Záznamy o potope vo svete

„Keď na ľudstvo prišla obrovská povodeň, nezachránil sa nik okrem muža menom Coxcox… a ženy zvanej Xochiquetzal. Títo dvaja sa zachránili v malom člne a keď z neho vystúpili na súš na hore Colhuacan, mali tam mnoho detí… Všetky tieto deti sa však narodili nemé, až holubica z mohutného stromu im dala schopnosť reči, no začali hovoriť toľkými jazykmi, že si navzájom nerozumeli.“

Tento príbeh je aztécka verzia legendy o potope, ktorú poznáme z Biblie – a podobné motívy sa objavujú v mnohých kultúrach sveta. Aj v geograficky veľmi vzdialených a rozličných civilizáciách sa tradujú príbehy o katastrofickej potope, záchrane jedného páru či rodiny, a o vzniku rozličných jazykov. Táto podobnosť ukazuje, že príbeh o potope je hlboko zakorenený v pamäti ľudstva naprieč rôznymi národmi a kontinentmi.

Legendy o potopách: Mezopotámia a príbeh Gilgameša

Texty na hlinených tabuľkách vykopaných v Iraku uchovali rozprávanie zo starovekej Mezopotámie. Hovoria o stratenej kultúre v Sumeru a o slávnom kráľovi menom Gilgameš, ktorý bol známy múdrosťou a vzdelaním. Práve cez neho sa nám zachoval príbeh o celosvetovej potope. Rozprával mu ho Utnapištim, kráľ predpotopnej civilizácie a človek, ktorý túto katastrofu prežil.

Podľa príbehu boh Ea, ochránca ľudí a boh vôd, varoval Utnapištima pred blížiacou sa povodňou, ktorou chceli bohovia vyhubiť ľudstvo. Poradil mu, aby „strhol svoj dom a postavil si čln, do ktorého zoberie aj semeno všetkých živých tvorov… Každá z palúb člna mala sto dvadsať lakťov (60 metrov) a čln mal štvorcový pôdorys, so siedmimi palubami.“ Potopa bola nesmierne silná a desivá. Utnapištim rozprával:

„Boh búrky zmenil deň na noc, vyvracal zem zo základov, ako by rozbíjal pohár.“

Keď sa búrka upokojila, Utnapištim vyšiel z člna a videl celý svet utopený v tichu, všetko ľudstvo sa vrátilo späť do hliny. Hladina mora bola rovná ako strecha domu, všade naokolo bolo vidno dielo skazy spôsobené vodou. Utnapištim vypustil holubicu, ktorá sa vrátila, lebo nenašla miesto na odpočinok, potom vlaštovku – tá tiež neuspela. Nakoniec vypustil havrana, ktorý sa už nevrátil. Čln nakoniec pristál na vrchole hory a Utnapištim vykonal obetu.

Tento staroveký sumerský príbeh má nápadné podobnosti s biblickým príbehom o Noemovej arche a patrí medzi najstaršie legendy o potope v dejinách ľudstva.

Severoamerickí indiáni

Medzi severoamerickými indiánmi kolujú rôzne príbehy o potope. Jeden z nich, rozprávaný kmeňom Choctaw, opisuje, že sa v dávnych časoch mravy ľudí natoľko skazili, že Manitu zničil ľudstvo potopou. Zachránený bol len jediný človek – prorok, ktorého varovania nik nebral vážne. Manitu mu prikázal, aby si postavil vor z klád sassafrasu. Po mnohých týždňoch jeden vtáčik doviedol proroka na ostrov, kde Manitu vtáčika premenil na krásnu ženu. Ich potomstvo potom znovu zaludnilo svet.

Austrálski domorodci

Aj austrálski domorodci rozprávajú viacero príbehov o potope. Jeden z nich opisuje, ako kedysi potopa pokryla hory do takej miery, že sa utopili aj duchovia mužov a žien (Nurrumbungutiovia). Ďalšie bytosti, vrátane Pund-jila, odniesla veterná smršť na oblohu. Po opadnutí vôd a návrate morí na pôvodné miesto sa vrátili na zem syn a dcéra Pund-jila a stali sa prvými skutočnými mužmi a ženami, ktorí žijú na svete dnes.

Starí Číňania

Jezuiti boli prvými Európanmi, ktorí sa stretli s čínskou „knihou všetkého poznania“. Táto zbierka v 4320 zväzkoch rozpráva o tom, ako ľudská vzbura proti bohom spôsobila, že zem bola vyvrátená zo základov, obloha sa naklonila na sever a voda vytryskla na povrch a zaplavila zem. Ďalší príbeh z ústnej tradície Bahnarov (primitívny kmeň z Kočinu, Čína) hovorí o tom, ako sa rieky vyliali až k oblohe a zahynuli všetky bytosti okrem dvoch súrodencov, ktorí boli zachránení v obrovskej truhle, do ktorej vzali po páre od každého druhu zvieraťa.

Egypt

Príbehy o potope sú v Afrike zriedkavé, no v Egypte sa zachovala legenda o bohu-stvoriteľovi Temovi, ktorý spôsobil prvotné záplavy, ktoré zničili celé ľudstvo okrem tých, čo boli v Temovom člne.

Peru

Inkovia v Peru tiež poznali povesti o potope: „Voda stúpla nad najvyššie hory sveta, takže všetci ľudia aj všetky tvory zahynuli. Prežili len muž a žena, ktorí plávali na hladine v krabici a tak boli zachránení.“

Škandinávia

Príbehy germánskych (teutónskych) kmeňov zo Škandinávie sú plné obraznosti a podčiarkujú rozmer obrovského kataklyzmatu. Jedno z týchto rozprávaní opisuje chaos, ktorý zavládol, keď sa mohutný vlk Fenrir otriasol a „začal sa triasť celý svet. Starý jaseň Yggdrasil (považovaný za os sveta) sa otriasal od koreňov až po najvyššie vetvy. Hory sa rozpadali a pukali zhora nadol…“

Ľudia boli „vyhnaní zo svojich domovov a ľudský rod bol zmietnutý z povrchu Zeme. Zem začala strácať svoj tvar, z oblohy sa začali rutiť hviezdy a padať do zívajúcej priepasti… Plamene šľahali z trhlín v skalách, odvšadiaľ prúdila para. Všetko živé – rastliny i zvieratá – bolo vyhladené… Všetky rieky aj moria začali stúpať, vylievali sa z brehov, vlny sa vzdúvali, kypeli a pomaly pokrývali všetko na zemi. Zem sa ponorila pod hladinu mora… Potom sa však „začala zem opäť vynárať z vĺn, hory sa napriamovali, znovu sa objavili ľudia… Obklopení drevom jasanu Yggdrasilu unikli predkovia budúcich ľudských pokolení smrti.“

Tajomná zhoda s Noemovou správou

Na svete existuje najmenej 500 legiend o celosvetovej potope. Mnohé z nich vykazujú pozoruhodné podobnosti s detailmi Noemovej Potopy známej z Biblie. Možností výkladu nie je veľa. Je možné, že všetky tieto národy zažili miestne záplavy, ktoré sa náhodou podobali jedna druhej a tieto podobnosti sa zapracovali do miestnych príbehov. Pravdepodobnejšou alternatívou však je, že všetky tieto legendy vychádzajú z tej istej historickej skúsenosti – celosvetovej Potopy, ktorú zachytáva kniha Genezis.

Prečo teda skeptici tento príbeh odmietajú? Biblia odpovedá, že ľudia úmyselne zatvárajú svoje mysle pred správou o Potope:

„Tým, čo toto tvrdia, zostáva utajené, že dávne nebesá aj zem boli stvorené Božím slovom z vody a skrze vodu, a tou vodou bol tiež vtedajší svet zatopený a zahynul.“ (2. Petrov 3:5–6)

Biblia zároveň hovorí, že príde ďalšia pohroma:

„Deň Pánov príde ako zlodej. Vtedy nebesá s rachotom zaniknú, vesmír sa žiarom roztaví a zem so všetkými ľudskými skutkami bude postavená pred súd.“ (2. Petrov 3:10)

Príliš často sa spoliehame, že z každej katastrofy „vyviazneme“. Príliš ľahkovážne dôverujeme krehkej rovnováhe, ktorá umožňuje život na našej planéte. Staré proroctvá a legendy, hoci niekedy pozmenené, nám pripomínajú, že pred Bohom sme len nicotní červi. Mali by sme v pokore skloniť kolená a hľadať Jeho vôľu – lebo to je jediný skutočný zmysel nášho života.

Legenda o celosvetovej potope medzi austrálskymi domorodcami

Jedna z najpozoruhodnejších správ o potope pochádza od malého domorodého kmeňa v západnej Austrálii a bola zaznamenaná antropológmi ešte pred akýmkoľvek kontaktom s misionármi. Legenda rozpráva, že deti najstarších čias sužovali a utláčali Mrkajúcu sovu Dumbi. Ngadja, najvyšší boh, bol z toho zarmútený a ľutoval ju. Preto povedal Gajarovi:

„Ak chceš prežiť, vezmi si ženu, synov a manželky svojich synov a postavte si dvojitý vor. Vzhľadom na to, čo ľudia urobili Dumbi, všetkých ich utopím. Pošlem na nich dážď a záplavu mora. Vezmi si na vor trvanlivé jedlo, ktoré vydrží dlho – napríklad plody hlošiny mnohokvetej (gumi), banimbu a ngalindaju, všetky tieto plody zeme.“

Gajara teda zabezpečil všetko potrebné jedlo, zhromaždil aj nebeské vtáctvo (kukučky, kvetožrútky, včeláre, turaky a pinky) a pridal samicu klokana. Potom zhromaždil synov, ich manželky a svoju ženu – a všetci nastúpili na vor. Ngadja prikázal dažďovým mrakom, aby zostúpili na zem a obklopili celý svet. Vody z morí na severoseverovýchode zaplavili zem a ľudia sa topili v slanej záplave a prílivu. Ngadja vytvoril záplavové víry, zem sa otvárala a všetko živé hynulo pod vlnami. Kým nastal koniec, záplava odniesla posádku voru s Gajarom ďaleko do Dulugunu.

Legenda pokračuje:

„Nakoniec vody potopy odniesli Gajaru späť domov. Z voru vypustil niekoľko vtákov, najprv kukučku. Kukačka našla pevnú zem a už sa nevrátila. Vody postupne opadali. Potom sa vrátili ostatní vtáci a Gajara ich vypustil znovu. Zem sa obnovila, živé tvory opäť nachádzali domov a potravu. Po pristátí zabili klokana a Gajarova žena Galgalbiri ho upiekla na ohnisku v zemi s ďalšími plodmi. Dym z ohniska pomaly stúpal k nebu.

Ngadja, najvyššia bytosť, zacítil paru a dym vystupujúci z pečeného klokana a zaradoval sa. Ngadja potom rozklenul po oblohe dúhu, aby zahnal dažďové mraky. Dúha podľa miestnych znamená, že už nepríde žiadny mimoriadne prudký dážď. Keď ju uvidia, hovoria: ‚Teraz už nebude žiadna veľká povodeň.‘“

Táto legenda ukazuje hlbokú paralelu s biblickým príbehom o potope a dúhe ako symbolu Božieho zasľúbenia.

Príbehy o potope po celom svete

Slovník folklóru, mytológií a legiend (Funk and Wagnall, 1950) uvádza:

„Svetové kataklizma, počas ktorého bola zem zaplavená vodou: obraz prítomný takmer vo všetkých svetových mytológiách. Výnimku tvoria Egypt a Japonsko…“ [Porovnaj však egyptský mýtus.]

Slovník ďalej charakterizuje bežný motív príbehu o potope:

Bohovia (alebo Boh) sa rozhodnú zoslať na svet potopu – zvyčajne ako trest za porušenie tabu, zlý skutok či zabitie zvieraťa (napr. u Tsimshianov prichádza potopa po tom, čo ľudia zabijú pstruha), niekedy však aj bez jasného dôvodu. Niektorí ľudia sú vopred varovaní, inokedy prichádza potopa bez varovania. Ak sú varovaní, postavia si plavidlo (vor, archu, loď, veľkú kánoe a pod.) alebo sa pokúsia zachrániť inak (vylezú na horu, strom, plávajúci ostrov, ukryjú sa do tykve, kokosovej škrupiny, želvoviny, krabieho panciera…). Niekedy zachránia jedlo alebo vzácne veci, zriedka aj domáce zvieratá. Prichádza potopa (silný dážď, obrovské vlny, prasknutie nádoby, otvorenie príšery atď.).

Často ľudia vysielajú vtákov alebo hlodavcov na prieskum (nie však vždy). Keď potopa skončí, preživší sa ocitajú na hore či ostrove, niekedy prinesú obeť bohom a potom znovu osídlia zem, stvoria nové zvieratá atď. – často zázračným spôsobom.

Slovník však poznamenáva:

„O fakte globálnej potopy nevieme z geologických dejín nič…“

Argumentovať proti globálnej potope na základe „geologických dejín Zeme“, ktoré majú údajne trvať „dlhé veky“, možno iba vtedy, ak je stav zemskej kôry skutočne nemenný a nezaznamenal by takúto katastrofu. Tento názor je ale platný len v prípade, že celosvetová potopa naozaj nebola. Tak sa dostávame do bludného kruhu „predom dokázanej veci“ – predpokladáme, čo ešte chceme dokázať.

Príbehy o globálnej potope, zachované v kultúrnej pamäti ľudstva (aj keď pozmenené stáročiami ústnej tradície), predstavujú mocný celosvetový dôkaz, ktorý je v súlade s pravdou knihy Genesis. Tieto legendy a mýty sú vzrušujúcim dôkazom toho, ako sa biblické dejiny prepájajú so životom národov sveta. Ukazujú, ako hlboko sa spomienky na túto katastrofu vryli do kolektívneho podvedomia ľudstva na všetkých kontinentoch.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )