1. Božia láska k človeku

Príroda i zjavenie zhodne svedčia o Božej láske. Náš nebeský Otec je zdrojom života, múdrosti a radosti. Pozrite sa na divy prírody a na ich obdivuhodné uspôsobenie pre blaho človeka i všetkých živých tvorov. Slnečný jas i dážď, ktoré osviežujú zem, hovoria o Stvoriteľovej starostlivosti. Boh sa dennodenne stará o potreby svojho stvorenstva. Výstižne to vyjadrujú slová Písma:

„Na Teba sa upínajú oči všetkých a Ty im načas dávaš pokrm. Otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš podľa ľúbosti.“ Žalm 145:15–16

Boh stvoril človeka dokonale svätého a šťastného. Keď zem vyšla z Tvorcovej ruky, nejavila stopu úpadku ani zlorečenstva. Až prestúpenie zákona lásky prinieslo trápenie a smrť. No aj v utrpení, ktoré je dôsledkom hriechu, sa môže zjavovať Božia láska. Písmo hovorí, že Boh zlorečil zemi pre človeka (1. Mojžišova 3:17).

Tŕnie a bodľačie, ťažkosti a skúšky napĺňajúce ľudský život, boli súčasťou Božieho výchovného plánu – nie na zničenie, ale na pozdvihnutie človeka z dôsledkov hriechu. Svet síce leží v hriechu, no nie je len miestom žiaľu. V prírode nachádzame aj posolstvo nádeje. Na tŕní kvitnú ruže. Na každom púčiku a steble trávy je vpísaná pravda: „Boh je láska.“ Vtáci, kvety, mohutné stromy – všetko svedčí o nežnej starostlivosti nášho nebeského Otca a o Jeho túžbe po šťastí svojich detí.

Božie slovo zjavuje Boží charakter. Boh sám oznamuje svoju nekonečnú lásku a milosrdenstvo. Keď Mojžiš prosil: „Ukáž mi svoju slávu,“ Pán odpovedal:

„Celú svoju slávu prevediem pred tebou.“ 2. Mojžišova 33:18–19

Božia sláva nie je chladná moc, ale zjavenie Jeho povahy. Pán volal:

„Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech.“ 2. Mojžišova 34:6–7

Boh je zhovievavý a bohatý v milosti. Celé stvorenstvo – nebo i zem – nesie dôkazy Jeho dobroty. No napriek tomu nepriateľ dobra zatemnil ľudskú myseľ, aby ľudia hľadeli na Boha so strachom a videli v Ňom prísneho sudcu. Satan predstavil Boha ako neúprosného sudcu a krutého vládcu. Ježiš Kristus však prišiel, aby odstránil tento temný obraz a ukázal svetu Otcovu lásku. Boží Syn prišiel z neba, aby zjavil Otca.

„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otcovom, ten podal vysvetlenie. Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť.“ Ján 1:18; Matúš 11:27

Keď učeník povedal: „Pane, ukáž nám Otca,“ Ježiš odpovedal:

„Taký dlhý čas som s vami a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca.“ Ján 14:8–9

„Duch Pánov ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom, poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie.“ Lukáš 4:18

Také bolo jeho dielo. Chodil, konal dobro a uzdravoval tých, ktorých ovládal satan. V mnohých obciach nebolo domu, kde by bolo počuť vzdychanie chorých, pretože tadiaľ prechádzal Spasiteľ a uzdravoval všetkých trpiacich. Jeho skutky svedčili o jeho božskom poslaní. V každom čine sa prejavovala láska, milosrdenstvo a súcit; jeho srdce bolo plné nežného porozumenia. Vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby mohol ľuďom pomôcť.

Ani najchudobnejší a najponíženejší sa nebáli prísť k nemu. Dokonca aj deti cítili jeho príťažlivosť. Hľadeli do jeho zamyslenej a vľúdnej tváre. Ježiš nezamlčal ani jediné slovo pravdy, no vždy ju hlásal s láskou. Pri styku s ľuďmi bol ohľaduplný, pozorný a nikdy nezdvorilý. Nikdy bezdôvodne nepovedal prísne slovo a zbytočne neranil citlivú dušu. Nekritizoval ľudskú slabosť; odhaľoval pokrytectvo, neveru a nespravodlivosť, no káral so slzami v očiach.

Plakal nad Jeruzalemom, milovaným mestom, ktoré ho neprijalo ako Cestu, Pravdu a Život. Jeho obyvatelia ho zavrhli ako Spasiteľa, no on zostal k nim súcitne láskavý. Žil sebazapieravo a staral sa o iných. Vážil si každého človeka. Hoci sa vždy správal božsky dôstojne, súcitne sa skláňal ku každému členovi Božej rodiny. V každom človekovi videl padlú bytosť, ktorú prišiel zachrániť.

Takýto charakter osvedčil Kristus vo svojom pozemskom živote. Je to Boží charakter. Kristom zjavené prúdy božského súcitu vyvierajú z Otcovho srdca. Ježiš, nežný Spasiteľ, nikdy neodmietajúci zľutovanie, bol Boh zjavený v tele 1. Timoteovi 3:16.

Ježiš žil, trpel a zomrel, aby nás vykúpil. Stal sa mužom bolesti, aby sme mohli mať účasť na večnej radosti. Boh dovolil, aby jeho milovaný Syn, plný milosti a pravdy, prišiel zo sveta nevýslovnej slávy na náš hriechom poškvrnený a spustošený svet, zatemnený tieňom smrti a zlorečenstvom. Boh dovolil, aby opustil náruč jeho lásky a pocty anjelov, aby znášal hanbu, urážky, poníženie, nenávisť a smrť.

„On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ Izaiáš 53:5

Pozorujte ho na púšti, v Getsemane a na kríži. Bezhriešny Syn Boží vzal na seba bremeno hriechu. Ten, ktorý bol jedno s Bohom, prežíval strašnú odluku, ktorú medzi Bohom a človekom spôsobuje hriech. Preto zaznel úzkostlivý výkrik:

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Matúš 27:46

Srdce Božieho Syna puklo pod ťarchou hriechu, vedomím jeho strašnej ohavnosti a ním spôsobenej odlúčenosti človeka od Boha. Zmyslom tejto veľkej obete nebolo vzbudiť v srdci nebeského Otca lásku k človekovi ani ho presvedčiť, aby ho chcel spasiť. Nie.

„Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal.“ Ján 3:16

Otec nás miluje nie pre veľkú zmierujúcu obeť, ale túto obeť dal práve z lásky k nám. Kristus bol sprostredkovateľom Božej neskonalej lásky k padlému svetu.

„Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou.“ 2. Korinťanom 5:19

Otec trpel so svojím Synom. V getsemanskej úzkosti aj v golgotskej smrti platilo srdce večnej lásky cenu nášho vykúpenia. Ježiš povedal:

„Otec ma miluje preto, lebo kladiem svoju dušu, aby som ju zase vzal.“ Ján 10:17

To znamená: Môj Otec vás tak miloval, že pre obeť života, ktorú som za vás položil, ma ešte viac miluje. Tým, že som sa stal vaším zástupcom a ručiteľom, že som sa zriekol svojho života a vzal na seba vaše dlhy a prestúpenia, stal som sa svojmu Otcovi ešte drahším, pretože moja obeť umožňuje, aby Boh pri plnej spravodlivosti mohol ospravedlniť toho, kto verí v Ježiša Krista.

Okrem Božieho Syna nás nemohol vykúpiť nikto iný, pretože len Ten, ktorý bol u Otca, nám ho mohol zjaviť. Božiu lásku mohol odhaliť len Ten, kto poznal jej výšku aj hĺbku. Otcovu lásku k stratenému ľudstvu nemohlo vyjadriť nič menšie než nekonečná Kristova obeť za padlého človeka.

„Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal.“ Ján 3:16

Dal ho nielen preto, aby žil medzi ľuďmi, niesol ich hriechy a za nich obetne zomrel. Boh ho daroval padlému ľudstvu a Kristus sa stotožnil s jeho záujmami aj potrebami. Ten, ktorý bol jedno s Bohom, spojil sa s ľuďmi nerozlučným putom. Práve preto sa Ježiš nehanbí volať ich bratmi (Židom 2:11). On je našou Obeťou, naším Obhajcom a naším Bratom. Našu podobu nesie pred Otcovým trónom a naveky zostáva jedno s ľudstvom, ktoré vykúpil – je Synom človeka.

To všetko preto, aby bol človek povznesený z hriešneho poníženia a záhuby, aby mohol odzrkadľovať Božiu lásku a tešiť sa zo svätosti. Cena nášho vykúpenia, nekonečná obeť nášho nebeského Otca, ktorý za nás dal na smrť svojho Syna, má v nás prebúdzať vznešené predstavy o tom, čím sa skrze Krista môžeme stať. Keď si apoštol Ján uvedomoval výšku, hĺbku a šírku lásky nebeského Otca k hynúcemu ľudstvu, bol naplnený posvätnou úctou a úžasom a vyzval svet:

„Hľaďte, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa menovali dietkami Božími.“ 1. Jána 3:1

Akú cenu tým nadobúda človek! Prestúpením sa ľudia stali satanovými otrokmi. Vierou v Kristovu zmierujúcu obeť sa však Adamovi potomkovia môžu stať Božími deťmi. Tým, že Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, povzniesol ľudstvo. Spojením s Kristom sa padlí ľudia právom nazývajú Božími deťmi. Taká láska nemá obdobu. Byť deťmi nebeského Kráľa – aké prevzácne zasľúbenie.

Téma najhlbších úvah. Božia neskonalá láska k svetu, ktorý Boha nemiloval, podmaňuje srdce aj myseľ a vedie ich k poslušnosti Božej vôli. Čím viac uvažujeme o Božom charaktere vo svetle kríža, tým jasnejšie vidíme milosrdenstvo, nehu a odpustenie spojené so spravodlivosťou a právom a tým zreteľnejšie poznávame nespočítateľné dôkazy neskonalej lásky a nežného súcitu, ktorý prevyšuje aj matkinu vrúcnu lásku k zblúdilému dieťaťu.

Téma pravého pokánia stojí v samotnom jadre evanjelia a úzko súvisí s otázkou ospravedlnenia hriešnika pred Bohom. Prirodzene preto nadväzuje na oblasť poznania Boha, kde sa človeku odhaľuje Boží charakter a svätosť Božieho zákona. Skutočné pokánie je neoddeliteľné od skúsenosti znovuzrodenia, pri ktorej Duch Svätý prebúdza svedomie a vedie človeka k premene srdca. Pevný biblický základ tohto učenia poskytuje aj biblické štúdium. Posolstvo pokánia sa napokon prakticky prejavuje v kresťanskom živote, kde Kristova obeť na kríži vedie človeka k pokore, nenávisti k hriechu a túžbe po obnovenom spoločenstve s Bohom.