj po nás. Práve otázka rozvodu skúša, či cirkev zachováva poslušnosť pravde o manželstve, alebo ju kompromituje pred ďalšími generáciami.

O rozvode nemožno uvažovať oddelenene od manželstva. Správne chápanie rozvodu je možné len vo svetle pravdy o tom, čo manželstvo je. Rozvod je negáciou manželstva – popiera jednotu, ktorú Boh ustanovil. Znamená oddelenie tých, ktorí sa v manželstve stali jedným telom.

Aby sme rozvod posúdili správne, musíme si najprv pripomenúť biblickú pravdu o manželstve: kto ho ustanovil, čo symbolizuje, čo sa deje pri spojení muža a ženy a aké Božie zákony ho riadia. Kristus jasne ukázal, že rozvod možno hodnotiť len vo svetle toho, čo Písmo hovorí o manželstve. Keď sa Ho farizeji pýtali na rozvod, Ježiš najprv poukázal na podstatu manželstva.

„Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo.“ Matúš 19:6a

Až potom, v úplnej závislosti od tejto pravdy, Kristus vyslovil zásadný výrok, ktorý sa týka rozvodu:

„A tedy toho, čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Matúš 19:6b

Hoci názov tejto časti znie negatívne – „zákaz rozvodu“ – jej posolstvo je v skutočnosti hlboko pozitívne. Negatívna forma je zámerná, pretože pomáha túto pravdu vyjadriť ostro a jednoznačne. Dnes viac než kedykoľvek predtým potrebuje cirkev počuť jasné posolstvo: žiadny rozvod. Tento dôraz je verný Ježišovmu učeniu zaznamenanému v Matúšovi 5:31–32, kde je rozvod odsúdený v prospech svätosti, intímnosti a krásy manželského puta.

V piatej kapitole Evanjelia podľa Matúša Ježiš stavia svoje učenie o rozvode do priameho kontrastu s Mojžišovým predpisom, ktorý upravoval rozvod v Izraeli počas Starej zmluvy. Keď Ježiš vyhlásil vo verši 31, začal odhaľovať rozdiel medzi Božím pôvodným zámerom a ľudskými ústupkami, ktoré vznikli pre zatvrdilosť srdca.

„Taktiež bolo povedané, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku, nech jej dá rozvodný list … Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa stane, že nenájde milosť v jeho očiach, lebo našiel na nej nejakú mrzkú vec, napíše jej rozvodný list, dá jej ho do ruky a prepustí ju zo svojho domu; a ona vyjde z jeho domu a vydá sa za iného muža. Ak ju ten druhý muž začne nenávidieť, napíše jej rozvodný list, dá jej ho do ruky a prepustí ju zo svojho domu, alebo ak ten druhý muž zomrie, prvý muž, ktorý ju prepustil, si ju už nebude môcť znovu vziať za manželku, lebo bola poškvrnená; to je ohavnosť pred Hospodinom, a neučiníš toho, aby hrešila zem, ktorú ti Hospodin, tvoj Boh, dáva do dedičstva.“ Deuteronómium 24:1–4

Práve tento starozmluvný predpis vystupuje ako kľúčový aj v Matúšovi 19. Farizeji pokúšali Ježiša otázkou rozvodu, keď sa Ho pýtali: „Či smie človek prepustiť svoju manželku pre akúkoľvek príčinu?“ (v. 3). Tým Ho podnietili k odpovedi, že keď Boh spája zosobášených, človek ich nesmie rozdeľovať.

„A teda to, čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Matúš 19:6

Inými slovami, Ježiš zakázal rozvod. Nato farizeji nastavili pascu. Mojžiš predsa povedal, že rozvod je možný:

„A povedali mu: Prečo teda prikázal Mojžiš dať rozvodný list a prepustiť ju?“ Matúš 19:7

Týmto odkazovali na Deuteronómium 24:1–4. Ich argument bol zrejmý: Mojžiš bol veľký Boží zákonodarca a prorok. Ak Ježiš stojí proti Mojžišovi v otázke prípustnosti rozvodu, potom podľa nich nemôže byť od Boha. Je preto nevyhnutné pozrieť sa na Deuteronómium 24:1–4 pozornejšie. Táto pasáž je pre tému rozvodu zásadná, no bola už za čias Ježiša hrubo nepochopená a často je nepochopená aj dnes.

