Zánik Šalamúnovho chrámu

Šalamúnov chrám, postavený v Jeruzaleme, patrí medzi najvýznamnejšie stavby biblickej histórie. Na jeho výstavbu bolo použité približne 86 ton zlata a 126 ton striebra, čo svedčí o mimoriadnej technologickej zručnosti a organizačnej vyspelosti starovekých staviteľov. Biblický záznam v Prvej knihe kráľov opisuje samotnú výstavbu mimoriadne presným a výnimočným spôsobom.

„Chrám bol postavený z kameňa už opracovaného v lome. Počas stavby nebolo v dome počuť kladivo ani dláto, ani nijaký železný nástroj.“ 1. Kráľov 6:7

Tento opis poukazuje na výnimočnú presnosť a tichý spôsob výstavby, ktorý bol pri takom monumentálnom diele nevídaný. Niektoré z masívnych kamenných blokov mali dĺžku od 3 do 12 metrov a šírku približne 1,8 metra. Jeden z týchto blokov vážil najmenej 445 ton. Kameň bol vyťažený, prepravený z lomu a presne osadený na svoje miesto bez použitia moderných nástrojov.

Veľkoleposť Šalamúnovho chrámu bola neporovnateľná a dodnes sa považuje za jeden z najväčších architektonických zázrakov staroveku. Nikdy predtým nevzbudila stavba také úctyhodné pocity a úžas. Ľudia z rôznych krajín putovali na veľké vzdialenosti, aby chrám videli na vlastné oči, a nikdy neboli sklamaní. Chrám bol naplnený trblietavými kovmi a drahokamami, ktoré mu dodávali nadpozemský vzhľad.

Chrám patril medzi najväčšie stavebné diela svojej doby. Jeho architektonická krása a symbolika boli zdôraznené použitím cédrového a cyprusového dreva, teda ihličnatých stromov ručne opracovaných tak, aby vynikli ich elegantné vlákna. Vnútorné priestory chrámu boli vykladané zlatom, čo vytváralo ohromujúci dojem bohatstva a posvätnosti. V chráme sa nachádzali drahé kamene z onyxu a mramoru.

Používalo sa striebro, meď aj železo, čo poukazuje na vysokú technickú aj estetickú vyspelosť stavby. Vonkajšie nádvoria aj vnútorné komnaty zdobili vyrezávané palmy a kvetinové motívy, ktoré vytvárali upokojujúcu a posvätnú atmosféru. Zaujímavým zistením je aj použitie olova na odvodňovacie žľaby v okolí chrámu. Moderné izotopové analýzy kovov ukázali, že olovo pochádzalo z Mendipských vrchov v Somersete vo Veľkej Británii.

Tento fakt naznačuje existenciu rozsiahlej obchodnej siete už v dávnom staroveku.

Pri vchode do chrámu stáli dva mohutné stĺpy odliate z mosadze. Podľa starovekých tradícií boli duté a slúžili ako úložisko starobylých záznamov a cenných spisov. Práve s nimi sa spája zmienka o šamire, tajomnom prvku spätom s dejínami hebrejského národa. Šamir bol legendárny nástroj, ktorý mal zohrávať kľúčovú úlohu pri stavbe Šalamúnovho chrámu. Mojžiš zakázal používanie železných nástrojov pri stavbe svätých miest, a preto Šalamún nariadil, aby sa kamene chrámu opracúvali bez kladív, sekier a dlát.

Namiesto nich mal byť použitý práve šamir, známy už z Mojžišových čias, keď sa ním vyrývali mená izraelských kmeňov na drahokamový náprsný štít. Šamir, nazývaný aj „kameň, ktorý štiepi kamene“, mal údajne schopnosť rezať aj najtvrdšie materiály, vrátane diamantov, bez trenia a tepla. Podľa tradícií sa nesmel ukladať do železných ani kovových nádob. Uchovával sa vo vlnenom obale, vloženom do oloveného koša naplneného jačmennými otrubami, čo poukazuje na jeho mimoriadne vlastnosti a špecifickú manipuláciu.

Podľa židovských tradícií zohrával šamir rozhodujúcu úlohu pri výstavbe chrámu a jeho vlastnosti boli chápané ako prejav Božej pomoci. Jeho zničenie alebo strata sa spája so zničením chrámu. Islamské tradície dopĺňajú, že šamir pracoval úplne ticho, čo ešte viac prehlbuje jeho záhadný a mystický význam naprieč kultúrami.

Chrám v Jeruzaleme bol najprv naplánovaný kráľom Dávidom ako „dom odpočinku pre archu“, no jeho výstavbu dokončil až jeho syn Šalamún. Tento veľkolepý chrám bol navrhnutý na uchovávanie archy zmluvy, čo bol jeho hlavný účel. Šalamúnov chrám sa stal symbolom Božej prítomnosti na zemi a miestom, kde bola uchovávaná archa zmluvy. Veľká svätyňa, teda svätyňa svätých, bola miestnosť, v ktorej bola archa umiestnená.

