Apokryfy – nepravé spisy

Apokryf označuje nepravý, podvrhnutý alebo falšovaný spis, ktorý nesie alegorický či parodický výklad známeho motívu, vychádzajúci z pohľadu autora. Apokryfy sú zároveň spismi, ktoré prvotná cirkev nezaradila do Starého zákona (SZ) ani Nového zákona (NZ).

Starý zákon vznikal postupne z rôznych náboženských a bohoslužobných tradícií, pričom dôležitú úlohu zohrávali liturgické texty čítané pri bohoslužbách. Po babylonskom zajatí (586 – 538 pred Kristom) zhromaždili kňazi písomné aj ústne tradície, aby ich premenili na písaný SZ. Výsledkom boli tri časti Starého zákona, pričom rozhodovanie o tom, ktoré knihy budú tvoriť starozákonný kánon, prebiehalo počas dlhodobého vývoja bohoslužobného poriadku. Talmud vymedzil 24 posvätných kníh, ktoré dnes zodpovedajú 39 knihám Starého zákona. Apokryfné knihy však medzi nimi chýbali.

Už v 2. storočí pred Kristom existovali knihy považované za normu viery a života Izraelcov. Napriek tomu tretia časť SZ, Spisy, bola uzavretá až na synode v Jamnii, niekoľko desaťročí po vzniku kresťanskej cirkvi.

Rabínska literatúra poukazuje na spory o niektoré knihy SZ a zároveň na fakt, že mnohé rukopisy Septuaginty, teda gréckeho prekladu Starého zákona, zaraďovali apokryfné knihy medzi kanonické. Objavy z Kumránu navyše dokazujú, že tamojšie spoločenstvo malo v úcte apokalyptické pseudoepigrafy, ktoré mohli považovať za kanonické spisy. Eséni ich zrejme považovali za posvätné, čím sa zvýrazňuje dôležitosť tejto literatúry v rámci židovskej tradície.

Tieto fakty ukazujú, že spory o zaradenie kníh do kánonu sa riešili postupne a že problematické knihy boli nakoniec vyradené zo zoznamu kanonických spisov. Tento proces odhaľuje komplexnosť vývoja biblických textov aj rozmanitosť pohľadov na to, čo má byť považované za posvätné Písmo.

Alexandrijský kánon podľa filozofa Filóna súhlasil s palestínskym kánonom a zahŕňal tri hlavné časti: Tóru, Prorokov a Spisy, pričom apokryfy vo svojom výklade vôbec nespomína. Naproti tomu kresťania usporiadali septuagintné rukopisy prorokov a spisov v rozpore so židovskou tradíciou a do tohto usporiadania pridali aj apokryfné knihy. V Kumráne sa apokalyptické a pseudonymné spisy považovali skôr za dodatok k židovskému kánonu než za jeho súčasť.

Objavy z Kumránu odhalili, že essejci prijímali za kanonické niektoré spisy už pred ich konfliktom s hlavným prúdom judaismu. Prví cirkevní otcovia, ako Melito, Origénes, Epifanos či Jeroným, rozlišovali medzi širším a užším kánonom. Širší zahŕňal knihy z obdobia pred Kristom, ktoré boli rozšírené, obľúbené a často čítané, vrátane apokryfov. Užší kánon sa však obmedzoval na knihy židovskej Biblie, ktoré boli po dôkladnom posúdení označené za inšpirované Písmom.

Ježiš Kristus akceptoval židovské Písma vrátane troch častí, Tóry, Prorokov a Spisov, a ich tradičného poradia. Zatiaľ čo jednotlivým knihám sa pripisovala Božia autorita, apokryfy takéto uznanie nezískali. Kristus odovzdal svojim nasledovníkom zoznam kníh, ktoré korešpondujú s dnešnou hebrejskou Bibliou, avšak tieto texty neboli zhromaždené v jednej knihe, ale existovali ako jednotlivé zvitky.

Postupom času narastal rozdiel medzi Židmi a kresťanmi, pričom neznalosť semitských jazykov v cirkvách mimo Palestíny a Sýrie viedla k vytváraniu rôznych zoznamov biblických kníh, vrátane zavádzania nových textov či citátov. Tento zmätok v kanonickom usporiadaní vyriešila až reformácia, ktorá sa opierala o učenie Nového zákona a o židovské chápanie Písma.

Rímskokatolícka cirkev zaradila do svojej Biblie tzv. deuterokanonické knihy, čo bolo oficiálne potvrdené na Tridentskom koncile 8. apríla 1546. Medzi tieto knihy patria Tobiáš, Judit, 1. a 2. kniha Makabejská, Kniha múdrosti, Sírachovec a Báruch, ako aj dodatky ku knihám Daniel a Ester.

Tieto texty poskytujú zaujímavý pohľad na obdobie medzi prorokom Malachiášom a evanjelistom Matúšom, teda na intertestamentálne obdobie. Napriek svojej historickej a literárnej hodnote však nie sú podľa protestantského pohľadu považované za súčasť písaného Božieho slova, pretože ich inšpirácia bola predmetom vážnych sporov. Takmer tisíc rokov cirkev diskutovala o apokryfoch, až ich zaradenie vyvolalo ďalšie rozdelenie.

Je zarážajúce, že Boh podľa kresťanskej viery dopustil, aby sa otázka biblického kánonu riešila tak dlho a že Biblia v tejto podobe bola definitívne zostavená až po uplynutí takého dlhého času.

Po veľkú časť svojho života som netušil, že apokryfy nie sú bežnou súčasťou všetkých kresťanských Biblií. Napriek tomu ma niektoré z týchto kníh ovplyvnili viac, než som si kedy dokázal predstaviť.

Keď som mal osem rokov, naučil som sa naspamäť slová z II. Makabejskej 12:45:

„To je vznešená a nábožná myšlienka, preto dal priniesť zmierne obety za mŕtvych, aby im boli odpustené hriechy.“

Tento verš, ktorý sme sa učili ako súčasť The Penny Catechism, zásadne ovplyvnil moje detstvo. Každý rok na Dušičky, 2. novembra, som tieto slová uvádzal do praxe.  Na jezuitskej škole nás učili, že ak sa pomodlíme šesťkrát „Otčenáš“, šesťkrát „Zdravas Mária“ a šesťkrát „Sláva Otcu“, pri každej návšteve kostola vyslobodíme jednu dušu z očistca. Pamätám si, ako som jedného roku navštívil kostol štyridsaťsedemkrát s nádejou, že pomôžem toľkým dušiam.

V prvom roku môjho noviciátu u dominikánov ma hlboko zasiahla trinásta kapitola knihy Daniel. Pobúrilo ma správanie dvoch starcov voči Zuzane, ktoré bolo nielen hrubé, ale aj nemorálne. Táto kapitola svojím štýlom a obsahom výrazne vybočuje z ostatných častí Danielovho proroctva a až o mnoho rokov neskôr som zistil, že do tejto knihy v skutočnosti nepatrí. Ďalšou apokryfnou knihou, ktorá mi utkvela v pamäti, bol Tobiáš. Fascinovalo ma, ako bol Tóbit oslepený trusom vrabcov a následne vyliečený anjelom Rafaelom.

Táto kniha ma oslovila nielen svojím nezvyčajným príbehom, ale aj učením, že modlitba a almužny môžu zachrániť dušu. Toto presvedčenie ma motivovalo pokračovať v zbožných praktikách a pokání. Hoci sú apokryfy v katolíckej Biblii považované za súčasť kánonu, obsahujú závažné teologické chyby, ktoré možno prirovnať k nášľapným mínam. Úprimní katolíci, ktorí ich čítajú, môžu byť zmätení, ak nerozpoznajú, že neboli inšpirované Duchom Svätým.

Preto je kľúčové pochopiť, ako sa tieto knihy dostali do katolíckeho kánonu a čo o nich samotná cirkev tvrdí.

