fbpx

Zeitgeist – rozbor filmu

Úvod

Po premietnutí filmu Zeitgeist som sa rozhodol napísať k nemu pár postrehov, pretože sa zdá, že sa jeho autorom podarilo ovplyvniť svojimi názormi veľkú časť svetovej i slovenskej verejnosti. V prvom rade chcem spomenúť, že nejde o klasický dokumentárny film, ale podľa záverečných titulkov autori zaradili svoje dielo medzi vzdelávacie/výchovné filmy, (educational film)…
Netvrdím a ani si neosobujem nárok, že moje postrehy budú reagovať na všetko čo vo filme odznelo.

Religionistika a konšpiračné teórie nie sú práve moja parketa a nikdy som si nemyslel, že budem niekedy písať podobný text. Všetko zmenil práve Zeitgeist. To čo tento film totiž servíruje divákom bol pre mňa veľmi „tuhý tabak“. Moje poznanie je v nikdy nekončiacom procese rozširovania a prehlbovania, takže sa môžem vyjadriť len k tomu o čom si myslím, že niečo viem. Pri písaní som sa po celý čas snažil vychádzať len z dostupných verejných zdrojov a „zdravého rozumu“…

Celý film je rozdelený do troch častí, ktoré síce hovoria každá o inej téme, ale v podstate sa snažia jedna druhú dopĺňať a autori urobili všetko preto, aby divák pochopil, že témy, ktoré vybrali, majú niečo spoločné. Či spolu naozaj súvisia, je už samozrejme iná otázka…

Prvá časť ma podtitul: „Najväčší príbeh, aký bol kedy vyrozprávaný“. Jej úvod obsahuje niekoľko osobných názorov ľudí súčasnosti i minulosti s ktorými sa autori filmu očividne stotožňujú a tieto názory v podstate tvoria motto minimálne prvej časti filmu. Prezentované názory hovoria všeobecne o náboženstve a tvoria akési dogmy/heslá, ktoré nie sú podrobované žiadnej kritike. Opačný názor vo filme nikdy nedostane priestor, čo je typické pre propagandistické, alebo ak chcete „výchovné“ filmy.

Tieto hodnotenia sú v podstate prezentované, ako „objektívne“ východiská celého projektu. Niektoré z nich, ako napríklad, že náboženské inštitúcie vznikli len na ovládnutie sveta a že náboženstvo je otroctvo, ktoré nemôže oslobodiť nikoho a ani reformovať svet (T.Paine), patria do bežnej slovnej zásoby ľudí bez náboženského vyznania… Posmešky typu, že Boh potrebuje akurát naše peniaze, dokonca veľa (miliardy) peňazí, patria k bežným iracionálnym výpadom krčmového typu. Veď iste aj tento film bol nakrútený bez finančných nákladov, kde všetko dostali zadarmo a nikto si nenárokoval mzdu za svoju prácu…:-)

Tieto „dogmy“ majú svoje konkrétne historické korene a vyjadrujú názory určitého filozofického prúdu, ktorý tento typ ľudí prirodzene oslovuje. Nie je to prúd jediný, aj keď dnes možno napohľad dominantný. Tak ako každá iná ideológia, sa aj tento snaží kompletne vysvetliť a popísať svet. Tí čo k tomuto názorovému prúdu nepatria a aj samotný film pripúšťa, že ich nie je málo, sú typickým spôsobom znevažovaní a nálepkovaní, ako menejcenní. Keby autorom išlo o vyvážený, objektívny pohľad na vec, iste by sa tu objavili aj názory z druhej strany. Lenže o nič také pri tvorbe filmu Zeitgeist očividne nešlo.

Autori a ich film majú na svet už vopred definovaný názor o ktorom si neskrývane myslia, že je jediný správny a ak ho divák s nimi náhodou nezdieľa, potom si ho, ak je „rozumný“, musí po prezretí filmu určite osvojiť…

II. Ježiš a Horus

V prvej časti sa na paškál dostalo kresťanstvo, ako údajná aplikácia všetkých spomínaných teoretických východísk/dogiem zo začiatku filmu. Pozrime sa teda na to, čo nám o ňom Zeitgeist (nem. Duch doby) hovorí:

Po úvodných frázach o tom, ako ľudia v staroveku oddávna uctievali slnko, prechádza film k tomu, že takýmto slnečným božstvom bol napr. v starom Egypte boh Horus. Jeho mýtický život vraj bol priamym predobrazom života Ježiša Krista, „mýtického“ zakladateľa kresťanstva a údajne všetky podstatné momenty boli iba odkopírované zo staroegyptských povestí o Horusovi…
Je to však naozaj tak?

Začítal som sa so záujmom do starých egyptských mýtov, aby som v nich našiel pravdu a objavil som síce veľmi zaujímavý, ale dosť odlišný príbeh od toho, ktorý nám rozprava film.

Horus bol synom dvoch významných egyptských božstiev, boha Osirisa a bohyne Isis. Títo bohovia boli súrodenci, pokrvní brat a sestra. Mali ešte ďalších dvoch súrodencov, brata Setha a sestru Nepthys. Medzi súrodencami vznikla veľká rivalita, pretože Seth žiarlil na svojho staršieho brata Osirisa, ktorý prevzal vládu na Egyptom. Sestra Isis bola v tomto zápase na Osirisovej strane. Sethovi sa však podarilo Osirisa zabiť vo vojne a jeho telo nechal napospas živlom hodené na brehu Nílu. (Plutarchova verzia mýtu hovorí o inej verzii jeho smrti). Sestra Isis sa to dozvedela, premenila sa na vtáka a po dlhom, zúfalom hľadaní našla jeho mŕtve telo. Podľa jednej verzie ho ovievala svojim perím až tak, že sa jeho nehybne údy začali pohybovať a ona vytiahla z neho jeho „esenciu“ s ktorou splodila ich syna Horusa. Iný hieroglyfický text vyslovene píše, že pomocou zaklínadiel sa Isis spojila s Osirisom a jeho semeno vstúpilo do nej, z čoho ona počala syna Horusa vo forme hviezdy Septet.
http://www.sacred-texts.com/egy/leg/leg08.htm
http://www.sacred-texts.com/egy/leg/leg40.htm

Nejaký konkrétny dátum jeho narodenia udáva jedine Plutarchova verzia legendy a to presne na 362 deň roka. Tým však nebol 25.december, ale buď 31.júl, alebo 28.august! Egyptský rok totiž nezačínal v zime 1.januára, ale uprostred leta!
http://www.cs.utk.edu/~mclennan/BA/FDOT.html

Dospelý Horusov život bol úplne venovaný boju so strýkom Sethom o dedičstvo (vládu nad Egyptom) a pomste za otcovu smrť. Jeden z titulov, ktoré Horus mal, bol „Ten ktorý pomstil otca“ , prípadne „obyvateľ hviezdy Septet“, či najtypickejší „Horus Dieťa“. Vojna o vládu nad Egyptom trvala veľmi dlho (80 rokov) a ani jedna zo strán sa nevyhýbala úskokom. Jedna z povestí napríklad hovorí o tom, ako sa pokúšal Seth poraziť/pokoriť Horusa zvedením k vzájomnému pohlavnému styku… Verilo sa totiž, že ten, ktorý inseminuje druhú osobu, získa nad ňou dominantné postavenie. Horus si toho bol vedomý a preto pri styku rukou medzi stehnami zachytil Sethovo semeno a hodil ho do rieky. On sám však postriekal vlastným semenom hlávkový šalát, ktorý bol obľúbeným Sethovým jedlom. Keď ho Seth zjedol, išli spolu pred súd bohov, aby sa rozhodlo, kto komu bude vládnuť. Keď bohovia „zavolali“ Sethovo semeno, ozvalo sa z rieky, keď však „zavolali“ Horusovo, to sa ozvalo zo Sethových útrob. Horus teda zvíťazil. Ďalšia podobná story hovorí o pretekoch na člnoch, ktoré Horus nad Sethom vyhral takisto pomocou úskoku.
http://en.wikipedia.org/wiki/Horus

Koniec rodinného zápasu popisujú staroegyptské texty rôzne. Podľa jednej verzie Horus Setha zabil, podľa inej ich vzájomný spor rozsúdil až výrok kolégia egyptských bohov, ktorý pririekol dedičnú vládu nad Egyptom Horusovi a Setha odsúdil k večnej službe mŕtvemu Osirisovi, ktorého mal naveky v podsvetí nosiť na chrbte.
http://www.sacred-texts.com/egy/rtae/rtae05.htm

Kde tu však nájsť nejaké styčné body s biblickým príbehom o Ježišovi?

-Horus sa vraj narodil zázračným spôsobom z panny Isis (tvrdí Zeitgeist):

Na rozdiel od Ježiša však jeho matka nebola obyčajný človek, ale bohyňa, jej syn Horus bol plodom incestu s vlastným bratom a čo treba zdôrazniť, počatie bolo dielom jej rúk a iniciatívy, pretože jej brat Osiris bol v tom čase už mŕtvy (čo teda zaváňa čistou nekrofíliou). Navyše mechanizmus počatia je popísaný pomerne biologicky, čiže po počatí samozrejme nezostala pannou (ak ňou predtým vôbec bola, keďže staré texty o tom mlčia)…

Oproti tomu Ježišovo počatie popisuje Evanjelium podľa Lukáša 1:26 takto:

“ V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné .“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel. “

-Obe deti sa museli po narodení skrývať v Egypte (tvrdí Zeitgeist)…

Každé z nich však pred niekým iným. Horusa skrývala matka Isis pred jeho žiarlivým strýkom Sethom, vrahom jeho otca Osirisa, kým Mária skrývala Ježiša pred cudzím vládcom, kráľom Herodesom, ktorý sa rovnako ako Seth obával o svoj trón. Ježiš sa však s Herodesom nikdy nestretol vo vzájomnom zápase, jednoducho rodičia v Egypte počkali kým Herodes sám umrie.

-Obaja zomreli a boli vzkriesení (tvrdí Zeitgeist)…

Horus patrí do panteónu starovekých božstiev, ktoré mytológia spája so smrťou a vzkriesením. Nikdy však nebol odsúdený na smrť ľuďmi a ukrižovaný a neležal ani deň v hrobe. Musel čeliť smrti ešte ako malé dieťa, pretože Seth sa dozvedel kde sa skrýva a poslal k nemu škorpióna menom Uhat, ktorý dieťa v neprítomnosti matky bodol a usmrtil. Keď sa Isis vrátila a našla ho mŕtveho, spustila taký nárek, že to vzbudilo záujem ľudí i bohov. Jeden z bohov, Thoth, k nej prišiel, aby ju utešil a keď videl jej zúfalstvo, pomocou mocných zaklínadiel spôsobil, že z chlapca jed vyšiel a on ožil. Od tých čias bol Horus pod ochranou všetkých egyptských bohov, vrátane toho najvyššieho (slnečného boha Ra), ktorí sa zaviazali, že sa mu už nikdy nič podobné nestane. A veru smrť už Horusovi nikdy neskrížila cestu…
http://www.sacred-texts.com/egy/leg/leg11.htm

Aký úplne odlišný je však Ježišov príbeh…

Lk 23-33
„Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“

Lk 23-44
„Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol.“

Lk 23-55
„Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek z judejského mesta Arimatey, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi a očakával Božie kráľovstvo, zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal. Bol Prípravný deň a už sa začínala sobota. Odprevádzali ho ženy, ktoré s ním prišli z Galiley. Pozreli si hrob aj to, ako uložili jeho telo. Potom sa vrátili domov a pripravili si voňavé oleje a masti. Ale v sobotu zachovali podľa prikázania pokoj.“

Lk 24-1
„V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: »Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.«“ Tu sa rozpamätali na jeho slová, vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im. No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo.“

Ježiš teda nenašiel žiadneho zástancu, bol odsúdený a popravený na kríži ako zločinec, ibaže na tretí deň po svojej smrti sám zo svojej moci vstal z mŕtvych. Niet tu ani zmienky o tom, že by mu niekto pomáhal svojimi zaklínadlami a zachraňoval ho…

Navyše ten najpodstatnejší rozdiel spočíva v samotnom zmysle smrti a vzkriesenia. Kým u Horusa išlo o nepríjemné nešťastie/nehodu v dlhodobom zápase so strýkom bez akéhokoľvek spasiteľského kontextu, u Ježiša išlo o vedomú, dobrovoľnú obeť, ktorú priniesol za záchranu/spásu ľudí. Súvis medzi nimi teda nie je absolútne žiadny.

-Obaja boli považovaní za záchrancov-spasiteľov (tvrdí Zeitgeist)…

V tomto bode akákoľvek teoretická podobnosť medzi ich osudmi, hoci sa už ukázala ako iluzórna, naozaj končí. Horus, pomstiteľ smrti svojho božského otca Osirisa nabral spasiteľské črty až v neskoršom období egyptskej histórie, keď absorboval úlohu dovtedy pripisovanú lokálnemu božstvu Shedovi, ktorý bol zobrazovaný, ako mladý princ premáhajúci hady, levy a krokodíly. Horus sa etabloval skôr ako ochranca pred nešťastím (zlým osudom) a jeho obraz fungoval, ako ochranný amulet. Pojem spasiteľ v židovsko-kresťanskom zmysle egyptské náboženstvo nepoznalo. Oproti tomu Ježiš vystupoval ako Spasiteľ od začiatku. Jeho slová a činy boli zamerané na jediný cieľ, spásu a záchranu ľudí. V čom mala tato spása spočívať, osvetľujú nasledujúce úryvky z Nového zákona…

Jn 7-11
“Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“

Jn 7-17
“Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“

Jn 17-1
„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Jn 18-33
“Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa ho: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“

Mt 26-26
„Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“

Nejedná sa teda v Ježišovom prípade o nastolenie akejsi spravodlivosti v zmysle rodinnej vendetty o akú sa celý život snažil Horus, ani o ochranu pred nešťastím, chorobou či nebezpečenstvom, ktorú predstavoval Horus/Shed, ako nejaký talizman. Ježišovo poslanie, tak ako ho predstavujú originálne staroveké texty, spočívalo v sprostredkovaní večného života tým, ktorí v neho uveria a vo vedomom obetovaní vlastného života, aby tým čo sa odvolajú na jeho čin, mohlo byť odpustené, resp. aby mohlo byť zničené zlo (hriech), ktoré spôsobili.

Neznamená to, že zlo, ktoré človek spôsobí, je Ježišovou obeťou bagatelizované. Zlo zostáva zlom stále. Ježišova dobrovoľná obeť však ustanovila a spečatila tzv. Novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi a umožnila človeku očistenie/oslobodenie od zla, ktoré je v ňom, pretože odpustenie mu dáva novú šancu začať lepšie. Odpustenie predstavuje koncept vďaka ktorému, môžeme prekonať samých seba…

Bez možnosti odpustenia zostáva človeku iba odsúdenie, či už Bohom, alebo ľuďmi. Ježišove odpustenie prináša alternatívu, že je možné aj to zlé pretvoriť na dobré. Prináša teda zo sebou nádej pre všetkých. Ježiš však neostal len pri odpustení medzi Bohom a ľuďmi. On svojich stúpencov učil, že rovnako ako Boh, aj oni musia byť ochotní odpustiť ľuďom ak vidia, že hriešnik sa úprimne kajá a chce odčiniť zlo ktoré spáchal. Niečo také bolo úplne novátorské, pretože dovtedy sa chyby neodpúšťali. Platilo „oko za oko, zub za zub“.

Ten kto prekročil zákon, či už náboženský, alebo svetský, podliehal tvrdému trestu či pomste a nebolo pre neho záchrany. Niečo z tejto nemilosrdnej spravodlivosti prežíva aj dnes v primitívnych spoločnostiach vo forme krvnej pomsty. Keďže však oplácanie zlého zlým generuje len ďalšie zlo, jediným spôsobom, ako prerušiť tento neúprosný kolobeh je práve milosrdné odpustenie. Zvlášť keď si dobre uvedomujeme, že všetci občas zlyhávame.

To je niečo, čo v Horusovom príbehu úplne absentuje. Ježišovo náboženské posolstvo však obsahuje oveľa viac vrstiev než som zatiaľ načrtol. Titul „Baránok Boží“, ktorý prislúcha v náboženských dejinách iba Ježišovi, obsahuje v sebe hlbokú židovskú symboliku. Baránok bol u starozákonných Židov najuznávanejším obetným zvieraťom. Už Abrahám obetoval Bohu na improvizovanom oltári baránka namiesto svojho syna Izáka.

Na židovský sviatok Pesach bolo podľa Biblie ustanovené, aby Židia jedli pečeného baránka a jeho krvou v Egypte označili svoje domy. A práve v predvečer židovského Pesachu Ježiš obetoval Bohu svoj život, ako takýto „obetný baránok“ na ďalšom improvizovanom oltári, ktorým bol popravčí kríž, aby „Izák“ (človek) zostal žiť.

Čo sa týka Horusa, ten nebol nikdy napriek tvrdeniam filmu Zeitgeist pokrstený, nemal žiadnych učeníkov (nemal ani žiadne učenie, veď bol bojovník), nikdy nebol ukrižovaný, lebo taký trest v Egypte nepoznali a nevstal po troch dňoch z mŕtvych. Nikde som nenašiel ani zmienku o nejakých troch mudrcoch, ktorý by sa mu niekedy poklonili.

Horusovým znamením bolo Oko o ktoré podľa legendy prišiel v zápase zo Sethom, to Oko bolo znakom obete jeho synovskej lásky, ktorú priniesol v snahe pomstiť otca. Horusovo Oko bolo znakom, ktorý sa maľoval v pyramídach, domoch či lodiach na ochranu pred zlom. Horus ako vládca Egypta bol prirodzeným ochrancom faraónov a patrónom egyptského štátu. Jeho prvou podobizňou bol Sokol.

Ježišovým znamením však bol od začiatku kríž, ako nástroj jeho umučenia a smrti, no zároveň nástroj spásy, pretože na ňom priniesol obeť, ktorá ľuďom dáva možnosť večného života a očistenia od zla. Horus priniesol život len svojmu otcovi Osirisovi, ktorý sa stal vládcom egyptského podsvetia a verilo sa, že rovnako zabezpečí život aj zosnulým kráľom/faraónom na druhom svete. Všetci, ktorí v Egypte túžili po vzkriesení, a šťastnom živote po smrti, mali Horusa a Osirisa vo veľkej úcte. Horus nikdy nemal prívlastok Baránok Boží, alebo Dobrý pastier hoci to Zeitgeist tvrdí. Skôr v starých legendách nájdeme mená, ako Horus Starší, Mladší, Dieťa, Veľký, Pomstiteľ, atď…

Je teda možné na základe vyššie uvedeného vyhlásiť, že egyptský boh Horus bol priamou predlohou života Ježiša Krista? Ja si myslím, že určite nie…

III. Ježiš a Attis

Ďalším údajným mýtickým predobrazom Ježiša Krista bol vraj istý Attis, ktorého kult sa v Stredomorí rozšíril pôvodne z Malej Ázie, presnejšie z oblasti Frýgie (dnes Turecko). Zeitgeist tvrdí, že Attis sa narodil 25.12. panne Nane, bol ukrižovaný ako Kristus a za tri dni údajne vstal z mŕtvych. Verejná encyklopédia však rozpráva iný príbeh. Podľa starogréckeho autora Pausania (2.stor n.l.) Attis vzišiel s náhodného spojenia miestneho démona Agdistisa a Nany, dcéry riečneho boha Sangaria.

Agdistis bol niečo ako hermafrodit (muž i žena v jednom) a olympskí bohovia sa ho obávali. Odsekli mu teda mužský orgán a odhodili ho. Na mieste kde dopadol, vyrástol z neho mandľovník. Nana, ktorá išla raz okolo, odtrhla z neho jednu mandľu a položila si ju do lona. Mandľa náhle zmizla a ona otehotnela. Keď sa Attis narodil, Nana ho opustila a miesto nej sa o neho staral nejaký cap. Keď chlapec vyrástol, bol veľmi pekný, dlhovlasý. Zaľúbil sa do neho jeden z jeho vlastných rodičov, démon Agdistis, u ktorého po kastrácii prevážil ženský prvok a vystupoval odvtedy pod menom Kybelé.

Kybelé bola známa a dlho uctievaná v Malej Ázii, ako bohyňa Matka, zbožštená zem, resp. personifikovaný vrch pri meste Pessinos. Nevlastní rodičia však vybrali Attisovi inú nevestu. Mala sa ňou stať dcéra pessinského kráľa. V deň svadby, počas svadobnej piesne sa na mieste zjavila Kybelé/Agdistis v celej svojej božskej moci a mladý Attis z toho na mieste zošalel a sám sa vykastroval. Kybelé však následne oľutovala svoj čin a prihovorila sa u Dia, aby Attisovo mŕtve telo nikdy nezhnilo a nerozpadlo sa. Attisov „príklad“ bol neskôr základom kultu tzv. Korybantov, eunuchov, ktorí sa zasvätili bohyni Kybelé.
http://en.wikipedia.org/wiki/Attis

Je v tejto divokej story niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo Ježišov príbeh? Sotva…

IV. Ježiš a Krišna

Ďalším vzorom pre zrod Ježišovho „mýtu“, mal byť vraj indický boh Krišna. Podľa autorov filmu sa narodil panne Devákí a hviezda na východe vraj oznamovala jeho príchod. Jeho učeníci vraj robili zázraky a po smrti vstal údajne z mŕtvych…
Skutočne?

Podľa staroindických eposov bol Krišna ôsmym synom Vásudévu a jeho druhej manželky, princeznej Devákí…(panna po 7 deťoch?) Narodil sa tajne vo väzení, kde jeho rodičov držal zlý uzurpátor, kráľ Kamsa, ktorý sa vlády v kráľovstve Mathura zmocnil násilím, keď zvrhol predošlého panovníka Ugrasénu. Podľa proroctva mal syn jeho príbuznej, princeznej Devákí raz zabiť jeho samého. Preto Kamsa držal oboch pod dozorom a každé dieťa, ktoré sa im tam narodilo dal zabiť.

Takto skončilo prvých 6 detí väzneného páru, siedme dieťa (syn Balarama) sa podarilo zachrániť tak, že ho vo svojej maternici donosila prvá manželka Vásudévu, princezná Rohini. Ôsmym synom bol Krišna, ktorý bol podľa Bhagavata Purány údajne počatý „mentálnym prenosom“ z mysle Vásudévu do maternice Devákí…(neviem prečo takto, keď predtým to robili prirodzene). Žiadna „hviezda na východe“ neoznamovala nikomu jeho narodenie.

Aby sa chlapec zachránil pred istou smrťou, rodičia ho dali tajne vyniesť z cely a zverili ho na výchovu istým chovateľom dobytka vo Vrindavane. Tam sa vyznamenal na jednej strane, ako mazaný zlodej a lapaj a na druhej strane, ako nepremožiteľný bojovník proti démonom a vrahom, ktorých Kamsa vysielal, aby ho zabili. Urobil aj niekoľko bizarných zázrakov, aby sa preslávil a ochránil ľudí z Vrindavany (medzi ktorými vyrástol) pred rôznymi nebezpečenstvami.

Podstatné však bolo, že na konci všetkého sa vyplnilo staré proroctvo a on zabil nenávideného Kamsu a na uvoľnený trón Mathury znova vrátil pôvodného kráľa Ugrasénu. Počas svojho života na dvore zažil ešte všeličo, ale jeho záver bol neveselý. V bratovražednom boji počas slávnosti bola vyhladená skoro celá jeho rodina a i jeho starší brat Balarama vidiac tú spúšť pomocou jógy spáchal samovraždu. Krišna sa potom utiahol do lesa, kde si sadol pod strom a zotrval v meditácii.

Podľa jednej verzie odtiaľ vystúpil na nebesia (teda nikdy nezomrel), kým podľa druhej ho zabil omylom vystrelený šíp lovca naháňajúceho jelene…(čiže zomrel a vystúpil až potom do neba).
http://en.wikipedia.org/wiki/Krishna

Mohol byť teda vzorom pre autorov Biblie? Veru sotva…

V. Ježiš a Dionýzos

Ďalším z údajných vzorov bol vraj grécky boh Dionýzos, ktorý sa mal narodiť 25.12. panne, bol vraj cestujúci učiteľ, menil vodu na víno a po smrti vraj vstal z mŕtvych… Nazývali ho údajne Kráľ kráľov, Alfa a Omega, boží syn, atď. A ako to teda bolo?

Dionýzovým otcom bol najvyšší boh gréckeho panteónu Zeus, ktorý bol notoricky neverný svojej božskej manželke Hére a vyhľadával sexuálne dobrodružstvá s inými bohyňami aj ľuďmi. V tomto prípade mu padla do oka Semelé, dcéra kráľa Kadma z Théb. Semelé s ním otehotnela a pritom vôbec nevedela kto je skutočne otcom dieťaťa, pretože Zeus na tieto príležitosti využíval ľudskú podobu a vystupoval inkognito. Dionýzova matka teda rozhodne nebola panna! Diova manželka Héra sa to však aj tak dozvedela (ako vždy) a rozhodla sa im obom pomstiť.

Presvedčila Semelé, aby svojho milenca donútila odhaliť jeho pravú identitu, lebo ju vraj klame. Zeus sa bránil, ale nakoniec súhlasil. Ukázal sa Semelé v celej svojej moci, čo však bolo pre smrteľníka nezlučiteľné so životom. A zvedavá Semelé to ani neprežila. Zeus však zachránil z nej svojho ešte nenarodeného syna Dionýza, umiestnil ho v stehne (najstarší typ inkubátora) a keď bol chlapec dosť veľký aby prežil, zveril ho do výchovy bohu Hermovi, alebo podľa inej verzie nymfám (vílam).

Museli ho vychovávať ako dievča, aby ho žiarlivá Héra nenašla. Keď vyrástol na atraktívneho mladíka, objavil tajomstvo výroby vína. Lenže Héra ho našla a pripravila o rozum, takže sa bezcieľne túlal po svete. Vo Frýgii ho však vyliečila miestna bohyňa Kybelé (o ktorej sme už počuli) a on odvtedy chodil po svete a učil ľudí dorábať víno…(cestujúci učiteľ). Prežil veľmi dobrodružný život, plný mileneckých vzťahov s mužmi i ženami a ďalekých ciest.

Tomu kto si ho ctil sa odmenil rôznymi dobrodeniami, tomu kto si ho nevážil, lebo navonok bol ako človek, sa vždy kruto pomstil. Takí ľudia väčšinou skončili hroznou smrťou. Ako boh vína, šialenstva, pitia a divokosti, založil skupinu svojich nasledovníčok (bakchantiek), ktorých orgie boli povestné v celom Stredomorí.

Tajné stretnutia jeho uctievačov musel dokonca zakázať samotný rímsky Senát v r.186 pred n.l. v obavách z narušenia verejného poriadku a politického systému. Dionýzos, ako syn najvyššieho boha Dia (Zeus) podľa tejto verzie nikdy neokúsil skutočnú smrť hoci bol párkrát v podsvetí, aby odtiaľ vyslobodil niekoľko ľudí, medzi nimi i svoju matku Semelé. Existuje však aj iná verzia príbehu (tzv. krétska), ktorá hovorí, že bol synom Dia a bohyne Persephony a keď bol dieťa, poslala Héra bájnych Titanov, aby ho roztrhali na kusy.

Tým sa to temer aj podarilo a jeho telo už mali skoro zjedené, keď jeho otec Zeus zachránil aspoň srdce z ktorého syna obnovil – znovuzrodil vložením do maternice Semelé. Takže by sa dalo povedať, že ho „vzkriesil“. Opäť bol teda potrebný zásah niekoho iného, ako v prípade Horusa, či Attisa…

Týchto par mýtických udalostí (božský otec, vzťah k vínu, znovuzrodenie po roztrhaní Titanmi) však stačilo „znalým“ autorom Zeitgeistu, aby ho zaradili po boku Ježiša Krista…
Dionýzovi navyše nikdy neboli pripisované tituly, aké spomína Zeitgeist. Bol svojimi ctiteľmi oslovovaný, ako Vládca, Pán, Darca nemiešaného vína, Osloboditeľ, S guľami, Divý, Falošný, Úplne skrytý… Teda žiadny Kráľ kráľov, Alfa a Omega, alebo dokonca Jediný boží syn (veď Zeus mal synov kopec)…
http://en.wikipedia.org/wiki/Dionysus

Skutočne je teda Dionýzov život obrazom Krista? Ani náhodou…

VI. Ježiš a Mithra

Ďalším údajným pravzorom mal byť staroveký boh Mithra… Narodil sa vrah panne, 25.12., mal vraj 12 učeníkov a robil zázraky. Tri dni vraj ležal po smrti v hrobe a potom vstal z mŕtvych. Jeho sviatok sa slávil v nedeľu…(tvrdí Zeitgeist). Aká je skutočnosť?

Je šokujúce, ako málo sa o tomto kulte naozaj vie a aké ďalekosiahle závery z toho dokážu niektorí napriek tomu vyvodiť. Mithraizmus je jedno z najmenej prebádaných náboženstiev Stredomoria o ktorom sa zachovalo minimum spoľahlivých sprav. Nezachovali sa žiadne „sväté“ knihy, ktoré by opisovali základné články tejto viery, ani žiadny komplexný mýtus, ako v prípade božstiev spomínaných v predošlých kapitolách. Všetko čo o tomto kulte vieme, sa dá vyjadriť pár vetami.

Mithra sa v prvom rade zrodil zo skaly a nie z človeka (nieto ešte z panny). Podľa obrazov na kamenných reliéfoch medzi jeho záslužné činy patrilo rituálne zabitie Býka, nad ktorého telom usporiadal oslavný tanec. K nemu sa pridalo aj Slnko, ktoré sa víťazovi nad Býkom, Mithrovi najprv pokorilo (Slnko tam pred ním kľačí) a potom došlo k akejsi dohode, alebo zmiereniu, keďže si na starých reliéfoch podávajú ruky. Spoločná hostina Mithru a Slnka dala základ podávaniu rituálneho jedla počas tajných mithraistických obradov.

V každom prípade sa však nikde nepíše, že by sa Mithra narodil z panny, alebo žeby sa vôbec narodil 25.12., pretože všetky stopy skôr ukazujú, že mal sviatky počas letného slnovratu, nie zimného. A absolútne niet dôkazu, že by mal nejakých „učeníkov“ a že by niekedy tri dni ležal v hrobe a nebodaj potom vstal z mŕtvych…

V záznamoch existujú tri božstvá s menom Mitra, Mithra a Mithras o ktorých vzájomnom prepojení sa vedú medzi odborníkmi spory, ale pre žiadne z týchto božstiev neplatia tézy podávané filmom Zeitgeist.
http://en.wikipedia.org/wiki/Mithras

Mohol byt teda Mitra, Mithra či Mithras predobrazom Ježiša Krista? Ani náhodou!

Zeitgeist nám teda predstavil zaujímavé defilé svetových mýtov o rôznych božstvách, ktoré spájajú niektoré spoločné črty. Vo väčšine prípadov ide o normálne (sexuálne) splodených bohov, ktorí prešli nejakým spôsobom smrťou a po nej sa stali nesmrteľnými. Ako však bolo vidieť, ani jedného z nich nemožno dať automaticky za vzor Ježiša Krista, či už ide o priebeh deja, ale hlavne čo sa týka samotného zmyslu zrodenia či smrti.

Drvivá väčšina z týchto „vzorov“ sa nenarodila z panny, nikto nebol ukrižovaný, ani pochovaný 3 dni, nikto nevstal z mŕtvych vlastnou „silou“ a obeta/spása, ako zmysel ich smrti sa určite neobjavila ani v jednom prípade. Pre každého z nich bola smrť obyčajným životným nešťastím s čisto ľudskými črtami, z ktorého sa potom za pomoci iných dostali. Rozdielov je teda oveľa viac než podobností… Škoda, že film o tom nemá záujem hovoriť pravdu….

VII. Ježiš a Vianoce

Je poučné sledovať, ako sa autori Zeitgeistu usilovne snažili manipuláciou faktov ľudí zmiasť a ohlúpnuť. Jedným z najviditeľnejších prípadov je podanie informácie o samotnom údajnom dátume Ježišovho narodenia. Podľa Zeitgeistu Biblia o jeho narodení hovorí „astrologickým“ jazykom. Ježiš sa narodil 25.12. vraj preto, lebo hviezda Sírius sa v ten deň zoradí s tromi najjasnejšími hviezdami súhvezdia Orión do jednej priamky a spolu vraj ukazujú miesto východu slnka.

Nie som astronóm a neviem či je takáto konštelácia hviezd reálna. Čo však viem určite je, že Biblia vôbec NEHOVORÍ, že by sa Ježiš Kristus narodil 25.12.! Ktokoľvek, kto si dá tú námahu a prečíta si úvodné pasáže Nového zákona, zistí, že v texte nie je ŽIADNY dátum jeho narodenia. Podľa biblického popisu jednotlivých reálií je v skutočnosti dosť nepravdepodobné, aby sa Ježiš narodil v decembri. Nevedeli ste? To len preto, že ste videli film o knihe, ktorú vôbec nepoznáte a autorom Zeitgeistu, ste parádne naleteli…

Nie náhodou v tomto prípade nedokázali uviesť žiadny biblický citát, hoci v iných prípadoch s nimi vôbec nešetria. A tak zúfalo sa snažili vymenovať množstvo bohov s „rovnakým“ dátumom narodenia… Toľko práce úplne nanič… 😉

Prečo teda kresťania oslavujú Vianoce 25.decembra?

V krátkosti preto, že sa tento symbolicky dátum stal medzi nimi najpopulárnejším. Nebolo to tak ale od začiatku. Vianoce ako samostatný sviatok sa dlho neoslavovali, resp. boli považované len za určitý pamätný deň. Oveľa významnejším sviatkom spojeným s Ježišovým narodením bol sviatok Zjavenia Pána, slávený 6.januára. Dlho neexistoval žiadny ustálený dátum Vianoc a jednotlivé kresťanské komunity si ho pripomínali rôzne. Napríklad v r.200 n.l. písal Klement Alexandrijský o skupine egyptských kresťanov, ktorá slávila Ježišove narodenie 20.mája.

Až Sextus Julius Africanus vo svojom diele Chronographai z r.221 n.l. navrhoval, aby sa za deň Ježišovho počatia považoval deň jarnej rovnodennosti, ktorým bol v rímskom kalendári 25.marec. Tým pádom vychádzal po normálnej 9 mesačnej gravidite 25.december, ako deň jeho narodenia. Než sa však tento dátum ujal, muselo prejsť veľa času. Ešte v roku 243 n.l. kalendár kresťanských sviatkov De Pascha Computus udával 28.marec, ako deň Ježišovho narodenia.

V r.245 n.l. veľký kresťanský filozof Origenes z Alexandrie ešte písal, že „len hriešnici (ako faraón a Herodes) oslavovali svoje narodeniny“. A v r.303 n.l. sa kresťanský spisovateľ Arnobius smial z pohanského oslavovania narodenín bohov. Najstarší záznam o slávení Vianoc kresťanmi 25.decembra pochádza z iluminovaného rímskeho rukopisu s názvom Chronograph, ktorý v r.354 n.l. zachytával zoznam zavedených kresťanských sviatkov.

Odvtedy sa tento symbolický dátum pomaličky vžíval do praxe v západnej časti ríše, kým vo východnej dávali a v podstate stále dávajú prednosť 6.januáru. Istá časť odborníkov sa prikláňa aj k tomu, že motiváciou pre voľbu tohto dátumu boli existujúce zimné pohanské sviatky (Saturnálie 17.-23.dec. a Dies natalis Solis Invicti 25.12.). Určite široká popularita týchto sviatkov zohrala dôležitú úlohu pri hľadaní vhodného dátumu v kresťanskej cirkvi. Dnešná kresťanská tradícia sa však vyvíjala nezávisle, vlastnou cestou. Proti pokusom autorov Zeitgeistu stotožniť Ježiša Krista s kultom Slnka hovorí samotná Biblia aj verejné názory mienkotvorných kresťanských lídrov.

Napr. Tertullián (Apol., 16; cf. Ad. Nat., I, 13; Orig. c. Cels., VIII, 67, etc), „slnko nie je kresťanským Bohom“.
sv. Augustín (Tract xxxiv, in Joan. In P.L., XXXV, 1652),
sv. Lev I. (Serm. xxxvii in nat. dom., VII, 4; xxii, II, 6 in P.L., LIV, 218 a 198).
http://www.newadvent.org/cathen/03724b.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/Christmas

VIII. Ježiš a Veľká noc

Medzi najnezmyselnejšie špekulácie Zeitgeistu patria tézy, že Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie boli údajne odpozorované zo správania Slnka, ktoré počas zimného slnovratu zostáva tri dni akoby „mŕtve“ od 22.12. – 24.12. a potom 25.12. začína znova stúpať k oblohe. Že je to úplný nezmysel je myslím z predchádzajúceho textu jasné. Táto fantazmagória je o to smiešnejšia, že na Vianoce si predsa kresťania pripomínajú Ježišove narodenie a nie jeho smrť – Veľkú noc! Tá sa slávi až na jar počas ktorej nie je slnko žiadne tri dni „mŕtve“.

Ďalší nezmysel Zeitgeistu súvisí práve s Veľkou Nocou, ktorú chcú jeho autori spojiť s dňom jarnej rovnodennosti, pretože od neho sú dni dlhšie, ako noci. To by však museli z uctievania „slnečného“ božstva obviniť aj starozákonných Židov. Kresťanská Veľká noc predsa kopíruje židovský sviatok Pesach, ktorým si Židia pripomínajú tzv. Pánov prechod počas ktorého bolo usmrtené všetko prvorodené v Egypte. Bola to jedna z rán, ktoré Boh uštedril Egypťanom pre neochotu prepustiť židovský národ z otroctva.

V predvečer tejto židovskej Veľkonočnej soboty bol Ježiš predsa ukrižovaný a nasledujúci deň po sobote, teda v prvý deň židovského týždňa vstal z mŕtvych. O nejakej astronomicko-astrologickej inšpirácii preto nemôže byť ani reči. Jarná rovnodennosť hrala u Židov úlohu len do tej miery, aby dokázali určiť začiatok svojho kalendárneho roka, ktorý začínal práve na jar a mohli vypočítať správny deň sviatku Pesach.

Môže však mať tento starobylý sviatok niečo s tým, že zjari sa dni predlžujú? Vzhľadom na vyššie uvedené fakty sotva…

http://en.wikipedia.org/wiki/Passover

IX. Ježiš a astrológia?

To že autori filmu chceli z Biblie za každú cenu urobiť astrologickú knihu dokazuje ich vlastný „najjasnejší“ dôkaz! Veď vraj 12 Ježišových učeníkov predstavuje 12 súhvezdí zverokruhu a číslo 12 sa v Biblii často spomína. Hovorí však Biblia o nejakom zverokruhu, pripadne nejakých súhvezdiach? Absolútne nie… Tí čo to tvrdia, nedokázali uviesť jediný citát čo by to dokazoval. Veď prečo by sa aj snažili, keď počítajú s tým, že ich diváci tu „astrologickú“ Bibliu ani nepoznajú, lebo sa im možno zdala príliš hrubá na to, aby ju čítali…
Zato sú tam iné veci, ktoré zmysel počtu apoštolov vysvetľujú prirodzenejšie:

Luk 22:24 „Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dám kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela.“

Izrael bolo osobné meno, ktoré dostal v Biblii od Boha židovský praotec Jakub. Ten mal dvanásť synov z ktorých sa neskôr vyvinulo dvanásť izraelských kmeňov. Mená Jakubových synov a zároveň izraelských kmeňov sú tieto: Ruben, Simeon, Levi, Júda, Dan, Neftali, Gad, Aser, Isachar, Zabulon, Jozef a Benjamín…

Žeby podľa nich, alebo podľa apoštolov pomenovali niektoré zo súhvezdí zverokruhu? Ani náhodou…

Rovnako veľmi úsmevne vyzerá až zúfalá snaha „spojiť“ Ježišovu matku Máriu zo súhvezdím Panna. Pekne tu vidieť, ako si autori filmu dokážu nič netušiac sami protirečiť. Zeitgeist tvrdí, že symbolom pre Pannu bolo písmeno M. Preto vraj muselo meno Ježišovej „mýtickej“ matky začínať na toto písmeno. Veď aj Adonisova matka sa volala Myrra, Buddhova matka zase Maya. Zabudli však, že o pár sekvencií predtým nám rozprávali o Horusovej matke Isis, o Attisovej matke Nane, Krišnovej Devákí či Dionýzovej Semelé (Persephone). To všetko mali byt tiež panny, matky bohov… Platí teda prezentovaná téza? Sotva, veď sami ju predtým praktickými príkladmi vyvrátili…

Potom hovoria, že piktogram súhvezdia Panny predstavuje mladá žena držiaca snop pšenice. Pšenica rovná sa chleba čo vraj vysvetľuje, prečo sa Ježiš narodil v Betleheme (Bet-lehem = Dom Chleba). Betlehemom sa preto vraj nemyslí konkrétne miesto na zemi, ale súhvezdie Panny. Takáto iracionálna konštrukcia však nemá oporu v biblickom texte, ani v historickej realite. Vymažeme snáď kvôli autorom Zeitgeistu mesto Betlehem z mapy, alebo sa budeme tváriť, že neexistuje?

Betlehem v Izraeli nezaložili, ani nevymysleli kresťania. Ten existoval dávno pred nimi. Ani Biblia nehovorí o žiadnej „astrologickej“ príčine Ježišovho narodenia v tomto malom židovskom mestečku. Miesto jeho zrodu je skôr založené na starodávnom židovskom proroctve. Už starozákonný prorok Micheáš písal o jeho budúcom význame v dobách, keď o kresťanoch nikto ešte ani nesníval:

Starý zákon, Kniha proroka Micheáša, 5-1:
„A ty, Betlehem, Efrata,
primalý si medzi tisícami Júdu;
z teba mi vyjde ten,
čo má vládnuť v Izraeli
a jeho pôvod je odpradávna,
odo dní večnosti.“

A naozaj môže niekto veriť tomu, že aj kríž, symbol kresťanov je iba kópiou „kríža zverokruhu“? Či nezomrel zakladateľ kresťanského náboženstva na kríži? Nebolo ukrižovanie známym rímskym trestom pre najťažších zločincov a otrokov? Veď napríklad aj po porážke veľkého Spartakovho povstania lemovali kríže s pribitými otrokmi cestu Via Appia až do Ríma…

Nie Biblia, ale autori Zeitgeistu, alebo presnejšie ich zdroje žijú vo svete astrológie a cez povery sa pozerajú na svet. Zakladateľ kresťanstva Ježiš Kristus a Biblia nemajú so zverokruhom a súhvezdiami absolútne nič spoločné!

X. Ježiš, „slnečné božstvo“?

Je naozaj Ježiš Kristus slnečným božstvom, ako tvrdí Zeitgeist? Čo hovorí Biblia o slnku, mesiaci a hviezdach?

Genezis Gn1 :
„Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“ A stalo sa tak. A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem a aby vládli nad dňom a nad nocou, a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň štvrtý. „

Ak Boh podľa tohto textu stvoril Slnko a ostatné nebeské telesá, ako môže niekto tvrdiť, že Ježiš, Syn tohto Boha je slnečným božstvom? Židovský a kresťanský Boh je predsa tvorcom všetkých nebeských telies.

Jn, 1-29
„Keď na druhý deň (Ján Krstiteľ) videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“

Jn,17,1-5
„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“

Ako mohol mať Ježiš nejakú slávu u Otca skôr ako bol svet, keby bol iba slnečným bohom. Pred stvorením sveta a tým pádom aj slnka by to bolo nemožné… Ježiš bol predsa podľa tohto textu skôr, ako svet (teda i slnko)… Napriek tomu je každá zmienka o „svetle“ v Biblii autorom Zeitgeistu dobrá, aby „dokázala“, že Ježiš je slnečný boh. Napríklad:

Jn 9:5
„Kým som na svete, som svetlo sveta.“
Tento z kontextu vytrhnutý Ježišov výrok však objasňuje iná časť toho istého evanjelia podľa Jána, hneď na začiatku :

Jn 1
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“

Vety v citáte nie sú zvýraznené náhodou. Upriamujú nás k podstate toho „svetla“ o ktorom hovorí celá Biblia. Tým svetlom je Ježiš, Slovo, ktoré sa stalo telom. V tomto Slove bol život, ktorý sa stal potom svetlom ľudí. Nie nejaké slnečné svetlo je životom, ale Slovo, ktoré dáva život je tým svetlom, čiže Boh sám.

Snáď som to napísal dostatočne zrozumiteľne, aby to pochopila väčšina disponujúca „jasnou“ hlavou. Ako hovorí uvedený citát, Boha nikto nikdy nevidel, Ježiš nám však o ňom priniesol zvesť. Lenže Slnko vidia všetci, preto aj z tohto dôvodu nemôže byť Ježiš jeho poslom. Slnko je spolu s Mesiacom len svetlom, ktoré stvoril Boh na oddelenie dňa a noci, ako to spomína biblická Genezis. Boha v ktorého veria kresťania teda nevidno na oblohe…

XI. Ježiš a „vek Rýb“

Snaha autorov Zeitgeistu „zastrologizovať“ Bibliu však týmto nekončí…

Astrológovia a s nimi autori filmu veria, že každému so znamení zverokruhu patrí jeden astrologický vek. Ježišovi podľa nich patrí tzv. vek Rýb. Svoje názory sa snažia podložiť citátmi z Biblie, ktoré majú údajne svedčiť v ich prospech. Veď aj kresťania sa vraj oddávna spoznávali podľa tajného znaku, nakreslenej ryby. Je to však dôkazom, žeby vyznávali astrologický vek Rýb? Sotva…

Ryba sa grécky i latinsky povie Ichthys. Pre kresťanov to bola známa skratka nasledujúceho gréckeho spojenia : I esus – Ch ristos – Th eos – H y os – S ótér = Ježiš Kristus Boží syn spasiteľ
http://en.wikipedia.org/wiki/Ichthys

Nepopieram, že znak ryby môže mať v inom náboženskom kontexte odlišný význam, ale v kresťanskom kontexte ma len jediný význam a to ten vyššie uvedený… Navyše súhvezdie Ryby sa graficky znázorňuje pomocou dvoch rýb (sú to totiž viaceré Ryby), kým kresťania kreslili vždy len jednu… Nejde teda o žiadny naivne „prevzatý“ pohanský symbol, ale o dobovú, zasväteným ľuďom dobre známu slovno-grafickú hračku, používanú ako poznávacie heslo.

Ani Mojžiša, (ako Zeitgeist tvrdí) nepodráždilo postavenie modly Zlatého teľaťa Židmi preto, lebo by predstavovalo symbol končiaceho veku Býka… Podľa astrológov z Zeitgeistu nasledoval po veku Býka, vek Barana a vraj preto Židia majú zvyk trúbiť na baraní roh. Ja si však myslím, že jediným skutočným baranom bol ten čo túto hlúpu teóriu vymyslel. Keby to malo byť tak, Mojžiš by modlu teľaťa dal nahradiť modlou barana, ako aktuálnym symbolom „nového veku“. On to však nielenže neurobil, ale zakázal Židom akékoľvek zobrazovanie Boha a klaňanie sa takému obrazu.

Exodus 20, 1-26
„Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!“

Boh Židov i kresťanov je totiž Duch a všetko čo tvorí svet vrátane Slnka a hviezd je jeho dielom, nie božstvom… Ani ďalší citát, ktorým sa Zeitgeist oháňa, nemá astrologický kontext.

Evanjelium podľa Lukáša 22:10
“ Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. Poslal Petra a Jána so slovami: „Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“ Oni sa ho opýtali: „Kde ju máme pripraviť?“ Povedal im: „Len čo vojdete do mesta, stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním do domu, do ktorého vojde, a majiteľovi domu povedzte: »Učiteľ ti odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?« On vám ukáže veľkú prestretú hornú sieň. Tam pripravte.“ Išli teda a všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka.“

Podľa filmu je muž nesúci džbán vody symbolom astrologického veku Vodnára, ktorý ma nasledovať po Ježišovom veku Rýb. Je to však naozaj tak? Nesnaží sa tu niekto podsúvať textu iný význam než skutočne má? Nedáva snáď Ježiš svojim ľuďom len pomôcku, aby ľahšie našli správne miesto pre poslednú večeru s ním? Prečo aj nasledujúcemu textu z toho istého evanjelia nejaký podobný expert neprisúdil rovnako „ezoterický“ zmysel? Žeby astrológovia nemali vhodné znamenie zverokruhu?

