2.časť – Identifikácia UFO

Veľmi všeobecne možno neidentifikovateľné lietajúce objekty rozdeliť do dvoch základných kategórií: na takzvané „mäkké“ a „tvrdé“ fenomény. Do mäkkej skupiny patria objekty, ktoré pôsobia skôr plynne, hoci zároveň kompaktne, pričom sa niektoré z nich následne rozpadajú do rôznych smerov. Pri pozorovaní takéhoto objektu má človek často dojem, akoby sledoval menlivý živý organizmus, akúsi amébu.

Veľmi často boli tieto javy dodatočne vysvetlené ako guľový blesk, odrazy v sklách, kométy, svetelné pohyby atmosféry, ľadové kryštály, prípadne odrazy Slnka či Venuše. Je zrejmé, že práve týchto mäkkých úkazov je pozorovaných výrazne viac než tvrdých a pre mnohých pozorovateľov UFO je sklamaním, keď sa ukáže, že si z nich príroda vystrelila. Napriek tomu zostáva veľká časť týchto javov dodnes nevysvetlená.

Pre nás je však kľúčová druhá kategória, teda tvrdé fenomény UFO. Ide o objekty, ktoré majú jednoznačný tvar aj veľkosť, sú z pevného materiálu (kovové zliatiny alebo iné hmoty), je možné sa ich dotknúť a podľa svedectiev z nich dokonca vystupujú mimozemské bytosti. Podľa veľkosti a účelu sa tvrdé UFO ďalej delia na:

• materské lode,
• operačné lode,
• automatické alebo diaľkovo riadené sondy.

MATERSKÉ LODE majú rôzne tvary a rozmery, najčastejšie doutníkovité, niekedy aj diskové. Slúžia na medzigalaktické lety a často fungujú ako akési uzavreté lietajúce mestá s veľkosťou stoviek metrov až kilometrov. Na svojich palubách nesú menšie OPERAČNÉ LODE, pre ktoré sa vžil názov lietajúce taniere. K tomuto pomenovaniu výrazne prispelo vyjadrenie pilota Arnolda Kennetha, ktorý opísal spôsob letu UFO slovami:

„Leteli, akoby tanieriky poskakovali po vode.“

Lietajúce taniere majú spravidla diskovitý, šošovkovitý, kužeľovitý, zvonovitý alebo guľovitý tvar. Niekedy sú na nich viditeľné okienka alebo rotujúci okraj. V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú objekty v tvare trojuholníka, delty či bumerangu, hoci tu často dochádza k zámene s utajovanou vojenskou technikou, ako sú projekty Stealth, VTOL alebo Aurora.

Počas dňa majú tieto objekty striebristú až sivú farbu, v noci však vyžarujú rôzne farebné svetlá, ktoré pravdepodobne súvisia s ionizáciou vzduchu a luminiscenciou okolo UFO v závislosti od rýchlosti pohybu. Bolo pozorované, že pri státí alebo nízkej rýchlosti žiaria oranžovo až červeno, pri vyšších rýchlostiach žlto alebo zeleno a pri extrémnych rýchlostiach dokonca modro až bielo, čo pripomína Dopplerov jav.

Je preukázané, že UFO okolo seba vytvárajú silné elektrické a magnetické polia, čo sa prejavuje rušením signálu, výpadkami trafostaníc, zhasínaním motorov a zvýšeným nepokojom u zvierat. UFO sa pohybujú bez hlučnosti, dokážu stáť vo vzduchu, náhle vyvinúť extrémnu rýchlosť a vykonávať prudké, nečakané manévre. Ich letová dráha, dynamika aj svetelné prejavy sa nedajú vysvetliť konvenčnými fyzikálnymi zákonmi.

Na obrázku 1 je náčrt kužeľovitého UFO s vežičkou. Tento typ bol odfotografovaný 11. mája 1950 osobou menom Paul Trent. Jeho snímka je považovaná za autentickú fotografiu UFO, ktorá prešla dôkladným počítačovým fotografickým rozborom. Podrobnejšie informácie možno nájsť v známej knihe „UFO“, ktorú vydalo vydavateľstvo Gemini, kde sa detailne opisuje spôsob odhaľovania falzifikátov a podvodov. Ďalšie typy UFO s rovným dnom sú schematicky zobrazené na obrázkoch 3 až 6: nízky valec (obr. 3), trojuholníkové UFO (obr. 4) a polguľa (obr. 5).

Obrázok 18 zobrazuje typ zvonkovitých lodí, ktorých flotila bola pozorovaná nad mestom Franklin v štáte Virginia dňa 9. februára 1953. Tieto objekty boli vyrobené zo strieborného kovu a vyžarovali načervenalý svit. Keď sa začali množiť hlásenia stoviek obyvateľov a hrozila masová panika, letectvo USA zahájilo ich prenasledovanie. V novembri 1953 boli rovnaké objekty pozorované siedmimi členmi britskej astronomickej spoločnosti nad mestom Norwich v Anglicku.

Obrázok 16 schematicky znázorňuje diskovitý lietajúci tanier so šošovkovitým tvarom, ktorý opisuje Enrique Castillo Rincón. Podľa jeho výpovedí mal v rokoch 1961 až 1973 opakované kontakty s mimozemskými bytosťami z oblasti Plejád. Na obrázkoch 9 až 12 sú zachytené aj ďalšie typy diskovitých objektov, ktoré sa líšia konštrukciou a detailmi tvaru.

S kulovitou lietajúcou loďou s priemerom približne 8 metrov sa stretli kozmonauti Kovaljonok a Savinych na palube kozmickej stanice Saljut 6 v období od 14. do 17. mája 1981, počas svojho 75-dňového pobytu vo vesmíre. Schematické znázornenie tohto objektu je uvedené na obrázku 13.

Kulovité UFO malo po svojom obvode tri rady okrúhlych okienok, pričom v každej rade sa nachádzalo osem otvorov a tri stredné boli výrazne väčšie. Kovaljonok uchopil kameru a tajomný objekt nafilmoval. Za okienkami rozpoznal bytosti podobné ľuďom s hlavami pokrytými akýmisi ochrannými helmami s priehľadným štítom. Bolo možné rozoznať husté zarastené obočie a veľké klasické grécke nosy týchto mimozemských bytostí. Kovaljonok a Savinych okamžite nahlásili svoje pozorovania riadiacemu centru v Bajkonure. Kozmonauti hlásili:

„Máme tu hore sprievodcu a nevieme, kto to je. Čo máme robiť?“

Vydaná inštrukcia bola označená ako šalamúnske rozhodnutie:

„Udržujte situáciu aj naďalej pod kontrolou.“

Keď sa na tretí deň objekt priblížil na vzdialenosť približne 30 metrov, Kovaljonok sa opýtal riadiaceho centra, či môže vystúpiť z kozmickej stanice a osobne si prezrieť návštevníkov. Odpoveď bola kategorická: „Nie!“ Kozmonauti sa preto rozhodli pre neverbalnú komunikáciu prostredníctvom gest. Kovaljonok vzal mapu slnečnej sústavy a priložil ju k oknu. Bol úplne ohromený, keď jeden z členov posádky cudzej lode priložil na svoje okno rovnakú mapu.

Následne sa mimozemšťania zjavne snažili Rusinov ohromiť demonštráciou svojich manévrovacích schopností. Šesťkrát vyrazila guľa z pokoja do priestoru. Kovaljonok im gesto ocenil zdvihnutým palcom a mimozemšťan toto gesto zopakoval. Neskôr mimozemské bytosti opustili svoj lietajúci objekt a pohybovali sa priamo v kozmickom priestore. Boli vysokí približne dva metre a mali na sebe rovnaké kozmické obleky ako na palube svojej lode.

