Budhistická mníška a Božie volanie

Pochybnosti o viere

Jedného dňa som sa zrazu, s oholenou hlavou a v mníšskom rúchu, spontánne rozbehla smerom k tradičnému cirkevnému kostolu v neďalekej dedine. V mysli mi neustále vírila myšlienka:

„Musím s niekým hovoriť, musím pochopiť, čo sa so mnou deje.“

Keď som vstúpila do kostola, nervózne som sa rozhliadla a hľadala kazateľa. Keď som ho konečne uvidela, okamžite som sa k nemu obrátila:

„Môžete sa za mňa pomodliť, prosím? Som veľmi zmätená.“

Kazateľ bez zaváhania prejavil svoju láskavosť a požiadal ma, aby som si kľakla. Položil mi ruky na plecia a začal sa modliť. Ako sa jeho tichý hlas niesol priestorom, náhle som sa úplne zlomila a začala nekontrolovateľne plakať. Po chvíli, keď sa slzy pomaly utišili, kazateľ sa na mňa súcitne pozrel a povedal:

„Musíme sa porozprávať.“

Dohodli sme sa, že sa opäť stretneme nasledujúci týždeň. Po tejto modlitbe som pocítila obrovské uvoľnenie – akoby sa zo mňa sňalo bremeno, ktoré som dlho niesla v srdci. Vo vnútri ma naplnila nádej, že tento Boží muž mi dokáže pomôcť. Nikdy by som si predtým nepomyslela, že od istoty v budhizme prejdú moje pocity k nezadržateľnému nadšeniu zo stretnutia s týmto kazateľom.

Hľadanie útechy v budhizme

Narodila som sa v roku 1956 neďaleko Liverpoolu, v Anglicku. Moji rodičia mali nezvyčajne trpký a nahnevaný postoj voči cirkvi. Moja mama uprednostňovala návštevy veštkýň a čitateľov z dlane pred akýmkoľvek náboženským zhromaždením. Môj otec, ktorý vyrastal v sirotinci, často hovoril, že jediná vec, ktorú od cirkvi kedy získal, boli peniaze, ktoré ukradol z obálky na milodary, aby zahnal hlad. Prirodzene, môj brat a ja sme prevzali názory našich rodičov.

Keď som mala 18 rokov, odišla som z domu, aby som študovala v Londýne. Viedla som pomerne sebazahľadený životný štýl, plný večierkov a promiskuity. Po skončení štúdií sa však vynorili otázky: „Kto som?“, „O čom je život?“. Moja duchovná stránka, ktorá bola roky potláčaná, teraz začala naliehavo hľadať odpovede.

Hľadanie pravdy

Vo veku 21 rokov sa hľadanie pravdy stalo mojím životným poslaním. Život v Londýne mi ponúkol širokú škálu duchovných možností. Stretla som buddhistického mnícha zo Srí Lanky a začala pravidelne navštevovať jeho chrám. Bol to trpezlivý a učený muž, ktorý sa zdal mať odpovede na moje otázky.

Najviac sa mi páčilo, že v budhizme nebolo miesto pre Boha. Buddha učil, že bol len človek a jeho poznanie bolo výsledkom jeho vlastného úsilia a inteligencie. Jeho duchovným cieľom bolo úplne sa oslobodiť od utrpenia.

Po období rôznych duchovných praktík a intenzívnej meditácie Buddha dospel k záveru, že existencia v akejkoľvek forme – či už ako človek, zviera alebo duch – prináša utrpenie. Tvrdil, že našiel cestu vedúcu k ukončeniu utrpenia. Cieľom Buddhu bolo dosiahnuť nirvánu, ktorá je opísaná ako vyhasnutie alebo nebytie v akejkoľvek forme – stav, kde všetko bytie prestane. Po skúsenostiach s opačným extrémom – sebazahľadenosťou a vyčerpanosťou svetom – mi to pripadalo ako závan čerstvého vzduchu.

V nasledujúcich šiestich rokoch sa moje odhodlanie k budhizmu prehĺbilo. Zúčastnila som sa na buddhistickej púti v Indii a absolvovala meditačné ústrania na Srí Lanke a v Thajsku. Po niekoľkých rokoch tejto duchovnej cesty, počas pobytu v chráme v severovýchodnom Thajsku, som sa rozhodla, že sa chcem stať buddhistickou mníškou v komunite Ajahna Sumedha. Takže v roku 1984 som nastúpila na lietadlo späť do Anglicka a začala sa pripravovať na vstup do lesného kláštora Chithurst.

Kresťanské prebudenie

Ako vysvätená mníška som len zriedkavo, ak vôbec, pochybovala o učení Buddhu. S časom sa však ukázalo, že si ma Boh začal nenápadne priťahovať, aj napriek mojej rebelantskej povahe.

Jedného večera sme v chráme sledovali dokumentárny film The Law of Love o Jackie Pullinger, britskej kresťanskej misionárke slúžiacej chudobným v Hongkongu. (Film nám ukázala matka producenta, ktorá bola buddhistka.) Vo filme som videla Jackie a jej pomocníkov, ako sa modlia v mene Ježiša a skrze moc Ducha Svätého. Boh prostredníctvom nich liečil a uzdravoval ľudí, vrátane drogovo závislých, ktorí boli zázračne oslobodení od svojich závislostí.

Okrem fyzického uzdravenia som videla, že títo ľudia mali istotu v duchovnom živote, hlbokú vnútornú slobodu a pravdu, ktorú som ja stále hľadala, no teraz som vedela, že som ju v budhizme nenašla. Táto skutočnosť ma zanechala duchovne vyprázdnenú a bezútešnú, akoby som v porovnaní s nimi nemala nič.

Niečo hlboké a základné vo mne bolo narušené a prebudené. Nasledoval obrovský duchovný boj, ktorý trval niekoľko mesiacov.

Na jednej strane som sa snažila zistiť viac o kresťanstve – čítala som knihy od Jackie –, ale potom som to znova odmietala a vracala sa k budhizmu, snažiac sa „pustiť“ túto túžbu. Bola to neznesiteľná tenzia – dve sily, ktoré ma silno ťahali opačnými smermi, zápasiace o moje rozhodnutie.

S plynúcimi týždňami som však začala pociťovať neodolateľnú túžbu navštíviť kostol, prijať krst a modliť sa – hoci som v skutočnosti ani nevedela, čo tieto veci znamenajú.

Prelomový okamih

Na vrchole môjho zmätku som sa v nedeľu ráno rozbehla do miestneho kostola. O pár dní neskôr som sa stretla s kazateľom, ktorý mi čítal Ježišove slová z Jánovho evanjelia 14:

„Nech sa vaše srdce nestrachuje. Pripravujem vám miesto v dome môjho Otca: ‚A keď odídem a pripravím vám miesto, znova prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.’“

Kazateľ mi povedal, že verí, že ma Pán dotkol a že som spoznala Boha. Hlboko vo vnútri som vedela, že má pravdu. O týždeň neskôr som si zložila mníšske rúcho a čoskoro nato som opustila buddhistický chrám. Jedna z mníšok plakala a pýtala sa, čo sa stalo s mojou silnou vierou. Ďalšia vyjadrila obavy a varovala ma:

„Ak si to rozmyslíš a rozhodneš sa vrátiť, budeš musieť začať úplne od začiatku.“

Nesnažila som sa s nimi hádať, namiesto toho som zostala ticho. To, čo sa so mnou stalo, bolo pre mníšky a mníchov, s ktorými som tak dlho žila, úplne nepochopiteľné, no napriek tomu sa ku mne správali s úctou.

Nič nie je zbytočné v Božej ekonomike

Vrátila som sa domov do Colchesteru, mesta v Essexi, kde som sa pripojila k úžasnému zboru. Tam ma pastor a jeho manželka učili základy kresťanskej viery a starali sa o mňa ako o veriacu. Po troch rokoch som sa pripojila k službe Jackie Pullinger v Hongkongu, čo bolo mimoriadne plodné obdobie plné učenia a rastu. Po niekoľkých rokoch som však začala cítiť, že vo mne vzniká niečo nové – jasné povolanie do Thajska, kde približne 95 percent obyvateľstva tvoria theravádoví buddhisti.

Aké hlboké učeníctvo mi Boh poskytol tým, že mi dovolil tak intenzívne preniknúť do thajského budhizmu! Do Bangkoku som dorazila koncom roku 1999 s kufrom a víziou pomôcť učeníctvu a posilňovať thajských kresťanov v ich viere. Odvtedy som v Thajsku. Prvých 10 rokov som strávila v Bangkoku a teraz žijem v Ubon Ratchathani, neďaleko budhistického chrámu, ktorý som kedysi navštevovala.

Služba v Thajsku

Moja hlavná služba je zameraná na učeníctvo a vnútorné uzdravenie – pomáham thajským kresťanom, či už sú to vodcovia zborov alebo noví veriaci, rásť a dozrievať vo svojej viere. Väčšina ľudí, ktorým pomáhame, pochádza z buddhistického prostredia. Moja vlastná skúsenosť s thajským budhizmom sa ukázala ako neoceniteľná: či už som s thajskými kresťanmi alebo buddhistami, rozpoznávajú, že mám určitú znalosť ich skúseností a často dokážem hovoriť priamo do ich situácie.

Keď nás Ježiš vykúpi, zdá sa, že v Božej ekonomike sa nič nepremárni.

Tento článok bol upravený z dvoch kníh Esther Baker: „I Once was a Buddhist Nun“ (IVP UK, 2009) a „Buddhism in the Light of Christ“ (Wipf and Stock USA, 2014). Meno Esther je pseudonym, ktorý autorka používa kvôli citlivosti situácie v Thajsku, kde pôsobí.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )