Budhistická mníška a Božie volanie

V teplý letný deň v roku 1991 som sedela v buddhistickom kláštore Amaravati, chráme na severe Londýna, so srdcom plným zmätku a vnútorného nepokoja. Začala som vážne pochybovať o svojej viere.

„Nedávalo to zmysel. Myslela som si, že som našla pravdu v budhizme a vzdala sa všetkého potrebného, aby som sa pred siedmimi rokmi stala buddhistickou mníškou.“

V chráme, ktorý viedol americký mních Ajahn Sumedho, bol život prísny a disciplinovaný, zahŕňajúci množstvo asketických praktík, ktoré mali zjednodušiť každodenný život a pomôcť nám odpútať sa od svetských vecí. Naše dni boli postavené na meditačnej praxi; žili sme celibátne, málo sme spali a jedli sme iba jedno jedlo denne. Bola som známa svojou silnou vierou v budhizmus a nikdy som vážne nepochybovala o zmysle života podľa jeho učenia.

Až doteraz.

Jedného dňa som sa zrazu, s oholenou hlavou a v mníšskom rúchu, spontánne rozbehla smerom k tradičnému cirkevnému kostolu v neďalekej dedine. V mysli mi neustále vírila naliehavá myšlienka:

„Musím s niekým hovoriť, musím pochopiť, čo sa so mnou deje.“

Keď som vstúpila do kostola, nervózne som sa rozhliadla a hľadala kazateľa. Keď som ho konečne uvidela, okamžite som sa k nemu obrátila:

„Môžete sa za mňa pomodliť, prosím? Som veľmi zmätená.“

Kazateľ bez zaváhania prejavil láskavosť a požiadal ma, aby som si kľakla. Položil mi ruky na plecia a začal sa modliť. Ako sa jeho tichý hlas niesol priestorom, náhle som sa úplne zlomila a začala nekontrolovateľne plakať. Keď sa slzy postupne utišili, kazateľ sa na mňa súcitne pozrel a povedal:

„Musíme sa porozprávať.“

Dohodli sme sa, že sa opäť stretneme nasledujúci týždeň. Po tejto modlitbe som pocítila obrovské uvoľnenie – akoby zo mňa spadlo bremeno, ktoré som dlho niesla v srdci. Vnútro ma naplnila nádej, že tento Boží muž mi dokáže pomôcť. Nikdy by som si predtým nepomyslela, že od istoty v budhizme sa moje pocity presunú k nezadržateľnému nadšeniu zo stretnutia s kazateľom.

Narodila som sa v roku 1956 neďaleko Liverpoolu v Anglicku. Moji rodičia mali mimoriadne trpký a nahnevaný postoj voči cirkvi. Moja mama uprednostňovala návštevy veštkýň a čitateľov z dlane pred akýmkoľvek náboženským zhromaždením. Môj otec, ktorý vyrastal v sirotinci, často hovoril, že jediná vec, ktorú od cirkvi kedy získal, boli peniaze, ktoré ukradol z obálky na milodary, aby zahnal hlad. Úplne prirodzene sme môj brat aj ja prevzali postoje našich rodičov.

Keď som mala 18 rokov, odišla som z domu študovať do Londýna. Viedla som sebazahľadený životný štýl, plný večierkov a promiskuity. Po skončení štúdií sa však začali vynárať otázky, ktoré sa nedali umlčať: „Kto som?“ a „O čom je život?“. Moja duchovná stránka, roky potláčaná, sa začala naliehavo dožadovať odpovedí.

Vo veku 21 rokov sa hľadanie pravdy stalo mojím životným poslaním. Život v Londýne mi otvoril široké spektrum duchovných možností. Stretla som buddhistického mnícha zo Srí Lanky a začala pravidelne navštevovať jeho chrám. Bol to trpezlivý a učený muž, ktorý sa zdal mať odpovede na moje vnútorné otázky.

Najviac ma na budhizme priťahovalo to, že v ňom nebolo miesto pre Boha. Buddha učil, že bol len človek a že jeho poznanie bolo výsledkom vlastného úsilia a ľudskej inteligencie. Jeho duchovným cieľom bolo úplné oslobodenie od utrpenia.

Po období rôznych duchovných praktík a intenzívnej meditácie Buddha dospel k presvedčeniu, že existencia v akejkoľvek forme – ako človek, zviera či duch – nevyhnutne prináša utrpenie. Tvrdil, že objavil cestu vedúcu k ukončeniu utrpenia. Cieľom Buddhu bolo dosiahnuť nirvánu, opisovanú ako vyhasnutie, teda nebytie v akejkoľvek forme – stav, v ktorom bytie úplne prestáva. Po skúsenostiach s opačným extrémom – sebazahľadenosťou a vyčerpanosťou svetom – mi to pripadalo ako závan čerstvého vzduchu.

Počas nasledujúcich šiestich rokov sa moje odhodlanie k budhizmu ešte viac prehĺbilo. Zúčastnila som sa buddhistickej púte v Indii a absolvovala meditačné ústrania na Srí Lanke aj v Thajsku. Po rokoch tejto intenzívnej duchovnej cesty som sa počas pobytu v chráme v severovýchodnom Thajsku rozhodla, že sa chcem stať buddhistickou mníškou v komunite Ajahna Sumedha. V roku 1984 som sa preto vrátila do Anglicka a začala sa pripravovať na vstup do lesného kláštora Chithurst.

