IV. Otvorené dvere na nebi
V nasledujúcom videní sa Jánovi odhaľujú otvorené dvere na nebi (Zj 4:1) a Jána znovu zaujme ten istý hlas, ktorý ho prekvapil na začiatku videnia. „Vystúp sem“ znie výzva z výšin (Zj 4:1). To, čo vidí, potvrdzuje, že sa nachádza v novom prostredí.
„A hľa, na nebi stál trón a na tróne bol Sediaci“ Zj 4:2
Kniha Zjavenie sa zo všetkých kníh Novej zmluvy najčastejšie odvoláva na trón. Zo 62 výskytov slova „trón“ v Novej zmluve sa 47 nachádza práve v knihe Zjavenie, čo podčiarkuje výnimočný význam tohto motívu v Jánovom videní. Evanjelium podľa Matúša sa pritom o tróne zmieňuje len štyrikrát.
Táto skutočnosť poukazuje na závažnosť tém, ktoré sa viažu k trónu. Pre Jánových súčasníkov, žijúcich pod mocou pozemských trónov, najmä cisárskeho, kniha Zjavenie opakovane pripomína, že existuje trón na nebi, vyvýšený nad všetky tróny zeme. Pre čitateľov všetkých dôb, ktorí sa moci obávajú alebo po nej túžia, je posolstvo jednoznačné: nebeský trón stojí nad všetkým.
V 4. kapitole Zjavenia sa trón spomína štrnásťkrát a stáva sa ústredným motívom celej kapitoly. Tento trón je však prakticky neopísateľný. Ján sa uspokojuje len s jeho prítomnosťou a ani osoba, ktorá na ňom sedí, nie je opísaná fyzickými črtami. Používa iba prirovnania, vychádzajúce z hraníc ľudského chápania.
Namiesto detailného opisu Ján siaha po obraznom jazyku drahokamov, známych z náprsníka veľkňaza (Ex 28:17): jaspis, karneol a smaragd. Tieto obrazy naznačujú božský majestát, no zároveň vyjadrujú, že Ten, ktorý sedí na tróne, presahuje ľudský opis. Ján sa tak dostáva skôr do roviny poézie než presného popisu. Videnie je neúplné, no bohaté na duchovný význam a náznaky nebeskej slávy.
Zámer zostáva jasný – poukázať na prostredie nebeského chrámu. Dúha okolo trónu zvýrazňuje jeho veľkoleposť a žiaru. Tento obraz okamžite pripomína potopu, keď dúha slúžila ako znamenie milosti a uistenie, že spravodlivosť bude sprevádzaná milosrdenstvom. Dúha sa stáva symbolom spoľahlivosti zasľúbení, ktoré zostávajú pevné a nemenné. Keď Noách vyšiel z archy, dostal znamenie, že budúcnosť sveta je istá.
Toto uistenie sa však netýka len jeho generácie, ale celej ľudskej histórie, hoci nie všetci budú mať vzťah s Bohom ako Noách. Dúha zostáva symbolom istoty, že zasľúbenia platia a plán so svetom pokračuje.
„Dúha, ktorá sa zjavuje uprostred búrky, oblakov, bleskov a hromov, je znamením milosrdenstva, ktoré spája spravodlivosť a lásku a prináša nádej. Je to podoba slávy Hospodinovej, v ktorej sa spája nebo a zem“ Ez 1:28
Okolo trónu sedia aj dvadsaťštyri starcov. Ich vysoký vek ich symbolicky spája s obrazom sudcu s bielymi vlasmi. Sedenie na trónoch naznačuje ich účasť na súde. V 20. kapitole Zjavenia sa ich úloha ešte viac konkretizuje, keď sa podieľajú na súdnom pojednávaní. V tomto videní Ján pozoruje starcov ako bytosti oddané uctievaniu a oslave. Ich poslanie spája funkciu kňaza a sudcu, čo má korene už v Mojžišovej dobe.
Týchto dvadsaťštyri starcov, ktorí reprezentujú víťazov, nachádzame aj v Liste do Laodicey. Sú povolaní zasadnúť na trón a súdiť spolu so Synom človeka a jeho Otcom (Zj 3:21). Ich poverenie zahŕňa aj prinášanie „modlitieb Božieho ľudu“ (Zj 5:8) a jeden z nich pomáha Jánovi rozpoznať spasený ľud (Zj 7:13–14). Číslo 24 je symbolické a vychádza z čísla 12, ktoré predstavuje ľud zmluvy. Dvanásť kmeňov Izraela a dvanásť apoštolov nesie rovnaký význam, jasne potvrdený v knihe Zjavenie (Zj 1:12,14).
„Číslo 12 predstavuje Boží vyvolený ľud, zachránený Izrael a ideálny, úplný Izrael Novej zmluvy. Jánovu pozornosť nezaujíma len ich úrad sudcov, ale predovšetkým ich činnosť ako uctievajúcich kňazov. Počet 24 je zámerný, pretože súvisí so službou v chráme, ktorú vykonávali kňazi rozdelení do 24 skupín“ 1 Par 24:18
Každá z týchto skupín mala svojho vodcu, označovaného ako „veliteľ“ (1 Par 24:5). Podobne ako kňazi, aj leviti boli rozdelení do 24 skupín (1 Par 25:31) a chválili Boha hrou na harfu, podobne ako starší v knihe Zjavenie (Zj 5:8; 1 Par 25:6–31).
Prostredníctvom týchto starších Ján pozoruje nebeskú bohoslužbu, ktorá je protikladom pozemskej bohoslužby. More z priesvitného skla, ktoré je ako krištáľ, sa rozprestiera pred trónom a zvýrazňuje vesmírnu dimenziu videnia. Trón nad vodami vyjadruje vládu a moc nad stvorením. Tento obraz predstavuje Boha ako Stvoriteľa, ktorý panuje nad všetkým, čo existuje. V 1. Mojžišovej je stvorenie opísané ako víťazstvo nad vodami, ktoré symbolizujú chaos a tmu.
Téma vlády nad vodami sa objavuje aj v knihách Žalmov a Izaiáša. Keď Žalm 104 umiestňuje trón nad vodami, vyjadruje tým zvrchovanú nadvládu nad stvorením.
„Príbytky si staviaš na vodách“ Žalm 104:3
Tento obraz pravdepodobne inšpiroval aj odliate more na nádvorí chrámu (2 Par 4:2), ktoré bolo chápané ako odraz trónu. Pripomínalo, že božský Sudca a Kráľ vesmíru je zároveň Stvoriteľ – a len Stvoriteľ môže byť kráľom vesmíru. Významná je aj zmienka o sklennom mori, ktoré evokuje zázrak stvorenia, spolu s poukazom na Ducha, ktorý zohráva rozhodujúcu úlohu pri stvorení (1 Moj 1:2).
Rovnaký význam má aj videnie štyroch živých bytostí, ktoré nasleduje po sklennom mori a predstavuje poriadok zeme. V Biblii aj v prostredí starovekého Blízkeho východu číslo 4 symbolizuje pozemský svet. Vzťahuje sa na štyri svetové strany a štyri uhly zeme. Prorok Daniel hovorí o štyroch nebeských vetroch (Dan 7:2), čím vyjadruje úplnosť zemského priestoru. Rovnako spomína štyri kráľovstvá, ktoré opisujú priebeh dejín (Dan 2; 7).
Pozoruhodný je aj výzor štyroch živých bytostí. Prvá sa podobá levovi, druhá býkovi, tretia človeku a štvrtá orlovi. Tento obraz korešponduje so židovskou tradíciou – midrašom. Podľa rabína Abahua existujú štyri najmocnejšie bytosti: orol medzi vtákmi, býk medzi domácimi zvieratami, lev medzi divými zvieratami a človek ako vrchol stvorenstva.
Podľa tejto židovskej tradície tieto štyri bytosti predstavujú celé stvorenie, zatiaľ čo dvadsaťštyri starcov reprezentuje ľudstvo. Stvorenie je tak ústredným motívom videnia o tróne. Liturgia, v ktorej dvadsaťštyri starcov odpovedá na spev štyroch bytostí, kladie dôraz práve na stvorenie. Štyri bytosti sa pohybujú okolo trónu a spievajú v trojitom rytme, čím zdôrazňujú nebeskú svätosť.
„Svätý, svätý, svätý, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde“
Tento trojitý paralelizmus vyjadruje, že svätosť sa zjavuje v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Tento motív nie je nový. Prorok Izaiáš dostal rovnaké videnie (Iz 6:1–3), v ktorom sa svätosť rovnako vyhlasuje trikrát.
„Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy“ Izaiáš 6:3
Len čo tieto štyri bytosti dokončia svoj spev, dvadsaťštyri starcov padá na kolená, klaňajú sa a kladú svoje koruny pred trónom. Potom sa všetko znovu dáva do pohybu. Táto liturgická služba sa nikdy nekončí, pretože štyri živé bytosti neprestávajú opakovať svoju pieseň chvály. Táto scéna bez prestania napĺňa priestor aj čas. Krajina, predmety, hlasy, spev, slová, obrazy aj prítomné bytosti sú zjednotené v jednej chvále Stvoriteľa.
„Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle jestvovali a boli stvorené“ Zjavenie 4:11
Skutočnosť, že Boh je Stvoriteľ vesmíru a náš Stvoriteľ, ho robí hodným oslavovania ako Sudcu a Kráľa. Bez tejto pravdy oslavovanie stráca zmysel a môže sa zmeniť na modloslužbu. Buď oslavujeme Stvoriteľa, alebo zbožňujeme stvorenie. Len Stvoriteľ môže súdiť a rozhodovať o osude a spáse vesmíru, a tým aj o našom osude. Výrok „Jediný je hoden“ uzatvára scénu 4. kapitoly a ako ozvena sa vracia v 5. kapitole.
„Kto je hoden?“ Zjavenie 5:2
Otázka, ktorá zaznieva ako silný výkrik, sa vzťahuje na zapečatenú knihu v pravej ruke Sediaceho na tróne. Scéna otvára symboliku knihy a predstavuje rozhodujúci okamih v súde.
„Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ Zjavenie 5:2
Odpoveď neprichádza. Znie len mlčanie vesmíru. „Nikto ani na nebi, ani na zemi, ani pod zemou“ (Zj 5:3) nie je uznaný za hodného. Ján preto plače horkými slzami. Jeho žiaľ zasiahne jedného zo starcov, ktorý ho uisťuje a vnáša nádej do beznádeje.
„Neplač, hľa, zvíťazil lev z pokolenia Júdovho, výhonok Dávidov, aby otvoril knihu a jej sedem pečatí“ Zjavenie 5:5
To, čo Ján vidí v strede celej scény „medzi trónom“ (Zj 5:6), je paradox. Počul o levovi z Júdu, o mocnom víťazovi, no vidí obetovaného baránka. Moc je spojená so slabosťou. Baránok má siedem rohov, symbol sily, a zároveň sedem očí, čo predstavuje plnosť Ducha (Zj 5:6). Táto postava, obetovaný baránok, predstavuje Ježiša Krista, Mesiáša, syna Dávidovho, leva z kmeňa Júdovho, víťaza nad smrťou a zlom práve skrze pokorenie a smrť. Práve on pristupuje k trónu a ujíma sa zapečatenej knihy.
„Ten prišiel a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne“ Zjavenie 5:7
Ježiš Kristus teraz stojí po pravici Sediaceho na tróne. Ide o scénu, ktorú apoštol Peter chápe ako naplnenú počas šavúót, sviatku týždňov – Turíc. Vykladá ju ako uvedenie Krista na trón po jeho vzkriesení.
„Toho Ježiša vzkriesil Boh a svedkami toho sme my všetci. Keď ho Božia pravica vyvýšila a keď prijal od Otca Ducha Svätého, ktorý bol sľúbený, vylial ho a vy to teraz vidíte a počujete“ Sk 2:32–33
Tento obraz, vypožičaný zo starovekého Blízkeho východu, predstavuje rituálne obrady pri korunovácii nového kráľa. Prvou úlohou následníka trónu bolo prečítať spojeneckú zmluvu, ktorá ho viazala so zvrchovaným pánom.
Rovnako aj v Izraeli musel novo korunovaný kráľ pri korunovácii čítať zákon, teda Knihu zmluvy, aby tým vyjadril svoj záväzok vernosti voči zvrchovanému Pánovi. Ten istý scenár charakterizuje aj zmluvu pod Sínajom (2 Moj 19–20). Aj tam ľud dostáva dokument, ktorý bol popísaný po oboch stranách (2 Moj 32:15; porovnaj Zj 5:1). Aj tam je udalosť sprevádzaná hrmením, bleskami a zvukom šófaru (2 Moj 19:16; 20:18; porovnaj Zj 4:1–5).
Aj tam je prorok vyzvaný vystúpiť, aby prijal zjavenie (2 Moj 19:24; porovnaj Zj 5:10). Aj tam je ľud povolaný stať sa kráľovským kňazstvom (2 Moj 19:6; porovnaj Zj 5:10). Napokon je to aj príležitosť na vysvätenie svätyne, na zemi v 2 Moj 19–40 a v nebi v Zj 4–5. Ježišovo uvedenie na trón je preto v Zjavení vyložené ako vysvätenie svätyne. List Židom odhaľuje hlboký význam tohto obrazu.
„Zo všetkého, o čom hovoríme, je hlavné toto: Máme takého Veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ Žid 8:1–2
Tento spôsob vyjadrovania, zakorenený v levítskom obrade, bol určený na to, aby židovskí kresťania pochopili hodnotu Kristovej obete a predovšetkým jeho neprestajnú činnosť. Ježiš Kristus je živý a koná v prospech svojho ľudu. Je pozoruhodné, že scéna uvedenia na trón je zasadená do liturgického kontextu Turíc. Naznačujú to početné paralely s 2 Moj 19 a 20. kapitolou, základným textom židovskej liturgie tohto sviatku.
Kniha Skutkov apoštolov to potvrdzuje na dejinách prvých kresťanov. Uvedenie na trón v nebi je priamo spojené s Turicami na zemi. V Zjavení sú Turice, ktoré pripravujú scénu pre sedem pečatí, vo vzťahu k Veľkej noci, ktorá uvádza sedem listov. Text presne rešpektuje židovský kalendár. Turice nasledujú po Veľkej noci a uzatvárajú obdobie päťdesiatich dní (3 Moj 23:15–16). Odtiaľ pochádza názov Turice, z gréckeho „päťdesiaty“, aj hebrejský názov šavúót, teda „týždne“, označujúci sedem týždňov.
Všetky významy židovských Turíc sa napĺňajú aj v kresťanských Turiciach. Ide o čas prvotín, prvých obrátení a založenia cirkvi. Je to naplnenie zasľúbenia daného Izraelu pri vyjdení z Egypta, už pri prvých Turiciach.
„Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi“ Zj 5:10; porovnaj 2 Moj 19:6
Kresťanské Turice znamenajú začiatok vyliatia Ducha v plnosti. Text na to poukazuje obrazom siedmich Duchov (Zj 4:5). Pre kresťanov ide predovšetkým o obdobie, ktoré nasleduje po vzkriesení, o slávny čas nastúpenia na nebeský trón.
Výrazy zo Zjavenia, ktoré označujú Baránka ako leva z pokolenia Júdovho a výhonok Dávidov (Zj 5:5), pripomínajú naplnenie dávidovského zasľúbenia. V tom spočíva význam obradného postoja Syna človeka stojaceho po pravici. Na otázku: Kto je hoden otvoriť knihu, zaznie odpoveď v mohutnej nebeskej bohoslužbe. Jedine obetovaný Baránok je hoden. Celá bohoslužba rozvíja túto tému v narastajúcej sile. Najprv sa pridávajú štyri živé bytosti a dvadsaťštyri starcov, ktorí spievajú chválu a uvádzajú jej dôvod.
„Lebo si bol zabitý a svojou krvou si vykúpil Bohu ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa“ Zj 5:9
Spev sprevádza harfa a vôňa, symbol modlitieb tých, ktorí volali v nádeji (Zj 5:8). Ide o novú pieseň, dosiaľ nepočutú, nesúcu novú skúsenosť a nový život. V žalmoch tento výraz vyjadruje radikálnu premenu, prechod z tmy do svetla, od smrti k životu, a často sa spája aj s aktom stvorenia. Potom v súzvuku odpovedajú myriady anjelov: „Hoden je Baránok“ a upresňujú: „…prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5:12).
Sedem pojmov tu nie je náhodných – číslo sedem vyjadruje plnosť a zámer a zodpovedá siedmim rohom, ktoré sú symbolom moci.
Všetky stvorené bytosti vo vesmíre – „na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich“ (Zj 5:13) – sa pridávajú k nesmiernemu anjelskému chorálu. Ako ozvena opakujú posledné slová, no v opačnom poradí. Anjeli končia slovami: „…silu, česť, slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5:12). Stvorené bytosti odpovedajú: „…česť, sláva a vláda“ (Zj 5:13), aby zdôraznili harmonický súlad a jednotu s predchádzajúcim spevom.
Toto vyznanie uzatvárajú štyri živé bytosti jediným slovom, ktoré vyjadruje úplný súhlas: „Amen!“ (Zj 5:14). Scénu završuje pohľad na starcov, ktorí sa skláňajú a oslavujú. Bohoslužba sa končí tichom. V tomto bode už slová nedokážu nič viac vyjadriť. Iba ticho môže obsiahnuť nevysloviteľné.
To, čo vidíme, nie je len obraz, ale symbolický opis. Baránok je predstavený ako ten, ktorý má sedem rohov a sedem očí. Roh je v Písme symbolom moci. Keď sa hovorí, že Ježiš Kristus má sedem rohov, znamená to, že má dokonalú, plnú moc. Sedem očí, ako text vysvetľuje, sú Duchovia Boží. Tu je predstavený Svätý Duch ako plne božská osoba, ktorá sa spolu s Baránkom a Otcom podieľa na Božom tróne.
Božstvo Ducha Svätého je tu jasne zdôraznené. Duch Svätý je dokonalým Bohom v jednote s Otcom a Baránkom. Keď Zjavenie nazýva Ježiša Krista Baránkom, pripomína to konkrétnu historickú udalosť. Pri ktorej chvíli Ján videl Ježiša po prvý raz? Keď Ján Krstiteľ ukázal a povedal: „Hľa, Baránok Boží…“. Vyzeral Ježiš pri krste ako baránok? Nie. Vyzerá tak teraz? Tiež nie. Ide o funkciu, nie o vzhľad.
Zdôraznená je jeho obetná úloha. Ježiš Kristus je ten, ktorý je vždy ochotný odpustiť hriechy každému, kto k nemu príde. Každý, kto príde k tomuto Baránkovi, môže mať úžitok z obete kríža. Ten istý Baránok je v 5. kapitole predstavený aj inak: „Hľa, zvíťazil Lev z pokolenia Júdovho.“ Baránok, ktorý je zároveň Lev. Čo to znamená?
Symbolom pokolenia Júdovho bol od dávna lev. Ježiš, ktorý podľa telesného rodokmeňa pochádzal z tohto kmeňa, je tu predstavený ako Kráľ, ktorý je silný. Baránok a Lev v jednej osobe. Nežný a láskavý pre toho, kto prichádza s pokorou a ľútosťou. No pre toho, kto ho odmietne, sa jedného dňa stane silným a strašným Levom. Tieto symboly, nesené zo Starej zmluvy až do Novej zmluvy, ukazujú, že pre každého, kto príde v úprimnej ľútosti, je obeť Ježiša Krista dostatočná na odpustenie hriechov.
Preto je na tróne Otec a Syn – vždy pripravení prijať každého, kto k nim príde s úprimným a hľadajúcim srdcom.
Videnie otvorených dverí na nebi a nebeského trónu tvorí kľúčový prechod v knihe Zjavenie a prirodzene patrí do výkladu Knihy Zjavenie Jána, kde sa odhaľuje Božia zvrchovaná vláda nad dejinami; tento obraz nebeského trónu zapadá aj do širšieho rámca tematiky nebies, ktorá poukazuje na nebeskú realitu presahujúcu pozemskú moc, a zároveň úzko súvisí s témou posledných udalostí dejín, kde sa rozhodujú otázky súdu, Božej spravodlivosti a milosrdenstva; hlbšie biblické porozumenie symbolike trónu, chrámu a Božej prítomnosti ponúka aj biblické štúdium, ktoré pomáha čitateľovi vnímať nebeský pohľad na dejiny spásy.
