III.časť – Biblia vs Korán

Podľa nezaručených správ sa Muhammad narodil v roku 570 n. l. v Mekke. Pochádzal z rodu Hášimovcov, menej významnej a menej majetnej vetvy kmeňa Kurajšovcov. Vo svojich 25 rokoch vstúpil do služieb zámožnej vdovy Chadídže ako obchodný agent a krátko nato sa s ňou oženil. Z manželstva vzišli dvaja synovia, ktorí však skoro zomreli, a štyri dcéry, ktoré sa dožili dospelosti, no okrem najmladšej z nich, Fátimy, sa žiadna nestala predmetom zvláštnej úcty moslimov. Muhammadova sociálna situácia sa sobášom výrazne zlepšila, čo mu umožnilo samostatne sa venovať obchodu (str. 22).

Podľa tradície sa Muhammadovi dostalo prvého zjavenia v roku 610, keď mal 40 rokov.

Spočiatku bol plný obáv, či sa nezbláznil. V tomto období mu bola manželka Chadídža silnou oporou a za pomoci svojho bratranca Waraku, ktorý sa už skôr oboznámil s kresťanstvom, ho utvrdila v presvedčení, že je skutočne Božím poslom. Istý čas Muhammad hlásal to, čo považoval za zjavenie, len úzkemu kruhu svojej rodiny a priateľov. Spočiatku sa táto obec veriacich schádzala tajne.

Mekkánska oligarchia sa najprv stavala k jeho obci ľahostajne. Keď sa však začali zreteľne prejavovať dôsledky Muhammadovho nároku, že je Božím poslom, postoj vládnucich skupín sa radikálne zmenil. Muhammad našiel silnú oporu vo vlastnom rode, v Hášimovcoch, ktorých hlavou bol jeho strýc Abú Tálib. Po smrti Abú Táliba aj Muhammadovej manželky Chadídže v roku 619 sa jeho situácia v Mekke zhoršila natoľko, že sa rozhodol presídliť do Jathribu, neskoršej Medíny.

24. septembra 622 dorazil na okraj jathribskej oázy. Táto udalosť, známa ako hidžra, sa stala začiatkom moslimského letopočtu (str. 31).

Po príchode do Jathribu Muhammad očakával, že ho miestna židovská obec prijme ako jedného zo svojich a uzná ho za proroka. To sa však nestalo. Naopak, Židia začali poukazovať na zjavné rozpory medzi Starým zákonom a Koránom. Muhammad tieto rozdiely nemohol poprieť, a preto dospel k záveru, že Židia pozmenili pôvodné Abrahámovo učenie a odklonili sa od neho.

V roku 624, po neúspechu presvedčiť odporcov, vyvodil z toho dôsledky náboženské aj politické. Spočiatku proti nim nemohol vystúpiť, pretože bol ešte príliš slabý (str. 35).

Situácia sa zmenila po tom, čo moslimovia v roku 624 porazili mekkánske vojsko v bitke pri Badre. Následne sa Muhammad obrátil proti Židom. Oblehol židovský kmeň Banú Qajnuqá, ktorý sa po kapitulácii bez boja stal vyhnaným z Medíny. Druhý kmeň, Banú an-Nadír, bol v roku 625 vyhnaný z Medíny a donútený odovzdať svoje zbrane a majetok, najmä palmové háje.

Kmeň Banú Qurajza, ktorý počas obliehania Medíny v roku 627 rokoval s Mekkáncami, dopadol najhoršie – muži boli popravení a ženy a deti predané do otroctva. Tým sa pôvodne židovský Jathrib zmenil na čisto moslimskú Medínu. Od roku 627 smerovalo úsilie moslimov k získaniu arabských kmeňov a podmaneniu židovských kmeňov severne od Medíny (str. 39).

V roku 630 bola dobytá Mekka a bol v nej zavedený islám. Muhammad zomrel 6. júna 632 v Medíne (str. 43).

