2. Poznanie Boha

“Muslimové možná jsou ochotni zemřít za svou víru, že se Alláh zjevil Muhammadovi, ale u tohoto zjevení nebyli žádní svědkové, takže se velmi snadno mohli zmýlit. Možná jsou o své víře upřímně přesvědčeni, ale nemohou mít jistotu, protože na vlastní oči se o tom přesvědčit nemohli. Na druhou stranu apoštolové byli ochotni zemřít za něco, co viděli na vlastní oči a čeho se vlastníma rukama dotýkali. Oni se nemuseli spokojit s pouhou vírou, oni s naprostou jistotou věděli, že Ježíš vstal z mrtvých. A když máte jedenáct důvěryhodných lidí bez postranních motivů, kteří nemají co získat, ale naopak mohou mnohé ztratit, kteří se všichni shodují v tom, že na vlastní oči něco viděli, pak už budete mít problém to nějak vysvětlit.“

Filozof J.P. Moreland v knize od L.Strobel, Kauza Kristus, vydal Návrat domů 2002

Premýšľaví ľudia si často kladú tri základné otázky týkajúce sa ich existencie a vzťahu k Bohu: Odkiaľ som prišiel? Prečo som tu? Kam idem? Tieto otázky vyjadrujú túžbu po pochopení života a jeho hlbšieho zmyslu. Ľudstvo od nepamäti priťahujú tajomstvá, neznáme skutočnosti a to, čo ich presahuje. Chceme spoznať záhady života, odpovede na otázky o svete, ktorý nás obklopuje, a pochopiť, či existuje niečo viac, než to, na čo sa dá siahnuť, čo možno zmerať alebo vypočítať. Existuje niečo vyššie? Je nad nami neosobná kozmická sila, ktorá riadi vesmír, alebo je to osobný láskavý Boh?

Ľudia si kladú otázky:

• Je nad nami niekto?
• Kto je to?
• Existuje Boh?
• Ak áno, aký je Boh?

Tieto otázky sú jadrom ľudskej existencie a ukazujú našu túžbu pochopiť pravdu o Bohu a jeho úlohu vo vesmíre a našich životoch. Skúmanie týchto otázok nás vedie k hľadaniu pravdy, ktoré presahuje fyzický svet, k nachádzaniu odpovedí, ktoré dávajú zmysel našej existencii.

1. Božia existencia – Žid 11,6; Sk 17,23-28

Ak chcem, alebo ak mám niekoho spoznať, potom musím predovšetkým vedieť, či ona bytosť existuje. Existencia Boha je jednou z najdiskutovanejších otázok. Existuje Boh? Môžeme to dokázať? Argumenty pre a proti existencii Boha často nikam nevedú, pretože Boha nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Ako kresťania v Boha veríme a svedčíme o ňom. Smieme ukázať, že naša viera je založená na rozumných dôvodoch, aj keď nestojí na exaktných, vedecky opakovateľných dôkazoch.

Dnešná doba je charakteristická kladením dôrazu na vedecké myslenie. Ľudia sú presvedčení tým, čo je možné dokázať. To nie je zlé. Je však potrebné si uvedomiť, že ak je Boh skutočne Bohom, nemôže sa stať predmetom vedeckého bádania. Nemožno ho takýmto spôsobom testovať, skúmať či spoznať. V priebehu dejín ľudia prišli s rôznymi argumentmi v prospech existencie Boha. Známe sú obzvlášť štyri filozofické dôkazy Božej existencie, ktoré však v skutočnosti nie sú schopné Boha dokázať.

Proti každému tomuto filozofickému dôkazu je totiž možné postaviť protiargumenty. Naša viera v Boha stojí na Božom zjavení, ktorého obsah je v súlade s úsudkom zdravého rozumu, a na ochote toto zjavenie prijať. Treba pamätať na to, že v Boha veríme nie preto, že nám ho niekto dokázal, ale pretože sme sa s ním osobne stretli.

Ako prvý dôkaz Božej existencie sa uvádza ontologický dôkaz. Podľa neho je už samotný pojem „Boh“ dôkazom, že Boh musí existovať. Boh je bytosť, nad ktorú už nič vyššieho nedá vymyslieť. Keby takáto najvyššia a najdokonalejšia bytosť neexistovala, nedokázali by sme si ju vôbec predstaviť ani vymyslieť. Existencia musí byť súčasťou takejto dokonalej a nutnej bytosti, to znamená, že takáto bytosť v skutočnosti existuje.

Problémom tejto argumentácie je napr. skutočnosť, že z existencie pojmu nemožno usudzovať existenciu predmetu (pojmy ako vodík, škriatok, morská víla a pod. vôbec neodkazujú na skutočné bytosti). Je tu reálne nebezpečenstvo, že si človek vymyslí nejaký pojem, pretože ho potrebuje (tak vznikli rôzni bôžikovia). Naše predstavy nemusia mať niekedy nič spoločné s reálnym svetom.

Druhým dôkazom Božej existencie je kozmologický dôkaz. Toto tvrdenie je postavené na predpoklade, že každý následok má svoju príčinu. Nemožno si predstaviť, že by stôl vznikol sám od seba bez práce stolára, alebo že by sa Národné divadlo postavilo samo bez pričinenia architekta, stavbyvedúceho a robotníkov. Rovnako nemožné je predstaviť si, že by naša krajina alebo vesmír vznikli samy od seba, bez toho, aby za tým všetkým stál nejaký prvý hýbateľ alebo prvotná príčina.

Úskalím tejto filozofickej argumentácie je zastavenie reťazca príčinnosti na samom začiatku, keď sa už nepýtame po prvotnej príčine Boha, prvom hýbateľovi či Prapríčine. Všetko musí mať svoju príčinu, ale Boh ju nemá, pretože ako duchovná bytosť stojí nad časom a priestorom. Je pravda, že reťazec príčin a následkov sa musí niekde zastaviť. To uznávajú aj odporcovia tohto dôkazu (pozri napr. tvrdenie o večnosti hmoty alebo hypotézu o veľkom tresku). Tento filozofický dôkaz teda možné použiť, avšak rozumne a opatrne.

Tretí argument je teleologický dôkaz. Je postavený na myšlienke, že všade vo vesmíre a v prírode pozorujeme poriadok a účel. Ak si všimneme napríklad motýľa, orchideu, ľudský mozog alebo nebo plné hviezd, sme uchvátení ich tvarom, harmóniou farieb, veľkoleposťou, účelnosťou a krásou. To vedie k myšlienke, že za tým všetkým musí stáť nejaká najvyššia inteligencia alebo jedinečný architekt vesmíru. Tento teleologický argument je významný, ale vo svete, kde panuje zlo a kde nie všetko má svoj zmysel, účel a poriadok, je potrebné ho používať s rozvahou.

Štvrtým „dôkazom“ je mravný dôkaz. Immanuel Kant povedal: „Dve veci, čím viac o nich rozmýšľam, ma napĺňajú úžasom: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Svedomie a mravnosť odlišujú človeka od zvierat. Ľudia túžia po najvyššom dobre a spravodlivosti. Veria, že dobro musí zvíťaziť nad zlom. Táto vnútorná túžba ukazuje na existenciu Boha ako mravnej bytosti, ktorá je zdrojom ľudskej morálky.

Tento argument je komplikovaný skutočnosťou, že hriech poškvrnil svedomie a spôsobil, že sa človek stal hriešnikom. Ľudská mravnosť je ovplyvňovaná prostredím, výchovou, vzdelaním a osobnými prežitkami. Na obhajobu Božej existencie sa uvádzajú aj rôzne vedecké argumenty, ako druhý termodynamický zákon, entropia (napr. genetický kód, prechod od poriadku k chaosu), a zákonitosti platné vo fyzike, astronómii či biológii. Iba tí, ktorí majú hlboké vedomosti v týchto oblastiach, ich môžu efektívne používať.

Ak veríme v Božiu existenciu, nemusíme sa za to hanbiť. Mnohí vedci a držitelia Nobelovej ceny, ako Mikuláš Kopernik, Johannes Kepler, Blaise Pascal, Isaac Newton, Alessandro Volta, André Marie Ampère, Louis Pasteur, Thomas Alva Edison, Alexis Carrel, Albert Einstein a ďalší, verili a veria v Boha.

2. Ako spoznať Boha – Rim 1,19-20; Rim 2,14-15; Ž 19,1-3; J 17,3; Dt 29,29

Aj keď si my kladieme otázky o Bohu, v skutočnosti je to on, kto sa nám predstavuje. Nie my hľadáme Boha, ale on hľadá nás. To, čo o ňom vieme, nevieme preto, že by sme na to sami prišli, ale pretože on sa nám zjavil. Boh naše poznanie nekonečne prevyšuje, preto ho nemôžeme plne pochopiť (Dt 29,29). Boha poznáme len do tej miery, do akej sa nám dáva poznať.

Máme k dispozícii dva zdroje, z ktorých sa môžeme dozvedieť niečo o Bohu. Prvým je kniha prírody, ktorá o Bohu môže len niečo naznačiť (Rim 1,19-20), a druhým je Biblia. Jedná sa o jeden proces. Pozorovaním prírody môžeme Boha len tušiť a vidieť jeho stopy, ktoré za sebou zanecháva (Ž 19,1-3; Sk 17,28; Mt 6,25-30). Plné zjavenie Boha však dostávame iba prostredníctvom Biblie. V prírode nenájdeme informácie o osobe Ježiša Krista, jeho diele alebo druhom príchode. Jedinečnú zvesť Písma nemôže nič nahradiť. Len z tohto špeciálneho zjavenia sa dozvedáme, že:

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby žiadny, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3,16).

K pravému poznaniu Boha vedie len jedna cesta, nie viacero ciest, ako sú cit, intuícia, svedomie, skúsenosť, dejiny, rozum alebo zjavenie. Tou jedinou cestou je Ježiš Kristus (J 14,6), ktorého môžeme spoznať iba prostredníctvom Božieho slova – Biblie.

3. Aký je Boh – 1 J 4,16-17

Spoznať niekoho znamená poznať, aký je. To spoznám z toho, aké má vlastnosti a charakter, ako sa správa, ako koná a čo robí. Celá naša existencia závisí od správneho poznania Boha (Ján 17,3). Nejde pritom len o intelektuálne, „technické“ poznanie Boha, ale o existencionálne poznanie, bytostné, praktické, o poznanie na základe skúsenosti. Je rozdiel, ak niekoho poznám len zvonku – napríklad viem, ako vyzerá, akú má farbu očí a vlasov – alebo či ho poznám na základe osobných rozhovorov, skúseností a spoločných zážitkov.

Boh sa nám dáva poznať vo svojom slove ako dobrý, láskavý, spravodlivý a dôveryhodný Boh. Nie je to len akási neosobná kozmická sila, ale osoba, ktorá miluje (1 Ján 4,16), rozumie človeku, rešpektuje jeho slobodu a individualitu, koná s ním s úctou, stará sa o neho. Táto výnimočná bytosť odpúšťa, rieši problém viny a zla, mení človeka, pomáha mu a dáva silu k novému životu. Nenávidí zlo, hriech, sebectvo, faloš, zradu, neveru a pretvárku.

Boh sa nám v Biblii predstavuje v troch rozdielnych osobách – ako Boh Otec, Syn a Duch Svätý (Mt 28,19; 2 Kor 13,13). Tí traja sú jedno v podstate, úmysle, zámeroch, vo vzťahu k človeku a v cieľoch, ktoré sledujú (J 10,30), no majú rozdielne funkcie.

• Boh Otec je ten, ktorý všetko riadi a spravuje. Je zvrchovaným vládcom celého vesmíru (Dan 7,9.10; 1 Tim 1,17).
• Boh Syn je prostredníkom stvorenia (Ján 1,1-3) a vykúpenia (Sk 4,12). Vykonáva súd (J 5,22) a úlohu sprostredkovateľa (1 Tim 2,5). Ježiš prišiel na našu zem, stal sa jedným z nás, prijal ľudskú prirodzenosť, avšak zostal Bohom. V jeho jedinečnej postave, živote a diele najlepšie poznávame Boha (Ján 1,18; 14,9).
• Boh Duch Svätý oživuje, usvedčuje, usmerňuje a vedie človeka (Ján 16,7-11; Za 4,6). Pomáha veriacemu byť zakotvený v pravde, žiť v Kristovi a dáva mu silu k praktickému kresťanstvu (Ján 16,13; 14,26; Ef 4,3).

Niekoho spoznať znamená ho milovať. Boh nás vyzýva k osobnému poznaniu na základe vlastnej skúsenosti (Ž 34,9; 1 Ján 4,19).

II. Výkladové poznámky

Je potrebné si uvedomiť, že po páde do hriechu je kniha prírody dosť nečitateľná, pretože hriech prírodu porušil a poničil. Taktiež človek už nevie v dôsledku svojho hriechu správne interpretovať reč prírody a odhaliť Boží charakter v tomto diele. Bez osvietenia Duchom Svätým je Božie zjavenie v prírode okolo nás nezrozumiteľné, protirečia si a zavádzajú.

Dnes v prírode totiž nevidíme len krásne, tiché zákutia, kde spievajú vtáky, na hladine jazera sa odráža les a v pozadí sa rozprestierajú nádherné hory, ale stretávame sa aj so záplavami, uragánmi, suchom, lesnými požiarmi, zemetraseniami a sopečnou činnosťou, čo nič nevypovedá o láskavom, ochraňujúcom Bohu. Len veriaci človek vidí v prírode Božie dielo. Len viera odhaľuje láskavého Boha Stvoriteľa.

Používať text Rim 1,19-20 na vysvetlenie toho, ako budú pohania spasení, je proti kontextu celej prvej kapitoly listu Rimanom. Apoštol Pavol v Rim 1 neukazuje, ako sú pohania spasení, ale na to, ako sú odsúdení. Boží hnev sa zjavuje, pretože ľudia sa vo svojej bezbožnosti rozhodli ignorovať Boha – jeho moc a božstvo, ktoré mohli hneď od stvorenia sveta na základe premýšľania spoznať, a namiesto toho sa obrátili k náhradám. Ak sú ľudia súdení, sú bez výhovorky a nesú za to svoju vlastnú zodpovednosť.

V Rim 2,14-16 Pavol opisuje život niektorých pohanov, ktorí aj napriek tomu, že nepoznali Mojžišov zákon, žili správne. Pripúšťa, že aj pohania môžu byť spasení. Nie však na základe toho, že majú v srdci zákon (Pavol vôbec nepovedal, že zákon je vložený do ich sŕdc, ale že pohania sami od seba robia to, čo zákon požaduje), alebo preto, že robia dobré skutky (skutky zákona), ale pretože dovolili Kristovmu Duchu, aby v nich robil dielo, ktoré sa potom prejavilo v ich živote onými skutkami, ktoré sú v súlade s Božím zákonom.

Ani pohania nebudú ospravedlnení na základe svojich skutkov, ale budú súdení podľa evanjelia (Rim 2,16). Každý človek bude súdený podľa svetla, ktoré mu bolo dané. Pavol nehovorí o svedomí ako o Božom hlase v človeku, ale hovorí o ňom v zmysle morálnej zodpovednosti. Len svedomie očistené Božou milosťou môže byť používané Bohom k správnemu usmerneniu (1 Pt 3,21; Žid 9,14). Svedomie, skutky zákona a príroda nie sú cestami k spáse. Jedinou cestou k spáse je Kristus (Sk 4,12).

Pri tejto vyučovacej hodine nejde o to, aby sme podrobne a filozoficky pojednali o problémoch s naším chápaním Božej osoby (ako napr. všadeprítomnosť, vševedúcnosť, všemohúcnosť a trojjedinosť). Ide o to ukázať ľuďom krásu Božieho charakteru takým spôsobom, aby ich Božia osobnosť priťahovala a aby zatúžili mať s ním vlastné skúsenosti.

III. Praktický dôsledok

Na našom poznaní Boha veľmi záleží. V skutočnosti na tom v našom živote všetko závisí a odtiaľ sa odvíja. To, aký mám obraz o Bohu, podstatne ovplyvňuje moju predstavu o živote. Ak budem mať predstavu o Bohu ako o tyranovi, ako o niekom, kto je strašne ďaleko, alebo ako o bytosti, ktorej sú ľudia ľahostajní, potom budem mať tendenciu, aby som sa aj tak správal a konal. Ak si budem myslieť, že som produktom prírody a že Boh neexistuje, budem na život pozerať ako na náhodu a budem sa domnievať, že si s ním môžem robiť, čo chcem. Tým moje vedomie zodpovednosti bude značne oslabené.

