1.časť – Vymedzenie pojmov

Keď som začal čítať Bibliu, divil som sa – rovnako ako vy – že som v nej nenašiel nič o nedeli a naopak, že sa na každom mieste hovorilo o sobote. Keď som sa na to pýtal, odpovede prichádzali rýchlo a upokojujúco, presne tak, ako sa dnes upokojujú mnohí z vás. Vo mne však zostávala túžba poznať pravdu. Práve preto sa celý tento text nesnaží presviedčať, ale otvárať priestor na poznanie.

Dvadsaťpäť rokov som svätil nedeľu, pretože som vychádzal z falošného poznania. Keď sa predo mnou začali skladať súvislosti Písma, nedeľa sa stala bežným dňom a oddeleným dňom odpočinku sa stala sobota. Zároveň je dôležité povedať, že nejde o príslušnosť k určitej cirkvi. Mnohí kresťania sa mylne domnievajú, že sobota patrí výlučne adventistom, alebo že jej zachovávanie znamená automatický vstup do konkrétnej denominácie.

To však nie je pravda. Sobota nie je náhradou za nedeľu a jej zachovávanie nie je podmienené členstvom v akejkoľvek cirkvi. V skutočnosti existujú len tri základné skupiny ľudí:

• Tí, ktorí poznajú deň odpočinku a vedome ho zachovávajú.
• Tí, ktorí nepoznajú, kedy je deň odpočinku, a preto ho ani nezachovávajú.
• Tí, ktorí deň odpočinku poznajú, ale vedome ho ignorujú.

Tieto texty vznikajú ako oslovenie druhej skupiny – nie z nadradenosti, ale z pochopenia a skúsenosti.

Ak má byť ďalší výklad zrozumiteľný, je potrebné najprv ujasniť základné pojmy a vzájomné súvislosti. Otázka siedmeho dňa nie je len otázkou zvyku, ale významu slov a historických faktov, ktoré formujú náš pohľad. Bez tohto základu nie je možné pochopiť jadro celej témy. Biblia vznikala prostredníctvom ľudí, no zároveň obsahuje posolstvo presahujúce ľudský pôvod. Preto hovoríme o inšpirovanom texte. Zároveň však v nej nachádzame aj prvky, ktoré sú výsledkom ľudskej redakcie a neslúžia ako nositelia učenia.

Medzi tieto prvky patria poznámky pod čiarou, vysvetlivky, nadpisy perikôp, konkordančné značky či členenie na kapitoly a verše. Ich podoba sa líši podľa vydavateľa a konfesného prostredia, v ktorom vznikli. Rozlíšenie medzi inšpirovaným posolstvom a redakčnými doplnkami je kľúčové. Zatiaľ čo samotný text Písma je nemenný, pravdivý a záväzný, redakčné prvky sú pomôckou, nie normou. Ich úlohou je uľahčiť orientáciu, nie vytvárať učenie.

Aj poradie biblických kníh vzniklo redakčne. Jediným prvkom, ktorý je dnes takmer jednotný naprieč vydaniami, je členenie na kapitoly a verše:

• Rozdelenie na kapitoly sa pripisuje Štefanovi Langtonovi na začiatku 13. storočia.
• Rozdelenie kapitol na verše vytvoril Robert Estienne, známy ako Robert Stephanus (1503–1559).
• Prvýkrát ho použil v roku 1551 v gréckom texte a v roku 1555 aj v latinskej Vulgáte.

Hoci je známe, že toto rozdelenie má množstvo vážnych chýb a nedostatkov, neuvažuje sa o jeho úprave, pretože je prijaté celosvetovo a práve táto jednotnosť predstavuje jeho hlavnú devízu. Ide o veľmi praktickú pomôcku pri práci s Bibliou, keďže umožňuje jednotnú orientáciu v ktorejkoľvek jej časti. Zároveň si však treba uvedomiť, že ani kapitoly, ani verše nie sú predpísané Božím autorstvom. Božie Slovo bolo zapísané bez tohto rozdelenia.

Práve tu treba upozorniť na mimoriadne chybné rozdelenie hneď na začiatku Biblie. V knihe Genezis, známej aj ako Prvá kniha Mojžišova, obsahuje prvá kapitola 31 veršov a končí šiestym stvoriteľským dňom. Siedmy deň stvoriteľského diela je už zaradený do druhej kapitoly, čím sa narúša pohľad na celistvosť stvorenia.

Toto nesprávne rozdelenie si uvedomujú biblisti na celom svete a mnohé vydavateľské redakcie sa snažia dostupnými prostriedkami o nápravu. Najčastejšie sa to rieši tak, že celé stvoriteľské dielo – vrátane siedmeho dňa – je chápané ako jedna ucelená perikopa a označené spoločným nadpisom.

Za pozornosť stojí originálne riešenie v slovenskom katolíckom preklade Biblie, vydanom v Ríme roku 1995. V tomto vydaní je celé stvoriteľské dielo zahrnuté do samostatného oddielu s výrazným nadpisom „Stvorenie sveta“ a jednotlivé stvoriteľské dni sú rozdelené do samostatných perikôp s vlastnými nadpismi. Oddiel „Stvorenie sveta“ tak zahŕňa aj siedmy stvoriteľský deň a nový oddiel začína až druhou časťou štvrtého verša druhej kapitoly.

Možno sa vynára otázka, či je vôbec dôležité, ako je text rozdelený, keď obsah zostáva rovnaký. Odpoveď znie: rozdelenie je zásadné. Práve toto rozdelenie totiž spôsobilo, že vo väčšine vydaní Biblie siedmy deň nie je vnímaný ako súčasť stvoriteľského diela, ale skôr ako dodatok či prívesok. Akoby išlo o vedľajší doplnok k správe o stvorení sveta. V ďalšej časti knihy sa ukáže, prečo je správne rozdelenie textu také dôležité.

Zmyslom tejto časti výkladu bolo uvedomiť si, že:

• Stvoriteľské dielo tvorí ucelený a kompaktný celok
• Opis stvorenia je zavŕšený v Genezis 2:4

Pozrime sa teraz na opis siedmeho dňa v správe o stvorení sveta. Aby vynikla náplň siedmeho dňa, budeme čítať jednotlivé verše samostatne:

„Takto boli ukončené nebo a zem so všetkými ich zástupmi.“ 1. Mojžišova 2:1

„Siedmy deň skončil svoje dielo, ktoré vykonal, a v siedmy deň odpočíval od všetkého, čo urobil.“ 1. Mojžišova 2:2

„Požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré vykonal pri stvorení.“ 1. Mojžišova 2:3

„Toto je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené, v čase, keď Pán urobil zem a nebo.“ 1. Mojžišova 2:4

V týchto veršoch je potrebné objasniť význam štyroch kľúčových slov, ktoré často používame, no ich hlbší obsah si neuvedomujeme. Ide o slová požehnať, zasvätiť, odpočinúť a Pán.

Slovo „požehnať“ znie v hebrejčine BaRaK. Požehnanie vyjadruje nekonečný prúd priazne a milosti, ktorý nemožno úplne opísať ani vyčerpať rozumom. Ľudský rozum nie je schopný obsiahnuť nevyspytateľné možnosti, ktorými sa táto priazeň môže prejavovať. Preto požehnanie neznamená jednu konkrétnu vec, ale široký a nevyčerpateľný celok, ktorý zahŕňa postoj, vzťah, náklonnosť, dobrorečenie, lásku, šťastie, úspech, pokoj a mnohé ďalšie prvky božského charakteru, ktoré sa často nedajú ani pomenovať.

V gréčtine bolo slovo barak preložené výrazom eulógein, čo doslova znamená dobrorečiť. Treba si však uvedomiť, že dobrorečenie je len malou časťou významu, ktorý sa v hebrejskom pojme požehnanie skrýva. Ide len o zlomok toho, čo tento pojem v skutočnosti obsahuje. Ak si uvedomíme toto veľké „plus“, ktorým požehnanie je, musíme si zároveň uvedomiť aj niekoľko základných faktov:

• Požehnanie sa dotýka aj tých, ktorí sa nachádzajú v jeho blízkosti a sú mu naklonení.
• Existuje určitá miera požehnania, ktorej vrcholom je plnosť.
• Neživé veci a predmety môžu byť nosičmi požehnania.
• Aj prostredníctvom predmetov možno mať účasť na požehnaní, ktoré nesú (napríklad sobota alebo Písmo).
• Protikladom požehnania je zlorečenstvo a kliatba.

„I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré stvoril a urobil“ Genesis 2:3

Slovo „zasvätiť“ je odvodené od pojmu svätý, ktorý v hebrejčine znie KáDoŠ. Tento výraz sa v náboženskej terminológii používa často, no jeho skutočný význam si mnohí neuvedomujú. KáDoŠ neznamená oddelenie múrom alebo zákazom, ale oddelenie vyčlenením – výberom na špeciálny účel.

Aby bol tento význam zrozumiteľný, pomôže praktický príklad. Predstavme si, že do zhromaždenia príde brat menom Ján Fazuľa a daruje sto spevníkov. Jeden z nich si však vyhradí pre vlastné používanie. Tento spevník sa nevyhodí, neuzamkne ani neosväcuje obradom, ale je jednoducho oddelený. Ostatní ho začnú prirodzene vnímať ako Fazuľov spevník a rešpektovať, že má svoje určenie.

Presne takto funguje aj význam slova KáDoŠ. To, čo je vyčlenené, sa stáva svätým. Nie preto, že by sa na tom vykonal rituál, ale preto, že to bolo určené na osobitné použitie. Preto všetko, čo je vybrané a oddelené, môžeme označiť ako sväté. Z toho vyplýva, že svätosť nevzniká tým, že niekto niečo posvätí obradom, kadidlom alebo formulou. Svätosť vzniká tým, že je niečo vyňaté z bežného používania a určené na osobitný účel. Pri človeku má tento proces dva kroky: najprv vyvolenie a potom prijatie.

Pojem „svätý“ preto neznamená výnimočnosť v zmysle nadradenosti, ale príslušnosť. Posvätenie znamená vynatie z bežného života a nasmerovanie na konkrétny účel. Nejde o vonkajšiu čistotu, ale o postoj a odovzdanosť.

Posvätenie z ľudského pohľadu nie je akt očisťovania, ale rozhodnutie patriť. O čistotu sa potom stará ten, komu je vec alebo človek odovzdaný. Práve preto je dôležité, aby ľudia vedeli, čo má osobitné určenie, a aby k tomu prechovávali úctu.

„I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil“ Genezis 2:3

V druhej kapitole knihy Genezis sa v slovenských prekladoch vedľa slova Boh objavuje aj slovo PÁN, prípadne HOSPODIN. Ide však o zavádzajúci preklad. V hebrejskom texte sa na tomto mieste nachádza vlastné meno Boha – JHVH, ktoré sa v slovenskom prepise číta ako JeHoVaH. V ďalšom výklade preto budeme používať meno JeHoVaH vrátane jeho tvaroslovných podôb.

Skutočnosť, že Boh je Pán, nikto nespochybňuje, avšak slovo „Pán“ nie je Božím menom. Meno Boha je JHVH. Ďalej uvidíme, že hebrejské slovo šábat je úzko prepojené s menom JeHoVaHa. Preto je potrebné toto meno poznať a neignorovať ho.

„Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. V tom čase, keď JeHoVaH, Boh, urobil zem a nebo“ Genezis 2:4

Hebrejské slovo ŠáBaT sa v Biblii objavuje po prvýkrát v Genezis 2:2–3 a jeho základný význam je odpočívať. Je dôležité vedieť, že v hebrejskom origináli sa na tomto mieste nenachádza slovenské slovo „odpočívať“, ale práve výraz ŠáBaT. Tento pojem však neznamená odpočinok v zmysle naberania síl, pretože Boh nepotrebuje oddych. ŠáBaT zároveň nie je názvom dňa, ani príkazom či zákazom činnosti. Ide o výraz, ktorý označuje stav po ukončení tvorivej činnosti. Je to od-počinok od počinu, teda odpočatie od počiatia.

Hebrejčina používa viacero slov, ktoré sa v slovenčine prekladajú rovnako ako odpočívanie, hoci ide o odlišné významy. Uveďme tri príklady:

• Nuach – často prekladané ako odpočinutie, no významovo ide skôr o ľudský oddych. Etymologicky súvisí so slovom ruach (dych), teda nuach = oddych.
• Šaah – označuje oddych pri únave, doslova „oprieť sa pod stromom“.
• Šámat – znamená nechať ležať v pokoji, teda stav nečinnosti.

Keďže slovenčina tieto rozdielne výrazy často prekladá rovnakým slovom, zavádzame pre hebrejské ŠáBaT slovenský novotvar odpočať, a to vo všetkých jeho tvaroch. Hoci ide o archaický výraz, bude slúžiť výlučne na preklad tohto jedinečného pojmu. Slovo sobota budeme používať iba vtedy, keď ide o názov siedmeho dňa týždňa. Toto rozlíšenie je nevyhnutné, aby sme odlíšili:

• odpočatie Boha
• oddychovanie človeka
• názov dňa

V tejto časti sa zdôrazňuje, že ŠáBaT nie je len označením dňa, ale predovšetkým výrazom pre Boží odpočinok po stvorení. Nejde teda o náboženský obrad či sviatok, ale o duchovný a teologický stav spojený s dokončeným dielom. Práve tento Boží odpočinok tvorí základ biblického chápania pojmu ŠáBaT. Ak sa pochopí, že ŠáBaT znamená odpočinutie Boha a nie ľudský výkon, vyjasní sa aj význam soboty a zanikne spor medzi sobotou a nedeľou.

Podstatou totiž nie je výber dňa, ale otázka, či sa človek pripojí k odpočinutiu, ktoré Boh ustanovil. „Nerušte moje odpočívanie“ nie je zákazom, ale pozvaním vstúpiť do tohto stavu. Ak sa tento princíp pochopí, strácajú význam mnohé spory o formu uctievania a zostáva zmysel Božieho poriadku.

V 3. storočí pred Kristom vznikol preklad hebrejských starozákonných textov do gréčtiny. Tento preklad Starého zákona sa zachoval dodnes a je známy pod názvom Septuaginta. Vznikol v prostredí egyptskej židovskej diaspóry, pričom impulz k jeho vytvoreniu dal egyptský faraón Ptolemaios Filadelfos. Presné historické okolnosti vzniku Septuaginty však nie sú spoľahlivo doložené.

Podľa tradície vznikol tento preklad neobvyklým spôsobom. Faraón dal zhromaždiť sedemdesiat znalcov Písma, ktorých izoloval počas prekladateľskej práce, aby neboli rušení. Po dokončení prekladu sa pre nich vrátila loď. Odtiaľ pochádza názov Septuaginta, čo znamená sedemdesiat. Aristeova legenda však uvádza, že prekladateľov bolo v skutočnosti 72 – po šiestich zástupcoch z každého izraelského kmeňa. Iné staroveké pramene zasa hovoria, že preklad bol dokončený za 70 dní.

Raná cirkev Septuagintu intenzívne používala, najmä preto, že gréčtina bola v tom čase najrozšírenejším jazykom. Starozákonné knihy sa tak stali prístupné grécky hovoriacim kresťanom, ktorí neovládali hebrejčinu. Veľmi skoro však vznikli vážne spory so Židmi, ktorí v tomto preklade rozpoznali nepresnosti a nedoslovné preklady. Okrem toho Septuaginta obsahovala aj knihy, ktoré nepatrili do židovského kánonu.

Z týchto dôvodov sa Židia od Septuaginty dištancovali a od 2. storočia začali používať presnejšie grécke preklady – Aquilov, Theodotionov a Symmachov. Napriek tomu sa samotná Septuaginta zachovala a dodnes sa používa ako porovnávací grécky text starozákonných rukopisov.

Hoci je Septuaginta medzi teológmi dodnes často používaná a považovaná za významný zdroj, historickým faktom zostáva, že bola opakovane zdrojom sporov, nedorozumení a mylných výkladov. Mnohé bludné hypotézy mali svoj pôvod práve v tomto preklade. Zároveň je nesporné, že hebrejská predloha Septuaginty sa líšila od dnes najstaršieho známeho hebrejského textu Starého zákona, ktorým je Leningradský rukopis z roku 1008 po Kristovi.

V otázke »sobota či nedeľa« je Septuaginta hlavným zdrojom zastierania významu.

Dnes drvivá väčšina kresťanov netuší, že v Starom zákone sa slovo sobota nachádza nielen v tvare podstatného mena, ale aj v tvare slovesa. Túto skutočnosť zakrýva spôsob prekladu v Septuaginte. V gréckom texte je činnostný tvar slova sobota preložený tak, že bez porovnania s hebrejským originálom nie je možné rozpoznať, kde sa hovorí o činnosti odpočinku a kde o samotnom dní odpočinku.

• Preklad slovesa a podstatného mena

Hebrejské slovo ŠÁBAT má tvar slovesa a znamená odpočívať. Popri ňom existuje aj tvar podstatného mena ŠABBÁT, ktorý znamená odpočinutie. Významovo sú si sloveso aj podstatné meno veľmi blízke, no gramaticky ide o dva rozdielne tvary. Každý presný preklad preto musí tieto tvary jasne rozlišovať.

Uvedená tabuľka ukazuje, že počet výskytov slovesného aj menného tvaru v hebrejskom Starom zákone je taký vysoký, že ich nemožno preložiť bez toho, aby cieľový jazyk rozlišoval oba tvary. Septuaginta však zvolila nekonzistentný postup: zatiaľ čo sloveso ŠÁBAT bolo do gréčtiny preložené, podstatné meno ŠABBÁT bolo iba foneticky prepísané.

Sloveso ŠÁBAT sa pri svojom prvom výskyte v Gn 2:2–3 prekladá gréckym slovesom katépausen, ktoré znamená prerušiť činnosť alebo odpočívať. Naopak podstatné meno ŠABBÁT je pri prvom výskyte v Ex 16:23 prepísané do tvaru sábbata, ktorého základom je grécke sabbaton. Tento tvar vznikol pridaním koncovky -on k hebrejskému výrazu sabbat. Z tohto prepísaného tvaru následne vznikla latinská forma sabbatum a neskôr aj slovenské slovo sobota.

Výsledkom je, že zatiaľ čo v hebrejčine bolo slovo ŠABBÁT pre Izraelitov významovo jasné a označovalo aktívny odpočinok, v gréčtine sa zmenilo na zvuk bez významu. Práve tu došlo k zastretiu pôvodného významu.

Vyslovenie tohto slova bolo pre bežného Gréka len zvukom, ku ktorému si nevedel priradiť žiadnu konkrétnu predstavu. Išlo o skomolený výraz, pričom koncovka „-on“ naznačovala, že ide o podstatné meno. Preto sa pôvodne nezrozumiteľné slovo „sábbaton“ začalo nesprávne chápať ako názov siedmeho dňa a ako náboženský obrad Židov. Týmto spôsobom sa výrazu sábbaton priradil úplne iný význam, než aký mal pôvodne.

Naopak, zrozumiteľný výraz „katépausen“ si nikto nespájal s náboženským obradom Židov, pretože slová katépausen a sábbaton sú pre Gréka tak odlišné, ako sú pre Slováka slová „odpočívať“ a „sobota“. Bežný človek nemal dôvod domnievať sa, že medzi slovami katépausen a sobota existuje akákoľvek súvislosť. Preto grécky hovoriaci svet nemohol zo znenia Septuaginty pochopiť pravý význam siedmeho dňa.

A práve preto, že prvé preklady Biblie do národných jazykov vznikali na základe Septuaginty, niesli so sebou rovnaké chyby. Keďže z týchto prvých prekladov vychádzali metodické pomôcky pre ďalších prekladateľov, tie isté chyby sa preniesli aj do neskorších prekladov. Takto Septuaginta spôsobila zastretie skutočného významu soboty po dobu približne 2200 rokov.

• Preklady rôznymi slovami

Okrem uvedeného problému prináša Septuaginta aj ďalší druh dezorientácie, a to tým, že pri preklade toho istého slova používa rôzne synonymá. Až natoľko odlišné, že si čitateľ neuvedomí, že ide o ten istý pojem. Napríklad vo verši Ex 16:30 je sloveso ŠáBaT preložené výrazom „ésabbátisen“, čo by sa do slovenčiny dalo preložiť ako „sobotovať“ alebo „sobotiť“.

Keďže bolo predtým to isté sloveso ŠáBaT preložené ako „katépausen“, bežný čitateľ nemal možnosť zistiť, že katépausen a ésabbátisen sú v hebrejskom origináli totožné. Rovnako ako slovenský čitateľ netuší, že slová „odpočívať“ a „sobotovať“ môžu označovať ten istý význam.

Problémy, ktoré Septuaginta prináša, spočívajú v tom, že:

• na prvých dvoch miestach výskytu slovesa ŠáBaT je tento pojem preložený do gréčtiny správne,
• v ďalších troch prípadoch je to isté slovo preložené v nezrozumiteľne zamaskovanej podobe,
• v ďalších prípadoch je zámerne prekladané odlišnými výrazmi.

Septuaginta však priniesla aj ďalšie problémy, ktorým sa budeme venovať neskôr.

Cieľom tejto kapitoly bolo ukázať, že:

• požehnanie predstavuje neopísateľný celok milosti a priazne,
• zasvätenie znamená oddelenie pre Boha,
• ŠABBAT je Božie odpočívanie, ktoré nazývame sobotou,
• Božie meno je JeHoVaH a nie Pán.

Úvodné vymedzenie pojmov k téme siedmeho dňa – soboty patrí do širšieho biblického rámca, ktorý rozvíja otázku autority Písma, pravdy verzus tradície a poslušnosti Bohu, preto prirodzene nadväzuje na tematickú sériu Rehabilitácia soboty, kde sa historicky aj biblicky vysvetľuje pôvod a význam siedmeho dňa; pochopenie rozdielu medzi inšpirovaným Božím slovom a ľudskou tradíciou je zároveň kľúčové pre správny výklad Písma, ktorý sa opiera o zásady biblickej hermeneutiky; celá problematika siedmeho dňa úzko súvisí aj s témou zmeny soboty na nedeľu, kde sa ukazuje konflikt medzi Božím príkazom a náboženským systémom, a zapadá do širšieho kontextu posledných udalostí dejín, v ktorých bude otázka pravého uctievania zohrávať rozhodujúcu úlohu.