VII. Trúba smrti

Nasledujúce videnie nás privádza pred Boží trón, kde sa sedem anjelov pripravuje trúbiť na šófari (Zj 8:2). Tým sa ohlasuje nová séria siedmich udalostí. Ako pri siedmich cirkvách a siedmich pečatiach, aj tu prorocké dejiny predchádza úvod, ktorý nás prenáša do oblasti svätostánku a spája Ježiša Krista s jedným zo židovských sviatkov.

• Tesne pred listami siedmim cirkvám to bolo videnie vzkrieseného Ježiša Krista vo vzťahu k Veľkej noci.
• Tesne pred siedmimi pečaťami to bolo videnie uvedenia Krista na trón v spojitosti s Turícami.
• Teraz, tesne pred siedmimi trúbeniami, ide o videnie kadidlového oltára (Zj 8:3).

Prorok vidí anjela, ktorý zapaľuje kadidlo. Tento obraz však nekončí pri vôni modlitby. Anjel náhle vrhá obsah kadidelnice na zem. Videnie čerpá z levítskeho obradu, ktorý zaväzoval veľkňaza k nepretržitému páleniu kadidla „každé ráno“ i „večer“ (2 Moj 30:7–8).

Obrad prebiehal počas celého roka na štvorhrannom oltári, na ktorý sa pomocou zlatej kadidelnice zhŕňalo žeravé uhlie. Raz do roka, počas slávnosti zmierenia, bola kadidelnica výnimočne nesená „za oponu“ do svätyne svätých (3 Moj 16:12–13). Videnie zo Zjavenia nás však prenáša do každodenného chrámového obradu, kde kňaz, podobne ako anjel zo Zjavenia, vrhol uhlíky na zem medzi oltár a chrámové stĺpy.

Tento obrad má hlboký symbolický význam. Kadidlo, ktoré stúpa pred Boží trón, predstavuje modlitby mužov a žien, ktorí zo svojho utrpenia volajú po spravodlivosti.

„Hospodine, k tebe volám, ponáhľaj sa ku mne; počuj môj hlas, keď volám k tebe. Nech je moja modlitba ako kadidlo pred tebou, zdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta“ Ž 141:1–2

Táto scéna je ozvenou piatej pečate, kde zaznievali výkriky obetí spod oltára (Zj 6:9–10). Úder kadidelnice z nebies teraz získava jasný význam. Oznamuje, že modlitby utláčaných boli vypočuté. Pri piatej pečati volala krv obetí po spravodlivosti. Teraz trúby prinášajú odpoveď tým, „čo obývajú zem“ (Zj 8:13). Tento zámer vyvrcholí v siedmom trúbení.

„Prišiel tvoj hnev a čas súdiť… a zničiť tých, čo ničia zem“ Zj 11:18

Trúbenia odpovedajú na pečate, rovnako ako odplata odpovedá na útlak. Kým pečate odhaľovali dejinný útlak uzurpátorskej moci, trúby oznamujú súd, ktorý je dôsledkom každého zlého činu. Zároveň pripravujú na posledný súd.

Obraz trúby má v tomto kontexte mimoriadnu váhu. Nejde o hudobný nástroj, ale o baraní roh – šófar. Používal sa pri vojne a pri súde. Kňazi trúbili na šófar pri dobýjaní Jericha (Joz 6) aj počas slávnosti zmierenia (3 Moj 25:9), aby ohlásili deň Božieho súdu. V knihe Zjavenie zaznel šófar zatiaľ len dvakrát: pred listami cirkvám (Zj 1:10) a pred pečaťami (Zj 4:1).

Teraz sa jeho zvuk rozlieha dejinami. Tak ako modlitby neprestajne stúpajú k nebu, aj trúby zaznievajú v každej etape dejín. Toto spojenie trúby a modlitby nás uvádza do atmosféry sviatku nazývaného Deň trúbenia. Nasleduje po Turíciach a slávi sa prvého dňa siedmeho mesiaca – tišri (3 Moj 23:23–25).

Tento deň sa stal začiatkom židovského roka, známym ako roš haššánáh. Počas desiatich dní za zvuku trúby sa Izrael pripravuje na príchod slávnosti zmierenia. Každé ráno sa prednášajú selichót, prosby o odpustenie, v ktorých sa opakuje text o trinástich vlastnostiach Božieho milosrdenstva (2 Moj 34:6–7).

