fbpx
Zmeň svoj život
BibliaBiblické štúdium 21-30

28. Boží súd a tisícročie

Keď niektorí z nás počujú slová „súd“ alebo „spravodlivosť“, automaticky myslia na trest. Spravodlivosť chápeme bežne ako „dostať to, čo si človek zaslúži“. Známy cynik H. L. Mencken raz povedal: „Nespravodlivosť sa dá relatívne ľahko zniesť; to, čo nám nevonia, je spravodlivosť.“ Boh oznámil, že jedného dňa bude súdiť svet (Sk 17,13). Každý dostane odmenu za to, čo robil v živote (2 Kor 5,10). A práve z toho máme strach. Vieme, že by bolo veľmi nepríjemné, keby dokonalá Božia spravodlivosť nám vymerala to, čo si zaslúžime. V posledných dvoch štúdiách (Dan 7. a 8. kap.) sme hovorili o tom, že Boží súd nie je strašiak, ktorého by sme sa mali báť a triasť sa pred ním, ale že je to evanjelium, dobrá správa. Ako je to možné? Pri našom ďalšom štúdiu si všimnime časového rozvrstvenie v dejinách, starozákonné pozadie súdu, dôvody a význam Božieho súdu.

Náčrt

1. Boží súd – 2 K 5,10; J 5,24.25.29; Ž 26,1; Jr 25,31; Rim 3,4; Zj 14,7
2. Tisícročie – Zj 20, 1; Te 4,17; 2 Te 2,7-8; J 14,3; Jr 4,23-27; 1 K 6,2-3; Žid 12,29

1. Boží súd – 2 K 5,10; J 5,24.25.29; Ž 26,1; Jr 25,31; Rim 3,4; Zj 14,7
A. Časové zaradenie súdu v dejinách

Boží súd sa skladá z niekoľkých fáz:

Aa) Boží súd na kríži
Ježiš hovorí o súde: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von.“ (J 12,31) Súd spája so svojím „povýšením“ na kríž (v. 32). Dosiahlo sa ním „vyvrhnutie“ satana (Zj 12,7) a „pritiahnutie“ ľudí k Bohu (Ján 12,32).

Na kríži Boh súdil celé ľudstvo v osobe Ježiša Krista. Prišiel „v tele, ako má hriešny človek“ (Rim 8,3), vzal na seba všetky hriechy všetkých ľudí všetkých čias (1 Kor 15,3; 2 Kor 5,21). Na kríži Boh odsúdil hriech v osobe svojho Syna. V jeho smrti bolo na smrť odsúdené celé hriešne ľudstvo (Rim 8,3), a satan tak stratil právo na ľudí kvôli ich hriechom (J 12,31). Kristus porazil satana, zasadil mu smrteľnú ranu (viď proroctvo v raji).

V nedeľu ráno Boh vidí toho, ktorý „nepoznal hriech“ (2 Kor 5,21) a ktorého nebolo možné zo žiadneho hriechu obviniť (Ján 8,46). Preto ho vzkriesil, a tak v ňom splnil všetky zasľúbenia pre ľudí (Sk 13,23.33). Všetky Božie zasľúbenia teraz platia pre každého človeka, ktorý má správny vzťah k Ježišovi Kristovi (2 K 1,20). Zatiaľ čo na kríži bolo celé hriešne ľudstvo v Kristovi odsúdené, pri vzkriesení bolo bezhriešne ľudstvo v Kristovi povolané k životu.

Tento súd sa týka každého človeka (Ján 12,32). Každý z nás bol odsúdený na kríži v osobe nášho zástupcu. Jeho odsúdenie je naším odsúdením. Jeho ospravedlnenie je naším ospravedlnením a jeho vzkriesenie je súčasne vzkriesením pre tých, ktorí sa stotožnia s Ježišom Kristom. Na kríži a pri vzkriesení Krista bolo celé ľudstvo súdené negatívne i pozitívne.

Ab) Zvestovanie evanjelia
Druhá fáza súdu je podľa Jána súd daný zvestovaním evanjelia. Táto fáza priamo nadväzuje na prvý. Kázaním evanjelia sú ľudia vyzývaní k rozhodnutiu, ako zareagujú na súd, ktorý sa odohral na kríži. Kedykoľvek je ľuďom predstavený Kristus a jeho kríž, nastáva súd (Jn 3,14-21). Do našej duchovnej temnoty zasvietilo v Ježišovi svetlo a každý musí zareagovať – ​​pozitívne alebo negatívne. Naša odpoveď je otázkou života a smrti (J 5,24.25).

Každý z nás, keď počuje zvesť evanjelia, si vyberá: buď sa stotožníme s hriechom, ktorý bol odsúdený na kríži, alebo s Kristom, ktorý bol vyvýšený pri vzkriesení. Tým, ako sa staviame ku Kristovi, vyslovujeme súd sami nad sebou.

Ac) Boží súd na konci vekov
Tretia a posledná fáza Božieho súdu prebieha na konci vekov (Ján 5,27-30; 12,48). Tento súd je však len potvrdením toho, čo ukázali prvé dve fázy. Nikto v tejto fáze nebude súdený inak, než ako sa rozhodol svojou reakciou na zvestovanie evanjelia (Ján 12,48). Keď teraz zavrhujeme slová života, na súde sa stretneme s konečným dôsledkom (Ján 5,45). Pretože táto fáza je len potvrdením toho, pre čo sme sa sami rozhodli už predtým, veriaci, ktorý prijal Ježiša Krista, nemajú dôvod sa jej báť. Tí, ktorí sú v Kristovi teraz, budú nájdení v ňom aj potom pri konečnom súde.

Tento eschatologický posledný súd sa skladá z troch častí:

a) Prvá prebieha ešte pred príchodom Ježiša Krista. Ježiš povedal, že bude „vzkriesenie k životu“ a „vzkriesenie k smrti“ (Ján 5,29). Pretože „vzkriesenie k životu“ prebehne pri jeho druhom príchode (Mat 16,27; L 14,14; J 12,48), je zrejmé, že tento súd musel nastať ešte skôr. Ježiš hovorí o tých, „ktorí boli hodní dosiahnuť budúceho veku a vzkriesenia, ukazuje na to, že musí prebehnúť nejaký proces, v ktorom sa rozhodne, na akom vzkriesení bude mať podiel každý človek, pretože vzkriesení budú všetci (J 5,28).

Vzkriesenie k životu alebo premena „v okamihu, až sa naposledy ozve poľnica“ (1 Kor 15,52), sú ovocím a dôkazom predchádzajúceho súdu. O tomto predadventnom súde (tj. súde, ktorý prebehne ešte pred druhým príchodom Krista) sme hovorili naposledy pri našom štúdiu Da 7. a 8. kapitoly.

b) Súd počas tisícročí;
c) Súd na konci tisícročia – tretia a záverečná fáza posledného súdu. (Viď. ďalej)

B. Starozákonné pozadie

Keď myslíme na Božiu spravodlivosť a Boží súd, väčšina z nás si predstaví súd tak, ako ho poznáme z našej doby. A pretože najviac súdnych správ, s ktorými prídeme do styku, sa týka trestného práva, desíme sa predstavy, že by sme mali stáť pred podobným súdom, a dokonca ešte zbavení všetky nedokonalostí ľudskej spravodlivosti (ktorú ľudia niekedy obratne dokážu využiť vo svoj prospech). Uvedomujeme si, že nie sme dosť dobrí pre to, aby sme sa dali do Božieho kráľovstva, žiadny advokát by nebol schopný zaručiť nám kladný výsledok.

Ak sa pozeráme na učenie o súde v kontexte modernej právnej praxe, nie je divu, že nás súd napĺňa viac strachom než útechou. Biblická idea súdu však zahŕňa podstatné odlišnosti. Tým sa celý koncept súdu dostáva do úplne nového svetla.

Starozákonná spravodlivosť obsahovala oveľa viac, než len trestnú funkciu. Zákon sa dotýkal každého aspektu bežného života. Izraelský súd okrem trestnej funkcie vykonával množstvo úkonov, ktoré by sme zaradili medzi sociálne a dobročinné služby. Slúžil tiež ako arbiter (rozhodca) pri sporoch a v hádkach. Ľudia mohli prísť pred súd s čímkoľvek, čo narúšalo ich pokoj a spolužitie v komunite. Súd zároveň plnil aj funkciu akéhosi ombudsmana, ktorý sa snažil vyriešiť nespokojnosť, či už s dodaným tovarom, službami alebo vzťahmi. Rozhodoval o otázkach dedičstva, manželstva.

Pretože hlavným cieľom súdneho procesu bolo obnovenie pokoja medzi susedmi, rodinami, hlavný dôraz sa nepokladal na to, aby sa zistilo, ktorý zákon bol prestúpený, prípadne koho treba potrestať. Súdu išlo predovšetkým o to, aby vyriešil spory, pomohol ľuďom domáhať sa ich práv. Bola to akási „organizácia zmierenia“, ktorá sa starala o blaho spoločenstva, o zmierenie a nápravu vzťahov. Namiesto toho, aby zlodeja, ktorý ukradol ovcu, poslala do väzenia, prinútila ho, aby ovcu nahradil a opäť žil v izbe s jej majiteľom.

Rút z biblického príbehu bola vdovou. Byť vdovou v vtedajšej izraelskej spoločnosti s dominantným postavením mužov znamenalo žiť bez podpory, príjmu, byť úplne vydaný napospas okolnostiam a biede. Žili však dvaja vzdialení príbuzní jej mŕtveho manžela, ktorí, keby chceli, mohli sa o ňu postarať. Rút pociťovala náklonnosť k Boazovi, ktorý však bol medzi príbuznými až druhý v poradí.

Ak sa Boaz chcel s ňou oženiť, prvý príbuzný sa musel vzdať svojho práva na Rút. Boaz teda zvolal do brány mesta súd, ktorý mal preniesť na neho právnu zodpovednosť za Rút. To jasne ukazuje, že cieľom súdu nie je niekoho potrestať, ale pomôcť vyriešiť problém. Súd oficiálne potvrdzuje riešenie, ku ktorému Boaz a druhý príbuzný došli.

Na izraelskom súde neexistoval obhajca. V hebrejčine pre to dokonca ani neexistuje termín. Povinnosťou sudcu bolo stáť na strane obžalovaného a dohliadnuť, aby jeho práva neboli pošliapané. Po vypočutí svedkov bol vynesený verdikt viny alebo neviny. Len vtedy, ak dôkazy o vine boli nezvratné, sudca opustil svoju úlohu obhajcu a vyniesol rozsudok o vine. Rozsudok sa vynášal ani nie tak za účelom trestu, ako skôr preto, aby sa spor uzavrel a nastolili sa pôvodné vzťahy.

Keď mal Izraelec problém, automaticky šiel na súd, pretože sa spoliehal, že tu sa môže domáhať spravodlivosti. Pretože ľudia tej doby boli neustále vystavení takému spôsobu riešenia problémov, starozákonný človek nemal zo súdu strach. Súd je niečo, po čom bytostne túži (Ž 7,9; 26,1; 35,24; 43,1; 54,3). Myšlienka na súd potešovala tých, ktorí boli utláčaní, komu sa diala nespravodlivosť. Hebrejské slovo pre spravodlivosť „mišpat“ vlastne pochádza z koreňa, ktorý znamená zasadzovať sa o priaznivý verdikt, presadzovať právo, dojednať pravdu.

Je potrebné si uvedomiť, že v biblických dobách (zvlášť v dobe kráľovskej a po nej) takmer neexistovala stredná spoločenská trieda. Malá hŕstka ľudí mala moc i vplyv a utláčali obrovskú väčšinu. Utláčaní po spravodlivosti túžili, utláčatelia jej zas nepriali. Pre týchto ľudí bol súd niečo, čo im pomohlo, ospravedlnilo ich. Náš strach zo súdu je daný tým, že sa stotožňujeme skôr s utláčateľmi než s utláčanými.

C. Dôvod a význam Božieho súdu
1) Vo vzťahu k človeku

Keď si teda uvedomíme, čo mali biblickí pisatelia na mysli, keď hovoria o súde, nemusíme mať strach z toho, že Boh „sa súdi s každým tvorom“ (Jer 25,31). Ježiš je naším sudcom (2 Tim 4,1) a on je na našej strane, chce nás oslobodiť, chce, aby sa diala spravodlivosť. Kristus rozprával podobenstvo o neodbytnej vdove a nespravodlivom sudcovi (L 18,1-8). Pretože žena v podobenstve bola vdovou (podobne ako Rút), na základe jej núdze a potrieb bolo jasné, že verdikt bude pre ňu priaznivý, že právo je na jej strane. Sudca však odmietal urobiť to, čo bolo jeho povinnosťou.

Nakoniec už vdova odmietla čakať ďalej, a naliehala, aby sa jej sudca „zastal proti jej odporcovi“ (v. 3). Sudca si uvedomil, že prípad už ďalej nemôže odkladať, a tak vyniesol rozsudok v jej prospech. Ak sa táto žena mohla dovolať spravodlivosti aj napriek neochotnosti sudcu, o čo skôr tí, ktorí sa spoliehajú na spravodlivého sudcu, Boha samého, dôjdu spravodlivosti!

Nádhernú ilustráciu toho, čo znamená Boží súd a čo Boh zamýšľa pre svoj ľud, keď zasľubuje súd, nachádzame u proroka Zachariáša 3,1-5. V príbehu je ukázaný vesmírny dosah Božieho súdu. Veľkňaz Jozua stojí ako obžalovaný pred anjelom Hospodinovým, ktorý je sudcom. Žalobník je satan – jeho meno vlastne znamená nepriateľ, žalobník, útočník.

Satan s posmechom útočí na náboženského vodcu, ktorý predstavuje Boží ľud, a odsudzuje ho za jeho špinavé rúcho. Stav oblečenia veľkňaza predstavuje nečistotu a poškvrnenie. Žiadny veľkňaz by si nedovolil mať znečistené rúcho. Ale Jozua má nečisté rúcho – zhrešil proti Bohu. Túto skutočnosť, jeho vinu, súd nespochybňuje.

Avšak cieľom biblického súdu nie je trest, ale obnova a zmierenie. Boh Jozuu netrestá, ale odstraňuje jeho rúcho, dáva mu čistý odev, odpúšťa jeho vinu a požaduje len, „aby chodil po jeho cestách a zachovával jeho nariadenie“ (v. 7). To je to, čo Boh chce vykonať na súde pre každého, kto vyzná svoj hriech, túži po správnom vzťahu s Bohom a prijme jeho ponuku spasenia.

Boh nie je vesmírnym policajtom, ktorý čaká na to, až urobíme nejaký priestupok, aby nás zaň mohol potrestať. Boh chce, aby každý bol spasený (2 Pt 3,9; 1 Tim 2,4). Ak sa dopustíme nejakého hriechu, Boh nás neodsudzuje, ale ide za nami a ponúka nám pokánie.
Prvoradou úlohou Božieho súdu vo vzťahu k človeku je zachrániť ho, zastať sa ho, vyslobodiť ho. Boží súd vynesie rozsudok v prospech tých, ktorí Boha milujú a počúvajú.

Jedine na základe pochopenia tejto dôležitej biblickej pravdy o Božom súde je možné budovať správny vzťah k Bohu. Keď je naše konanie motivované strachom zo súdu, z toho, ako na ňom dopadneme, potom všetko, čo vykonáme pre svoje spasenie, bude poškvrnené vinou a strachom, a výsledkom budú zákonnícke skutky a nesprávny, narušený postoj k Bohu. Ježiš povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Ján 14,15) Ján dodáva:

„Láska nepozná strach; dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach pôsobí utrpenie (muky), a kto sa bojí, nedošiel dokonalosti v láske.“ (1 Ján 4,18) Keď však Boh dobre vie, kto v neho verí (2 Tim 2,19), je súd taký dôležitý? To nás privádza k téme vesmírneho konfliktu medzi dobrom a zlom.

2) Vo vzťahu k Bohu

Keď prvý anjel zo Zj 14,7 ohlasuje začiatok posledného Božieho súdu – oznamuje, že „prišla hodina jeho súdu“, je možné to chápať nielen ako súd, v ktorom súdi Boh, ale v ktorom zároveň aj on sám je posudzovaný. Apoštol Pavol tiež hovorí, že Boh sa nechá posúdiť (Rim 3,4). Boh nie je súdený preto, že ho niekto na súd predvolal. Boh sa sám dobrovoľne nechá posúdiť, a to tak, že zjavuje, ako v dejinách zaobchádzal s hriechom a hriešnikmi.

Prvotným zmyslom súdu nie je naše spasenie (to je jeden z výsledkov). Spasenie nemá totiž zmysel, ak Boh je taký, ako ho satan predstavil. Satan Boha obvinil, že je krutým, neláskavým, absolutistickým vládcom, ktorý používa na dosiahnutie svojich cieľov silu, zastrašovanie (Gn 3,1-6). Boh tieto obvinenia nemôže vyvrátiť ani použitím svojej moci (ak ste obvinení zo zneužívania moci, jej použitie by situáciu nevyriešilo, ale len zhoršilo), ani ignorovanie toho, z čoho ho satan obvinil.

Boží súd zreteľne odhaľuje, aká je podstata zla a satanovej vzbury. Súd celému vesmíru ukáže skutočnú podstatu Božieho charakteru, a to práve na základe vzťahu k tým, ktorí s Bohom nesúhlasili. Charakter sa najlepšie prejaví tým, ako zaobchádzate so svojimi nepriateľmi. Význam a zmysel Božieho súdu sa dá do hĺbky pochopiť len na pozadí vesmírneho zápasu medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, Kristom a satanom.

3) Vo vzťahu k vesmíru

Existuje však ešte jeden aspekt Božieho súdu. Satan obviňuje nielen Boha, ale aj ľudí. V knihe Zjavenie je satan nazvaný „žalobcom bratov“ (Zj 12,10). Keď satan obviňoval Boha, jeho obvinenia boli falošné. Kristova smrť to raz navždy dokázala pred celým vesmírom (j 12,31.32; Zj 12,10). Keď však obviňuje nás ľudí, má čiastočnú pravdu: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (L 15,2) Inými slovami: „Ako môže Svätý prijať tých, ktorí sú nesvätí? Ak je možné odpustiť hriešnikom, prečo satan a jeho anjeli boli z neba zvrhnutí a odsúdení, zatiaľ čo iní hriešnici budú do neba prijatí?“

Satan a jedna tretina anjelov sa rozhodli zneužiť svoju slobodu a možnosť voľby proti Bohu (Zj 12,4; 2 Pt 2,4). Kvôli pokoju v nebi nakoniec museli opustiť svoje postavenie (Ju 6). Je teda prirodzené, že tí ktorí Bohu verní zostali, budú veľmi opatrní vo vzťahu k tým, ktorí sa pridali na stranu vzbúrencov proti Bohu. Nepadlé bytosti videli, aké utrpenie a zmätok hriech priniesol do vesmíru. Biblia zaznamenáva, že nebeské bytosti veľmi pozorne sledujú záležitosti, ktoré sa týkajú nášho spasenia (1 Pt 1,12; Ef 3,10; 1 K 4,9; Ex 25,20).

Existuje nejaká záruka, že nebo nebude znovu infikované vírusom hriechu? Posledný súd teda ukazuje pred celým vesmírom, prečo Boh rozhodol tak, ako rozhodol. Ukazuje, že ľudia, ktorí budú spasení, získajú nový domov na základe svojho vzťahu k Ježišovi Kristovi. Zároveň dokazuje, že tí, ktorí spasení nebudú, sú odsúdení na základe svojej zatvrdnutosti, nevyliečiteľného odboja. Pretože Boh riadi vesmír na základe slobody a rešpektovania rozhodnutia stvorených bytostí, nemôže ani ako všemocný Boh vyvrátiť ich rozhodnutie.

Boží súd podáva dôkazy o vzťahu vykúpených k Ježišovi Kristovi. Týmto spôsobom odstraňuje akékoľvek podozrenie alebo strach, že by zachránení ľudia mohli byť pôvodcami nového konfliktu. Tento súd je príležitosťou, ako Boh môže dokázať, že mu vždy išlo o zmierenie a nápravu.

2. Tisícročie – Zj 20, 1; Te 4,17; 2 Te 2,7-8; J 14,3; Jr 4,23-27; 1 K 6,2-3; Žid 12,29
1) Udalosť pred tisícročím

Je zaujímavé, že 20. kapitola Zjavenia oddeľuje „vzkriesenie k životu“ od „vzkriesenia k súdu“ tisícročným obdobím (v. 4.5.). To je jediné miesto Biblie, ktoré hovorí priamo o tisícročnom kráľovstve, niekedy nazývanom milénium (z latinského mille = tisíc a annus = rok). Všimnime si, ktoré udalosti obklopujú tento časový úsek.

a) Druhý príchod Ježiša Krista. Pretože kapitoly 19. a 20. sú jedným celkom a nie je medzi nimi žiadny predel, je dôležité si uvedomiť, že z veršov 19. kap. 11-21, tesne predchádzajúcich začiatok milénia, jasne vyplýva, že tisícročie sa začína návratom Ježiša Krista. Drak, šelma a falošný prorok bojujú proti Božiemu ľudu (Zj 16,13), a Kristovým príchodom je zničená šelma a falošný prorok (19,19.20). Ďalšia kapitola ukazuje na osud draka.

b) Zničenie bezbožných. Keď Ježiš rozprával podobenstvo o kúkoli a pšenici, ukázal na zničenie bezbožných pri druhom príchode (Mat 13,30.38.39). Bezbožní budú zničení slávou príchodu Krista (2 Tes 2,7.8; Iz 24,6; 26,21; Zj 19,21). Nepochopenie tejto skutočnosti spôsobilo mnoho zmätkov pri výklade milénia.

c) Vzkriesenie a premenenie spravodlivých. Pri druhom príchode nastáva prvé vzkriesenie. Spravodliví, „blahoslavení a svätí“, nad ktorými „druhá smrť nemá moc“, majú „podiel na prvom vzkriesení“, „Boh a Kristus ich urobia svojimi kňazmi a budú s ním kraľovať tisíc rokov“ (Zj 20,6). Tí, ktorí sa ako živí dožijú druhého príchodu, budú „spolu s nimi uchvátení v oblakoch hore v ústrety Pánovi“ (1 Tes 4,17). Tak sa splní zasľúbenie, ktoré Kristus dal svojim učeníkom pred svojím odchodom:

„Prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli, kde som ja (v dome môjho Otca).“ (Ján 14,2-3) Jediná skupina ľudí, o ktorých sme do tejto doby nehovorili, sú mŕtvi bezbožní. Zjavenie o nich hovorí: „Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov.“ (20,5)

d) Zem je spustošená. Po zničení bezbožných a odchode spravodlivých do neba krajina zostáva na čas bez obyvateľov. Existujú texty už v SZ, ktoré naznačujú, že sa tak stane (Jer 4,23-27). Zem je zdevastovaná po siedmich posledných ranách (Zj 16), telá bezbožných nie sú pochované.

e) Satan je zviazaný. Pretože na zemi nie sú žiadni obyvatelia, satan nemá koho zvádzať. Prvýkrát od svojej vzbury v nebesiach proti Bohu je bez práce. Je zviazaný okolnosťami, nie doslovnou reťazou, veď je duchovná bytosť. Potom, čo v izraelskej svätyni bolo v Deň zmierenia dokončené zmierenie, kozol pre Azazela (symbol Satana) bol vyhnaný do neobývanej oblasti zeme (Lv 16,22). Zdevastovaná krajina je predstavená v texte ako „abysos“ – priepasť (Zj 20,1-3). Satan nemá koho prenasledovať, zvádzať.

2) Udalosti počas tisícročí

a) Spravodliví vládnu s Kristom v nebi. Teraz sa naplnili slová z Da 7,27: „Kráľovstvo, vladárstvo a veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú dané ľudu svätých Najvyššieho“.

b) Bezbožní sú súdení. Činnosť spravodlivých počas tisícročia je uvedená takto: „Videl som tróny a na nich zasadli tí, ktorým bol zverení súd.“ (Zj 20,4) Súdení sú bezbožní mŕtvi, súdení sú aj padlí anjeli (1 K 6,2-3). Účasť na súde majú teraz tí, ktorí boli predtým prenasledovaní. Tento súd nerozhoduje o tom, kto bude spasený, a kto nie. To ukázal predadventný súd. Tento súd má iný zmysel.

Koniec 19. kapitoly Zjavenia predstavil Krista s mečom v ústach. Meč znamená rozdelenie. Druhý príchod navždy a nezvratne rozdelil ľudstvo na dve skupiny. Rozdelení sú manželia, rodiny, priatelia, spolupracovníčky, kolegovia (L 17,34-36). Otázka, ktorá prirodzene vznikne v mysli spasených, je: „Prečo aj oni nie sú tu s nami? Prečo títo ľudia nie sú spasení? Veď tiež boli veriaci!“ (Mt 7,22; L 13,26) Pretože Boží spôsob vlády je otvorený – nekuje tajné plány, Boh necháva posúdiť všetky svoje súdne výroky.

Spravodliví majú dostatok času, aby sa presvedčili, že Boh rešpektoval slobodné rozhodnutie každého človeka, nikomu nekrivdil, urobil maximum pre spasenie všetkých. Pre budúci pokoj vo vesmíre je dôležité, aby sa každý presvedčil, že Boh už viac nemohol pre spasenie týchto ľudí urobiť.

c) Satan je spútaný na zemi. Satan nemá žiadnu prácu, je nútený uvedomovať si, kam ho vzbura zaviedla, aké sú jej výsledky, akú zodpovednosť mal za celú záležitosť. Zostáva mu hrozné očakávanie súdu.