Muhammad nikdy nekonal zázraky ani neprinášal iné znamenia svojho prorockého poslania než samotné slovo, ktoré považoval za Božie zjavenie (str. 49–50). Sám vytváral nové výrazy, aby zvýšil zvučnosť a tajomnosť veršov, najmä na začiatku svojej prorockej kariéry a v eschatologických pasážach (napr. Zabáníja, saqar, zakkúm), čo spôsobilo neskorším vykladačom nemalé ťažkosti pri ich racionálnom vysvetľovaní (str. 57).

Muhammad nikdy nechcel byť básnikom, hoci sa snažil dať svojmu posolstvu literárnu formu, vedomý si magického účinku viazanej reči a starostlivo zvolených slov (str. 64).

Nemožno prehliadnuť, že Korán pôsobí úplne inak na Arabov a moslimov, v ktorých vyvoláva nadšenie a vzrušenie, než na európskych čitateľov, ktorí k nemu pristupujú s odstupom a ktorým je cudzia magickosť koránskych slov, taká silná v moslimskom prostredí (str. 65).

Príbuznosť koránskeho učenia so židovským a kresťanským je nesporná. Muhammad sa vedome v určitých obdobiach opieral o biblický materiál a o základné články predchádzajúcich monoteistických systémov. Svoje prorocké poslanie chápal ako pokračovanie a dovŕšenie pôsobenia starozákonných prorokov a Ježiša, no zároveň zdôrazňoval, že jeho úlohou je priniesť Arabom vlastnú knihu zjavenia, podobnú tej, ktorú mali už Židia a kresťania (str. 83).

Popieranie kresťanskej Trojice a Ježišovho božstva bolo prirodzeným dôsledkom Muhammadovho základného dogmatu o Božej jednote a logicky vyplývalo z celého ideového systému islámu (str. 85). Pri detailnom sledovaní biblických paralel v Koráne vychádza najavo, že mnohé prvky neboli prevzaté priamo z Biblie, ale skôr z Talmudu a kresťanských apokryfov (str. 85).

Korán pozná tri kategórie nadprirodzených bytostí: anjelov, džinov a satanov. Vzájomný vzťah týchto troch skupín nie je jednoznačný, čo je spôsobené tým, že džinovia boli prevzatí zo starého arabského náboženstva, zatiaľ čo učenie o anjeloch má svoj pôvod v kresťanstve a židovstve (str. 88). Z Koránu nie je zrejmé, čo sa deje s ľuďmi v období medzi smrťou a vzkriesením (str. 90). Muhammad si nárokoval, že uzatvára rad predchádzajúcich poslov a prorokov a je ich pečaťou (chátam annabijján, 33:40) (str. 93).

Muhammadovi bola nepochopiteľná myšlienka, že Ježiša považovali kresťania za Syna Božieho, hoci pripúšťal jeho neobyčajné zrodenie a nanebovzatie.

Mnohým z poslov a prorokov bolo dané konať zázraky, teda predvádzať ľuďom rôzne znamenia (ája) od Boha. Muhammadovi samotnému sa tento dar nedostal, na čo jeho odporcovia opakovane poukazovali (6:37; 13:8; 21:5 a i.). Jeho „znamením“ však mali byť verše a napokon celý Korán (str. 93–94). Až do konfliktu s medínskymi Židmi prorok veril, že obsah Koránu a biblických kníh je úplne totožný.

Neskôr sa však tvrdilo, že Židia aj kresťania svoje Písma prekrútili a sfalšovali; ich pôvodné znenie malo byť totožné s „matkou kníh“ a tým aj s Koránom (str. 94).

Korán úplne mlčí o veľkých starozákonných postavách, ako boli Ezdráš, Nehemiáš, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, nehovoriac o dvanástich menších prorokoch. Túto neznalosť vyčítali Muhammadovi už jeho židovskí odporcovia, no on sa bránil tým, že Boh mu oznámil iba mená niektorých poslov a o iných mlčal (str. 97), čo je uvedené v súre 40:78.

