Sme narodení hriešnici?

Sme všetci narodení ako hriešnici?

Otázka „Nie sme všetci narodení ako hriešnici?“ sa na prvý pohľad zdá byť jednoduchá, až kým sa nad ňou nezamyslíme hlbšie. Čím viac som o nej uvažoval, tým viac som si uvedomoval, že odpoveď závisí od toho, ako je táto otázka položená. Napokon, dôkazy naznačujú, že všetci hrešíme, bez ohľadu na to, či sa zhodneme na detailoch.

Ak by veriaci kresťania začali diskusiu o doktríne hriechu, mohli by sme sa najskôr zhodnúť na tom, že biblický pohľad na túto tému je pravdivý a že Boh má v tomto príbehu konečnú autoritu. Taktiež by sme sa mohli zhodnúť na tom, že psychológia hriechu je zakorenená v skutočnosti, že sme boli stvorení so slobodnou vôľou. Avšak slobodná vôľa sama o sebe nie je hriechom, takže ju nemôžeme pripisovať samotnému stvoriteľovi.

Ďalej môžeme uznať, že slobodná vôľa je konečná, pretože je obmedzená hranicami stvorenia. Preto sa človek a príroda nikdy nemôžu stať Bohom. Z tohto hľadiska, bez ohľadu na to, či sme narodení ako hriešnici alebo či preberáme dedičnú vinu za Adamov hriech, všetci hrešíme. Otázkou však zostáva, kedy k tomu dochádza.

Dedičnosť hriešnej prirodzenosti

Nie som úplne presvedčený o jednoduchosti názoru teológa Wayna Grudema, ktorý tvrdí, že „naša hriešna prirodzenosť bola zdedená od Adama, pretože Adam zhrešil“. Myslím si, že rozumiem tomu, čo chce povedať, ale toto tvrdenie je trochu neúplné a vyvoláva základné otázky o tom, čo znamená „zdedené“. Keďže slobodná vôľa bola podstatou Božieho stvorenia človeka, čo by sa stalo, keby Adam nezhrešil, ak by to bolo možné? A bola by hriešna prirodzenosť stále prítomná?

Čo vlastne znamená hriešna prirodzenosť, ak nie sklon zakorenený v slobodnej vôli? Tento argument mi nepripadá až taký jednoduchý, pretože sa zdá byť trochu cirkulárny a ak je pravdivý, vyvoláva hypotetické otázky o samotnom stvorení, ktoré sú nevyriešiteľné. V konečnom dôsledku je to trochu neužitočné a v určitom zmysle nepodstatné.

Boh stvoril človeka so slobodnou vôľou, aby mohol človek slobodne milovať alebo odmietnuť Boha. Otázka Adama je do istej miery nepodstatná, keďže Boh vedel, že jeho stvorenie zhreší. Napokon, spása je jadrom evanjeliového príbehu a nemá žiadny význam, ak hriech neexistuje.

Rozporuplné otázky: Výklad a význam hriechu

Diskutabilné otázky sa točia okolo výkladu slov, metaforického jazyka a poradia biblického príbehu. Každá analýza musí byť racionálna a mala by prenášať konzistentnú melódiu. V rámci príbehu o páde človeka máme štyri navzájom prepojené naratívy: pád človeka, dôsledky slobodnej vôle, bezhriešny život Ježiša a jeho smrť a vzkriesenie. Všetky tieto aspekty je potrebné harmonizovať v rámci doktríny hriechu.

Mnohé biblické vyjadrenia možno ospravedlniť Božím predurčením udalostí prostredníctvom jeho predzvedenia všetkých čias. Inými slovami, Boh môže povedať, že sa niečo stane, pretože vie, že sa to stane ešte predtým, ako sa to naozaj udeje. Otázka, či sme sa narodili s hriechom alebo či sme zdedili vinu za hriech, závisí od toho, ako chápeme metaforické významy slov používaných na opis smrti, slobodnej vôle a dedičnej viny.

To môžeme vidieť v Božom slovníku a v jeho predzvedení nevyhnutných dôsledkov slobodnej vôle, napríklad vo výroku: „Mzdou hriechu je smrť„. V tomto kontexte je smrť fyzická, ale jazyk smeruje k smrti oveľa horšej – k smrti, ktorá opisuje absolútne odlúčenie od Boha.

Rozdiel medzi „narodiť sa s hriechom“ a „zdediť vinu za hriech“

Ak veriaci kresťania veria, že vzdelanie alebo sila vôle dokážu vyriešiť problém hriechu, nepochopili ľudskú podstatu. Ak by problémom bolo samotné jablko, stačilo by sa ho zbaviť. Ľudstvo však nie je dobré, pretože duch slobodnej vôle je vrodene sebecký. Skutočná transformácia si vyžaduje ostrú uvedomelosť významu pojmu „špinavé rúcho“ a jasné pochopenie situácie, ktorá spôsobila Adamovo vyhnanie z raja. Bez tohto pochopenia nemožno skutočne porozumieť, prečo je ľudská prirodzenosť tak hlboko ovplyvnená hriechom.

Je rozdiel medzi tým, či sme „narodení s hriechom“, a tým, či „dedične preberáme vinu za hriech“, len otázkou sémantiky? Podľa môjho názoru nie, pretože myšlienka, že sme narodení s hriechom, naznačuje, že hriech má svoj pôvod už v samotnom stvorení. Naopak, zdedenie viny za hriech naznačuje, že hriech bol na nás pripísaný cez Adama a teda začína v srdci človeka.

Môj argument sa sústreďuje na veľmi úzku oblasť relevantnosti, ktorá sa týka duchovného stavu, v ktorom sa rodíme. Teológia narodenia s hriechom sa výrazne líši od zdedenia viny za hriech, čo bol aj postoj, ktorý Ježiš zaujal na kríži. Jazyk použitý v otázke „Nie sme všetci narodení ako hriešnici?“ naznačuje, že dieťa sa narodilo, akoby už spáchalo hriech. To však nie je fyzicky ani psychologicky možné, pretože hrešenie si vyžaduje vedomé rozhodnutie vôle, hoci predispozícia na hriech môže byť zdedená (Rim 7:7-12).

Nie sme narodení s hriechom, ale s dedičnou vinou

Odpoveď teda znie nie – nie sme narodení s hriechom, ale sme narodení s dedičnou vinou, čo znamená, že rovnako ako Adam, sme oddelení od Boha. Wayne Grudem naznačuje, že toto obdobie nevinnosti môže trvať až do dvoch rokov, ale podľa mojej skúsenosti je toto tvrdenie pomerne veľkorysé.

Vieme, že dôsledok Adamovho hriechu je pripísaný človeku. Čo to teda znamená a ako zladiť jazykové napätie medzi nevinnosťou dieťaťa a biblickým príbehom v knihe Genezis? Tu pojem „dedičná vina“ presnejšie definuje stav, v ktorom sa nachádzame – nejde o samotný hriech, ale o pozíciu a prekliatie, ktoré dedíme ešte pred naším narodením. Pôvodná otázka o narodení s hriechom je teda nesprávnou hermeneutikou na pochopenie tejto pozície.

Dedičná vina nie je osobný hriech, ale stav, ktorý sme zdedili po Adamovi. Znamená to, že sa rodíme v oddelení od Boha, ktoré pramení z prvotného hriechu, a preto sa musíme vyrovnať s dopadmi pádu ešte skôr, než sme vedome schopní hrešiť. V tomto zmysle nie je vina aktívnym činom, ale skôr existenciálnou podmienkou, ktorú dedíme ako súčasť ľudskej prirodzenosti.

Dedičná vina: Dôsledky Adamovho hriechu

Dedičná vina znamená, že sme braní na zodpovednosť za dôsledky Adamovho hriechu a preto prijímame rovnaký trest. Prvé vyjadrenie o dedičnej vine nachádzame v Genesis 3:22, ktoré musíme chápať cez Božiu predzvedavosť o človeku:

„Hľa, človek sa stal ako jeden z nás, poznajúc dobro a zlo. Teraz mu už nesmieme dovoliť, aby vystrel svoju ruku, vzal zo stromu života, jedol a žil naveky.“

V dôsledku Adamovho hriechu nikto nežije večne, všetci zomierame. Druhým vyjadrením je verš Genesis 3:23:

„Preto ho Hospodin Boh vyhnal z rajskej záhrady, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý.“

To znamená, že celé ľudstvo sa narodí vylúčené a odlúčené od Boha. Všetci teda fyzicky zomierame a sme duchovne mŕtvi už pred narodením. Duchovná smrť je metaforou pre úplné odlúčenie od Boha. Už od narodenia sme v stave duchovnej smrti, čo vyjadruje fakt, že sme oddelení od Boha nielen fyzicky, ale aj duchovne. Dedičná vina teda neznamená, že sa narodíme s aktívnym hriechom, ale že sme v stave odlúčenia od Boha ako dôsledok Adamovho pádu.

Toto odlúčenie je základom pre pochopenie toho, prečo potrebujeme spásu a znovuzrodenie v Kristovi.

Prekliatie: Následky dedičnej viny

Dôsledky dedičnej viny priniesli aj prekliatie, ktoré spôsobilo smrť a rozklad v celom stvorení (Rim 8:19-22). U človeka sú dôsledky prekliatia jasne opísané v Genesis 3:16-19:

„Žene povedal: Veľmi ti rozmnožím útrapy tvojho tehotenstva; s bolesťou budeš rodiť deti. Tvoja túžba bude smerovať k tvojmu mužovi, a on bude nad tebou panovať.“

„Adamovi povedal: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol ovocie zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ‚Nejedz z neho,‘ prekliata bude zem pre teba; s námahou z nej budeš jesť po všetky dni svojho života. Bude ti rodiť tŕnie a bodľačie a budeš jesť poľné rastliny. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si bol vzatý; prach si a do prachu sa navrátiš.“

Podľa doktríny „predstaviteľstva“ Boh považoval Adama za zodpovedného za neposlušnosť oboch, a preto prekliatie hriechu prišlo cez Adama. Toto je krátka analýza a vždy tu budú nejasnosti v tejto téme. Napriek tomu odmietam fabulácie, ktoré vytvárajú napätie s biblickým príbehom. V konečnom dôsledku sme všetci hriešnici, či sa nám to páči alebo nie, a konečnú autoritu má samotný Boh.

Skutočnou otázkou nie je, či sme narodení s hriechom, alebo či dedíme vinu za hriech, ale skôr to, ako hriech ovplyvní našu budúcnosť.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )