4.časť – Kult mŕtvych a špiritizmus

Mnohým ľuďom je ťažké prijať, čo Boh jasne oznámil v Starom aj Novom zákone o smrti a o vzkriesení. Proti zrozumiteľným a jednoznačným biblickým výpovediam potom stavajú rôzne ľudské argumenty, ktoré dokážu pripraviť o istotu aj úprimných kresťanov. Pre mnohých sa stávajú pohanské kulty mŕtvych údajným dôkazom okamžitého pokračovania života po smrti, hoci medzi pohanskými národmi sotva nájdeme dvoch ľudí s rovnakými predstavami o budúcom živote.

Dejiny nám prinášajú množstvo správ o pohanských rituáloch vyvolávania duchov: o západoafrických náčelníkoch, pri ktorých smrti boli ženy a otroci zabíjaní, aby im slúžili vo svete mŕtvych; o indiánskych zvyklostiach spojených so zosnulými; o Egypťanoch, ktorí ako prví systematicky učili o nesmrteľnosti duše; o náuke o prevteľovaní duší; o Babylónčanoch, ktorí pochovávali mŕtvych spolu s potravinami; o perzských praktikách so zomrelými; o Grékoch, ktorí výrazne ovplyvnili duchovné myslenie sveta; o Sokratovi, ktorý veril v nesmrteľnosť duše a vedome vypil pohár jedu, čím podstúpil samovraždu; o kultoch mŕtvych v centrálnej Afrike či o japonskom budhistickom kulte.

Mnohí sa domnievajú, že práve tieto často desivé pohanské zvyklosti dokazujú, že človek má nesmrteľnú dušu. Iných zas utvrdzujú v predstave okamžitého života po smrti javy spojené so špiritizmom alebo takzvanými „prežitkami smrti“. Pre všetky tieto praktiky však platí jednoznačné Božie varovanie:

„Keď vojdeš do krajiny, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, neuč sa konať podľa ohavností tamojších národov. Nech sa nenájde u teba nik, kto by prevádzal syna alebo dcéru ohňom, ani veštec, ani výkladač znamení, ani hádač, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani vedomec, ani ten, kto by sa vypytoval mŕtvych. Lebo každý, kto robí tieto veci, je Hospodinovi ohavný.“ 5 Mojžišova 18:9–12

Mnohé biblické texty sa často používajú ako údajný dôkaz, že Biblia učí o okamžitom pokračovaní života po smrti. V skutočnosti však ide o miesta, ktoré neprotirečia početným pasážam Písma, kde sa jasne uvádza, že mŕtvy človek nemá vedomie a že život po smrti je možný výlučne po vzkriesení.

Ako uvidíme, porozumieť niektorým textom nie je jednoduché. Situáciu často zhoršuje aj to, že prekladatelia Biblií niekedy doplnili texty nevhodnými nadpismi alebo komentármi. Komentáre môžu byť užitočné len vtedy, ak nie sú v rozpore so zámerom biblického autora. Preto sa teraz pokúsime poctivo a vecne vysvetliť tie najčastejšie zneužívané biblické miesta, pričom začneme známym textom zo Starého zákona.

Cez výslovný Boží zákaz navštívil Saul v Endore ženu, ktorá sa zaoberala vyvolávaním duchov mŕtvych. Urobil tak preto, že mu Boh po svojom odpadnutí už neodpovedal – ani osobne, ani prostredníctvom prorokov. Táto veštkyňa sa zaoberala tým, že údajne vyvolávala „mŕtvych“ a pýtala sa ich. Takéto praktiky Boh výslovne zakázal, pretože sa pri nich nepoužíva Božia moc, ale moc satana a jeho anjelov.

Tí sa zjavujú v podobe mŕtvych ľudí a týmto spôsobom silno ovplyvňujú tých, ktorí veria, že ide o skutočných zosnulých. Saulov zážitok u vyvolávačky v Endore nás privádza k viacerým vážnym otázkam. Biblická správa uvádza:

„Hospodin mu neodpovedal ani cez urím, ani prostredníctvom prorokov.“ 1 Samuelova 28:6

• Ak mu Boh už neodpovedal, kto teda odpovedal Saulovi cez veštkyňu?
• Ak neodpovedal žiadny prorok, mohol to byť mŕtvy prorok Samuel?
• Mala veštkyňa moc prinútiť mŕtveho Božieho muža odpovedať na to, čo Boh odmietol?
• A keby sa Samuel skutočne vrátil medzi živých, nechal by sa prinútiť slúžiť zakázanej vyvolávačke duchov?

Práve Samuel považoval každú formu neposlušnosti za druh Bohu nepriateľského čarodejníctva (1 Sam 15:23). Ak teda odpoveď, ktorú Saul dostal, nepochádzala od Boha, potom musela pochádzať buď od samej veštkyne, alebo od zlých satanských mocností. Na základe biblickej správy je zrejmé, že táto žena slúžila iba ako médium, zatiaľ čo hovoril zlý duch, ba dokonca samotný satan. Aj dnes, rovnako ako vtedy, satan uplatňuje všetku svoju lstivosť, aby zviedol ľudí. Keď sa zjavuje tak, ako v Endore, má u ľudí úspech aj v súčasnosti.

Sú to diabolskí duchovia, ktorí konajú klamné znamenia. Ten zlý prichádza v moci satanovej, koná mocné činy, klamné znamenia a zázraky a zvádza tých, ktorí smerujú k záhube, pretože neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila.

