24. Boží zákon – 10 Božích prikázaní

Boží zákon – Desať Božích prikázaní – je nástrojom, ktorým Boh chráni človeka pred ďalším zlom. Boh urobil všetko pre to, aby zreštauroval Boží obraz v človeku, ktorý bol narušený hriechom. Jeho skutky v Kristovi jasne ukazujú, akú veľkú hodnotu má človek v Jeho očiach.

Boh chce chrániť svoje deti pred zlom, no zároveň rešpektuje slobodu, ktorú im dal. Ako slobodné a mysliace bytosti nemôžeme byť držaní v pomyselnej vitríne ani neustále vedení za ruku. Boh si praje, aby sme sami pochopili a ocenili Jeho lásku a aby sme sa slobodne rozhodli žiť v súlade s Jeho vôľou. Boží zákon je preto vyjadrením Božej starostlivosti a lásky k človeku.

Čo urobíte, keď vlastníte starý vzácny obraz, ktorého autorom je slávny maliar a ktorý bol zreštaurovaný tak, že opäť žiari v pôvodnej nádhere? Určite ho budete starostlivo chrániť, aby ho nikto nepoškodil, nezničil alebo neodcudzil. Môžete ho umiestniť do vitríny z nepriestrelného skla, púšťať k nemu ľudí len na určitú vzdialenosť. Ochrana vzácnych umeleckých diel má mnoho podôb.

Často sa hovorí, že nič nepokazí len ten, kto nič nerobí. Keď sa každý z nás pozrie späť na svoju minulosť, musí priznať, že mnohým bolestiam, sklamaniam a problémom sme sa mohli vyhnúť, keby sme sa v určitých kritických chvíľach života rozhodli inak. Musíme sa však učiť výlučne na vlastných chybách a zlyhaniach? Neurobil Boh niečo, čo by nám pomohlo správne sa rozhodovať v kľúčových situáciách, aby sme si život zbytočne nekazili, nekomplikovali a neubližovali druhým?

Boh a jeho zákon. Boh už v tejto situácii niečo urobil. Pred 3500 rokmi zostúpil na horu Sinaj a povedal: „Ja som Pán, tvoj Boh…“ Poviete si: „To je Boží zákon, 10 Božích prikázaní.“ A v podstate máte pravdu. Väčšina z nás však nemá rada slová ako zákon, príkaz či pravidlo, pretože ich často vnímame ako ohrozenie slobody. Sú veci, ktoré by sme prirodzene chceli robiť, no zákaz v nás vyvoláva pocit obmedzenia.

Ešte skôr, než Boh vyhlásil 10 Božích prikázaní, pripomenul ľuďom, čo už vykonal pre ich oslobodenie z egyptského otroctva a ako ich „niesol na orlích krídlach“ (Ex 19:4). Bohu mimoriadne záleží na tom, aby sme boli slobodní a šťastní a aby sme neboli zotročení.

V 22. lekcii – Milosť a zákon sme si vysvetlili zmysel a funkciu zákona a jeho miesto v procese spasenia. V 23. lekcii – Mravný a obradný zákon sme hovorili o platnosti Božieho mravného zákona a o jeho odlišnosti od ceremoniálneho zákona. Teraz sa chceme zamerať na to, ako jednotlivé Božie prikázania chránia naše vzťahy – to najkrajšie a zároveň najkrehkejšie, čo v živote máme.

Úvod k Božím prikázaniam tvorí dôležitý kontext, ktorý nám pomáha pochopiť Boží zámer pri vydaní zákona. Hoci podľa tohto zákona budú napokon súdení všetci ľudia (Jak 2:10; Kaz 12:13–14), Boh nechce, aby bol zákon vnímaný ako chladný predpis, ktorým si človek musí slobodu zaslúžiť. Boh najskôr vyslobodil Izrael z otroctva a až potom im dal zákon. Tento poriadok jasne ukazuje, že zákon je prejavom Božej milosti a záujmu o človeka. Gramatická forma Desatora zároveň naznačuje, že Boh nechce, aby sme jeho zákon chápali ako príkaz typu:

„Pretože som vás vyslobodil, teraz musíte vypočuť všetko, čo vám poviem.“

Naopak, forma zasľúbenia (budúci čas) ukazuje, že Boh chce, aby sme jeho zákon vnímali takto:

„Ja som vás vyslobodil preto, aby ste mohli žiť novým, lepším životom.“

Na prvý pohľad môže prikázanie „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ pôsobiť sebecky. Ježiš však zdôrazňuje, že šťastní sú tí, ktorí majú čisté srdce (Matúš 5:8). Jakub túto myšlienku rozvíja ďalej:

„Umyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, ľudia dvojitej tváre!“ Jakub 4:8

Mať čisté srdce znamená mať jednotnú myseľ a jediný objekt uctievania. Boh týmto prikázaním vedie človeka k tomu, aby sa zameral na jediného pravého Boha, pretože len tak možno dosiahnuť vnútorný pokoj a skutočné šťastie.

Apoštol Pavol vyjadruje v 2. Korinťanom 3:18 dôležitý duchovný princíp: to, na čo hľadíme a čo obdivujeme, nás mení. Ak človek hľadí na dva rozdielne predmety uctievania alebo sa snaží slúžiť dvom bohom, jeho myseľ sa rozdelí. Preto prvé prikázanie vedie k tomu, aby sme uctievali výhradne pravého Boha. Nie je možné sedieť na dvoch stoličkách – duchovná jednota je kľúčom k šťastnému a naplnenému životu.

Prvé prikázanie jasne určuje, koho máme uctievať – Boha, ktorý nám dal zakúsiť oslobodenie a spasenie. Toto prikázanie zdôrazňuje, že uctievanie pravého Boha tvorí samotný základ viery.

Druhé, tretie a štvrté prikázanie vysvetľujú, ako máme Boha uctievať. Tieto prikázania upozorňujú na zásadnú pravdu, že pravému Bohu možno slúžiť aj nesprávnym spôsobom. Ak je uctievanie pokrivené, nemá pozitívnu duchovnú hodnotu, ale môže viesť k odklonu od pravdy (Genezis 4:3–7; Matúš 7:21–23). Boží zákon nás vedie k tomu, aby sme uctievali Boha autenticky a s úprimným srdcom, čo je nevyhnutné pre skutočný duchovný život.

Druhé prikázanie zdôrazňuje, že rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením musí zostať jasne zachovaný. Ak niečo vytvoríme vlastnými rukami alebo mysľou a následne to začneme uctievať alebo používať ako prostriedok na priblíženie sa k Bohu, v skutočnosti uctievame seba ako tvorcu, nie pravého Boha. Práve tento princíp stál aj pri Luciferovom páde, keď sa pokúsil zotrieť hranicu medzi Stvoriteľom a stvorením.

Toto prikázanie zároveň učí, že máme uctievať Boha priamo. Ak sa snažíme k Bohu priblížiť prostredníctvom stvorených vecí, vytvárame si o ňom skreslené predstavy a vzďaľujeme sa mu. Pravé uctievanie si nevyžaduje prostredníkov ani symboly, ktoré by deformovali náš pohľad na Boha. K Bohu môžeme prísť takí, akí sme, pretože problém hriechu nespočíva v Božom postoji k nám, ale v našom narušenom vzťahu k nemu (Ján 6:37; Genezis 3:9).

V dávnych dobách bolo meno synonymom pre charakter. Keď spoznáme Boží charakter, naučíme sa ho vážiť a nebudeme Božie meno zľahčovať, znevažovať ho v nadávkach, klebetách či ľahkovážnych vtipoch. Pán Boh túži, aby jeho meno zostalo krištáľovo čisté a nezakalené negatívnymi predstavami, ktoré ho často stavajú do zlého svetla. V našom svete, kde je Božie meno neustále skresľované, je nevyhnutné zachovať jeho jasnú a pravdivú podstatu.

