fbpx

6. Vzrast v Kristovi

Zmena srdca, ktorou sa stávame Božími deťmi, sa v Písme nazýva znovuzrodením. Na inom mieste ju Písmo prirovnáva ku klíčeniu dobrého semena, ktoré zasial hospodár. Tí, čo sa práve obrátili ku Kristovi, sú … „ako teraz narodené nemluvniatka“, majú rásť „k postave mužov a žien v Ježišovi Kristovi“ (1. Petra 2,2; Efezským 4,15) alebo ako dobré semeno zasiate na poli majú rásť a prinášať ovocie.

Izaiáš hovorí, že budú ako „duby spravodlivosti, ktoré vysadil Hospodin, aby sa oslávil“. Izaiáš 61,3. Tieto príklady z prirodzeného života nám majú pomôcť lepšie pochopiť tajomné pravdy duchovného života.

Všetka múdrosť a všetky schopnosti človeka nemôžu stvoriť život ani v tom najmenšom útvare prírody. Rastlina alebo zviera žijú len tým životom, ktorý im dal Boh. Takisto aj duchovný život v ľudských srdciach pochádza len zo života od Boha. Ak sa človek…

nenarodí znova“, nemôže sa stať účastníkom života, ktorý prišiel dať Kristus. (Pozri Ján 3,3.)

Ako je to so životom, tak je to aj s rastom. Z Božieho podnetu sa z puku utvára kvet a z kvetu ovocie. Božou mocou zo semena vyrastá „najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase“. Marek 4,28. Prorok Hozeáš hovorí, že Izrael „bude kvitnúť ako ľalia“. „Budú ako záhrada, kvitnúť budú ako vinič.“ Hozeáš 14,5.7 (ROH); Hozeáš 14,6.8 (ECAV).

Ježiš nám pripomína, aby sme si „všímali ľalie, ako rastú“ (Lukáš 12,27). Rastliny a kvety nerastú z vlastnej starostlivosti o seba či z úzkosti, alebo vlastného úsilia, ale tak, že prijímajú, čo Boh pripravil pre ich život. Dieťa nemôže nijakou vlastnou silou pridať niečo k svojej postave. Ani vy nemôžete úzkostlivosťou či úsilím podnietiť svoj duchovný rast. Rastlina i dieťa prijímajú všetko potrebné na život – vzduch, slnko i potravu – z blízkeho prostredia.

Čím sú tieto dary prírody zvieraťu a rastline, tým je Kristus ľuďom, ktorí mu dôverujú. On je ich „večným svetlom“, „slnkom i štítom“. Izaiáš 60,19; Žalm 84,12. On bude ako „rosa pre Izraela“. Príde „ako dážď, ktorý padá na pokosenú lúku“. Hozeáš 14,5´(ROH); Hozeáš 14,6 (ECAV); Žalm 72,6. On je živá voda, „Boží chlieb, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život“. Ján 6,33.

V dokonalom dare svojho Syna Boh obklopil celý svet skutočným ovzduším milosti, tak ako vzdušný obal obklopuje zem. Každý, kto sa rozhodne vdychovať toto životodarné ovzdušie, bude rásť a dosiahne plnosť postavy muža a ženy v Ježišovi Kristovi. Ako sa kvet obracia k slnku, aby jasné lúče mohli umocniť jeho krásu a súmernosť, tak by sme sa aj my mali obracať k Slnku spravodlivosti, aby nás mohlo osvecovať nebeské svetlo a aby sa náš charakter mohol rozvinúť do Kristovej podoby. Ježiš učí to isté, keď vraví:

Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne… Bezo mňa nič nemôžete urobiť.“ Ján 15,4.5.

Ak máš žiť svätým životom, si práve taký závislý od Krista, ako rast a plodnosť vetvy závisia od kmeňa. Bez neho nemáš život. Nemáš nijakú silu odolávať pokušeniu, ani rásť v milosti a svätosti. Ak zostávaš v ňom, môžeš prekvitať. Ak svoj život čerpáš z neho, nevyschneš a nebudeš bez ovocia, lebo si ako strom zasadený pri vodnom toku.

Mnohí si myslia, že určitú časť diela musia vykonať sami. Dôverovali Kristovi, keď išlo o odpustenie hriechov, ale teraz chcú žiť spravodlivo len vlastným úsilím. Každá takáto snaha však musí stroskotať. Ježiš hovorí:

Bezo mňa nič nemôžete urobiť.

Náš rast v milosti, naša radosť i naša užitočnosť – to všetko závisí od nášho spojenia s Kristom. V milosti porastieme, ak budeme každý deň a každú hodinu spojení s ním a ak zostaneme v ňom. On je nielen pôvodca, ale aj dokonávateľ našej viery. Kristus je vždy a všade prvý a posledný. Má byť s nami nielen na začiatku a na konci našej cesty, ale aj na každom kroku. Dávid hovorí:

Stále si staviam Hospodina pred seba, keď mi je po pravici, nesklátim sa.“ Žalm 16,8.

Pýtaš sa: „Ako mám zostávať v Kristovi?“ Tak, ako si ho na začiatku prijal.

Preto, ako ste prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite“. „Môj spravodlivý bude žiť z viery.“ Kološanom 2,6; Židom 10,38.

Odovzdal si sa Bohu, aby si mu úplne patril, aby si mu slúžil a poslúchal ho. Krista si prijal ako svojho Spasiteľa. Nič si nemohol urobiť pre odpustenie vlastných hriechov, ani si zmeniť srdce. Odovzdaním sa Bohu prejavuješ vieru, že on to všetko urobil pre teba kvôli Kristovi. Vierou si sa stal Kristovým vlastníctvom a vierou máš v ňom rásť tak, že budeš dávať a prijímať.

Dávať máš všetko – svoje srdce, svoju vôlu, svoju službu – odovzdávať sa Bohu tým, že budeš napĺňať všetky jeho požiadavky. Musíš aj všetko brať – Krista, úplnosť všetkých požehnaní, aby ti zostal v srdci, bol tvojou silou, tvojou spravodlivosťou, tvojím stálym pomocníkom – len vtedy budeš schopný poslúchať. Posväť sa Bohu hneď ráno, to nech je tvojím prvým činom. Modli sa:

Pane, prijmi ma za svoje dieťa. Všetky svoje plány kladiem k Tvojim nohám. Použi ma dnes vo svojej službe. Zostaň so mnou, nech všetko konám v Tebe.

Toto je každodenná záležitosť. Každé ráno sa posväť Bohu na celý deň. Odovzdaj mu všetky svoje plány, aby sa uskutočnili podľa náznaku jeho prozreteľnosti, lebo inak sa ich budeš musieť vzdať. Takto môžeš dennodenne odovzdávať svoj život do Božích rúk a takto sa bude tvoj život stále viac a viac tvarovať do podoby Kristovho života

Život v Kristovi je životom spokojnosti. Nemusí v ňom byť nijaké citové vzrušenie, ale má v ňom byť trvalá, pokojná dôvera. Nedúfaš v seba, ale v Krista. Tvoja slabosť je spojená s jeho silou, tvoja nevedomosť s jeho múdrosťou, tvoja krehkosť s jeho mocou. Nemusíš teda hľadieť na seba a ustavične sa zaoberať vlastným ja. Smieš hľadieť na Krista. Myseľ má stále uvažovať o jeho láske, kráse a dokonalosti jeho charakteru.

Kristus v sebazapieraní, Kristus v sebaponížení, Kristus vo svojej čistote a svätosti, Kristus vo svojej bezúhonnej láske – to sú témy obdivného záujmu duše. Len keď ho budeš milovať, napodobňovať a úplne od neho závisieť, môžeš byť premenený na jeho obraz. Ježiš hovorí: „Zostaňte vo mne.“ Tieto slová vyjadrujú predstavu odpočinku, stálosti, dôvery. Znova nás pozýva:

Poďte ku mne… ja vám dám odpočinutie.“ Matúš 11,28.

Žalmistove slová vyjadrujú tú istú myšlienku:

Utíš sa pred Hospodinom a očakávaj na neho.“ Žalm 37,7.

Izaiáš uisťuje:

V utíšení a v dôvere bude vaša sila.“ Izaiáš 30,15.

Tento odpočinok sa nenájde v nečinnosti, pretože v Spasiteľovom pozvaní prísľub odpočinku súvisí s jeho výzvou, aby sme začali pracovať:

Vezmite na seba moje jarmo… a nájdete si odpočinutie.“ Matúš 11,29.

Srdce, ktoré najplnšie spočíva v Kristovi, bude pre neho pracovať najobetavejšie a najhorlivejšie. Ak sa myseľ stále zaoberá vlastným ja, odvracia sa od Krista, zdroja sily a života. Preto sa satan ustavične snaží odvracať pozornosť od Spasiteľa a zabrániť spojeniu a spoločenstvu človeka s Kristom. Snaží sa, ak nie úplne, tak aspoň čiastočne usmerniť myseľ k svetským zábavám, k životným starostiam, chaosu a žiaľu, k chybám iných alebo k vlastným nedostatkom a nedokonalostiam.

Nedaj sa pomýliť jeho lákadlami. Mnohých skutočne svedomitých ľudí túžiacich žiť pre Boha zvádza k tomu, aby sa príliš zaoberali vlastnými chybami a slabosťami. Týmto odlúčením od Krista sa snaží nad nimi zvíťaziť. Vlastné ja by nemalo byť stredom pozornosti a nemali by sme prepadať úzkosti ani strachu o to, či budeme spasení. To všetko nás odvracia od Zdroja sily. Zver zachovanie svojho života Bohu a dôveruj mu. Hovor a premýšľaj o Ježišovi. Nech sa vlastné ja stratí v ňom. Zbav sa všetkých pochybností, zažeň svoje obavy. Povedz s apoštolom Pavlom:

Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.“ Galaťanom 2,20.

Spočiň v Bohu. On zachová, čo si mu zveril. Ak sa odovzdáš do jeho rúk, on ti pomôže byť viac než víťazom prostredníctvom Toho, ktorý ťa miluje. Keď Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, spojil ľudstvo a seba putom lásky, ktoré nepretrhne nijaká moc okrem rozhodnutia samého človeka. Satan sa bude ustavične snažiť, aby nás zviedol pretrhnúť toto puto.

Chce, aby sme sa vzdali Krista. A práve tu musíme bdieť, zápasiť, modliť sa, aby nás nič nezviedlo zvoliť si iného pána, lebo to vždy máme možnosť urobiť. Zrak však majme stále upretý na Krista a on nás ochráni. Keď budeme hľadieť na Ježiša, budeme v bezpečí. Nič nás nemôže vytrhnúť z jeho rúk. Ak stále hľadíme na neho, „Duch Pánov nás premieňa na ten istý obraz zo slávy do slávy.“ 2. Korinťanom 3,18.

Aj prví učeníci len takto získali podobnosť drahému Spasiteľovi. Keď počuli Ježišove slová, uvedomili si, že ho potrebujú. Hľadali ho, našli ho, nasledovali ho. Boli s ním doma, v izbe, pri stole i na poli. Boli s ním ako žiaci s učiteľom a denne prijímali z jeho úst naučenia o svätej pravde. Hľadeli na neho ako sluhovia na svojho pána, aby poznali svoju povinnosť. Učeníci boli ľudia „utrpeniu podrobení ako aj vy“. Jakoba 5,17. Museli rovnako bojovať s hriechom. Potrebovali tú istú milosť, aby mohli žiť svätým životom.

Ani Ján, milovaný učeník, ktorý najvernejšie odzrkadľoval Spasiteľovu podobu, nemal svoju ušľachtilosť od narodenia. Bol nielen sebavedomý a ctibažný, ale aj prudký a urážlivý. Keď sa mu však zjavil Kristov božský charakter, uvidel aj vlastnú nedostatočnosť a toto poznanie ho pokorilo. Sila a trpezlivosť, moc a neha, majestát a krotkosť, ktoré pozoroval v každodennom živote Božieho Syna, naplňovali ho obdivom a láskou.

Kristus dennodenne priťahoval jeho srdce a on z lásky k svojmu Pánovi strácal zo zreteľa vlastné ja. Jeho nedotklivá, ctibažná povaha sa podvolila tvárnej Kristovej moci. Znovuzrodzujúci vplyv Ducha Svätého mu zmenil srdce. Moc Kristovej lásky mu pretvorila povahu. To je nepochybne dôsledok spojenia s Ježišom. Keď Kristus prebýva v srdci, obmäkčuje ho, podmaňuje dušu, prebúdza myšlienky a túžby po Bohu a nebi.

Po Kristovom nanebovstúpení učeníkov sprevádzalo vedomie jeho prítomnosti. Bola to osobná prítomnosť plná lásky a svetla. Ježiš, Spasiteľ, ktorý chodil, zhováral sa a modlil sa s nimi, ktorý ich povzbudzoval slovami nádeje a útechy, bol spomedzi nich vzatý do neba. Keď ho prijímal oblak anjelov, z jeho úst doznievalo posolstvo pokoja a tóny jeho hlasu sa vracali k nim:

Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ Matúš 28,20.

Vstúpil na nebesá v ľudskej podobe. Učeníci vedeli, že aj pred Božím trónom je ich priateľom a spasiteľom, že jeho súcit sa nezmenil, že sa stále stotožňuje s trpiacim ľudstvom. Predkladal Bohu zásluhy svojej drahej krvi a ukazoval svoje ranené ruky a nohy ako spomienku na cenu, ktorú zaplatil za svojich vykúpených. Oni vedeli, že im šiel do neba pripraviť miesta, že opäť príde a vezme ich k sebe. Keď sa po nanebovstúpení zišli, dychtivo túžili vyjadriť svoje prosby Otcovi v Ježišovom mene. V posvätnej bázni sa skláňali k modlitbe a opakovali si uistenie:

Keď budete prosiť Otca o niečo, dá vám to v mojom mene. Doteraz ste v mojom mene o nič neprosili. Proste teda, a dostanete, aby vaša radosť bola úplná!“ Ján 16,23.24. Stále vyššie vystierali ruku viery s neochvejným presvedčením: „Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je na pravici Božej a sa aj prihovára za nás.“ Rimanom 8,34. Turíce im priblížili Utešiteľa, o ktorom Kristus povedal: „Bude vo vás.

Upozornil ich:

Vám prospeje, aby som odišiel, lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám, ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ Ján 14,17; Ján 16,7.

Odvtedy mal Kristus prostredníctvom Ducha ustavične prebývať v srdciach svojich detí. Boli s ním spojení užšie, než keď bol s nimi osobne. Vyžarovalo z nich svetlo, láska a moc prítomného Krista, takže ľudia sa pri pohľade na nich „divili, lebo ich poznali, že boli s Ježišom“. Skutky apoštolov 4,13. Tým, čím bol Kristus učeníkom, chce byť svojim deťom aj dnes, pretože vo svojej poslednej modlitbe v malom kruhu učeníkom povedal:

Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa.“ Ján 17,20.

Ježiš prosil za nás a žiadal, aby sme mohli byť jedno s ním, tak ako je on jedno s Otcom. Aké to spojenie! Spasiteľ povedal o sebe:

Syn nič nemôže robiť sám od seba.“ „Otec, ktorý je vo mne, koná svoje skutky.“ Ján 5,19; Ján 14,10.

Ak teda Kristus prebýva v našich srdciach, bude v nás pôsobiť, „aby sme aj chceli, aj konali nad svoju dobrú vôľu“. Filipským 2,13. Budeme pracovať, ako on pracoval, budeme prejavovať toho istého ducha. Ak ho teda budeme milovať a zostaneme v ňom, budeme „všestranne vrastať do Toho, ktorý je hlavou, do Krista“. Efezským 4,15.