2.časť – Vzkriesenie, duša a peklo

Úvodom slov Pána Ježiša:

„Lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“ Ján 5:28–29

Všetci, ktorí zomreli, či už spravodliví alebo bezbožní, budú spať v hrobe až do chvíle vzkriesenia. Spravodliví majú zasľúbený večný život, bezbožných očakáva Boží súd. Apoštoli neučili nič iné než to, čo hlásal ich Majster Ježiš Kristus. Všimnime si dva jasné výroky:

„A mám nádej v Bohu, že bude vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých.“ Skutky 24:15

„Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré alebo zlé.“ 2. Korinťanom 5:10

Smrť teda neznamená koniec existencie ani pre bezbožných.

„Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla!“ Lukáš 12:5

Tí však, ktorí si svojou zatvrdenosťou a nekajúcim srdcom hromadia hnev na deň hnevu, zakúsia spravodlivý Boží súd. Boh odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, a hnevom a rozhorčením tým, čo odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti. Rimanom 2:5–8

„Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu, veď je napísané: Mne patrí pomsta, ja sa odplatím, hovorí Pán.“ Rimanom 12:19

„Ľuďom je určené raz zomrieť a potom príde súd.“ Hebrejom 9:27

„Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus, potom pri jeho príchode tí, čo patria Kristovi. A potom bude koniec, keď odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcovi, keď zruší každé kniežatstvo, každú mocnosť a silu.“ 1. Korinťanom 15:22–24

Ako prvý vstal z mŕtvych Kristus. Veriaci môžu očakávať svoje vzkriesenie pri Kristovom návrate. Až potom dôjde ku koncu všetkých proti-Božích mocností. Pri Kristovom návrate budú všetci spasení s radosťou vítať Ježiša, pretože budú premenení a schopní zniesť Jeho slávu. Pre bezbožných však bude pohľad na Ježišovu slávu v ich hriešnom stave neznesiteľný. Všetci zomrú.

„Králi zeme i veľmoži aj vojvodcovia, boháči a mocní, všetci otroci aj slobodní ukryli sa v jaskyniach a horských bralách a volali vrchom a bralám: Padnite na nás a skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom.“ Zjavenie 6:15–16

„Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka: jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korábu. Tu prišla potopa a zahubila všetkých.“ Lukáš 17:26–27

„Podobne ako bolo za dní Lota: jedli, pili, kupovali, predávali, sadili a stavali, ale v deň, keď Lot odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubili. Práve tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka.“ Lukáš 17:28–30

„Keď príde Syn človeka, ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korábu, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ Matúš 24:37–39

Tiež v Zjavení 19:18–21 sa dozvedáme, že všetci bezbožní musia pri Ježišovom návrate zahynúť, zatiaľ čo tí, ktorí patria Kristovi, budú s Ním v nebi a zem zostane bez živých bezbožníkov. Preto si všimnime, čo k tomu hovorí prorok Jeremiáš:

„Hospodin má spor s národmi, ustanovuje súd nad každým telom. Bezbožných vydá meču – napospas – znie výrok Hospodinov. Pohroma ide z národa na národ, dvíha sa veľká búrka z najkrajnejších kútov zeme. V onen deň Hospodinom zbití budú ležať od jedného konca zeme po druhý, nebudú ich oplakávať, ani zbierať, ani pochovávať; hnojom budú na povrchu role.“ Jeremiáš 25:31–33

Toto však ešte nie je definitívny súd nad svojvoľnými, pretože po určitom období ich Boh prebudí, aby sa zodpovedali pred Sudcom sveta a prijali spravodlivú odplatu za svoje činy.

„Zem sa rozlomí, zem sa rozkýva, zem sa rozpadne. Bude ako opilec, bude sa zmietať ako búdka. Doľahne na ňu jej nevernosť, padne a už nevstane. V ten deň Hospodin potrestá zástup na výšine i pozemských kráľov na zemi. Budú zhromaždení ako väzni do jamy, zatvorení pod zámkou a po mnohých dňoch budú potrestaní.“ Izaiáš 24:19–22

Ježiš ukázal v Zjavení Jánovi, že medzi vzkriesením veriacich a vzkriesením svojvoľných ľudí uplynie tisíc rokov.

„Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšil tisíc rokov.“ Zjavenie 20:5

Otázku, čo sa stane so vzkriesenými svojvoľníkmi, budeme rozoberať neskôr, pretože v nasledujúcej kapitole sa chceme z Biblie predovšetkým dozvedieť, kde sa budú nachádzať mŕtvi až do vzkriesenia.

Biblia pozná iba jedno jediné miesto, kam sa po smrti dostávajú všetci mŕtvi, pričom nerozlišuje medzi miestom pre spravodlivých a bezbožných. Starý zákon toto miesto označuje hebrejským slovom „šeól“, zatiaľ čo Nový zákon používa grécky pojem „hádés“. Z biblických textov jednoznačne vyplýva, že šeól aj hádés označujú to isté miesto, kam zostupujú všetci zosnulí ľudia. Hoci sa pre hrob, cintorín či hrobku používajú aj iné výrazy, pre túto otázku nemajú zásadný teologický význam.

Bohabojný Jákob bol presvedčený, že jeho zbožného syna Jozefa roztrhalo divé zviera a že sa nachádza v šeóle. Zároveň vedel, že po svojej smrti zostúpi na to isté miesto aj on sám.

„V smútku zostúpim ku svojmu synovi do záhrobia (šeólu).“ 1 Mojžišova 37:35

Kórachova bezbožná skupina bola Božím súdom pohltená a zaživa zostúpila do šeólu spolu so svojimi príbytkami a celým majetkom.

„Zem otvorila svoje ústa a pohltila ich i ich domy, všetkých ľudí, ktorí patrili ku Kórachovi, i všetok ich majetok; tak zostúpili oni i všetci, ktorí patrili k nim, zaživa do podsvetia (šeólu), a zem ich prikryla.“ 4 Mojžišova 16:31–33

Dávid počas úteku pred Saulom opisuje svoj stav tak, akoby ho už obkľučovali putá smrti a bol na prahu zostúpenia do záhrobia.

„Obkľúčili ma vlny smrti a prúdy záhuby ma predesili, ovinuli ma putá podsvetia (šeólu), osídla smrti ma zastihli.“ 2 Samuelova 22:5–6

Dôležité je všimnúť si, že aj zbožná Anna vo svojom chválospeve hovorí o vyslobodení zo šeólu, čo je jasný biblický odkaz na vzkriesenie.

„Hospodin usmrcuje i oživuje, do záhrobia (šeólu) povádza i vyvádza odtiaľ.“ 1 Samuelova 2:6

Grécke slovo hádés, používané v Novom zákone, má rovnaký význam ako hebrejské slovo šeól. Táto skutočnosť je zreteľná pri porovnaní Žalmu 16:10 so Skutkami apoštolov 2:27.

„Lebo ma nenecháš v ríši smrti (šeólu).“ Žalm 16:10

„Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí (hádese) a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie… Dávid zomrel, bol pochovaný a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa… ako prorok hovoril o Kristovom vzkriesení, že nebol ponechaný v podsvetí (hádese) a jeho telo nevidelo porušenie.“ Skutky apoštolov 2:27–31

Mŕtvi ľudia v šeóle alebo v háde podliehajú rozkladu a skaze, avšak Ježiš Kristus je jedinečnou výnimkou, pretože bol vzkriesený skôr, než jeho telo podľahlo porušeniu. Šeól ani hádés nemajú nič spoločné s tým, čo sa dnes bežne označuje ako peklo. V Biblii nenájdeme žiadny text, ktorý by učil, že by v šeóle alebo v háde horel oheň, že by tam ľudia vedome trpeli alebo boli mučení.

Niektoré biblické pasáže hovoria o treste, no tento trest spočíva v smrti a v zostúpení do hrobu, nie v vedomom utrpení. Biblia jasne učí, že keď človek zomrie, prestáva žiť a stráca akúkoľvek možnosť kontaktu s Bohom aj s ľuďmi, až kým nepríde vzkriesenie.

„Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nič nevedia a nemôžu očakávať odmenu, lebo ich pamiatka je zabudnutá. Rob všetko zo svojej sily… lebo v záhrobí (šeóli), do ktorého sa uberáš, niet práce, ani myslenia, ani poznania, ani múdrosti.“ Kazateľ 9:5,10

„Lebo v smrti niet spomienky na Teba a kto Ťa bude oslavovať v ríši (šeóli) mŕtvych?“ Žalm 6:6

„Budeš pre mŕtvych robiť divy? Zodvihnú sa azda tiene a pochvália Ťa? Hovorí sa o Tvojej milosrdnosti v hrobe? O Tvojej vernosti v ríši skazy?“ Žalm 88:11–13

„Mŕtvi nechvália Hospodina ani nikto z tých, čo zostupujú do miesta umlknutia, ale my budeme dobrorečiť Hospodinovi…“ Žalm 115:17–18

„Keď jeho duch vyjde, vráti sa do svojej zeme; v ten istý deň zaniknú jeho úmysly.“ Žalm 146:4

„Veď podsvetie Ti nemôže ďakovať ani smrť Ťa neoslavuje; tí, čo zostupujú do hrobu, nedúfajú viac v Tvoju vernosť. Len živý, živý Ti ďakuje ako ja dnes…“ Izaiáš 38:18–19

„Ty si náš Otec, lebo Abrahám o nás nevie a Izrael nás nepozná…“ Izaiáš 63:16

Pretože smrť je úplným opakom života, človek po svojej smrti nemá žiadnu vedomú účasť na tom, čo sa deje na Zemi. Pri všetkých týchto výrokoch nesmieme zabudnúť, že Biblia prirovnáva smrť k spánku, počas ktorého človek nič nevie a nič si neuvedomuje. Pre všetkých ľudí však príde deň, keď ich Ježišov mocný hlas zo spánku smrti opäť prebudí.

„Preto, ajhľa, pripojím ťa k tvojim otcom; budeš pochovaný do svojho hrobu v pokoji a tvoje oči neuzrú všetku pohromu, ktorú privediem na toto miesto.“ 2 Kráľov 22:20

Keď Pán Boh stvoril prvých ľudí, najprv vytvoril ich telo zo zeme a potom doň vdýchol dych života, ktorý Biblia v hebrejčine označuje slovom „ruach“. Ruach znamená dych, vietor alebo životnú silu. Keď Boh dal ruach, človek sa stal živou dušou, alebo podľa starších prekladov živou bytosťou.

„Vtedy Hospodin Boh vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou.“ 1 Mojžišova 2:7

Keď Boh vdýchol do človeka dych života, neživé telo vytvorené zo zeme sa stalo živou dušou. Z toho jasne vyplýva, že človek nedostal živú dušu ako samostatnú entitu, ale že sa živou dušou stal. Tento biblický fakt presne vystihuje aj teológ René Pache, keď píše:

„Človek je živá duša… Keď ho Boh stvoril z prachu zeme, vdýchol do neho dych života, a tak sa človek stal živou dušou, teda živou bytosťou.“

Fritz Rienecker v knihe „To najkrajšie ešte príde. O živote po smrti“ píše:

„Biblia nerozdeľuje ani nečlení človeka na tri samostatné časti: tu duch, tam duša a tam telo. Vidí človeka ako jednotu. Duša a duch sa nemôžu uvoľniť ani oddeliť od toho, čo sa deje v tele, a naopak. Takto je človek bytosťou stvorenou ako telo, duša a duch. Telo, duša a duch sú spoločne, neoddeliteľne, vzájomne a vnútorne prepojené.“ Fritz Rienecker

Fritz Rienecker na strane 45 cituje profesora Emila Brunnera, ktorý napísal:

„Človek je celok, totiž duch, duša a telo. Božie stvorenie je jednota, v ktorej duchovno a prirodzenosť neoddeliteľne patria k sebe. Spoločne vyšli od Boha a spoločne musia byť aj spasení. Telo aj duša sa musia k Bohu vrátiť spolu.“

V roku 1978 vyšla v Nemecku kniha „Život po smrti“, ktorej autorom je Spiros Zodhiates. V nej sa správne uvádza:

„Jehova Boh stvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do neho dych života; a človek sa stal živou dušou. Tento verš objasňuje presné poradie Božieho postupu pri stvorení človeka. Najprv stvoril človeka z obyčajného prachu zeme – to bolo jeho telo, hmotná zložka jeho existencie. Hoci bolo telo v každom detaile dokonalé, bolo nehybné a neživé. Život, ktorý spôsobuje tlkot srdca, myslenie, vedomie a cit, tu ešte nebol. Bol tu iba telesný organizmus, produkt prvého Božieho tvorčieho aktu. Potom Boh urobil druhý krok: vdýchol do neho dych života a človek sa stal živou dušou.“ Spiros Zodhiates

Hoci René Pache, Fritz Rienecker aj Spiros Zodhiates správne chápali, čo Božie slovo hovorí o stvorení človeka, vo svojich knihách sa napokon priklonili k nebiblickému učeniu o nesmrteľnej duši. Tvrdia, že pri smrti duša vedome opúšťa telo a pokračuje v existencii. Často je zarážajúce, s akou bezstarostnosťou sú tieto tvrdenia predkladané, pričom čitateľ Biblie si neraz ani nemá možnosť overiť ich pravdivosť.

Keby architekti a inžinieri manipulovali so svojou prácou tak, ako to robia niektorí kresťanskí vykladači Biblie, zrútilo by sa množstvo mostov a domov. Keby účtovníci takto upravovali svoje výkazy vo vlastný prospech, boli by rýchlo usvedčení ako podvodníci. V oblasti náboženstva si však mnohí dovoľujú konať podľa vlastného uváženia. Apoštol Pavol si bol vedomý nebezpečenstva takéhoto prístupu:

„Aj keby sme my alebo sám anjel z neba prišiel hlásať iné evanjelium než to, ktoré sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“ Galaťanom 1:8

Povedzme si to ešte raz úplne jasne: pri stvorení človeka človek nedostal dušu ako niečo oddelené, ale stal sa živou dušou v momente, keď Boh vdýchol do neživého tela dych života.

Slovo dych (ruach) sa v Starom zákone vyskytuje 379-krát. Ani jedno z týchto miest neučí, že by ruach bolo vedomou, samostatne existujúcou bytosťou, ktorá by mohla uvažovať, cítiť alebo konať oddelene od tela. Výraz ruach sa prekladá ako dych, vanutie vzduchu, dýchanie nosom, život, duša, duch, rozum, cit, vôľa, rada, úmysel, Boží Duch a niekedy aj ako ochota. Keď Boh dáva dych, človek žije. Keď Boh dych odvolá, ľudia zomierajú a zvieratá hynú.

„Pretože údiel ľudí je rovnaký ako údiel zvierat; je jeden a ten istý: ako zomiera jeden, tak umiera i druhý, a všetci majú ten istý dych. Človek teda nemá prednosť pred zvieraťom… všetko smeruje na jedno miesto: všetko povstalo z prachu a všetko sa navráti do prachu.“ Kazateľ 3:19–20

Ruach si môžeme prirovnať k elektrickému prúdu. Keď prúd prúdi, žiarovka svieti, vykurovacie teleso hreje a stroj pracuje, no stále ide o ten istý prúd. Človek aj živočíchy žijú dovtedy, kým im Boh dáva dych. Keď Boh dych vezme späť, človek aj živočíšstvo sa rozpadnú na prach a stanú sa znovu zemou.

„Prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.“ Kazateľ 12:7

„Vošli k Noachovi do korábu po páre z každého tela, čo má v sebe dych života… zomrelo všetko, čo malo dych života v nozdrách.“ 1 Mojžišova 7:15,22

„Keď skrývaš svoju tvár, desia sa; keď im odnímaš dych, hynú a vracajú sa do prachu. Keď vysielaš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ povrch zeme.“ Žalm 104:29–30

Je mimoriadne dôležité si všimnúť, že pri smrti sa rovnaký proces deje s človekom aj so zvieraťom. Boh si berie späť život – hebrejsky ruach, grécky pneuma – ktorý on sám dal. Život spravodlivého, život bezbožného aj život zvierat sa pri smrti vracia k Bohu, ktorý je Zdrojom života.

V Starom zákone sa stretávame aj s ďalším kľúčovým pojmom „néfeš“, ktorý sa vyskytuje 745-krát. Tento výraz má viac než 40 možných prekladov, napríklad duša, život, osoba, bytosť, srdce, vôľa, chuť, stvorenie, smrť, mŕtvola, dych, zviera, ryba, rozkoš. Až kontext vždy ukazuje, čo je konkrétne myslené.

