2. Poznanie Boha

Muslimovia sú možno ochotní zomrieť za svoju vieru, že sa Alah zjavil Mohamedovi, ale pri tomto zjavení neboli žiadni svedkovia, takže sa veľmi ľahko mohli mýliť. Možno sú o svojej viere úprimne presvedčení, ale nemôžu mať istotu, pretože sa o tom nemohli presvedčiť na vlastné oči. Apoštoli však boli ochotní zomrieť za niečo, čo videli na vlastné oči a čoho sa dotýkali vlastnými rukami. Nemuseli sa uspokojiť s obyčajnou vierou – s úplnou istotou vedeli, že Ježiš vstal z mŕtvych. A keď máte jedenásť dôveryhodných ľudí bez postranných motívov, ktorí nemajú čo získať, ale naopak môžu všetko stratiť, a ktorí sa zhodujú v tom, že niečo videli na vlastné oči, potom je veľmi ťažké to nejako racionálne vysvetliť. J. P. Moreland, citované v knihe Lee Strobel – Kauza Kristus, Návrat domov, 2002

Premýšľaví ľudia si od nepamäti kladú tri základné otázky týkajúce sa ich existencie a vzťahu k Bohu: Odkiaľ som prišiel? Prečo som tu? Kam idem? Tieto otázky vyjadrujú hlbokú túžbu pochopiť život a jeho zmysel. Ľudstvo vždy priťahovali tajomstvá, neznáme skutočnosti a to, čo človeka presahuje. Chceme spoznať záhady života, odpovede na otázky o svete, ktorý nás obklopuje, a pochopiť, či existuje niečo viac než to, čo možno zmerať alebo vypočítať. Existuje niečo vyššie? Je nad nami neosobná kozmická sila, alebo osobný a láskavý Boh?

Ľudia si kladú otázky, ktoré sa opakujú naprieč kultúrami a dejinami:

• Je nad nami niekto?
• Kto to je?
• Existuje Boh?
• Ak áno, aký je Boh?

Tieto otázky tvoria jadro ľudskej existencie a odhaľujú našu túžbu poznať pravdu o Bohu a jeho úlohu vo vesmíre aj v našich osobných životoch. Skúmanie týchto otázok nás vedie k hľadaniu pravdy, ktorá presahuje fyzický svet a dáva zmysel našej existencii.

Ak chceme niekoho skutočne spoznať, musíme si najprv položiť otázku, či táto bytosť existuje. Existencia Boha patrí medzi najdiskutovanejšie témy ľudských dejín. Existuje Boh? Dá sa to dokázať? Argumenty pre aj proti existencii Boha často končia v slepej uličke, pretože Boha nemožno ani definitívne dokázať, ani vyvrátiť. Ako kresťania v Boha veríme a svedčíme o ňom. Zároveň však môžeme ukázať, že naša viera stojí na rozumných dôvodoch, aj keď nie na exaktných, vedecky opakovateľných dôkazoch.

Dnešná doba kladie silný dôraz na vedecké myslenie a na to, čo možno empiricky dokázať. To samo o sebe nie je zlé. Treba si však uvedomiť, že ak je Boh skutočne Bohom, nemôže sa stať predmetom vedeckého bádania. Nemožno ho laboratórne testovať ani experimentálne overovať. Napriek tomu sa v dejinách objavili rôzne argumenty v prospech existencie Boha. Najznámejšie sú štyri filozofické dôkazy Božej existencie, ktoré však v konečnom dôsledku Boha nedokazujú.

Proti každému filozofickému dôkazu možno totiž postaviť protiargumenty. Viera v Boha nestojí na logických konštrukciách, ale na Božom zjavení, ktoré je v súlade so zdravým rozumom, a na ochote toto zjavenie prijať. V Boha veríme nie preto, že nám ho niekto matematicky dokázal, ale preto, že sme sa s ním osobne stretli.

Ako prvý dôkaz Božej existencie sa zvyčajne uvádza ontologický dôkaz. Podľa neho už samotný pojem „Boh“ naznačuje, že Boh musí existovať. Boh je chápaný ako najvyššia bytosť, nad ktorú si nemožno predstaviť nič dokonalejšie. Ak by takáto najdokonalejšia bytosť neexistovala, nebolo by možné si ju ani len myslieť. Existencia má byť teda nevyhnutnou súčasťou takejto bytosti.

Problém tejto argumentácie spočíva v tom, že z existencie pojmu nemožno automaticky vyvodzovať existenciu reality. Pojmy ako škriatok, morská víla či jednorožec existujú v mysli, ale nie v skutočnosti. Hrozí tu nebezpečenstvo, že si človek vytvorí pojem Boha podľa vlastnej potreby, čo viedlo k vzniku rôznych bôžikov. Ľudské predstavy nemusia mať vždy nič spoločné s realitou.

Druhým dôkazom Božej existencie je kozmologický dôkaz, založený na predpoklade, že každý následok má svoju príčinu. Je ťažké predstaviť si, že by stôl vznikol bez stolára, alebo že by sa divadlo postavilo bez architekta, stavbyvedúceho a robotníkov. Rovnako nepravdepodobné je tvrdiť, že vesmír vznikol sám od seba bez prvotnej príčiny či prvého hýbateľa, ktorý stojí na jeho začiatku.

Úskalím tejto filozofickej argumentácie je zastavenie reťazca príčinnosti na samom začiatku, keď sa už nepýtame po prvotnej príčine Boha, prvom hýbateľovi či Prapríčine. Všetko musí mať svoju príčinu, ale Boh ju nemá, pretože ako duchovná bytosť stojí nad časom a priestorom. Je pravda, že reťazec príčin a následkov sa musí niekde zastaviť. To uznávajú aj odporcovia tohto dôkazu, napríklad v tvrdeniach o večnosti hmoty alebo v hypotéze veľkého tresku. Tento filozofický dôkaz je teda možné použiť, avšak len rozumne a opatrne.

Tretím argumentom je teleologický dôkaz. Vychádza z myšlienky, že vo vesmíre aj v prírode pozorujeme poriadok a účel. Keď si všimneme motýľa, orchideu, ľudský mozog alebo nebo plné hviezd, sme uchvátení ich tvarom, harmóniou farieb, účelnosťou a krásou. To prirodzene vedie k presvedčeniu, že za tým všetkým stojí najvyššia inteligencia, jedinečný architekt vesmíru. Tento teleologický argument je významný, no vo svete, kde existuje zlo a kde nie všetko vykazuje zmysel, poriadok a harmóniu, je potrebné ho používať s rozvahou.

Štvrtým „dôkazom“ je mravný dôkaz. Immanuel Kant povedal: „Dve veci, čím viac o nich rozmýšľam, ma napĺňajú úžasom: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Svedomie a mravnosť odlišujú človeka od zvierat. Ľudia túžia po najvyššom dobre a spravodlivosti a veria, že dobro musí zvíťaziť nad zlom. Táto vnútorná túžba poukazuje na existenciu Boha ako mravnej bytosti, ktorá je zdrojom ľudskej morálky.

Tento argument je však komplikovaný skutočnosťou, že hriech poškvrnil ľudské svedomie a človek sa stal hriešnikom. Ľudská mravnosť je ovplyvňovaná prostredím, výchovou, vzdelaním a osobnými skúsenosťami. Na obhajobu Božej existencie sa uvádzajú aj rôzne vedecké argumenty, ako druhý termodynamický zákon, entropia (napríklad genetický kód a prechod od poriadku ku chaosu) či zákonitosti platné vo fyzike, astronómii a biológii. Iba tí, ktorí majú hlboké znalosti v týchto oblastiach, ich dokážu používať zodpovedne a presne.

Ak veríme v Božiu existenciu, nemusíme sa za to hanbiť. Mnohí vedci a držitelia Nobelovej ceny, ako Mikuláš Kopernik, Johannes Kepler, Blaise Pascal, Isaac Newton, Alessandro Volta, André-Marie Ampère, Louis Pasteur, Thomas Alva Edison, Alexis Carrel, Albert Einstein a ďalší, verili alebo veria v Boha.

Aj keď si kladieme otázky o Bohu, v skutočnosti je to on, kto sa nám dáva poznať. Nie my hľadáme Boha, ale on hľadá nás. To, čo o ňom vieme, nevieme preto, že by sme na to sami prišli, ale preto, že sa nám zjavil. Boh nekonečne presahuje naše poznanie, a preto ho nemôžeme plne pochopiť (Dt 29:29). Poznáme ho len do tej miery, do akej sa nám sám zjavuje.

Máme k dispozícii dva zdroje poznania Boha. Prvým je kniha prírody, ktorá o Bohu môže len naznačovať (Rim 1:19–20), a druhým je Biblia. Ide o jeden vzájomne prepojený proces. Pozorovaním prírody môžeme Boha len tušiť a vnímať jeho stopy (Ž 19:1–3; Sk 17:28; Mt 6:25–30). Plné zjavenie Boha však dostávame výlučne prostredníctvom Písma. V prírode nenájdeme poznanie osoby Ježiša Krista, jeho diela ani druhého príchodu. Jedinečnú zvesť Biblie nemožno ničím nahradiť. Práve z tohto špeciálneho zjavenia sa dozvedáme, že:

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.“ Ján 3:16

K pravému poznaniu Boha nevedie viacero ciest, ako sú cit, intuícia, svedomie, skúsenosť, dejiny či rozum. Existuje len jedna cesta – Ježiš Kristus (Ján 14:6), ktorého môžeme spoznať jedine prostredníctvom Božieho slova, teda Biblie.

Spoznať niekoho znamená vedieť, aký je. Poznávame ho podľa toho, aké má vlastnosti a charakter, ako sa správa, ako koná a čo robí. Celá naša existencia závisí od správneho poznania Boha (Ján 17:3). Nejde pritom len o intelektuálne či „technické“ poznanie Boha, ale o existenciálne poznanie, bytostné, praktické – teda o poznanie založené na osobnej skúsenosti. Je rozdiel, či niekoho poznáme len zvonka – vieme, ako vyzerá a akú má farbu očí či vlasov – alebo ho poznáme prostredníctvom osobných rozhovorov, skúseností a spoločných zážitkov.

Boh sa nám vo svojom slove dáva poznať ako dobrý, láskavý, spravodlivý a dôveryhodný Boh. Nie je to neosobná kozmická sila, ale osoba, ktorá miluje (1. Ján 4:16), rozumie človeku, rešpektuje jeho slobodu a individualitu a koná s ním s úctou. Táto jedinečná bytosť odpúšťa, rieši problém viny a zla, mení človeka, pomáha mu a dáva mu silu k novému životu. Zároveň však nenávidí zlo, hriech, sebectvo, faloš, zradu, neveru a pretvárku.

Boh sa v Biblii predstavuje v troch osobách – ako Boh Otec, Syn a Duch Svätý (Matúš 28:19; 2. Korinťanom 13:13). Títo traja sú jedno v podstate, úmysle, zámeroch, vo vzťahu k človeku aj v cieľoch, ktoré sledujú (Ján 10:30), hoci majú rozdielne funkcie.

• Boh Otec je ten, ktorý všetko riadi a spravuje. Je zvrchovaným vládcom celého vesmíru (Daniel 7:9–10; 1. Timotejovi 1:17).
• Boh Syn je prostredníkom stvorenia (Ján 1:1–3) aj vykúpenia (Skutky 4:12). Vykonáva súd (Ján 5:22) a pôsobí ako sprostredkovateľ (1. Timotejovi 2:5). Ježiš prišiel na našu zem, stal sa jedným z nás, prijal ľudskú prirodzenosť, a predsa zostal Bohom. V jeho osobe, živote a diele najjasnejšie poznávame Boha (Ján 1:18; 14:9).
• Boh Duch Svätý oživuje, usvedčuje, usmerňuje a vedie človeka (Ján 16:7–11; Zachariáš 4:6). Pomáha veriacemu zostať zakotveným v pravde, žiť v Kristovi a dáva mu silu k praktickému kresťanskému životu (Ján 16:13; 14:26; Efezanom 4:3).

Niekoho skutočne spoznať znamená ho aj milovať. Boh nás pozýva k osobnému poznaniu, založenému na vlastnej skúsenosti (Žalm 34:9; 1. Ján 4:19).

Je potrebné si uvedomiť, že po páde do hriechu je kniha prírody značne nečitateľná, pretože hriech prírodu porušil a poničil. Človek navyše v dôsledku vlastného hriechu nedokáže správne interpretovať reč prírody a odhaliť v nej Boží charakter. Bez osvietenia Duchom Svätým je Božie zjavenie v prírode okolo nás nezrozumiteľné, často protirečivé a môže zavádzať.

V prírode dnes nevidíme len krásne a tiché zákutia, kde spievajú vtáky, na hladine jazera sa odráža les a v pozadí sa dvíhajú majestátne hory, ale stretávame sa aj so záplavami, uragánmi, suchom, lesnými požiarmi, zemetraseniami a sopečnou činnosťou. To samo osebe nevypovedá o láskavom a ochraňujúcom Bohu. Len veriaci človek dokáže v prírode vidieť Božie dielo. Len viera odhaľuje Boha ako láskavého Stvoriteľa.

Používať text Rimanom 1:19–20 na vysvetľovanie toho, ako budú pohania spasení, je v rozpore s kontextom celej prvej kapitoly Listu Rimanom. Apoštol Pavol v Rimanom 1 nevysvetľuje cestu spásy pohanov, ale ukazuje, prečo sú odsúdení. Boží hnev sa zjavuje preto, že ľudia sa vo svojej bezbožnosti rozhodli ignorovať Boha – jeho moc a božstvo, ktoré mohli spoznať už od stvorenia sveta – a namiesto neho sa obrátili k náhradám. Preto sú bez výhovorky a nesú vlastnú zodpovednosť.

V Rimanom 2:14–16 Pavol opisuje život niektorých pohanov, ktorí napriek tomu, že nepoznali Mojžišov zákon, žili správne. Pripúšťa, že aj pohania môžu byť spasení, nie však na základe toho, že majú v srdci zákon alebo že konajú skutky zákona, ale preto, že dovolili Kristovmu Duchu, aby v nich pôsobil. Toto pôsobenie sa následne prejavilo v skutkoch, ktoré sú v súlade s Božím zákonom.

Ani pohania nebudú ospravedlnení na základe svojich skutkov, ale budú súdení podľa evanjelia (Rimanom 2:16). Každý človek bude súdený podľa svetla, ktoré mu bolo dané. Pavol nehovorí o svedomí ako o Božom hlase v človeku, ale ako o prejave morálnej zodpovednosti. Len svedomie očistené Božou milosťou môže byť Bohom použité na správne usmernenie (1. Petra 3:21; Hebrejom 9:14). Svedomie, skutky zákona ani príroda nie sú cestami k spáse. Jedinou cestou k spáse je Kristus (Skutky 4:12).

Cieľom tejto vyučovacej hodiny nie je filozoficky rozoberať problémy spojené s chápaním Božej osoby, ako je všadeprítomnosť, vševedúcnosť, všemohúcnosť či trojjedinosť, ale ukázať krásu Božieho charakteru takým spôsobom, aby ľudí priťahoval a aby zatúžili po osobnej skúsenosti s Bohom.

Na našom poznaní Boha mimoriadne záleží. V skutočnosti od neho v našom živote závisí takmer všetko. To, aký mám obraz o Bohu, zásadne ovplyvňuje moju predstavu o živote. Ak budem Boha vnímať ako tyrana, ako niekoho, kto je nekonečne vzdialený, alebo ako bytosť, ktorej sú ľudia ľahostajní, budem mať prirodzenú tendenciu aj takto konať a správať sa. Ak si budem myslieť, že som len produktom prírody a že Boh neexistuje, budem na život hľadieť ako na náhodu a domnievať sa, že si s ním môžem robiť, čo chcem. Tým sa však výrazne oslabí moje vedomie zodpovednosti.

Ak však pred sebou vidím láskavého, dobrého, rešpektujúceho a odpúšťajúceho Boha, potom sa aj môj život začne formovať ako život lásky, porozumenia, trpezlivosti, starostlivosti, úcty a dôvery. Podľa toho, akú majú rodičia, učitelia, kazatelia, duchovní a politici predstavu o Bohu, tak aj vychovávajú deti, vedú ľudí a ovplyvňujú spoločnosť. Náš pohľad na Boha má priamy vplyv na medziľudské vzťahy, pretože tak, ako chápeme jeho konanie voči ľuďom, tak budeme konať aj my voči svojim blížnym.

Ak si myslím, že Boh môže používať akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov, dokonca aj manipuláciu, budem mať sklon používať podobné prostriedky aj ja a manipulovať ľuďmi. Naopak, keď pozorujem, s akou úctou a pozornosťou koná Pán Boh, akú slobodu a dôstojnosť dopraje druhým, vedie ma to k rovnakému spôsobu konania. Kedykoľvek sa dozvedáme niečo o Bohu, dozvedáme sa zároveň aj niečo o človeku.

Poznať Boha, vedieť, kto je a aký je, je nevyhnutné na to, aby som mu mohol plne, bezhranične a za všetkých okolností dôverovať. Len tak ho môžem skutočne rešpektovať, teda milovať a s radosťou ho počúvať. Ak človeka obohacuje styk s významnými osobnosťami, potom poznanie Boha a pestovanie spoločenstva s tým, ktorý je najvyšším dobrom a skutočnou láskou, je tým najhlbším obohatením, aké môžeme zažiť.

Ako by vyzerala 4-rozmerná bytosť v našom 3-rozmernom priestore? Na pochopenie tejto predstavy si môžeme pomôcť analógiou. Predstavme si, ako by sa 3D bytosť javila v 2D svete. Predstavme si papier ako 2D svet, cez ktorý sa z nášho 3D sveta natiahne ruka. 2D bytosti by vnímali iba kruhy – priesečníky v miestach, kde ruka prechádza cez papier. Podobne by sa 4-rozmerná bytosť v našom svete javila ako „kúsky mäsa“ voľne visiace v priestore. Pri jej pohybe by sa tieto časti menili a presúvali, podobne ako sa mení tvar priesečníka v 2D svete, keď cez papier prechádza ruka.

4D bytosť a Boh: Ak sme pochopili túto analógiu, môžeme ísť ďalej. 4-rozmerná bytosť, ktorú môžeme označiť ako Boha, vníma celý náš trojrozmerný svet naraz, vrátane vnútorných štruktúr objektov a bytostí. Tak, ako my dokážeme vidieť vnútro 2D sveta, 4D bytosť vidí vnútro nášho 3D sveta. Navyše dokáže z objektu vybrať čokoľvek bez narušenia jeho povrchu – napríklad odstrániť nádor z mozgu alebo vybrať obsah žalúdka – podobne, ako my dokážeme v 3D svete vybrať bod z kruhu v 2D svete.

Tento koncept vysvetľuje, že ak Boh skutočne existuje a má vlastnosti, ktoré mu pripisujeme, potom pre neho nie je problém vykonať čokoľvek, čo sa nám javí ako zázrak. To, čo my nazývame zázrakom, je len projekcia jeho pôsobenia z vyšších dimenzií do nášho sveta.

Zaujímavý dodatok: Existuje aj teória, podľa ktorej má Boh dve časové osi, čo mu umožňuje existovať v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti súčasne.

Záver: Tento jednoduchý fyzikálny model ponúka spôsob, ako si predstaviť existenciu Boha so všetkými jeho vlastnosťami bez rozporu s naším chápaním reality.

Ak hľadáš poznanie Boha a chceš mať istotu, že tvoja viera stojí na pevnom základe a nie iba na emóciách či tradícii, kľúčom je Božie zjavenie v Písme, Ježiš Kristus ako jediná cesta pravdy a praktické pochopenie toho, aký je Boh v realite. Pre hlbšie ukotvenie v tom, čo Biblia naozaj učí o Bohu, pokračuj cez Biblia, kde sa dá ísť text po texte a skladať si obraz Božieho charakteru bez domnienok.

Ak ťa zaujíma, prečo je vzkriesenie Ježiša taký rozhodujúci bod a ako do seba zapadá dôkaznosť, svedectvo a dejiny, pozri aj Mesiášske proroctvá, lebo práve tam sa ukazuje, že viera nie je skok do tmy, ale odpoveď na konkrétne Božie znamenia. Prirodzene to nadväzuje aj na Nebo a peklo, kde sa rieši zmysel života, spravodlivosť a konečný cieľ človeka bez náboženských mýtov. A ak chceš, aby poznanie neostalo len v hlave, ale menilo život, rozhodnutia a charakter, pokračuj cez Praktické kresťanstvo, kde sa pravda premieňa na každodennú vernosť Bohu.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.