Krvavé vojny v Starom zákone

Otázka: Robí mi starosť istá vec v Biblii. To nemilosrdné a krvavé zabíjanie v Exode pri vstupovaní do Kanaánu. Nikto mi to nedokázal uspokojivo vysvetliť. Nič z toho mi nesedí v porovnaní s milosrdným Bohom v Novom zákone, kde však Kristus nabáda ľud k uctievaniu tohto starozákonného Boha. Ako to potom v skutočnosti je?

Mnohí nechápu – tak ako som to nechápal aj ja kedysi – pretože nemajú dostatok informácií. Ako deti sme tiež nechápali, prečo sa deje to či ono, no čím viac sme študovali, tým viac sa nám veci vyjasňovali. Keď máme dostatok informácií, vytvorí sa úplne iný rámec a kontext je zrazu jasnejší a presnejší. Všetko sa začne spájať presne tak, ako má. A práve tieto informácie je potrebné odovzdávať ďalej.

V prvom rade je nevyhnutné pochopiť zvrhlosť kanaánskych národov. Ak ste o nej ešte nepočuli, radím vám „zobrať si kinedril“. A ak to nezvládnete počúvať vy, o čo viac to musel znášať Boh, ktorý to videl a počul. Viditeľné bolo zabíjanie, krádeže, cudzoložstvá, znásilňovania, krik detí zaživa upaľovaných a obetovaných pohanským bohom, orgie bez ohľadu na príbuzenské vzťahy, poškvrňovanie tela aj zeme.

„Pretože i tá zem je poškvrnená pod svojimi obyvateľmi, lebo prestúpili zákony, zmenili ustanovenie, zrušili večnú zmluvu.“ Izaiáš 24:5

Dialy sa nemorálne a priamo amorálne odpornosti, pri ktorých neexistovali žiadne hranice zla. Neexistovala čistota v žiadnom zmysle slova. A toto všetko Boh nielen videl, ale aj trpel, vnímal a prežíval. Nie minúty či hodiny, ale 400 rokov vkuse. A nie jeden hriech, ale všetky naraz – nielen skutky, ale aj myšlienky.

„A nemyslíte nikto zlého na svojho blížneho vo svojom srdci… lebo práve všetko toto je to, čoho nenávidím, hovorí Hospodin.“ Zachariáš 8:17

Počul všetky krivé prísahy, videl každú vraždu, každé znásilnenie, každú obeť, do uší sa mu dostal krik a nárek, každý výsmiech a každé rúhanie, každé daromné bezbožné slovo.

„A posielal som k vám všetkých svojich služobníkov prorokov, vstávajúc skoro za rána a posielajúc znova a znova, a hovoril som: Nože nerobte tej ohavnej veci, ktorú nenávidím!“ Jeremiáš 44:4

Otázka pre vás: Ako dlho by ste vydržali, keby vám niekto dopodrobna opisoval všetko toto a zároveň vám dal empatiu, vďaka ktorej by ste cítili bolesť jediného zaživa upaľovaného dieťaťa v soche Molocha? Hodinu? Desať minút? A čo 400 rokov? Už chápete, prečo sa hovorí o Božej trpezlivosti? Pretože nikto z nás takú trpezlivosť nemá. A potom sa nájde niekto, kto sa pýta: „Prečo je Boh krutý, keď zasiahol proti týmto národom?“ Odpoveď je jednoduchá a úprimná: Chvála Bohu, že zasiahol.

„Dvojnásobne odplatím ich vinu a ich hriech, pretože znesvätili moju krajinu mŕtvolami svojich ohavností a svojimi ohavnosťami naplnili moje dedičstvo.“ Jeremiáš 16:18

V Kanaáne bol pestovaný aj kult mŕtvych, ktorého základom bol orgiastický obrad. Pohreby boli spojené s hostinou, ktorá mala „zmieriť“ mŕtvych. Táto hostina v praxi znamenala spoločenstvo, teda stolovanie s bohmi a démonmi. Medzi „sväté“ deje v Kanaáne patrili obetovanie, mágia, zaklínanie, kliatby, teratomantia (teda veštenie z plodov zvierat či potratov), interpretácia úkazov z hviezd a vnútorností zvierat, ako aj z hlinených modelov pečene a pľúc, ďalej očisťovacie obrady, pôst, modlitby, sebazraňovanie a sakrálna súlož.

Kanaánci vykonávali doslova všetko z toho, čo v Starej zmluve Boh Izraelitom zakázal, vrátane varenia kozľaťa v mlieku jeho matky. Neraz sa jasne vyjadril, že práve pre tieto ohavnosti ich vyháňa z Kanaánu.

Najodpornejším „svätým“ dejom kanaánskych národov boli ľudské obete a detské obete. Tie sa obetovali na obetištiach „tofet“. Zaživa boli vhadzované do rozžeravenej kovovej sochy, ktorú Stará zmluva nazýva „Moloch“. Čím bola pre obetníka obeť cennejšia, tým mala byť u pohanských bohov „účinnejšia“. Konali sa obete prvorodených. Bol nájdený džbán so skeletmi z takmer osemročného dievčatka a chlapčeka.

Rítus obetovania spočíval v pochovaní zaživa, boji, upálení alebo zhodení obete z vysokého miesta. Ľudské obete sa konali pri veľkom nešťastí, záväzkoch a pri výstavbe nového mesta, paláca či domu. V Jerichu sa pod múrmi mesta našiel skelet dieťaťa, novorodenca, ktoré bolo obetované ako obeť základov. Našli sa tam najstaršie nálezy ľudských obetí. Už chápete, prečo práve Jericho padlo ako prvé pri dobývaní území Kanaánu?

Život Kanaáncov sa podobal životu predpotopných ľudí – žili len preto, aby sa rúhali nebu a znesväcovali zem. Láska a spravodlivosť vyžadovali rýchle odstránenie týchto nepriateľov ľudstva a vzbúrencov proti Bohu.

„A zem bola porušená pred Bohom a zem bola naplnená ukrutnosťou. A Boh videl zem, a hľa, bola porušená, lebo každé telo bolo porušilo svoju cestu na zemi.“ 1. Mojžišova 6:11–12

Je ešte stále podľa vás Boh Starého zákona krvilačný? Alebo len nevidíme, čo Satan konal v pozadí odpadlého sveta a skrze tieto pohanské národy? Hospodin ich chcel v prvom rade vyhnať, nie vyhubiť. Ešte bol tak milosrdný, že ich chcel rozohnať z území a dať ich Izraelu bez krviprelievania.

„Zapamätaj si, čo ti dnes prikazujem: Vyženiem pred tebou Amorejčanov, Kanaánčanov, Chetitov, Perizzejcov, Chivvijov a Jebúsejov … Preto zrúcaš ich oltáre, rozlámeš ich posvätné stĺpy a povytínaš ich ašery …“ 2. Mojžišova 34:11,13

Toto bol jeho pôvodný zámer, všimli ste si? „Ja vyženiem!“ Boh chcel vyhnať tieto národy, nie ich vyhubiť – to bola posledná možnosť. A ako ich chcel rozohnať?

„Pošlem pred tebou sršne, aby vyhnali Chivvijov, Kanaánčanov a Chetitov.“ 2. Mojžišova 23:28

Týmto prejavom svojej moci chcel Hospodin výstražne upozorniť okolité národy a svojmu ľudu urýchliť a uľahčiť víťazstvo.

„Nevyženiem ho od tvojej tvári v jednom roku, aby sa neobrátila zem na pustinu a nerozmnožila sa proti tebe poľná zver. Po kuse ho budem vyháňať od tvojej tvári, až sa rozplodíš a zaujmeš zem dedične … lebo dám obyvateľov zeme do vašej ruky, a vyženieš ich od svojej tvári. Neučiníš s nimi zmluvy ani s ich bohmi. Nebudú bývať v tvojej zemi, aby nespôsobili toho, že by si mi hrešil, keď by si slúžil ich bohom, lebo by ti to bolo osídlom.“ 2. Mojžišova 23:29–33

„Poslal som pred vami sršne, tie ich vyhnali spred vás a vypudili aj oboch amorejských kráľov. Nestalo sa to tvojím mečom ani tvojím lukom.“ Jozue 24:12

Nestalo sa to teda mečom ani lukom, ale sršňami a strachom, ktorý dopadol na pohanské národy. Boh nechcel, aby Izraeliti bojovali. Nepriateľské národy mali opustiť územia pred mocným Hospodinom a jeho ľudom.

