Islam (aj pre naivných)

Islam je náboženstvo, ktorého svätou knihou je Korán a hlavnou postavou je prorok Mohamed. Moslimovia sú preto niekedy označovaní aj ako mohamedáni, pretože nasledujú učenie Mohameda, podobne ako sa nasledovníci Krista nazývajú kresťania. Je mimoriadne dôležité porozumieť tomuto základu: pravý moslim sa úplne podrobuje Koránu, riadi sa jeho učením a vzorom jeho správania je Mohamed. Táto identita je výstižne zhrnutá vo vzorci Moslim = Korán + Mohamed.

• Slovo „islam“ znamená podrobenie sa a poslušnosť príkazom.
• Slovo „moslim“ znamená ten, kto sa podrobuje, ten, kto poslúcha.

Správny moslim sa teda plne podrobuje Koránu a vzorom jeho správania je prorok Mohamed. Toto tvorí samotné jadro islamu, jeho autentickú a pôvodnú podobu. Životný princíp moslima možno zhrnúť výrazom „kniha a človek“: číta Korán a snaží sa konať tak, ako konal Mohamed. Na systematickom rozpracovaní tohto princípu sa významne podieľal moslimský teológ Ibn Taymiyya (1263–1328), ktorého učenie ovplyvnilo celé generácie a upevnilo túto základnú podstatu moslimskej viery.

„Ibn Taymiyyah je jeden z najmocnejších teológov islamu, ktorý si želal návrat k pôvodným zdrojom moslimského náboženstva, ktoré boli podľa jeho názoru príliš často pozmenené rôznymi náboženskými sektami alebo školami.“ Encyklopédia Britannica

V myšlienkach, ktoré formuloval Ibn Taymiyya, najmä v princípe „kniha a človek“, pokračoval o niekoľko storočí neskôr moslimský teológ Ibn Abd al-Wahhab (1703–1792). Tento teológ sa stal kľúčovou postavou politicko-náboženskej aliancie s rodinou bin Saud. Ide o tú istú rodinu, ktorá ovládla väčšinu Arabského polostrova a v roku 1932 vyhlásila vznik Saudskoarabského kráľovstva, dnes známeho ako Saudská Arábia.

„Rozširovanie wahhábizmu pochádza z aliancie medzi Abd al-Wahhabom a Ibn Saudom, ktorý prostredníctvom dobyvačnej kampane, v ktorej pokračovali jeho dedičia, učinil wahhábizmus dominantnou silou v Arábii od roku 1800.“ Encyklopédia Britannica

Toto kráľovstvo, financované predovšetkým z príjmov z predaja ropy, začalo od roku 1970 systematicky zakladať po celom svete školy wahhábizmu, známe ako madrasy. Wahhábizmus predstavuje reformovaný a prísne principiálny islam, postavený na koncepte „kniha a muž“. Podľa údajov americkej vlády investovala Saudská Arábia od roku 1970 do šírenia wahhábizmu približne 10 miliárd dolárov, pričom niektoré odhady hovoria až o 100 miliardách dolárov.

Medzi viditeľné znaky wahhábizmu patria najmä:

• činnosť náboženskej polície,
• prísne vynucovanie správania na verejnosti,
• zákony upravujúce oblečenie,
• striktná segregácia mužov a žien.

Wahhábistu zo Saudskej Arábie je možné rozpoznať podľa tradičnej bielej róby a červeno-bielej šatky nosenej na hlave.

Pre správne pochopenie islamu a jasné definovanie toho, kto je pravý, skutočný moslim, je nevyhnutné poznať učenie Koránu a porozumieť tomu, čo robil a ako sa správal prorok Mohamed. Pravým moslimom je totiž iba ten, kto koná tak, ako Mohamed konal. Veď kto iný by mal byť vzorom správania pre moslimov, ak nie samotný prorok Mohamed? Podobný princíp platí aj v kresťanstve. Skutočný kresťan číta Bibliu, riadi sa jej učením a usiluje sa pripodobniť svoj život Kristovi. Tak ako je Mohamed vzorom pre moslimov, je Kristus vzorom pre kresťanov. Pravý kresťan je teda ten, kto koná tak, ako konal Kristus:

„Kto hovorí, že v ňom zostáva, je povinný žiť tak, ako žil on.“ 1. Jánov 2:6

Pokiaľ ide o spasenie, Biblia hovorí úplne jednoznačne. Spasený môže byť iba ten, kto uzná nadvládu Ježiša Krista nad svojím životom a urobí z Neho Pána svojho života. Spasenie je možné jedine a výlučne skrze Ježiša Krista, ktorý dáva veriacim nádej na nesmrteľnosť v Kráľovstve Božom:

„Ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ Rimanom 10:9

Ježiš je v tomto smere úplne rozhodný, nekompromisný a priamočiary:

„Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa.“ Ján 14:6

A práve tu sa ukazuje dôvod, prečo mnohí „katolícki kresťania“ nikdy nedôjdu k spaseniu. Nikdy nevyznali a nezačali prakticky žiť panstvo Ježiša Krista vo svojom živote. Namiesto toho sa spoliehajú na všetko možné, len nie na samotného Krista. Poslúchajú rôznych ľudí, autority a tradície, ale nie Ježiša Krista:

„Kto neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ Ján 3:36

Mnohí si radšej budujú svoj duchovný „dom“ na pochybnom fatimskom zjavení, na pápežoch – pričom pápežstvo sa v dejinách často dedilo alebo predávalo za peniaze – alebo na údajných „dobrých skutkoch“, namiesto toho, aby sa úplne a bezvýhradne spoľahli na Ježiša Krista. No a teraz späť k moslimom a prorokovi Mohamedovi…

V islame, ako sme už uviedli vyššie, platí princíp „kniha a muž“. To znamená, že správny moslim číta Korán a koná tak, ako konal prorok Mohamed. Inými slovami, poslúcha to, čo Alláh prikázal prostredníctvom svojho proroka, a jeho správanie napodobňuje. To je logické a vnútorné konzistentné. Ako sa teda Mohamed správal? Odpoveď je jasná: správal sa mierumilovne, ale aj násilne.

Áno, Mohamed sa správal mierumilovne, ale zároveň aj násilne. Práve preto mnohí propagátori islamu, ako aj ľudia nevzdelaní alebo naivní, tvrdia, že islam je mierumilovné náboženstvo. Toto tvrdenie opierajú o vybrané verše Koránu, ktoré opisujú láskavého a tolerantného Mohameda:

„Povedz: Nevieriaci! Ja nebudem uctievať to, čo uctievate vy, ani vy neuctievate to, čo uctievam ja. Ja nie som uctievačom toho, čo ste uctievali vy, ani vy neuctievate to, čo uctievam ja. Vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo.“ Súra 109:1–6

Mohamed nebol iba mierumilovný. V skutočnosti schvaľoval násilie voči tým, ktorí sa dopúšťali krivdy voči islamskej viere. Pod pojmom krivda sa rozumelo všetko od fyzického napadnutia, cez kritiku islamu, až po zosmiešňovanie prostredníctvom karikatúr či iných urážok.

„Tým, proti ktorým sa bojuje, bolo dovolené bojovať, pretože im bolo ublížené.“ Súra 22:39–40

Mohamed nebol len mierumilovný a schvaľujúci násilie, ale bol aj priamo agresívny. Prorok Mohamed nariaďoval násilie voči nemoslimom, čo je jasne vyjadrené v veršoch Koránu aj v jeho konaní počas života. Tieto príkazy podporujú agresívny prístup voči tým, ktorí neakceptujú islamskú vieru.

„Bojujte proti tým, ktorí neveria v Alláha ani v Posledný deň, nezakazujú to, čo zakázal Alláh a Jeho posol, a nevyznávajú náboženstvo pravdy z tých, ktorým bolo dané Písmo, kým nezaplatia daň vlastnou rukou, ponížení.“ Súra 9:29

„Alláh kúpil od veriacich ich životy a ich majetok výmenou za raj. Bojujú na ceste Alláha, zabíjajú a sú zabíjaní.“ Súra 9:111

„Vy, ktorí veríte! Bojujte proti tým z neveriacich, ktorí sú vám najbližšie, a nech vo vás nájdu tvrdosť.“ Súra 9:123

„Proroku, bojuj horlivo proti neveriacim a pokrytcom a buď k nim prísny. Ich útočiskom bude peklo – aký odporný je to koniec.“ Súra 9:73

Súra 9 je časovo najneskoršia časť Koránu a obsahuje niektoré z posledných príkazov Mohameda jeho nasledovníkom. Tieto verše spolu so súvisiacimi hadísmi – pôvodne ústnymi a neskôr spísanými výpoveďami o skutkoch Mohameda – vykresľujú obraz agresívneho Mohameda, ktorý nariaďuje násilie voči neveriacim. Ide o príkazy, ktoré boli Mohamedovi dané na sklonku jeho života a dnes slúžia ako základ pre rôzne teologické a historické interpretácie.

No a teraz si to celé zrovnajme…

V islame existuje princíp „kniha a muž“, ktorý spája Korán a Mohameda. Tento princíp bol formulovaný Ibn Taymiyyom a ďalej rozvinutý významnými osobnosťami, ako bol Ibn Abd al-Wahhab, moslimský teológ úzko spojený so Saudskou Arábiou, a Shah Waliullah, ktorý pôsobil v Indii v rovnakom období. Tento koncept sa stal základom šírenia islamskej viery po celom svete.

Pravý moslim je podľa týchto teológov ten, kto vo svojom živote nasleduje príklad Mohameda. Princíp nasledovania Mohameda je kľúčovým prvkom islamského učenia. Korán a Mohamed učia nielen mier, ale aj násilie. Preto sa nevyhnutne vynára otázka: Kto je pravý moslim? Odpoveď je jednoduchá. Pravý moslim je ten, kto vo svojom každodennom živote koná ako Mohamed, teda nasleduje jeho skutky, vrátane tých, ktoré podľa učenia Koránu zahŕňajú aj násilie.

Ukázali sme, že správanie Mohameda sa menilo v závislosti od okolností. Keď bol v menšine, hlásal náboženskú toleranciu, mier a spolužitie. Keď však získal väčší počet nasledovníkov, začal napádať a likvidovať svojich odporcov, pričom niektoré jeho činy možno označiť za terorizmus. A keď dosiahol početnú prevahu, prikazoval zabiť každého, kto odmietol prijať islam.

Tento prístup je v priamom rozpore s tým, ako v Európe chápeme veriacich. Očakávame od nich konzistentnosť v hodnotách a správaní, založenú na nemenných princípoch. V islame to však neplatí. Správanie moslima sa môže meniť podľa aktuálnych okolností.

Preto sa môže stať, že moslim, ktorý dnes vystupuje priateľsky, tvrdí, že pedofília je odporná, že násilie voči ženám je neprijateľné a že islam je mierumilovný, sa zajtra zúčastní na teroristickom čine. Pozajtra môže odcestovať a pridať sa k islamskému štátu, aby sa podieľal na zabíjaní nemoslimov. Tento človek bude stále považovaný za dobrého a správneho moslima.

Problém nie je v ňom. Problém je v nás, pretože nechápeme, že pravý moslim sa správa podľa vzoru Mohameda, ktorý svoj prístup prispôsoboval okolnostiam – niekedy jemne, inokedy nebezpečne a krvilačne.

Základné princípy islamu, postavené na vzorci Korán + Mohamed, je možné pochopiť len v širšom nábožensko-historickom kontexte, preto táto téma prirodzene nadväzuje na oblasť rozdielov medzi Koránom a Bibliou, kde sa ukazuje zásadný rozdiel medzi osobou Krista a postavením Mohameda; vývoj moderného islamu a jeho ideologické smery zapadajú aj do tematického okruhu náboženských systémov a falošných učení, kde sa porovnáva autorita náboženských textov a morálny vzor vodcov; kontrast medzi islamským a kresťanským chápaním viery zároveň zvýrazňuje téma evanjelia, ktorá predstavuje Krista ako živý vzor lásky, obete a slobody, nie ako politicko-náboženského vodcu vynucujúceho poslušnosť.