ČÍTANIE TÓRY je vybraté z príbehu o narodení a obetovaní Izáka, čo dáva sviatku pozitívne posolstvo o Bohu, ktorý si pamätá a vypočúva modlitby, aj keď sa ich vypočutie človeku zdá nemožné (1 Moj 21–22). Pripomienka slávnosti trúbenia v knihe Zjavenie obohacuje proroctvo o dôraz na nádej a súd, no zároveň je aj jasnou výzvou k pokániu.

Anjel v ľanovom rúchu, ktorý zapaľuje pred Bohom kadidlo, predstavuje Ježiša Krista, ktorý sa od svojho uvedenia na trón prihovára v nebi. Lopata naplnená žeravým uhlím, ktorou anjel–kňaz bije o oltár a stĺporadie, je výzvou k pokániu a ozvenou dramatických tónov trúby. Osobitne tu vystupuje kniha proroka Joela, kde zvuk trúby upozorňuje a vyzýva k pokániu a príhovoru kňaza „medzi stĺporadím a oltárom“.

„Teraz však – znie výrok Hospodinov – vráťte sa ku mne celým srdcom… roztrhnite srdcia a nie šaty, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo je milostivý… Zatrúbte na roh na Sione! Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi… a nech prosia: Ušetri svoj ľud, Hospodine“ Joel 2:12–17

Videnie v knihe Zjavenie so svojimi narážkami na slávnosť trúbenia a výzvy proroka Joela nie je len upozornením na príchod súdu ani iba uistením o odpovedi na modlitby. Je aj osobnou výzvou k pokániu, ktorá zaväzuje každého zmeniť zmýšľanie, zastaviť sa a vrátiť sa.

Z prorockého hľadiska sa slávnosť trúbenia vzťahuje na obdobie, ktoré bezprostredne predchádza súdu. Kým cyklus pečatí nadväzuje na uvedenie Krista na trón, ktorého predobrazom boli Turíce, cyklus trúbenia pripravuje na súd. Sedem trúb pripomína sedem mesačných sviatkov novomesiaca, ktoré tvoria most medzi sviatkami jari a jesene a vrcholia slávnosťou trúbenia (4 Moj 10:2,10; 29:1).

Dejiny sú zvýraznené siedmimi trúbami, ktoré slúžia ako varovné znamenie pre ľudí všetkých čias, aby sa pripravili na stretnutie so Sudcom. Hoci je súd umiestnený na záver ľudských dejín, jeho výzva sa dotýka každého človeka v každej dobe. Dobytie Jericha je typologickým obrazom toho, čo sa odohrá na konci vekov. Keď Izraelci po štyridsiatich rokoch putovania prekročili Jordán, stála im v ceste prekážka. Jozua čakal na usmernenie zhora.

Pokyn znel: sedem dní budete obchádzať mesto, šesť dní raz, v siedmy deň sedemkrát. Keď kňazi trúbili na sedem trúb, múry Jericha padli. Po ich páde sa otvorila cesta do Kanaánu. Podobne, keď zaznie sedem trúbení, padnú múry tohto sveta a pre Božie deti sa otvorí cesta do nebeského Kanaánu.

Trúby odpovedajú na pečate. Keďže odpadnutie a útlak zo strany cirkvi prebiehajú medzi druhou a šiestou pečaťou, aj trúbenie sa vzťahuje na toto obdobie. Prvá a siedma pečať tvoria rámec dejín a predstavujú obdobie nevinnosti. Počas prvej pečate, na počiatku kresťanstva, je cirkev čistá a vedená Ježišom Kristom.

Siedma pečať zaznamenáva koniec ľudských dejín a oznamuje príchod. Je pozoruhodné, že trúby presne zodpovedajú druhej až šiestej pečati.

Prvá a druhá trúba sa dopĺňajú. Katastrofy, ktoré ohlasujú, zasahujú zem a more. Prvá trúba prináša oheň a krupobitie (Zj 8:7), druhá trúba horiacu masu vrhnutú do mora (Zj 8:8). Obe majú rovnaký znak: je zasiahnutá tretina. Oheň a krv symbolizujú násilie vojen a pripomínajú egyptské rany. Utláčateľ Izraela bol zasiahnutý ohňom a krupobitím (2 Moj 9:23–25). Pojem tretina vyjadruje, že účinok rany je čiastočný a že väčšia časť zeme prežije (Ez 5:2; Zach 13:8).

Obe trúby zodpovedajú druhej pečati a vzťahujú sa na obdobie, keď bola kresťanská cirkev oslabená vojnami proti barbarom (4.–5. storočie po Kr.).

Tretia a štvrtá trúba sa týkajú nebeských telies: hviezd, slnka a mesiaca. Všetko, čo je považované za zdroj svetla a života, sa stáva zdrojom tmy a smrti. Je pozoruhodné, že tento proces rozkladu sa začína hviezdou, čo je v protiklade k obvyklému poradiu: slnko, mesiac, hviezdy (1 Moj 1:16). Táto odchýlka odhaľuje zámer autora poukázať na kľúčovú úlohu hviezdy vo vzťahu k ostatným nebeským telesám. Hviezda uvádza do pohybu všetko ostatné. Ďalšou anomáliou je skutočnosť, že slovo „hviezda“ je použité v jednotnom čísle.

V Biblii sa pojem „hviezda“ takmer vždy objavuje v množnom čísle, spravidla v spojení so slnkom a mesiacom. Autor teda cielene upriamuje pozornosť na jednu konkrétnu hviezdu.

V Starej aj Novej zmluve sa tento výnimočný obraz vzťahuje na Mesiáša. V Bileámovom proroctve hviezda označuje Kráľa Mesiáša, povolaného zachrániť Izrael od nepriateľov (4 Moj 24:17). V Novej zmluve hviezda predstavuje Ježiša Krista (Mat 2:2; Zj 2:28; 22:16). Jedinou výnimkou, kde „hviezda“ v jednotnom čísle neoznačuje Mesiáša, je proroctvo Izaiáša, kde sa vzťahuje na anjela zla, Lucifera, stotožneného s vládcom Babylona (Iz 14:12).

V tomto texte hviezda predstavuje moc zla, ktorá sa – podobne ako kedysi Bábel (1 Moj 11:1–9) – snaží pozdvihnúť až k Bohu a zaujať jeho miesto. Tento pokus však nevyhnutne vedie k pádu do priepasti.

„Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory. Zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia… Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu. Ale musíš zostúpiť do podsvetia, do najhlbšej jamy“ Iz 14:12–15

Kniha Zjavenie sa na tento obraz priamo odvoláva. Objavuje sa tu rovnaký motív pádu hviezdy, ktorý symbolizuje uzurpátorskú moc. Hviezda však zostupuje na zem a vstupuje do dynamiky dejín cirkvi. Prorok Daniel tento jav opisuje ako malý roh, ktorý sa povyšuje „až po knieža nebies… až po veliteľa nebeského vojska“ (Dan 8:10–11). V Izaiášovi aj v Zjavení je pád tejto hviezdy úzko spojený so smrťou a ríšou mŕtvych.

V Zjavení spôsobuje znečistenie riek a prameňov, čo vedie k smrti mnohých ľudí (Zj 8:10–11), ktorí hynú buď smädom, alebo otravou. V symbolickom jazyku tejto knihy, vychádzajúcom z hebrejských spisov, rieky a pramene predstavujú duchovnú potravu. Spojenie tejto hviezdy s palinou pripomína skúsenosť Izraelcov v Mare (2 Moj 15:23).

Všetky tieto obrazy spája téma horkosti, ktorú Biblia spája s hriechom a odpadnutím. Ľud zomiera smädom, pretože voda nie je pitná. Pravda je znečistená a prestáva oživovať veriaceho. Štvrtá trúba oznamuje tú istú skutočnosť iným obrazom. Slnko, mesiac a hviezdy, teda Boží ľud (1 Moj 37:9; Zj 12:1), sú zahalené tmou. Pri tretej trúbe je pravda prekrútená, pri štvrtej je potlačená.