„Pustím svoj strach pred tebou a predesím každý ľud, proti ktorému prídeš, a spôsobím to, že všetci tvoji nepriatelia budú utekať pred tebou.“ 2. Mojžišova 23:27

„Strach pred Bohom doľahol na všetky kráľovstvá krajín, keď počuli, že Hospodin bojoval proti nepriateľom Izraela.“ 2. Paralipomenon 20:29

Zázračné prejavy spojené s vyslobodením Izraela z egyptského otroctva a s jeho vstupom do zasľúbenej krajiny prinútili mnohých pohanov uznať izraelského Boha ako zvrchovaného Vládcu. Kanaánci upadli do najohavnejšieho a najzvrhlejšieho pohanstva a krajina musela byť očistená od všetkého, čo by mohlo mariť zámer Božej milosti. Boh svojmu ľudu jasne oznámil svoje plány.

„Pred všetkým tvojím ľudom budem robiť divy, aké sa nestali na celej zemi ani v nijakom národe. Všetok ľud, uprostred ktorého si, uvidí Hospodinovo dielo. To, čo s tebou urobím, vyvolá úžas.“ 2. Mojžišova 34:10

Obyvatelia Kanaánu mali dostatok času na pokánie. Už štyridsať rokov predtým počuli o dôkazoch zvrchovanej moci Boha Izraela pri prechode vyvoleného národa cez Červené more, o desiatich ranách na Egypte a o porážkach kráľov midjánskeho, gileádského a bášanského. To všetko svedčilo o tom, že Hospodin prevyšuje všetkých bohov. Božia svätosť a jeho odpor voči hriechu sa prejavili aj v súdoch, ktorými Boh trestal Izraelcov za účasť na ohavných obradoch pri uctievaní Baal-Peóra.

Obyvatelia Jericha o tom všetkom vedeli. Boli medzi nimi aj takí, ktorí podobne ako Rachab uverili, že Hospodin, Boh Izraela, je Bohom na nebi i na zemi, no napriek tomu ho nechceli poslúchať. Putujúce zástupy Izraela zistili, že ich predchádza správa o mocných skutkoch Boha Hebrejcov a že niektorí pohania pochopili, že iba on je skutočný Boh. V bezbožnom Jerichu o ňom vydala svedectvo pohanská žena.

„Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi i dolu na zemi.“ Jozua 2:11

Rachab sa dozvedela o Hospodinovi a toto poznanie ju zachránilo. Vierou „Rachab nezahynula s neveriacimi“. Jej obrátenie nebolo ojedinelým prejavom Božieho milosrdenstva voči modloslužobníkom. Hospodinovu božskú moc uznal aj početný národ Gibeóncov, ktorý sa zriekol pohanstva a pripojil sa k Izraelcom. Tým sa stal účastníkom zmluvných požehnaní.

Keby boli Izraelci zostali verní svojmu poslaniu, všetky národy zeme mohli mať účasť na ich požehnaniach. No tí, ktorí poznali spásonosné pravdy, si nepripúšťali k srdcu biedu okolitých národov. Keď zabudli na Boží zámer, začali v pohanoch vidieť bytosti, na ktoré sa Božia milosť nevzťahuje. Svetlo pravdy hasnulo a nad svetom sa rozprestrela temnota. Národy zahalil mrak nevedomosti. O Božej láske nevedeli takmer nič, a tak sa šírili bludy a poverčivosť.

Prečo teda museli Izraelci bojovať? Keď stáli prvýkrát na hraniciach Kanaánu, zo strachu pred silou pohanských národov ustúpili a prejavili nedôveru v mocnú ruku Hospodinovu. Keď im Boh povedal: „Budem s vami“, neverili a búrili sa. Keď im neskôr prikázal, aby nebojovali, pustili sa do sebevražedného boja, v ktorom boli porazení a tisíce Izraelcov padli.

