IV. Otvorené dvere na nebi
OBSAH
Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:
II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť
IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí
VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti
VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak
X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli
XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon
XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde
V nasledujúcom videní sa Jánovi odhaľujú otvorené dvere na nebi (Zj 4,1) a Jána znovu zaujme ten istý hlas, ktorý ho prekvapil na začiatku videnia. „Vystúp sem„, znie výzva z výšin (Zj 4,1). To, čo vidí, potvrdzuje, že sa nachádza v novom prostredí.
„A hľa, na nebi stál trón a na tróne bol Sediaci“ (Zj 4,2).
Kniha Zjavenie sa zo všetkých kníh Novej zmluvy najviac odvoláva na trón. Zo 62 výskytov slova „trón“ v Novej zmluve sa 47 nachádza v knihe Zjavenie, čo svedčí o výnimočnej dôležitosti tohto motívu v Jánovom videní. Následne sa evanjelium podľa Matúša spomína len štyrikrát.
Táto skutočnosť vyjadruje závažnosť tém, ktoré sa týkajú trónu. U Jánových súčasníkov, pre ktorých boli pozemské tróny, najmä trón cisára, priamou realitou, kniha Zjavenie opakovane pripomína, že existuje trón na nebi, vyvýšený nad všetky tróny pozemské. Pre čitateľov všetkých dôb, ktorí sa obávajú moci alebo sa o ňu usilujú, je toto posolstvo jasné: trón nebeský je najmocnejší.
V 4. kapitole Zjavenia sa trón objavuje 14-krát, čím sa stáva ústredným motívom kapitoly. Tento trón je samotný sebe prakticky neopísateľný. Ján sa uspokojuje iba so zmienkou o ňom a takisto aj osoba, ktorá sedí na tomto tróne, nie je presne opísaná. Ján neponúka fyzický vzhľad tejto postavy, len používa prirovnanie, pričom vychádza zo svojich skúseností a rámca toho, čo je schopný pochopiť a vidieť.
Namiesto detailného popisu Ján využíva obrazné zobrazenie pomocou drahokamov, ktoré sa nachádzali na náprsníku veľkňaza (Ex 28,17): jaspis, karneol a smaragd. Tieto kamene dávajú určitý náznak božského majestátu, ale súčasne naznačujú, že tá osoba, ktorá sedí na tróne, presahuje úplný popis v ľudskom ponímaní. Týmto spôsobom Ján vyjadruje skutočnosť, ktorá presahuje slová, a dostáva sa skôr do oblasti poézie ako prorockého vyjadrenia. Jeho videnie je neúplné, ale plné duchovných významov, ktoré naznačujú nebeskú slávu.
Zámer stále zostáva rovnaký – pripomenúť prostredie Božieho chrámu. Dúha okolo trónu zvýrazňuje jeho veľkoleposť a žiaru. Tento obraz dúhy vyvoláva spomienku na potopu, kedy Boh prostredníctvom tohoto znamenia uisťuje, že jeho spravodlivosť bude zmiernená milosťou. Dúha je zároveň symbolom spoľahlivosti Božích zasľúbení, ktoré môžeme vnímať ako isté a trvalé. Keď Noách vyšiel zo sebeobnovujúcej sa archy, dostal znamenie dúhy, ktorá znamenala, že budúcnosť sveta je istá. No to neplatí len pre jeho generáciu, ale aj pre celú ľudskú históriu, hoci nie všetci budú mať vzťah s Bohom podobný Noáchovmu.
Dúha predstavuje symbol Božieho uistenia, že zasľúbenia, ktoré On dal, platí a nezmení sa. Je to istota, že Boží plán so svetom bude pokračovať, a že Boh dodrží svoje slovo. S jej zjavom je zaručené, že Boh nezničí svet vodou, čo je pre nás zárukou Jeho milosti, keď prídeme s úprimným srdcom a prosbou o odpustenie.
Dúha, ktorá sa zjavuje uprostred búrky, oblakov, bleskov a hromov, je znamením Božieho milosrdenstva, ktoré prepojuje jeho spravodlivosť a lásku, aby dala nádej. Ako píše prorok Ezechiel, je to „podoba slávy Hospodinovej“ (Ez 1,28), ktorá ukazuje nekonečnú moc a veľkosť Boha, pretože v dúhe sa spája nebo a zem, zosúladené v jednom znamení.
Okolo Božieho trónu sedia aj dvadsaťštyri starcov. Vysoký vek týchto postáv ich symbolicky spája s obrazom božského sudcu so bielymi vlasmi. Ich postavenie je zároveň ukázané aj v ich mieste na trónoch, čo naznačuje ich rolu v súdnom procese. V 20. kapitole Zjavenia však získajú ešte konkrétnu úlohu súdcov, keď sa zúčastnia na súdnom pojednávaní.
V tejto vizií Ján vidí starcov, ktorí sa venujú uctievaniu a oslave Boha. Títo starci sedia na tróne podobne ako veľkňaz a sú poverení dvojitým poslaním sudcu a kňaza. Tento spojenie funkcií siaha až do Mojžišovej doby, keď kňaz vykonával zároveň funkciu sudcu. Týchto dvadsaťštyri starcov, ktoré reprezentujú víťazov, sú spomenutí v Liste do Laodicey. Sú povolaní, aby zasadli na trón a súdili spolu so Synom človeka a jeho Otcom (Zj 3,21).
Ich poverenie spočíva aj v odovzdaní „modlitieb Božieho ľudu“ (Zj 5,8) a jeden z nich pomáha Jánovi rozpoznať spasený ľud (Zj 7,13–14). Počet 24 je samozrejme symbolický, jeho základom je číslo 12, ktoré predstavuje ľud zmluvy – Izrael. Týchto 12 kmeňov v Starej zmluve a 12 apoštolov v Novej zmluve vyjadruje rovnakú symboliku, jasne potvrdenú v knihe Zjavenie (Zj 1,12.14).
Číslo 12 predstavuje Boží vyvolený ľud, zachránený Izrael a ideálny, úplný Izrael Novej zmluvy. Jánovu pozornosť nezaujíma len ich úrad sudcov, ale hlavne ich činnosť ako uctievajúcich kňazov. Počet 24 je zámerný, pretože je spojený so službou v Božom chráme, ktorú vykonávali kňazi, rozdelení do 24 skupín (1 Par 24,18).
Každá z týchto skupín mala svojho vodcu, známeho pod menom „veliteľ“ (1 Par 24,5). Podobne ako kňazi, aj leviti boli rozdelení do 24 skupín (1 Par 25,31) a chválili Boha hrou na harfu, ako aj „starší“ z knihy Zjavenie (Zj 5,8; 1 Par 25,6–31).
Prostredníctvom týchto „starších“ Ján vidí nebeskú bohoslužbu, čo je opakom pozemskej bohoslužby. More z priesvitného skla, ktoré je ako krištáľ, sa tiahne do nekonečna pred Božím trónom a ešte umocňuje vesmírnu dimenziu deja. Boží trón, vznášajúci sa nad vodami, znázorňuje Božiu vládu a moc nad vodou. Tento obraz ukazuje Boha ako Stvoriteľa, ktorý panuje nad všetkým stvorením. V prvej kapitole 1. Mojžišovej je stvorenie opísané ako víťazstvo nad vodou, ktorá predstavuje ničotu a tmu.
Tému moci a vlády nad vodami preberajú aj knihy ako Žalm a Izaiáš. Keď Žalm 104 umiestňuje Boží trón nad vodami, vyjadruje tým Božiu nadvládu nad stvorením.