Bola dokonalou kockou s rozmermi 10,4 × 10,4 × 10,4 metra a jej steny, podlaha aj strop boli obložené čistým zlatom, ktoré vážilo viac než 20 ton. Tento zlatý interiér bol dokonale nitovaný zlatými nitmi, čo dodávalo chrámu impozantnú krásu a posvätnosť. Archa zmluvy, nazývaná aj archa Božieho zákona, bola určená na uchovávanie dvoch tabúľ zákona, ktoré obsahovali Desatoro napísané Božím prstom.

Tieto tabule zákona mali symbolizovať Božiu zmluvu s ľudstvom, a preto sa archa zmluvy stala srdcom chrámu. Dôležitosť a posvätnosť Desatora si zaslúži obdiv, pretože bolo uložené v svätom chráme. Samotná výstavba chrámu bola nesmierne nákladná a v dnešných peniazoch by stálo jeho vybudovanie bilióny dolárov.

Po slávnom období Dávida a Šalamúna sa dejiny Izraela vrátili do dlhého sledu opakujúcich sa udalostí: odlúčenie od Boha, invázia, pokánie a vyslobodenie. Tento cyklus sa stále opakoval a bolo evidentné, že duchovný úpadok národa často viedol k inváziám a trápeniam zo strany okolitých národov. Zároveň to však prinášalo aj príležitosti na pokánie a vyslobodenie.

Po Šalamúnovej smrti v roku 931 pred Kr. nastalo povstanie proti vláde Rechabeáma. Desať kmeňov Izraela sa odtrhlo a vytvorilo severné kráľovstvo Izrael. Zvyšné južné kmene pokračovali ako Judské kráľovstvo s hlavným mestom Jeruzalem. Tento rozdelený Izrael sa čoskoro začal rozkladať, keď sa v severnom kráľovstve rozmáhalo modloslužobníctvo a krviprelievanie, čo ešte viac prehlbovalo duchovný úpadok.

Proroci boli pravidelne posielaní od Boha, aby Izraelitom pripomínali, že Boh ich stále miluje, aj keď sa k zmluve, ktorú s nimi uzavrel, stávajú vlažne a neochotne. Tento proces pokánia a znovuzískania Božej priazne bol nevyhnutný pre národ, ktorý sa stále viac vzďaľoval od Božej vôle.

Po smrti kráľa Chírama z Týru nastalo nečakané prevrátenie v Týre, keď veľkňaz Et-baal zavraždil vtedajšieho kráľa a zmocnil sa trónu Týru. Et-baal bol veľkňazom Aštarty (Aštoret), fénickej bohyne lásky, plodnosti a neba, a počas jeho vlády sa rýchlo zakorenilo modlárstvo v celom Týre. Modloslužba bola jednou z hlavných charakteristík jeho vlády a jeho vplyv sa rozšíril aj mimo hraníc Týru.

Jeho dcéra Jezabel sa vydala za izraelského kráľa Achaba a priviedla so sebou do Samárie, hlavného mesta Izraela, 400 kňazov Baala, boha slnka, a ďalších 400 kňazov Aštarty, bohyne nebies. Tento náboženský vplyv spôsobil výrazné duchovné zmeny v izraelskej spoločnosti a viedol k rozšíreniu modlárstva a fénických božstiev medzi izraelským ľudom. Jezabel, opísaná ako zženštilá mladá žena, čoskoro presvedčila svojho manžela, aby postavil svätyňu Baala a do Samárie zaviedol babylonské božstvá, ktoré prevzali Feničania.

Historik opisuje zvyky a obete spojené s týmto náboženstvom, ktoré sa v regióne stali veľmi rozšírené:

„… hlavnými obeťami boli deti. Tento ohavný zvyk vychádzal z časti z predstavy, že deti sú najcennejším majetkom svojich rodičov, a sčasti z myšlienky, že ako čisté a nevinné bytosti sú obeťami, ktoré môžu najviac upokojiť rozhnevané božstvá … obete boli strávené v ohni … a hlasy sťažovateľov boli utopené v hluku flauty a kotlov. Pri jarných oslavách boli deti uviazané do kožených povrazov a spustené z celej výšky chrámu na zem so šokujúcim tvrdením, že ide o teľatá, a nie o deti. Chrámových kliestencov a divákov vybičovaných týmto činom a sprievodnou hudbou sa zmocnila túžba v záchvate vzrušenia spôsobiť si rezné rany a potom bežať krvácajúc mestom.“

V Druhej knihe kráľov sa píše, že Izrael…

„Opustil všetky prikázania Pána, svojho Boha, a slúžil Bálovi. A preniesli svojich synov a dcéry cez oheň.“ Druhá kniha kráľov

Deti boli obetované bohu Molochovi. Tento kult slnka a ohňa, toto temné náboženstvo, priviedlo Izrael do záhuby. Kráľovstvo, ktoré nechcelo Boha, sa nakoniec zrútilo v úplnej porážke a zániku. Asýrčania ich premohli a odviedli obyvateľov do vyhnanstva. Odvtedy sa stratili z histórie.

Južné kráľovstvo, Júda, si z osudu Izraela nevzalo ponaučenie. Duchovné prebudenia, ktoré podporovali králi ako Chizkiáš a Joziáš, síce predĺžili dejiny Judska o niečo dlhšie, no problém pretrvával. Ľud sa nechcel odlišovať od ostatných národov. Do uctievania pravého Boha miešali pohanské obrady. Jedli to, čo jedli pohania, a trpeli rovnakými chorobami. Boli sebestační a sebauspokojiví. A predsa, ak mal niekedy prísť zasľúbený Vysloboditeľ, Mesiáš, musel prísť práve cez nich.

Viete si predstaviť, ako sa musel cítiť Pán vesmíru? Tento svet, ktorý stvoril, sa vzbúril. A teraz národ, ktorý si vyvolil, ustupuje a dokonca uteká za inými bohmi. Neustále povolával ľudí, prorokov, aby volali národ späť k jeho účelu. Zlé mocnosti však robili všetko pre to, aby sa tieto Božie posolstvá k ľuďom nedostali. Nepriatelia sa vzbúrili, aby poslov umlčali. Posmievali sa im, bičovali ich a väznili. Iní boli ukameňovaní, vydaní napospas meču alebo rozsekaní na kusy.

Zlé duchovné sily robili všetko, čo mohli, aby odvrátili ľudí od Boha a pošpinili jeho charakter. Nepriateľ pracoval prostredníctvom kňazov a vládcov, aby sťažil náboženstvo, odsúval Boha a urobil z neho v očiach ľudí tyrana.

Keď sa Jezabelina dcéra Athaliah vydala za jedného z judských kráľov, zaviedla tie isté orgie a tie isté ohavné zvyky. Pred bránami Jeruzalema bolo vykopaných mnoho hrobov obetovaných detí. Počas 150 rokov po zničení severného izraelského kráľovstva sa judský ľud spravidla riadil náboženskými názormi vládnuceho kráľa. Keď kráľ obnovil pravé cesty, nasledovali ho. Keď kráľ slúžil modlám, ľud sa zriekol Boha a slúžil modlám. Len málo z nich sa klaňalo Bohu z osobného presvedčenia.

Žneme to, čo sme zasiali. Keď si ľudia zámerne vyberú zlo, toto zlo sa prejaví a nakoniec ich zničí. Dlho predtým, ako sa to stalo, Boží proroci varovali národ, že naň prídu zlé veci, „ktorým nebudú môcť uniknúť“. „Budú ku mne volať, ale ja ich nevyslyším,“ varoval Boh.

„Nechajte mestá Júdu a obyvateľov Jeruzalema odísť k svojim bohom, ktorým pália kadidlo; nebudú ich môcť zachrániť. Lebo teraz musíte vyjsť z mesta a prídete do Babylonu.“

Aká to irónia. Mali byť odvedení do samotného centra falošného náboženského systému, ktorý ich kazil. Pán chcel, aby sa s týmto systémom konfrontovali, keď budú očistení od modlárstva. A niektorí tak aj urobili. Sám Mojžiš prorokoval, že budú odvedení so svojím kráľom. Toto proroctvo je významné, pretože kráľa začali mať až 400 rokov po Mojžišovi.

V roku 606 pred n. l. vstúpil babylonský korunný princ Nabuchodonozor do Jeruzalema, vyplienil Šalamúnov chrám a odviedol niekoľko mladých mužov vrátane Daniela. Počas nasledujúcich rokov sa babylonské vojsko niekoľkokrát vrátilo, až kým mesto a chrám neboli prakticky zničené. Tisíce občanov vyššej triedy boli v reťaziach odvlečené do Babylonu. Medzi nimi boli aj králi Joakim, Joachin a Sedekiáš.

V tom čase bolo v Jeruzaleme niekoľko bohabojných mužov, ktorí sa rozhodli ukryť archu zmluvy s Desiatimi prikázaniami mimo dosahu bezohľadných rúk. S nárekom a smútkom ju ukryli v tzv. Jeremiášovej jaskyni. Od tej chvíle sa archa stratila v dejinách ľudstva, až kým nebude znovu objavená.

Téma Šalamúnovho chrámu a jeho technologickej vyspelosti patrí do jadra biblickej archeológie a prirodzene nadväzuje na sekciu archeológia, kde sa riešia hmotné dôkazy biblických dejín; širší historický a duchovný kontext chrámu zapadá aj do oblasti biblických príbehov, ktoré ukazujú význam chrámu ako miesta Božej prítomnosti, zatiaľ čo jeho zničenie a prorocký význam sú úzko prepojené s témou zániku jeruzalemského chrámu; technologické a obchodné súvislosti stavby zároveň podporujú diskusiu v oblasti Biblia a veda, kde sa poukazuje na historickú presnosť Písma a jeho prepojenie s reálnymi archeologickými nálezmi.