„Prečo prestupujete rozkaz Hospodinov? Nepodarí sa to! Nevystupujte hore, lebo Hospodin nie je vo vašom strede; inak utrpíte porážku pred svojimi nepriateľmi! Veď tam pred vami sú Amálekovci a Kanaánci a vy padnete mečom.“ 4. Mojžišova 14:41–43

Bojisko zostalo pokryté mŕtvolami. Straty Izraelcov boli obrovské a ich vojsko bolo rozdrvené. Výsledkom odbojného pokusu bola porážka a smrť. Kanaánci počuli o tajomnej moci, ktorá chránila Izrael, aj o divoch, ktoré im v minulosti pomohli. Teraz však získali sebadôveru a presvedčenie, že tento národ možno poraziť. Správy o Božích divoch považovali za nepravdivé a prestali sa ich báť.

„Haha (smiali sa), veď to bol iba mýtus, že vraj silný Boh! Nemusíte sa ich báť, bola to len školská spievanka, boli to len výmysly. Keby boli neporaziteľní, tak by sme teraz nevyhrali.“

Táto prvá porážka Izraelcov dodala Kanaáncom odvahu a rozhodnosť a výrazne sťažila dobyvanie krajiny. Izraelci nemali iné východisko než zdvihnúť meč a až o štyridsať rokov neskôr vstúpiť do Kanaánu bojom. Nijaký iný spôsob už neexistoval. Tieto národy sa odvtedy nevzdávali bez boja. Pohanské národy tupili Hospodina a ich nepriatelia jasali nad tým, že tento ľud musel tak dlho blúdiť púšťou. Posmešne tvrdili, že izraelský Boh nedokáže doviesť svoj ľud do zasľúbenej krajiny.

Izraelci však vtedy bojovali napriek Božej výstrahe a bez Bohom ustanoveného vodcu Mojžiša. Neviedol ich oblačný stĺp, symbol Božej prítomnosti, ani ich nepredchádzala truhla zmluvy. Keď sa však po druhýkrát ocitli pred hranicami Kanaánu, spoľahli sa na ruku živého a silného Boha. Boh rozdelil rieku Jordán a jej korytom prešla archa zmluvy aj vyvolený národ, vedený oblačným stĺpom, a padlo aj mocné a dovtedy nedobyté Jericho. Vtedy Boh povedal:

„Keď ti ich Hospodin, tvoj Boh vydá a porazíš ich, musíš ich podrobiť hubiacej kliatbe.“ 5. Mojžišova 7:2

Mnohí tieto Božie rozkazy považujú za nezlučiteľné s duchom lásky a milosrdenstva, ktorý nachádzajú v iných biblických výrokoch či v Novom zákone. Pravdou však je, že ich diktovala večná Múdrosť a Spravodlivosť. Treba si uvedomiť, že Nový zákon sa sústreďuje na židovský národ a na šírenie evanjelia spásy, ktorá už prišla, zatiaľ čo Starý zákon odhaľuje odpadnutie sveta a veľký zápas medzi Bohom a vzburou.

Rebélia národov, odpor proti Božej zvrchovanosti, viditeľný boj dobra a zla vo všetkých podobách a zároveň predobraz evanjelia v obetnom systéme Baránka až po dobýjanie zasľúbeného územia Izraelitov – to všetko tvorí jeden zjednotený príbeh. Izrael mal z Božej vôle prebývať v Kanaáne, aby sa stal národom pod Božou vládou, ktorý by predstavoval Božie kráľovstvo na zemi. Izraelci nemali byť vlastníkmi pravdy, ale jej nosičmi; zásady Božieho zákona mali rozšíriť do celého sveta.

„Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, nenapodobňuj ohavnosti miestnych národov.“ 5. Mojžišova 18:9

Boží vyvolený národ mal byť v Kanaáne mohutnou hrádzou proti prílivu mravnej skazenosti a chrániť svet pred jej pustošiacim vplyvom. Podľa Božej vôle mal Izrael, za podmienky poslušnosti Bohu, získavať jedno víťazstvo za druhým. Boh mu chcel podmaniť väčšie a mocnejšie národy, než boli Kanaánci, a dal mu jasný prísľub:

„Ak však budete bedlivo zachovávať všetky tieto prikázania, ktoré vám predpisujem plniť…, potom Hospodin vyženie všetky tieto národy spopred vás a vy si podmaníte národy väčšie a mocnejšie, ako ste sami. Každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha, bude vaše… Nikto neobstojí pred vami. Strach a hrôzu pred vami zošle Hospodin, váš Boh, na celú krajinu, do ktorej vkročíte, tak ako vám hovoril.“ 5. Mojžišova 11:22–25

Kanaánci naplnili mieru svojich neprávostí aj hranice Božej zhovievavosti. Na základe Božej zmluvy mala krajinu zdediť izraelská pospolitosť. Keby okolité národy neboli vzdorovali Božiemu slovu a nebránili Izraelcom v postupe, Boh by ich mohol ušetriť. On bol k týmto pohanským národom dlhodobo trpezlivý, zhovievavý a milosrdný. Abraham sa vo videní dozvedel, že jeho potomstvo – Izraelci budú štyristo rokov žiť ako cudzinci v cudzej krajine, no Boh mu dal aj pevný prísľub.

„Až štvrte pokolenie sa navráti sem, lebo doteraz nie je vina Amorejcov dovŕšená.“ 1. Môjžišova 15:16

Amorejci slúžili modlám a pre svoju hlbokú zvrhlosť sa postupne pripravili o právo na život. Boh ich však počas štyristo rokov opakovane a nezvratnými dôkazmi upozorňoval, že je jediným pravým Bohom, Stvoriteľom neba i zeme. Amorejci vedeli o Božích divoch, ktoré sprevádzali vyslobodenie Izraelcov z Egypta. Keby sa boli rozhodli zanechať modloslužbu a nemravné skutky, mohli spoznať pravdu a obrátiť sa.

Radšej však zotrvali pri svojich modlách a svetlo pravdy vedome odmietli. Hospodin dokonca dva razy priviedol svoj ľud k hraniciam Kanaánu, čím dali pohanským národom ďalšie dôkazy Božej moci. Mohli vidieť, že Boh je na strane Izraelcov, keď sa dopočuli o víťazstve nad kráľom Aradu a nad Kanaáncami, ako aj o zázračnej záchrane ľudu pred jedovatými hadmi.

Hoci Izraelci nesmeli prejsť cez územie Edomu a k Červenému moru museli putovať dlhou a namáhavou okľukou, neprejavili nepriateľstvo. Keď prechádzali popri hraniciach Edómska, Moabska a Ammónska, neublížili ani obyvateľom, ani ich majetku. Keď potom prišli k hranici Amorejcov, slušne požiadali o dovolenie prejsť ich územím a prisľúbili pokojné správanie. Amorejský kráľ však túto žiadosť odmietol a zhromaždil vojsko na boj. Tým sa miera neprávosti Amorejcov naplnila a Boh ich potrestal.

Oblačný stĺp, ktorý Izraelitov sprevádzal, postupoval ďalej až k mestu Edrei. Tam ich so svojím vojskom očakával Og, kráľ obrov. Kráľ obrov aj jeho vojsko boli porazení a Boží ľud ovládol celú krajinu. Tak zanikol aj tento zvláštny národ, ktorý slúžil ohavným pohanským božstvám a holdujúci nerestiam.

V krajine prekvital špiritizmus, okultizmus a démonizmus vo všetkých podobách. Hospodin na ohavnostiach Kanaáncov Izraelcom jasne ukázal následky spoločenstva so zlými duchmi, ktorých uctievali. Kanaánci nepoznali prirodzenú náklonnosť lásky, pestovali modloslužbu a cudzoložstvo, dopúšťali sa vražd a boli poznačení zvrhlými myšlienkami i každým hriešnym skutkom.

„…všetko, čokoľvek vytvárajú myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni.“ 1. Môjžišova 6:5

Izraelci sa však po dobytí časti Kanaánu zriekli povolania ovládnuť celú zasľúbenú krajinu. Zvolili si pohodlie a blahobyt. Chýbala im viera a odvaha úplne vyhnať Kanaáncov. Tí síce utrpeli porážky, no naďalej obývali značnú časť krajiny, a tak musel Boží ľud znášať útlak a nájazdy modlárskych národov. Jozue ich preto varoval:

„Hospodin, váš Boh, sám ich vypudí pred vami a zaženie a vy zaujmete ich krajinu, ako vám zasľúbil Hospodin, váš Boh. Tak buďte veľmi silní v zachovávaní a plnení všetkého… a neodchýľte sa od neho ani napravo, ani naľavo.“ Jozue 23:5–6

Ľud však ochabol a zabudol, že Hospodin im prikázal modloslužobné kmene úplne vyhubiť.

