Záznamy o potope vo svete

„Keď na ľudstvo prišla obrovská povodeň, nezachránil sa nik okrem muža menom Coxcox a ženy zvanej Xochiquetzal. Títo dvaja sa zachránili v malom člne a keď z neho vystúpili na súš na hore Colhuacan, mali tam mnoho detí. Všetky tieto deti sa však narodili nemé, až holubica z mohutného stromu im dala schopnosť reči, no začali hovoriť toľkými jazykmi, že si navzájom nerozumeli.“

Tento príbeh predstavuje aztéckú verziu legendy o potope, ktorú poznáme aj z Biblie, a podobné motívy sa objavujú v mnohých kultúrach sveta. Dokonca aj v geograficky vzdialených a navzájom odlišných civilizáciách sa opakovane tradujú príbehy o katastrofickej potope, záchrane jedného páru alebo rodiny a o vzniku rozličných jazykov. Táto nápadná podobnosť naznačuje, že príbeh o potope je hlboko zakorenený v pamäti ľudstva naprieč kontinentmi a národmi.

Texty na hlinených tabuľkách, vykopané na území dnešného Iraku, zachovali rozprávania zo starovekej Mezopotámie. Hovoria o stratenej civilizácii v Sumeri a o slávnom kráľovi menom Gilgameš, známom svojou múdrosťou a poznaním. Práve prostredníctvom neho sa zachoval príbeh o celosvetovej potope, ktorý mu vyrozprával Utnapištim, kráľ predpotopnej civilizácie a očité svedectvo tejto katastrofy.

Podľa tohto príbehu boh Ea, ochranca ľudí a boh vôd, varoval Utnapištima pred blížiacou sa povodňou, ktorou chceli bohovia vyhubiť ľudstvo. Poradil mu, aby „strhol svoj dom a postavil si čln, do ktorého vezme aj semeno všetkých živých tvorov… Každá z palúb mala sto dvadsať lakťov (približne 60 metrov) a čln mal štvorcový pôdorys so siedmimi palubami.“ Potopa bola podľa záznamu nesmierne silná a desivá. Utnapištim spomína:

„Boh búrky zmenil deň na noc, vyvracal zem zo základov, akoby rozbíjal pohár.“

Keď sa búrka utíšila, Utnapištim vyšiel z člna a videl celý svet utopený v tichu; ľudstvo sa vrátilo späť do hliny. Hladina mora bola rovná ako strecha domu a všade navôkol bolo viditeľné dielo skazy spôsobené vodou. Utnapištim potom vypustil holubicu, no tá sa vrátila, pretože nenašla miesto na odpočinok. Následne vypustil vlaštovku, ktorá sa tiež vrátila. Napokon vypustil havrana, ktorý sa už nevrátil. Čln nakoniec pristál na vrchole hory a Utnapištim priniesol obeť.

Tento staroveký sumerský príbeh vykazuje výrazné podobnosti s biblickým príbehom o Noemovej arche a patrí medzi najstaršie zaznamenané legendy o potope v dejinách ľudstva.

Medzi severoamerickými indiánmi kolujú viaceré príbehy o potope. Jeden z nich, rozprávaný kmeňom Choctaw, opisuje, že v dávnych časoch sa mravy ľudí natoľko skazili, že Manitu zničil ľudstvo potopou. Zachránený bol len jediný človek – prorok, ktorého varovania nikto nebral vážne. Manitu mu prikázal postaviť vor z klád sassafrasu. Po mnohých týždňoch jeden vtáčik doviedol proroka na ostrov, kde Manitu vtáčika premenil na krásnu ženu. Ich potomstvo potom znovu zaľudnilo svet.

Aj austrálski domorodci zachovali viacero príbehov o potope. Jeden z nich rozpráva, ako kedysi voda pokryla hory do takej miery, že sa utopili aj duchovia mužov a žien (Nurrumbungutiovia). Ďalšie bytosti, vrátane Pund-jila, odniesla veterná smršť na oblohu. Po opadnutí vôd a návrate morí na pôvodné miesto sa na zem vrátili syn a dcéra Pund-jila a stali sa prvými skutočnými mužmi a ženami, ktorí podľa tejto tradície žijú na svete dodnes.

Jezuiti boli prvými Európanmi, ktorí sa stretli s čínskou „knihou všetkého poznania“. Táto rozsiahla zbierka v 4320 zväzkoch opisuje, ako ľudská vzbura proti bohom spôsobila, že zem bola vyvrátená zo základov, obloha sa naklonila na sever a voda vytryskla na povrch, čím zaplavila celú zem. Ďalší príbeh z ústnej tradície Bahnarov – primitívneho kmeňa z oblasti Kočinu v Číne – hovorí o tom, ako sa rieky vyliali až k oblohe a zahynuli všetky bytosti okrem dvoch súrodencov, ktorí boli zachránení v obrovskej truhle, do ktorej vzali po páre z každého druhu zvieraťa.

Príbehy o potope sú v Afrike zriedkavé, no v Egypte sa zachovala legenda o bohu-stvoriteľovi Temovi, ktorý zoslal prvotné záplavy a zničil celé ľudstvo okrem tých, ktorí sa nachádzali v Temovom člne.

Inkovia v Peru takisto uchovávali povesti o potope: „Voda stúpla nad najvyššie hory sveta, takže všetci ľudia aj všetky tvory zahynuli. Prežili len muž a žena, ktorí plávali na hladine v krabici, a tak boli zachránení.“

Príbehy germánskych (teutónskych) kmeňov zo Škandinávie sú mimoriadne obrazné a zdôrazňujú rozsah obrovského kataklyzmatu. Jedno z týchto rozprávaní opisuje chaos, ktorý zavládol, keď sa mohutný vlk Fenrir otriasol a „začal sa triasť celý svet“. Starý jaseň Yggdrasil, považovaný za os sveta, sa otriasal od koreňov až po najvyššie vetvy. Hory sa rozpadali a pukali zhora nadol.

Ľudia boli „vyhnaní zo svojich domovov“ a ľudský rod bol zmietnutý z povrchu Zeme. Zem strácala svoj tvar, hviezdy padali z oblohy do zívajúcej priepasti, plamene šľahali z trhlín v skalách a para prúdila zo všetkých strán. Všetko živé – rastliny aj zvieratá – bolo vyhladené. Rieky a moria začali stúpať, vlny sa vzdúvali a pokrývali všetko na zemi, až sa Zem ponorila pod hladinu mora. Neskôr sa však „zem začala opäť vynárať z vĺn, hory sa napriamovali a znovu sa objavili ľudia“. Obklopení drevom jasanu Yggdrasilu unikli predkovia budúcich ľudských pokolení smrti.

Na svete existuje najmenej 500 legiend o celosvetovej potope. Mnohé z nich vykazujú pozoruhodné podobnosti s detailmi Noemovej potopy, ako ju opisuje Biblia. Možností výkladu nie je veľa. Buď všetky tieto národy zažili miestne záplavy, ktoré sa náhodne podobali jedna druhej, alebo – čo je pravdepodobnejšie – všetky tieto legendy vychádzajú z jedinej historickej udalosti, totiž z celosvetovej Potopy, ktorú zaznamenáva kniha Genezis.

Prečo teda skeptici tento príbeh odmietajú? Biblia odpovedá, že ľudia úmyselne zatvárajú svoje mysle pred správou o Potope:

„Tým, čo toto tvrdia, zostáva utajené, že dávne nebesá aj zem boli stvorené Božím slovom z vody a skrze vodu, a tou vodou bol tiež vtedajší svet zatopený a zahynul.“ 2. Petrov 3:5–6

Biblia zároveň hovorí, že príde ďalšia pohroma:

„Deň Pánov príde ako zlodej. Vtedy nebesá s rachotom zaniknú, vesmír sa žiarom roztaví a zem so všetkými ľudskými skutkami bude postavená pred súd.“ 2. Petrov 3:10

Príliš často sa spoliehame, že z každej katastrofy „vyviazneme“. Príliš ľahkovážne dôverujeme krehkej rovnováhe, ktorá umožňuje život na našej planéte. Staré proroctvá a legendy, hoci niekedy pozmenené, nám pripomínajú, že pred Bohom sme len nicotní červi. Mali by sme v pokore skloniť kolená a hľadať Jeho vôľu, pretože to je jediný skutočný zmysel nášho života.

Jedna z najpozoruhodnejších správ o potope pochádza od malého domorodého kmeňa v západnej Austrálii a bola zaznamenaná antropológmi ešte pred akýmkoľvek kontaktom s misionármi. Legenda rozpráva, že deti najstarších čias sužovali a utláčali Mrkajúcu sovu Dumbi. Ngadja, najvyšší boh, bol z toho zarmútený a ľutoval ju. Preto povedal Gajarovi:

„Ak chceš prežiť, vezmi si ženu, synov a manželky svojich synov a postavte si dvojitý vor. Vzhľadom na to, čo ľudia urobili Dumbi, všetkých ich utopím. Pošlem na nich dážď a záplavu mora. Vezmi si na vor trvanlivé jedlo, ktoré vydrží dlho – napríklad plody hlošiny mnohokvetej (gumi), banimbu a ngalindaju, všetky tieto plody zeme.“

Gajara teda zabezpečil všetko potrebné jedlo, zhromaždil aj nebeské vtáctvo – kukučky, kvetožrútky, včeláre, turaky a pinky – a pridal aj samicu klokana. Potom zhromaždil svojich synov, ich manželky a svoju ženu a všetci nastúpili na vor. Ngadja prikázal dažďovým mrakom, aby zostúpili na zem a obklopili celý svet. Vody morí na severoseverovýchode zaplavili zem a ľudia sa topili v slanej záplave a prílive. Ngadja vytvoril záplavové víry, zem sa otvárala a všetko živé hynulo pod vlnami. Keď sa blížil koniec, záplava odniesla posádku voru s Gajarom ďaleko do Dulugunu.

Legenda pokračuje:

„Nakoniec vody potopy odniesli Gajaru späť domov. Z voru vypustil niekoľko vtákov, najprv kukučku. Kukučka našla pevnú zem a už sa nevrátila. Vody postupne opadali. Potom sa vrátili ostatní vtáci a Gajara ich vypustil znovu. Zem sa obnovila, živé tvory opäť nachádzali domov a potravu. Po pristátí zabili klokana a Gajarova žena Galgalbiri ho upiekla v ohnisku v zemi spolu s ďalšími plodmi. Dym z ohniska pomaly stúpal k nebu.“

Ngadja, najvyššia bytosť, zacítil paru a dym vystupujúci z pečeného klokana a zaradoval sa. Potom rozklenul po oblohe dúhu, aby zahnal dažďové mraky. Dúha podľa miestnych znamená, že už nepríde žiadny mimoriadne prudký dážď. Keď ju uvidia, hovoria: „Teraz už nebude žiadna veľká povodeň.“

Táto legenda odhaľuje hlbokú paralelu s biblickým príbehom o potope a s dúhou ako symbolom Božieho zasľúbenia, že podobná skaza sa už nebude opakovať.

Slovník folklóru, mytológií a legiend (Funk and Wagnall, 1950) uvádza:

„Svetová kataklizma, počas ktorej bola zem zaplavená vodou, je motív prítomný takmer vo všetkých svetových mytológiách. Výnimku tvoria Egypt a Japonsko…“

Slovník ďalej charakterizuje spoločný motív príbehov o potope naprieč rôznymi kultúrami sveta:

Bohovia (alebo Boh) sa podľa mnohých tradícií rozhodnú zoslať na svet potopu – zvyčajne ako trest za porušenie tabu, zlý skutok či zabitie zvieraťa (napríklad u Tsimshianov prichádza potopa po tom, čo ľudia zabijú pstruha), inokedy však aj bez jasne uvedeného dôvodu. Niektorí ľudia sú vopred varovaní, inokedy prichádza potopa bez varovania. Ak sú varovaní, postavia si plavidlo (vor, archu, loď, veľkú kánoe a podobne) alebo sa pokúsia zachrániť iným spôsobom – vylezú na horu, strom, plávajúci ostrov, ukryjú sa do tykve, kokosovej škrupiny, želvoviny či krabieho panciera. Niekedy zachránia jedlo alebo vzácne predmety, zriedkavo aj domáce zvieratá. Potom prichádza samotná katastrofa – silný dážď, obrovské vlny, prasknutie nádoby, otvorenie príšery alebo iný ničivý jav.

Často ľudia vysielajú vtákov alebo hlodavce na prieskum (nie však vždy). Keď potopa skončí, preživší sa ocitajú na hore alebo ostrove, niekedy prinášajú obeť bohom a následne znovu osídľujú zem, vytvárajú nový svet, nové zvieratá či ľudské spoločenstvá, často zázračným spôsobom.

Slovník však k tejto téme poznamenáva:

„O fakte globálnej potopy nevieme z geologických dejín nič…“

Argumentovať proti globálnej potope na základe tzv. „geologických dejín Zeme“, ktoré majú údajne prebiehať počas dlhých vekov, je možné iba za predpokladu, že zemská kôra je nemenná a nezaznamenala by takúto katastrofu. Tento postoj je však platný len vtedy, ak celosvetová potopa skutočne neexistovala. Tým sa dostávame do bludného kruhu „predom dokázanej veci“, kde sa predpoklad používa ako dôkaz pre záver, ktorý má byť ešte len dokázaný.

Príbehy o globálnej potope, zachované v kultúrnej pamäti ľudstva – hoci často pozmenné stáročiami ústnej tradície – predstavujú mocné celosvetové svedectvo, ktoré je v súlade s posolstvom knihy Genesis. Tieto legendy a mýty sú pozoruhodným dôkazom toho, ako sa biblické dejiny prelínajú so skúsenosťou národov sveta a ukazujú, ako hlboko sa spomienka na túto katastrofu vryla do kolektívneho podvedomia ľudstva na všetkých kontinentoch.

Záznamy o potope vo svetových kultúrach prirodzene zapadajú do širšieho rámca Genezis a potopa, kde sa biblický príbeh porovnáva s historickými a archeologickými svedectvami, a zároveň úzko súvisia s oblasťou biblickej archeológie, ktorá poukazuje na zachované pamäťové stopy katastrofickej udalosti naprieč civilizáciami; výrazné paralely medzi biblickým záznamom a mezopotámskymi textami rozširuje aj tematika archeologických objavov Biblie, pričom celý kontext potopy úzko súvisí s otázkou počiatkov ľudstva a globálnych dejín, ktoré sú rozpracované v sekcii Genezis a počiatok.