IX. Žena a drak

DVANÁSTA KAPITOLA je zaujímavá tým, že v sebe obsahuje viac histórie než ktorákoľvek iná kapitola Biblie. Zároveň tvorí výrazný predel v knihe Zjavenie. Doteraz sme sa zaoberali najmä historickým vývojom, no od tejto kapitoly sa začína eschatologická časť, ktorá smeruje k budúcnosti. Ide o rozhodujúci úsek pre pochopenie hlavného príbehu Písma. Kapitola odhaľuje vzpouru v nebi a kladie zásadnú otázku: v čom spočíva skutočný problém, s ktorým sa dejiny vesmíru stretávajú?

Nepochopenie toho, že ide o vesmírny problém, vedie k deformovanému chápaniu náboženstva. Toto posledné videnie – „Toho, ktorý prichádza“ – nás privádza do samotného jadra knihy Zjavenie a zároveň tvorí ozvenu jej prvého videnia (Zjav 1:1–8).

Tak ako v knihe Daniel (Dan 7), aj v knihe Zjavenie ústredné videnie (Zjav 12–14) hovorí o dobe konca a o súde. Po dlhom slede búrok, ktoré sprevádzali dejiny cirkvi, zrazu presvitá nádej. Útok draka na ženu (Zjav 12) a následné pôsobenie síl mora a zeme (Zjav 13) je vyvážené hlasom troch anjelov uprostred nebies (Zjav 14:1–13), ktorí nesú posolstvo nádeje pre posledné generácie.

Na záver tohto trojitého volania prichádza Ten, kto túto nádej stelesňuje (Zjav 14:14–20). Skôr než sa otvorí ďalší prorocký cyklus, videnie nás – ako vždy – vedie do priestoru svätyne.

„Nato sa v nebi otvoril Boží chrám“ Zjavenie 11:19

Pozornosť sa sústreďuje na truhlu zmluvy v svätyni svätých. Nachádzame sa v dni zmierenia – jom kippúr – jedinom dni v roku, keď mohol veľkňaz vstúpiť do najsvätejšieho priestoru (3 Moj 23:26–32). Úvod nového prorockého cyklu je tak znovu ohraničený symbolikou židovského sviatku, ktorý nasledoval po desiatich dňoch prípravy.

Slávnosť trúbenia niesla posolstvo prípravy na súd, ktoré mala cirkev zvestovať od smrti a vzkriesenia Ježiša Krista. Ústrednou témou dňa zmierenia je rovnaké posolstvo – príchod súdu, ktorý má byť hlásaný v dobe konca. Nie náhodou truhla zmluvy zaberá stred celého videnia.

Predmety svätyne zohrávajú v tomto dni rozhodujúcu úlohu. Práve na truhlu zmluvy bola vylievaná krv obetí (3 Moj 16:13–15). Truhla, nad ktorou sa skláňali dvaja cherubíni z tepaného zlata (2 Moj 37:7–9), predstavovala v myslení Izraela nebeský trón a bola spájaná s prítomnosťou JHVH (4 Moj 10:35–36). Vylievanie krvi na truhlu vyjadrovalo zároveň súd aj milosť. Krv pripomínala vážnosť hriechu, ale zároveň svedčila o tom, že vina bola odňatá a život môže začať novú kapitolu.

Milosť tu kráča ruka v ruke so spravodlivosťou, pretože odpustenie nikdy neobchádza spravodlivosť zákona. Spravodlivosť a milosť sú v truhle zmluvy neoddeliteľne spojené. Truhla obsahovala zákon, Áronovu rozkvitnutú palicu a mannu. Rozkvitnutá palica a púštna manna boli znamením milosti uprostred nehostinného prostredia. Tento vzťah bol zachovaný aj v židovskej mystike, ktorá v dvoch cheruboch nad truhlou videla obraz spravodlivosti a zľutovania.

Skutočnosť, že krv Ježiša Krista bola nevyhnutná pre odpustenie, potvrdzuje spravodlivosť. Jeho ochota obetovať život zjavuje lásku. To, že dejiny smerujú aj k vyšetrovaciemu súdu, ukazuje, že spasenie zjavuje súčasne lásku aj spravodlivosť. Celé toto posolstvo je sústredené vo videní, ktoré uvádza druhú polovicu knihy Zjavenie (Zjav 11:19).

V otvorenom nebi, kde sa odhaľuje truhla zmluvy a zaznieva posolstvo odpustenia, sa spájajú „blesky“, „hlasy“, „hromy“, „zemetrasenia“ a „krupobitie“. Ide o sladko-horké posolstvo súdu, ktoré je zároveň naplnené nádejou pre obyvateľov zeme.

Na pozadí nádeje a súdu sa rysuje nové videnie z knihy Zjavenie. Na tom istom nebi, kde prorocký pohľad spočinul na truhle zmluvy, sa objavuje krásna žena, korunovaná dvanástimi hviezdami a zahalená svetlom slnka a mesiaca. Toto videnie nemá nič spoločné s neurčitými snami, ale je presiaknuté biblickou symbolikou, ktorá má jasný význam.

V hebrejskej tradícii má obraz ženy dva základné významy. Predstavuje buď manželku, alebo nevestu Boha. Tento obraz vyjadruje hlboký a láskyplný vzťah medzi Bohom a jeho ľudom. Pieseň piesní aj proroci ako Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Ozeáš či Ámos používajú toto podobenstvo, ktoré Izrael poznal od počiatku svojich dejín. Žena tu zároveň vystupuje ako matka.

Je nositeľkou prorockých zasľúbení. Práve to si uvedomuje Adam, keď dáva svojej žene meno Eva, teda „matka všetkých živých“ (1 Moj 3:20). Pre prvého človeka žena znamenala nádej budúcnosti. Prostredníctvom nej prichádza semeno, ktoré podľa 1. knihy Mojžišovej zachráni ľudstvo (1 Moj 3:15). Úloha manželky a matky je neoddeliteľná. Aj v knihe Zjavenie pripomína videnie ženy Jozefov sen (1 Moj 37:9–11).

Slnko, mesiac a hviezdy tu vystupujú ako znamenie izraelskej rodiny – Jákoba, Ráchel a jej dvanástich synov. Žena v spojení s nebeskými telesami predstavuje Izrael, teda Boží ľud. Proti tejto nádeji, ktorá sľubuje zásah do dejín, stojí postava draka ako jej úplný protiklad. Symbolika čerpá zo Starej zmluvy. Už 1. kniha Mojžišova predstavuje túto bytosť ako zosobnenie moci zla.

Text zo Zjavenia zapadá do tohto rámca. O niekoľko veršov ďalej je drak výslovne označený ako „starý had, ktorý sa volá Diabol a Satan“ (Zj 12:9). Prorocké videnie tak odhaľuje skutočnú realitu, ktorá sa skrýva za symbolmi.

Diabol je predstavený ako „zvodca celého sveta“ (Zj 12:9). Jeho moc sa neprejavuje otvorene, ale zvodne. Nevystupuje ako odpudivá bytosť, ale skrýva sa za ušľachtilé motívy a zdanlivé dobro. Zvádza k zlu tým, že ho vydáva za dobro. Tento princíp je zreteľný už v 1. knihe Mojžišovej. Had presviedča ženu, že neposlušnosť je cestou k vyššiemu poznaniu (1 Moj 3:5). Diabol sa skrýva dokonca aj v názoroch, ktoré popierajú jeho existenciu.

V knihe Zjavenie však vystupuje ako reálna bytosť a historická skutočnosť. Opis šelmy ho spája so symbolikou štvrtej šelmy z Daniela 7. kapitoly, najmä prostredníctvom desiatich rohov. Počet sedem hláv naznačuje nadprirodzený charakter tohto draka. Ide o obraz absolútneho zla. Jeho červená farba zdôrazňuje krutosť a násilie. Tak ako je žena v čase pôrodu zraniteľná, aj drak sa javí ako mimoriadne hrozivý. Od tejto chvíle sa jeho činnosť sústreďuje na neustále útoky proti žene.

Ján vidí, ako sa na nebeskej scéne začína konflikt. Problém zla teda nepatrí len do pozemských dejín, ale má kozmický rozmer. Izaiáš a Ezechiel hovoria o tom istom boji prostredníctvom obrazov Týru a Babylona. Ich proroctvá opisujú pád nebeskej bytosti, ktorá sa povýšila nad svoje postavenie.

„Urobil som ťa jagavým cherubom uzavierajúcim prístup, bol si na svätom Božom vrchu… Bol si dokonalý vo svojich cestách odo dňa svojho stvorenia, až dovtedy, čo sa zistila zvrátenosť pri tebe… Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť kvôli lesku. Zhodil som ťa na zem… zmenil som ťa na popol na zemi“ Ez 28:14–18; Iz 14:13–15

Podľa rozprávania v knihe Zjavenie vypukla vojna v nebi náhle, bez zjavnej príčiny. Vznik zla zostáva tajomstvom. Táto absurdita je vysvetľovaná tým, že zem sa ocitla pod vplyvom satana a jeho spojencov. Boli zvrhnutí z nebies a vyhostení z Božej prítomnosti do priestoru tmy a chaosu, ktorý predchádzal stvoreniu.

Diabol sa na zemi snaží zvaľovať vinu na ženu. Je to ona, koho zviedol ako prvého (1 Moj 3) a koho následne zúrivo prenasleduje, pretože práve cez ňu bude uchránené a šírené semienko spásy. Táto línia sa objavuje už na prvých stránkach Biblie. Po nevydarenom pokuse s Ábelom dostáva Eva namiesto neho Šéta, semeno „dané“ Bohom, aby pokračovalo potomstvo, z ktorého vzíde Spasiteľ ľudstva. Meno Šét nesie tento význam, pretože znamená „Boh dal“ (1 Moj 4,25). Súznie so slovesom, ktoré je použité v prvom proroctve Biblie.

„Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu“ 1 Moj 3,15

Spoločné motívy ženy, hada, pôrodu a nepriateľstva ukazujú, že text knihy Zjavenie sa vedome odvoláva na toto proroctvo. Na horizonte oboch textov stojí rovnaká nádej. Oba hovoria o víťazstve nad hadom prostredníctvom toho, ktorý sa narodí zo ženy. Okrem Evy, „matky všetkých živých“, sa proroctvo vzťahuje aj na ženu zmluvy, Izrael, z ktorého vyjde syn, ktorý má železným prútom pásť všetky národy (Zj 12,5).

V pozadí týchto slov znie Žalm 2, ktorý hovorí o Božom Synovi ako kráľovi celej zeme (Ž 2,7–9). Podľa Zjavenia jeho narodenie smeruje k ustanoveniu Božieho kráľovstva. Toto dieťa je dosadené na trón.

„I porodila syna, chlapca, ktorý má železným prútom pásť všetky národy. Jej dieťa však bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu“ Zj 12,5

O niečo ďalej prorok zo Zjavenia vysvetľuje mechanizmus tohto víťazstva, ktoré vyúsťuje do Božieho kráľovstva.

„Teraz nastala spása a moc i kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, pretože bol zvrhnutý žalobca proti našim bratom… Ale oni nad ním zvíťazili pre krv Baránkovu“ Zj 12,10–11

Smrť hada nie je možná bez smrti dieťaťa. Víťazstvo má obetný charakter. Zjavenie hovorí o krvi Baránka (Zj 12,11) a 1 Moj 3,15 používa rovnakú schému. Rozmliaždenie hlavy hada a zranenie päty potomka prebieha súčasne. Hebrejský text túto skutočnosť zvýrazňuje použitím rovnakého slovesa šúf pre oba úkony. Pre proroka zo Zjavenia predchádza víťazstvu Ježiša Krista jeho smrť. Práve obeť ruší obvinenie zvodcu. Odpustenie je možné a kráľovstvo je upevnené.

Napriek tomu má ešte len prísť. Radosť sa týka neba (Zj 12,12), zatiaľ čo na zemi zlo naďalej zúri.

Príchod Mesiáša, jeho smrť a vzkriesenie, hoci priniesli rozhodujúce víťazstvo nad zlom, nezmenili okamžite tvár sveta. Had je stále prítomný. Smrť, utrpenie a zlo pokračujú. Božie kráľovstvo ešte nie je zjavené v plnosti. Boží ľud žije v očakávaní. Zjavenie prirovnáva cirkev k Izraelu na púšti po odchode z Egypta. Tak ako Izrael, aj cirkev je na púšti a je sýtená Bohom (Zj 12,6.14).

Orlie krídla (Zj 12,14; 2 Moj 19,4) a zem pohlcujúca nepriateľa (Zj 12,16; 2 Moj 15,12) sú obrazy známe už z príbehu exodu. Tak ako izraelský ľud vyslobodený z egyptského otroctva smeroval do zasľúbenej krajiny, cirkev vyslobodená z otroctva hriechu kráča smerom k novému Jeruzalemu.

V obidvoch prípadoch je skúška dlhá. Stále sa nachádzame uprostred dejín. Boží ľud musí prechádzať obdobím trvajúcim tisícdvestošesťdesiat dní (Zj 12:6). Toto časové obdobie sa v knihe Zjavenie opakuje viackrát a v rôznych podobách, akoby Písmo chcelo zdôrazniť jeho historický charakter. Niekedy sa uvádza v dňoch: Zjavenie 11:3 a 12:6 hovoria o „tisícdvestošesťdesiatich dňoch“. Inokedy v mesiacoch: Zjavenie 11:2 a 13:5 hovoria o štyridsiatich dvoch mesiacoch (42 × 30 = 1260 dní).

Ďalším spôsobom je vyjadrenie v rokoch. Zjavenie 12:14 rovnako ako Daniel 7:25 a 12:7 hovoria o „čase, časoch a polovici času“ (360 + 360 × 2 + 360 : 2 = 1260). Pri pohľade do dejín si uvedomíme, že od roku 538, keď bola cirkev oslobodená od ariánskeho tlaku a uznaná ako najvyššia moc, až do roku 1798, keď je táto moc otrasená údermi Francúzskej revolúcie a osvietenských filozofií, uplynulo presne 1260 rokov.

Proroctvo nemohlo byť presnejšie.

Podľa knihy Zjavenie toto obdobie tisícdvestošesťdesiatich dní / rokov privádza svet priamo do doby konca. Odtiaľ pramení netrpezlivosť a zloba hada (Zj 12:17). Cíti, že jeho vplyv sa chýli ku koncu, a preto sústreďuje všetko svoje úsilie proti poslednému ostatku – „potomstvu“ ženy. Tento motív potomstva priamo nadväzuje na proroctvo z 1 Moj 3:15. Nastal čas definitívne zničiť ženu, ktorá odolala všetkým jeho útokom.

Pre hada sú títo spravodliví poslednej doby mimoriadne nebezpeční. Kniha Zjavenie ich opisuje ako tých, ktorí „zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“ (Zj 12:17). Ich hlavnou črtou je vernosť – „zachovávajú“.

Prešli všetkými vekmi a rozličnými vplyvmi, no nespreneverili sa tomu, čo im bolo zverené. Pamätajú na to. Sú poslednými svedkami pravdy, ktorá spája všetky protiklady a presahuje všetky rozdiely – pravdy zákona aj milosti, spravodlivosti aj lásky, súdu aj stvorenia, pravdy Starej zmluvy aj Novej zmluvy, skrátka celej pravdy. Táto pravda však nie je abstraktná ani vzdialená. Nevznáša sa v oblakoch filozofie. Vstupuje do konkrétnych dejín a do každodenného života.

Meria sa kritériami iného kráľovstva a prejavuje sa poslušnosťou Božím prikázaniam. Je to chôdza v šľapajach Vteleného slova, v línii „Ježišovho svedectva“ (Zj 12:17). Takýto je obraz posledných Božích verných v dobe konca (Zj 14:12). Proti nim drak sústreďuje všetky svoje sily. Had sa utáboril na morskom brehu (Zj 12:18). Týmto postojom demonštruje svoj dvojitý vplyv – nad morom aj nad zemou – a svoj zámer povolať ich mocnosti do posledného boja.

Proroctvo Žena a drak tvorí jadro eschatologického posolstva knihy Zjavenie a otvára pohľad na vesmírny konflikt dobra a zla, ktorý presahuje dejiny ľudstva, preto prirodzene nadväzuje na tému vesmírneho konfliktu, kde sa odhaľuje pôvod vzbury v nebi; hlbší výklad symbolov ženy, draka a súdu prináša aj systematický rozbor knihy Zjavenie Jána – výklad, ktorý je úzko prepojený s líniou prorockých kníh, a celý tento obraz smeruje k pochopeniu udalostí doby konca v rámci posledných udalostí dejín, kde Boží súd, nádej a konečné víťazstvo Krista nad drakom dostávajú svoje definitívne naplnenie.