Muž a žena sa držia za ruky v daždi, stojac pred dramatickou oblohou s búrkou a lúčom svetla na horizonte.

Životné súženia a ťažkosti

06/01/2023 John Bible

Abrahám: Viera v Božiu prozreteľnosť v čase skúšky

Abrahám pokračoval v ceste smerom na juh. Jeho viera sa opäť ocitla v skúške. Keďže dlhšie nepršalo, v potokoch nebolo vody a tráva v údoliach uschla, stáda nemali potravu. Celé stádo a výprava boli ohrozené hladom. Mnoho ľudí sa pýtalo, či by teraz Abrahám mal pochybovať o Božej prozreteľnosti. Zvažoval možno návrat k úrodným chaldejským rovínam? Všetci pozorne sledovali, čo sa bude diať, keď ho zasiahnu ďalšie skúšky. Keď videli jeho neochvejnú dôveru v Boha, vedeli, že aj napriek všetkým problémom stále verí, že v Bohu nájde útechu a smerovanie. Abrahám v tej chvíli možno nerozumel Božiemu plánovanému vedeniu. Aj keď sa jeho očakávania nesplnili, neprestával veriť v Boží prísľub.

„Požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.“ 1. Mojžišova 12,2.

Abrahám sa modlil a uvažoval o možnostiach, ako sa postarať o živobytie svojich najbližších a zabezpečiť stáda dobytka. Nechcel pripustiť, aby mu vonkajšie okolnosti otriasli jeho vierou v Božie slovo. Rozhodol sa, že pre hlad a neúrodu odíde do Egypta. V tejto krajne ťažkej situácii sa nevzdal Kanaánu, ani sa nevrátil do Chaldejska, odkiaľ prišiel a kde bolo dostatok chleba. Jeho rozhodnutie bolo motivované hľadaním dočasného útočiska v krajine, ktorá susedila so zasľúbenou zemou, s úmyslom čoskoro sa vrátiť na miesto, kam ho povolal Boh.

Túto neľahkú skúšku na Abraháma prozreteľne dopustil sám Boh, aby ho naučil pokore, trpezlivosti a neochvejnej dôvere. Tieto cnosti môžu pomôcť každému, kto sa ocitne v tiesni. Boh vedie svoje deti cez cesty, ktoré sú im neznáme, no nezavrhuje tých, čo mu dôverujú. Podobne ako Jóba, na ktorého prišlo súženie, no Boh ho neopustil. Boh dovolil, aby aj apoštol Ján musel odísť na opustený ostrov Patmos, ale Boží Syn ho aj tam navštívil a jeho videnia nám sprístupnili obrazy neskonalej krásy. Boh dopúšťa na svoj ľud skúšky, aby ho duchovne vyzbrojil vytrvalosťou a poslušnosťou, a aby jeho príklad bol zdrojom duchovnej sily pre mnohých.

„Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu“. Jeremiáš 29,11.

Skúšky ako prostriedok duchovného rastu: Učenie sa dôvere v Boha

Práve tie najtvrdšie skúšky, pri ktorých sa nám niekedy zdá, akoby nás Boh opustil, nás chcú priviesť bližšie ku Kristovi, aby sme mu zložili všetky svoje bremená a našli pokoj, ktorý nám chce za to dať. Boh nás neprestáva skúšať v ohnivej peci súženia, kde sa troska oddeľuje od pravého zlata, a kde sa formuje kresťanský charakter. Ježiš je svedkom tohto očistného procesu. Vie, čo treba na očistenie vzácneho kovu, aby ten odzrkadľoval lúče jeho lásky.

Boh vychováva svojich služobníkov cez skúšky. Pozná tých, ktorí sú obdarení silou a ktorí môžu svoju zdatnosť využiť pre rozmach jeho diela. Preto ich podrobuje skúške, ktorá preveruje ich povahu za zvláštnych okolností. Boh odkrýva nedostatky a slabosti, o ktorých si sami nevedia. Dáva im šancu odstrániť tieto nedostatky a byť tak pripravení na službu. Učí ich spoliehať sa len na Neho, pretože iba On môže byť ich pomocníkom a ochrancom. Vďaka týmto skúškam ich Boh vychováva, vycvičuje a pripravuje na splnenie vznešeného poslania, pre ktoré im poskytol silu. Keď ich následne zavolá, budú pripravení a pripravení zapojiť sa do záverečného diela.