3) Udalosti po tisícročí

a) Vzkriesenie bezbožných. Tisícročie sa začalo vzkriesením – vzkriesením spasených, a tiež končí vzkriesením – vzkriesením bezbožných. „Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov.“ „Potom musí byť (satan) ešte na krátky čas prepustený.“ (V. 3.) „Až sa dovŕši tisíc rokov, bude satan prepustený … vyjde, aby oklamal národy.“ (V. 7.8.) Druhé vzkriesenie je vzkriesenie bezbožných na konci tisícročia. Ježiš ho nazýva „vzkriesením na súd“ (Ján 5,29).

b) Satan je rozviazaný. Vo chvíli, keď sú na svete opäť ľudia, satan okamžite pokračuje vo svojom diele zvádzania. Je jasné, že sú zhromaždené všetky národy po celej krajine, bezbožných je bezpočet (Zj 20,8). Satan „na krátky čas“ pokračuje v diele odboja. Bezbožní sa k nemu radi a rýchlo pridávajú. To ukazuje, že satan a všetci bezbožní sú právom mimo Nový Jeruzalem. Nemajú žiadne zábrany, sú schopní všetkého.

c) Nový Jeruzalem zostúpi z neba. Kristus zostupuje na zem spolu so svätými a so svätým mestom (Zj 20,9). Kristus je „Pánom nad celou zemou“ (Za 14,9) a zároveň vykoná záverečnú fázu posledného Božieho súdu.

d) Útok na mesto a súd. Svojím počínaním satan dokazuje, že na jeho vzťahu k Bohu sa nič nezmenilo – podnecuje bezbožných, aby útočili proti mestu, ktoré predtým dobrovoľne odmietli (Zj 6,15-17). Je jasné, že týmto ľuďom nie je pomoci, nie je možné zmeniť ich myslenie, konanie, nasmerovanie. Boh im teda dáva možnosť, aby videli svoj omyl. Zjavuje sa „veľký biely trón“ a bezbožní sú súdení podľa záznamov svojich skutkov (Zj 20,11-12). Splnili sa slová, že „všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu“ (2 Kor 5,10), a „tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jákob a všetci proroci sú v Božom kráľovstve , a vy ste vyhodení von „(L 13,28). Výsledkom tohto súdu bude, že „pred menom Ježišovým skloní sa každé koleno“ a „na slávu Boha Otca každý jazyk vyzná: Ježiš Kristus je Pán“ (Fil 2,10).

e) Zničenie bezbožných. Otázka Božej spravodlivosti je navždy vyriešená, všetci, spravodliví i bezbožní, sa presvedčili, že Boh nikomu neukrivdil, spravodlivo a čestne riadil vesmír.
Keď Pán Boh pred celým vesmírom ukázal, že je spravodlivý, keď sa o tom presvedčili všetci, Biblia hovorí: „Zostúpil oheň z neba a pohltil ich.“ (Zj 20,9)

Boh teraz odhaľuje svoju slávu, ktorú musel zahaliť pri príchode hriechu. A táto sláva je ohňom spaľujúcim pre všetkých bezbožníkov (Žid 12,29; Ex 24,17; Ez 1,28). Bohu je tento čin cudzí, ale niet iného riešenia (Iz 28,21). Zničenie bezbožných nie je svojvoľné Božím konaním. Keď Boh teraz zlo likviduje, má súhlas a podporu všetkého svojho stvorenia.

II. Výkladové poznámky

1. Apoštol Pavol píše: „Nech sa ukáže, že Boh je pravdivý, ale“ každý človek luhár „, ako je napísané:“ Aby si sa ukázal spravodlivý vo svojich slovách a zvíťazil, ak prídeš na súd. „“ (Rim 3, 4 porov. Ž 51,6). Kralická Biblia prekladá posledná časť tohto verša: „… a premohol keď by si súdil“ a slovenský katolícky preklad: „… a aby si zvíťazil, keď ťa súdia.“ Pavol tu používa grécke slovo „krinein“ (súdiť) v infinitívnom tvare, ktorý sa môže preložiť buď mediálne ( „keby si sa súdil“) alebo pasívne ( „keby si bol súdený“). Kontextu najlepšie zodpovedá znenie: „… a zvíťazil, keby si bol súdený.“ Či už to preložíme akýmkoľvek spôsobom, hlavná myšlienka je jasná: Súd dokáže, že Boh konal spravodlivo.

2. Zo štruktúry Zjavenia je zrejmé, že začiatok milénia nastupuje po druhom príchode Ježiša Krista. Exegeticky teda postmilenialismus (2. príchod Krista po tisícročnej vláde mieru a blahobytu) neobstojí. Podobne exegeticky neobstojí ani amilenialismus (milénium začína smrťou Krista a celá kresťanská éra je vlastne obrazným miléniom). Štruktúra kapitol 12-20 ukazuje, že dôležité postavy prichádzajú na scénu v určitom poradí: drak (12), šelma (13), falošný prorok (13), Babylon (18), falošný prorok (19), šelma (19), drak (20).