Práve toto nepochopenie vytvára zdanlivý rozpor medzi Ježišom a Mojžišom, medzi Novou a Starou zmluvou, a bráni nám vidieť ich vnútorný súlad v otázke rozvodu. Častou chybou je, že tento text chápeme ako schválenie rozvodu, ba dokonca aj opätovného sobáša. Takto sa potom vykladajú slová:

„Napíše jej rozvodný list, dá jej ho do ruky, prepustí ju zo svojho domu a ona vyjde z jeho domu a vydá sa za iného muža.“ Deuteronómium 24:1b–2

Máme sklon vnímať túto pasáž ako legitimizáciu rozvodu na základe nepodstatnej príčiny. V skutočnosti sa tu však nenachádza žiadne schválenie rozvodu a už vôbec nie opätovného sobáša. Mojžiš tu rozvod neprikazuje ani ho neschvaľuje. Ako vysvetľuje Kristus v Matúšovi 19:8, Mojžiš rozvod iba strpel. Strpieť je však niečo zásadne iné než schvaľovať.

Mojžiš dal Izraelu zákon, ktorý presne určoval, čo má muž urobiť, ak sa rozhodol rozviesť. Vzal na vedomie realitu, že izraelskí muži sa rozvádzali a že tak budú robiť aj v budúcnosti. V takom prípade boli povinní dať žene rozvodný list, teda oficiálne potvrdenie o prepustení. Mojžiš nikdy neprikázal: „rozvádzajte sa“, a to ani v prípade morálneho zlyhania manželky. Prikázanie, ktoré vydal, malo tento význam:

„Ak sa chystáš rozviesť so svojou manželkou, musíš jej dať rozvodný list.“

Dôvodom na vydanie rozvodného listu bola predovšetkým ochrana ženy a jej zabezpečenie po prepustení. Žena v Izraeli bola spoločensky aj právne pod vládou muža a často odkázaná na jeho milosrdenstvo. Ak by Mojžiš neprikázal, aby manžel vystavil žene rozvodný list, ktorú sa rozhodol prepustiť, ženy v Izraeli by sa ľahko stali hračkou v rukách mužov a len o málo by sa líšili od konkubín či neviestok. Rozvodný list bol napísaný „jej“ a daný „do jej ruky“ – výslovne na jej ochranu.

V Deuteronómiu 24 sa však nachádza ešte niečo, čo býva často prehliadané. Text naznačuje, že Mojžiš neschvaľoval rozvod, ani opätovné manželstvo, a už vôbec ho neprikazoval. Namiesto toho ho strpel. Zo správneho pochopenia tohto oddielu vyplýva, že Mojžiš vydáva ustanovenie, podľa ktorého sa žena, ktorú prepustil jej prvý manžel a ktorá sa vydala druhýkrát, už nikdy nesmie vrátiť k svojmu prvému manželovi, ak sa s ňou rozvedie aj druhý muž.

Vo veršoch 1–3 Mojžiš len opisuje realitu, ktorú pozoruje v Izraeli. Muži prepúšťajú svoje manželky pre určitú nečistotu. Tieto rozvedené ženy sa vydávajú za iných mužov a následne sú niektoré z nich prepustené znova. Práve v tomto prípade Mojžiš zakazuje návrat k prvému manželovi (v. 4). Verše 1–3 teda nevyjadrujú schválenie, ale konštatovanie stavu, ktorý už v spoločnosti existoval.

Preklad profesora Roháčka je v tomto smere presný, pretože na rozdiel napríklad od King James Version nevytvára dojem, že by Mojžiš výslovne schvaľoval rozvod alebo opätovné manželstvo. Text tohto prekladu správne zachytáva význam:

„Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža… nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať.“

Tento preklad jasne ukazuje, že rozvodný list bol stále povinný, no zároveň je zrejmé, že Mojžiš rozvod len trpel a neschvaľoval ho. Jediným dôvodom, pre ktorý rozvod strpel, bola „nejaká mrzká vec“, ktorú niektoré preklady uvádzajú ako nečistotu. Tento výraz sa v Písme objavuje mimoriadne zriedkavo – okrem tohto miesta ešte v Deuteronómiu 23:14. Práve preto je jeho presný význam ťažké určiť, no s vysokou mierou istoty ide o sexuálne znečistenie alebo hanebnosť.

Cudzoložstvo to nebolo, keďže to sa trestalo smrťou, no s oblasťou sexuálnej nečistoty úzko súviselo. Nedá sa teda tvrdiť, že by sa v Deuteronómiu 24 rozvod pripúšťal z malicherných dôvodov. Aj keď bol strpený, Stará zmluva ho prísne obmedzovala na prípady, ktoré zahŕňali vážnu nečistotu v sexuálnej oblasti. V tomto bode je v harmónii s učením Ježiša, ktorý rozvod pripúšťa len tam, kde došlo k cudzoložstvu.

Napriek tomu zostáva Mojžišov predpis v Deuteronómiu 24 nedostatočný, čo jasne vyplýva zo slov Ježiša v Matúšovi 5:31–32:

„Taktiež bolo povedané… ale ja vám hovorím.“

Ježišovo učenie predstavuje plnosť pravdy a je vedome postavené do protikladu k Mojžišovmu ustanoveniu v Deuteronómiu 24. Mojžišov predpis bol ústupkom – pripúšťal rozvod aj z iného dôvodu než cudzoložstvo a zároveň toleroval opätovný sobáš. Zároveň si však treba všimnúť jednu kľúčovú vec: Kristus neobviňuje Mojžiša. Vinu pripisuje Izraelu, pretože v Matúšovi 19:8 hovorí:

„Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak.“

Toto môže na prvý pohľad vyzerať ako problém v harmónii Starej a Novej zmluvy. V skutočnosti však otázka neznie: ako môže byť niečo správne v Starej zmluve a nesprávne v Novej, ale skôr: ako môže Stará zmluva dočasne strpieť niečo nesprávne, zatiaľ čo Nová zmluva to už netoleruje. Do tejto kategórie patrí aj množenstvo a predovšetkým rozvod v Starej zmluve.

Bez ohľadu na tento zdanlivý „problém“ je kryštálovo jasné, že novozmluvní kresťania sa nikdy nemôžu odvolávať na Deuteronómium 24, aby si ospravedlnili rozvod. Ak to robia, priznávajú tým tvrdosť srdca. Ježiš výslovne hovorí, že Mojžiš dovolil tento predpis práve pre tvrdosť vášho srdca, nie ako ideál, ale ako dočasnú toleranciu.

Medzi nami a Deuteronómiom 24 dnes stojí Slovo Ježiša Krista: „Ale ja vám hovorím!“ Kristus zrušil toleranciu rozvodu obsiahnutú v tomto predpise. Rozvod pre akúkoľvek inú príčinu, než je cudzoložstvo, sa už viac netrpí. V Kristovi Ježišovi dosiahlo nebeské kráľovstvo svoju plnosť aj v otázke pravdy o manželstve. Platí:

„Ktokoľvek by prepustil svoju manželku okrem príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu.“ Matúš 5:32

Deuteronómium 24 nebolo zákonom o rozvode, ale skôr odchýlkou od pôvodného Božieho ustanovenia. Tento predpis rozvod iba trpel, čo jasne ukazuje, že nešlo o niečo správne alebo dobré, ale o odklon spôsobený hriešnosťou človeka. Strpieť možno len to, čo nie je správne; to, čo je dobré, toleranciu nepotrebuje. Tolerovanie rozvodu v Deuteronómiu 24 prinieslo do izraelského národa mnoho biedy.

Tento predpis neponúkal oslobodenie, ale skôr varovanie pred morálnym rozkladom. Rozvody a opätovné manželstvá viedli k tragédiám, najmä k utrpeniu detí, ktoré boli presúvané z jedného zväzku do druhého. Deuteronómium 24 teda nebolo Božím ideálom, ale ústupkom. Skutočný zákon o manželstve je zakotvený v Božom stvoriteľskom poriadku v Genesis 2:18–24, ktorý Ježiš pripomína v Matúšovi 19:8.

Jeho slová „od počiatku nebolo tak“ zdôrazňujú, že manželstvo je postavené na vernosti, dôvere a trvalom spojení, nie na dočasných riešeniach.

„A teda toho, čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Matúš 19:6

Boh je ten, kto spája manželov. Preto je rozvod zakázaný. Aj v Starej zmluve Boh nenávidel rozvod, čo jasne vyhlasuje prorok Malachiáš.

„A tak sa budete chrániť vo svojom duchu a proti žene svojej mladosti nech sa nikto nedopustí nevery. Lebo nenávidím rozvod, hovorí Hospodin.“ Malachiáš 2:15–16

Keď Ježiš v Matúšovi 5 hovorí o rozvode, neprotirečí Starej zmluve, ale odhaľuje jej pravý význam. Ukazuje, že rozvod nikdy nebol Božím zámerom. Jeho stanovisko je jednoznačné: rozvod je hriech.

V Matúšovi 5:31–32 Ježiš jasne a priamo hovorí o rozvode ako o niečom, čo je zakázané. Nezameriava sa primárne na opätovné manželstvo, ale na samotný akt rozvodu. Ježiš ukazuje, že rozvod sám o sebe je hriešny čin. Aj keď opätovné manželstvo po rozvode pôsobí šokujúco, Ježiš zdôrazňuje, že problém sa začína už rozbitím manželského zväzku.

Aj keď sa niekedy zdá, že Ježiš hovorí o novom manželstve po rozvode, v skutočnosti odsudzuje rozvod samotný, nie iba to, čo po ňom nasleduje. Rozvod nie je zakázaný len preto, že môže viesť k ďalšiemu hriechu, ale preto, že samotný akt rozvodu je hriešny. Každý, kto prepustí svoju manželku, hreší už týmto skutkom. Ježišovo učenie sa nevzťahuje iba na mužov, ale zahŕňa aj ženy.

V dňoch Pána Ježiša bol rozvod zväčša iniciovaný mužmi, no dnes môže byť rozvod iniciovaný aj ženou. Podstatné je, že samotný rozvod, bez ohľadu na iniciátora, zostáva hriechom. Kristovo učenie o rozvode zdôrazňuje, že rozvod znamená oddelenie manžela a manželky, čo je pred Bohom neakceptovateľné. Ježiš používa výraz „prepustenie“, ktorý sa vzťahuje na právny rozvod. Zahŕňa aj formy ako odluka, opustenie partnera či oddelenie spojené s výživným.

Ide vždy o rozdelenie toho, čo Boh spojil. Preto je rozvod chápaný ako duchovný hriech, keďže manželstvo je Božím ustanovením, ktoré má zostať neporušené. Existujú však výnimočné situácie, keď môže byť potrebné dočasné oddelenie, najmä ak sa manželka alebo manžel nachádza v nebezpečenstve. Pri prípadoch ako domáce násilie môže byť odluka nevyhnutná, aj keď cieľom nie je oficiálny rozvod. Ide o neúnosnú situáciu, ktorá si vyžaduje ochranu života a zdravia.

To však nemení skutočnosť, že rozvod zostáva hriešny aj vtedy, ak nevedie k ďalšiemu manželstvu. Kristus varuje pred rozvodom, pretože znamená porušenie Božieho zákona a prináša utrpenie obom stranám.

„Ktokoľvek by prepustil svoju manželku, vedie ju k cudzoložstvu.“ Matúš 5:32

Pán pozná ľudskú prirodzenosť, nielen jej padlý stav, ale aj pôvodný Boží zámer pri stvorení človeka.