Ježiš zaujíma v Koráne významné miesto. Jeho výnimočné zrodenie je plne uznávané a je prirovnávaný k novému Adamovi (3:52/59). Muhammad ho považoval za jedného z najväčších prorokov, ktorému bol daný dar konať zázraky (napr. 3:43/49; 5:110–111), zatiaľ čo Muhammadovi samotnému to bolo odopreté

. Korán však zároveň dôrazne popiera Ježišovo božstvo a rovnako aj jeho smrť na kríži, hoci presný význam veršov o ukrižovaní nie je úplne jednoznačný (3:47–48; 4:155–156). Z tohto dôvodu nie je uznávané ani kresťanské učenie o Trojici a o Mesiášovi Spasiteľovi (str. 98).

Islam je predovšetkým sociálne náboženstvo, nie individualistické. Individualita však nie je potlačená, naopak, je zdôraznená zodpovednosť každého jednotlivca pred Bohom. Islamu sa pomerne úspešne podarilo vyriešiť vzťah jednotlivca k blížnym aj k Bohu (str. 102).

Muhammad vniesol úplne nové chápanie trestu za zločin krádeže: zlodej je trestaný useknutím ruky (5:42) (str. 104). Postavenie ženy určuje Korán o stupeň nižšie než postavenie muža, zároveň však prikazuje, aby sa s nimi zaobchádzalo láskavo a spravodlivo (str. 105). (Moja poznámka: v 4:38/34 na str. 526 je toto postavenie ženy potvrdené; pri neposlušnosti ženy sa pripúšťa aj jej bitie, ktoré však nemá byť bezdôvodné.)

Korán akceptuje majetkovú a sociálnu nerovnosť ako realitu a nenachádzame v ňom žiadny náznak úsilia o zmenu tohto stavu (str. 105).

Muhammad bol skôr mužom praxe než teoretického myslenia. Na základe svojej skúsenosti, viery a zdravého rozumu dokázal riešiť najnaliehavejšie otázky svojej spoločnosti. O úspešnosti tohto prístupu svedčí skutočnosť, že napriek svojej neúplnosti sa Korán stal základom uceleného svetonázoru, v ktorého platnosť veria dodnes stámilióny ľudí po celom svete (str. 106).

Moslimovia všeobecne tvrdia, že časť textov Starého zákona (SZ) a Nového zákona (NZ) je nepôvodná a bola dodatočne upravená {4:48/46 (str. 527); 2:70/75 (str. 452)}. Ľud Knihy, teda Židia, sú obviňovaní z toho, že svoje sväté knihy pozmenili alebo úmyselne narušili, aby neboli v súlade s Koránom, a to z dôvodu vlastných cieľov {2:75–79 (str. 452); 4:46 (str. 527); 5:13 (str. 602)}.

Kresťania nie sú obviňovaní z priamej deformácie textu, ale zo „zabudnutia“ toho, čo prijali (porov. 5:14, str. 602).

Postupne sa však moslimskí učenci zhodli na tom, že „Ľud Knihy“ spáchal tahríf bi’l lafz, teda priame poškodenie textu. Tento názor šírili najmä Ibn Hazm a učenec a cestovateľ do Indie Al-Bírúní. Hoci moslimovia veria, že obsah ich svätej knihy bol prijatý priamo od Boha a nie sú závislí od iných literárnych či historických zdrojov, mnohí moslimskí vykladači pri snahe o exegetický výklad Koránu často citujú Bibliu.

Cieľom medzináboženského dialógu by malo byť vzájomné informovanie o náboženstve a jeho otázkach, nie splynutie všetkých vier do jednej univerzálnej viery. Základným princípom medzináboženského dialógu je uznanie rovnosti všetkých náboženstiev. To znamená, že každé náboženstvo môže byť slobodne šírené, no nesmie byť nikom vnucované. Tento princíp zároveň vylučuje napádanie cudzích náboženských textov zo strany tých, ktorí vyznávajú inú vieru a s týmito textami nesúhlasia.

Tento princíp je vyjadrený aj v Matúšovom evanjeliu 7:12:

„A tak všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im; lebo to je Zákon i Proroci.“ Matúš 7:12

V jednom bode sa však kresťania s moslimami nemôžu zhodnúť – a to v tvrdení, že Biblia je sfalšovaná. Ak by k takejto zhode došlo, kresťania by prestali byť „soľou zeme“ a tým by stratili svoju jedinečnú úlohu (Matúš 5:13). Vzniká tak otázka, či je za týchto podmienok rovnocenný dialóg medzi náboženstvami vôbec možný.

Židia mali svojich opisovačov Písem, ktorí sa s mimoriadnou starostlivosťou venovali ochrane textov a bránili ich akémukoľvek skresleniu. Tóra (Pentateuch), teda päť Mojžišových kníh, bola kanonizovaná už v 5. storočí pred Kristom. Proroci (Nebiim) boli kanonizovaní okolo roku 200 pred Kristom a Spisy (Ketubim) pravdepodobne až v Jamnii okolo roku 90 po Kristovi.

Na Starom zákone potom po celé tisícročie pracovali tzv. masoreti (predavači tradície), od prvého rabína Akibu (†145 po Kr.) až po posledného významného predstaviteľa Moše ben Ašera v 10. storočí po Kr. (Vladimír Čapek, História Biblie, s. 9–10, Kalich, Nakladateľstvo ČCE v Prahe, 1952).

„Hebrejské znenie Starého zákona sa definitívne ustálilo až v 12. storočí po Kristovi, no v zachovaných rukopisoch z celého predchádzajúceho tisícročia nenachádzame žiadne podstatné odchýlky.“ V. Čapek, História Biblie

Origenés v Cézarei (rok 231): V roku 231 prichádza do Cézarey Origenés (cca 185–254), zakladateľ významnej teologickej školy, ktorá sa stala centrom kresťanskej učenosti. Origenés uskutočnil prvý veľký pokus o systematické porovnanie gréckeho textu, používaného v cirkvi, s pôvodným hebrejským textom Starého zákona. Sám uvádza, že jeden z rukopisov, ktoré prekladal, bol nájdený v hlinenom džbáne pri Jerichu (Kumrán?) za vlády rímskeho cisára Antonina Pia (138–161).

Origenés vytvoril Hexaplu, rozsiahle dielo pozostávajúce zo šiestich stĺpcov rôznych textových verzií Starého zákona, usporiadaných vedľa seba na účely vzájomného porovnania. Na prvé miesto zaradil hebrejský text, prevzatý od židovských učencov, čím zabezpečil základnú referenciu pre analýzu starozákonných písem.

Diskusia o kánone Nového zákona sa výraznejšie rozprúdila až na konciloch koncom 4. storočia. Prvým koncilom, ktorý sa touto otázkou zaoberal, bol koncil v Laodicei v roku 363. Tretí koncil, koncil v Kartágu v roku 397, vypracoval definitívny zoznam 27 kníh, ktoré sa odvtedy stali súčasťou oficiálneho Nového zákona. Koncil v Hippo Regiu (severná Afrika) v roku 419 prijal rovnaké rozhodnutie o novozákonnom kánone ako Kartágo.

Dnes je k dispozícii približne 5300 rukopisov Nového zákona. Z tohto počtu obsahuje 82 papyrusov pochádzajúcich z obdobia 2. až 7. storočia, 266 majuskulných rukopisov zo 4. až 10. storočia a 2754 minuskulných rukopisov z 9. až 15. storočia. K tomu je potrebné pripočítať ešte 2135 lekcionárov, ktoré predstavujú významný príspevok k uchovaniu a odovzdávaniu textu Nového zákona.

Najstaršie rukopisy Nového zákona:

• P52 – Papyrus Rylands (okolo roku 125)
• P66 – Papyrus Bodmer II (okolo roku 200)
• P45 – Papyrus Chester Beatty I (okolo roku 220)
• P46 – Papyrus Chester Beatty II (okolo roku 220)
• P75 – Papyrus Bodmer XIV–XV (175–225)

Známe rukopisy:

• Codex Vaticanus – z počiatku 4. storočia, dnes uchovávaný vo Vatikánskej knižnici od roku 1481.
• Codex Sinaiticus – z polovice 4. storočia, objavený dr. Tischendorfom v roku 1844 v kláštore sv. Kataríny na hore Sinaj.
• Codex Alexandrinus – z 5. storočia.
• Codex Ephraemi – z 5. storočia.
• Codex Bezae – z 5. až 6. storočia.

Tabuľka uvádza časový rozdiel medzi vznikom diela a nálezom jeho kópie, či už ide o zlomok alebo celý rukopis. Najstaršia kompletná kópia Aristotela bola napísaná približne 1300 rokov po jeho vzniku, u Platóna ide takisto o cca 1300 rokov, zatiaľ čo pri evanjeliách je tento rozdiel výrazne kratší: približne 60 rokov (Ján), 80 rokov (Lukáš) a 230 rokov (Matúš a Marek).

Biblia je pôvodná a ako Slovo Božie sa neodvoláva na žiadne iné duchovné dielo. Je autoritou sama o sebe a nepotrebuje oporu zvonka. V Biblii hovoril Boh k ľuďom osobne – prostredníctvom prorokov, anjelov a napokon prostredníctvom svojho Syna a jeho apoštolov.

Korán je prezentovaný ako slovo anjela Gabriela, ktorý ho prorokovi priniesol od Boha. Anjel Gabriel je stotožňovaný s „duchom od Boha“, ktorý prináša Muhammadovi Korán. Ďalej sa spomína Mikáíl, o ktorom je iba jedna zmienka v 2:92/98 (Hrbek, Korán, str. 89). Korán z Biblie čerpá, je plný biblických postáv a príbehov, hoci v podobe od Biblie odlišnej. Skutočnosť, že sa Korán dovoláva biblickej autority a Bibliu cituje, svedčí o tom, že ju pre svoju existenciu nevyhnutne potrebuje – porovnaj vyššie citovaného Prievodcu Bibliou, ČBS 2004.

D. L. Moody o Biblii: „Biblia nepotrebuje ani tak obhajobu, ako skôr skúmanie, pretože svoju obhajobu poskytuje sama.“ (Požitek a prospech pre skúmateľa Biblie, str. 8, CASD, Praha 2, Londýnska 30)

Diskusiu z kresťanského hľadiska je možné viesť iba na biblickom základe. Ak neveríme Biblii, diskusia stráca zmysel a stáva sa len presadzovaním vlastných názorov a obmedzených pohľadov.

Zjednodušene možno povedať, že centrom biblického posolstva Starého zákona je Hospodin ako Panovník a izraelský ľud. Centrom Nového zákona je obeť Božieho Syna na kríži za hriechy ľudstva, jeho Božie synovstvo, ktoré Korán neuznáva, a jeho obeť na kríži, ktorú Korán popiera.

Téma Biblia vs. Korán a historický život Muhammada patrí do širšieho rámca porovnávania náboženských systémov a ich nárokov na božské zjavenie, preto prirodzene nadväzuje na predchádzajúce časti série I. časť – Biblia vs. Korán a II. časť – Biblia vs. Korán; historické napätie medzi islamom a biblickým zjavením zároveň zapadá do tematického okruhu rozdielov medzi Koránom a Bibliou, kde sa ukazujú zásadné rozpory v chápaní Abraháma, prorokov a povahy Boha, pričom celý kontext je dôležitý aj pre apologetiku evanjelia, ktorá skúma historickú vierohodnosť zjavení a ich dôsledky pre pravdu, spásu a vzťah s Bohom.