Ľudia však často spájajú Božie meno s nesprávnymi predstavami, ktoré ich nechávajú nepripravenými na zložitosti života. Takéto predstavy, hoci nemajú nič spoločné so skutočným Božím charakterom, vedú k presvedčeniu, že Boh je nedostatočný alebo že zlyhal. Ak veriaci zneužívajú Božie meno na dosahovanie sebeckých či mocenských cieľov, vytvárajú tým u druhých odpor a nenávisť voči Bohu. Keď sa v Božom mene vyžaduje nezmyselná kajúcnosť alebo slepé podriaďovanie, je ťažké uveriť, že Bohu ide o zmysluplnú službu lásky, a nie o manipuláciu. Boh chce, aby jeho charakter bol pre svet zrkadlom lásky, pravdy a spravodlivosti.

Štvrté prikázanie je mimoriadne významné, a preto si zaslúži samostatnú a hlbokú pozornosť. V ďalšej časti mu bude venovaná celá hodina výkladu, aby mohlo byť preskúmané do hĺbky. V tomto bode ho však zámerne preskakujeme, aby sme mohli pokračovať v ďalších súvislostiach.

Ak majú správne vzťahy niekde fungovať, potom predovšetkým v rodine a v našich domovoch. Dnes vieme, že spôsob, akým sa dieťa bude v živote správať a ako bude nadväzovať vzťahy, je zásadne ovplyvnený príkladom, ktorý vidí vo vlastnej rodine. Ľudia, ktorí v detstve nezažili teplo lásky a nežné vzťahy, často zápasia s problémami v dospelosti. Majú ťažkosti byť láskaví, prijímať lásku, rozdávať ju a rešpektovať autoritu. Preto nie je prekvapením, že Boh kladie silný dôraz na rodinné vzťahy a dáva nám jasnú radu:

„Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ Ex 20:12

Hoci sa toto prikázanie často chápe ako výzva určená najmä deťom, automaticky zahŕňa aj rodičov. Predpokladá, že rodičia budú svojim životom poskytovať taký vzor, ktorý prirodzene vzbudí úctu a rešpekt. Rodičia majú niesť zodpovednosť za to, aby ich deti mohli vyrastať v prostredí, kde sa úcta k rodine rodí prirodzene (Ef 6:4).

Na prvý pohľad sú tieto slová jasné: „Nezabiješ.“ Je nesprávne vziať život druhému človeku. Nemáme právo zasahovať do života, ktorý môže dať iba Boh a ktorý žiadny človek nedokáže vrátiť späť. Keď Boh vyslovil prikázania na Sinaji, hodnota ľudského života bola vtedajšou kultúrou výrazne znížená. Nepriatelia boli bežne zabíjaní, nechcené deti odhadzované a tisíce ľudí vyvraždené pre malicherné príčiny.

Toto prikázanie však ide oveľa ďalej než len k zákazu priameho násilia. Zahŕňa aj záväzok nerobiť nič, čo by znižovalo kvalitu života iných, a zároveň nás vedie k zodpovednému vzťahu k vlastnému životu. Znamená to, že by sme si nemali život skracovať spôsobmi, o ktorých vieme, že jednoznačne škodia nášmu zdraviu.

Postoj k našim partnerom je dôležitým ukazovateľom našej zrelosti a duchovného stavu. Boh nás stvoril ako pohlavné bytosti a záleží mu na tom, aby naše vzťahy boli krásne, prinášali radosť a uspokojenie. Zároveň však zdôrazňuje, že manželský vzťah má jedinečné postavenie. Skutočný partnerský vzťah musí byť zodpovedný, hlboký a exkluzívny. Ak sa táto jedinečnosť naruší neverou, povrchnosťou alebo nezodpovednými vzťahmi, do manželstva vstupuje neistota, ktorá bráni tomu, aby láska mohla dosiahnuť svoju plnú zrelosť.

Tí, ktorí chcú užívať iba výhody manželského spolužitia, no odmietajú prijať zodpovednosť, ukazujú, že ešte nedosiahli skutočnú zrelosť. Takýto postoj vníma lásku len ako pocit alebo zážitok, namiesto toho, aby ju chápal ako trvalý princíp. Biblia učí, že ochota prevziať zodpovednosť za druhého človeka a za vzťah sa prejavuje vstupom do manželstva, kde sú dvaja spojení trvalým a jedinečným putom. Ježiš aj Pavol však pripomínajú, že v prostredí hriechu nemusí byť manželstvo ideálnym riešením pre každého (Mat 19:10–12; 1 Kor 7:8). Rozhodnutie vstúpiť do manželstva má byť dobrovoľné a slobodné, v súlade s tým, ako koho Boh povolal. Každý má svoj dar od Boha, jeden taký, druhý iný (1 Kor 7:7.17.20.23.24).

Na prvý pohľad ide o jasné prikázanie, ktoré sa týka zlodejov, lúpežníkov, podvodníkov a ďalších kriminálnikov. Toto Božie prikázanie však ide omnoho hlbšie, než by sa mohlo zdať.

Krádež a podvod odhaľujú postoj človeka, ktorý dovolil, aby sa majetok a veci stali dôležitejšími než ľudia. Takýto človek je ochotný iných podvádzať, ubližovať im a konať bezohľadne len preto, aby uspokojil svoje sebecké túžby. Tento postoj však vedie k odcudzeniu nielen od blížnych, ale aj od Boha. Ôsme prikázanie pripomína, že skutočné šťastie nezávisí od množstva majetku. Človek, ktorý žije v duchu nezištnosti, úcty a budovania krásnych vzťahov, si vytvára trvalé hodnoty, ktoré vedú k pravému naplneniu života.

Jedným z prejavov nezrelých vzťahov je falošné obviňovanie. Človek, ktorý takto koná, zneužíva svoju moc, postavenie alebo slová na to, aby poškodil povesť druhého. Tento postoj často vychádza z klamlivého presvedčenia, že ponižovaním iných si zvýši vlastnú hodnotu. V skutočnosti však ničí vzťahy a podkopáva vlastnú integritu.

Keď priatelia alebo známi šíria o nás klamstvá, prežívame bolesť a bezmocnosť. Ľudia totiž prirodzene viac dôverujú príbuzným a priateľom než nepriateľom. Boh tejto bolesti rozumie, pretože ju prežil v konflikte s Luciferom, ktorý začal šíriť falošné obvinenia proti nemu. Mnohí ľudia dnes prijímajú to, čo o Bohu tvrdí satan, namiesto toho, aby spoznali Boží charakter osobne.

Zrelosť sa prejavuje tým, že človek nepotrebuje vyvyšovať seba na úkor iných. Zrelý človek sa vyhýba pomste a snaží sa hovoriť o druhých dobré veci, vyzdvihovať ich kladné vlastnosti a posilňovať vzájomnú dôveru. Takto sa prejavujú Božie deti, ktoré chcú žiť v duchu lásky a milosrdenstva, aké nám Boh denne preukazuje (Mat 5:44–48).

Chamtivosť je častým prejavom vnútorne nevyrovnaného človeka, ktorý verí, že šťastie spočíva v hromadení majetku. Takýto spôsob uvažovania hovorí: „Keby som mal viac a lepšie veci ako môj sused, bol by som spokojný.“ Tento princíp dnes ovláda milióny ľudí aj celé spoločenstvá, no zabúdajú, že majetok neprináša vnútorný pokoj ani skutočnú spokojnosť.

Desiate prikázanie odhaľuje, že problémom nie je len čin, ale sebecká pohnútka. Na rozdiel od ľudských zákonov, ktoré posudzujú vonkajšie správanie, je Boží zákon jedinečný tým, že sa zameriava na motívy srdca. Len Boh dokáže neomylne posúdiť, čo človeka poháňa. Ak nás vedie strach z trestu alebo túžba po odmene, ide o sebecké motivácie, ktoré neprinesú trvalé šťastie ani nebeskú odmenu. Boh týmto prikázaním ukazuje, že pravá hodnota života spočíva vo vzťahu s ním, nie vo vonkajších veciach.

Toto prikázanie nás zároveň uistuje, že Boh nielen pozná naše pohnútky, ale je schopný ich aj zmeniť. Toto je evanjelium v zákone – nádej, že ak žijeme v správnom vzťahu s Bohom, nebudeme hľadať svoju hodnotu v chamtivosti ani v skrytých náhradách. Hebrejská štruktúra Desatora naznačuje, že život v harmónii s Bohom vedie k vnútornej premene, správnym motiváciám a pokojnému srdcu.

Desatoro Božích prikázaní nás učí, ako prejavovať pravú úctu. Prvé štyri prikázania (1.–4.) nás vedú k úcte k Bohu, piate prikázanie upriamuje pozornosť na úctu k rodičom a ďalšie štyri (6.–9.) na úctu k blížnemu – k jeho životu, rodine, majetku a povesti. Posledné prikázanie (10.) sa zameriava na čistotu nášho vnútra a varuje pred zlou žiadostivosťou. Boh nám v Desatore hovorí:

„Oslobodil som ťa od tvojej minulosti. Bol si otrokom, ale teraz si mojím dieťaťom. Ak so mnou vytvoríš správny vzťah, zmením tvoje pohnútky. Jedného dňa, keď sa ocitneš v situácii, kde si predtým zlyhal, nebudeš už chcieť konať zlo.“

Tento sľub hovorí o vnútornej transformácii, ktorá vedie k životu v súlade s Božím zákonom. Keď na tejto ceste vytrváme, Boh nás privedie do sveta, kde už nebude hriech, ale dokonalá láska a harmónia (Rim 3,31). Boží zákon už nebude existovať len na kamenných doskách, ale spasení ho budú mať napísaný vo svojich srdciach. To znamená, že s láskou a vedome budú chcieť konať to, čo je správne (Jer 24,7; Ez 36,26–27; Žid 8,7–13; 1 J 4,19). Otázka Desatora pre každého z nás znie:

„Chceš žiť vo svete, kde všetci žijú podľa týchto princípov?“

Ak je odpoveď áno, Boh ponúka oslobodenie z otroctva hriechu a vedenie na ceste k Božiemu kráľovstvu, kde bude dokonalá láska a žiadny hriech (Zj 21,27; Rim 3,8–10).

Niektorí tvrdia, že Boží zákon, tak ako je zapísaný v Ex 20 a Dt 5, patrí výlučne do rámca izraelského náboženského kultu a pre kresťanov nemá záväzný charakter. Pri hlbšom pohľade na Písmo však zistíme, že Boží zákon aj hriech, ktorý tento zákon odsudzuje, boli známe už od raja (Rim 5,12–17; Rim 7,7; Gn 3,7–21; Gn 26,1–5). Hoci je kniha Genesis prevažne historickou knihou, a nie legislatívnym textom, môžeme jasne vidieť, že jednotlivé prikázania Desatora boli platné už pred ich oficiálnym vydaním na hore Sinaj:

• 1. prikázanie: Gn 11,1–9; Rim 1,20–26.
• 2. prikázanie: Gn 31,19; Gn 35,2–4.
• 3. prikázanie: Gn 27,1–41; Žid 12,16.
• 4. prikázanie: Ex 16,27–28.
• 5. prikázanie: Gn 9,20–27.
• 6. prikázanie: Gn 4,8–15.
• 7. prikázanie: Gn 34,1–7; Gn 39,7–9.
• 8. prikázanie: Gn 31,29–37.
• 9. prikázanie: Gn 26,6–11; Gn 27,1–45.
• 10. prikázanie: Gn 3,10–11.