„Nie je dobre byť človekovi samotnému.“ Genesis 2:18

Človek, ktorý sa so svojou manželkou oficiálne rozvedie, nesie zodpovednosť za to, že ju uvádza do situácie, kde môže byť v pokušení vstúpiť do nového manželstva. Podľa Kristových slov v druhej časti Matúša 5:32 sa takéto opätovné manželstvo považuje za cudzoložstvo.

„Ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“ Matúš 5:32

Na rozvedenú ženu môže prísť pokušenie k cudzoložstvu, a to aj bez nového sobáša. Muž, ktorý svoju ženu prepúšťa, či už sa odlúči alebo odsťahuje, je zodpovedný za to, že ju vystavuje nebezpečenstvu nemorálnych vzťahov. Tento princíp ilustruje aj príbeh Abrama a Sáry v Genesis 12, kde Abram zo strachu „prepustil“ svoju manželku a ona sa dostala do faraónovho domu, čím bola vystavená riziku cudzoložstva.

Boh ustanovil manželstvo, a preto v ňom neschvaľuje rozdelenie. Platí to rovnako pre muža aj pre ženu. Ten, kto rozvod iniciuje, nesie vinu a Boh ho berie na zodpovednosť. Skutočnosť, že Ježiš zakazuje rozvod, poukazuje na konkrétne zlo cudzoložstva, ktoré často nasleduje. To však nesmie zakryť základnú pravdu: už samotný rozvod je hriech. Nezáleží na tom, či vedie k novému sobášu alebo nie – rozvod je hriech, pretože človek oddeľuje to, čo Boh spojil.

Manželstvo ustanovil Boh, a preto človek nemá právo rozviazať to, čo Boh spojil. V manželstve Boh spája dvoch do jedného, a preto je vážnym zlom, keď sa títo dvaja znovu rozdelia. Pokusy vytvárať nové zväzky neospravedlňujú rozvod. Tento postoj potvrdzuje aj Ježišovo vyjadrenie v Matúšovi 19:4–6, kde jasne učí, že manželstvo je Božím spojením, ktoré nemá byť ľudsky rozdelené.

„Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viac dvaja, ale jedno telo. A teda toho, čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Matúš 19:4–6

Ježiš v Matúšovi 5:32 jednoznačne zakazuje rozvod. Nezostáva len pri samotnom zákaze, ale ide hlbšie a ukazuje, že ak sa žena, ktorú muž prepustil, znova vydá, ona aj jej nový manžel sa dopúšťajú smilstva. Dôvod je zásadný: manželský zväzok zostáva platný aj po rozvode, nech sa stane čokoľvek. Ježiš odsudzuje rozvod preto, lebo manželské puto je niečo, čo Boh spojil, a človek nemá právo to rozrušiť vlastným rozhodnutím.

Manželstvo je Božím spojením muža a ženy do jedného tela, a preto rozvod znamená porušenie Božieho poriadku.

VÝNIMKA ZO ZÁKAZU ROZVODU – CUDZOLOŽSTVO

Písmo však hovorí o jedinej výnimke zo zákazu rozvodu, a tou je cudzoložstvo. Ježiš v Matúšovi 5:32 používa výraz „krome príčiny smilstva“, čím jasne ukazuje, že ak jeden z manželov spáchal neveru, druhý partner má pred Bohom právo na rozvod bez toho, aby na seba privodil vinu alebo súd. Pre Boha je cudzoložstvo natoľko závažným hriechom, že môže byť dôvodom pre rozvod, či už ide o neveru manželky alebo manžela.

Zároveň však platí, že rozvod nie je povinnosťou ani v prípade cudzoložstva. Aj nevera môže byť odpustená skrze Kristovu krv. Ak vinník činí pokánie, manželstvo môže pokračovať a dvaja môžu zostať jedným telom. Tento princíp vidíme aj v Božom vzťahu k Izraelu, ktorého Boh opakovane odpúšťal, hoci bol neverný a odkláňal sa k modlám.

Sú však situácie, keď je cudzoložstvo také závažné a deštruktívne, že spoločný život je prakticky nemožný. Kristus neberie neveru na ľahkú váhu. V dnešnej spoločnosti sa nevera často zľahčuje, objavuje sa v komédiách, románoch a neraz aj v prostredí, ktoré sa označuje za kresťanské. Ježiš však jasne učí, že cudzoložstvo je hriech, ktorý má moc rozbiť to, čo Boh spojil.

Cudzoložstvo zasahuje samotné jadro manželstva – intimitu dvoch a spojenie muža a ženy do jedného tela. Keď Ježiš hovorí, že rozvod je možný len „krome príčiny smilstva“, učí tým, že nič iné nie je dostatočným dôvodom pre rozvod. Tento svet je plný hriechu a bolesti a manželstvá môžu čeliť ťažkým skúškam – chorobe, slabosti, konfliktom či dlhodobému utrpeniu.

Napriek tomu žiadna z týchto okolností sama o sebe neruší manželský sľub. Práve toto je vážnosť toho, čo manželia pred Bohom sľubujú pri vstupe do manželstva.

„V dobrom i v zlom, v bohatstve i v chudobe, v chorobe i v zdraví… kým nás smrť nerozdelí.“

Žiadny manžel by nemal kritizovať cirkev, ktorá zakazuje rozvod, a zároveň umožňuje svojej manželke byť ješitnou a zlou. Rovnako ani manželka by nemala kritizovať cirkev, ktorá zakazuje rozvod, ak je jej manžel násilný. Cirkev vyžaduje, aby manželia a manželky plnili svoje manželské povinnosti, ako bolo spomenuté v predchádzajúcich kapitolách. Zároveň však musí obhájiť svoje vyučovanie a vyžadovať disciplínu.

Náš Pán nielenže napomína veriacich, aby spolu žili, ale ich vyzýva k spoločnému životu v krotkosti, láske a pokoji. Zákon, ktorý zakazuje rozvod, sa vzťahuje na každého muža a ženu žijúcich v manželstve, bez ohľadu na to, či sú neveriaci alebo veriaci. Ježiš hovorí: „Ktokoľvek by prepustil svoju manželku… hreší“ – tento princíp platí pre všetky manželstvá od počiatku. Aký skazený je svet a ako veľmi naša spoločnosť dozrela pre súd.

Kristus smeroval svoje slová o rozvode na obyvateľov nebeského kráľovstva, teda na veriacich v cirkevnom spoločenstve. Tieto slová sú súčasťou kázne na vrchu a sú určené tým, ktorí prijali Božiu milosť. Veriaci sú tí, ktorých srdcia boli znovuzrodené Duchom, aby milovali Boha a z vďačnosti za Jeho spasenie si vážili manželské zriadenie. Pre veriacich sú Ježišove slová proti rozvodu svedectvom o Kristovej vernosti k Jeho neveste, ktorou je cirkev.

Kristus potvrdzuje manželstvo ako tajomstvo medzi Sebou a cirkvou. On nikdy neprepúšťa svoj ľud, aj napriek tomu, že sme mu na to dali dôvody svojimi hriechmi. Ako veriaci sme preto povolaní, aby sme vernú lásku odzrkadľovali vo svojich manželstvách.

Téma rozvodu sa nedá správne pochopiť bez jasného ukotvenia v Božom učení o manželstve, a preto prirodzene nadväzuje na oblasť manželstva, kde je vysvetlený Boží zámer spojenia muža a ženy ako jedného tela; biblický rámec tejto otázky je hlboko spätý aj s témou Božieho zákona, ktorý chráni posvätnosť manželstva a odhaľuje dôsledky jeho porušovania, pričom praktické dopady rozvodu na život veriacich sa dotýkajú aj oblasti kresťanského života; hlbšie biblické porozumenie tejto témy poskytuje aj výklad Písma, ktorý ukazuje, že postoj cirkvi k rozvodu je zároveň skúškou vernosti biblickej pravde a poslušnosti Bohu.