Pohľady a interpretácie pekla

Stále viac evanjelikálnych teológov opúšťa tradičnú predstavu pekla ako večného trápenia a čoraz častejšie sa prikláňa k biblickému poňatiu konečného trestu. Peklo je podľa Písma realitou, no otázkou zostáva, aký je jeho skutočný charakter. Ide o miesto, kde zatvrdení hriešnici horia po celé veky a neustále prežívajú muky v pekelnom ohni, alebo o spravodlivý Boží zásah, pri ktorom Boh zničí hriech aj hriešnikov raz a navždy?

Cirkev po dlhé stáročia učila, že peklo je miestom večného trápenia. Kazatelia varovali svojich poslucháčov pred večnými ohňami a hrôzami zatratenia a tento obraz pekla bol hlboko zakorenený v tradičnej teológii. Dnes už takýto dôraz v kázňach počuť zriedkavo, dokonca ani u fundamentalistických kazateľov, ktorí teoreticky stále môžu v tento obraz veriť. Tento posun nie je výsledkom nepoctivosti, ale skôr ťažkosti uveriť v učenie plné napätia: ako môže byť Boh lásky a zároveň dopustiť, aby hriešnici trpeli večne v pekelnom ohni?

Práve tento teologický paradox priviedol mnohých odborníkov k novému skúmaniu biblického učenia o pekle a o konečnom treste. Kľúčovou otázkou je, či pekelný oheň znamená nekonečné trápenie, alebo definitívne zničenie. Biblické štúdie priniesli viacero moderných interpretácií a dve z nich si zaslúžia pozornosť, pretože sa snažia vykresliť peklo humánnejšie a zároveň v súlade s Božou spravodlivosťou.

Toto metaforické chápanie pekla súhlasí s tým, že ide o realitu večného trápenia, no namiesto fyzického utrpenia kladie dôraz na duševné utrpenie. Oheň tu nie je chápaný doslovne, ale ako symbol, pričom bolesť pramení najmä z oddelenia od Boha, nie z fyzického mučenia. Tento pohľad zastával aj známy kazateľ Billy Graham, keď povedal:

„Často som sa pýtal sám seba, či nie je peklom to, keď naše srdce túži po Bohu, aby s ním mohlo byť, oheň, ktorý nikdy nemôžeme uhasiť.“ Billy Graham

Táto interpretácia Billyho Grahama sa mnohým javí ako duchovne pôsobivá, no zároveň prehliada skutočnosť, že biblický opis ohňa nehovorí o plameňoch v ľudskom vnútri, ale opisuje miesto súdu, kde sú zlí napokon zničení. Podobný metaforický prístup podporuje aj teológ William Crockett, ktorý zastáva názor, že obrazy ohňa majú predovšetkým symbolický význam a nemajú byť chápané striktne doslovne.

„Peklo teda nemusí byť opisované ako pekelné plamene, podobné tým, ktoré šľahali z rozpálenej Nebúkadnesarovej pece. Môžeme iba povedať, že vzbúrení budú vyhnaní z Božej prítomnosti, bez akejkoľvek nádeje na návrat. Budú vyhnaní ako Adam a Eva, avšak tentoraz do ‚večnej noci‘, kde nikdy nebude radosť ani nádej.“

Problémom tohto poňatia pekla je, že sa snaží nahradiť fyzické trápenie duševným utrpením, no otázkou zostáva, či je večné duševné trápenie skutočne humánnejšie ako fyzické mučenie. Aj keby to tak bolo, zmiernenie bolesti v pekle nemení samotnú podstatu pekla, pretože stále zostáva miestom nekonečného trápenia. Problém nemožno vyriešiť tým, že peklo urobíme „humánnejším“ alebo ponúkneme miernejšiu, prijateľnejšiu verziu tradičnej predstavy, ktorá by sa mohla javiť ako znesiteľnejšia pre hriešnikov. Skutočné riešenie spočíva v pochopení pravej podstaty konečného trestu, ktorým – ako uvidíme – nie je večné trápenie, ale totálne a konečné zničenie.

Na radikálnejšiu revíziu učenia o pekle mali výrazný vplyv univerzalisti, ktorí obmedzujú peklo na dočasný stav odstupňovaných trestov, ktoré majú napokon viesť k spáse a večnému životu. Univerzalisti veria, že Boh privedie každú ľudskú bytosť k spáse, takže nikto nebude definitívne odsúdený k záhube alebo večnému trápeniu. Táto predstava univerzálnej spásy sa mnohým javí ako príťažlivá, pretože každý, kto zakúsil Božiu lásku, prirodzene túži vidieť svet zachránený.

Avšak ocenenie dobre mienených snáh univerzalizmu o vyzdvihnutie triumfu Božej lásky a o spochybnenie nebiblickej predstavy večného utrpenia nesmie zakryť skutočnosť, že táto doktrína skresľuje biblické učenie. Učenie o univerzálnej spáse nemôže byť pravdivé len preto, že večné utrpenie sa javí ako nespravodlivé. Skutočnosť, že Boží plán spasenia má univerzálny dosah, nesmie vytlačiť biblickú pravdu, že tí, ktorí túto ponuku spásy odmietnu, budú zatratení.

Hoci metaforické a univerzalistické poňatie pekla pôsobí ako úprimná snaha zmierniť predstavu večného trápenia, prehliada konkrétne biblické údaje a skresľuje pravdu o záverečnom treste pre hriešnikov. K rozumnému riešeniu tradičného poňatia pekla sa nedostaneme odstránením alebo oslabením bolesti, ale iba vtedy, keď prijmeme peklo také, aké ho predstavuje Písmo: ako záverečný trest a definitívne zničenie zlých.

„A bude po svojvôľníkovi… pretože jeho koncom je zahynutie.“ Žalm 37:10; Filipským 3:19

Viera v záverečné zničenie hriešnikov vychádza zo štyroch výrazných biblických myšlienok:

• smrť ako odplata za hriech
• biblické výrazy opisujúce zničenie hriešnikov
• morálne dôsledky večného trápenia
• vesmírne dôsledky večného trápenia

Smrť ako odplata za hriech je prvýkrát naznačená v základnom biblickom princípe, že trestom za hriech nie je večné trápenie, ale smrť.

„Duša, ktorá hreší, tá zomrie.“ „Mzdou hriechu je smrť.“ Ezechiel 18:4, 20; Rimanom 6:23

Táto smrť nie je prvou smrťou, ktorú zakúšajú všetci ľudia ako dôsledok Adamovho hriechu, ale ide o druhú smrť, o ktorej hovorí Písmo ako o konečnej a nezvratnej smrti, určenej pre zatvrdených hriešnikov. To znamená, že konečnou mzdou hriechu nie je večné trápenie, ale definitívna smrť. Biblia jasne učí, že smrť je zánik života, a keby sme nemali istotu vzkriesenia, smrť by bola absolútnym koncom ľudskej existencie. Zjavenie 20:14; 21:8; 1. Korinťanom 15:18

Avšak vďaka vzkrieseniu smrť nie je koncom života, ale iba dočasným spánkom. Hriešnici, ktorí zakúsia druhú smrť, už nebudú vzkriesení, pretože budú zničení v horiacej jazere. To bude konečné zničenie, nie pokračovanie vedomého utrpenia. Zjavenie 20:14

Ďalším silným dôvodom pre vieru v zničenie hriešnikov pri záverečnom súde sú samotné výrazy, ktoré Biblia používa na opis konca bezbožných. Podľa Basila Atkinsona Písmo používa viac než dvadsaťpäť rôznych podstatných mien a slovies, aby opísalo tento koniec. Mnohé žalmy hovoria o záverečnom zničení hriešnikov pomocou tvrdých a jednoznačných obrazov. Žalm 1; 2; 11; 34; 58; 69; 145

V Žalme 37 čítame, že svevolníci „uvadnú rýchlo ako tráva“, „budú vymetení a bude po svevolníkovi“, „zhynú a rozplynú sa ako dym“ a že „vzbury budú do jedného vyhladené“. Žalm 1 stavia do ostrého protikladu cestu spravodlivých a cestu svevolníkov, o ktorých hovorí, že na súde neobstoja, sú ako plevy hnané vetrom a ich cesta vedie do záhuby.

„Všetkých, ktorí Ho milujú, Hospodin ochraňuje, ale všetkých svevolníkov vyhladí.“ Žalm 145:20

Tieto výroky o konečnom zničení svevolníkov sú v úplnom súlade s učením celého Písma. Proroci opakovane hovoria o eschatologickom dni Hospodinovom ako o dni konečného súdu nad bezbožnými. Izaiáš prorokuje, že skaza neverných a hriešnikov bude rovnaká a tí, ktorí opustili Hospodina, zahynú. Podobné obrazy nachádzame aj u Sofoniáša a Ozeáša. Izaiáš 1:28; Sofoniáš 1:15–18; Ozeáš 13:3

Záverečné knihy Starého zákona ukazujú ostrý kontrast medzi osudom veriacich a neveriacich. Tým, ktorí sa boja Hospodina, vyjde slnko spravodlivosti, no nad bezbožnými deň Hospodinov zhorí tak, že po nich nezostane koreň ani vetva. Rovnaký jazyk používa aj Nový zákon, keď hovorí o konečnom konci svevolníkov. Malachiáš 3:19–20

Ježiš prirovnáva úplné zničenie hriešnikov ku kúkoľu spálenému ohňom, ku zlým rybám vyhodeným preč, ku rastlinám vytrhnutým s koreňom, ku neplodným stromom vyrúbaným, ku uschnutým ratolestiam spáleným, k neverným vinárom zahubeným, k zlému služobníkovi vyhnanému, k ľuďom zahubeným potopou, k obyvateľom Sodomy a Gomory zničeným ohňom a k vzbúrencov, ktorí sú pri príchode pána zabití. Matúš 13; 15; 24; Lukáš 13; 17; 19; Ján 15

Všetky tieto ilustrácie opisujú obrazným spôsobom konečné zničenie hriešnikov. Rozdiel medzi osudom spasených a stratených je rozdielom medzi životom a zničením. Tí, ktorí citujú Ježišove slová o pekle alebo pekelnom ohni (gehenna), aby tým podporili učenie o večnom trápení, prehliadajú jednu zásadnú skutočnosť. John Stott k tomu poznamenáva:

„Tento oheň je označený ako ‚večný‘ a ‚neuhasiteľný‘, ale bolo by zvláštne, keby nedokázal zničiť to, čo je do neho uvrhnuté. My počítame s opakom: bude to navždy zničené, nie navždy trápené. Veď sa hovorí o dyme, ktorý vystupuje ‚na veky vekov‘, čo je dôkaz, že oheň vykonal svoje dielo.“ Zjavenie 14:11; 19:3

Kristov výrok o gehene nenaznačuje, že by peklo bolo miestom nekonečného utrpenia. To, čo je večné a neuhasiteľné, nie je trest, ale oheň, ktorý podobne ako v prípade Sodomy a Gomory úplne a nezvratne zničí bezbožných. Ježišove slová, že bezbožní „pôjdu do večného trestu, ale spravodliví do večného života“, sú často chápané ako dôkaz večného trápenia, no tento výklad zamieňa večný trest s večným trestaním.

Grécke slovo aiónios, prekladané ako „večný“, označuje predovšetkým trvalosť výsledku, nie nepretržité trvanie procesu. Vidíme to napríklad v prípade Sodomy a Gomory, o ktorých Písmo hovorí, že boli vystavené trestu večného ohňa, hoci samotný oheň dávno zhasol, no jeho následok je večný. Rovnaký princíp nachádzame aj v slovách apoštola Pavla:

„Ich trestom bude večná záhuba, ďaleko od Pána a od slávy jeho moci.“ 2. Tesaloničanom 1:9

Je zrejmé, že zničenie bezbožných nemôže byť nekonečným procesom, pretože nekonečné ničenie bez konca by nedávalo zmysel. Zničenie je večné svojím dôsledkom, nie neustálym priebehom. Jazyk Knihy Zjavenia je v tomto ohľade jednoznačný: predstavuje konečné víťazstvo Boha nad zlom, ktoré sa Mu postavilo.

Apoštol Ján opisuje, že diabol, šelma, falošný prorok, smrť, ríša mŕtvych a všetci bezbožní sú uvrhnutí do ohnivého jazera, ktoré Písmo nazýva druhou smrťou. Tento výraz používali už Židia na označenie konečnej a nevratnej smrti a nachádza sa aj v Targúmoch, aramejských parafrázach Starého zákona, napríklad v Izaiášovi.

„Ich trest bude v gehene, kde oheň horí po celý deň. Hľa, je to predo mnou zapísané: ‚Nedostane sa im oddych za života, ale budú potrestaní za svoje prestúpenia a ich telá pôjdu do druhej smrti.‘“

Pre spasených je vzkriesenie odmenou za druhý, hodnotnejší život, zatiaľ čo pre zatratených predstavuje odplatu druhej, definitívnej smrti. Tak ako už pre vykúpených neexistuje smrť, tak pre odsúdených už neexistuje život. Druhá smrť je teda smrťou konečnou a nevratnou. Vykladať tento pojem inak, napríklad ako večné vedomé trápenie alebo večné odlúčenie od Boha, znamená popierať biblickú definíciu smrti, ktorá predstavuje zánik života, nie jeho nekonečné udržiavanie v utrpení.

Tretím dôvodom pre vieru v definitívne zničenie bezbožných sú morálne dôsledky učenia o večnom trápení. Predstava, že Boh bez rozpakov mučí hriešnikov po celú večnosť, je nezlučiteľná s biblickým zjavením Boha ako nekonečnej lásky. Boh, ktorý by svojmu stvoreniu určil nekonečné mučenie bez ohľadu na mieru ich hriechov, nemôže byť tým milujúcim Otcom, ktorého nám zjavil Ježiš Kristus.

Má snáď Boh dve tváre? Je na jednej strane nekonečne milosrdný, a na druhej nenásytne krutý? Môže tak milovať hriešnikov, že pošle svojho Syna, aby ich zachránil, a zároveň ich tak nenávidieť, že im určí nekonečné trápenie bez konca? Môžeme úprimne chváliť Boha za Jeho dobrotu, ak by hriešnikov trápil po celú večnosť?

Morálne cítenie, ktoré Boh vložil do ľudského svedomia, nedokáže prijať krutého Boha, ktorý bez prestania trápi svoje stvorenie. Božia spravodlivosť nemôže vyžadovať večný trest večného trápenia pre bytosti, ktoré sú časovo obmedzené. Navyše by tu vznikol hlboký nepomer medzi hriechmi spáchanými v čase a trestom trvajúcim večnosť. John Stott sa preto oprávnene pýta:

„Nebolo by to enormné nepomerie medzi hriechmi, vedome spáchanými v čase, a vedomým trápením prežívaným po celú večnosť? Nechcem tým znižovať závažnosť hriechu ako vzbury proti Bohu, ale pýtam sa, či je ‚večné a vedomé trápenie‘ zlučiteľné s tým, ako nám Biblia predstavuje Božiu spravodlivosť.“ John Stott

Štvrtým a posledným dôvodom pre vieru v zničenie bezbožných je skutočnosť, že učenie o večnom trápení predpokladá večný vesmírny dualizmus. Koncept neba a pekla, šťastia a bolesti, dobra a zla, ktoré by paralelne existovali navždy, je v zásadnom rozpore s prorockou víziou novej zeme, kde zlo, bolesť ani smrť už nemajú žiadne miesto.

„…už nebude ani žiaľ, ani nárek, ani bolesť, lebo to, čo bolo, pominulo.“ Zjavenie 21:4

Je ťažké si predstaviť, ako by sa mohol zabudnúť nárek a bolesť, keby agónia a trýzeň zostali večnou súčasťou nového poriadku vecí. Prítomnosť miliónov trpiacich ľudí by nevyhnutne narušovala pokoj a šťastie nového sveta. Nové stvorenie by bolo nedokonalé už od prvého dňa, keby hriech a hriešnici zostali večnou realitou Božieho vesmíru. Zámerom plánu spasenia je konečné odstránenie prítomnosti hriechu aj hriešnikov z celého stvorenia. Až keď budú hriešnici, Satan a démoni úplne strávení v ohnivom jazere a zahynú druhou smrťou, možno povedať, že Kristov plán vykúpenia je definitívne dokončený.

Večné trápenie by aj naďalej vrhalo tieň na nové stvorenie a bránilo by plnej radosti a pokojnej existencii. Naša doba sa musí znovu učiť bázni pred Bohom, a práve preto je kázanie o súde a o večnom zničení také dôležité. Je nevyhnutné varovať tých, ktorí odmietajú Kristove princípy života a Božie opatrenia pre spásu, že zakúsia strašný súd a že ich „trestom bude večná záhuba“. 2. Tesaloničanom 1:9. Dôraz na rozdiel medzi večným životom a trvalým zničením je v biblickom posolstve kľúčový a neprehliadnuteľný.

Keď kazatelia správne pochopia biblické učenie o poslednom súde, budú schopní hovoriť s istotou a bez strachu, pretože túto pravdu môžu hlásať bez toho, aby líčili Boha ako kruté monštrum, a namiesto toho budú zjavovať Jeho spravodlivosť, svätosť a lásku.

Biblický pohľad na peklo úzko súvisí s otázkou Božej spravodlivosti a charakteru Boha lásky, preto prirodzene nadväzuje na širší tematický okruh tematika pekla, kde sa porovnáva tradičné učenie o večnom trápení s biblickým učením o konečnom treste. Eschatologický rámec dopĺňa aj sekcia smrť, vzkriesenie, nebo a peklo, ktorá ukazuje, že konečný súd smeruje k definitívnemu odstráneniu hriechu, nie k jeho večnému udržiavaniu. Pevným základom zostáva Biblia, ktorá predstavuje peklo ako spravodlivý Boží rozsudok vedúci k úplnému zničeniu zla, a nie ako nekonečné vedomé mučenie.