Obidve trúby ohlasujú dve navzájom sa dopĺňajúce udalosti, ktoré sa vzťahujú na to isté obdobie ako tretia pečať. Ide o čas, keď sa cirkev vyhlasuje za výlučnú predstaviteľku Boha na zemi (6. – 10. storočie). Rím nahrádza „Božie mesto“. Tradícia a časná cirkevná moc vytláčajú duchovné záujmy.

Pravda je vzácna, no tma zahalí ľud, ktorý hynie duchovným smädom, podobne ako pri tretej pečati zomieral hladom (Zj 6:6). V dôsledku uzurpátorstva cirkvi stráca cirkev zmysel svojho poslania aj pravdu, ktorú mala uchovávať. Keď sa pokúsila pozdvihnúť až k Bohu a zaujať jeho miesto, dostavuje sa zmätok. Poučenie z Bábelu sa opäť potvrdzuje. Rovnako ako pri pečatiach, aj po prvých štyroch trúbach prichádza zlom. Trinásty verš 8. kapitoly ho označuje uvedením troch nasledujúcich trúb trojitým varovaním.

„Beda, beda, beda tým, čo bývajú na zemi, pre ostatné zvuky trúb troch anjelov, ktorí ešte majú trúbiť“ Zj 8:13

Deviata kapitola patrí k najdramatickejším obrazom apokalyptickej symboliky. Je plná pohybu, napätia a temných obrazov. Pri piatej trúbe dejiny plynulo nadväzujú na štvrtú. Pozornosť zostáva upriamená na hviezdu, ktorá padla z neba (Zj 9:1). Ide o tú istú moc a rovnakú podstatu, ktorá pripomína starovekú uzurpátorskú moc Bábelu, cirkev vystupujúcu so zbožštenými nárokmi. Doteraz trúby oznamovali zásahy prichádzajúce zhora, mimo ľudskej kontroly. Teraz však zaznieva ohlásenie síl, ktoré povstávajú zdola, priamo z priepasti.

„Dostala kľúč od studničnej priepasti; otvorila studnicu priepasti“ Zj 9:1–2

Grécky pojem abysos používa Septuaginta ako preklad hebrejského slova tehom, označujúceho priepasť. Tento výraz charakterizuje stav zeme pred stvorením (1 Moj 1:2). Tehom je úzko spätý s obrazmi vody, tmy a prázdnoty. V druhom opise stvorenia sa spája s výrazmi „nie“ a „ešte nie“ (1 Moj 2:5). Tehom / abysos sa stáva miestom Božieho popretia. Proroci neskôr tento pojem používajú ako symbol sídla nepriateľa, morského draka (Iz 51:9; Ž 74:13).

Apokalyptické proroctvo ide ešte ďalej a zosobňuje túto realitu menom Abaddon (Zj 9:11), ktoré znamená zničenie a skazu. Tento názov pochádza z koreňa abad, teda „zaniknúť“, „zmiznúť“. Grécky ekvivalent Appolyón (Zj 9:11) vychádza zo slova apoleia, ktoré označuje zatratenie. Obe mená vyjadrujú tú istú myšlienku: ničotu a odmietnutie Boha. Tma, ktorá zahalí scénu (Zj 9:2), sa líši od tmy štvrtej trúby.

V piatej trúbe nevzniká následkom poškodenia nebeských telies (Zj 8:12), ale vystupuje z priepasti. Je to tma spojená s tehom, stavom pred stvorením. Kobylky, ktoré vychádzajú z priepasti (Zj 9:3), nesú jej charakter. Ich mračno zatieňuje svetlo zhora a symbolicky popiera nebo.

„Piata trúba odhaľuje mechanizmus popretia Boha, ktorý vládol dejinám tej doby. Hviezda padá do priepasti, otvára ju a uvoľňuje mocnosti ničoty. Uzurpátorstvo Boha, vyznačujúce sa pýchou, pompéznosťou, netoleranciou a útlakom, vedie k jeho popretiu“

Piata trúba opisuje proces súdu, ktorý pôsobí zvnútra. Postihuje cirkev ako inštitúciu a je prirodzeným dôsledkom jej vlastných činov. Súd je prítomný už v samotnej chybe: v nárokoch na zastupovanie Boha na zemi, z ktorých vyrástla netolerancia a prenasledovanie. Výsledkom bolo odmietnutie Boha, ktorého mala cirkev predstavovať. Dejiny tento výklad potvrdzujú, najmä udalosťami Francúzskej revolúcie.

Antiklerikálne hnutia 17. a 18. storočia sú reakciou na ducha križiackych výprav a inkvizície, ktorý poznačil dejiny od 11. do 16. storočia. Proroctvo používa obraz kobyliek, aby vystihlo podstatu tohto útoku. Päť mesiacov trvania rany zodpovedá životnému cyklu kobyliek. Rovnaký obraz nachádzame aj v knihe Joel.

Aj tam je súd prirovnaný k napadnutiu kobylkami, ktoré sa podobajú koňom (Joel 2:4; Zj 9:7). Ohrozujú úrodu a zakrývajú nebo ako oblak (Joel 1:10), no len počas jednej generácie (Joel 1:4.6).

Účinok rany piatej trúby je obmedzený časom aj priestorom. Kobylky zasahujú len tých, ktorí nemajú na čele Božie znamenie (Zj 9:5), teda tých, ktorí stratili zmysel pre uctievanie Stvoriteľa. Útok svetských revolucionárov sa týka výlučne cirkvi ako inštitúcie. Ľud vychádza z tejto skúsenosti slobodnejší, odvážnejší v myslení a otvorenejší hľadaniu pravdy. Ide o pôdu, na ktorej môžu znovu vyrásť myšlienky reformácie.

Rany sú obmedzené aj časovo. Kobylky len zraňujú, podobne ako škorpióny (Zj 9:5). Ich uštipnutie nezabíja. Utrpenie je dočasné. Cirkev túto ranu prežije.

Podľa prorockého pravidla sa päť mesiacov (5 × 30 dní) vykladá ako 150 rokov (1 deň = 1 rok). Takýto úpadok nemá v dejinách cirkvi obdobu. Jeho začiatok súvisí s Francúzskou revolúciou, ktorá otriasla základmi cirkvi a vyústila až do uväznenia pápeža v roku 1798. Koniec tohto obdobia možno rozpoznať po 2. svetovej vojne, približne v roku 1948.

„Pápežstvo vtedy znovu našlo svoju svetskú suverenitu vďaka ratifikácii lateránskych dohôd (1929). Navyše, jednou z najznámejších vlastností povojnovej politiky je nárast nových politických strán, nazývaných kresťanskodemokratické, a to v celej Európe“

Boli široko ovládané príslušníkmi katolíckej cirkvi a často stáli na čele koaličných vlád. Cirkev sa tak presadzuje na medzinárodnej scéne v rôznych rovinách – politickej, kde čelí komunizmu, sociálnej, kde vystupuje proti biede, a náboženskej, kde sa angažuje v ekumenickom diele. Možno by sme mohli uviesť aj ďalšie historické medzníky, aby sme vysvetlili chronológiu tohto proroctva. Nech sú však výpočty a dátumy akékoľvek, posolstvo zostáva rovnaké.

Vpád kobyliek na cirkevné nebo sa musí chápať ako súd. Ide o zásah proti utláčateľovi. Toto poučenie vyplýva už zo samotného obrazu kobyliek, ktoré Biblia predstavuje ako nástroj súdu. Význam má aj trvanie piatich mesiacov, časový úsek spätý s príbehom potopy, teda s prvým súdom v dejinách ľudstva (1 Moj 7,24).

Šiesta trúba odpovedá na krik z piatej pečate. Na hlasy volajúce spod oltára (Zj 6,10) zaznie odpoveď, ktorá uvoľňuje štyroch anjelov nad Eufratom (Zj 9,13–14). Udalosť, ktorú prorok vidí, sa znovu chápe ako opatrenie proti utláčateľovi, ktorý je priamo spojený s Babylonom. Naznačuje to samotná zmienka o Eufrate, rieke neoddeliteľne spojenej s pádom Babylona.

„Zlaté, strieborné, meden é, kamenné a drevené modly“ (Zj 9,20) pripomínajú babylonskú modloslužbu, podobne ako ju opisuje prorok Daniel tesne pred zničením Babylona (Dan 5,23). Výrazy „démoni“ (Zj 9,20) a „čarovanie“ (Zj 9,21) podľa proroka Izaiáša charakterizujú Babylon a urýchľujú jeho pád (Iz 47,12).

Predchádzajúca trúba predpovedala nástup moci, ktorej pyšné a domýšľavé myslenie nieslo babylonské znaky. Kobylky, ktoré vyšli z priepasti a mali chvosty ako škorpióny, sa postavili proti jej posolstvu. Prorok túto hrozbu vykresľuje obrazom jazdeckej armády, ktorá sa „rúti do boja“ (Zj 9,9). Ide o tú istú armádu, ktorú opisuje šiesta trúba. Aj tam sú jazdci charakterizovaní mocou sústredenou v chvostoch (Zj 9,19; porov. 9,10).

Šiesta trúba tak nadväzuje na proces započatý počas piatej trúby, no dramatickosť zápasu sa stupňuje. Babylonský nepriateľ nadobúda ešte hrozivejšiu podobu. Kone piatej trúby mali zuby leva, teraz majú celú hlavu ako lev (Zj 9,17). Zatiaľ čo predtým bola smrteľná moc sústredená v chvoste, teraz sa objavuje aj v tlame (Zj 9,19). Panciere z piatej trúby boli zo železa (Zj 9,9), teraz sú opísané ako ohnivé (Zj 9,17).

Kobylky – škorpióny z piatej trúby zraňovali, ale neusmrcovali (Zj 9,5). Jazdci šiestej trúby však zabíjajú (Zj 9,18). Dym z piatej trúby (Zj 9,2) je teraz sprevádzaný ohňom a sírou (Zj 9,18). Rastie aj počet nepriateľov. Prorok je tým ohromený natoľko, že používa superlatív „miriady miriád“ (Zj 9,16). Grécke slovo myrias, označujúce desaťtisíc, vyjadruje myšlienku nesmierneho množstva.

Tento výraz nachádzame už v blahorečení synov Betúelových, ktorí želajú Rebeke potomstvo „mnohých tisícov“ (1 Moj 24,60). Pripomína aj spev žien po Dávidovom víťazstve:

„Porazil Saul svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc“ 1 Sam 18:7

Tu je tento počet ešte zdvojnásobený – nielen 10 000 × 10 000, ale 2 × 10 000 × 10 000. Žiadne stretnutie armád v dejinách nebolo také vážne. Sila, ktorá vystupuje z priepasti svetskosti a antiklerikalizmu, nadobúda mimoriadnu mohutnosť.

Proti cirkvi a všetkému, čo súvisí s náboženstvom a vierou v Boha, sa stavia čoraz väčšie množstvo politických a filozofických prúdov, ktoré sa často navzájom popierajú. Od 19. storočia ideológie vyrastajúce z Francúzskej revolúcie, ako marxizmus, materializmus, evolucionizmus a racionalizmus, formujú spôsob myslenia až do súčasnosti.

Svetský a ateistický pohľad preniká do všetkých oblastí spoločnosti a postupne sa infiltruje aj do cirkevného prostredia, kde presadzuje predstavu pravdy, ktorá sa zaobíde bez Boha a legitimizuje sa výlučne kritickým rozumom a ľudským génom.

„V tom je jedna z najpozoruhodnejších irónií dejín. Cirkev, aby zaujala miesto Boha na zemi, spojila sa so svojím najsmrteľnejším nepriateľom vychádzajúcim zo samotného lona zeme, z priepasti, ktorá popiera Boha. Zjavenie teda potvrdzuje Danielovo videnie“

V 11. kapitole svojej knihy prorok predpovedá stret dvoch mocností. Jedna prichádza zo severu – Babylon – a zosobňuje ľudskú snahu posadiť sa na miesto Boha, čo charakterizovalo cirkevné dejiny. Druhá prichádza z juhu – Egypt – a zosobňuje svetské a ateistické hnutia, ktoré formovali Západ v modernistickom aj súčasnom období.