Mojžiš videl, že aj on bude jedným z tých, ktorí budú čakať návrat svojho Spasiteľa a otvárať mu večnú bránu. Tento výjav mu zažiaril tvár, a v porovnaní s tým, čo vytrpel Boží Syn, sa mu všetky predchádzajúce skúšky a obete zdali malicherné. Rovnako ako apoštol, aj on bol presvedčený, že toto terajšie ľahké súženie prinesie „nesmierne veľkú váhu večnej slávy“ (2. Korinťanom 4,17). Rád sa potešil, že mohol byť aspoň nepatrnou mierou účastný na Kristových utrpeniach (pozri 1. Petra 4,13).

Prečo Boh dopustí zlo - Čo je v živote ťažké a čo zlo

Podobenstvo o skalnatej pôde: Povrchné kresťanstvo a pravá pokora

„Na skalnatú pôdu bolo zrno zasiate u toho, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, no nemá koreňa, a tak je len chvíľkový. Keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď odpadne“ Matúš 13,20.21.

Skalnaté miesta nedávajú zrnu dostatok pôdy. Síce zrno čoskoro vyklíči, ale jeho korene nepreniknú do skaly, nemôžu teda čerpať výživu, a rastlina rýchlo hynie. Mnohí sa ku kresťanstvu síce hlásia, ale sú to iba poslucháči Božieho slova, u ktorých zrno padlo na skalnatú pôdu. Ako pod tenkou vrstvou zeme je skala, tak pod vrstvou dobrých prianí a predsavzatí býva sebectvo.

Tí, ktorých sa toto podobenstvo týka, nezvíťazili nad vlastným ja. Nepochopili skutočnú povahu hriechu, a vedomie viny ich nepriviedlo k pokore. Možno ich ľahko presvedčiť. Zdá sa, že boli obrátení, ale ich náboženstvo je len povrchné, bez hlbokých koreňov v Božom slove. Príčina odpadnutia týchto ľudí od viery nespočíva v tom, že Božie slovo prijali náhle a nadšene. Keď Matúš počul Spasiteľovu výzvu, okamžite vstal, všetko opustil a išiel, aby mohol následovať Krista. Pán chce, aby sme Božie slovo prijali s radosťou a ochotou hneď, len čo sa s ním zoznámime.

„V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ Lukáš 15,7.

Kto uverí v Krista, prežíva skutočnú radosť. Tí, ktorí podľa podobenstva prijímajú Božie slovo okamžite, málokedy rátajú s následkami. Neuvažujú o tom, čo Božie slovo od nich žiada, neporovnávajú ho so svojimi životnými zvyklosťami a nepodriaďujú sa požiadavkám Božieho slova bezvýhradne.

Korene často vnikajú hlboko do pôdy, a hoci ich nevidíme, od nich závisí život rastliny. Podobne aj duchovný život kresťana udržuje viera a neviditeľné spojenie s Kristom. Poslucháč, u ktorého zrno padlo na skalnatú pôdu, sa spolieha na seba, nie na Krista. Verí vo vlastné dobré skutky a predsavzatia, a svoju silu vidí v vlastnej spravodlivosti. Nemá v sebe moc, ktorá vychádza z Boha, pretože nie je spojený s Kristom. V takom kresťanovi nemôže zrno pravdy zapustiť svoje korene. Blahodarné letné slnko, ktoré pomáha dobrému semenu vyklíčiť, rásť a dozrieť, môže zničiť všetko, čo nemohlo zapustiť hlboké korene.

„Kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, no nemá koreňa, a tak je len chvíľkový. Keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď odpadne“.

Prijatie evanjelia: Prečo niektorí kresťania ochabujú v skúškach

Mnohí ľudia prijímajú evanjelium nie preto, aby boli vyslobodení z hriechu, ale v snahe vyhnúť sa utrpeniu. Začas sa tešia, lebo sa nazdávajú, že s náboženstvom môžu žiť bez ťažkostí a skúšok. Kým sa im v živote darí, zdá sa, že sú dôslednými kresťanmi, ale v skúškach a pri pokušeniach ochabujú. Nevedia znášať pohanenie pre Krista. Len čo ich Božie slovo upozorní na niektorý z obľúbených hriechov, alebo žiada od nich určité sebazaprenie či obetovanie, hneď sa pohoršujú. Dôkladná zmena života by od nich vyžadovala príliš veľké úsilie. Vidia iba terajšie nevýhody a skúšky, no zabúdajú na večný život. Podobajú sa učeníkom, ktorí opustili Ježiša a pohotovo vravia:

„Tvrdá je táto reč. Kto ju môže počúvať?“ Ján 6,60.

Mnohí hovoria, že slúžia Bohu, ale z osobnej skúsenosti Ho nepoznajú. Chcú plniť Jeho vôľu podľa vlastných náklonností a predstáv, nie z hlbokého presvedčenia pod vedením Ducha Svätého. Nežijú podľa zásad Božieho zákona. Uznávajú síce Krista za svojho Spasiteľa, ale neveria, že im dá silu zvíťaziť nad vlastnými hriechmi. Nie sú spojení so živým Spasiteľom a v ich povahe sa prejavujú zdedené i vypestované nedostatky.

Jedna vec je všeobecne uznávať pôsobenie Ducha Svätého, no niečo celkom iné je prijímať Jeho dielo ako varovnú výzvu kajať sa. Mnohí pociťujú, že sa vzdialili od Boha a uvedomujú si, že ich hriešne zotročuje vlastné ja. Usilujú sa o nápravu, ale ich sebectvo nie je ukrižované. Neodovzdali sa bezvýhradne Kristovi a neprosia, aby im Boh pomohol žiť podľa Jeho vôle. Nie sú ochotní dať sa pretvoriť na Boží obraz. Vnímajú svoju nedokonalosť, ale nechcú sa vzdať konkrétnych hriechov. Každým zlým skutkom posilňujú svoju starú sebeckú povahu. Jedinou nádejou týchto ľudí je uvedomiť si pravdu Kristových slov Nikodémovi:

„Musíte sa znovu narodiť.“ „Ak sa niekto nenarodí znovu, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ Ján 3,7.3.

Pravá svätosť je úplná odovzdanosť do Božej služby. To je podmienka skutočného kresťanského života. Kristus žiada bezvýhradnú odovzdanosť, nerozdelenú službu. Chce, aby sme Mu slúžili celým srdcom, celou mysľou, celou dušou a celou silou. Sebectvo treba ovládnuť. Kto žije len pre seba, nie je kresťan. Pohnútkou každého konania musí byť láska. Láska je hlavná zásada Božej vlády v nebi i na zemi a musí sa stať základom kresťanského charakteru. Len láska utvrdí kresťana v stálosti, pomôže mu obstáť v skúške a odolať pokušení.

Láska sa však prejavuje v obeti. Plán vykúpenia spočíva na obeti nevystihnuteľnej šírky, hĺbky a výšky. Kristus kvôli nám obetoval všetko a kto prijíma Krista, bude rovnako ochotný preňho obetovať všetko. Kresťan bude predovšetkým myslieť na to, aby oslávil a zvelebil Krista. Ak Ježiša milujeme, radi budeme preňho žiť, prejavovať mu vďačnosť a ochotne aj preňho pracovať. Preňho nám bude aj tá najťažšia práca ľahká. Z lásky k nemu budeme ochotní znášať bolesť, námahu a prinášať obete. K hynúcim budeme pociťovať podobný súcit, aký mal s nimi On a budeme mať úprimnú túžbu zachrániť ich.

Ako môže dobrý Boh dopustiť zlo - Dr.Ravi Zacharias

Také je Kristovo náboženstvo, všetko iné je len sebaklam.

Teoretické poznanie pravdy či vyznanie viery nikoho nezachráni. Ak nepatríme Kristovi bezvýhradne, nepatríme Mu vôbec. Polovičatosť v kresťanskom živote podlamuje predsavzatia a oslabuje túžby ľudí. Snaha slúžiť súčasne sebe i Kristovi robí z človeka poslucháča so srdcom podobným skalnatej pôde, na ktorú padlo zrno. Taký človek v skúške neobstojí.

Súženie Božieho ľudu: Vernosť a trpezlivosť v skúškach a prenasledovaní

Pri všetkom tom krutom prenasledovaní v histórii svedkov Pána Ježiša si udržiavali svoju vieru nepoškvrnenú. Keď aj zbavení všetkého pohodlia, okrádzaní o slnečné svetlo, bývajúc v tmavom ale priateľskom lone zeme, nesťažovali si. Slovami viery, trpezlivosti a nádeje tešil druh druha, aby ľahšie snášali súženie a nedostatok. Strata každého pozemského blahobytu ich nemohla donútiť, aby sa zriekli viery v Krista. Zkúšky i prenasledovania boli iba schody, ktoré ich viedli bližšie k pokoju i odplate. Ako Boží slúžobníci za starých časov, mnohí “mučení súc, neobľúbili si vyslobodenia, aby dosiahli lepšieho vzkriesenia.” Hlas od trónu Božieho zostúpil k nim:

“Buď verný až do smrti, a dám ti korunu života.” (Tamtiež 11 : 35; Zjav. 2: 10.)

Marné bolo úsilie Satana zničiť cirkev Pána Krista násilím. Veľký zápas, v ktorom Pán Ježišovi učeníci obetovali životy, neprestal, keď títo verní práporečníci padli na svojom stanovišti. Súc porazení, zvíťazili. Boží pracovníci boli zabití, ale Jeho dielo pokračovalo ďalej. Evanjelium sa len šírilo a počet jeho prívržencov vždy vzrastal.

Prekážky pri prijímaní pravdy a odvaha verných nasledovníkov Krista

Každý, dľa svojich príležitostí, kto prijal svetlo pravdy, má tú samú vážnu a veľkú zodpovednosť, ako aj ten prorok Izraelov, ku ktorému prišlo Slovo Pána:

“Synu človeka, dal Som ťa za strážcu domu Izraelovmu, aby si, počujúc slovo z Mojich úst, napomenúl ich odo Mňa. Keby Som povedal bezbožnému: ‘Bezbožníku, istotne zomrieš,’ a nehovoril by si, napomínajúc bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, on bezbožník, zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhladávať z tvojej ruky. Ale ty, keď napomenieš bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, on zomrie pre svoju neprávosť, ale ty vytrhneš svoju dušu zo záhuby.”Ezech. 33:1-9.

Veľkou prekážkou pri prijímaní i pri šírení pravdy je skutočnosť, že ona prináša so sebou nepríjemnosti a protivenstvá. To je jediný dôvod proti pravde, ktorý jej obhájcovia nikdy nemohli odvrátiť. Ale to neodstraší verných nasledovníkov Pána Krista. Títo neočakávajú, že pravda sa stane obľúbenou. Súc si presvedčení o svojej povinnosti, dobrovoľne berú na seba kríž, uvažujúc s apoštolom Pavlom, že…

“… terajšie okamžité ľahké naše súženie nám pôsobí nesmierne veľkú večnú tiaž slávy” (2. Kor. 4:17) ; a s jedným zo starej doby: ktorý “za väčšie bohatstvo, ako poklady Egypta, považoval pohanenie Kristovo.” Žid. 11:26.

Nech je ich vyznanie akékoľvek, sú to jedine tí, čo sú srdcom k svetu naklonení, že vždy jednajú skôr dľa chytráctva ako dľa zásady v náboženských otázkach. Máme si vyvoliť to, čo je správne, poneváč ono je správne, a nechať následky Pánu Bohu. Mužom zásad viery a odvahy tento svet dlhuje za svoje veľké reformy. A skrze takých mužov musí dielo reformy pokračovať aj v terajšej dobe. Takto povedal Pán:

“Počujte Ma, vy, ktorí znáte spravodlivosť, ľude, v ktorého v srdci je Môj zákon! Nebojte sa pohany smrteľného človeka, ani sa neľakajte ich urážok, lebo ich zožerie moľ ako rúcho a ako vlnu ich zožiera červ, ale Moja spravodlivosť bude trvať na veky a Moje spasenie od pokolenia do pokolenia.” Izai. 51 : 7, 8.

„Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč?…Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Rimanom 8,35-39.