Koncepcia duch, duša a telo

Muž a žena boli stvorení na Boží obraz, vybavení individualitou a schopnosťou slobodne myslieť a konať. Hoci boli stvorení ako slobodné bytosti, sú stále závislí od Boha – a to v každom aspekte svojho života, od dýchania až po všetky ostatné oblasti existencie. Každý človek je nedeliteľnou jednotou telesných, duchovných a duševných prejavov. Keď naši prví rodičia neposlúchli Boha a popreli svoju závislosť od Neho, stratili svoje vznešené postavenie pod Božou vládou.

Boží obraz v nich bol narušený, a tým sa stali korisťou smrti. Ich potomkovia dedia túto padlú prirodzenosť, ktorá so sebou nesie slabosti a sklony ku zlému. Avšak Boh v Kristovi zmieril svet so sebou a svojím Duchom obnovuje obraz Stvoriteľa vo všetkých, ktorí činili pokánie. Stvorení na Božiu slávu sú ľudia povolaní nielen milovať Boha, ale aj milovať sa navzájom a starať sa o svoje životné prostredie.

PRIRODZENOSŤ ČLOVEKA

„A Boh povedal: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby.“

Boh svoje vrcholné dielo nestvoril iba slovom, ale s láskou sa sklonil, aby z prachu zeme vytvoril novú bytosť. Ani ten najlepší pozemský sochár by nikdy nevytvoril takú dokonalú bytosť. Možno by Michelangelo dokázal zobraziť úžasný vzhľad, ale kto by bol schopný vytvoriť také telo, ktoré by bolo z pohľadu anatómie aj fyziológie dokonale pripravené na svoju funkciu, a pritom bolo aj krásne?

Boh svoje dokonalé dielo neukončil len vytvorením každého vlasu, očnej riasy či nechtu. Človek nemal byť iba zhlukom prachu, ale mal žiť, myslieť, tvoriť a rásť v sláve. Stvoriteľ sa sklonil k tomuto veľkolepému dielu a

„…vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa človek stal živou bytosťou.“ (Genezis 2,7; porov. 1,26)

Boh videl, že človek potrebuje spoločenstvo. Preto mu pripravil pomoc, ktorá mu bola rovná. Uviedol na Adama hlboký spánok, počas ktorého vyňal Adamovi jedno z rebier a z neho stvoril ženu (Genezis 2,18.21.22).

„Boh stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ho na Boží obraz, muža a ženu ich stvoril. Potom im požehnal a povedal: ‚Ploďte sa a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živým tvorom, ktorý sa pohybuje na zemi.‘“

Adam a Eva dostali domov v záhrade, ktorá bola omnoho krajšia než najluxusnejšie moderné sídla. Boli tam stromy, vinič, kvety, pahorky a údolia – túto krásu stvoril sám Stvoriteľ. Nachádzali sa tam aj dva výnimočné stromy – strom života a strom poznania dobra a zla. Boh dovolil Adamovi a Eve jesť z každého stromu okrem stromu poznania dobra a zla (Genezis 2,8.9.17). Tak bola dokončená vrcholná udalosť stvoriteľského týždňa.

„Boh videl, že všetko, čo urobil, bolo veľmi dobré.“ (Genezis 1,31)

PÔVOD ČLOVEKA

Mnohí ľudia dnes veria, že ľudské bytosti pochádzajú z nižších foriem života zvierat a sú výsledkom prírodných procesov trvajúcich miliardy rokov. Tieto názory však nesúhlasia s biblickým svedectvom. Pre biblický pohľad na prirodzenosť človeka je rozhodujúci fakt, že ľudia podliehajú procesu degenerácie. Boh stvoril človeka. Počiatok existencie ľudstva má svoj pôvod u Boha. Boh povedal:

Genezis 1,26: „Učiňme človeka!“

Množné číslo „učiňme“ sa vzťahuje na trojjediného Boha – Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Boh teda stvoril prvého človeka s jasným zámerom (Genezis 1,27). Stvoril človeka z prachu zeme. Boh zformoval človeka z prachu zeme (Genezis 2,7) – použil teda už existujúcu hmotu, nie iné formy života, ako sú morské alebo suchozemské zvieratá. Najskôr vytvoril každý orgán, správne ho umiestnil; až potom vdýchol dych života, a tak sa človek stal živou bytosťou.

Stvorený podľa Božieho vzoru. Boh stvoril každého živočícha – ryby, vtáky, plazy, hmyz, cicavce atď. – „podľa ich druhu“ (Genezis 1,21.24.25). Každý druh mal vlastnú formu a schopnosť rozmnožovať sa v rámci svojho druhu. Človek však bol stvorený podľa Božieho vzoru, nie podľa vzoru živočíšnej ríše. Boh povedal:

Genezis 1,26: „Učiňme človeka, aby bol naším obrazom podľa našej podoby!“

V tomto zmysle neexistuje súvislosť medzi ľuďmi a živočíšnou ríšou. Lukášov rodokmeň opisujúci pôvod ľudstva tento rozdiel jednoducho, ale jasne vyjadruje:

Lukáš 3,38: „Adam, ktorý bol od Boha.“

Vznešené postavenie človeka. Stvorenie človeka bolo vrcholom celého stvoriteľského diela. Boh postavil človeka, stvoreného na svoj obraz, aby spravoval planétu Zem a všetok živočíšny život. L. Berkhof o Adamovi hovorí:

„Jeho povinnosťou a prednosťou bolo podriadiť svojej vôli a zámeru celú prírodu a všetky stvorené bytosti, zverené jeho vláde, preto, aby on aj celá jeho slávna vláda vyvyšovala všemohúceho Stvoriteľa a Pána vesmíru.“ (Genezis 1,28; Žalm 8,4-9)

Jednota ľudského rodu. Rodokmene v Genezis ukazujú, že všetky nasledujúce generácie po Adamovi a Eve pochádzali z tohto prvého páru. Ako ľudia máme všetci rovnakú prirodzenosť, ktorá tvorí genetickú a genealogickú jednotu. Pavol o Bohu povedal:

Skutky 17,26: „On stvoril z jedného človeka celé ľudstvo, aby obývalo povrch zeme.“

Ďalšie náznaky organickej jednoty ľudstva vidíme v biblickom tvrdení, že Adamovo prestúpenie prinieslo všetkým hriech a smrť, ale skrze Krista je pre všetkých zaistená spása (Rimanom 5,12.19; 1. Korinťanom 15,21.22).

JEDNOTA ĽUDSKEJ PRIRODZENOSTI

Čo tvorí ľudskú bytosť? Skladá sa človek z niekoľkých nezávislých zložiek, ako je telo, duša a duch? V tejto súvislosti sa často spomína dych života, ktorý je kľúčový pre pochopenie samotného života.