Boží zákon preto nie je len výsadou jednej kultúry alebo obdobia. Je to univerzálny morálny a duchovný princíp, ktorý ukazuje na vzťah medzi človekom a Bohom, ako aj na vzťahy medzi ľuďmi. Platnosť Desatora od raja až po súčasnosť zdôrazňuje jeho trvalú dôležitosť pre každého, kto túži žiť podľa Božej vôle.

Ako argument proti záväznosti Božieho zákona v novozákonnej dobe sa často uvádza skutočnosť, že Kristus aj Pavol citujú len prikázania z druhej dosky zákona. Treba však podotknúť, že zachovávanie pravidiel druhej dosky je vonkajším prejavom vernosti srdca Bohu. Príčinou nesprávnych vzťahov k blížnemu je vždy narušený vzťah k Bohu (Rim 1:18; 1 Ján 4:7–21; Jak 1:26–2:26).

Aj keď prvé štyri prikázania nie sú v Novom zákone priamo citované, neznamená to, že kresťania môžu mať iných bohov, vytvárať si modly alebo brať Božie meno nadarmo. Narážky na tieto prikázania sa v Novom zákone objavujú opakovane a systematicky, čo jasne potvrdzuje ich trvalú platnosť.

Niektorí majú problém pochopiť záver druhého prikázania, pretože v ňom vidia trestajúceho Boha. Ak rodičia nerešpektujú Boha a znižujú jeho význam, odovzdávajú deťom tragické duchovné dedičstvo. Deti potom nepochopia, aký je vzťah s Bohom krásny a povznášajúci, a stredobodom ich života sa stávajú ony samy alebo niečo iné. Boh však ukazuje, že ak mu dáme správne miesto v srdci, požehnanie presahuje jednotlivé generácie.

Keď Boh vyhlásil na Sinaji svoj zákon, ukázal tým, že v celom vesmíre panujú pevné zákonitosti. Svet neriadi slepá náhoda, ale je príčinne usporiadaný a platí v ňom zákon sejby a žatvy. Šťastie a sloboda stvorených bytostí závisí od rešpektovania týchto princípov. Ich porušovanie prináša zármutok, slzy a zmätok, či o týchto zákonoch vieme, alebo nie.

Desatoro ukazuje správne poradie hodnôt. Ak má byť človek skutočne šťastný, na prvom mieste musí byť Boh a vzťah s ním, potom rodina, blížni a až nakoniec veci. Ak je poradie obrátené, výsledkom nemôže byť vnútorný pokoj.

Niektorí vnímajú Boží zákon ako spôsob, ako si zaslúžiť Božiu lásku. V skutočnosti však prikázania nie sú zoznamom povinností, ale odpoveďou lásky na Božie prijatie v Kristovi. V nich sa zjavuje oslobodenie a obnova, ktorú ponúka láskavý Stvoriteľ a Spasiteľ. Preto mohol žalmista vyhlásiť:

„Ako som si tvoj zákon zamiloval! Zákon tvojich úst je mi drahší ako tisíce hrivien zlata alebo striebra. Trvalý pokoj majú tí, ktorí milujú tvoj zákon, o nič sa nepotknú.“ Žalm 119:97,72,165

Téma Božieho zákona a Desatora úzko súvisí s pochopením Božieho charakteru a jeho lásky k človeku, čo rozvíja tematická oblasť Boží zákon; neoddeliteľná je aj otázka milosti a zákona v článku Milosť a zákon a rozlíšenie mravného a obradného zákona v texte Mravný a obradný zákon.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.