„Z miest týchto národov, ktoré ti dáva Hospodin, tvoj Boh… nenechaj nažive nič, čo dýcha.“ 5. Môjžišova 20:16

Prečo mali byť tieto národy vyhubené úplne?

„Zahľaď ich do úplnej záhuby: Heteja a Amoreja, Kanaánca a Ferezeja, Heveja a Jebuzeja, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh, aby vás nenaučili robiť podľa svojich ohavností, ktoré robia svojim bohom, a aby ste nezhrešili proti Hospodinovi, svojmu Bohu.“ 5. Môjžišova 20:17–18

Možno si niekto povie, že by tomu nepodľahli, keby ich ušetrili. Pravda je však opačná. Proti Božiemu nariadeniu ich ušetrili a nakoniec sami podľahli modloslužbe – práve preto, že neposlúchli Hospodina.

„Opustili Hospodina, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny, a sprevádzal ich púšťou ako stádo. Popudzovali ho svojimi výšinami, svojimi modlárskymi rezbami ho rozhorčovali.“ Žalm 78:52,58,60–61

„Nevyplienili národy, o ktorých im bol povedal Hospodin, ale splietli sa s pohanmi a naučili sa ich skutkom a slúžili ich modlám, ktoré sa im stali osídlom.“ Žalm 106:34–36

Kanaánci slúžili modlám a Boh svojmu ľudu prísne zakázal uzatvárať s nimi manželské zväzky, pretože vedel, že takéto spojenectvá vedú k odpadnutiu od Boha. Ani tento príkaz však Izraelci nezachovali a následky na seba nenechali dlho čakať.

„Obetovali svojich synov a svoje dcéry démonom. Vylievali nevinnú krv, krv svojich synov a dcér, ktoré obetovali kananejským modlám. Zem sa poškvrnila krvou a znečistili sa svojimi skutkami, smilnili svojimi výčinmi.“ Žalm 106:37–39

„Brali si ich dcéry za ženy a svoje dcéry dávali ich synom a slúžili ich bohom.“ Sudcovia 3:6

Zlo je ako vírus – šíri sa, množí a mocninovo silnie, najmä vtedy, keď dobro mlčí. Keď ľudia povolaní Bohom prestanú byť svetlom, ktoré svieti v temnote, a soľou zeme, ktorá zachováva svet pred rozkladom, zlo získava voľný priestor.

„Vy ste svetlom sveta. Mesto, ležiace hore na vrchu, sa nemôže ukryť.“ Matúš 5:14

Kto sa dá viesť Duchom Svätým, stáva sa nositeľom Božieho požehnania. Keby sa svet zbavil Božích služobníkov a Duch Svätý by opustil zem, ľudstvo by pod satanovou vládou prepadlo úplnej záhube. Aj keď si to bezbožní ľudia neuvedomujú, mali by byť vďační za požehnanie života, ktoré stále trvá vďaka prítomnosti Božieho ľudu na svete – hoci ním často pohŕdajú a utláčajú ho.

Ak sú však kresťania Božím ľuďom iba podľa mena, podobajú sa soli, ktorá stratila svoju chuť aj účel. Namiesto blahodarného vplyvu šíria zmätok a pokrytectvo. Takéto svedectvo o Bohu môže spôsobiť viac duchovnej škody než otvorená nevera.

„Preto zložte každú špinu a zvyšok zlosti a v tichej krotkosti prijmite vštepené slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. Buďte činiteľmi slova a nie iba poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.“ Jakub 1:21–22

Poďme si to zhrnúť. Otázka „nemilosrdného a krvavého zabíjania Kanaáncov“ v mnohých vyvoláva obraz nevinných obetí a krutého Boha. Písmo však odhaľuje, čím všetkým bola táto zem pošpinená a aké ohavnosti sa páchali pred očami svätého a spravodlivého Boha nebies. Skôr než sa pýtame, prečo Boh súdil, je potrebné sa pozrieť na to, čo ľudia konali. Zaobchádzanie z Božej strany nebolo kruté, ale spravodlivé. Platí totiž jednoduchý princíp: čo človek seje, to aj žne.

„Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať. Čo človek rozsieva, to bude aj žať.“ Galaťanom 6:7

Nezabúdajme ani na to, že Boh mal s týmito národmi iné plány a súdy prišli až ako posledná možnosť. Pohania však vedome a dlhodobo odmietali pravdu aj výzvy k obráteniu a sami sa pripravili o každú šancu na záchranu.