„Oblečte si plnú Božiu zbroj, aby ste mohli odolať diablovým zvodom. Nevedieme boj proti telu a krvi, ale proti mocnostiam, silám, proti vládcov tmy tohto veku, proti nadzemským duchom zla.“ Efezanom 6:11–12

Po celom svete sa aj dnes vedú milióny rozhovorov podobných tým, ktoré prebehli u vyvolávačky duchov mŕtvych v Endore. Všetky majú jeden spoločný znak: hovorcovia z „onoho sveta“ sú stále tí istí – satan a jeho anjeli.

Na výzvu, aby bol uvedený niektorý z takýchto príkladov, je často spontánne citovaný text z listu Korinťanom:

„Aký by malo zmysel to, že sa niektorí dávajú krstiť za mŕtvych? Ak mŕtvi vôbec nevstanú, prečo sa za nich dávajú krstiť?“ 1. Korinťanom 15:29

Pri prvom bežnom čítaní tohto textu môže vzniknúť dojem, že v Korinte krstili živých ľudí namiesto tých, ktorí už zomreli. Keby však apoštoli vykonávali takéto zástupné krsty, bolo by to v priamom rozpore s tým, čo sami učili a zvestovali. Dodnes navyše nie je isté, či v čase vzniku Prvého listu Korinťanom takáto prax vôbec existovala. Až neskôr, približne v polovici druhého storočia, sa cirkevný otec Tertullian zmieňuje o podobnom konaní u markionitov.

Rovnako však zostáva nejasné, či sa títo ľudia pri tom skutočne odvolávali na 1. Korinťanom 15:29. Skôr sa možno domnievať, že k tejto praxi, ktorá je v rozpore s Bibliou, ich priviedlo pohanské myslenie. Podľa jasného svedectva Písma sa rozhodnutie pre dobro alebo zlo musí uskutočniť v tomto pozemskom živote. Po smrti už nemôže jeden človek preniesť na druhého spravodlivosť, a už vôbec nie svoju vieru. Ako teda rozumieť textu 1. Korinťanom 15:29?

Najskôr sa naň pozrime v jeho bezprostrednom kontexte. Vo veršoch 12–19 a 19–32 ukazuje apoštol Pavol, aké by boli dôsledky, keby neexistovalo vzkriesenie.

Záverečný dôsledok je jednoznačný: „Ak mŕtvi nevstanú, potom jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme.“ (verš 32). Apoštol Pavol si preto oprávnene kladie otázku, čo robia ľudia, ktorí sa dávajú krstiť, ak by vzkriesenie neexistovalo. Bez nádeje na vzkriesenie by bol krst skutočne len pre mŕtvych. Dá sa pokrstiť a zostať pritom naďalej mŕtvy – aký by to malo zmysel?

Mnohí teológovia preto vidia iné vysvetlenie tohto náročného textu. Domnievajú sa, že Pavol mohol pojem „krst“ použiť v zmysle „krstu utrpením“, ktorý zažívali apoštoli a zvestovatelia evanjelia. Podľa Matúša 20:22 a Lukáša 12:50 je takýto výklad biblicky možný. Apoštoli sa pri zvestovaní evanjelia ľuďom, ktorých Ježiš označil za duchovne „mŕtvych“ (Matúš 8:22), vystavovali prenasledovaniu, utrpeniu a často aj smrti, teda „krstu utrpením“.

Preklad tohto textu zrozumiteľný dnešnému človeku by preto mohol znieť takto:

„Ak neexistuje vzkriesenie mŕtvych, čo potom robia zvestovatelia evanjelia, ktorí pre ľudí svojho okolia – duchovne mŕtvych – nasadzujú svoje životy a odvážne podstupujú aj smrť?“

V ekumenickom preklade možno tento text čítať v nasledujúcom zmysle, pričom vysvetľujúce doplnenia sú uvedené v zátvorkách:

„Aký by malo zmysel to, že sa niektorí (zvestovatelia evanjelia) dávajú krstiť (krstom utrpenia prenasledovania) za (ľudí duchovne) mŕtvych? Ak mŕtvi vôbec nevstanú, prečo sa za nich (za ľudí duchovne mŕtvych) dávajú (zvestovatelia) krstiť (krstom utrpenia)? A prečo aj my sa v každej hodine vydávame do nebezpečenstva?“

Priznať sa ku kresťanstvu v období prvotnej cirkvi znamenalo vedomé riziko mučeníctva. Kto by to podstupoval, keby neexistovalo vzkriesenie z mŕtvych? Bez tejto nádeje by bol každý čin zvestovania evanjelia len zbytočným plytvaním síl.

Kristus sa počas celých dejín tohto sveta neprestajne usiloval o spasenie ľudí. Už v Duchu pôsobil na záchranu ľudí uvrhnutých do hriechu v Noemovej dobe, hoci sa zachrániť nechalo iba osem osôb. O pôsobení Kristovho Ducha prostredníctvom starozákonných prorokov hovorí jasne apoštol Peter v 1. Petra 1:10–11, rovnako aj Židom 4:2. Ježiš ako Stvoriteľ viedol svoj ľud v Noemovej dobe, v Mojžišovej dobe aj počas celých starozákonných dejín.

„Duchovia vo väzení“ v Noemovej dobe neboli nehmotné duše, ale ľudia, medzi ktorými bolo aj osem zachránených osôb. Nejde o duše oddelené od tela, ale o biblický spôsob vyjadrenia vnútorného stavu človeka. Aj dnes hovoríme o „veľkom duchu“, „nepokojnom duchu“ či „divokom duchu“, pričom máme na mysli ľudí, nie od telesnosti oddelené bytosti.

Predpotopným ľuďom bolo kázané, no nechceli sa dať viesť Božím Duchom. Boli to duchovne spiatí ľudia, a preto sú označení ako „duchovia vo väzení“, teda vo väzení hriechu a nevery. Tak ako Kristus počas svojho pozemského života zvestoval zajatým oslobodenie, rovnakým spôsobom sa prostredníctvom Noemovho kázania usiloval oslobodiť predpotopných ľudí z väzenia hriechu.

„1. Petra 3:18–20 nehovorí nič o mŕtvych medzi smrťou a vzkriesením; nie je možné z týchto veršov odvodiť nádej, že by človek mohol po smrti získať ďalšiu príležitosť na obrátenie.“

Ľudia žijúci v Noemovej dobe sú dodnes mŕtvi. Hodina súdu, v ktorej budú spolu s ostatnými bezbožníkmi vzkriesení, ešte neprišla. Budú súdení podľa rozhodnutia, ktoré urobili po Noemovej kázni. Noe nekázal sám zo seba, ale z podnetu Ducha. Bol to ten istý Duch, skrze ktorého Boh Otec vzkriesil Krista zo smrti. Tento Duch je nazývaný Duchom Božím, Duchom Kristovým aj Duchom Svätým.

V 1. Mojžišovej 6. a 7. kapitole aj v 1. Petra 3:18–20 je jasne konštatované, že počas potopy sveta poslúchlo hlas Ducha Svätého iba osem ľudí.

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť.“ Ján 11:25

Ježiš nepovedal, že veriaci bude žiť nepretržite aj po smrti, ale že bude žiť v zmysle vzkriesenia. Inými slovami: Kto verí v Krista, aj keby zomrel, bude vzkriesený a potom bude žiť.

„A každý, kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky.“ Ján 11:26

V pôvodnom texte stojí výraz „nezomrie pre aiōn“. Aiōn je mnohoznačný grécky pojem, ktorý môže označovať dlhý čas, vek alebo večnosť, a to vzhľadom na minulosť aj budúcnosť. Niekedy označuje aj súčasný svetový poriadok.

Vo svetle Ján 11:25–26 musíme Ježišovým slovám rozumieť časovo. Kto verí v Krista, bude mať účasť na vzkriesení, aj keby musel na Zemi zomrieť. Keď však obdrží večný život, už nikdy nezomrie. Tento večný život je v priamom protiklade k životu, ktorý po vzkriesení obdržia bezbožní. Aj oni vstanú z mŕtvych, no potom zomrú znovu. Táto pravda tvorí základ aj ďalších Ježišových výrokov.

„Amen, amen, hovorím vám: kto zachováva moje slovo, nezomrie naveky.“ Ján 8:51

Kto verí tomu, čo vyjadrila Marta, ten vie, že smrť neznamená koniec, ale že v budúcnosti dôjde k vzkrieseniu: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“ Ján 11:24

Pre zvestovanie evanjelia bol apoštol Pavol vo väzení a čakal na odsúdenie. Niet sa čo čudovať, že si kladie otázku, či je pre neho a pre evanjelium lepší život alebo smrť. Ten, kto pozná, ako vyzeralo rímske väzenie a aké utrpenie musel apoštol znášať, pochopí, že zostarnutý Pavol by si prirodzene prial odísť. Napriek tomu svoju nádej nevkladal do smrti, ale do vzkriesenia zo smrti. Vieme, že toto vzkriesenie očakával pri Ježišovom návrate.

Čas medzi smrťou a vzkriesením je rovnaký pre človeka, ktorý zomrel pred štrnástimi dňami, ako aj pre toho, kto je mŕtvy tisíc rokov, pretože mŕtvi nič nevedia. Vzkriesenie je prvý vedomý okamih po smrti. Martin Luther to vyjadril takto:

„Keď sa nám zatvoria oči a pochovajú nás do hrobu, budeme opäť prebudení. Aj tisíc rokov pre nás bude rovnakých, ako keby sme spali v hrobe iba pol hodinu. Keď v noci spíme, nepočujeme hodiny, nevieme, koľko je hodín a nemáme žiadny pojem o dĺžke času, ktorý sme spali. A pokiaľ sa nám takto darí v spánku, o to viac sa nám bude dariť v smrti; tisíc rokov utečie ako pri jednej prespatej noci.“ Martin Luther, cit. podľa ThDr. Trauba: Von den letzten Dingen, s. 65, Stuttgart 1928

Čo by si apoštol Pavol zvolil, keby mal možnosť voľby – život alebo smrť? Sám priznáva, že ide o ťažké rozhodnutie. Adresátom svojho listu vysvetľuje, že ho to ťahá na obe strany. Potom otvorene hovorí, čo by si osobne prial: „Túžim odísť a byť s Kristom, čo je oveľa lepšie.“ Zároveň však nemyslí na seba, ale na dobro cirkvi, pretože vie, že ho ešte potrebujú.

Preto odsúva svoje vlastné túžby do úzadia. Ak bude musieť zomrieť, vie, že pri Ježišovom návrate povstane s novým telom, aby prijal spolu s ostatnými veriacimi korunu spravodlivosti. Vo všetkých týchto úvahách si apoštol Pavol uvedomuje, že o živote ani o smrti nerozhoduje on, ale že obe sú v Božích rukách.

Vzkriesenie mŕtvych je pre Boha rovnako jednoduché ako prebudenie spiaceho človeka. V tejto súvislosti si všimnime Ježišove odpovede saducejom, ktorí ho chceli dostať do úzkych otázkou o vzkriesení. Podľa Matúša 22:23–33, Mareka 12:18–27 a Lukáša 20:27–40 saduceji tvrdili, že vzkriesenie neexistuje. Skôr než im Ježiš odpovedal, jasne pomenoval, kde je ich problém.

„Ste na omyle, pretože nepoznáte Písmo ani Božiu moc.“ Matúš 22:29

Problém spočíval predovšetkým v tom, že im chýbala viera v Božiu moc vzkriesiť mŕtvych. Ich mylnú predstavu Ježiš opravil týmito slovami:

„Pri vzkriesení sa ľudia nebudú ani ženiť, ani vydávať, ale budú ako anjeli v nebi.“ Matúš 22:30

„Po vzkriesení už nemôžu zomrieť, pretože sú synmi Božími, keďže sa zúčastnili vzkriesenia.“ Lukáš 20:36

Ide o vzkriesenie tých, ktorí dosiahnu nesmrteľnosť a budú žiť večne. Ani v tejto súvislosti sa Ježiš nezmieňuje o akomkoľvek vedomom stave medzi smrťou a vzkriesením; podľa neho existuje iba smrť a následne vzkriesenie. Po svojej odpovedi sadúcejom sa im Ježiš snažil ukázať, že vo vzkriesenie veril už Mojžiš, ktorého si tak veľmi vážili. Lukáš to zaznamenáva takto:

„A že mŕtvi vstanú, naznačil aj Mojžiš v rozprávaní o horiacom kre.“ Lukáš 20:37

„On predsa nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ Lukáš 20:38

Nič na tom nemení ani Lukášov dodatok „pretože pred ním sú všetci živí“. Táto veta zdôrazňuje to, čo Ježiš povedal sadúcejom o Božej moci. Keby Abrahám, Izák a Jákob skutočne žili v Ježišovej dobe, muselo by to byť zásahom Božskej moci, teda vzkriesením. A budú opäť žiť vďaka vzkrieseniu pri Ježišovom príchode. Výrok „pretože pred ním sú všetci živí“ sa nevzťahuje na mŕtvych, ale na Boha.

Boh môže hovoriť o veciach, ktoré vopred pozná a určil, akoby sa už stali. Boh môže povolať k existencii to, čo ešte nie je, a hovoriť o neexistujúcich veciach, akoby už boli. Vo svojom smútočnom príhovore pri pohrebe Jána Saského povedal Martin Luther:

„Kresťania by nemali byť nazývaní mŕtvymi, ale spiacimi ľuďmi, a smrť by už nemala byť nazývaná smrťou, ale spánkom – hlbokým a bezsenným.“

Aj nasledujúci výrok pochádza od Martina Luthera:

„Pre nás sa to nazýva a je to smrť, keď zomierate, ale pre Boha je to spánok taký tichý, že ničím si už nemôžete byť vedomí.“

Apoštol Pavol, ktorý pracoval ako výrobca stanov, prirovnáva svoje telo k domu alebo stanu, ktorý môže byť zrúcaný. Zároveň si je však vedomý, že toto zrútenie nie je koniec, ale že mu pri vzkriesení Boh dá dom, ktorý sa už nikdy nerozpadne.

V tejto súvislosti sa apoštol Pavol dotýka jednej zo svojich najobľúbenejších tém. Žije v očakávaní blízkeho príchodu Ježiša, túži po Ježišovom návrate a dúfa, že k nemu dôjde čoskoro. Vie, že pri Kristovom príchode nebudú musieť žijúci veriaci zomrieť, ale prežijú premenu. Ak by sa Ježiš vrátil ešte za života apoštola Pavla, znamenalo by to, že „stan“ by nebol zrútený, teda že by Pavol nemusel zomrieť, ale mohol by byť pri Ježišovom príchode „prezlečený“ a „oblečený“, teda premenený. 1 Tesaloničanom 4:16; 1 Korinťanom 15:52

Apoštol myslel na nádhernú skutočnosť, že raz už nebude musieť žiť v „starej pozemskej schránke“. Keď si uvedomíme, koľko strádania, nedostatku, prenasledovania, nepríjemností a nepohodlia tento apoštol pre vieru vytrpel, pochopíme, ako veľmi túžil po Ježišovom návrate. Toľko znášal a slúžil, ako vytrpel Pavol, že to nezmazateľne zanechalo stopy na Cirkvi.

Pre apoštola mali tieto ťažkosti dva rozdielne dôsledky: vonkajší človek strácal sily a zdravie, no vnútorný človek sa posilňoval. Jeho viera rástla skúsenosťami do neochvejnej dôvery v Božiu moc a lásku.

Ježiš povedal: „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“, keď odpovedal učeníkovi, ktorý chcel zostať doma, kým sa úplne neodovzdá Pánovi. Na Ježišovu výzvu: „Poď za mnou“, muž reagoval slovami: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať svojho otca.“ Ježiš mu však odpovedal: „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych, ale ty choď a ohlasuj Božie kráľovstvo.“ (Lukáš 9:59–60)

Tento muž mohol chcieť splniť rodinnú povinnosť najstaršieho syna – pochovať otca, zostať pri ňom kvôli dedičstvu alebo zotrvať pri tele celý rok, aby neskôr znovu pochoval jeho kosti, ako to bolo u niektorých Židov zvykom. Nech to bolo akokoľvek, z Ježišovej odpovede jasne vyplýva, že jeho žiadosť znamenala uprednostnenie tradície alebo vlastných túžob pred nasledovaním Krista.

Kto sú teda tí „mŕtvi“, ktorých má Ježiš na mysli? Slovo mŕtvy je tu použité v dvoch významoch:

• Duchovne mŕtvi – ľudia, ktorí sú fyzicky nažive, ale duchovne oddelení od Boha, nemajú záujem o Božie veci a žijú podľa svetských hodnôt.
• Fyzicky mŕtvi – tí, ktorí zomreli telesne.

Ide o silný paradox, ktorý Ježiš použil zámerne. V židovskom kontexte sa výraz mŕtvy často používal na vyjadrenie ľahostajnosti voči niečomu – napríklad byť mŕtvy pre hriech (Rimanom 6:11), čo znamená, že tieto veci na nás už nemajú žiadny vplyv a sme od nich oslobodení. Ľudia sveta sú však mŕtvi pre Krista: nevidia Jeho krásu, nepočujú Jeho hlas a netúžia Ho nasledovať. Sú duchovne mŕtvi.

„Nech sa tí, čo sú mŕtvi v hriechu (Efezanom 2:1), starajú o svojich mŕtvych,“ hovorí. „Ale ty máš inú úlohu: Nasleduj ma.“

Písmo nás síce vyzýva ctiť si rodičov (Efezanom 6:2), no v prípade osobného povolania od Krista má poslušnosť voči nemu najvyššiu prioritu. Peter, Ondrej, Jakub, Ján aj Matúš hneď zanechali všetko a nasledovali ho (Matúš 4:18–22; 9:9). Muž, ktorý chcel najprv pochovať otca, bol Kristom povolaný k niečomu významnejšiemu než čokoľvek pozemské. Ježiš od neho žiadal mimoriadnu obeť, ktorá mala preukázať jeho skutočnú oddanosť.

Pre ľudí tohto sveta nie je nič dôležitejšie než odpovedať na evanjelium. Aby sa evanjelium mohlo šíriť (Rimanom 10:14), sú potrební ľudia, ktorí ho budú hlásať. Tí, ktorí sa rozhodnú nasledovať Krista, musia odmietnuť svetské záujmy a pohodlie a konať Pánovo dielo. Ježiš nehľadá teoretikov, ale skutočných nasledovníkov. Tí, ktorí sú duchovne živí, sa stanú nástrojmi v jeho rukách, aby privádzali iných k novému životu v Kristovi.

Nad 16. kapitolou Lukášovho evanjelia si už mnohí lámali hlavu, pretože zabúdali, že ide o podobenstvo. Rovnako ako v iných podobenstvách Kristus pri obraze boháča a chudobného Lazára vychádzal zo životných predstáv svojich poslucháčov. Židovské názory tej doby približuje dejepisec Josephus Flavius, ktorý žil v prvom storočí:

„Duše spravodlivých sa zhromažďujú v mieste nazývanom hádes. Je to bližšie neurčené miesto na tomto svete, akási podzemná oblasť, kam nepreniká svetlo tohto sveta… Do tohto miesta existuje vstup a pri jeho bráne stojí archanjel so zástupom anjelov. Všetci sú dolu vedení anjelmi zodpovednými za duše, ale všetci nejdú rovnakou cestou. Spravodliví sú so spevom anjelov sprevádzaní vpravo do krajiny jasu, kde žijú spravodliví od začiatku sveta… Tu pozerajú na večne usmiate tváre otcov a spravodlivých, zatiaľ čo očakávajú pokoj a večný nový život v nebi, ktorý príde po pobyte v tejto krajine.

Toto miesto sa nazýva lonom Abrahámovým. Nespravodlivých ľudí vlečú trestajúci anjeli vľavo. Nejdú dobrovoľne, ale sú dolu hnaní ako zajatci… Keď k nemu dôjdu, počujú tieseň plnú kriku pekla a cítia jeho horiace výpary… A navyše vidia aj miesto otcov a spravodlivých, čo je tiež súčasťou trestu, pretože ich oddeľuje taká hlboká a ďaleká priepasť, že ju nemôže prekročiť ani spravodlivý, ani nespravodlivý.“ The Works of Josephus, preklad William Whiston

Kristus tu použil rozšírenú, no nebiblickú predstavu svojej doby, aby svojim poslucháčom vysvetlil zásadnú duchovnú pravdu: nik nebude hodnotený podľa bohatstva, ktoré je len prepožičaným Božím darom. Kto je na tomto svete bohatý bez Boha, bude raz chudobný a úbohý. Keď Ježiš po sérii podobenstiev v 16. kapitole Lukášovho evanjelia uzatvára svoje slová, jasne ukazuje, že rozhodujúci je postoj srdca, nie vonkajšie postavenie.

„Toto všetko počuli farizeji, ktorí mali radi peniaze, a posmievali sa mu.“ Lukáš 16:14

„Boh pozná vaše srdcia, pretože čo si ľudia vysoko cenia, je pred Bohom ohavnosťou.“ Lukáš 16:15

A potom im Ježiš rozpráva podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazárovi. Kto číta text pozorne, všimne si, že Lazár aj boháč sú v opise zobrazení s telesnosťou: navzájom sa vidia, vystupujú tu oheň, voda a bolesť, ktorá sa viaže na telo. Keďže ide o podobenstvo, nie je potrebné doslovne vysvetľovať každý detail. Ak by sme to robili, nevyhnutne by sme sa dopracovali k absurdnostiam. Tento princíp platí v každom podobenstve; pripomeňme si napríklad starozákonnú reč Jótámovu, v ktorej spolu hovoria stromy.

Úbožiak zomrel a o jeho pohrebe sa nedozvedáme nič. Keď však zomrel boháč, bol pochovaný. Dnes by sme povedali: okázalý pohreb s veľkým množstvom ľudí, bohatou kvetinovou výzdobou a dojímavým príhovorom. Pri smrti týchto dvoch osôb sa v podobenstve naposledy ukazuje krutá nespravodlivosť tohto sveta. No Ježiš teraz obracia list.

Takíto Lazári, ktorí počas života znášali ťažké bezprávie, budú pri Ježišovom návrate vzkriesení. Anjeli ich vezmú do opatery a budú prijatí do Božieho kráľovstva. Takíto boháči, ako muž v podobenstve, budú tiež vzkriesení, nie však k radosti, ale k trestu v ohni za svoj bezbožný spôsob života. Ježiš sa týmto podobenstvom neuspokojuje len s tým, že lakomým a pyšným farizejom ukazuje, že sa raz karta obráti a svetský význam i bohatstvo stratia hodnotu.

Pôsobivo im zároveň odhaľuje, že po smrti už neexistuje možnosť obrátenia. Práve v tomto živote sa rozhoduje, či budeme mať podiel na vzkriesení k životu, alebo na vzkriesení k súdu. Napokon chce Ježiš farizejov poučiť ešte v jednom bode. Odhaľuje ich slepé srdcia voči Božiemu slovu a ukazuje, že sú tak zatvrdnutí, že by ich nezlomil ani najväčší zázrak. Ich srdca by sa nedotklo ani to, keby niekto vstal z mŕtvych.

Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, nepresvedčí ich ani vzkriesenie mŕtveho. Presne to sa stalo neskôr, keď Boh vzkriesil Lazára, brata Márie a Marty. Tento zázrak v farizejoch vyvolal iba túžbu zabiť Ježiša aj Lazára. Čo sa zmenilo na ich postoji, keď Ježiš vstal z mŕtvych? Pravdu sa pokúsili zakryť klamstvom.

1. Boh posudzuje boháčov aj chudobných iným spôsobom, než ako to robí svet.
2. Lakomosť a pýcha sú ostro odsúdené.
3. Pri súde sa prejaví Božia spravodlivosť, ktorá všetko narovná.
4. Výhoda bohatstva je len dočasná.
5. Po smrti už neexistuje možnosť obrátenia.
6. K spaseniu úplne postačuje svedectvo Písma.
7. Základná zásada: Zámerom podobenstva nie je opisovať dobu medzi smrťou a vzkriesením.

Urobíme dobre, keď si poučenie z tohto podobenstva vezmeme k srdcu. O našom večnom osude sa rozhoduje v prítomnom živote, pretože po ňom už nepríde ďalšia doba milosti.

Lukášovi vďačíme za správu, podľa ktorej vystúpil Ježiš spolu s Petrom a Jánom na horu, aby sa tam modlili. Počas modlitby sa Ježišova tvár premenila. Mojžiš a Eliáš, ktorí sa tam zjavili, sú výslovne označení ako muži, s ktorými Ježiš hovoril. Ako je možné, že sa na hore premenenia mohli zjaviť Mojžiš a Eliáš? Mojžiš a Eliáš neboli náhodnou súčasťou tohto zjavenia, ale tvorili zvláštny Boží plán. Mojžiš a Eliáš predstavujú dve hlavné skupiny vykúpených:

• Eliáš, ktorý nezomrel, ale bol vzatý priamo do neba (2 Kráľov 2:11–12), predstavuje Božie deti, ktoré zostanú nažive až do Kristovho príchodu a budú premenené;
• Mojžiš, ktorý zomrel a bol neskôr vzkriesený (Júda 1:9), predstavuje tých, ktorí budú vzkriesení pri Kristovom príchode.

Všimnite si, že o mŕtvom Mojžišovi sa vedie spor medzi archanjelom Michaelom a diablom. Práve hlas archanjela bude tým hlasom, ktorý povolá mŕtvych z hrobov v deň Kristovho návratu. Mojžiš a Eliáš sú teda už spasení a tvoria výnimku oproti mnohým veriacim, ktorí budú vzkriesení až pri Kristovom príchode. Títo dvaja muži hovorili s Kristom o jeho nastávajúcich utrpeniach v Jeruzaleme. Ježiš aj jeho učeníci mali byť touto skúsenosťou posilnení a povzbudení pre dobu ťažkej skúšky a pokušenia, ktorá ich čakala.

Predovšetkým si všimnime, o čom apoštol Pavol hovorí. Sám uvádza, že chce hovoriť o „videniach a zjaveniach Pána“. Vyjadriť tieto skúsenosti je pre neho mimoriadne náročné, ako to býva pri podobných Božích vnuknutiach. Pavol si netrúfa rozhodnúť, či bol pri tomto videní telesne prítomný v treťom nebi, alebo či bol tak silno pod mocou Ducha Svätého, že nevnímal nič iné. Podobným spôsobom opisuje svoje skúsenosti aj Ezechiel.

„Takýto človek bol uchvátený až do tretieho neba… a počul nebeské slová, ktoré nie je možné vysloviť a ktoré človek nesmie vysloviť.“ 2 Korinťanom 12:2–4

Vidíme teda, že apoštol Pavol nedokáže presne povedať, čo sa s ním pri videní dialo. Nebeské veci však musel vidieť a počuť tak silno, ako keby tam bol osobne prítomný. V liste Koloským túto skutočnosť vyjadruje ešte iným spôsobom:

„Aj keď nie som medzi vami prítomný, predsa som duchom s vami a teším sa, keď vidím vašu kázeň a pevnosť vašej viery v Krista.“ Kolosanom 2:5

„Nie je pre nás ťažké pochopiť, čo mal na mysli Pavol, keď napísal: ‚Predsa som duchom s vami.‘“ 1. Korinťanom 5:3

Apoštol Pavol týmto vyjadrením nechce povedať nič iné, než to, že je so zborom vnútorne spojený, mysľou a postojom, hoci nie je telesne prítomný. Nejde o opustenie tela ani o mystickú prítomnosť, ale o jednotu ducha, myslenia a viery.

V desiatej kapitole Matúšovho evanjelia hovorí Ježiš o utrpeniach svojich nasledovníkov. Poukazuje na skutočnosť, že ľudia môžu zobrať telesný život, avšak ich moc má jasné hranice. Ježiš tým zdôrazňuje zásadný rozdiel medzi usmrtením tela a konečnou záhubou, ktorú môže vykonať iba Boh. Rovnakú myšlienku nachádzame aj u Lukáša:

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť. Ukážem vám, koho sa máte báť: bojte sa toho, ktorý po zabití má moc uvrhnúť do pekla.“ Lukáš 12:4–5

Je zrejmé, že Ježiš tu rozlišuje medzi prvou smrťou, ktorá postihuje všetkých ľudí, a druhou, definitívnou smrťou, ktorá čaká tých, čo nerobili pokánie. Ľudia môžu veriacim spôsobiť iba tú prvú smrť, nikdy však tú druhú. Podľa Matúša 5:29–30 je do gehenny uvrhnutý celý človek, teda nekajúci hriešnik. A podľa Matúša 10:28 v gehennne zahynie telo aj duša. Zo slov Ježiša aj prorokov jasne vyplýva, že bezbožní nebudú trpieť donekonečna, ale že príde deň, keď zhoria a zahynú.

Otázka, či má človek nesmrteľnú dušu, vzniká iba vtedy, keď nesprávne chápeme pojem „duša“ a prisudzujeme mu význam, ktorý Písmo pôvodne nepozná. Nezabúdajme, že grécke slovo „psyché“, často prekladané ako duša, znamená aj život. Pranasledovatelia môžu kresťanov zabiť, no nemôžu im vziať zasľúbený budúci život. To bolo pevným presvedčením apoštola Pavla.

Mali by sme si stav mučeníkov predstavovať ako nebeskú blaženosť, v ktorej neustále kričia veľkým hlasom a domáhajú sa pomsty? Zodpovedá to duchu mučeníkov, z ktorých sa mnohí modlili za svojich prenasledovateľov? Aj keby mali počas prenasledovania podobné pocity, bolo by to nezlučiteľné s nebeským šťastím vykúpených. Ako teda toto miesto správne pochopiť? Podľa desiateho verša volajú svedkovia viery:

„Dokedy, Pane svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a trestať našu krv na tých, ktorí bývajú na zemi?“

Pri týchto slovách si prirodzene spomenieme na prvú bratovraždu, keď Boh povedal vrahovi Kainovi:

„…preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme.“ 1 Mojžišova 4:10

„Ako tu“ – básnicky povedané – volá preliata krv k nebu, tak isto volá k Bohu aj krv mučeníkov v Zjavení 6:10. Samotní mučeníci sú v Božích očiach už ospravedlnení. Boh vie, čo vytrpeli, a deň súdu a spravodlivosti je pred dverami. Mučeníci svoju odmenu ešte neprijali. Piata pečať je preto posolstvom útechy a povzbudenia pre všetkých, ktorí boli prenasledovaní pre vieru. Biele šaty predstavujú ospravedlnenie, ktoré sa mučeníkom raz dostane. Nakoniec zvíťazí pravda a spravodlivosť.

Na tomto mieste sa objavuje výraz „duša pod oltárom“. Oltár pripomína zápalné obete v židovskej svätyni, kde sa krvou obetných zvierat polievali rohy oltára. Ospravedlnenie sa hľadalo cez to, čo sa dialo pri oltári. Mučeníci, ktorí preliali krv, túto skutočnosť symbolicky pripomínajú. Hlásia sa k Božiemu slovu, hoci sa nachádzajú v stave smrti. Biblia používa obrazné jazykové zvraty pomerne často. Podľa Jakuba 5:4 volá k nebu aj neprávom zadržaná mzda robotníkov. Ježiš hovorí v Lukášovi 19:40:

„Hovorím vám, keď budú oni mlčať, budú volať kamene.“

Rovnako teda volá aj krv umučených o ospravedlnenie. Kto sa domnieva, že ide o doslovné duše mŕtvych, ktoré vedome volajú o pomstu, nech porovná tieto texty:

„A tak smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ Rimanom 5:12

„V pote svojej tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý. Pretože si prach a v prach sa navrátiš.“ 1 Mojžišova 3:19

Ak by mučeníci už boli v nebi a ich bezbožní prenasledovatelia už v pekle, prečo by potom volali o pomstu?

Ako dôkaz, že človek po smrti okamžite odchádza do raja, sa najčastejšie uvádza rozhovor Ježiša so zločincom na kríži. Matúšovo evanjelium hovorí približne päťdesiatkrát o nebeskom kráľovstve alebo Božom kráľovstve. Ježiš aj jeho nasledovníci sa touto témou často zaoberali. Ježiš učí učeníkov modliť sa: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Necelých štyridsaťosem hodín pred zatknutím znovu jasne povedal, kedy si do svojho kráľovstva vezme veriacich. Aj zločinec dobre rozumel tomu, ako Izraeliti chápali Božie kráľovstvo, a preto povedal:

„Ježiš, pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“

Zwingli predkladá tento výrok v Zürigskej biblii v znení „… keď prídeš so svojou kráľovskou vládou!“. Hamp-Stenzel-Kürzingerov preklad ho uvádza ako „… keď prídeš vo svojom kráľovstve!“. Je možné, že by Ježiš odpovedal na prosbu zločinca tak, ako sa to často chápe v kresťanskej tradícii: „Ešte dnes budeš so mnou v raji…“?

• keď „dnes“ ešte nebo nebolo zjavené;
• keď Ježiš na tretí deň po svojej smrti povedal, že ešte nevystúpil k svojmu Otcovi;
• keď bol počas „troch dní v zemi“;
• keď veriaci budú vzkriesení až pri Ježišovom návrate a až potom ich Ježiš prijme do svojho kráľovstva;
• keď sám Ježiš predpovedal, že bude vzkriesený zo smrti až na tretí deň.

Je úplne nemožné, aby Ježiš sľúbil, že bude so zločincom v raji „ešte dnes“. Navyše, slovo „ešte“, ktoré sa objavuje v niektorých prekladoch, v pôvodnom texte vôbec nie je. Na zločincovu prosbu:

„Pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva,“ odpovedal Ježiš: „Amen, hovorím ti dnes — dnes, keď visíš na kríži, dnes, keď ja visím na kríži, dnes, keď sa nám posmievajú a zosmiešňujú nás, dnes v tejto hroznej situácii — budeš so mnou v raji.“

Kedy? Až keď sa vráti a vezme k sebe všetkých spasených. Výraz „hovorím ti dnes“ presne zodpovedá hebrejskému spôsobu hovoru. Ide o zvláštnosť orientálneho vyjadrovania, kde sa pri slávnostnom sľube uvádza aj deň jeho vyslovenia. V kontexte všetkých súvisiacich biblických textov je zrejmé, že čiarka musí stáť za slovom „dnes“. Zločinca ukrižovaného s Ježišom netrápi otázka kedy, ale túžba, aby sa do Božieho kráľovstva vôbec dostal.

V tomto rámci treba hľadať aj predstavy o pokračovaní života duše po smrti, ktoré sa objavujú u niektorých židovských autorov.

„2 Makabejských 12:38–45 — modlitba a zmierovacia obeť za mŕtvych“

Autori katolíckeho prekladu, profesori Hamp, Stenzel a Kürzinger, k tomuto textu pripojili vysvetľujúcu poznámku:

„Títo Židia používali z poverčivosti amulety bôžikov, ktoré si kúpili alebo získali pri rabovaní… Keď sa za týchto mŕtvych prinášajú zmierovacie obete, predpokladá to vieru v ďalší život mŕtvych. A nielen to; pisateľ má nádej, že je možné prosiť o zmierenie mŕtvych, aby im boli odpustené hriechy – viera, ktorá nachádza svoje pokračovanie v učení o očistci.“

Táto poznámka úplne jasne ukazuje, aké bolo náboženské myslenie týchto Židov. Ich uvažovanie bolo utvárané pohanskými predstavami, hoci sa ešte považovali za Židov. Práve v tomto prostredí treba hľadať vieru v pokračovanie života duše po smrti, ktorá sa objavuje u niektorých Židov. O aké knihy ide v prípade apokryfov, teda Prvej a Druhej knihy Makabejskej? Predovšetkým si treba uvedomiť, že existujú štyri knihy Makabejské.

Je pozoruhodné, že dokonca aj katolícka cirkev z nich priraďuje k Biblii iba dve. Židia žijúci v Palestíne nikdy apokryfy neuznali. Dôvodom bolo, že v židovskej diaspóre sa učilo viacerým veciam odporujúcim Starému zákonu. V celej Biblii – v Starom aj Novom zákone neexistuje ani jeden text, ktorý by mohol ospravedlniť modlitbu za mŕtvych alebo učenie o príhovore svätých. Je práve toto dôvod, prečo katolícka cirkev prijala na Tridentskom koncile roku 1546 aj 2. knihu Makabejskú do bibliického kánonu?

Roku 1980 vydal katolícky Biblický ústav v Stuttgarte nový preklad Biblie nazývaný Einheitsübersetzung. Na stranách 526 a 527 sa nachádzajú úvodné vysvetlivky k obom Makabejským knihám, ktoré končia týmito slovami:

„Táto kniha je významná predovšetkým pre svoje pokročilé učenie o vzkriesení mŕtvych, o modlitbe za zomrelých, o zásluhách mučeníkov a o príhovore svätých. Tieto teologické výroky zdôvodňujú oprávnenosť zaradenia tejto knihy do starozákonného kánonu.“

Tu sa úplne otvorene priznáva, prečo bolo potrebné obhajovať zaradenie dvoch Makabejských kníh do Biblie: aby sa podporili určité tézy, pre ktoré v Biblii neexistuje žiadne potvrdenie. Treba preto jasne povedať, že pisateľ Makabejských kníh bol pod silným vplyvom gréckej filozofie a v týchto otázkach uvažoval skôr grécky než židovsky. Nebiblické je aj učenie o očistci, ktoré sa opiera o 2. knihu Makabejskú a ktoré oslabuje vážnosť spasenia. Ide o ľudské učenie, o rastlinu, ktorá nepochádza od Boha, a preto bude jedného dňa vykorenená.

Téma kultu mŕtvych a špiritizmu úzko súvisí s otázkou pravdy o smrti a stave človeka po smrti. Prirodzene nadväzuje na biblické vysvetlenie duchovného sveta, kde Písmo jasne rozlišuje medzi Božími anjelmi a padlými duchovnými bytosťami. Varovania pred vyvolávaním duchov a okultnými praktikami zapadajú do rámca okultizmu, ktorý odhaľuje pôvod a nebezpečenstvo falošných duchovných prejavov. Biblický kontrast k týmto javom poskytuje učenie o smrti, vzkriesení, nebi a pekle, pričom Písmo ukazuje, že život po smrti nie je okamžitým pokračovaním vedomia, ale nádejou vzkriesenia v Kristovi a že špiritistické javy nie sú dôkazom nesmrteľnej duše, ale súčasťou klamu posledných čias.