Ak však budem vidieť pred sebou láskavého, dobrého, rešpektujúceho a odpúšťajúceho Boha, potom tiež môj život bude životom lásky, porozumenia, trpezlivosti, starostlivosti, úcty a dôvery. Podľa toho, akú majú rodičia, učitelia, kazatelia, duchovní a politici predstavu o Bohu, konajú a vychovávajú deti a mládež, podľa toho vedú ľudí. Náš pohľad na Boha má vplyv na medziľudské vzťahy, pretože tak, ako chápeme jeho jednanie s ľuďmi, tak aj my budeme jednať so svojimi blížnymi.

Ak si myslím, že Boh môže použiť všetky prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov, dokonca aj manipuláciu, budem aj ja vo vzťahu k ľuďom používať akékoľvek prostriedky a manipulovať nimi. Naopak, keď pozorujem, s akou úctou a pozornosťou koná Pán Boh, akú slobodu a dôstojnosť dopraje druhým, vedie ma to k tomu, aby som konal aj ja. Kedykoľvek sa dozvedáme niečo o Bohu, dozvedáme sa zároveň aj niečo o človeku.

Poznať Boha, vedieť, kto je a aký je, potrebujem preto, aby som mu mohol plne, bezhranične a za všetkých okolností dôverovať. Len tak ho môžem vždy rešpektovať, to je milovať a radostne počúvať. Ak človeka obohacuje styk s významnými osobnosťami, potom poznanie Boha, pestovanie spoločenstva s tým, ktorý je najvyšším dobrom a skutočnou láskou, môže byť pre nás len tým najkrajším obohatením.

Doplnok

Ako by vyzerala 4-rozmerná bytosť v našom 3-rozmernom priestore? Na pochopenie tejto predstavy si môžeme pomôcť analógiou: predstavme si, ako by vyzerala 3D bytosť v 2D svete. Predstavme si papier ako 2D svet, cez ktorý sa načiahne ruka z nášho 3D sveta. 2D bytosti by vnímali iba kruhy – priesečníky v miestach, kde naša ruka prechádza cez papier. Podobne by sa 4-rozmerná bytosť v našom svete javila ako „kusy mäsa“ voľne visiace v priestore. Pri jej pohybe by sa tieto kúsky menili a presúvali – podobne, ako by sa menil tvar nášho priesečníka v 2D svete, ak by sme rukou prechádzali cez papier.

4D bytosť a Boh: Ak ste pochopili túto predstavu, môžeme ísť ďalej. 4D bytosť, ktorú môžeme označiť ako Boha, vidí naraz celý náš trojrozmerný svet vrátane vnútorných štruktúr objektov a bytostí. Tak, ako my dokážeme vidieť vnútro 2D sveta, 4D bytosť vidí vnútro nášho 3D sveta. Navyše, 4D bytosť dokáže z objektu vybrať čokoľvek bez toho, aby narušila jeho povrch. Napríklad by mohla odstrániť nádor z mozgu alebo vybrať obsah žalúdka – presne tak, ako my dokážeme v našom svete vybrať bod z kruhu v 2D svete.

Tento koncept ďalej vysvetľuje, že ak Boh skutočne existuje a má všetky vlastnosti, ktoré mu pripisujeme, je pravdepodobne 4-rozmerný (alebo ešte viacrozmerný). Pre Boha teda nie je problém urobiť čokoľvek, čo sa nám javí ako „zázrak“. To, čo považujeme za zázrak, je len výsledok projekcie jeho činností z vyšších dimenzií do nášho sveta.

Zaujímavý dodatok: Existuje aj teória, že Boh má dve časové osi, čo mu umožňuje existovať v minulosti, prítomnosti a budúcnosti naraz.

Záver: Tento jednoduchý fyzikálny model ponúka spôsob, ako si predstaviť existenciu Boha so všetkými jeho vlastnosťami bez rozporu s našim chápaním reality.