„Určím vás pod meč, všetci sa zhrbíte na popravu, lebo som volal, ale neodpovedali ste, hovoril som, ale nepočúvali ste, robili ste to, čo pokladám za zlé, a vybrali ste si to, čo sa mi nepáči.“ Izaiáš 65:12

„Aj ja si zvolím ich nešťastie a privediem na nich hrôzy. Pretože som volal, a nik neodpovedal, hovoril som, ale nepočúvali, robili, čo je zlé v mojich očiach, a vyvolili si to, v čom nemám záľubu.“ Izaiáš 66:4

Boh čakal – bol zhovievavý a milosrdný štyristo rokov, až napokon povedal: stačilo. Mal snáď čakať šesťsto rokov, tisíc, či dvetisíc rokov? Kedy je podľa ľudí vhodná doba, aby Boh zasiahol a vykonal spravodlivosť? Ak by prišiel rozsudok skôr, ľudia by povedali: veď títo Kanaánci neboli až takí zlí. Ak by prišiel príliš neskoro, zlo by sa rozšírilo mocninovo do každého kúta sveta a nebolo by koho zachrániť. Nehovoriac o tom, že Boh je svätý a nenávidí hriech tak, ako sú svetlo a tma navždy nezlučiteľné.

„Veď čo má spravodlivosť spoločne s neprávosťou a aké spoločenstvo má svetlo s tmou?“ 2. Korinťanom 6:14

My ľudia sme hriešni a mnohí z nás sa už dnes nedokážu dívať na to, čo sa vo svete deje. A predsa je tu čistý, svätý a dokonalý Boh, ktorý nenávidí hriech. A keď sa On už nedokáže dívať na páchané zlo a neprávosť a zasiahne, je zrazu označený za krutého a nemilosrdného? Niektorí dokonca rúhavo, často nevedome, tvrdia, že je nespravodlivý.

„Hospodin je milostivý a spravodlivý, náš Boh sa zľutúva.“ Žalm 116:5

Mnohí, ktorí si kladú túto otázku, tak robia z nepochopenia historického kontextu, doby samotnej a z nevedomosti dejín týchto pohanských národov. Skúsme si to preto preniesť do modernej podoby. Predstavte si, že máte nového suseda. Ten si na záhrade postaví sochu Molocha. Denne sledujete ohavnosti, o ktorých sme hovorili: zabíjanie, incestné smilstvo, okultizmus, vyvolávanie démonov, veštenie, obetovanie detí, krik, plač, kolotance a orgie.

Po koľkých rokoch by ste zavolali políciu, teda spravodlivosť? Väčšina by povedala: už po pár hodinách. Izraeliti však mali práve takéhoto suseda celé štyri storočia. My by sme to netrpeli ani hodinu, a predsa Božia spravodlivosť a zhovievavosť čakala štyristo rokov.

„…lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote.“ Jonáš 4:2

Často sa aj medzi veriacimi stretávam s týmto myšlienkovým vzorcom: očakávame, že Boh bude konať podľa našich predstáv, aby sme videli, že je Bohom, akého si želáme. Ak však neurobí to, čo chceme, ako chceme a kedy to očakávame, vyhlasujeme ho za nespravodlivého. Veríme v svoju predstavu Boha, alebo v Boha Biblie? Keď Boh nezasiahne, pýtame sa: kde je Boh a prečo nekoná? Keď však zasiahne, zrazu je to opäť zlé, lebo sa nám to zdá nespravodlivé.

Odkedy je náš zmysel pre spravodlivosť vyšší než Boží, ktorý skúma myšlienky, zámery a pohnútky srdca – srdca, ktoré ani my sami nepoznáme? Často nechápeme ani samých seba, posudzujeme veci povrchne, bez celého kontextu, a predsa chceme hodnotiť činy Toho, ktorý položil sedemdesiatsedem rétorických otázok Jóbovi.

„Ktože to zatemňuje zámer nevedomými slovami? Opáš si teda bedrá ako chlap, budem sa ťa pýtať a ty ma poučíš. Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz, ak niečo rozumné o tom vieš! Kto určil jej rozmery?“ Jób 38:1–5

V dnešnej časti, pri tejto otázke, ktorá trápi mnohých ľudí – veriacich aj neveriacich – môžeme viac než inokedy vnímať, čo všetko ešte nevieme, nevnímame a nevidíme. Mnohé ani nemôžeme vidieť, pretože je to v rukách vševediaceho a všadeprítomného Boha, ktorý spytuje srdcia a vidí v skrytosti. My sa zodpovedáme jemu, nie On nám, pretože jeho činy sú vždy spravodlivé.

„Beda tomu, kto sa pravotí so svojím tvorcom, črep s inými črepmi zeme! Či azda povie hlina svojmu hrnčiarovi: Čo to robíš?“ Izaiáš 45:9

Či si naozaj niekto z vás myslí, že ak sa postavíme pred Boha a položíme mu otázku „prečo si dopustil to a to“, že Boh bude mlčať? Že nebude vedieť odpovedať a sklopí svoj zrak? Už teraz by sme mali spolu s Jóbom povedať:

„Spoznal som, že môžeš všetko a že nijaký plán nie je pre teba neuskutočniteľný. Kto tu pre neznalosť zakrýva múdre rozhodnutie? Preto odpovedám: ‚Hovoril som o veciach, ktoré som nechápal, o divoch, o ktorých neviem.‘ … Preto odvolávam svoje slová a kajam sa v prachu a v popole.“ Jób 42:1–3,6

O to viac musíme poznávať Boží charakter a prežívať s ním osobný vzťah, aby sme mohli chápať, prečo Boh koná tak, ako koná, aby sme prosili a hľadali odpovede. Náš Boh je Bohom lásky. Uvedomme si, že Kristus v Novej zmluve sa zjavil už v Starej zmluve. Nebol to nik iný ako Boží Syn, zahalený v oblačnom stĺpe a ohnivom stĺpe, ktorý Izrael sprevádzal. Toto všetko nám ukazuje, že Boh je milosrdný, láskavý a odpúšťajúci, no zároveň je spravodlivý Sudca, ktorý nenávidí zlo a hriech.

„Hospodin, Hospodin! Milosrdný, láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný Boh! Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané.“ 2. Mojžišova 34:6–7

Ľudia milujú Boha a jeho lásku v Novej zmluve, no často nechcú vidieť zákon a spravodlivosť v Starej zmluve. Milujú odpustenie a očistenie skrze krv Krista, ale prehliadajú zástupnú smrť ako obeť za prestúpenie zákona. Boh je darca života. Všetky Božie zákony sú od samého začiatku životodarné. Hriech však porušil Bohom ustanovený poriadok a vniesol do sveta rozvrat. Kým trvá hriech, trvá aj utrpenie a smrť.

Keďže Spasiteľ vzal na seba kliatbu hriechu, ktorá patrila nám, môžeme dúfať, že v jeho osobe sa vyhneme jej neblahým následkom.

„Lebo vás nepostavil Boh cieľom hnevu, ale aby sme nadobudli spasenie skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý zomrel za nás, aby sme, či už bdejeme alebo spíme, spolu s ním žili.“ 1. Tesalonickým 5:9–10

Slová na záver? Chvála Bohu za jeho neskonalú milosť voči nám – voči mne aj voči tým, ktorí nie sú bez viny. Za to, že zhovieva a že môžeme skrze Starú zmluvu poznať nielen Boha milosrdného, ale aj Boha spravodlivého.

Téma krvavých vojen v Starom zákone sa dá pochopiť len v širšom biblickom a historickom kontexte, preto prirodzene nadväzuje na sekciu Biblia, kde sa Božie zásahy ukazujú ako súčasť dlhodobého zápasu medzi dobrom a zlom; hlbšie pozadie extrémnej morálnej zvrhlosti pohanských národov objasňuje aj tematický okruh pohanských náboženstiev, zatiaľ čo paralely so súdom nad skazeným svetom sa nachádzajú v téme Genezis a potopa; celý obraz Božieho konania zapadá do rámca teológie, ktorá zdôrazňuje Božiu spravodlivosť, svätosť a zároveň mimoriadnu trpezlivosť a milosrdenstvo, bez ktorých by nebolo možné pochopiť, prečo Boh po stáročiach znášania zla napokon zastavil jeho šírenie.