Genezis 2,7: „Boh vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa človek stal živou bytosťou.“

Tento akt stvorenia z prvkov zeme a vdýchnutia dychu života má hlboký význam, pretože symbolizuje vznik živej bytosti. Tento dych života je dychom Všemohúceho – to je to, čo dáva život (Jób 33,4) – iskra života. Môžeme si to predstaviť ako elektrický prúd, ktorý keď prechádza rôznymi súčiastkami, premení tichú obrazovku na pulzujúci obraz plný farieb a deja. Podobne elektrina prináša zvuk a pohyb tam, kde predtým nebolo nič.

Človek ako živá duša – Čo spôsobilo vdýchnutie dychu života? Keď Boh vytvoril človeka z prvkov zeme, mal už všetky orgány na svojom mieste: srdce, pľúca, obličky, pečeň, slezinu, mozog a pod. Všetko bolo dokonalé, ale bez života. Až keď Boh vdýchol do tejto neživej hmoty dych života, „človek sa stal živou bytosťou“. Biblická rovnica je jednoduchá: prach zeme (prvky zeme) + dych života = živá bytosť, živá duša.

Dych života nebol daný len ľuďom, ale aj zvieratám. Biblia napríklad pripisuje dych života zvieratám, ktoré vošli do Noemovej archy, aj tým, ktoré tam nevošli (Genezis 7,15.22). Hebrejský termín nefeš chajjá znamená „živý tvor“ alebo „živá duša“. Tento výraz sa vzťahuje na morské živočíchy, hmyz, hady a divú zver (Genezis 1,20.24; 2,19).

Nefeš, prekladané ako „bytosť“ alebo „duša“, pochádza z koreňa nafaš, čo znamená „dýchať“. V Novom zákone je ekvivalentom grécke slovo psyché. Dýchanie je najvýraznejším dôkazom života, preto nefeš v podstate označuje človeka ako živú osobu. Ak sa vzťahuje na zvieratá, popisuje ich ako živé bytosti, ktoré stvoril Boh. Je dôležité si uvedomiť, že Biblia hovorí, že človek sa stal živou dušou. Nehovorí, že dostal dušu ako oddelený prvok, ktorý by sa spojil s telom.

Nedeliteľná jednota človeka – Pochopenie podstaty človeka je kľúčové, a preto je správa o stvorení nesmierne dôležitá. Písmo vyzdvihuje nedeliteľnú jednotu človeka, čím naznačuje, že duša a duch sú súčasťou jedného celku ľudskej prirodzenosti.

BIBLICKÝ VÝZNAM POJMU DUŠE

Ako sme už spomenuli, duša v Starom zákone je prekladom hebrejského výrazu nefeš. Po vdýchnutí dychu života do fyzického tela vytvoreného z prvkov zeme je v texte Genezis 2,7 človek označený ako živý tvor. Podobne vzniká nová duša, keď sa narodí dieťa – duša sa stáva novou jednotkou života, ktorá je jedinečne oddelená a odlišná od ostatných podobných jednotiek. Nefeš zdôrazňuje individualitu každej živej bytosti, čím vytvára jedinečnú osobu.

Ak je nefeš použitý v tomto význame, potom to nie je len časť osoby, ale celá osoba. Preto sa na mnohých miestach toto slovo prekladá ako osoba (pozri Genezis 14,21; Numeri 5,6; Deuteronómium 10,22; porov. Žalm 3,3) alebo „sám“ (Levitikus 11,43; 1. Kráľov 19,4; Izaiáš 46,2 atď.). Výrazy ako „moja duša“, „tvoja duša“, „jeho duša“ sú väčšinou idiomy pre osobné zámená „ja“, „my“, „ty“, „on“ a pod. (pozri Genezis 12,13; Levitikus 11,43.44; 19,8; Jozua 23,14; Žalm 3,3; Jeremiáš 37,9 atď.). V anglickom preklade KJV je nefeš preložené ako „život“ vo viac než 100 prípadoch zo 755 (Genezis 9,4.5; 1. Samuelova 19,5; Jób 2,4.6; Žalm 31,13 atď.).

Nefeš sa často vzťahuje na túžby, záľuby, vášeň alebo chuť (Deuteronómium 23,25; Príslovia 23,2; Kazateľ 6,7). Používa sa aj v súvislosti s láskou (Genezis 34,3; Pieseň Šalamúnova 1,7 atď.) a niekedy predstavuje aj rozhodnutie človeka – v Deuteronómium 23,24 je preložená ako „libosť“, podobne aj v Žalm 105,22 a Jeremiáš 34,16. V Numeri 31,19 je nefeš „zabitá“ a v Sudcoch 16,30 („ja“) umiera. V Numeri 5,2 („mŕtvy“) a v kap. 9,6 („mŕtvy človek“) sa vzťahuje na mŕtvolu (pozri tiež Levitikus 19,28; Numeri 9,7.10).

Grécke slovo psyché sa v Novom zákone používa podobne ako nefeš v Starom zákone. Vzťahuje sa na život zvierat aj ľudí (Zjavenie 16,3). V KJV sa štyridsaťkrát prekladá ako „život“ alebo „životy“ (pozri Matúš 2,20; 6,25; 16,25 atď.). Na niektorých miestach znamená „ľudia“ (Skutky 7,14; 27,37; Rimanom 13,1; 1. Peter 3,20 atď.), inde je rovnocenná osobnému zámenu (pozri Matúš 12,18; 2. Korinťanom 12,15 atď.). Niekedy označuje city (Marek 14,34; Lukáš 2,35; Efezanom 6,6) alebo myseľ (Skutky 14,2; Filipanom 1,27). Psyché nie je nesmrteľná, ale podlieha smrti (Zjavenie 16,3) a môže byť zničená (Matúš 10,28).

V Biblii sa nefeš a psyché niekedy vzťahujú na celú osobu, inokedy na určitú oblasť človeka, ako sú záľuby, city, chute alebo pocity. Takéto použitie však neznamená, že človek je zložený z dvoch oddelených a odlišných častí. Telo a duša existujú spoločne a tvoria nedeliteľnú jednotu. Duša nemá vedomie existencie mimo tela. Neexistuje žiadny biblický text, ktorý by naznačoval, že duša prežíva bez tela ako vedomá bytosť.

BIBLICKÝ VÝZNAM POJMU DUCH

Zatiaľ čo hebrejské slovo nefeš (duša) označuje individualitu alebo osobnosť, starozákonné hebrejské slovo ruach (duch) sa vzťahuje na iskru života, plnú energie, ktorá je pre život jednotlivca nevyhnutná. Ruach predstavuje Božiu silu alebo princíp života, ktorý ľuďom dáva život.

Ruach sa v Starom zákone vyskytuje 377-krát a najčastejšie sa prekladá ako „duch“, „vietor“ alebo „dych“ (pozri Genezis 8,1). Používa sa tiež na označenie obnovenia života (Súdcovia 15,19), odvahy (Jozua 2,11), nálady alebo hnevu (Súdcovia 8,3; Izaiáš 54,6), mravného charakteru (Ezechiel 11,19) a sídla citov (1. Samuelova 1,15). V zmysle dych je ruach u ľudí totožný s ruachom zvierat (Kazateľ 3,19). Ruach človeka opúšťa telo pri smrti (Žalm 146,4) a vracia sa k Bohu (Kazateľ 12,7; porov. Jób 34,14).

Ruach sa často vzťahuje aj na Ducha Božieho, ako je to zobrazené v Izaiáš 63,10. V Starom zákone vo vzťahu k človeku ruach nikdy neoznačuje inteligentné bytie schopné vedomej existencie mimo hmotného tela.

Novozákonným ekvivalentom hebrejského slova ruach je pneuma – duch – od slova pneo, čo znamená „víať“ alebo „dýchať“. Rovnako ako ruach, ani pneuma neoznačuje vedomé bytie človeka schopné existovať mimo ľudského tela. Používanie tohto pojmu v Novom zákone vo vzťahu k človeku vôbec nenaznačuje takúto predstavu. V textoch ako Rimanom 8,15; 1. Korinťanom 4,21; 2. Timoteovi 1,7; 1. Ján 4,6 pneuma označuje „náladu“, „postoj“ alebo „citové rozpoloženie“.

Tento pojem sa používa aj na vyjadrenie rôznych prejavov ľudskej povahy (Galatským 6,1; Rimanom 12,11 atď.). Rovnako ako ruach, aj pneuma človek pri smrti odovzdáva Pánovi (Lukáš 23,46; Skutky 7,59). Ruach aj pneuma sa zároveň používajú vo vzťahu k Duchu Božiemu (1. Korinťanom 2,11.14; Efezanom 4,30; Židom 2,4; 1. Peter 1,12; 2. Peter 1,21 atď.).

JEDNOTA TELA, DUŠE A DUCHA

DVOJITÉ SPOJENIE

Aj keď Biblia vníma človeka ako celok, presne nestanovuje vzťah medzi telom, dušou a duchom. Niekedy sa v texte zamieňajú pojmy duša a duch. Všimni si paralelizmus v Máriinom prejave radosti po zvestovaní:

Lukáš 1,46-47: „Duša moja velebí Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi!“

Na jednom mieste Ježiš opisuje človeka ako telo a dušu (Matúš 10,28), Pavol však na inom mieste hovorí o človeku ako o tele a duchu (1. Korinťanom 7,34). V prvom prípade sa duša vzťahuje na vyššiu schopnosť človeka, pravdepodobne na myseľ, prostredníctvom ktorej je človek v kontakte s Bohom. V druhom prípade sa na túto vyššiu schopnosť vzťahuje pojem duch. V oboch prípadoch telo zahŕňa fyzickú, ale aj citovú stránku človeka.

TROJITÉ SPOJENIE

Existuje výnimka z bežného chápania človeka ako bytosti so spojením dvoch častí. Pavol, ktorý hovoril o dvojitej jednote tela a ducha, spomína aj trojitú jednotu človeka. Píše:

1. Tesaloničanom 5,23: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a zachová vášho ducha, dušu i telo bez úhony a poškvrny až do príchodu nášho Pána Ježiša Krista.“

Tento verš vyjadruje Pavlovu túžbu, aby z procesu posvätenia nebola vynechaná žiadna z ľudských stránok. V tomto prípade môžeme duch chápať ako vyšší princíp inteligencie a myslenia, ktorý bol človeku daný a prostredníctvom ktorého k nemu Boh hovorí svojim Duchom (porov. Rimanom 8,16). Obnovením mysle skrze pôsobenie Ducha Svätého sa človek stáva podobný Kristovi (porov. Rimanom 12,1-2).

Dušu, na rozdiel od ducha, si môžeme predstaviť ako časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje v inštinktoch, citoch a túžbach. Aj táto časť ľudskej prirodzenosti môže byť posvätená. Keď sa pod pôsobením Ducha Svätého myseľ zhoduje s Božou mysľou a posvätený rozum ovládne nižšiu prirodzenosť, podnety, ktoré by inak odporovali Bohu, sa podriadia jeho vôli.

Telo, ktoré je ovládané buď nižšou, alebo ušľachtilou povahou, sa svojou fyziologickou stavbou skladá z mäsa, krvi a kostí. Nie je náhodou, že Pavol uvádza najprv ducha, potom dušu a napokon telo. Ak je duch posvätený, aj myseľ je pod Božou kontrolou. Posvätená myseľ bude mať posväcujúci vplyv na dušu – na túžby, city a emócie. Človek, u ktorého sa uskutočňuje toto posvätenie, nebude zneužívať svoje telo a dosiahne tak aj pevné telesné zdravie. Telo sa tak stáva posväteným nástrojom, ktorým môže kresťan slúžiť svojmu Pánovi a Spasiteľovi.

Pavlova výzva k posväteniu jasne vychádza z princípu jednoty ľudskej prirodzenosti a ukazuje, že účinná príprava na Kristov druhý príchod si vyžaduje prípravu celej bytosti – ducha, duše i tela.

NEDELITEĽNÉ A VZÁJOMNÉ SPOJENIE

Je zrejmé, že každý človek je nerozdeliteľne prepojený. Telo, duša a duch sú úzko spojené a poukazujú na silný vzájomný vzťah medzi duchovnými, duševnými a telesnými schopnosťami človeka. Nedostatky v jednej oblasti ovplyvňujú ďalšie dve. Chorý, nečistý alebo zmätený duch bude mať tiež negatívny vplyv na citové a fyzické zdravie človeka. Platí však aj to, že slabý, chorý alebo trpiaci organizmus naruší aj citové a duchovné zdravie.

Vzájomný vplyv, ktorý tieto prvky na seba majú, ukazuje, že Boh dal každému jednotlivcovi zodpovednosť udržiavať ich v čo najlepšom stave. Takýto postoj je kľúčovou súčasťou procesu obnovy na obraz Stvoriteľa.

ČLOVEK – OBRAZ BOHA

Živé bytosti, ktoré Boh stvoril na šiesty deň stvorenia, boli vytvorené na Boží obraz (Gn 1,27). Čo znamená byť stvorený na Boží obraz? Často sa hovorí, že etický a duchovný rozmer človeka odhaľuje niečo z morálnej a duchovnej povahy Boha. Keďže Biblia učí, že človek je nerozlučiteľnou jednotou tela, mysle a duše, aj telesný vzhľad človeka musí určitým spôsobom odrážať Boží obraz. Ako je to však možné, keď Boh je duch, a ako môže byť duch spojený s konkrétnou podobou?

Biblia ukazuje, že aj anjeli sú duchovné bytosti podobne ako Boh (Žid 1,7.14), no predsa sa vždy zjavujú v ľudskej podobe (Gn 18,1–19,22; Dan 9,21; Lk 1,11–38; Sk 12,5–10). To naznačuje, že duchovná bytosť môže mať „duchovné telo“ s konkrétnou podobou a vzhľadom (porov. 1 Kor 15,44). Biblia spomína, že niektorí ľudia videli Boha. Aj keď Boh odmietol ukázať Mojžišovi svoju tvár, zakryl ho svojimi rukami a ukázal sa mu zozadu, keď prechádzal okolo neho (Ex 33,20–23).

Danielovi sa Boh zjavil vo videní ako Vekovitý, sediaci na tróne (Dan 7,9–10). Kristus je opísaný ako „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) a ako „výraz Božej podstaty“ (Žid 1,3). Tieto miesta ukazujú, že Boh je osobná bytosť a má osobnú podobu, čo by nás nemalo prekvapiť, keďže človek bol stvorený na Boží obraz.

Človek bol postavený „nižšie než anjeli“ (Ž 2,7), čo znamená, že dostal duševné aj duchovné schopnosti. Aj keď Adam nemal úplne rozvinutý charakter a skúsenosti, bol stvorený „priamy“ (Kaz 7,29), čo vyjadruje jeho mravnú bezúhonnosť. Bol spravodlivý a svätý, pretože bol morálnym obrazom Boha (porov. Ef 4,24) a bol súčasťou stvorenia, ktoré Boh označil za „veľmi dobré“ (Gn 1,31).

Pretože bol človek stvorený na morálny obraz Boha, dostal možnosť prejaviť Stvoriteľovi lásku a oddanosť. Mal slobodu voľby ako Boh a slobodu myslieť a konať podľa morálnych zásad. Mohol sa rozhodnúť milovať a poslúchať, alebo nedôverovať a byť neposlušný. Boh riskoval, že človek si zvolí nesprávne, pretože len slobodná voľba dáva človeku príležitosť rozvinúť charakter, ktorý naplno ukáže princíp lásky, čo je samotná podstata Boha (1 J 4,8). Úlohou človeka bolo dosiahnuť najvyššiu podobu Božieho obrazu – milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou (Mt 22,36-40).

A) STVORENÝ PRE SPOLOČENSTVO S DRUHÝMI

Boh povedal, že „nie je dobré, aby bol človek sám“ (Gn 2,18), a tak stvoril Evu. Tak ako sú osoby Trojice spojené vzťahom lásky, aj my sme boli stvoření pre spoločenstvo – priateľstvo alebo manželstvo (Gn 2,18). V takomto vzťahu máme možnosť žiť pre druhých. Byť naozaj človekom znamená byť orientovaný na vzťah. Rozvoj tohto aspektu Božieho obrazu neoddeliteľne patrí k súladu a šťastiu Božieho kráľovstva.

B) STVORENÝ PRE SPRÁVCOVSTVO ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Boh povedal:

„Urobme človeka na náš obraz, podľa našej podoby. Nech panuje nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad zvieratami, nad celou zemou aj nad každým plazom, ktorý sa plazí po zemi.“ (Gn 1,26)

Tu Boh jedným dychom spomína Boží obraz v človeku aj jeho vládu nad nižším stvorením. Pre zvieratá bol človek Božím zástupcom. Živočíšna ríša nedokáže pochopiť Božiu zvrchovanosť, ale mnohé zvieratá vedia milovať človeka a slúžiť mu. Dávid hovorí o vláde človeka:

„Svojmu dielu dávaš človeku vládu, všetko kladieš pod jeho nohy.“ (Ž 8,7)

Nadradené postavenie človeka poukazovalo na slávu a česť, ktorou bol korunovaný (Ž 8,6). Jeho úlohou bolo vládnuť svetu láskavo a tým odrážať Božiu láskyplnú vládu nad vesmírom. Nie sme obeťami okolností, ktoré ovládajú sily prostredia. Boh nás poveril aktívne prispievať k utváraniu prostredia tým, že využijeme každú situáciu na naplnenie Božej vôle. Takéto chápanie je riešením pre zlepšenie medziľudských vzťahov vo svete plnom nestálosti.

Je tiež odpoveďou na sebecké využívanie prírodných zdrojov a na nerozumné znečisťovanie ovzdušia a vôd, ktoré zhoršuje kvalitu života. Prijatie biblického pohľadu na ľudskú prirodzenosť poskytuje jedinú istotu prosperujúcej budúcnosti.

C) STVORENÝ, ABY NAPODOBŇOVAL BOHA

Pretože sme boli stvorení na Boží obraz, máme konať podobne ako Boh. Hoci sme ľudia a nie Boh, máme vo všetkom odrážať obraz svojho Stvoriteľa. Štvrté prikázanie nás vyzýva k tejto povinnosti – máme nasledovať príklad svojho Stvoriteľa: pracovať šesť dní v týždni a odpočívať siedmeho dňa (Ex 20,8-11).

D) STVORENÝ S PODMIENENOU NESMRTEĽNOSŤOU

Pri stvorení dostali naši prví rodičia nesmrteľnosť, ktorá však bola podmienená poslušnosťou. Tým, že mali prístup k stromu života, mohli žiť naveky. Jediný spôsob, ako mohli ohroziť svoju nesmrteľnosť, bolo porušenie zákazu jesť zo stromu poznania dobra a zla. Neposlušnosť by viedla k smrti (Gn 2,17; 3,22).

PÁD DO HRIECHU

Adam s Evou zhrešili, aj keď boli stvorení dokonale, na Boží obraz a žili v dokonalom prostredí. Ako mohlo dôjsť k takej radikálnej a hroznej zmene? Pôvod hriechu. Ak Boh stvoril dokonalý svet, ako mohol vzniknúť hriech?

BOH A PÔVOD HRIECHU

Je Boh Stvoriteľ aj pôvodcom hriechu? Písmo ukazuje, že Boh je svätý svojou podstatou (Iz 6,3) a nie je v ňom žiadna neprávosť. „Jeho dielo je dokonalé, na všetkých jeho cestách je právo, Boh je verný a bez podlosti, je spravodlivý a priamy.“ (Dt 32,4) Písmo hovorí: „Boh je ďaleko od neprávosti, Všemohúci od nespravodlivosti.“ (Jb 34,10) „Boh nemôže byť pokúšaný ku zlému a ani sám nikoho nepokúša.“ (Jak 1,13) Boh nemá rád bezbožnosť (Ž 5,5; 11,5). Pôvodné Božie stvorenie bolo „veľmi dobré“ (Gn 1,31). Boh teda nie je pôvodcom hriechu, naopak, „stal sa pôvodcom večnej spásy“ (Hebr 5,9).

PÔVODCA HRIECHU

Boh mohol zabrániť vzniku hriechu tým, že by stvoril vesmír plný „robotov“, ktorí by robili len to, na čo by boli naprogramovaní. Láska však viedla Boha k tomu, že stvoril bytosti so slobodou rozhodnutia, aby mohli slobodne odpovedať na jeho lásku. Tak odpovedať však môžu iba tí, ktorí majú možnosť voľby. Tým, že Boh dal stvoreným bytostiam slobodu, vzal na seba riziko, že sa niektoré z nich odvrátia. Žiaľ, medzi anjelmi sa stal pyšným vysoko postavený Lucifer (Ez 28,17; porov. 1 Tim 3,6). Nebol spokojný so svojím postavením pod Božou vládou (porov. Jud 6) a začal túžiť po mieste, ktoré patrilo samotnému Bohu (Iz 14,12-14).

Vo snahe získať vládu nad vesmírom začal tento padlý anjel medzi ostatnými anjelmi šíriť nespokojnosť a mnohých získal na svoju stranu. V nebi vznikol konflikt, ktorý sa skončil tým, že Lucifer, dnes známy ako satan (odporca), a jeho anjeli boli vyhnaní z neba (Zj 12,4.7-9; pozri aj kapitolu 8).

PÔVOD HRIECHU V ĽUDSKEJ RODINE

To, že bol satan vyhnaný z neba, ho vôbec neodradilo. Rozhodol sa zvádzať ďalších, aby sa pridali k jeho vzbure proti Božej vláde. Svoju pozornosť upriamil na práve stvorených ľudí. Ako by mohol zviesť Adama a Evu k vzbure? Veď žili v dokonalom svete a Stvoriteľ sa staral o všetky ich potreby. Ako by mohli byť nespokojní a prestať dôverovať tomu, kto bol zdrojom ich šťastia? Správa o prvom hriechu odpovedá na túto otázku.

Pri svojom útoku na prvých ľudí sa satan rozhodol prekvapiť ich v neopatrnom okamihu. Priblížil sa k Eve, keď bola pri strome poznania dobra a zla. Satan sa jej v podobe hada opýtal na Boží zákaz jesť z tohto stromu. Keď Eva potvrdila, že Boh povedal, že zomrú, ak budú z neho jesť, satan spochybnil Božie slová: „Nie, určite nezomriete.“ Prebudil v nej zvedavosť tvrdením, že Boh jej bráni v úžasnej novej skúsenosti – byť ako Boh (Gn 3,4.5). Okamžite v nej vypukla pochybnosť o Božom slove. Eva bola zaslepená veľkými možnosťami, ktoré údajne ovocie ponúka.

Pokušenie narušilo jej posvätenú myseľ. Viera v Božie slovo bola nahradená vierou v satanove slová. Zrazu si predstavila, že strom je s plodmi chutnými na jedenie, lákavý pre oči, strom sľubujúci múdrosť. Nespokojná so svojím postavením Eva podľahla túžbe byť ako Boh.

„Vzala teda z jeho plodov a jedla, dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou, a on tiež jedol.“ (Gn 3,6)

Eva dôverovala svojim zmyslom viac než Bohu a tým sa oddelila od závislosti na Bohu, stratila svoje vznešené postavenie a padla do hriechu. Pád človeka sa teda prejavil najmä stratou viery v Boha a jeho slovo. Táto nevera viedla k neposlušnosti, ktorá narušila vzťah a nakoniec viedla k odlúčeniu človeka od Boha.

1. VPLYV HRIECHY

Aké boli okamžité aj dlhodobé následky hriechu? Ako hriech ovplyvnil ľudskú prirodzenosť? Aký je výhľad na odstránenie hriechu a zlepšenie ľudskej prirodzenosti? Prvým dôsledkom hriechu bola zmena v ľudskej prirodzenosti, ktorá zasiahla medziľudské vzťahy aj vzťah k Bohu. Nový zážitok, pri ktorom sa im „otvorili oči“, priniesol Adamovi a Eve iba pocit hanby (Gn 3,7).

Namiesto toho, aby sa stali rovnými Bohu, ako sľuboval satan, začali sa báť a schovávali sa (Gn 3,8-10). Keď sa Boh Adama a Evy pýtal na ich hriech, namiesto priznania snažili sa vinu zvaliť jeden na druhého. Adam povedal:

„Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, mi dala zo stromu a ja som jedol.“ (Gn 3,12)

Týmto obvinil Evu a nepriamo aj Boha zo zodpovednosti za svoj hriech. Toto jasne ukazuje, ako hriech narušil jeho vzťah k manželke aj k Stvoriteľovi. Eva potom obvinila hada (Gn 3,13). Hrozivé dôsledky ukazujú vážnosť ich prestúpenia. Boh zlorečil hadovi, ktorého satan použil, a odsúdil ho, aby sa plazil po bruchu, čo malo navždy pripomínať pád do hriechu (Gn 3,14). Žene Boh povedal:

„Veľmi rozmnožím tvoje trápenie a bolesť tehotenstva, v bolesti budeš rodiť deti, budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude vládnuť nad tebou.“ (Gn 3,16)

A keďže Adam neposlúchol Boha, ale ženu, bola zem prekliata a on zažíval ťažkosti a námahu pri práci:

„Kvôli tebe nech je zem prekliata; po všetky dni svojho života budeš jesť zo zeme v trápení. Zem ti vydá len tŕnie a bodľač a budeš jesť poľné byliny. V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý.“ (Gn 3,17-19)

Boh potvrdil nemennosť svojho zákona a opäť ukázal, že každé prestúpenie vedie k istej smrti:

„Prach si a do prachu sa navrátiš.“ (Gn 3,19)

Svoj rozsudok vykonal tým, že vyhnal prestupníkov z raja, čím prerušil ich priamy vzťah s Bohom (Gn 3,8) a zabránil im jesť zo stromu života, zdroja života. Tak sa Adam s Evou stali smrteľnými bytosťami (Gn 3,22).

2. POVAHA HRIECHU

Mnohé miesta Písma, najmä správa o páde do hriechu, jasne ukazujú, že hriech je morálne zlo – dôsledok nezávislého morálneho rozhodnutia prestúpiť zjavenú Božiu vôľu (Gn 3,1-6; Rim 1,18-22).

A) DEFINÍCIA HRIECHU

Hriech je v Biblii definovaný takto:

„Hriech je prestúpenie zákona.“ (1 J 3,4), je to zlyhanie každého – „kto vie robiť dobré a nerobí, má hriech“ (Jak 4,17) – a „čokoľvek nie je z viery, je hriech“ (Rim 14,23).

Širšia definícia hriechu znie:

„Hriech je akékoľvek odklonenie sa od poznanej Božej vôle, keď človek z nedbanlivosti nerobí to, čo Boh prikázal, alebo koná to, čo výslovne zakázal.“

Hriech nepozná neutralitu. Kristus hovorí:

„Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (Mt 12,30)

Neveriť Kristovi je hriech (Jn 16,9). Hriech je svojou podstatou absolútny, pretože je vzbura proti Bohu a jeho vôli. Každý hriech, malý či veľký, vedie k verdiktu „vinný“.

„Kto by zachoval celý zákon, ale previnil by sa len v jednom prikázaní, je vinný voči všetkým.“ (Jak 2,10)

B) HRIECH SÚ MYŠLIENKY, ALE AJ ČINY

Často sa za hriech považujú len viditeľné a konkrétne skutky, ktoré porušujú zákon. Kristus však povedal, že hnevať sa na niekoho je porušením šiesteho prikázania „Nezabiješ!“ (Ex 20,13) a že hriešne túžby sú porušením prikázania „Nescudzoložíš!“ (Ex 20,14). Hriechom teda nie je len zjavná neposlušnosť v skutkoch, ale aj myšlienky a túžby.