Toto je oficiálne vatikánske prehlásenie:

„Apoštolská tradícia umožnila cirkvi rozlíšiť, ktoré spisy mali byť pojaté do zoznamu svätých kníh. Tento úplný zoznam sa nazýva „kánon“ Písma svätého. Zahŕňa 46 kníh Starého zákona (45, ak sa Jeremiáš a Náreky považujú za jediný text) a 27 kníh Nového zákona. Starý zákon: Genesis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronomium (alebo: 1. až 5. kniha Mojžišova), kniha Jozue, kniha Sudcov, kniha Rút, dve knihy Samuelove, dve knihy Kráľovské, dve knihy Kroník, kniha Ezdrášova, kniha Nehemiášova, kniha Tobiáš, kniha Judit, kniha Ester, dve knihy Makabejské, kniha Jób, kniha Žalmov, kniha Prísloví, kniha Kazateľ, Pieseň piesní, kniha Múdrosti, kniha Sirachovcova, kniha proroka Izaiáša, kniha proroka Jeremiáša, kniha Žalozpěvov, kniha proroka Báruka, kniha proroka Ezechiela, kniha proroka Daniela, kniha proroka Ozeáša, kniha proroka Joela, kniha proroka Amosa, kniha proroka Abdiáša, kniha proroka Jonáša, kniha proroka Micheáša, kniha proroka Nahuma, kniha proroka Habakuka, kniha proroka Sofoniáša, kniha proroka Aggea, kniha proroka Zachariáša, kniha proroka Malachiáša.“ (citát z katechetického tvrdenia o kánone)

Toto tvrdenie poukazuje na to, že kánon Starého zákona katolícka cirkev neprijíma podľa učenia Ježiša Krista, Židov, apoštolov ani ranej cirkvi. Vniknutie apokryfov do inšpirovaného a neomylného Božieho Slova má ďalekosiahle dôsledky. Tieto pridané texty spolu tvoria až štvrtinu Starého zákona v katolíckych bibliách. Výsledkom je, že Božie Slovo ako celok je týmto zásahom znečistené. Boží dar pre veriacich je však ako samotný Pán, Slovo, v ktorom nie je ani najmenšia neistota ani tieň klamu.

„Všetko dobré a dokonalé je dar zhora od Otca svetiel, u ktorého nie je žiadna zmena ani premenlivý tieň.“ Jakub 1:17

Rímske znečistené „písmo“ je jasným dôkazom, že medzi apoštolskou cirkvou a Rímom neexistuje žiadna spojitosť. Pridaním apokryfov do posvätných textov sa katolícky kánon výrazne odlišuje od pôvodného učenia apoštolov a ranej cirkvi, čím spochybňuje svoju vernosť inšpirovanému Božiemu Slovu. Tento zásah predstavuje nielen teologickú odchýlku, ale aj historický dôkaz rozdielov v chápaní a interpretácii Písma.

Augustín a dva miestne koncily v Severnej Afrike predstavujú neobvyklú výnimku oproti všeobecnému odmietaniu apokryfov v ranej cirkvi. Napriek tomu ich v roku 1546 Tridentský koncil prijal a oficiálne schválil ako neoddeliteľnú súčasť svätého Božieho Slova. Tento krok znamenal zásadný zlom vo vnímaní a interpretácii kánonu Písma, čím sa katolícky kánon definitívne odlíšil od pôvodných tradícií raného kresťanstva.

1. Pán Ježiš Kristus a pisatelia Nového zákona sa nikdy neodvolávali na žiadnu z apokryfných kníh charakteristickým vyjadrením „je napísané“ ani ekvivalentmi ako „to hovorí Pán“. Je pozoruhodné, že hoci väčšina kanonických kníh Starého zákona je v Novom zákone potvrdená, apokryfy nikdy takto potvrdené neboli.

2. Boh zveril Starý zákon židovskému ľudu, ako je uvedené: „Predovšetkým im boli zverené Božie slová.“ Rimanom 3:2 Židia nikdy neprijali nič viac ako kanonické knihy Starého zákona. Napríklad v roku 90 po Kristovi židovskí učenci v Jamnii uznali rovnaké knihy Starého zákona, aké akceptovali raní kresťania a aké uznávajú kresťania aj dnes. Apokryfy prijaté neboli. Židovský historik Josephus (30–100 po Kr.) tieto knihy výslovne vylučoval.

3. Apokryfné knihy neobsahujú žiadne prehlásenie o inšpirácii, naopak, niektoré z nich naznačujú, že v danej dobe Boh skrze prorokov neprehováral. Napríklad: „Nastalo veľké súženie v Izraeli, najhoršie odo dňa, keď sa objavil posledný prorok.“ 1. Makabejská 9:27

4. Apokryfy obsahujú chyby, báje, povesti, povery, magické praktiky, klamy a mylné doktríny, ako je napríklad modlitba za mŕtvych. Tieto praktiky sú v priamom rozpore s čistým Božím Slovom v kanonických knihách. Napríklad v Knihe múdrosti 8:19 sa pripisuje Šalamúnovi výrok: „Narodil som sa ako nadaný chlapec a bol som obdarený citlivou dušou.“ Tento výrok odporuje: „Všetci totiž zhrešili a chýba im Božia sláva.“ Rimanom 3:23

Podobne 2. Makabejská 12:45 býva používaná na ospravedlnenie modlitieb za mŕtvych v Katechizme Katolíckej cirkvi, čo je postavené na texte, ktorý je v rozpore s učením Biblie.

„Putujúca cirkev uznala bez váhania toto spoločenstvo celého tajomného Tela Ježiša Krista, a preto už od prvých dôb kresťanského náboženstva konala pamiatku zosnulých s veľkou úctou a obetovala za nich modlitby, pretože ‚svätá a spásonosná je myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli oslobodení od hriechu‘ (2 Mak 12:46). Naša modlitba im môže nielen pomáhať, ale môže im umožniť, aby ich príhovor za nás bol účinný.“ citát z katolíckeho učenia

Písmo však takéto pohanské praktiky spoločenstva s mŕtvymi zakazuje:

„Nech sa u teba nenájde nikto, kto by svojho syna alebo dcéru previedol cez oheň! Ani veštec, čarodejník, hadač, kúzelník, zaklínač, vyvolávač duchov, veštica ani ten, kto sa pýta mŕtvych.“ 5. Mojžišova 18:10–11

Kniha Sírachovec 15:14 chybne učí, že človek je v otázke spasenia ponechaný svojim vlastným prostriedkom. Tento zásadný omyl citujú aj dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu:

„Avšak človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne… Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa“ (Sírachovec 15:14), aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a, slobodne sa ho pridŕžal, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť.“ citát z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu

Katolické biblie bez hanby obsahujú učenia, ktoré sú v priamom rozpore s učením Písma, ktoré zdôrazňuje duchovnú smrť človeka pred spasením. Napríklad v Efezanom 2:1 je jasne opísaný stav človeka pred obrátením:

„Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy.“ Efezanom 2:1

Podobne Kolosanom 2:13 zdôrazňuje tento stav:

„Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch…“ Kolosanom 2:13

Kvôli Adamovmu hriechu sa ľudia rodia duchovne mŕtvi, čo je potvrdené aj v Rimanom 3:10-11:

„Ako je napísané: ‚Niet spravodlivého, niet ani jedného; nik nerozumie, nik nehľadá Boha.‘“ Rimanom 3:10–11

Apokryfy obsahujú učenia, ktoré sú v priamom rozpore s týmito pravdami. Napríklad v Tobiášovi 12:9 sa píše:

„Dobročinnosť vytrhuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu. Tí, čo preukazujú dobročinnosť, budú nasýtení životom.“ Tobiáš 12:9

Tento text zdôrazňuje dávanie almužien ako prostriedok na odpustenie hriechov, čo je teologicky problematické. Podobne problematické sú texty v Júdit 10:11–13 a Bárukovi 3:4, kde sa nachádza prosba za mŕtvych:

„Všemohúci Hospodin, Bože Izraela, vypočuj modlitbu zomrelých Izraelitov i ich synov, ktorí proti tebe zhrešili.“ Báruk 3:4

Tieto pasáže vyvolávajú otázky o pravosti učenia, ktoré katolícka cirkev zaradila do svojho kánonu. Navyše, podľa niektorých zdrojov sú tieto texty v českých prekladoch apokryfov pozmenené alebo zjemnené, aby vyvolali menej kontroverzií. Napríklad pasáž z Báruka bola upravená tak, že sa mení pôvodný význam. Tieto zmeny a ich dôsledky sú dôležitou súčasťou diskusie o autenticite a inšpirácii apokryfných kníh.

Pre klamné príbehy, lži a falošné doktríny nie je miesto v čistom prameni Božieho Slova. Skutočnosť, že rímskokatolícka cirkev pridala knihy obsahujúce takéto učenia, odhaľuje, že jej viac záleží na vlastnej tradícii než na úplnosti a neomylnosti Písma. Rozšírenie Biblie o apokryfy počas Tridentského koncilu v roku 1546 predstavovalo podľa kritikov historický podvod, ktorý narušil vnútornú jednotu svätého Písma.

Prijatím apokryfov do kánonu mohla katolícka hierarchia účinnejšie oslabovať dôveru jednotlivcov vo vedenie Ducha Svätého pri výklade Božieho Slova. Vloženie ľudskej chyby do Písma je vnímané ako pokus o jeho zneplatnenie.

Katolícka cirkev zároveň dôrazne tvrdí, že je to práve ona, kto zaručuje autoritu kníh, ako je Druhá Makabejská. Týmto postojom zdôrazňuje zachovávanie tradícií, ako je komunikácia so zomrelými a modlitba za mŕtvych. Zaručenie autority týchto textov má byť podľa cirkvi dôvodom na ich zahrnutie do kánonu.

V protiklade s tým však stojí samotný autor Druhej Makabejskej, ktorý na konci svojej knihy otvorene priznáva svoje obmedzenia a zámer. Tento postoj ostro kontrastuje s nárokom na božskú inšpiráciu, ktorú by takéto dielo muselo spĺňať, aby mohlo byť súčasťou neomylného Božieho Slova:

„…tu končím svoje rozprávanie. Ak je napísané dobre a výstižne, je to podľa môjho želania. Ak je obyčajné a priemerné, urobil som, čo som mohol.“ 2. Makabejská

Kiež by Boh dal, aby sme všetci mali pokoru a čestnosť tohto muža. Pravý veriaci túži po čistom Božom Slove, aby mohol rásť a silnieť v milosti a poznaní svojho Pána a Spasiteľa, ako píše apoštol Peter:

„Túžte po nefalšovanom mlieku Božieho slova, aby ste ním rástli – ak ste okúsili, aký láskavý je Pán.“ 1. Petra 2:2–3

Toto mlieko Slova musí zostať neznečistené a nesmie byť zmiešané s ľudskými prísadami, pretože:

„Hospodinov zákon je dokonalý, občerstvuje dušu. Hospodinovo svedectvo je pravdivé, neskúsený ním zmúdrie. Hospodinove ustanovenia sú priame, prinášajú radosť srdcu. Hospodinovo prikázanie je čisté, dáva svetlo očiam.“ Žalm 19:8–9

Hospodinovo Slovo je dokonalé a vykoná všetko, na čo bolo určené. Skrze Ducha Svätého nám odhaľuje našu hriešnosť a biedu, keď sme vzdialení od Boha, a zároveň nevyhnutnosť obrátenia. Písmo je istá a neporušiteľná pravda. Tí, ktorí sú pred ním pokorne úprimní, sa stávajú múdrymi teraz aj naveky.

Ak chcete mať v otázke apokryfov jasno, oplatí sa pozrieť aj na to, ako sa formoval prenos biblických rukopisov a prekladov, prečo vznikali zmeny v prekladoch Biblie a prečo je kľúčové držať sa princípu Sola Scriptura – iba Písmo. Pre širší kontext si prejdite aj sekciu Biblia, kde nájdete ďalšie články k téme kánonu, autority Písma a rozlišovania medzi inšpirovaným Božím Slovom a ľudskými tradíciami.