Milosť a ospravedlnenie

Kristus nás nemiluje preto, že sme Ho prví milovali my. Zomrel za nás vtedy, keď sme boli ešte hriešnici. Nespráva sa k nám tak, ako by sme si zaslúžili. Neodsudzuje nás, hoci naše hriechy sú hodné odsúdenia. Rok čo rok má trpezlivosť s našimi slabosťami, neznalosťou, nevďačnosťou a tvrdohlavosťou. Napriek tomu, že od Neho často odchádzame, odmietame Jeho hlas a zanedbávame Jeho slovo, Božia ruka je k nám stále vystretá.

Milosť je Božia priazeň ponúkaná ľuďom, ktorí si ju nezaslúžia. Nehľadali sme ju, ona bola poslaná hľadať nás. Boh má radosť, keď môže darovať svoju milosť, nie preto, že sme hodní, ale práve preto, že sme úplne nehodní. Nárok na Božiu milosť máme jedine preto, že ju zúfalo potrebujeme. Božia ruka je skrze Ježiša Krista vystretá po celý deň a pozýva hriešnych a padlých. Chce prijať každého.

Jeho slávou je odpustiť aj najväčšiemu hriešnikovi. Vezme korisť mocnému, oslobodí zajatca, vytrhne horiace drevo z plameňov. Spustí zlatú reťaz milosti do najhlbších priepastí ľudskej biedy a pozdvihne človeka poškvrneného hriechom. Ježiš Kristus, ktorý dal svoj život, aby priviedol ľudstvo späť k Bohu, sa s láskou a osobným záujmom skláňa ku každému jednotlivcovi.

Tak ako sa pastier stará o svoje ovce, tak sa Kristus stará o hriešnych a bezmocných, vystavených satanovým klamstvám a nástrahám. Spasiteľ je naším vzorom v službe pokúšaným a blúdiacim. Máme prejavovať rovnaký záujem, súcit a trpezlivosť, aké On prejavil nám.

„Ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali.“ Ján 13:34

Keď bude Kristus prebývať v nás, zjavíme Jeho nesebeckú lásku všetkým, s ktorými sa stretávame. Keď uvidíme mužov a ženy potrebujúcich súcit a pomoc, nebudeme sa pýtať, či si to zaslúžia, ale: Ako im môžem pomôcť?

Bohatí aj chudobní, vážení aj opovrhovaní, slobodní aj väzni sú Božím dedičstvom. Pre Toho, ktorý dal svoj život, aby vykúpil človeka, má každá ľudská bytosť nevyčísliteľnú hodnotu. Kríž odhaľuje cenu človeka. Ak sa budeme správať podobne, pochopíme, že hodnota ľudí, nech sú akokoľvek skazení, je príliš veľká na pohŕdanie. Uvidíme, aké je dôležité pracovať pre blížnych, aby mohli byť uvedení do Božej blízkosti.

Stratená minca z podobenstva, o ktorom hovoril Spasiteľ, bola kúskom striebra, hoci ležala v špine medzi odpadkami. Jej majiteľka ju hľadala, pretože nestratila svoju hodnotu. Rovnako aj človek, akokoľvek poškvrnený hriechom, je v Božích očiach vzácny. Na minci bol vyrytý obraz vládnucej moci. Človek bol pri stvorení nositeľom Božieho obrazu. Hoci bol tento obraz hriechom poškodený, jeho stopy zostávajú v každom človeku. Boh túži obnoviť človeka k obrazu spravodlivosti a svätosti.

„Spravodlivosť a právo sú základom tvojho trónu, milosrdenstvo a vernosť kráčajú pred tebou.“ Žalm 89:15

Vo svetle Božej spravodlivosti, vyjadrenej Jeho zákonom, sa celé ľudstvo nachádza v stave hriechu a zasluhuje večné odsúdenie. Mravný zákon, ktorý vyjadruje Boží charakter, bol, je a bude normou spravodlivosti a všetky bytosti sú povinné ho poslúchať.

„Mzdou hriechu je smrť, ale darom Božej milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Rimanom 6:23

V Exode 34 je zaznamenané Božie zjavenie Mojžišovi, v ktorom sa ukazuje pravý Boží charakter – dokonalé spojenie spravodlivosti a milosrdenstva, ochota odpúšťať, no zároveň neprehliadať vinu. Práve v osobe Ježiša Krista Boh spojil oboje do dokonalého celku.

„Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a milostivý, pomalý do hnevu, hojný v milosrdenstve a vernosti, zachováva milosrdenstvo tisícom, odpúšťa vinu, priestupok i hriech, ale vinníka nenechá bez trestu…“ Exodus 34:6–7

Boží zákon je vo svojej podstate nemenný. Je zjavením Božej vôle a charakteru. Boh je láska a Jeho zákon je láska. Jeho dvoma veľkými zásadami sú láska k Bohu a láska k človeku. Boží charakter je spravodlivosť a pravda; taká je aj podstata Jeho zákona. Človek bol na počiatku stvorený na Boží obraz.

Žil v dokonalej harmónii s prírodou i s Božím zákonom; zásady spravodlivosti boli zapísané v jeho srdci. Hriech ho však oddelil od Stvoriteľa. Už viac neodrážal Boží obraz. Keď pád prvých rodičov uviedol ľudstvo do vzbury proti Božím ustanoveniam, podľa Božej spravodlivosti si zaslúžili spravodlivý trest.

Spravodlivosť je prirodzeným stavom bezhriešnych nebeských bytostí, ktoré nepretržite poslúchajú Božiu vôľu. Otázka však znie: môže hriešny človek dosiahnuť ospravedlnenie vlastnými „skutkami zákona“? Ak by sa o to pokúsil, musel by dokonale a neprestajne zachovávať všetky Božie prikázania, nielen navonok a formálne, ale aj vnútorne – podľa ducha zákona.

Nesmelo by sa uňho objaviť ani jediné zlyhanie, ani jediný hriešny motív. Písmo však jednoznačne svedčí, že človek vo vlastnej sile nemôže dosiahnuť spravodlivosť, pretože na sebe nesie prekliatie hriechu.

„Veď všetci, ktorí sú zo skutkov zákona, sú pod kliatbou, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil. A že zákonom nikto nie je ospravedlnený pred Bohom, je zjavné, lebo spravodlivý bude žiť z viery.“ Galaťanom 3:10–11

Apoštol Pavol preto vážne napomína kresťanov v Galácii: „Oddelili ste sa od Krista, vy, ktorí hľadáte ospravedlnenie v zákone; vypadli ste z milosti.“ Týmito slovami odhaľuje smrteľné nebezpečenstvo zákonníctva – snahu dosiahnuť spásu vlastným výkonom. Ani to najdôslednejšie zachovávanie Božieho zákona totiž nedokáže odstrániť hriech z ľudského srdca, ani nás nemôže ospravedlniť pred Bohom. Zákon odhaľuje hriech, ale nemá moc ho zničiť.

Apoštol Pavol však zároveň vysvetľuje, ako a skrze čo môže byť človek ospravedlnený, teda zbavený viny a odsúdenia: „Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista… ospravedlnení sú zadarmo, Jeho milosťou, skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi.“ Zákon sa tak stáva vychovávateľom ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery. Práve tu sa zjavuje Božia hlboká láska, milosrdenstvo a múdry plán záchrany pre padlého človeka.

Keď vstúpil do sveta hriech, Spasiteľ už bol pripravený. Kristus vedel, že bude musieť trpieť, a predsa sa dobrovoľne stal Zástupcom človeka. Keď Adam zhrešil, Syn Boží sa sám ponúkol ako záruka ľudského rodu. Aká nepochopiteľná láska! Kráľ slávy sa sklonil k padlému ľudstvu. Božia milosť je jadrom tajomného, no dokonalého plánu spásy, ktorý zahŕňa zjavenie, vykúpenie, zmierenie, posvätenie, spasenie a napokon obnovu všetkých vecí. Táto milosť vyviera z nekonečnej Božej lásky.

„Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale mal večný život.“ Ján 3:16

„Zjavila sa totiž Božia milosť, ktorá prináša spasenie všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili rozvážne, spravodlivo a pobožne v tomto veku, očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ Títovi 2:11–12

Keď sa zástupy pýtali: „Čo máme robiť, bratia?“, odpoveď bola jasná a priama. Apoštol Peter povedal: „Čiňte pokánie!“ Toto bolo prvé posolstvo, ktoré kázal Ján Krstiteľ, aj Pán Ježiš Kristus: „Čiňte pokánie!“

„Peter im povedal: Urobte pokánie a každý z vás nech sa dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého.“ Skutky 2:37–38

„Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebies.“ Matúš 3:1–2; 4:17

Srdce človeka musí byť obnovené Božou milosťou a prijať nový život zhora. Táto vnútorná premena sa nazýva nové narodenie, teda znovuzrodenie. Prvým krokom k zmiereniu s Bohom je uvedomenie si hriechu, pretože „skrze zákon prichádza poznanie hriechu“ (Rimanom 3:20). Aby človek spoznal svoj skutočný stav, musí skúmať svoj charakter podľa Božieho meradla spravodlivosti. Jediná biblická definícia hriechu je zapísaná v Prvom liste Jána.

„Každý, kto pácha hriech, pácha aj neprávosť, lebo hriech je prestúpením zákona.“ 1. Ján 3:4 (kral.)

Boží zákon je zrkadlom, ktoré zjavuje dokonalosť spravodlivého Božieho charakteru a zároveň človeku odhaľuje jeho vlastné morálne nedostatky. Zákon odhaľuje hriech a jasne ukazuje, že smrť je spravodlivým dôsledkom hriechu. Avšak iba Kristovo evanjelium má moc človeka oslobodiť od odsúdenia a zároveň ho očistiť od poškvrnenia hriechom.

Hriešnik je povolaný činiť pokánie, prejaviť hlbokú ľútosť pred Bohom, ktorého svätý zákon bol prestúpený, a uveriť v Ježiša Krista a v Jeho zmierujúcu obeť. Ak má človek skutočne zakúsiť Božie odpustenie, jeho pokánie a ľútosť nad hriechmi musia byť úprimné a vnútorne pravdivé. Človek sa má pokoriť pred Bohom, uznať svoju hriešnosť a vyznať svoje viny priamo Bohu. Nepotrebujeme na to ľudského prostredníka, spovednicu ani náboženský systém, ale pokorné kolená a ticho pred živým Bohom.

Ak má byť hriešnik oslobodený od pocitu viny a od otroctva hriechu, musí sa pokoriť, obviniť sám seba pred Bohom a konkrétne vyznať svoje hriechy. Má sa stotožniť s márnotratným synom a volať: „Otče, zhrešil som proti nebu aj pred tebou.“ Hriechy nemajú byť vyznávané všeobecne, ale menovite a konkrétne, a potom má človek celým srdcom veriť, že Boh odpúšťa, nech sú tieto hriechy akokoľvek ťažké.

„Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám hriechy odpustil a očistil nás od každej neprávosti.“ 1. Ján 1:9

„Kto zakrýva svoje prestúpenia, nebude mať úspech, ale kto ich vyznáva a opúšťa, dosiahne milosrdenstvo.“ Príslovia 28:13

Každý hriech má byť v prvom rade vyznaný Bohu. Hriech spáchaný proti blížnemu má byť vyznaný aj blížnemu a – ak je to možné – aj napravený. Ide často o bolestivé a ponižujúce kroky, no práve tie vedú človeka k skutočnej pokore a k istej radosti z odpustenia, nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi. Zároveň platí, že aj my musíme byť ochotní odpúšťať, pretože Ježiš Kristus jasne učí, že tí, ktorí neodpúšťajú, sami nemôžu prijať odpustenie.

„A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame tým, ktorí sa previnili proti nám.“ Matúš 6:12

Božie synovstvo nie je niečo, čo by si človek mohol zaslúžiť alebo vypracovať vlastnými skutkami. Iba tým, ktorí prijímajú Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, je daná moc stať sa Božími synmi a dcérami. Hriešnik sa nemôže, spoliehajúc sa na vlastné sily, sám očistiť od hriechu. Zasľúbenie synovstva je však dané všetkým, ktorí veria v Jeho meno. Každý, kto príde k Ježišovi vo viere, prijíma odpustenie a nový začiatok.

Pri znovuzrodení je srdce človeka uvedené do súladu s Bohom a zároveň do súladu s Jeho zákonom. Keď sa táto mocná vnútorná premena odohrá v hriešnikovi, človek prechádza zo smrti do života, z hriechu k svätosti, z vzbúry k poslušnosti a k vernosti Bohu.

Nasledovníci Ježiša Krista sú povolaní byť Mu podobní v charaktere. Skrze Božiu milosť majú svoje životy uvádzať do súladu so zásadami Jeho svätého zákona. Toto je pravé biblické posvätenie. Keď prijímame Krista, prijímame aj moc žiť Kristovým životom. Ak veríme v obeť Ježiša Krista, spoliehame sa na Jeho dokonalú obeť a preliatu krv za naše hriechy, činíme pokánie a vyznávame hriechy, náš život sa začína meniť mocou Ducha Svätého.

Duch Svätý nás postupne uvádza do súladu s Božím zákonom spravodlivosti a vpisuje do nášho srdca novú túžbu – z lásky k Vykupiteľovi tento zákon už neporušovať. Ide o celoživotný proces, v ktorom sa opakovane vraciame ku Kristovi s vyznaním a pokáním. Takto neustále rastieme vo viere, v posvätení a v kresťanskom živote.

„Toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony do ich mysle a vpíšem ich do ich sŕdc; a budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ Židom 8:10

„Lebo toto je láska k Bohu, aby sme zachovávali jeho prikázania; a jeho prikázania nie sú ťažké. Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom. A toto je víťazstvo, ktoré premohlo svet – naša viera.“ 1. Ján 5:3–4

„Viete, že sa zjavil, aby odstránil naše hriechy, a v ňom niet hriechu. Nikto, kto v ňom zostáva, nehreší. Nikto, kto hreší, ho nevidel ani nepoznal. Deti, nech vás nikto nezvádza. Kto koná spravodlivosť, je spravodlivý, ako je spravodlivý on. Kto pácha hriech, je z diabla… Nikto, kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom zostáva Božie semeno; a nemôže hrešiť, lebo sa narodil z Boha.“ 1. Ján 3:6–10

Biblické posvätenie nie je vonkajné správanie ani povrchná zmena. Ide o posvätenie skrze pravdu – pravdu, ktorá je prijatá do srdca a prakticky žitá v každodennom živote. Neexistuje biblické posvätenie pre tých, ktorí odmietajú časť pravdy. V Božom slove je dostatok svetla, aby nikto nemusel blúdiť. Ježiš Kristus bol ako človek dokonalý, a predsa rástol v milosti:

„A Ježiš rástol v múdrosti, vo veku a v milosti u Boha i u ľudí.“ Lukáš 2:52

Aj ten najzrelší kresťan môže neustále rásť v poznaní Boha a v Božej láske. Posvätenie nie je dielom okamihu, hodiny ani dňa; je to celoživotný proces, neustály rast v milosti. Satan žije a pôsobí, a preto musíme každý deň úprimne volať k Bohu o pomoc a silu, aby sme mu dokázali odolať. Musíme podmaňovať svoje „ja“, premáhať slabosti a kráčať v poslušnosti. Na tejto ceste neexistuje zastávka, neexistuje bod, kde by sme mohli povedať, že sme už dosiahli cieľ.

Posolstvo o Božej milosti je radostnou zvesťou pre celé ľudstvo, no napriek tomu je často prekrúcané a nesprávne chápané. Satan sa snaží ľudí zatiahnuť do nebezpečných extrémov – buď do zákonníctva, alebo do lacnej milosti – a tým skresliť Boží plán spásy.

Niektorým kresťanom sa podsúva myšlienka, že si musia spasenie zaslúžiť a že sú ospravedlnení na základe dobrých skutkov alebo zachovávania zákona. Nie. Ospravedlnenie a očistenie od hriechu prichádza jedine skrze Kristovu krv a dar milosti, ktorý si nikto nezaslúži. Iba Kristus, ktorý zaplatil cenu za hriech, dokáže človeka vyslobodiť. Iba On nám dáva plášť svojej spravodlivosti.

Iba On nás svojou zástupnou obeťou robí spravodlivými pred nebeským Otcom. Iba On je Spasiteľ, Vykupiteľ a Vysloboditeľ z hriechu a z nášho biedneho stavu.

Druhým extrémom je učenie, podľa ktorého Kristova milosť iba prikryje hriech a človek už nemusí robiť nič viac. Stačí vraj uveriť a človek je spasený, aj keď vedome zotrváva v hriechu. Nie – takto spasení nebudeme. Ježiš Kristus, keď odpúšťal hriechy a uzdravoval, vždy vyzýval k zmene života: „Choď a viac nehreš.“ Odpustenie je dar, milosť je nezaslúžená, ale hriech musí byť opustený.

Tí, ktorí prijímajú lacnú milosť, často nepoznali znovuzrodenie, nezakúsili premenu Duchom Svätým, neprežili skutočnú ľútosť nad hriechom, ktorý ukrižoval Krista, ani túžbu hriech opustiť. Ak sme sa Kristovi odovzdali úprimne a urobili hlboké pokánie, prejaví sa to tým, že Boh vkladá svoj zákon do nášho vnútra. Duch Svätý premieňa naše túžby a povahu na obraz Krista. Hriech sa nám stáva odporným a už ho nechceme.

Preto prijmime ako dar milosť Ježiša Krista, ktorou sme spasení (Efezanom 2:5–10). Otvorme srdce, nechajme sa očistiť Jeho drahou krvou, odovzdajme sa Mu v pokání a vyznaní. Potom sa náš život začne prejavovať skutkami spravodlivosti, lebo viera bez skutkov je mŕtva (Jakub 2:17).

„Ten, ktorý vás vystrojuje Duchom a pôsobí medzi vami mocné veci, robí to zo skutkov zákona alebo zo sluchu viery? Je to ako s Abrahámom: uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, ktorí sú z viery, sú synmi Abraháma.“ Galaťanom 3:2–3

„Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď obetoval svojho syna Izáka na oltári? Vidíš, že viera spolupracovala s jeho skutkami a v skutkoch sa viera stala dokonalou. A tak sa splnilo Písmo, ktoré hovorí: ‚Uveril Abrahám Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť‘ a bol nazvaný Božím priateľom.“ Jakub 2:21–23

Apoštol Pavol toto napätie medzi vierou a skutkami zhrnul jasnými, vyváženými a teologicky presnými slovami, ktoré chránia evanjelium pred legalizmom aj pred lacnou milosťou:

„Božia spravodlivosť skrze vieru Ježiša Krista pre všetkých a na všetkých, ktorí veria. Niet totiž rozdielu: všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu, ale sú ospravedlňovaní zadarmo jeho milosťou skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze vieru v jeho krv, aby ukázal svoju spravodlivosť… Rušíme teda vierou zákon? Vôbec nie! Naopak, zákon potvrdzujeme.“ Rimanom 3:22–31

Téma milosti a ospravedlnenia tvorí samotné jadro evanjelia a úzko súvisí s pochopením Božieho charakteru, v ktorom sa dokonale spája milosť a spravodlivosť; práve tento vzťah vysvetľuje, prečo je ospravedlnenie darom a nie odmenou za skutky, čo je hlbšie rozpracované v tematike evanjelia, kde sa ukazuje, že Kristova obeť rieši problém hriechu bez popretia Božieho zákona; praktická rovina tejto pravdy sa prejavuje v kresťanskom živote, kde sa prijatá milosť nutne prejavuje poslušnosťou, premeneným charakterom a životom viery, a celé učenie zapadá do širšieho rámca teológie, ktorá zjavuje, že Boh spravodlivosti je zároveň Bohom milosrdenstva, túžiacim obnoviť v človeku svoj obraz.