3. Skutočnosť, že spravodliví vládnu s Kristom v nebesiach, neznamená, že v tom čase bezbožní na zemi musia žiť. Keď Boh stvoril Adama a Evu, zveril im panstvo (Gn 1,26), aj keď vtedy boli jedinými ľudskými bytosťami na zemi.

4. „A budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“ (Zj 20,10) Toto slovné spojenie nemusí znamenať nekonečné trápenie, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. „Večne“ môže znamenať „pokiaľ sa nenaplní Boží zámer“. Jonáš bol v bruchu veľryby večne (Jon 2,7). Ako dlho trvala táto večnosť? Až kým sa nenaplnil Boží zámer – tri dni a tri noci. „Odplatu za hriech je smrť“, nie život v mukách (Rim 6,23). Smrť je „večná záhuba ďaleko od Pána“ (2 Tes 1,9).

Keď Anna sľubuje Bohu, že mu oddá chlapca Samuela, aby v chráme slúžil večne, je tým vyjadrené „tak dlho, pokiaľ trvá život“ (1 S 2,11.28). Zničujúci oheň bude horieť do tej doby, kým všetko zlo, hriech nebude úplne odstránené. Nikde v temnom kúte vesmíru nezostane hriech ako večná poškvrna na Božej vláde. Večné sú trvalé následky hriechu – smrť bezbožných.

III. Praktický dôsledok

Boží súd je súčasťou plánu spasenia, ktorý odhaľuje Boží charakter. Satan Boha obvinil, že nepredstavuje ani lásku ani spravodlivosť. V priebehu dejín Boh na toto obvinenie odpovedal svojím konaním a potom aj životom a smrťou Ježiša Krista. Posledný súd je len ďalším zo série dôkazov, že Boh chce, aby každá bytosť vo vesmíre vedela, že je nielen zvrchovaným Pánom, ale aj láskavým a spravodlivým Bohom. Posledný Boží súd to verejne dokazuje.

Boh nerobí veci tajne, nečaká, že sa pred ním každý bude musieť strachom klaňať a počúvať ho. Chce, aby každá inteligentná bytosť vo vesmíre rozumela jeho zámerom a činom a aby spoznala, aký skutočne je. Túži po vzťahoch, v ktorých panuje vzájomná dôvera a ktoré sú založené na dobrovoľnosti, vďačnosti a láske. Dokazuje to okrem iného aj tým, že je ochotný nechať sa posúdiť (Rim 3,4; Zj 14,7).

Boží spôsob riadenia vesmíru, spôsob, akým zaobchádza so satanovou vzburou, s hriešnikmi a hriechom, ako aj jeho rozhodnutia na súde, nad všetku pochybnosť navždy jasne ukazujú, že je Bohom lásky, spravodlivosti, pravdy a slobody, v priebehu tisícročí to uznajú vykúpení a na konci tisícročia to pod ťarchou dôkazov vyznajú aj bezbožní ľudia, padlí anjeli a satan sám.

„Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane Bože všemohúci; spravodlivé a pravdivé sú tvoje cesty, Kráľ národov. Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno, lebo ty jediný si Svätý; všetky národy prídu a sklonia sa pred tebou , pretože tvoje spravodlivé súdy vyšli najavo. “ (Zj 15,3-4)

Zvesť o súde nie je strašiakom, ale evanjeliom, ktoré v nás vzbudzuje nádej, istotu a dôveru. Ak si ochotný prijať na každý deň pokánie, ktoré ti Boh ponúka, môžeš sa už teraz tešiť, že budeš vládnuť spoločne s Kristom. Keď zaznie tá kľúčová otázka: „Kto bude môcť obstáť?“, budeš počuť slová: „Stačí, keď máš moju milosť.“ (2 K 12,9)

Pre tých, ktorí tvrdošijne odmietajú Ježiša prijať, keď k tomu mali adekvátne príležitosť, bude Boží súd strašný (Žid 10,26-27). Avšak pre tých, ktorí majú vzťah lásky k Ježišovi Kristovi, bude posledný súd tým najväčším potešením a istotou. Sudca je na našej strane a svedčí v náš prospech. Čo viac môžeme chcieť? „Ak je Boh s nami, kto proti nám?“ (Rim 8,31)

Súvisiace videá a dokumenty