Doslova sa kĺzali vesmírom bez viditeľných kyslíkových prístrojov či riadiacich zariadení. Ich odev pripomínal potápačský oblek a hľadia ich prílb boli zatvorené. Pohybovali sa tak, aby ich bolo možné dobre nafilmovať cez okienko sovietskej kozmickej stanice. Toto bolo zároveň ich predstavenie na rozlúčku. Dňa 17. mája vesmírna loď opustila ruských kozmonautov, prudko zrýchlila a vyrazila nepredstaviteľnou rýchlosťou do vesmíru.

Tento film bol premietnutý dňa 18. júna 1981 na Ministerstve výskumu a plánovania Sovietskeho zväzu v Moskve pred viac než dvesto vedcami, kozmonautmi a pracovníkmi zapojenými do kozmického programu.

„Na Kovaljonokov film nikdy nezabudneme,“ vyhlásil jeden z účastníkov uvedenej tajnej konferencie, matematik Alexandr Kazancev.

Podobne 26. 5. 1987 sprevádzalo šesť malých okrúhlych UFO jednu veľkú materskú loď. Keď sa k tejto leteckej flotile priblížila vyslaná stíhačka, došlo k zlyhaniu motora a pilot si zachránil život katapultovaním.

Tieto tvary majú podľa pozorovaní najčastejšie materské lode. Prelety valcovitých materských lodí boli zaznamenané napríklad 30. 6. 1990 o 15. hodine nad obcou Botnice (Jihlava).

V oblasti samotného pohonu lodí sme odkázaní výlučne na väčšiu či menšiu ochotu mimozemšťanov zdieľať informácie o technológii svojich lodí.

Shoichi Harukawa z Japonska bol údajne kontaktovaný mimozemskými bytosťami a pomocou prieskumnej lode s priemerom 15 metrov prevezený na materskú loď, kde videl rozsiahly hangár prieskumných lodí. Bolo mu vysvetlené, že riadenie niektorých lodí prebieha úplne nezvyčajným spôsobom – prostredníctvom myšlienok, teda myšlienkových kmitov, ktoré sú prenášané na riadiace obrazovky. Materské lode môžu ovládať iba vybraní majstri.

Lode disponujú rôznymi pohonmi, fungujúcimi na odlišných princípoch v závislosti od konštrukcie a pôvodu lode. Niektoré vesmírne lode vraj dokážu v priebehu sekúnd prekonávať obrovské vzdialenosti pomocou hyperpriestoru. Ako zdroj pohonu využívajú slnečnú energiu aj psychickú energiu a sú obklopené vrstvou vibrujúceho magnetického poľa.

Apolinarovi Vilovi mali mimozemšťania oznámiť, že ich loď je chránená magnetickým plášťom, ktorý odkláňa radarové lúče a umožňuje im nepozorovane operovať v atmosfére. Zároveň sa však môžu zviditeľniť pre radar, ak si to želajú. Základne majú údajne na Mesiaci a vo vnútri satelitu Marsu nazývaného Phobos. Ich lietajúci tanier mal priemer približne 20 metrov a samotní mimozemšťania mali vysokú postavu, približne 2,10 – 2,70 metra.

Pri opise vnútra venušejskej prieskumnej lode, ktorý je zaznamenaný na strane 32 knihy M. Hesemann: „Kontakty“, sa hovorí o centrálnom stĺpe širokom približne 60 cm, siahajúcom od vrcholu kupoly až do stredu podlahy. Tento stĺp mal byť údajne magnetickým pólom lode. Loď mala vlastné gravitačné pole, vytvárané elektrickou cestou, vďaka čomu posádka nepociťovala zrýchlenie pri štarte.

Energia sa mala vyrábať v troch guľových útvaroch na spodnej časti lode, ktoré slúžili ako kondenzátory statickej elektriny. Táto energia mala pochádzať z magnetického pólu a je podľa tvrdení prítomná v celom vesmíre. V prírode ju môžeme pozorovať v koncentrovanej forme ako guľový blesk. Lode mali čerpať energiu priamo z hviezd.

Ďalšie svedectvo bolo údajne odovzdané 7. 1. 1977 mužovi menom Mercado, ktorý už predtým navštívil kozmickú loď v prítomnosti mimozemšťana. Týkalo sa tvrdenia, že rýchlosť svetla nie je najvyššou možnou rýchlosťou. Existujú energie, ktoré sa pohybujú omnoho rýchlejšie. Vo vesmíre sa nachádzajú energetické kanály, vychádzajúce zo záporných a kladných sfér, ktoré obsahujú všetky hviezdy.

Tieto pásma vedú od hviezd k planétam a ďalej do kozmického priestoru. Medzi nimi zostáva vždy koridor, v ktorom sa lode pohybujú bez akéhokoľvek trenia a s extrémnym zrýchlením. Keď lode potrebujú energiu, vstúpia do týchto energetických kanálov a energiu si načerpajú. Ich zariadenia dokážu anulovať gravitáciu alebo ju regulovať tak, aby tlak a hmotnosť zostali v lodi na bezpečnej úrovni.

Tieto magnetické polia, ktoré sa rozprestierajú v prúdoch naprieč vesmírom, navzájom spájajú všetky telesá v kozmickom priestore a slúžia ako akési kozmické diaľnice. Mimozemšťania ich majú údajne detailne zmapované. Ich sieť má rozostupy medzi 1,5 až 5 km. Najvyššie rýchlosti dosahujú lode na okrajoch týchto magnetických dráh, zatiaľ čo v strede je rýchlosť nulová, čo umožňuje lodiam zakotviť.

Manévrovanie prebieha pomocou magnetických motorov, ktoré fungujú ako veslá a navádzajú loď do správnych magnetických prúdov. Práve magnetické polia majú umožňovať lietanie fantastickými rýchlosťami. (K99)

Pokiaľ ide o operatívne lietajúce taniere, pomerne podrobne mal možnosť oboznámiť sa s ich palubou Dino Kraspedon v rokoch 1952–1978. Okrem iného mu bolo oznámené, že jednou z najväčších ilúzií modernej vedy je predstava, že gravitácia existuje ako samostatná fyzikálna sila. V skutočnosti má byť gravitácia výsledkom kombinácie viacerých javov, v ktorých zohráva rozhodujúcu úlohu atmosférická hustota.

Základný princíp gravitácie má spočívať vo vertikálnej zložke magnetizmu. To, čo dnešná veda označuje ako gravitáciu, je podľa tohto pohľadu otázkou rozdielov v hustote telies. Príkladom je dym z cigarety, ktorý je síce ťažší než vzduch, no keďže je teplejší ako okolitý vzduch, stúpa nahor. Rozdiel v hustote je tu vyrovnávaný teplotou dymu. Výsledný efekt teda ovplyvňujú dva kľúčové faktory: hustota a teplota.

Podobne má byť aj gravitácia kombináciou viacerých zložiek. Na jednej strane ide o hustotu, teplotu a atmosférický tlak, na druhej strane o vertikálnu zložku magnetizmu, ktorá má rozhodujúci význam pre výsledný pohyb.

„Lietajúce taniere nie sú poháňané zrušením gravitácie, ale využitím atmosférického tlaku, ktorý im dodáva potrebnú pohonnú silu.“

Ak sa na hornej strane objektu vytvorí dekompresia a pod lietajúcim tanierom zostane zachovaný tlak, loď sa vznáša obrovskou rýchlosťou smerom nahor. Ak je na jednej strane nižší tlak, na opačnej strane je loď vystavená plnému atmosférickému tlaku, čo vytvára výrazný pohybový efekt. V smere, ktorým sa loď pohybuje, sa vytvára vákuum. Reguláciou tohto vákua v smere letu sa môže tanier pohybovať prakticky akoukoľvek rýchlosťou, a to bez vzniku trenia.

Manévrovanie lode je podľa tohto princípu mimoriadne jednoduché – stačí presunúť vákuum do iného smeru. Každý objekt, bez ohľadu na jeho hmotnosť, je možné uviesť do pohybu reguláciou rozdielov v energetickom potenciáli.  Atmosférický tlak, ktorému je vystavená loď s priemerom 20 metrov, predstavuje približne 2 800 ton. Pri lodi s priemerom 70 metrov ide už o 30 000 ton. Kamkoľvek sa vákuum presunie, loď je doň vtiahnutá a zároveň z opačnej strany tlačená obrovskou atmosférickou silou, bez potreby akýchkoľvek klasických pohonných látok.

Takéto má byť tajomstvo ich pokojného, no mimoriadne silného zdroja energie. V princípe je tento jav znázornený na obrázku 19.

Ďalším pozoruhodným tvrdením, ktoré zaznelo od mimozemšťanky Semjanse pochádzajúcej z Plejád, adresovaným doktorovi Fredovi Bellovi v rokoch 1971–1990, keď prebehlo viacero stretnutí, je údaj, že ich materská loď dokáže prekonať vzdialenosť z Plejád na Zem za 7 dní, a to pri vzájomnej vzdialenosti približne 450 svetelných rokov. Loď má pred sebou vysielať lúč, ktorý v priestore vytvára akúsi prázdnotu, pravdepodobne vákuum. Do tejto prázdnoty sa potom loď rúti extrémnou rýchlosťou. (K142)

Rôznorodosť pohonných systémov má poukazovať na ich postupný vývoj. Ak vezmeme do úvahy správy spred tisícok rokov, nachádzame tam aj opisy hlučných a dymiacich lietajúcich objektov. Ak nešlo o zámerné upútanie pozornosti, mohlo by to naznačovať existenciu nedokonale nastavených spaľovacích motorov.

Zaujímavé súvislosti sa ukazujú medzi trasami preletov, frekvenciou pozorovaní UFO a geomagnetickými anomáliami na našej planéte. Hlbinné zlomy vytvárajú silné elektromagnetické polia a zdá sa, že pre UFO slúžia hneď z dvoch dôvodov: jednak na orientáciu v teréne a zároveň ako „čerpacie stanice“ na dopĺňanie energetických systémov ich lodí. (V124)

Je zrejmé, že veda nezostala nečinne stáť a nečaká, kým jej „láskaví mimozemšťania“ odovzdajú hotovú technológiu. Preto sa realizujú rôzne experimenty a skúšajú sa rozmanité princípy. Už v roku 1923 experimentoval T. Townsend Brown s takzvaným gravitátorom, neskôr v roku 1926 s vozidlom, ktoré vytváralo vlastné elektrogravitačné pole, nezávislé od zemskej príťažlivosti. Pohybový mechanizmus spočíval v zmene smeru a intenzity elektrickej polarizácie. Zaujímavé pritom je, že fyzikálne najvhodnejším tvarom sa ukázal disk. T. Brown to vysvetľuje nasledovne:

„Pole sa správa ako vlna so záporným pólom na hornej a kladným pólom na spodnej strane.“

Disk sa pohybuje ako surfovacie prkno na stúpajúcej vlne, ktorú udržiava v neustálom pohybe elektrogravitačný generátor. Keďže orientáciu poľa je možné aktívne ovládať, môže disk na svojej vlne letieť ľubovoľným smerom. V dôsledku výbojov veľmi vysokého napätia je disk obklopený jemným svetelným žiarením. (E97) Podobnými pokusmi sa zaoberal aj japonský fyzik prof. Shinichi Seiki.

Pomocou troch guľových kondenzátorov, ktoré sa striedavo nabíjajú a vybíjajú cez tri magnetické cievky, vytvoril rotujúce elektrické pole, ktoré generuje umelé gravitačné pole. Pre praktický pohon lodí by však bol potrebný pomerne veľký výkon, približne 30 MW, ktorý by už dnes dokázal zabezpečiť malý atómový generátor. Samozrejme, najväčší záujem o tieto nové a progresívne pohonné systémy má armáda.

Verejnosti v USA boli v rozsiahlejšom dvojhodinovom televíznom programe „UFO Cover up: Live“, vysielanom 14. 10. 1988, poodhalené mimoriadne zaujímavé informácie o preverovaní fenoménu UFO. V relácii vystúpili vysokopostavení vojenskí činitelia, piloti a ďalší odborníci. Tento program dodal odvahu porušiť mlčanlivosť aj ďalším vedcom a technikom.

Jeden z nich, Robert Lazar, ktorý pracoval na vývoji „pokročilých pohonných systémov“, uviedol, že mal možnosť študovať pohon použitý v havarovanom UFO:

„Základnou pohonnou jednotkou je antihmotový reaktor. V ňom sa nachádza čip superťažkého prvku 115, ktorý sa na Zemi ani nevyskytuje, ani ho tu nemožno vyrobiť. Ak je bombardovaný protónmi, prvok sa rozpadá a uvoľňuje antihmotu a gravitačné vlny. ‚Vodiče vĺn‘ a ‚gravitačné zosilňovače‘ zhromažďujú gravitačné vlny a vytvárajú z nich silné gravitačné pole okolo disku.“

Lazar ďalej hovoril o testoch supertajných leteckých modelov, napríklad A-12 Aurora, a o tajných letoch vojenských špecialistov s mimozemskými UFO, ktorých má armáda údajne k dispozícii celkovo deväť kusov, v prísne stráženej oblasti Groom Lake. Existenciu „Strediska cudzích technológií“, teda Alien Technology Center, v oblasti Groom Lake potvrdili aj ďalší technici a odborní pracovníci. (F47)

Výskumy sa nezameriavajú iba na rôzne druhy a princípy pohonov, ale aj na spôsob riadenia letu a ovládanie pohybu. Charakteristickým znakom lietajúcich tanierov je ich takmer úplne tichý let a mimoriadne vysoká manévrovateľnosť. Podľa výpovedí údajne komunikujúcich mimozemských bytostí je toho dosahované špecifickým typom pohonu, ktorý spočíva vo vytváraní vákuového priestoru v smere letu, do ktorého je loď „nasávaná“, zatiaľ čo z opačnej strany na ňu pôsobí plný atmosférický tlak.

Naopak, všetky naše moderné pohonné systémy fungujú na princípe, že motory vytvárajú prúd plynov, ktorý tlačí lietadlo alebo raketu vpred. Aj dokonale aerodynamicky tvarovaná raketa však musí rozrážať vzduch a tým ho stláčať pred sebou. Preto niektorí vedci navrhli zabrániť zhlukovaniu častíc vzduchu pred špicou rakety pomocou odsávania, teda vytvárania „vákuového poľa“.

Ide o pozoruhodne jednoduchú myšlienku. Na takéto „vysávanie“ je možné využiť pôsobenie elektromagnetického poľa na plyny. Teoreticky bol tento problém rozpracovaný už v 50. rokoch 20. storočia. Je pozoruhodné, že na využitie tohto efektu sa najlepšie hodí sférický, cylindrický alebo diskovitý tvar. Už viac ako štyridsať rokov je teda známy princíp, ktorý je využívaný a dovedený k dokonalosti pri UFO. Francúzsky fyzik Jean-Marie Petit navrhol lietajúci stroj založený práve na týchto fyzikálnych princípoch. (M4/95/26)

Rozdelenie a identifikácia UFO prirodzene zapadá do širšieho rámca skúmania fenoménu UFO/UAP, ktorý je podrobnejšie rozpracovaný v sekcii UFO a UAP – rozbor, kde sa porovnávajú pozorované vlastnosti objektov s oficiálnymi vysvetleniami. Základný prehľad javov a historických pozorovaní ponúka aj všeobecný náhľad na UFO, pričom duchovný a biblický kontext týchto javov je rozpracovaný v tematike UFO vs. Biblia, kde sa skúma, či ide o mimozemský pôvod, tajné technologické projekty alebo duchovné klamstvo. Táto problematika zároveň úzko súvisí s realitou démonických bytostí a duchovného zvodu, ktoré Biblia opisuje ako aktívne sily pôsobiace v posledných časoch.