„Príbytky si staviaš na vodách“. (Ž 104,3)
Tento obraz pravdepodobne inšpiroval stavbu odliatku mora na nádvorí chrámu (2 Par 4,2), ktorý bol často prirovnávaný k Božiemu trónu. Tento obraz pripomínal, že božský Sudca, Kráľ vesmíru, je zároveň Stvoriteľom – jedine Stvoriteľ je kráľom vesmíru. Významná je aj zmienka o sklennom mori, ktoré evokuje zázrak stvorenia, a je uvedená zmienkou o Božom Duchu, ktorý zohráva kľúčovú úlohu pri stvorení (1 Moj 1,2).
Rovnaký význam má aj videnie štyroch živých bytostí, ktoré nasleduje po sklennom mori a predstavujú poriadok zeme. V Biblia (a takisto v starodávnom Strednom východe) číslo 4 symbolizuje pozemský svet. Toto číslo sa vzťahuje na štyri končiny nebies a štyri uhly zeme. Prorok Daniel hovorí o štyroch nebeských vetroch (Dan 7,2), čo vyjadruje úplnosť zemského priestoru. Ďalej sa odvoláva na štyri kráľovstvá, ktoré opisujú priebeh ľudských dejín (Dan 2,7).
Na týchto štyroch živých bytostiach je pozoruhodný ich výzor. Prvá bytosť pripomína leva, druhá býka, tretia človeka a štvrtá orla. Tento obraz je v súlade so starým židovským podobenstvom alebo midrašom, ktoré používa rovnaký obraz. Podľa rabína Abahu existujú štyri mocné bytosti: orla, najmocnejší medzi vtákmi; býka, najmocnejší medzi domácimi zvieratami; leva, najmocnejší medzi divými zvieratami; a nakoniec človeka, najmocnejšieho medzi všetkými zvieratami.
Podľa tejto židovskej tradície tieto štyri zvieratá predstavujú celé stvorenie, zatiaľ čo dvadsaťštyri starcov predstavuje predovšetkým ľudský druh. Stvorenie vesmíru je teda srdcom videnia o Božom tróne. Liturgia, v ktorej dvadsaťštyri starcov odpovedá na spev štyroch živých bytostí, taktiež dáva dôraz na stvorenie. Tieto štyri bytosti sa pohybujú okolo trónu a spievajú v rytme troch, aby bolo zrejmé, že oslavujú Boha nebies.
„Svätý, svätý, svätý…, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde.“
Tento paralelizmus vyjadruje myšlienku, že Božia svätosť sa prejavuje v troch obdobiach ľudských dejín a existencie človeka: v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Tento koncept nie je nový, pretože prorok Izaiáš dostal rovnaké videnie (Iz 6,1-3), kde sa tiež trikrát prevoláva Božia svätosť.
„Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy.“ (Iz 6,3)
Len čo tieto štyri bytosti dokončili svoj spev, dvadsaťštyri starcov padá na kolená, klaňajú sa a kladú svoje koruny pred Božím trónom. Potom sa opäť všetko dá do pohybu. Táto liturgická služba sa nikdy nekončí, pretože štyri živé bytosti neprestávajú opakovať svoju pieseň chvály. Táto scéna bez prestania napĺňa priestor aj čas. Okolitá krajina, predmety, výkriky, spev, slová, obrazy a prítomné osoby, všetko je spojené v rovnakej chvále Boha ako Stvoriteľa.
„Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle jestvovali a boli stvorené.“
To, že Boh je Stvoriteľ vesmíru a náš Stvoriteľ, ho robí hodným oslavovania ako sudcu a kráľa. Bez tejto skutočnosti oslavovanie stráca svoj zmysel a môže sa stať modloslužbou. Pretože buď oslavujeme Stvoriteľa, alebo zbožňujeme stvorenie. Jedine Boh, pretože je Stvoriteľ, môže súdiť a rozhodovať o osude a spáse vesmíru, o našom osude a spasení. „Jediný Boh je hoden.“ Toto tvrdenie, ktoré uzatvára scénu 4. kapitoly, sa akoby v ozvene znova opakuje v 5. kapitole.
„Kto je hoden?“ (Zj 5,2)
Otázka, rozliehajúca sa ako silný výkrik, sa vzťahuje na zapečatenú knihu, ktorú vidí prorok v pravej ruke božského Sudcu, sediaceho na Božom tróne. Táto scéna zahŕňa symboliku zapečatenej knihy a predstavuje dôležitý moment v Božom súde.
„Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ (Zj 5,2)
Táto otázka však zostáva visieť v prázdnote. Odpovedá na ňu len mlčanie vesmíru. „Nikto ani na nebi, ani na zemi, ani pod zemou“ (Zj 5,3) nie je pokladaný za hodného. Ján preto prelieva horké slzy. Jeho žiaľ sa dotýka jedného zo starcov, ktorý ho uisťuje a prináša nádej v tejto zúfalej chvíli.
„Neplač, hľa, zvíťazil lev z pokolenia Júdovho, výhonok Dávidov, aby otvoril knihu a jej sedem pečatí.“ (Zj 5,5)
Sviatok týždňov (Turice)
To videl Ján v strede celej scény a všetkých bytostí, „medzi trónom“ (Zj 5,6). Práve počul hovoriť o vodcovi Júdu, o mocnom a víťaznom levovi – a vidí slabú obeť, obetovaného baránka. Tento paradox, ktorý spája moc so slabosťou, sa opäť objavuje u baránka už vyzbrojeného siedmimi rohmi. Inými slovami, silný baránok, ako naznačuje množstvo rohov, ktoré sú v Biblii symbolom sily, má tiež sedem očí, čo je symbolom hojnosti Ducha (Zj 5,6).
Je zrejmé, že táto osoba, obetovaný baránok, predstavuje Ježiša Krista, Mesiáša, syna Dávidovho, leva z kmeňa Júdovho (Zj 5,5), víťaza nad smrťou a zlom, práve vďaka svojmu pokoreniu a smrti. Práve tohto baránka vidí Ján približovať sa k Božiemu trónu, kde sa zmocňuje slávnej zapečatenej knihy.
„Ten prišiel a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne“ (Zj 5,7).
Ježiš Kristus teraz stojí po pravici „Sediaceho na tróne„. Je to scéna, ktorú apoštol Peter videl napĺňať sa vo chvíli šavúót (sviatok týždňov alebo Turíc) a ktorú vykladá ako predobraz uvedenia Ježiša Krista na trón po jeho vzkriesení.
„Toho Ježiša vzkriesil Boh a svedkami toho sme my všetci. Keď ho Božia pravica vyvýšila a keď prijal od Otca Ducha Svätého, ktorý bol sľúbený, vylial ho a vy to teraz vidíte a počujete“ (Sk 2,32.33).
Tento obraz, vypožičaný zo starovekého Stredného východu, predstavuje rituálne obrady pri korunovácii nového kráľa. Prvou úlohou následníka trónu bolo prečítať spojeneckú zmluvu, ktorá ho spájala s jeho zvrchovaným pánom.
Rovnako aj v Izraeli novo korunovaný kráľ musel pri korunovácii čítať zákon, „Knihu zmluvy„, aby tým vyjadril svoj vazalský záväzok voči Bohu – zvrchovanému pánovi v Izraeli. Taký istý scenár charakterizuje obrad zmluvy pod Sínajom (2 Moj 19 a 20). Aj tam ľud dostáva dokument, ktorý Boh popísal po obidvoch stranách (2 Moj 32,15; pozri Zj 5,1). Aj tam je táto udalosť sprevádzaná hrmením, bleskami a zvukom šófaru (2 Moj 19,16; 20,18; pozri Zj 4,1-5).
Aj tam je prorok vyzvaný „vystúpiť“, aby dostal Božie zjavenie (2 Moj 19,24; pozri Zj 5,10). Aj tam je ľud povolaný stať sa kráľovským kňazstvom (2 Moj 19,6; pozri Zj 5,10). Nakoniec aj tam je to príležitosť na vysvätenie svätyne (na zemi v 2 Moj 19-40 a v nebi v Zj 4 a 5). Ježišovo uvedenie na trón vykladá teda prorok v Zjavení ako vysvätenie svätyne. List Židom vysvetľuje hlboký zámer tohto obrazu.
„Zo všetkého, o čom hovorím, je hlavné toto: Máme takého Veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ (Žid 8,1.2).
Tento spôsob vyjadrovania, poznamenaný levítskym obradom, bol určený na to, aby židovskí kresťania vo svojej dobe pochopili úlohu a hodnotu Kristovej obete a predovšetkým, aby ukázal na jeho činnosť: Ježiš Kristus je živý a stále koná v náš prospech.
Je tiež zaujímavé, že táto scéna Ježišovho uvedenia na trón je umiestnená do liturgického kontextu Turíc. Naznačujú to tiež početné podobnosti s 2. knihou Mojžišovou 19. a 20. kapitolou, čo je základný text židovskej liturgie tohto sviatku. Kniha Skutky apoštolov to potvrdzuje na dejinách prvých kresťanov. Ježišovo uvedenie na trón v nebi je spojené s kresťanskými Turicami na zemi.
V knihe Zjavenie sú Turice, ktoré pripravujú scénu pre sedem pečatí, v priamom vzťahu s Veľkou nocou, ktorá uviedla sedem listov. Zjavenie teda presne dodržiava židovský kalendár. Turice nastávajú po Veľkej noci a označujú koniec päťdesiatich dní, počítajúc od druhého dňa Veľkej noci (3 Moj 23,15.16). Odtiaľ pochádza názov Turice, ktorý v gréčtine znamená „päťdesiaty“ alebo židovský názov šavúót, ktorý znamená „týždne“. Je to narážka na sedem týždňov (7×7), ktoré zahŕňajú toto obdobie.
Všetky naučenia židovských Turíc opäť nachádzame v kresťanských Turiciach. Je to tiež doba prvotín, prvých obrátení ku kresťanstvu a založenie cirkvi. Je to čas, keď sa plní sen, ktorý Boh predložil Izraelcom pri vyjdení z Egypta, v čase prvých Turíc.
„Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi“ (Zj 5,10; pozri 2 Moj 19,6).
Kresťanské Turice teda znamenajú počiatok vyliatia Ducha v plnosti. Náš úryvok na to naráža v zmienke o „siedmich Božích duchoch“ (Zj 4,5). Pre kresťanov je to však predovšetkým doba, ktorá nasleduje po Ježišovom vzkriesení, slávna doba jeho nástupu na nebeský trón.
Výrazy textu z knihy Zjavenie, ktoré označujú Baránka ako „leva z pokolenia Júdovho, výhonok Dávidov“ (Zj 5,5), to zrejme pripomínajú. Staré zasľúbenie o večnej dávidovskej dynastii sa naplnilo. V tom je zmysel tohto obradného postoja Syna človeka, stojaceho po pravici Božej. Celé nebo je tým dojaté. Na položenú otázku: „Kto je hoden otvoriť knihu?“ zaznie odpoveď v podivuhodnej bohoslužbe, do ktorej sa zapája celý vesmír. Jedine obetovaný Baránok je „hoden“. Celá bohoslužba rozvádza túto tému v silnejúcom štvordobom takte.
1. Najprv sú to štyri živé bytosti a dvadsaťštyri starcov, ktorí spievajú: „Hoden si“ a uvedený je aj dôvod:
„Lebo si bol zabitý a svojou krvou vykúpil si Bohu ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa“ (Zj 5,9).
Spev je sprevádzaný harfou. Do hudby sa mieša vôňa, symbol modlitieb všetkých tých, ktorí volali v nádeji (Zj 5,8). Tento spev je úplne jedinečný, až doteraz nikdy neslýchaný, nová báseň, nové pocity, nová melódia: je to „nová pieseň“ (Zj 5,9). Tento výraz je v žalmoch veľmi častý na vyjadrenie chvály Bohu a prežitia radikálnej zmeny – na ceste z tmy k svetlu, od smrti k životu. Rovnaký výraz sa obvykle objavuje v súvislosti so stvorením.
2. Potom v súzvuku odpovedajú myriady anjelov: „Hoden je Baránok“ a upresňujú: „…prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5,12). Akoby náhodou sedem pojmov – číslo 7 však vyjadruje zámer – malo zodpovedať siedmim rohom, symbolom jeho moci.
3. Všetky stvorené bytosti vo vesmíre „na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich“ (Zj 5,13) sa pridáva k nesmiernemu anjelskému chorálu, z ktorého ako ozvena opakujú posledné slová, no teraz v opačnom poradí. Anjeli končia svoju odpoveď slovami: „…silu, česť, slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5,12). Stvorené bytosti celého vesmíru odpovedajú: „…česť, sláva a vláda“ (Zj 5,13). Možno preto, aby zdôraznili svoj harmonický súlad a jednotu s predchádzajúcim spevom.
4. Toto vyznanie nakoniec uzatvárajú štyri živé bytosti, a to jediným slovom, ktoré vyjadruje súhlas s týmto vyznaním: „Amen!“ (Zj 5,14) Scénu uzatvára pohľad na starcov, ktorí sa skláňajú a oslavujú. Bohoslužba sa končí tichom. V tomto štádiu už slová nedokážu nič viac vysloviť. Iba ticho môže vyjadriť nevysloviteľné.
Baránok a Lev
To, čo vidíme, nie je len fotografia, ale symbolický popis. Baránok je predstavený ako ten, ktorý má sedem rohov a sedem očí. Roh je symbolom moci. Keď sa povie, že Ježiš Kristus mal sedem rohov, znamená to, že má dokonalú moc. A sedem očí, ako je vysvetlené priamo v texte, sú duchovia Boží. Tu je predstavený Svätý Duch ako dokonalý Boh, ktorý sa spolu s Baránkom a s Otcom delí o Boží trón.
Božstvo Ducha Svätého je tu zdôraznené. Duch Svätý je ten, ktorý je dokonalým Bohom v jednote s Otcom a Baránkom. Keď Zjavenie nazýva Ježiša Krista Baránkom, čo to pripomína? Pri ktorej udalosti Ján videl prvýkrát Ježiša?
Keď Ján Krstiteľ ukázal svojou rukou: „Hľa, Baránok Boží …“ Bol Ježiš vtedy pri krste ako baránok? Nie. Vyzerá teraz Ježiš Kristus ako Baránok? Nie. Ale to nám poukazuje na jeho funkciu. Je tu zdôraznená jeho hlavná obetná funkcia. Ježiš Kristus je ten, ktorý je vždy ochotný odpustiť naše hriechy, keď k nemu prídeme. Každý, kto príde k tomuto Baránkovi, môže mať úžitok z jeho obete, prinesenej na kríži. Tento Baránok je nám predstavený aj v 5. kapitole: „Hľa zvíťazil lev z pokolenia Júdovho.“ Čo všetko je vo videní možné? Baránok, ktorý je zároveň levom. Čo to chce povedať? Lev?
Symbolom pokolenia Júdovho oddávna bol lev, a Ježiš, ktorý podľa telesného rodokmeňa pochádzal z kmeňa Júdovho, je tu predstavený ako kráľ, ktorý je silný. Baránok, ktorý je aj levom. Nežný, láskavý, ku ktorému keď prídeme, je vždy ochotný odpustiť nám. Keď ho ale odmietneme, bude pre nás jedného dňa silným a strašným levom. Všetky tieto symboly v Starej Zmluve a prenesené až do Nového Zákona ukazujú, že pre každého, kto príde v úprimnej ľútosti, je obeť Ježiša Krista dostatočná na odpustenie jeho hriechov.
A preto je na tróne Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý — vždy ochotní prijať každého, kto k nim príde s úprimným a hľadajúcim srdcom.