C) HRIECH A VINA. HRIECH PLODÍ VINU

Vina v biblickom pohľade znamená, že ten, kto sa dopustil hriechu, si zaslúži trest. A keďže všetci zhrešili, „celý svet bol pred Bohom usvedčený z viny“ (Rim 3,19). Ak sa pocit viny nerieši, ničí naše fyzické, duševné aj duchovné schopnosti. Ak sa vôbec nerieši, spôsobuje smrť, lebo „mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23). Liekom na vinu je odpustenie (Mt 6,12), ktorého výsledkom je čisté svedomie a pokoj v mysli. Boh túži darovať odpustenie hriešnikom. Kristus láskavo volá tých, ktorí sú unavení hriechom a zaťažení vinou:

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok“ (Mt 11,28).

D) SÍDLO HRIECHU

Hriech podľa Biblie sídli v srdci – to je miesto, ktoré dnes nazývame myseľ. Zo srdca „vychádza život“ (Prís 4,23). Kristus vysvetľuje, že myšlienky znečisťujú človeka, „lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, urážky“ (Mt 15,19). Srdce ovplyvňuje celú bytosť – rozum, vôľu, city aj telo. Pretože „srdce je najúskočnejšie a schopné zla“ (Jer 17,9), môžeme ľudskú prirodzenosť opísať ako porušenú, skazenú a celkom hriešnu.

3. VPLYV HRIECHU NA ĽUDSTVO

Niektorí ľudia si môžu myslieť, že rozsudok smrti je príliš prísny trest za jedenie zakázaného ovocia. Závažnosť prestúpenia však môžeme pochopiť len podľa následkov, ktoré mal Adamov hriech na celé ľudstvo. Prvý syn Adama a Evy sa dopustil vraždy. Ich potomkovia čoskoro porušili posvätnosť manželstva, keď začali podporovať mnohoženstvo. Netra­valo dlho a zem naplnila skazenosť a násilie (Gn 4,8.23; 6,1-5.11-13).

Ľudia nebrali vážne Božiu výzvu k pokániu a zmene života. Iba osem ľudí bolo zachránených pred potopou, ktorá zničila všetkých, čo neučinili pokánie. Dejiny ľudstva po potope sú – až na niekoľko výnimiek – smutným záznamom o dôsledkoch hriešnosti ľudskej prirodzenosti.

A) VŠEOBECNÁ HRIEŠNOSŤ ĽUDSTVA

Dejiny jasne ukazujú, že Adamovi potomkovia zdedili hriešnosť jeho povahy. V modlitbe Dávid povedal:

„Pred tebou nie je nikto zo živých spravodlivý.“ (Ž 143,2; 14,3)

„Nie je človeka, ktorý by nezhrešil.“ (1 Kr 8,46)

Šalamún povedal:

„Kto môže povedať: ‚Zachoval som si čisté srdce, som bez hriechu‘?“ (Prís 20,9)

„Na zemi niet spravodlivého človeka, ktorý by konal dobro a nezhrešil.“ (Kaz 7,20)

Aj Nový zákon jasne hovorí, že „všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu“ (Rim 3,23), a tiež „ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a pravda nie je v nás“ (1 J 1,8).

B) JE HRIEŠNOSŤ DEDIČNÁ ALEBO ZÍSKANÁ?

Pavol hovorí: „V Adamovi všetci umierajú.“ (1 Kor 15,22) Inde povedal:

„Skrze jedného človeka prišiel na svet hriech a skrze hriech smrť; a tak smrť zasiahla všetkých, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5,12)

Skazenosť ľudského srdca ovplyvňuje celú bytosť. V tomto zmysle Jób zvolal:

„Kto môže z nečistého urobiť čisté? Nikto!“ (Jób 14,4) Dávid povedal: „Naozaj som sa narodil v neprávosti, v hriechu ma počala moja matka.“ (Ž 51,7) A Pavol konštatuje: „Zameranie na seba je Bohu nepriateľské, nechce a ani nemôže sa podriadiť Božiemu zákonu. Tí, čo žijú len podľa tela, nemôžu sa páčiť Bohu.“ (Rim 8,7.8)

Ukazuje, že veriaci boli pred obrátením „podľa povahy deťmi neposlušnosti, tak ako ostatní ľudia“ (Ef 2,2). Hoci v detstve nadobúdame hriešne správanie napodobňovaním, tieto texty potvrdzujú, že základnú hriešnosť dedíme. Všeobecná hriešnosť ľudstva je dôkazom, že prirodzene inklinujeme k zlu, nie k dobru.

C) VYHUBENIE HRIEŠNEHO SPRÁVANIA

Ako úspešní sú ľudia v snahe odstrániť zlo zo svojho života a zo spoločnosti? Každý pokus žiť spravodlivý život vlastnou silou je odsúdený na neúspech. Kristus povedal, že „každý, kto hreší, je otrokom hriechu“. Iba Božia moc nás môže vyslobodiť z tohto otroctva. Ježiš nás však uistil:

„Keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ (Jn 8,34.36)

Povedal, že spravodlivosti môžeme dosiahnuť len vtedy, ak zostávame v Kristovi, lebo „bez mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Ani apoštol Pavol nedokázal žiť spravodlivým životom vo vlastnej sile. Aj keď poznal dokonalý štandard Božieho zákona, nebol schopný ho naplniť. Svoje duchovné úsilie opísal slovami: „Keď chcem robiť dobro, zlo je so mnou prítomné“ (Rim 7,21).

„Nerozumiem svojim skutkom; nerobím totiž to, čo chcem, ale to, čo nenávidím. Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem.“

Potom poukazuje na vplyv hriechu vo svojom živote:

„Ak však robím to, čo nechcem, nerobím to ja, ale hriech, ktorý prebýva vo mne.“ Napriek svojim zlyhaniam obdivuje Božiu dokonalú normu slovami: „Vo svojom vnútri s radosťou súhlasím s Božím zákonom, no vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle. Aký som len úbohý človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7,15.19.20.22-24)

Pavol nakoniec uznal, že potrebuje Božiu pomoc, aby mohol zvíťaziť. V Kristovi už nežije podľa tela, ale začína nový život podľa Ducha (Rim 7,25; 8,1). Nový život v Duchu je Boží dar, ktorý premieňa. Božou milosťou my, ktorí sme boli „mŕtvi pre svoje viny a hriechy“, sa môžeme stať víťazmi (Ef 2,1.3.8–10). Duchovné znovuzrodenie premieňa život natoľko (Jn 1,13; 3,5), že môžeme hovoriť o novom stvorení – „Staré sa pominulo, hľa, nastalo nové!“ (2 Kor 5,17). Nový život však stále pripúšťa možnosť, že človek zhreší (1 Jn 2,1).

4. EVOLÚCIA A PÁD ČLOVEKA

Od stvorenia satan klame mnohých ľudí tým, že oslabuje ich dôveru v biblickú správu o pôvode človeka a o jeho páde. Evolúciu by sme mohli nazvať „prirodzeným ľudským názorom“, založeným na predpoklade, že život vznikol náhodou a že človek sa dlhým evolučným procesom vyvinul z nižších foriem života. Prirodzený výber, kde prežijú len najsilnejší, mal viesť k vývoju dnešnej podoby človeka. Keďže človek údajne ešte nedosiahol vrchol svojich možností, stále sa vyvíja. Stále viac kresťanov prijíma teistickú evolúciu, podľa ktorej Boh použil evolúciu pri stvorení. Títo ľudia nepovažujú prvé kapitoly Genezis za doslovné, ale len za alegóriu alebo mýtus.

A) BIBLICKÝ POHĽAD NA ČLOVEKA A EVOLÚCIU

Kresťania verní stvoreniu sú znepokojení vplyvom, ktorý má evolučná teória na kresťanskú vieru. James Orr napísal:

„Kresťanstvo dnes nemusí vzdorovať postupnému útoku na svoje učenie…, ale priamo formulovanému a úplne protikladnému pohľadu na svet, ktorý tvrdí, že je vedecky podložený, šikovne zostavený a obhajovaný, a svojimi základnými myšlienkami útočí na korene kresťanského systému.“

Biblia odmieta alegorický alebo mýtický výklad knihy Genezis. Samotní biblickí autori vykladajú Genezis 1-11 ako skutočné dejiny. Adam, Eva, had a satan sú považovaní za historické postavy v dráme veľkého sporu (pozri Jób 31,33; Kaz 7,29; Mt 19,4; Jn 8,44; Rim 5,12.18.19; 2 Kor 11,3; 1 Tim 2,14; Zj 12,9).

B) GOLGOTA A EVOLÚCIA

Evolúcia, nech už má akúkoľvek podobu, odporuje základom kresťanstva. Leonard Verduin povedal:

„Namiesto príbehu o páde prichádza príbeh o ceste nahor. Kresťanstvo a evolúcia stoja v priamom protiklade. Naši prví rodičia boli buď stvorení na Boží obraz a zažili pád do hriechu, alebo nie. Ak to tak nie je, prečo byť vôbec kresťanom? Najviac však evolúciu spochybňuje Golgota. Ak by nebol pád do hriechu, prečo by bolo nutné, aby za nás Boh zomieral? Nielen smrť vo všeobecnosti, ale predovšetkým Kristova smrť za nás svedčí o tom, že s ľudstvom nie je všetko v poriadku.

Keby sme boli odkázaní len na seba, úpadok by sa prehlboval a nakoniec by sme sa sami zničili. Naša nádej je v Človeku, ktorý visel na kríži. Iba jeho smrť otvára možnosť lepšieho, plnšieho života bez konca. Golgota jasne hovorí, že potrebujeme Zástupcu, ktorý nás vyslobodí.“

C) VTELENIE A EVOLÚCIA

Na otázku, či je pravdivé stvo­renie alebo evolúcia, dáva najlepšiu odpoveď pohľad na stvo­renie človeka z perspektívy vtelenia. Príchod druhého Adama – Krista – na svet bol Božím stvoriteľským činom. Keď Boh dokázal vykonať tento vrcholný zázrak, niet dôvodu pochybovať, že bol schopný stvoriť aj prvého Adama.

D) ĽUDSTVO UŽ DOSPELO?

Evolucionisti často poukazujú na obrovský vedecký pokrok za posledné storočia ako na dôkaz, že človek je tvorcom vlastného osudu. Veda vraj naplní všetky jeho potreby a časom vyrieši všetky problémy sveta. Avšak mesianistická viera v techniku naráža na narastajúci skepticizmus, keďže práve technika priviedla našu planétu na pokraj záhuby. Ľudstvo úplne zlyhalo, pretože nedokázalo zvládnuť vlastné hriešne srdce. V dôsledku toho všetok vedecký pokrok urobil svet iba oveľa nebezpečnejším.

Zdá sa, akoby filozofia nihilizmu a zúfalstva bola čoraz pravdivejšia. Výrok Alexandra Popea „v ľudskom srdci vždy vzniká nádej“ dnes znie prázdno. Jób vystihol skutočnosť presnejšie, keď povedal, že dni plynú „v úplnej beznádeji“ (Jób 7,6). Svet ľudí stále upadá. Musel prísť niekto, kto stál mimo ľudských dejín, vstúpil do nich a priniesol novú realitu.

LÚČE NÁDEJE

Ako veľmi bolo ľudstvo skazené? Na kríži ľudia zabili svojho Stvoriteľa – najhroznejšia vzbura proti Bohu! Boh však nenechal ľudstvo bez nádeje. Dávid premýšľal o postavení človeka v stvorenom svete. Najskôr, ohromený veľkosťou vesmíru, si myslel, že človek je bezvýznamný. Potom si však uvedomil jeho skutočné postavenie. Keď hovoril o súčasnom vzťahu medzi človekom a Bohom, povedal:

„Len o málo si ho urobil nižším než Boha, korunuješ ho slávou a dôstojnosťou. Zveruješ mu vládu nad dielom svojich rúk.“ (Ž 8,5.6; Hebr 2,7)

Napriek pádu do hriechu v človeku zostalo vedomie ľudskej dôstojnosti. Boží obraz v ňom bol narušený, ale nie úplne zničený. Hoci človek padol, je skazený a hriešny, stále je Božím zástupcom na zemi. Nemá božskú prirodzenosť, no má vznešené postavenie ako Boží správca pozemského stvorenia. Keď si to Dávid uvedomil, začal Boha chváliť a ďakovať mu:

„Hospodine, Pane náš, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8,10)

ZMLUVA MILOSTI

Dôsledkom prestúpenia sa prví ľudia stali hriešnymi. Už neboli schopní odolávať satanovi. Budú ešte niekedy slobodní, alebo bez pomoci zahynú? Existuje pre nich vôbec nejaká nádej?

A) ZMLUVA UZAVRETÁ PRI PÁDE

Skôr než Boh vyslovil rozsudok nad hriechom padlého páru, dal im nádej tým, že im predstavil zmluvu milosti. Povedal:

„Nepriateľstvo položím medzi teba (satana) a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo. Ono ti rozdrví hlavu a ty mu rozdrvíš pätu.“ (Gn 3,15)

Božie posolstvo dávalo nádej, pretože ohlasovalo, že aj keď satan získal ľudstvo pod svoj ničivý vplyv, napokon bude porazený. Medzi Bohom a človekom bola uzavretá zmluva. Boh najskôr zasľúbil, že jeho milosť bude chrániť ľudí pred hriechom. Vzbudí nepriateľstvo medzi hadom a ženou, medzi satanovými nasledovníkmi a Božím ľudom. Tým sa preruší vzťah medzi človekom a satanom a otvorí sa cesta k obnoveniu vzťahu s Bohom. Po stáročia pokračoval boj medzi Božou cirkvou a satanom.

Tento boj vyvrcholil smrťou Ježiša Krista, ktorý bol prorokovaným „semenom ženy“. Na Golgote bol satan porazený. Aj keď potomok ženy utrpel ranu, pôvodca zla bol porazený. Všetci, ktorí prijali Božiu ponuku milosti, pocítia nepriateľstvo voči hriechu, a to im pomôže zvíťaziť v boji so satanom. Vierou budú mať podiel na Spasiteľovom víťazstve na Golgote.

B) ZMLUVA USTANOVENÁ PRED STVORENÍM

Zmluva milosti nebola ustanovená až po páde do hriechu. Písmo odhaľuje, že už pred stvorením sa Trojica dohodla, že v prípade pádu človeka zachráni ľudstvo. Pavol napísal, že Boh „v ňom (v Kristovi) nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli svätí a bez poškvrny pred jeho tvárou. Vo svojej láske nás vopred určil, aby sme podľa rozhodnutia jeho vôle boli skrze Ježiša Krista prijatí za synov a chválili slávu jeho milosti“ (Ef 1,4-6; 2 Tim 1,9).

Peter, keď hovoril o Kristovej obeti zmierenia, povedal:

„Bol vopred určený pred stvorením sveta.“ (1 Pt 1,20)

Zmluva bola založená na neotrasiteľnom základe – na zasľúbení a prísahaní samého Boha (Hebr 6,17). Ježiš Kristus je ručiteľom zmluvy. Ručiteľ je ten, kto na seba preberá dlh alebo záväzok v prípade, že ho druhý nedokáže splniť. To, že sa Kristus zaručil, znamenalo, že ak ľudstvo padne do hriechu, on sám namiesto nich ponesie trest. On zaplatí cenu ich vykúpenia, prinesie obeť zmierenia za ich hriechy, naplní požiadavky Božieho zákona, ktorý bol porušený.

Žiadny človek ani anjel nemohol na seba vziať túto zodpovednosť. Iba Kristus Stvoriteľ, zástupca ľudského rodu, ju mohol niesť (Rim 5,12-21; 1 Kor 15,22). Boží Syn nie je len ručiteľom zmluvy, je aj prostredníkom a vykonávateľom. Opis jeho poslania ako vteleného Syna človeka ukazuje túto stránku jeho úlohy. Povedal:

„Zostúpil som z neba, nie aby som konal svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 6,38; 5,30.43)

Povedal tiež:

„Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život.“ (Jn 6,40)

„A večný život je v tom, že poznajú teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3) Na konci svojho poslania dosvedčil, že splnil Otcov zámer: „Oslávil som ťa na zemi, keď som dokonal dielo, ktoré si mi zveril.“ (Jn 17,4)

Na kríži Ježiš naplnil svoj záväzok ručiteľa zmluvy s ľudstvom. Jeho zvolanie „Dokonané je!“ (Jn 19,30) znamenalo, že splnil svoju úlohu. Svojím vlastným životom zaplatil trest, ktorý vyžadoval Boží porušený zákon, a tým umožnil zachrániť tých, ktorí budú činiť pokánie. V tejto chvíli Kristova krv potvrdila zmluvu milosti. Vierou v jeho zmiernu krv sú kajúci hriešnici prijatí za Božích synov a dcéry a stávajú sa dedičmi večného života.

Táto zmluva milosti prejavuje nekonečnú Božiu lásku k ľudstvu. Zmluva vznikla ešte pred stvorením sveta a bola predstavená po páde do hriechu. Vtedy sa Boh a ľudstvo v osobitnom zmysle stali partnermi.

C) OBNOVENIE ZMLUVY

Žiaľ, ľudstvo odmietlo veľkolepú zmluvu milosti pred potopou aj po nej (Gn 6,1-8; 11,1-9). Boh znovu ponúkol zmluvu Abrahámovi. Opäť potvrdil zasľúbenie spasenia: „V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22,18; 12,3; 18,18) Písmo osobitne zdôrazňuje Abrahámovu vernosť podmienkam zmluvy.

Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť (Gn 15,6). Abrahámovo prijatie požehnania zmluvy, ktorá pramenila z Božej milosti, záviselo od jeho poslušnosti. To ukazuje, že zmluva potvrdzuje autoritu Božieho zákona (Gn 17,1; 26,5).

Abrahámova viera bola taká veľká, že bol nazvaný „otcom všetkých, ktorí veria“ (Rim 4,11). On je Božím vzorom ospravedlnenia z viery, ktorá sa prejavuje poslušnosťou (Rim 4,2-3; Jak 2,23-24). Požehnania zmluvy milosti neprechádzajú automaticky na Abrahámových potomkov, ale len na tých, ktorí nasledujú Abrahámov príklad viery. „Synmi Abrahámovými sú ľudia viery.“ (Gal 3,7) Každý človek na zemi môže zažiť zasľúbenie spásy obsiahnuté v zmluve, ak splní podmienky:

„Ak patríte Kristovi, ste potomstvo Abrahámovo a dedičia toho, čo Boh zasľúbil.“ (Gal 3,29)

Zo strany Boha bola zmluva na Sinaji (nazývaná aj „prvá zmluva“) obnovením Abrahámovej zmluvy milosti (Hebr 9,1). Izrael ju však premenil na zmluvu skutkov (Gal 4,22-31).

D) NOVÁ ZMLUVA

Neskoršie miesta Písma hovoria o „novej zmluve“ alebo „lepšej zmluve“. Nie preto, že by sa večná zmluva zmenila, ale preto, že (1) nevernosťou Izraela sa Božia večná zmluva zmenila na systém skutkov; (2) bola spojená s novým zjavením Božej lásky vo vtelení, živote, smrti, zmŕtvychvstaní a prostredníctvom Ježiša Krista (porov. Hebr 8,6-13); a (3) až na kríži bola zmluva potvrdená Kristovou krvou (Dan 9,27; Lk 22,20; Rim 15,8; Hebr 9,11-22).

Táto zmluva ponúka úžasné veci tým, ktorí ju prijímajú. Skrze Božiu milosť dáva odpustenie hriechov. Ponúka dielo Ducha Svätého, ktorý napíše desať Božích prikázaní do srdca a obnovuje kajúcich hriešnikov na obraz ich Stvoriteľa (Jer 31,33). Skúsenosť novej zmluvy a nového narodenia prináša Kristovu spravodlivosť a ospravedlnenie z viery. Výsledkom je obnovené srdce, ktoré premieňa človeka a vedie k ovociu Ducha – „láske, radosti, pokoju, trpezlivosti, láskavosti, dobrote, vernosti, miernosti a sebaovládaniu“ (Gal 5,22-23).

Mocou Kristovej spasiteľnej milosti môžu žiť tak, ako žil Kristus, a každý deň sa môžu radovať z toho, čo sa páči Bohu (Jn 8,29). Jedinou nádejou padlého ľudstva je prijať Božie pozvanie uzavrieť zmluvu milosti. Vierou v Ježiša Krista môžeme prežívať tento vzťah, ktorý zaručuje, že sme prijatí do jeho kráľovstva ako Božie deti a Kristovi spoludedičia.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )