Sme narodení hriešnici?

Otázka „Nie sme všetci narodení ako hriešnici?“ sa na prvý pohľad môže zdať jednoduchá, až kým sa nad ňou nezačneme zamýšľať hlbšie. Čím viac som sa ňou zaoberal, tým jasnejšie sa ukazovalo, že odpoveď závisí od toho, ako je samotná otázka položená. Dostupné dôkazy však zároveň poukazujú na to, že všetci hrešíme, bez ohľadu na to, v akých detailoch sa teologicky rozchádzame.

Ak by veriaci kresťania otvorili diskusiu o doktríne hriechu, pravdepodobne by sa zhodli aspoň na tom, že biblický pohľad má v tejto otázke konečnú autoritu a že Boh stojí nad celým príbehom. Rovnako možno súhlasiť, že tzv. psychológia hriechu úzko súvisí s tým, že človek bol stvorený so slobodnou vôľou. Samotná slobodná vôľa však nie je hriechom, a preto ju nemožno pripisovať ako vinu Stvoriteľovi.

Zároveň platí, že slobodná vôľa je konečná, pretože je ohraničená samotným stvorenstvom. Človek ani príroda sa nikdy nemôžu stať Bohom. Z tohto pohľadu – bez ohľadu na to, či sa narodíme ako hriešnici alebo či preberáme dedičnú vinu po Adamovi – všetci hrešíme. Zostáva však kľúčová otázka: kedy k tomu dochádza?

Nie som úplne presvedčený o jednoduchosti názoru teológa Wayna Grudema, podľa ktorého „naša hriešna prirodzenosť bola zdedená od Adama, pretože Adam zhrešil“. Rozumiem zámeru tohto tvrdenia, no pôsobí neúplne a otvára zásadné otázky o tom, čo vlastne znamená pojem zdedené. Ak bola slobodná vôľa základom Božieho stvorenia človeka, čo by sa stalo, keby Adam nezhrešil – ak by to vôbec bolo možné? Bola by hriešna prirodzenosť prítomná aj v takom prípade?

Čo teda v skutočnosti znamená hriešna prirodzenosť, ak nie sklon zakorenený v slobodnej vôli? Tento argument nepôsobí jednoducho, pretože má do určitej miery cirkulárny charakter a pri dôslednej aplikácii vyvoláva hypotetické otázky o samotnom stvorení, na ktoré neexistujú jednoznačné odpovede. V konečnom dôsledku sa takýto prístup javí ako málo užitočný a v istom zmysle aj nepodstatný.

Boh stvoril človeka so slobodnou vôľou, aby mohol človek slobodne milovať alebo odmietnuť Boha. Otázka Adamovho pádu je preto do istej miery sekundárna, keďže Boh vedel, že jeho stvorenie zhreší. Napokon, spása tvorí jadro evanjeliového príbehu a nemala by žiadny význam, keby hriech vôbec neexistoval.

Diskusia sa v skutočnosti sústreďuje na otázky výkladu slov, metaforického jazyka a poradia biblického príbehu. Každá seriózna analýza musí byť racionálna a zároveň zachovať vnútornú konzistentnosť. V príbehu pádu človeka sa stretávajú štyri navzájom prepojené roviny: pád človeka, dôsledky slobodnej vôle, bezhriešny život Ježiša a jeho smrť a vzkriesenie. Tieto prvky je potrebné zosúladiť v rámci doktríny hriechu.

Mnohé biblické vyjadrenia možno chápať vo svetle Božieho predzvedenia udalostí, teda jeho poznania všetkých čias. Inými slovami, Boh môže vyhlásiť, že sa niečo stane, pretože vie, že sa to stane ešte predtým, než k tomu dôjde. Otázka, či sme sa narodili s hriechom alebo či sme zdedili vinu za hriech, preto úzko súvisí s tým, ako rozumieme metaforickému jazyku používanému na opis slobodnej vôle, smrti a dedičnosti viny.

Vidíme to aj vo výrokoch Písma, ktoré pomenúvajú nevyhnutné dôsledky slobodnej vôle, napríklad v známom tvrdení: „Mzdou hriechu je smrť.“ V tomto kontexte ide o fyzickú smrť, no jazyk zároveň smeruje k hlbšej realite – k smrti ako absolútnemu odlúčeniu od Boha.

Ak veriaci kresťania predpokladajú, že vzdelanie alebo sila vôle dokážu vyriešiť problém hriechu, nepochopili ľudskú podstatu. Keby bol problémom len samotný plod, stačilo by ho odstrániť. Ľudstvo však nie je morálne neutrálne, pretože duch slobodnej vôle je od pádu naklonený sebectvu. Skutočná premena človeka si vyžaduje pochopenie významu obrazu „špinavého rúcha“ a jasné uchopenie situácie, ktorá viedla k Adamovmu vyhnaniu z raja. Bez tohto rámca nemožno správne porozumieť, prečo je ľudská prirodzenosť tak hlboko poznačená hriechom.

Je rozdiel medzi tým, či sme „narodení s hriechom“, a tým, či „dedične preberáme vinu za hriech“, iba otázkou sémantiky? Nie, pretože tvrdenie, že sa človek rodí s hriechom, by naznačovalo, že hriech má pôvod v samotnom stvorení. Naopak, pojem dedičnej viny vyjadruje, že vina je pripísaná cez Adama a prejavuje sa v srdci človeka, nie ako osobný skutok, ale ako stav.

Argument sa sústreďuje na úzku oblasť duchovného stavu pri narodení. Teológia „narodenia s hriechom“ sa zásadne líši od chápania zdedenej viny, čo zodpovedá aj postoju, ktorý Ježiš zaujal na kríži. Jazyk otázky „Nie sme všetci narodení ako hriešnici?“ by implikoval, že dieťa už pri narodení spáchalo hriech. To však nie je ani fyzicky, ani psychologicky možné, pretože hrešenie predpokladá vedomé rozhodnutie vôle, hoci predispozícia k hriechu môže byť zdedená (Rimanom 7:7–12).

Odpoveď teda znie: nie sme narodení s hriechom, ale rodíme sa s dedičnou vinou. To znamená, že podobne ako Adam vstupujeme do života v stave oddelenia od Boha. Wayne Grudem naznačuje, že určité obdobie nevinnosti môže trvať až do dvoch rokov, no v praxi je toto tvrdenie skôr veľkorysým odhadom než pevnou biblickou doktrínou.

Vieme, že dôsledok Adamovho hriechu je na človeka pripísaný. Ako teda zosúladiť napätie medzi nevinnosťou dieťaťa a biblickým svedectvom knihy Genezis? Práve pojem „dedičná vina“ presnejšie opisuje náš stav – nejde o osobný hriech, ale o pozíciu a prekliatie, ktoré dedíme ešte pred narodením. Pôvodná otázka „narodenia s hriechom“ je preto hermeneuticky nesprávnym rámcom na pochopenie tohto stavu.

Dedičná vina neznamená aktívny čin, ale zdedený stav. Rodíme sa v oddelení od Boha, ktoré vyplýva z prvotného pádu, a preto znášame dôsledky hriechu ešte skôr, než sme vedome schopní konať zlo. V tomto zmysle nejde o osobnú vinu, ale o existenciálnu podmienku, ktorá sprevádza celé ľudstvo.

Dedičná vina znamená, že ľudstvo nesie zodpovednosť za dôsledky Adamovho hriechu a prijíma rovnaký rozsudok smrteľnosti. Prvé vyjadrenie tohto princípu nachádzame v Genesis 3:22, ktorý treba čítať v svetle Božej predzvedavosti:

„Hľa, človek sa stal ako jeden z nás, poznajúc dobro a zlo. Teraz mu nesmieme dovoliť, aby vystrel ruku, vzal zo stromu života, jedol a žil naveky.“

Dôsledkom Adamovho pádu je, že nikto z ľudí nežije večne; smrť sa stala univerzálnou skúsenosťou. Druhým textom, ktorý tento stav potvrdzuje, je Genesis 3:23:

„Preto ho Hospodin Boh vyhnal z rajskej záhrady, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý.“

To znamená, že celé ľudstvo sa rodí v stave vylúčenia a odlúčenia od Boha. Všetci teda fyzicky zomierame a zároveň sme duchovne mŕtvi už od narodenia. Duchovná smrť je biblickou metaforou úplného odlúčenia od Boha. Nejde o to, že by sa človek rodil s aktívnym hriechom, ale o stav oddelenia od Boha ako dôsledok Adamovho pádu.

Práve toto odlúčenie tvorí základ pre pochopenie, prečo človek potrebuje spásu a znovuzrodenie v Kristovi.

Dôsledky dedičnej viny priniesli aj prekliatie, ktoré sa prejavilo smrťou a rozkladom v celom stvorení (Rimanom 8:19–22). U človeka sú tieto následky konkrétne opísané v texte Genesis 3:16–19:

„Žene povedal: Veľmi ti rozmnožím útrapy tvojho tehotenstva; s bolesťou budeš rodiť deti. Tvoja túžba bude smerovať k tvojmu mužovi a on bude nad tebou panovať.“ Genesis 3:16

„Adamovi povedal: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol ovocie zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ‚Nejedz z neho‘, prekliata bude zem pre teba; s námahou z nej budeš jesť po všetky dni svojho života. Bude ti rodiť tŕnie a bodľačie a budeš jesť poľné rastliny. V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si bol vzatý; prach si a do prachu sa navrátiš.“ Genesis 3:17–19

Podľa biblickej doktríny predstaviteľstva Boh považoval Adama za zodpovedného za neposlušnosť, a preto prekliatie hriechu vstúpilo do sveta skrze neho. Ide o stručnú teologickú analýzu, pri ktorej zostávajú určité otázniky. Napriek tomu je potrebné odmietnuť fabulácie, ktoré vytvárajú napätie s jasným biblickým svedectvom. Faktom zostáva, že všetci sme hriešnici a konečnú autoritu má Boh sám.

Skutočnou otázkou preto nie je, či sa rodíme s hriechom, ale ako hriech ovplyvní našu budúcnosť a akú odpoveď naň dá Boží plán spásy.

Otázka, či sa človek rodí ako hriešnik, úzko súvisí s pochopením povahy hriechu, slobodnej vôle a zodpovednosti pred Bohom. Preto prirodzene zapadá do širšieho rámca teológie, kde sa rieši vzťah medzi pádom človeka a Božím plánom spásy. Hlbšie biblické ukotvenie poskytuje aj oblasť výkladu Písma, ktorá pomáha rozlišovať medzi metaforickým jazykom a doslovným významom textu. Praktický rozmer sa potom dotýka skúsenosti pokánia a odovzdania a následného znovuzrodenia, pričom celý obraz zapadá aj do kontextu apologetiky evanjelia, kde sa tieto otázky konfrontujú s modernými námietkami voči biblickému chápaniu hriechu a spásy.