Slovo „duch“ je v Novom zákone prekladom gréckeho slova „pneuma“. Vyskytuje sa 385-krát a znamená dych, pohyb vzduchu, vietor, život, ducha človeka. Rovnako ako pri pojmoch ruach a néfeš je aj pri výraze pneuma rozhodujúce bezprostredné biblické súvislosti. Prví kresťania tomuto učeniu dobre rozumeli. Takto sa modlil Štefan, keď bol kamenovaný:

„Pane Ježiši, prijmi môjho ducha (pneuma)!“ Skutky 7:59

Štefan vedel, že mu život dal Boh, a preto sa v tejto chvíli modlí v zmysle: vezmi si späť môj život, odovzdávam ho do Tvojich rúk. Presný opak sa odohral vtedy, keď Ježiš vzkriesil Jairovu dcéru.

„Ale on ju chytil za ruku a zvolal: ‚Dievča, vstaň!‘ A vrátil sa do nej duch (pneuma) a hneď vstala.“ Lukáš 8:54–55

Život sa do nej opäť vrátil a ona znova ožila. Ďalším výrazom Nového zákona je grécke slovo „psyché“, ktoré sa v Písme vyskytuje 105-krát. Prekladá sa ako duša, život, srdce alebo odvaha. O Pavlovi a Barnabášovi je napísané, že vydávali svoje duše pre meno Pána.

„…ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista.“ Skutky 15:26

Biblia uvádza množstvo ďalších príkladov, ktoré jasne ukazujú, že pod pojmom duša chápe Božie slovo celého človeka. Pozrime sa na niektoré z nich:

„Tí, čo prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť a v ten deň sa pridalo asi tri tisíc duší.“ Skutky 2:41

„Hľa, všetky duše (néfeš) patria mne; ako duša otca, tak aj duša syna patria mne. Duša (néfeš), ktorá hreší, zomrie!“ Ezechiel 18:4

V revidovanom vydaní Lutherovej Biblie z roku 1984 je tento verš vyjadrený takto:

„Preto hľa, všetci ľudia patria mne; patria mi rovnako otcovia i synovia; zomrie každý, kto hreší.“

Ekumenický preklad prekladá hebrejské slovo néfeš v Žalme 7 výrazom duša:

„K tebe sa utiekam, ó Hospodine, Bože môj, zachráň ma pred všetkými mojimi prenasledovateľmi a vytrhni ma, aby ma neroztrhali ako lev, keď niet záchrancu.“ Žalm 7:2–3

Namiesto slova „duša“ je tu použité známe „ma“, ktoré významovo presne vystihuje pojem „néfeš“ v tomto texte. Keď apoštol Pavol vzkriesil mládenca, povedal:

„Nesmiúťte, jeho duša je v ňom.“ Skutky 20:10

Rovnako je tento výrok preložený aj v Ekumenickom preklade:

„Neznepokojujte sa, veď jeho duša je v ňom.“

Týmto vyjadrením apoštol Pavol jasne potvrdil, že mládenec už nie je mŕtvy, ale že opäť žije. Pripomeňme si preto ešte raz, ako často sa v Písme vyskytujú kľúčové pojmy, ktoré sa prekladajú ako duch a duša.

STARÝ ZÁKON / NOVÝ ZÁKON

• duch – ruach (379-krát) / duch – pneuma (385-krát)
• duša – néfeš (745-krát) / duša – psyché (105-krát)

Tieto štyri základné pojmy sa v Biblii vyskytujú spolu viac než 1600-krát. Ani na jednom mieste však neoznačujú niečo, čo by mohlo vedome existovať nezávisle od ľudského tela. Nikdy nimi nie je popisovaná bytosť, z ktorej by bolo možné odvodiť existenciu vedome žijúcej entity oddelenej od tela. V Písme nenájdeme ani jediný náznak učenia o nesmrteľnej duši alebo o nezničiteľnom duchu. Nevyhnutný dôsledok je preto jednoznačný: ani duša, ani ľudský duch nemajú nesmrteľnosť.

Božie slovo doslovne a bez výhrad zdôrazňuje, že nesmrteľnosť patrí jedine Bohu. Výraz „jediný“ znamená „nik iný“.

„On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel ani vidieť nemôže. Jemu česť a večná vláda. Amen.“ 1 Timotejovi 6:16

Na rozdiel od Boha sú ľudia stále smrteľní. Nesmrteľnosť prijmú vykúpení z Božej ruky až pri Ježišovom návrate.

„Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: ‚Smrť pohltila víťazstvo.‘“ 1 Korinťanom 15:53–54

V Biblii sa pojem „nesmrteľnosť“ vyskytuje iba trikrát. To nás vedie k vážnemu uvažovaniu o tom, že nesmrteľnosť má len Boh a že veriaci ju obdržia až pri Ježišovom príchode. Človek je neoddeliteľná jednota. Keď apoštol Pavol hovorí, že máme byť bez poškvrny až do dňa Pána, má na mysli celého človeka, ktorý zahŕňa telo, pocity aj schopnosť myslenia.

„Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch (pneuma), duša (psyché) i telo (sóma) bez úhony pri príchode nášho Pána Ježiša Krista.“ 1 Tesaloničanom 5:23

Človek bol zasiahnutý hriechom a práve preto musí byť očistený, posvätený a spasený. Kvôli hriechu stratil človek všetko, no v Kristovi je všetko obnovené. Pozrime sa, čo k tejto otázke uvádza holandský katechizmus:

„Nezomrú len ruky, nohy, telo a hlava. Smrť zasahuje celého pozemského človeka. V tom majú pravdu tí, ktorí neuznávajú ďalší život po smrti: smrť znamená koniec celého človeka, tak ako sme ho poznali.“

V minulosti ľudia chápali smrť ako oddelenie tela a duše. Predstavovali si, že po smrti sa duša oddelí od tela a žije ďalej, zatiaľ čo telo sa rozpadne, a že v deň súdu budú telá znovu zhromaždené zo zeme. Táto predstava bola pokusom obrazne vyjadriť výpovede Písma. Dnes to však musíme vyjadriť inak, aby sme zostali verní biblickým výpovediam, pretože Biblia nikdy neuvažuje o duši človeka oddelene od jeho telesnosti. Ani moderný človek nedokáže myslieť na oddelené „ja“ bez úzkej väzby na telo.

Existencia človeka súvisí tak tesne s jeho telom, že si nevieme predstaviť oddelenú identitu bez telesnej reality. Preto sa pozorne vráťme k biblickým textom. O Ježišovi čítame, že bol vzkriesený, a o zomretých, že budú vzkriesení. Slovo „duša“ však v biblickej reči neoznačuje samostatnú, oddelenú duchovnú časť človeka. Biblická reč vôbec nepozná pojem nesmrteľnej duše.

Ak teda biblické pojmy nepoznajú netelesnú ľudskú dušu, prečo v tejto oblasti vzniklo toľko nebiblických učení? Iniciátorom zmätku je satan, ktorého Ježiš nazval klamárom a otcom lži.

„Vašim otcom je diabol a chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrvál v pravde, lebo v ňom niet pravdy. Keď klame, hovorí zo seba, lebo je klamár a otec lži.“ Ján 8:44

Satan – klamár pôsobil už v raji. Boh povedal prvým ľuďom:

„Lebo v deň, keď budeš z neho jesť, isto zomrieš.“ 1 Mojžišova 2:17

„Vôbec nezomriete.“ 1 Mojžišova 3:4

Kto mal pravdu – Boh, ktorý povedal „zomrieš“, alebo satan, ktorý tvrdil „nezomriete“? Nasledujúce texty jasne ukazujú, že smrť je priamym dôsledkom hriechu.

„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ Rimanom 5:12

„V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý. Pretože si prach a v prach sa navrátiš.“ 1 Mojžišova 3:19

Tým sa však dejiny človeka nekončia, ako sme pochopili už v predchádzajúcej časti. Pri návrate Ježiša Krista budú k novému životu vzkriesení všetci, ktorí patria Bohu a zostali mu verní.

Nádej na vzkriesenie je jedinou pravou biblickou útechou, ktorú má človek tvárou v tvár smrti. Biblia nepozná žiadne iné potešenie. Všetky učenia, ktoré sú v rozpore s Božím slovom, pochádzajú od veľkého podvodníka, od hada, od otca klamstva, ktorý už v raji tvrdil Eve, že neumrie, ak ochutná zo zakázaného ovocia. Keď Ježiš príde, budú veriaci vzkriesení k životu. Bezbožní budú vzkriesení neskôr, nie však k večnému životu, ale aby prijali svoj spravodlivý trest, teda aby zomreli druhou, definitívnou smrťou.

Odmena spravodlivých aj trest bezbožných sa uskutočnia v budúcnosti. Urobíme dobre, ak sa vzdáme všetkých predstáv, ktoré sa nezlučujú s Bibliou. Nepotrebujeme špiritistické učenia, okultné praktiky ani náuky, ktoré ponúkajú falošné potešenie v otázke smrti. Takáto útecha je klamstvom a pochádza od otca lži. Ani rôzne tzv. zážitky blízkej smrti nič nedokazujú, pretože ľudia, ktorí ich opisujú, neboli skutočne mŕtvi.

Mnohé z týchto zážitkov vieme čiastočne vysvetliť u ľudí závislých od drog alebo pri poraneniach mozgu. Avšak tam, kde sa spájajú svetelné javy a stretnutia so zosnulými, ktorí sa vydávajú za príbuzných či priateľov, je najvyšší čas na duchovnú opatrnosť. V takýchto prípadoch sa totiž nepochybne prejavuje skrytá duchovná moc, ktorá je schopná oklamať mnohých.

Ježiš Kristus a jeho apoštolovia svoje učenie nikdy nemenili. Upozorňovali, že v posledných dňoch príde na svet mocný satanský zvod. Mnohí sa budú považovať za kresťanov, no ich zbožnosť bude iba pretvárkou. Prestanu veriť Biblii a namiesto nej budú nasledovať náuky a bájky, ktoré im budú znieť príjemne. Podľa Ježišových slov povstanú mnohí falošní učitelia a zvedú veľa ľudí. Dnes sa napĺňa to, čo Božie slovo predpovedalo.

Zároveň však zaznieva naliehavá výzva, aby sme vážne prijímali Božie slovo a pripravovali sa na príchod Ježiša Krista. Dnes nás Ježiš ešte volá, aby sme počúvali jeho hlas a spolupracovali s ním, aby bolo posolstvo Božieho slova zvestované celému svetu. Boh si želá, aby každé učenie, ktorému veríme a ktoré šírime, bolo podložené jasným „Je písané“. Preto sme pozvaní, aby sme denne študovali Písmo a každú otázku posudzovali vo svetle Božieho slova.

Boh si praje mať na Zemi ľud, ktorý si za jedinú smernicu viery aj učenia zvolil Bibliu – len a len Bibliu. Skúmajme Božie slovo s pokorou a vážnou modlitbou, pretože iba tak nás môže Duch Svätý uvádzať do celej pravdy. On nás zoznamuje s Božou vôľou a pomáha nám jasne rozlišovať, čo je pravda a čo je omyl. Keď však človek pozná pravdu, potrebuje k tomu neraz aj veľkú dávku odvahy, aby ju prijal a stál za ňou. Nasledujúce dva citáty odhaľujú podstatu ľudských problémov, ktoré v tejto otázke zohrávajú zásadnú úlohu.

„Človek len ťažko chápe to, čomu vo svojom najhlbšom vnútri nechce porozumieť. Inštinktívne uzatvára svoju inteligenciu pred skutočnosťami, ktoré by ho nútili vzdať sa toho, čo sa mu páči.“ Alexis Carrel

„Kto nedovolí pravde, aby nad ním zvíťazila, dovolí to omylu.“ Augustín

Ak sa chce úprimne zmýšľajúci človek dozvedieť, čo je pravda, Duch Svätý ho uvedie do celej pravdy. Kto otvorí svoje srdce Božej láske, bude stále jasnejšie rozpoznávať pravdu a zároveň dostane aj silu stáť na strane pravdy. Duch Svätý mu dáva odvahu i radosť odovzdávať iným svetlo, ktoré mu Boh zveril. Je povzbudzujúce vidieť, že sa dnes teológovia, kazatelia aj laici čoraz rozhodnejšie stávajú proti denomináciám a v otázke smrti sa stavajú na stranu Biblie.

Prvé stránky Biblie nám ukazujú, ako dobrý Boh na počiatku urobil všetko pre blaho svojho stvorenia. Potom prišiel hriech so svojimi ďalekosiahlymi dôsledkami, no Boh nepoprel svoju lásku k človeku. Poslal svojho Syna, aby zachránil všetkých, ktorí prijmú dar spasenia. Posledné stránky Biblie nám zasa naznačujú predivný koniec tejto obnovenej existencie, kde po Bohu už nebude nič iné potrebné, pretože Boh bude všetko vo všetkom.

Na novej Zemi, ktorá už nebude niesť stopy hriechu, bude všetko jasné a ľudia budú več­ne žiť tak, ako to bolo Božím pôvodným plánom. Keď spasení po vzkriesení znovu objímu svojich milovaných, ktorých od nich oddelila smrť, aby s nimi navždy žili pri Ježišovi, aký to bude jasot a radosť. Tvárou v tvár smrti nás preto apoštol vyzýva, aby sme sa plne primkli k Božím zasľúbeniam o vzkriesení:

„Týmito slovami sa navzájom potešujte.“ 1 Tesalonickým 4:18

Nikdy predtým nebola doba, v ktorej by sa toľko ľudí zaplietlo do klamných špiritistických náuk ako dnes. Okultná viera prináša zničujúce dôsledky a knižný trh je zaplavený literatúrou s myšlienkami cudzími Biblii. To, čo sa dnes deje na Zemi, dôrazne poukazuje na blížiaci sa koniec. Medzi národmi narastá strach, mnohí ľudia upadajú do úzkosti a depresie, príroda je vychýlená z rovnováhy a dôsledky hriechu ženú ľudstvo v ústrety koncu.

A práve preto pre ľudí dneška zaznieva Ježišova naliehavá výzva:

„Vzpriamte sa a zdvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Lukáš 21:28

Všetky bolesti tejto doby, ale aj láska k ľuďom, nás majú viesť k tomu, aby sme otvorene hovorili o tom, čo Boh urobil pre našu záchranu. Neoddeliteľnou súčasťou tohto posolstva je aj pravda o vzkriesení. Ježiš Kristus skutočne vstal z mŕtvych a ak mu odovzdáme svoj život, budeme aj my vzkriesení k životu pri jeho príchode. Kto verí Ježišovi, povstane zo spánku smrti a bude žiť večne v neopísateľne krásnom domove.

Na záver dovoľme dvom apoštolom, aby opísali budúcnosť, ktorú im Boh zjavil. Apoštol Pavol napísal zboru v Korinte:

„Hľa, poviem vám tajomstvo: nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme, razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej trúby. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: ‚Smrť pohltila víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?‘ Osteňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista. A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horliví v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi.“ 1. Korinťanom 15:51–58

A apoštol Ján hovorí o budúcom domove a šťastí vykúpených toto:

„Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo. A ten, čo sedel na tróne, povedal: ‚Hľa, všetko robím nové.‘ A hovoril: ‚Píš, tieto slová sú verné a pravdivé.‘ Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.“ Zjavenie 21:1,4,5,7

Otázka, či budú vzkriesení aj bezbožní, úzko súvisí s biblickým učením o vzkriesení, súde a konečnom vyúčtovaní dejín. Prirodzene nadväzuje na tému smrť, vzkriesenie, nebo a peklo, kde Písmo jasne rozlišuje medzi vzkriesením spravodlivých a vzkriesením na odsúdenie. Celé učenie je neoddeliteľne späté s poslednými udalosťami dejín, ktoré opisujú Kristov návrat, tisícročné obdobie a konečný súd, pričom zásadný prorocký rámec poskytuje aj výklad knihy Zjavenie Jána.

Pochopenie týchto udalostí zapadá do širšieho kontextu prorockých kníh, ktoré ukazujú, že Boh je spravodlivý Sudca, ktorý odplatí každému podľa skutkov, a zároveň ponúka nádej vzkriesenia a večného života v Kristovi tým, ktorí mu patria.