Zjavenie, rovnako ako kniha Daniel, poukazuje na Babylon aj Egypt. Babylon je naznačený už v piatej trúbe v obraze padlej hviezdy a v šiestej trúbe v symbolike Eufratu. Moc Egypta sa pripomína obrazmi rán. Kobylky, škorpióny, hady a tma sú motívy späté s Egyptom, najmä v jeho radikálnom popieraní Boha (2 Moj 5:2). Odkazy na vozy a kone ďalej zdôrazňujú egyptskú moc, ako ju pozná biblická tradícia.

Ide teda o rovnaké dejinné línie, ktoré oznamuje Daniel aj prorok Zjavovania. Paralela sa však nekončí len v symboloch. Podobne ako v Danielovi 11, aj tu sa predpovedá víťazstvo Babylona. Jazdci šiestej trúby zabíjajú len tretinu ľudí (Zj 9:18). Dve tretiny, zotrvávajúce vo vernosti modlám, prežijú bez pokánia. Potom sa o nepriateľovi už viac nehovorí, akoby bol pohltený babylonským vírom. Dejiny sa uzatvárajú splynutím Egypta s babylonskými silami (Dan 11:43).

„Dnes sotva môžeme tušiť, ako sa toto proroctvo naplní. Posledné udalosti však naznačujú jeho vyústenie. Pád marxizmu a zlyhanie racionalizmu po prvý raz v dejinách ukazujú, že kniha Daniel, rovnako ako Zjavenie, ukazujú správny smer. Tento proces sa neobmedzil len na kresťanstvo a Západ. Konflikt medzi silami Babylona a Egypta presahuje katolícku cirkev aj laické hnutia vzišlé z Francúzskej revolúcie“

Vplyv Francúzskej revolúcie prekročil náboženské aj politické hranice. Sekulárny duch, považovaný spočiatku za neškodný, prenikol do kresťanských spoločenstiev, ale aj do judaizmu a islámu, kde podnietil rovnaké humanistické a antiklerikálne vášne. V týchto tradičných náboženstvách sa postupne sformovalo nové hnutie.

Ako reakcia na kritický a racionalistický duch, odmietaný pre svoj západný a imperialistický pôvod, začal v židovskom aj moslimskom prostredí silnieť fundamentalistický a integristický prúd. Viac než kedykoľvek predtým majú ajattolláhovia a rabíni výrazný vplyv na osud svojich národov.

V moslimských krajinách, najmä v Iráne, Alžírsku a Egypte, rovnako ako v Izraeli, sa politika dostala do služieb náboženstva. Zatiaľ čo v kresťanskom prostredí vznikali svetské hnutia ako reakcia na náboženstvo, tu sa stal pravý opak. Náboženstvo sa presadilo ako reakcia na sekulárne prúdy. Rovnaký vývoj začíname pozorovať aj v západnom kresťanstve. Ako odpoveď na racionalistické, liberálne a svetské smery sa formujú fundamentalistické prúdy, ktoré hlásajú návrat ku koreňom a usilujú sa o prevzatie moci.

Najmä v Spojených štátoch si nová pravica dala za cieľ víťazstvo vo voľbách so zámerom vytvoriť „silno“ kresťanskú krajinu. Táto tendencia však rastie aj v Európe, vo Francúzsku, v Taliansku a v Nemecku. Množia sa skupiny novej, čoraz dynamickejšej pravice, ktoré volajú po nacionalistickej vláde. Tento vývoj sa historicky rozvinul v štyroch etapách:

• Cirkev najprv upevňuje svoju moc. Podobne ako stavitelia Babylonskej veže sa usiluje vystúpiť až k Bohu, aby ho zastúpila na zemi a presadila sa ako morálna a náboženská autorita nad každým svedomím.
• V 18. storočí, pod vplyvom Francúzskej revolúcie a ako reakcia na stav cirkevného systému, sa začínajú presadzovať humanistické a svetské myšlienky, ktoré sa v 19. storočí rozvinuli v marxistických, racionalistických, pozitivistických a evolucionistických filozofiách. Ide o symbolický útok Egypta proti Babylonu.
• Od 19. storočia až do začiatku 20. storočia sa svetský duch rozširuje aj do iných náboženských kultúr, paradoxne prostredníctvom kresťanských misií, ale aj cez kolonialistickú politiku vtedajších vlád.
• Po druhej svetovej vojne, pod tlakom hnutí nezávislosti a obnoveného nacionalizmu, a v pamäti na hrôzy vojny, sme svedkami návratu k tradičným a národným náboženským hodnotám. Ide o reakciu na racionalizmus a liberalizmus. Objavuje sa éra náboženských bestsellerov a evanjelizačných hviezd.

Dnes sa dostávame do štvrtej fázy tohto vývoja, ktorá zároveň ohlasuje piatu fázu. V nej sa oba tábory začínajú spájať v spoločnom úsilí zaujať miesto Boha, v duchu Babylona. Prvé symptómy sú už viditeľné. V samotnom jadre náboženského prebudenia rozpoznávame antropocentrický dôraz, typický pre svetské filozofické prúdy minulého storočia. Náboženstvo sa stáva čoraz viac „ľudským“. Imanentný boh „hlbín“ nahrádza transcendentného Boha Biblie, ktorý prichádza z výšin a často stojí proti ľudskej prirodzenosti.

Za túto neočakávanú zmenu vďačíme okrem iného popularite New Age, ktorého vplyv sa uplatňuje vo všetkých náboženstvách. Toto nové evanjelium, ktoré sa nezrieka toho starého, je hlásané osobnosťami kresťanskými aj nekresťanskými.

Teilhard de Chardin a po ňom ekoteológovia ako Thomas Berry oslavujú pravdu Matky Zeme. Evolúcia je vykladaná ako „posvätný proces“, v ktorom sa mal Boh vteliť do pulzovania prírody. Boh je tak chápaný ako prítomný všetko a všade. Odtiaľ je už len krok k presvedčeniu o spojení medzi božstvom a prírodou, medzi mŕtvymi a živými, čo sa rýchlo spojilo s predstavami o nesmrteľnosti duše a reinkarnácii. Paranormálne javy, astrológia a komunikácia so záhrobím nezažili nikdy taký rozmach.

Všetky tieto javy vychádzajú z rovnakého ducha. Boh Stvoriteľ z výšin ustupuje do úzadia, nahradený človekom a mocnosťami zdola. Zo svetskej strany našlo toto „hľadanie svätého kozmu“ zanieteného hovorcu v osobe Václava Havla. Vo svojej prednáške na americkej univerzite v Stanforde obhajoval myšlienku duchovnej dimenzie, ktorá by spojila kultúry a napokon celé ľudstvo. Táto výzva k „planetárnej demokracii“ nesie zreteľnú duchovnú spriaznenosť s ideálom marxistickej internacionály.

Po páde marxizmu a v atmosfére duchovnej obnovy však tento jazyk nadobúda nový význam. Humanistické a antropocentrické hodnoty sa tu spájajú s náboženskými hodnotami. Médiá, hudobné a filmové hviezdy túto vlnu posúvajú do popredia. Od Madonniných spevov k Márii a Ježišovi až po Lelouchove filmy, cez parfumy z esencií a bižutériu z krištáľu vzniká nová kultúra, naplnená všetkými prvkami apokalyptickej predpovede. Egypt a Babylon začínajú kráčať spolu.

Nie všetko je ešte dovŕšené. Cirkev a náboženstvá stále existujú a čelia svetskému aj ateistickému tlaku. Tieto znaky sú však dostatočné na to, aby odhalili jasnú tendenciu a umožnili rozpoznať dejiny, ktoré videli už proroci Biblie. Čoskoro budú Egypt aj Babylon tancovať v rovnakom rytme.

Videnie trúb smrti je pevne zakotvené v prorockej štruktúre knihy Zjavenie a prirodzene nadväzuje na výklad Knihy Zjavenie Jána, kde sa rozvíja súvislosť medzi pečaťami, trúbami a Božím súdom; silné prepojenie s obrazom svätyňovej služby a kadidlového oltára odkazuje na hlbší význam modlitieb Božieho ľudu, ktorý je vysvetlený v téme Svätostánok a jeho význam, pričom celý prorocký rámec zapadá do širšieho kontextu prorockých kníh, kde sa zjavuje Božie konanie v dejinách; trúby zároveň smerujú k vyvrcholeniu v podobe posledného súdu a zodpovednosti tých, čo ničia zem, čo je ústrednou témou sekcie posledné udalosti dejín.