Ako vysvätená mníška som len zriedkavo, ak vôbec, pochybovala o učení Buddhu. Postupom času sa však ukázalo, že si ma Boh začal nenápadne priťahovať, a to aj napriek mojej rebelantskej povahe a vnútornému odporu.

Jedného večera sme v chráme sledovali dokumentárny film The Law of Love o Jackie Pullinger, britskej kresťanskej misionárke, ktorá slúžila chudobným v Hongkongu. Film nám ukázala žena, ktorá bola sama buddhistka. Vo filme som videla, ako sa Jackie a jej spolupracovníci modlia v mene Ježiša a ako skrze moc Ducha Svätého Boh liečil a uzdravoval ľudí, vrátane drogovo závislých, ktorí boli zázračne oslobodení od svojich závislostí.

Okrem fyzického uzdravenia som si všimla niečo ešte hlbšie – títo ľudia mali istotu v duchovnom živote, hlbokú vnútornú slobodu a pravdu, ktorú som ja celé roky márne hľadala. Vtedy som pochopila, že som ju v budhizme nikdy nenašla. Táto konfrontácia ma zanechala duchovne vyprázdnenú, bezútešnú a bolestne si uvedomujúcu, že v porovnaní s nimi nemám nič.

Niečo hlboké a základné vo mne bolo narušené a prebudené. Nasledoval obrovský duchovný boj, ktorý trval niekoľko mesiacov.

Na jednej strane som sa snažila zistiť viac o kresťanstve a čítala som knihy od Jackie Pullinger, no vzápätí som to opäť odmietala a vracala sa k budhizmu, snažiac sa túto túžbu potlačiť. Bola to neznesiteľná vnútorná tenzia – dve protichodné sily, ktoré ma ťahali opačnými smermi a zápasili o moje rozhodnutie.

S plynúcimi týždňami som však začala pociťovať neodolateľnú túžbu navštíviť kostol, prijať krst a modliť sa, hoci som v skutočnosti ani netušila, čo tieto kroky v duchovnej rovine znamenajú.

Na vrchole môjho zmätku som sa jedného nedeľného rána rozbehla do miestneho kostola. O niekoľko dní neskôr som sa stretla s kazateľom, ktorý mi čítal Ježišove slová z Jánovho evanjelia 14:

„Nech sa vaše srdce nestrachuje. Pripravujem vám miesto v dome môjho Otca. A keď odídem a pripravím vám miesto, znova prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“

Kazateľ mi povedal, že verí, že sa ma Pán dotkol a že som spoznala Boha. Hlboko vo vnútri som vedela, že hovorí pravdu. O týždeň neskôr som si zložila mníšske rúcho a krátko nato som opustila buddhistický chrám. Jedna z mníšok plakala a pýtala sa, čo sa stalo s mojou silnou vierou. Iná ma s obavami varovala.

„Ak si to rozmyslíš a rozhodneš sa vrátiť, budeš musieť začať úplne od začiatku.“

Nesnažila som sa s nimi hádať, namiesto toho som zostala ticho. To, čo sa so mnou stalo, bolo pre mníšky a mníchov, s ktorými som tak dlho žila, úplne nepochopiteľné, no napriek tomu sa ku mne správali s úctou a rešpektom.

Vrátila som sa domov do Colchesteru, mesta v Essexi, kde som sa pripojila k živému zboru. Pastor a jeho manželka ma učili základy kresťanskej viery a starali sa o mňa ako o novú veriac u. Po troch rokoch som sa pripojila k službe Jackie Pullinger v Hongkongu, čo bolo mimoriadne plodné obdobie plné učenia a duchovného rastu. Po niekoľkých rokoch som však začala cítiť jasné Božie povolanie do Thajska, kde približne 95 percent obyvateľstva tvoria theravádoví buddhisti.

Aké hlboké učeníctvo mi Boh poskytol tým, že mi dovolil preniknúť do thajského budhizmu. Do Bangkoku som dorazila koncom roku 1999 s kufrom a víziou slúžiť, pomáhať v učeníctve a posilňovať thajských kresťanov v ich viere. Odvtedy som v Thajsku. Prvých desať rokov som strávila v Bangkoku a dnes žijem v Ubon Ratchathani, neďaleko budhistického chrámu, ktorý som kedysi navštevovala.

Moja hlavná služba je zameraná na učeníctvo a vnútorné uzdravenie. Pomáham thajským kresťanom, či už ide o vodcov zborov alebo nových veriacich, rásť a dozrievať vo viere. Väčšina ľudí, ktorým slúžime, pochádza z buddhistického prostredia. Moja vlastná skúsenosť s thajským budhizmom je často kľúčová – ľudia rozpoznávajú, že mám porozumenie ich vnútornej cesty a dokážem hovoriť priamo do ich situácie.

Keď nás Ježiš vykúpi, v Božej ekonomike sa nič nepremárni. Aj minulosť, ktorá sa zdala stratená, sa stáva nástrojom milosti.

Svedectvo bývalej budhistickej mníšky, ktorá začala pochybovať o svojej viere a hľadať pravdu, patrí do oblasti skúseností ľudí. Dotýka sa tém obrátenia, opustenia starého náboženského systému a odpovede na Božie volanie. Silný kontrast medzi východnou spiritualitou a kresťanskou vierou rozvíja aj sekcia budhizmus a hinduizmus. Príbeh smeruje k jadru poznania Boha, kde sa pochybnosti menia na osobné stretnutie so živým Bohom a začiatok nového života.