Evanjelium podľa Lukáša Lk 19-28
“Ako to povedal, išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema. Keď sa priblížil k Betfage a Betánii pri hore, ktorá sa volá Olivová, poslal dvoch učeníkov so slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte! A keby sa vás niekto opýtal: »Prečo ho odväzujete?« poviete: »Pán ho potrebuje.«“ Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď osliatko odväzovali, povedali im jeho majitelia: „Prečo odväzujete osliatko?“ Oni povedali: „Pán ho potrebuje.“ Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli…“

Nuž znamenie „Osla“ v astrologickom zverokruhu skutočne chýba. Pritom „astrologicky“ význam uvedeného textu by nemal byť v očiach „znalcov“ určite o nič menší… Škoda, že sa o tom vo filme Zeitgeist nič nedozvieme, pretože sa to autorom akosi nehodí… Astrológiou motivovaní autori filmu však neváhajú využiť každú zmienku slova „vek“ v Biblii pre svoje vlastne účely. Napríklad aj Evanjelium podľa Matúša 28-20 vraj hovorí skôr o konci jedného veku podľa zverokruhu a nie o konci sveta:

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta (veku).“

Grécke slovo „aión“, ktoré sa vyskytuje v origináli biblického textu sa prekladá ako „vek“. Čo je však tento biblický vek, resp. čo znamená jeho koniec?

Evanjelium podľa Matúša 13:36
“Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“ On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta(veku) a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta(veku): Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“
Podľa tohto textu koniec veku v chápaní Biblie nie je iba koniec akéhosi časového obdobia, obrátenie kalendára zverokruhu, ale koniec nášho sveta v stave v akom ho poznáme. Opisy konca veku a druhého príchodu Krista, ako ho podávajú všetky evanjeliá sú dostatočne obrazné, aby každý pochopil, že nejde iba o formálny koniec jedného dlhého úseku histórie, ale skôr o totálnu zmenu podstaty životnej reality…

Evanjelium podľa Lukáša 18:28
“Peter vravel: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu, alebo bratov, alebo rodičov, alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“

Z Ježišových slov vyplýva, že v budúcom veku čaká na človeka odmena a tou je večný život! Je tu teda miesto pre kolobeh astrologického zverokruhu? Môže večný život niekedy skončiť a po ňom nasledovať ďalší astrologicky „vek“? Sotva…

Ak tu teda niekto čosi nepochopil, nebudú to kresťania, ale astrologické zdroje autorov Zeitgeistu.

XII. Noe a Gilgameš

Zeitgeist sa však neuspokojil len s nálepkovaním Ježiša Krista a biblického Nového Zákona, ako údajných „produktov“ pohanskej mytológie a astrológie. Z plagiátorstva obviňuje aj židovských autorov Starého zákona. Podľa filmu napríklad celá časť knihy Genezis o Potope sveta a Noemovej arche bola skopírovaná zo starovekého Eposu o Gilgamešovi. Je to však naozaj tak?

Podľa historikov obidve verzie príbehu vznikli približne v rovnakom čase. Základná schéma je v oboch príbehoch rovnaká: Jeden z vyvolených ľudí je vyššou mocou vyzvaný, resp. varovaný, aby si postavil veľkú loď (archu) do ktorej sa ukryje s celou rodinou a zvieratami, pretože zemi hrozí katastrofa-potopa. Tá naozaj príde, zničí všetko živé a jediný kto prežije je hlavný hrdina s tými, ktorí sa s ním ukryli na jeho lodi. Loď po istom čase uviazne na vrchole hory a hlavný hrdina vypúšťa vtáky, aby zistil či už voda opadla a je možné opustiť loď. Tu však aj podobnosť končí, pretože príčiny a následky tejto udalosti sú v oboch príbehoch celkom iné.

V prvom rade treba spomenúť, že príbeh o Potope bol veľmi dobre známy v mezopotámskej kultúre celé storočia. Existuje viacero verzií tejto významnej udalosti, ktorá je zachytená nielen v biblickej Genezis a Epose o Gilgamešovi, ale aj vo viacerých ďalších. Väčšina z nich vznikla v rovnakej oblasti a očividne pramenia z rovnakého zdroja – skúsenosti.
http://www.livius.org/fa-fn/flood/flood3-t-gilgamesh.html

Keď v eposoch pátrame po príčinách Potopy, pretože v každej verzii príbehu ide o úmyselne spôsobenú katastrofu, narazíme na rozdiely. Gilgamešov epos priamy dôvod nespomína, je tam len že „srdcia Veľkých bohov ich pohli, aby spôsobili Potopu“. Prečo sa to stalo, epos nikde nehovorí… Aby sme sa to dozvedeli, musíme poznať prameň z ktorého autor Gilgamešovho eposu evidentne čerpal. Je to ešte starobylejší Atrahasisov epos.
http://www.livius.org/as-at/atrahasis/atrahasis.html

Tam sa píše, že dôvodom na spôsobenie Potopy bolo príliš rozmnožené, hlučné ľudstvo. Je to tak aj v Noemovom prípade?

Genezis 6-5
“ Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: „Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil.“ Iba Noe našiel milosť u Pána.“

Sumerský epos zobrazuje bohov otrávených „hlučným“ ľudstvom, ktorí si vďaka svojej neobmedzenej moci potopou zaisťujú pokoj, kým biblická verzia hovorí o hlbokom sklamaní božského Tvorcu jeho vlastným dielom, ktoré mu bolo drahé…

Rozdiel medzi oboma príbehmi teda nemôže byt väčší! A to ani nespomínam polyteistický aspekt sumerskej verzie, kým Biblia nesie jasne monoteistické posolstvo. V Gilgamešovom epose nie je celkom zrejmé, prečo jeden z bohov, Ea, zradil prísahu, ktorou sa bohovia zaviazali, že nikto z nich spoločný plán o zničení ľudí neprezradí. Snáď bol pohnutý súcitom keď sa na konci eposu hlavného hrdinu zástava pred rozhnevaným bohom Enlilom.

Ea sa teda obrátil na jedného zo svojich ctiteľov Ut-napištima a nepriamo ho varoval, resp. vyzval, aby opustil svoj dom a postavil veľkú loď. V Atrahasisovom epose varovanie prichádza v sne. Ea takisto nabáda Ut-napištima, aby ostatným ľuďom v meste klamal, keď sa ho budú pýtať prečo stavia loď. Má povedať: „Zdá sa, že Enlil (boh mesta Šuruppak) ma odmieta, takže nemôžem bývať vo Vašom meste, ani položiť nohu na Enlilovu zem.“

Doslova ľudí namotáva, aby mu s odchodom a stavbou lode sami pomohli, keď im opisuje, aké dobrodenia ich po jeho odchode čakajú… Enlil im vraj od radosti zošle nadbytok bohatstva, bude na nich „pršať“ hydina, myriady rýb, ráno budú padať bochníky chleba a večer zas pšenica. Jasné, že všetci potom makajú na stavbe jeho lode. V prípade Noema to bolo inak:

Genezis 6-9
“Toto je Noemova história: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. Noemovi sa narodili traja synovia: Sem, Cham a Jafet. Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. Tu povedal Boh Noemovi: „Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a znútra i zvonka ho vymaž smolou!“

Tu zohralo pri výbere hrdinu hlavné slovo morálne hľadisko. Boh si ho vybral, pretože bol najspravodlivejší. Zároveň Boh hovorí s Noemom priamo, nerobí to tajne pomocou sna. Nikde nie je ani zmienka, žeby Noe klamal ostatným a zastieral pravý účel stavby. Ďalšia odlišnosť o ktorej sa vo filme nedozvieme je rozdielna konštrukcia lode. Kým Ut-napištimova loď bola v podstate kocka, ktorá by sotva reálne plávala, Noemova archa mala podľa zachovaných údajov normálny podlhovastý tvar.

Takisto počet palúb bol rôzny. Ut-napištimova loď mala 7 palúb, kým Noemova len tri. Nato že Židia nikdy neboli námornou veľmocou, je biblický opis stavby lode pozoruhodne realistickejší… Rozdiel je i v trvaní celej katastrofy. Kým u Gilgameša sa celá udalosť zmestí do 7 dní, v Biblii prietrž mračien trvá 40 dní, plavba archy po skončení dažďa ďalších 150 dní a kým spustošená zem úplne vyschne uplynie skoro celý rok.

Snáď najzásadnejší rozdiel však predstavuje koniec príbehu. Kým v Gilgamešovom epose je boh Enlil, riadne nahnevaný pretože podľa jeho slov „Žiadny človek nemal prežiť vyhladenie!“ a až na príhovor boha Ea, ktorý hrdinu zachránil sa so situáciu zmieruje, biblický Boh od samého začiatku plánuje záchranu „spravodlivej“ časti ľudstva a živočíšstva.

Genezis 6-17
“Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu.“

V sumerskom epose je nakoniec hlavný hrdina spolu s manželkou odmenený povýšením do božského stavu. Ide snáď o akýsi kompromis medzi bohmi, keď sa už stala taká „nehoda“, že pár ľudí prežilo nimi plánované vyhladenie. Tí ktorí prežili sa stali tiež bohmi, lebo nemohli ďalej existovať, ako ľudia, ktorými boli predtým. V Atrahasisovej verzii z ktorej autor Gilgameša čerpal, sumerskí bohovia však zavedú dodatočné „opatrenia“, aby opäť nedošlo k nežiadúcemu premnoženiu ľudí a opätovnému hluku. Bohyňa Nintu zavádza smrť na konci ľudského života, pridáva sa detská úmrtnosť vo forme ženského démona kradnúceho deti a nakoniec povinný celibát pre ženy – kňažky.

V biblickej Genezis príbeh končí inak:

Genezis 9-8
„Potom Boh povedal Noemovi i jeho synom, čo boli s ním: „Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, aj s každou živou bytosťou, čo je s vami: s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou zverou, ktorá s vami vyšla z korába, so všetkými zvieratami, čo sú na zemi. Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“

Je teda pravda, že Noemov príbeh bol opísaný z Eposu o Gilgamešovi? Ak si uvedomíme okrem podobností aj zásadné rozdiely, potom asi sotva…

Pravdepodobnejšie je, že obe podania opisujú síce rovnakú udalosť, ale dávajú jej celkom iné pozadie a zmysel. Viac tu: https://www.youtube.com/watch?v=5NmkdKmvIs4

XIII. Mojžiš a Sargon

Obvinenia Zeitgeistu z kopírovania pohanských vzorov v Biblii pokračujú tézou, že príbeh o záchrane a výchove Mojžiša na dvore egyptského faraóna bol celý prevzatý zo starej asýrskej Sargonovej legendy, ktorá rozpráva životopis asýrskeho kráľa Sargona z Akkadu. Je to však naozaj tak? Skúsme sa na to pozrieť.

Sargon I. z Akkadu bol jeden z najslávnejších panovníkov Mezopotámie, ktorému sa ako prvému podarilo svoju ríšu rozšíriť až k Stredozemnému moru. Vládol približne v rokoch 2270 – 2215 pred n.l. Žil teda dávno pred Mojžišom…
http://en.wikipedia.org/wiki/Sargon_of_Akkad

Je však totožný so Sargonom o ktorom hovorí Zeitgeist? Sargonov totiž bolo v mezopotámskej histórii viacero. Samotné meno Sargon (orig. Šarrukín – pravý, legitímny kráľ) naznačuje, že cesta jeho nositeľa k moci nebola priamočiara. Staršia Sargonova legenda, ktorá sa zachovala na hlinených tabuľkách rozpráva príbeh o kráľovi, ktorého otec sa volal Laibum. V sumerskom zozname kráľov sa píše, že bol záhradníkom. Meno matky sa v ňom nezachovalo.

Vtedajší kráľ Ur-Zababa mal sen, po ktorom prijal tohto Sargona do svojich služieb ako čašníka. Sargonovi sa raz v paláci prisnilo, že bohyňa Inana utopila kráľa Ur-Zababu v rieke krvi a na žiadosť panovníka to vyrozprával dotknutému kráľovi. Ten dostal strach a prikázal Sargona svojmu kováčovi zabiť. Ten to však na zásah bohyne Inany neurobil. Sargon sa vrátil živý do paláca a Ur-Zababa dostal ešte väčší strach. Poslal teda zrejme analfabeta Sargona k susednému panovníkovi Lugal-Zage-si s posolstvom na hlinenej tabuľke v ktorom sa hovorilo, aby posla zabil. To sa však zjavne nestalo…

Ur-Zababa bol zvrhnutý z trónu a novým vládcom sa stal Sargon I., ktorý slávne vládol 56 rokov.
http://etcsl.orinst.ox.ac.uk/section2/tr214.htm

Oveľa mladší neo-asýrsky text známy ako Sargonov životopis zo siedmeho storočia pred Kristom rozpráva celkom iný príbeh. Je písaný v prvej osobe, ako autobiografia:

“Moja matka bola velkňažka, môjho otca som nepoznal. Otcovi bratia milovali hory. Moje mesto je Azupiranu, ktoré je umiestnené na brehoch Eufratu. Moja velkňazská matka ma počala, v tajnosti ma porodila. Polozila ma do košíka z tŕstia a smolou zalepila veko. Hodila ma do rieky, ktorá ma nezaliala. Rieka ma držala a priniesla k Akkimu, čerpačovi vody. Akki, čerpač vody si ma vzal za syna a vychoval ma. Akki, čerpač vody ma spravil svojím záhradníkom. Kým som bol záhradníkom, Ištar (bohyňa) mi venovala svoju lásku. A po štyri a ….rokov som kraľoval.“

Tento text bol podľa zdrojov Zeitgeistu priamou predlohou k napísaniu veľmi podobnej epizódy z Mojžišovho života. Podľa mňa však uvedená pasáž hovorí o Sargonovi II. ( 722 – 705 pred n.l.), keďže jeho pôvod je rovnako neznámy a zachovaná kópia životopisu ma aj časovo bližšie skôr k nemu než Sargonovi I. z Akkadu. Sargon II. sa vo svojich nápisoch štylizuje ako “nový človek” a len zriedka spomína svojich predchodcov, takže jeho skutočný pôvod je neznámy.
http://en.wikipedia.org/wiki/Sargon_II

Navyše ak si dobre všimneme, jednotlivé prezentované verzie Sargonovskej ságy sa značne od seba líšia kontextom, dejom i postavami. Ťažko teda pôjde v ich rozprávaní o jednu a tú istú osobu. V každom prípade je neo-asýrsky text zo 7.storočia pred .n.l. mladší než biblické podanie Mojžišovho životopisu, preto mu ťažko mohol byť vzorom. Navyše biblický príbeh spomína úplne iné okolnosti:

Exodus 1-22
“ Preto faraón rozkázal všetkému svojmu ľudu: „Každého chlapca čo sa narodí Hebrejom, hoďte do Nílu, každé dievča nechajte žiť!“

Exodus 1,2-10
“Šiel istý muž z kmeňa Léviho a vzal si za ženu Léviho dcéru. Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, tri mesiace ho ukrývala. Dlhšie ho však skrývať nemohla, preto vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do tŕstia na brehu Nílu. Ale jeho sestra si stala obďaleč, aby zvedela, čo s ním bude. Tu prišla k Nílu faraónova dcéra vykúpať sa. Kým jej sprievodkyne chodili sem-tam po brehu Nílu, ona zbadala medzi trstinou košík. Poslala svoju slúžku, aby ho priniesla. Keď ho otvorila, uvidela dieťa; bol to plačúci chlapec. Prišlo jej ho ľúto a povedala: „To je z hebrejských detí!“ Vtedy sa jeho sestra opýtala faraónovej dcéry: „Nemám ísť a zavolať ti hebrejskú dojku, ktorá by ti chlapca vychovala?“ A faraónova dcéra jej odvetila: „Choď!“ Dievča išlo a zavolalo chlapcovu matku. Faraónova dcéra jej povedala: „Vezmi tohoto chlapca a odchovaj mi ho! Odmením ťa.“ Žena chlapca vzala a chovala ho. Keď chlapec odrástol, zaviedli ho k faraónovej dcére. Stal sa jej synom a ona mu dala meno Mojžiš, vraviac: „Veď som ho z vody vytiahla.“

Podľa mňa podstatné rozdiely sú zjavné. V Sargonovom prípade sa matka svojho dieťaťa dobrovoľne vzdala, pretože ženy v jej kňazskom postavení mali zakázaný pohlavný styk, viď časť o Gilgamešovi. Dieťa si nemohla dovoliť, pretože by samozrejme prezradilo, že porušila uložený celibát. Velkňažkami boli v Mezopotámii väčšinou kráľovské dcéry. Hodila ho teda v košíku do rieky a viac sa nestarala čo s ním bude. Najdúcha sa ujal obyčajný čerpač vody, ktorý ho vychoval ako svojho syna.

Na tomto mieste Zeitgeist zase klame, lebo hovorí, že chlapca sa vraj ujala jedna z kráľových manželiek. Je to okatý pokus, ako sfalšovať fakty, ktoré nevyhovovali zámeru autorov filmu, spojiť Mojžiša s kráľom Sargonom a jeho legendou.

Oproti tomu biblický príbeh predstavuje iný kontext i celkové smerovanie Mojžišovho osudu. Podľa nariadenia egyptského faraóna bolo dovolené ponechávať nažive iba židovské dievčatá, chlapci mali byť utopení v Níle. Faraón sa totiž obával rastúcej židovskej populácie a snažil sa v zárodku potlačiť akúkoľvek možnosť, že židovský národ proti nemu povstane zo zbraňou v ruke. Matka sa snažila svojho syna napriek zákazu zachrániť, preto ho polozila do papyrusového košíka do tŕstia pri brehu, aby ho voda neodniesla a postavila tam dcéru, aby na neho dávala pozor.

Keď chlapca objavila faraónova dcéra, Mojžišova sestra ju presvedčí, aby ho nevedomky dala dojčiť jeho skutočnej matke. Až keď Mojžiš odrastie, odchádza na výchovu do kráľovského paláca. Židovská matka teda urobila čo len mohla, aby syna zachránila pred smrťou a napriek tomu, že si ho osvojila cudzia žena, postarala sa aby s ním nestratila kontakt.

Sargona matka odložila, lebo sa bála o svoje postavenie a vychoval ho chudák a až neskôr sa stal kráľom, kým Mojžišovej matke išlo o záchranu dieťaťa a tento syn židovských otrokov bez nároku na akúkoľvek vládu sa dostáva do kráľovského paláca z ktorého neskôr uniká do exilu…
Je teda príbeh Mojžišovho narodenia skopírovaný z asýrskej legendy o kráľovi Sargonovi? Sotva…

XIV. Mojžiš, „plagiátor“?

Zeitgeist pokračuje vo vytváraní vlastnej mytológie obvinením, že Mojžiš nie jediným zákonodarcom v histórii, ktorý tvrdil, že priniesol ľuďom zákony priamo od Boha. Film menuje konkrétne Manua z Indie, Minosa z Kréty a Misesa z Egypta.

Mánú, Minos, Mises, Moses(Mojžiš), ako ich pekne film zoraďuje, tak aby sa zdalo, že ide o postavy vytvorené podľa jednej šablóny. Je to však realita, alebo fikcia? Tak si ich predstavme…

Mánú je v hinduistickej tradícii osobnosť podobná biblickému Adamovi, teda prvému človeku. Ako taký prijal od hinduistického stvoriteľa, boha Brahmu základné zákony, ktorými sa ma riadiť ľudská spoločnosť. Cieľom zákonov bolo upevniť vieru v reinkarnáciu a nemenný kastový systém a upraviť morálne správanie ľudí podľa toho. Mánúove zákony rovnako upravovali svetské právo manželské i trestné.

Zákonník stanovuje, že spoločnosť sa delí na základné kasty z ktorých je najvyššia kasta Brahmanov (kňazov), druhá je kasta Kšatrijov (vládcov, šľachticov, vojakov), tretia je kasta Vaišjov (roľníkov) a najnižšia je kasta Šúdrov (nemajetných chudákov). Existovala ešte v zákone nemenovaná kasta Dašjuov, kam patrili zločinci všetkých druhov a otroci. Podľa zákona Brahmani, Kšatrijovia a Vaišjuovia sa mohli navzájom ženiť a vydávať, ale zakázaný bol styk s najnižšie postavenými Šúdrami.

Ti nemali skoro žiadne práva. Hierarchia bola pevná aj medzi vládnucimi kastami. Podľa indického príslovia: „Vedz že vzťah medzi 10-ročným Brahmanom a storočným Kšatrijom je taký, ako medzi otcom a synom. Medzi nimi je to Brahman, kto je otcom.“

Podstatné však je, že tieto zákony podľa odborníkov vznikli najskôr okolo r.200 pred n.l., čiže sotva boli známe v Mojžišových časoch (cca 1500 rokov pred n.l). Ich znenie nemá s Mojžišovým zákonom absolútne nič spoločné.
http://duhaime.org/LawMuseum/LawArticle-297/200-BC–Laws-of-Manu.aspx

Ďalší so zákonodarcov, Minos, bol podľa gréckych legiend synom najvyššieho boha gréckeho panteónu Dia (Zeus). Stal sa kráľom ostrova Kréta a ako legenda hovorí, stretával sa každých deväť rokov zo svojím božským otcom v jaskyni Dicta na hore Ida, kde mu Zeus diktoval zákony pre ľud, ktorému Minos vládol. Tieto vraj ohromné zákony sa však nikde nezachovali, ostala len povesť.
http://www.theoi.com/Text/DiodorusSiculus5C.html#23

Minosov život v každom prípade nemal okrem božského pôvodu zákonov s tým Mojžišovým nič spoločné.
http://en.wikipedia.org/wiki/Minos

A nakoniec je tu tretí filmový zákonodarca, Mises z Egypta, ktorý údajne priniesol od boha zákony vytesané na kamenných tabuliach, presne tak, ako Mojžiš. V tomto treťom prípade ide zase, ako už neraz o otvorené falšovanie faktov. Žiadny Mises v egyptskom náboženstve či histórii neexistoval. Je to len vymyslená postava, ktorú si buď autori Zeitgeistu, alebo ich astrologické zdroje vymysleli, aby mohli ľahšie kompromitovať autorov Biblie. Nič viac…

Aby falošnej kompromitácie Mojžiša nebolo málo, oprel sa Zeitgeist aj priamo do jeho slávnych Desiatich prikázaní. Podľa filmu boli do Biblie skopírované z egyptskej Knihy mŕtvych a neobsahujú vraj nijaké originálne posolstvo. Zeitgeist hovorí, že čo je v Knihe Mŕtvych napísané ako, „Nekradol som“ sa v Biblii zmenilo na „Nepokradneš“ a keď sa v knihe píše „Nezabil som“, v Biblii to vraj prepísali na „Nezabiješ“, egyptské „Nehovoril som lži“ sa vraj zmenilo na biblické „Nevyslovíš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu“. Je to však pravda? Podľa mňa vôbec nie. Ide len o ďalšiu manipuláciu s faktami. Čo je na tom zvláštne, že nejaký zákon zakazuje vraždy, krádeže a klamstvá? Veď to robí každý dobrý zákonník, keďže ide o zlo, ktoré je neprijateľné v každej normálnej spoločnosti.

Je však egyptská Kniha Mŕtvych skutočným zákonníkom, ako Mojžišove prikázania? Nemyslím si to. Nie náhodou sú citáty z tej knihy v prvej osobe. Sú totiž z kapitoly nazývanej Deklarácia nevinnosti. Tá obsahuje slová, ktoré správna duša zomrelého prednesie po zostupe do podsvetia, keď predstúpi v Sieni spravodlivosti pred súd bohov. Týmito slovami sa snaží súd presvedčiť, že je čistá a dosiahnuť čo najlepší rozsudok. Duša hovorí:

„ Neurobil som žiadny podvod, neraboval som, nebol som lakomý, nekradol som, nezabíjal som ľudí, neničil som potraviny, nespáchal som žiadne darebáctvo, nehovoril som lži, nebral som potraviny, nebol som mrzutý, neprehrešil som sa, neurobil som krivú prísahu, neukradol som chleba, nešpehoval som, netáral som, nevadil som sa kým nešlo o môj majetok, nesmilnil som s dieťaťom, nebol som nevychovaný, nebol som výbušný, nebol som hluchý na slová pravdy, nerobil som nepokoj, nesnažil som sa oklamať, nescudzoložil som sám zo sebou ani sa nepáril s chlapcom, nebol som nedbanlivý, nerobil som zaklínanie proti kráľovi, nebrodil som sa vo vode a nakoniec nerúhal som sa bohu v mojom meste“…

http://www.touregypt.net/bod3.htm

Výpočet hriechov z ktorých sa chce duša pred súdom egyptských bohov vyviniť tu nie je zďaleka úplný. Majú však všetky spomenuté výroky svoj obraz v Mojžišových prikázaniach? Vôbec nie! Prečo Mojžiš nezaradil do zákona takéto perly ak iba opisoval z tejto knihy? (Nekradol som obetiny bohom, nezabil som posvätného býka, nezahradil som cestu Bohu pri procesiách, nechytal som ryby v ich lagúnach, neurobil som to čo sa bohom protiví, neobral som sirotu o jej majetok,…)

Nie je vôbec náhodou, že film necituje nič z vyššie spomenutého, pretože by to jeho autorom zničilo koncepciu s ktorou prichádzajú. Ďalší dokaz, že filmári nehrajú s divákmi čistú hru…

Z vyššie uvedeného je jasné, že Mojžišov zákon musel pochádzať z celkom iného zdroja a niesol iné posolstvo:

Exodus 20-1
“ Potom Boh hovoril všetky tieto slová: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.
Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.
Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.
Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! Nezabiješ!
Nescudzoložíš!
Nepokradneš!
Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“

Prvé s prikázaní nemá sebe roveň v žiadnom zákonníku staroveku a ani v Knihe Mŕtvych. Jediný Boh, ktorý tento zákon dáva ľuďom, ktorých z Egypta zachránil, zakazujúci akúkoľvek modloslužbu, ktorý je citlivý na zneužitie svojho mena nemá v histórii iný vzor. Takisto príkaz o sobote a úcte k rodičom nemá žiadnu paralelu v egyptskom texte. Môže teda niekto veriť tomu, že Mojžiš všetko opísal a trochu upravený text predložil Židom, ako zákon od Boha? Určite nie…

To čo hovorí Zeitgeist je prázdna mystifikácia bez reálneho základu, odporujúca známym faktom.

XV. sv. Justín Mučeník

Keď si už autori Zeitgeistu myslia, že dostatočne očiernili Starý zákon, vrátia sa vo svojom filme k Ježišovi, lebo si myslia, že majú ešte pár tromfov v rukáve, ktorými ho definitívne pošlú do sféry mýtov a legiend. Citujú pár viet z diela sv. Justína Mučeníka (100-165 n.l.) v ktorých prirovnáva Ježiša k synom gréckeho Dia, ktorí tiež zomreli a vystúpili na nebesia. Samozrejme vynechajú kontext v ktorom boli tie slová zasadené.

Justín totiž vo svojom diele hájil kresťanstvo, lebo bolo v jeho dobe vládnucimi kruhmi považované za učenie, ktoré bojuje proti náboženstvu. Kresťania boli považovaní za bezbožných ateistov, nepriateľov štátu a v podstate i ľudstva, lebo sa verilo, že na svojich stretnutiach jedia ľudské mäso a pijú ľudskú krv. Justín Mučeník sa snažil s týmito predsudkami bojovať pomocou viac či menej šťastných analógií, aby kresťanstvo priblížil dezinformovaným pohanom. Každý, kto si prečíta Justínove rozsiahle diela zistí, že Ježiša Krista považuje v skutočnosti za jediného pravého Božieho syna a Diových synov za falošných bohov.

Justín Mučeník, Prvá apológia, kapitola 5

„V našom prípade, (hoci sme sa zaviazali nekonať zlo a nezmýšľať bezbožne), neskúmate obvinenia proti nám, ale hnaní nerozumnou vášňou a podnecovaním zlých démonov nás trestáte bez uváženia a rozsudku. Lebo bude vyrieknutá pravda, že v starodávnych časoch sa títo zlí démoni zjavovali, ženy a chlapcov zneucťovali a také strašné úkazy ľuďom predvádzali, že tí čo rozum pri posudzovaní udalostí, ktoré sa stali nepoužívajú, ohromení strachom nevediac, že to boli démoni, ich nazvali bohmi a dali každému meno, ktoré si démoni sami vybrali. A keď sa Sokrates snažil skutočným rozumom a skúmaním vyniesť tieto veci na svetlo a zbaviť ľudí démonov, tí istí démoni s pomocou ľudí, ktorí sa vyžívali v neprávosti, zariadili jeho smrť, ako bezbožného a rúhavého človeka, na základe obvinenia, že „zavádza nove božstvá“ a v našom prípade preukazujú takú istú aktivitu. Nielen medzi Grékmi Slovo (rozum, Logos) zvíťazilo skrze Sokrata v odsúdení týchto vecí, ale aj medzi barbarmi boli odsúdené Slovom samotným, ktoré sa stalo človekom a bolo nazvané Ježiš Kristus a v oddanosti k Nemu my nielenže popierame, žeby tí čo robili také veci, aké boli spomenuté, boli bohmi, ale vyhlasujeme, že ide o zlých, bezbožných démonov, ktorých činy neznesú porovnanie ani s ľuďmi milujúcimi cnosti.“

http://www.newadvent.org/fathers/0126.htm
http://www.earlychristianwritings.com/text/justinmartyr-firstapology.html

Justín Mučeník, Prvá apológia, kapitola 6

„Preto nás volajú ateistami. A vyznávame, že sme ateisti čo sa týka bohov tohto druhu, ale nie s ohľadom na najpravejšieho Boha, Otca spravodlivosti a zdržanlivosti a ostatných cností, ktorý je bez akejkoľvek nemravnosti. Ale Jeho a Syna (ktorý pochádza z Neho a naučil nás tieto veci spolu s dobrými anjelmi čo ho nasledujú a sú mu podobní) a prorockého Ducha uctievame a im sa klaniame, poznávame ich rozumom a v pravde a oznamujeme každému bez nežičlivosti, kto sa chce dozvedieť, čo sme sa naučili.“

Skutočne môže niekto povedať, že pohanských bohov dával Justín do jedného vreca a Ježišom?

Justín Mučeník, Prvá apológia, kapitola 21

„A keď hovoríme, že Slovo, ktoré sa prvé zrodilo z Boha, vzniklo bez sexuálneho spojenia a že On, Ježiš Kristus, náš Učiteľ bol ukrižovaný, zomrel, znova vstal a vystúpil na nebesia, neponúkame nič iné než to, čomu veríte o tých, ktorých si ctíte ako synov Jupitera.“

Tu sa starý apologéta trochu sekol, pretože, ako sme mali možnosť zistiť v predošlých kapitolách, žiadny z Diových synov nebol počatý bez sexuálneho spojenia. Viacerí však podľa legiend vystúpili na nebesia medzi olympských bohov na konci života, preto Justínovi poskytujú vhodnú analógiu, aby pohania začali kresťanské učenie trochu chápať. Žiadny z nich však nebol odsúdený a ukrižovaný, ako Ježiš, ani nebol spasiteľom ľudí v kresťanskom zmysle. Hovorí to aj samotný Justín na inom mieste svojho diela, kde zároveň vysvetľuje rozdiel medzi nimi.
Že sa tieto pasáže vo filme neobjavia už asi nikoho neprekvapuje…

Justín Mučeník, Prvá apológia, kapitola 22

„Ba čo viac, Syn Boží, nazývaný Ježiš aj keby bol len človekom obyčajného pôvodu, už kvôli Jeho múdrosti je hoden nazývať sa Synom Boha, lebo všetci spisovatelia nazývajú Boha otcom ľudí a bohov. A ak vyhlasujeme, že Slovo Božie sa narodilo z Boha nezvyčajným spôsobom, odlišným od obyčajného zrodenia, nech to nie je pre vás zvláštna vec, keď hovoríte, že Mercurius je anjelským slovom Božím. A keď sa niekto ohradí, že (Ježiš) bol ukrižovaný, aj v tom je na jednej úrovni s Vašimi domnelými Jupiterovými synmi, ktorí trpeli ako sme vymenovali. Hoci ich smrteľné utrpenia tak, ako sú zaznamenané neboli rovnaké, ale odlišné, tak aj neobyčajnosťou Jeho utrpenia nezdá sa byť podradnejší od nich, ale naopak, ako sme sľúbili v predošlej časti tohto diskurzu, teraz preukážeme, že je vznešenejší, respektíve sme už dokázali, že je taký, lebo jeho dokonalosť ukázali jeho skutky.“

Justín Mučeník, Prvá apológia, kapitola 25

„A za druhé, pretože my, čo sme z každej ľudskej rasy zvykli uctievať Bakcha, syna Semelé a Apollóna, syna Latony (ktorí pri svojich ľúbostných aférach s ľuďmi robili také veci, že je hanebné ich aj spomínať) a Proserpinu a Venušu (ktoré sa zbláznili z lásky k Adonisovi a ktorých mystériá tiež slávite), alebo Aeskulapia, alebo iných takých, ktorí sú nazývaní bohmi, sme teraz skrze učenie Ježiša Krista zavrhli, hoci nám bude zato hroziť smrť a zasvätili sme sa nesplodenému a netrpiacemu Bohu o ktorom sme presvedčení, že nikdy nebol hnaný žiadostivosťou k Antiopé, alebo k iným takým ženám, alebo ku Ganymédovi, ani nebol zachránený storukým obrom, ktorého pomoc získal od Thetis, ani nebol ustarosteny, kvôli tomu, žeby jej syn Achilles mal zničiť mnoho Grékov kvôli svojej konkubíne Briseide. Je nám ľúto tých čo veria týmto veciam a tých čo ich vymysleli poznáme ako diablov.“

Myslím, že tieto Justínove slova nepotrebujú ani komentár…

http://nerra.host.sk/Zeitgeist/obsah.htm

XVI. Ježiš a jeho historickosť – záver

Snaha filmu spraviť z Ježiša Krista iba mýtickú postavu potom pokračuje obvinením, že okrem Biblie o ňom žiadny dobový prameň, resp. autor/historik nič nevie. Obrazovkou prebehne dlhý zoznam mien starovekých spisovateľov, ktorý vo svojich prácach Ježiša ani raz nespomenuli, hoci mali žiť v jeho dobe. Výnimku podľa Zeitgeistu tvoria iba štyria, Suetonius, Tacitus, Plínius mladší a Josephus Flavius…

Osobne si myslím, že hrdý môže byt ten o kom sa títo páni slovkom zmienili, pretože patria medzi absolútnu elitu rímskych literátov svojej doby. V žiadnom prípade nejde o nejakých druhoradých pisárov, ktorých by nikto nepoznal, ale práve naopak. Všetci patria medzi najslávnejších a najcitovanejších antických historikov.

Podľa Zeitgeistu sa u nich zmienky o Kristovi zmestia na pár úbohých riadkov a aj u tých je pochybné či vlastne hovoria o Ježišovi, pretože spomínajú len Krista a slovo Kristus je predsa len titul, nie osobné meno. Táto informácia filmárov je však len polopravda. Nikto z kresťanov predsa netvrdí, že meno Kristus nie je titul. Slovo pochádza z hebrejského Mašíach (slov. Mesiáš), čo je po latinsky Christus a grécky Christos, všetko s významom „Pomazaný“.

Ide o starobylý, biblický, predkresťanský židovský termín, ktorý kresťania spontánne pripísali svojmu zakladateľovi, Ježišovi z Nazareta. Pre nich bol totiž očakávaným židovským Mesiášom – Kristom – Spasiteľom. Ak by Ježiš nebol tým Kristom o ktorom hovoria menovaní antickí autori, tak kto ním bol? Žilo v 1.stor.n.l. viacero osobností, ktoré by si nárokovali taký titul? Koľko „Kristov“ založilo nejakú cirkev v tom čase, resp. koho nasledovali kresťania tej doby?

A je naozaj pravda, že sa v žiadnom prameni meno Ježiš neobjavilo? Na tieto otázky dajú dúfam nasledujúce riadky odpoveď. Prvým starovekým svedkom je Suetonius, tajomník a historik rímskeho cisára Hadriána (117-138 n.l.). Jeho najdôležitejšou prácou sú podrobné životopisy prvých 12 rímskych cisárov, počnúc Juliom Caesarom a končiac Domitianom.

O kresťanoch a Kristovi hovorí v životopise cisára Claudia (41-54 n.l.):

„Keď Židia robili neustále nepokoje na podnecovanie Chresta, vyhnal ich (Claudius) z Ríma.“

Hoci trochu skomolil Ježišov latinský titul a zrejme mal len správy z druhej ruky, keďže ho považoval v čase nepokojov v r.49 n.l. ešte za živého, je jasné o kom Suetonius hovorí. Udalosť má odozvu aj priamo v Biblii, presnejšie v knihe Skutkov apoštolov 18:2 :

„Potom (sv. Pavol) z Atén odišiel a prišiel do Korintu. Tam našiel Žida menom Akvilu, rodom Ponťana, ktorý nedávno prišiel z Itálie, i jeho manželku Priscillu, lebo Klaudius nariadil, že všetci Židia musia opustiť Rím. Pripojil sa k nim, a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval; boli výrobcami stanov. Každú sobotu hovoril v synagóge a presviedčal Židov i Grékov.“

Žeby sa Suetonius s autorom Skutkov apoštolov dohodli? Veru ťažko…

Ďalšia zmienka u Suetonia pochádza zo životopisu cisára Nera, keď hovorí o veľkom požiari Ríma v r.64 n.l.

„Nero trestom postihol kresťanov, skupinu ľudí odovzdaných novej a hanebnej povere.“

Hoci jeho stručné informácie nie sú pre kresťanov práve lichotivé, verne ukazujú zmýšľanie rímskej elity a aké chýry a klebety sa o nich vo vyššej spoločnosti sírili. Na jeho informácie voľne nadväzujú správy ďalšieho zo skúmaných autorov Cornelia Tacita (55-120 n.l.). Tento významný rímsky historik napísal niekoľko diel, medzi nimi sú najvýznamnejšie Anály (Letopisy) a Histórie… S kresťanmi a Kristom sa u neho stretávame podobne ako u Suetonia pri opise udalostí po veľkom požiari Ríma v r.64 za vlády cisára Nera…

„Ale všetky ľudské snahy, všetky bohaté cisárove dary a uzmierovania bohov neodstránili zlovestné presvedčenie, že požiar bol výsledkom rozkazu. V dôsledku toho, aby sa zbavil takého chýru, Nero hodil vinu a najvybranejšie mučenie na skupinu nenávidenú pre ich odpornosti, ľuďmi nazývanú kresťania. Christus, z ktorého mena ten názov pochádza, dostal najvyšší trest za vlády Tibéria od jedného z našich prokurátorov, Pontia Piláta a najhoršia povera, hoc nachvíľu zastavená, vypukla znova nielen v Judey, prvotnom zdroji zla, ale aj v Ríme, kde všetky skryté a hanebné veci z každého kúta sveta nájdu svoje centrum a stanú sa populárnymi. Takže prví boli zatknutí všetci čo sa priznali a potom na základe informácií od nich, ohromné množstvo (ďalších) bolo odsúdených ani nie zo zločinu podpálenia mesta, ako skôr kvôli nenávisti k ľudstvu. Výsmech (poníženie) každého druhu sprevádzal ich smrť. Zakrytí do koží zvierat boli trhaní psami kým nezahynuli, alebo boli pribíjaní na kríže, alebo boli odsúdení na upálenie v plameňoch, aby slúžili ako nočné osvetlenie, keď už nebolo denného svetla. Nero ponúkol svoje záhrady pre toto divadlo a predvádzal šou v cirkuse, keď sa zamiešal medzi ľudí v oblečení vozataja, alebo stál hore na voze. Od tej chvíle aj voči zločincom, ktorí si zaslúžili mimoriadny a exemplárny trest, vznikol pocit súcitu, lebo sa to nedialo, ako sa zdalo pre verejné blaho, ale boli hubení pre nasýtenie krutosti jedného človeka.“

Takže si to zhrňme. V tomto protikresťanskom zázname sa vyskytuje správny Ježišov titul – Christus, Tacitus vie, že bol popravený v provincii Judea rímskym úradníkom Ponciom Pilatom za vlády rímskeho cisára Tibéria (14-37 n.l.) čo úplne súhlasí s Bibliou a správne zachytáva aj odvodený názov skupiny jeho stúpencov – kresťania (lat.christiani).

Na nekresťana celkom veľa faktov, nie? Tacitus bol očividne lepšie informovaný, ako Suetonius, hoci boli súčasníkmi a opisovali rovnaké udalosti. Nenadarmo patrí medzi najdôveryhodnejšie pramene poznania o dejinách Rímskej ríše v prvom storočí n.l. Koľko Kristov – Mesiášov ešte spĺňa uvedenú charakteristiku? Alebo aj Tacitus slúžil vytváraniu nejakého mýtu? Tomu by len ťažko niekto uveril…Ďalším vo filme spomínaným zdrojom je Plinius Mladší (61-113 n.l.), slávny rímsky politik a spisovateľ. Jeho zbierka listov Epistulae patrí medzi veľmi cenné zdroje informácií o štátnej politike a názoroch elity Rímskej ríše.

Počas svojej kariéry riešil aj „problém“ šíriacich sa kresťanov, ktorému musel z titulu svojej funkcie čeliť, pretože podľa všeobecného názoru išlo o nebezpečný spoločenský jav. Čo sa mu počas výsluchov zatknutých kresťanov podarilo zistiť, dobre ukazuje list, ktorý poslal Plinius rímskemu cisárovi Traianovi (53-117 n.l.).“Potvrdili, že celá ich vina, alebo priestupok bol v tom, že sa stretávali v stanovený deň pred úsvitom a modlili sa ku Kristovi, ako k božstvu, zaväzujúc sa slávnostnou prísahou, nie pre akýkoľvek zlý úmysel, ale že nespáchajú žiadny podvod, krádež, alebo cudzoložstvo, že nikdy nezradia svoje slovo a nikdy nezaprú zverenú vec, keď budú požiadaní, aby ju vydali.

Potom bolo ich zvykom sa rozdeliť a neskôr znovu zhromaždiť, aby spolu jedli neškodné jedlo.“V liste Plinius sa vlastne pýta svojho priateľa, cisára Traiana, ako má proti nim postupovať, respektíve či mu cisár, ako jeho nadriadený schváli doterajší postup. List je sám o sebe veľmi zaujímavý, ale pre našu tému postačí, že predstavuje mimobiblické svedectvo o tom, že kresťania uctievali Krista ako Boha už v 1. storočí n.l. Niekto môže namietnuť, že to predsa vôbec nesvedčí o tom, že nejaký Kristus existoval…

Iste, táto správa samotná nestačí. Predstavuje však dôležitý kamienok historickej skladačky. A aby sme nemuseli tápať a mohli sa pozrieť na koreň veci, začítajme sa do ďalšieho z nekresťanských svedkov, do diela oslavovaného i zatracovaného Josepha Flavia. Josephus Flavius (37-100 n.l.) bol veľmi významný židovský historik, účastník židovského povstania, ktoré vyprovokovalo Rimanov k trojročnej vojne, ktorá v r.70 n.l. skončila úplným zničením Jeruzalema.

Najprv bojoval na strane Židov, ale keď skončil v rímskom zajatí, prešiel na stranu Rimanov, prijal latinské meno a vstúpil do služieb cisára Vespasiána. Neprestal však byť Židom, lež sa snažil sprostredkovať kultúru a tradície svojho národa grécko – rímskemu svetu. Jeho najslávnejšie dielo, Židovské starožitnosti podáva dejiny Svätej zeme práve počas 1.storocia n.l. keď žil Ježiš a začalo vznikať kresťanstvo. Jeho svedectvo je cenné preto, že opisuje dobu v ktorej žil a ľudí, ktorých väčšinou osobne poznal. V jeho historickom diele sa píše i o Ježišovi, ako o skutočnej postave, Zeitgeist však tvrdí, že tento záznam je dokázaným kresťanským falzifikátom, ktorý je vraj „bohužiaľ“ stále považovaný za pravý.

Aká je však skutočnosť? Začítajme sa najprv do spomínaného záznamu, aby sme vedeli o čom je reč. Josephus Flavius, Židovské starožitnosti, zväzok 18, kapitola 3:

“Niekedy v tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho je vôbec možné nazývať človekom, pretože robil neobyčajné činy a učil ľud tak, že s radosťou prijímal pravdu. Získal veľa nasledovníkov medzi Židmi i Grékmi. On bol Kristus. Keď ho Pilát po vypočutí obvinenia zo strany našich najvyššie postavených mužov odsúdil, aby bol ukrižovaný, tí čo ho milovali od začiatku nevzdali sa náklonnosti k nemu. Na tretí deň sa im zjavil znova živý, ako to prorokovali Boží proroci spolu s nespočetnými zázračnými vecami o ňom. A kasta kresťanov nazvaných podľa neho, do dnešného dňa nevymizla.“

Všeobecne panuje vo vedeckej obci názor, že táto pasáž bola neskôr kresťanmi dopracovaná – sfalšovaná, pretože obsahuje tvrdenia, ktoré by veriaci Žid nikdy o žiadnom človeku nenapísal. A z Josephovho diela vyplýva, veriaci bol. Identifikovať tieto neskoršie predpokladané kresťanské vsuvky je však pomerne neľahké, pretože všetky zachované grécke rukopisy obsahujú rovnaký text.

Väčšina vedcov však dnes zástava názor, že toto tzv.Testimonium Flavianum obsahuje autentické jadro, aj keď v kresťanskom obale. Na stránke, ktorej linku nižšie prikladám, som našiel zaujímavú štúdiu, ako by tento text vyzeral, keby sme z neho vylúčili všetko o čom si vedci myslia, že tam pôvodný autor sám nedal.
http://www.carm.org/apologetics/evidence-and-answers/regarding-quotes-historian-josephus-about-jesus

Tu je „opravená“ verzia textu:

„Niekedy v tom čase žil Ježiš, múdry muž. Robil neobyčajné činy a učil ľud tak, že s radosťou prijímal pravdu. Keď ho Pilát po vypočutí obvinenia zo strany našich najvyššie postavených mužov odsúdil, aby bol ukrižovaný, tí čo ho milovali od začiatku, nevzdali sa náklonnosti k nemu. A kasta kresťanov, tak nazvaných podľa neho, do dnešného dňa nevymizla.“

Predložená teória ma podľa mňa jedno slabé miesto. Ak vyhodíme z textu info o tom, že Ježiš bol Kristus, alebo bol tak aspoň nazývaný, stratí zmysel aj posledná veta o pôvode pomenovania kresťanov, ktorú tam vedci ponechali. Túto teóriu zdá sa potvrdzuje aj arabský preklad Josephovho textu z 10.stor. n.l., ktorý vraj pochádza z inej kópie gréckeho originálu:

„V tom čase bol múdry muž, ktorý sa volal Ježiš. Jeho osobné vystupovanie (správanie) bolo dobré a bolo o ňom známe, že je bezúhonný. Veľa ľudí spomedzi Židov aj iných národov sa stalo jeho nasledovníkmi. Pilát ho odsúdil, aby bol ukrižovaný a zomrel. A tí čo sa stali jeho stúpencami jeho nasledovníctvo neopustili. Hlásali, že sa im zjavil po svojom ukrižovaní a že žije. Podľa toho bol asi Mesiášom o ktorého zázrakoch proroci rozprávali.“

Ako vidno, nemožno len tak mávnutím ruky celý text hodiť do koša, ako falzifikát. Aj keď z neho vylúčime predpokladané kresťanské vsuvky, stále nám zostane jednoduchá správa o Ježišovi, bezúhonnom židovskom učiteľovi, ktorého ukrižovali. Jeho stúpenci označovaní ako kresťania sa po jeho poprave nerozpŕchli, ale hlásali, že nezomrel, ale vstal z mŕtvych a žije. Aj takto očistený text by bol dosť jasným svedectvom, že Ježiš z Nazareta nie je žiadny mýtus, ale skutočná historická postava.

Pozoruhodné je navyše aj to, že aj táto okresaná, „odkresťančená“ vedecká verzia textu hovorí, že Ježiš okrem učenia robil neobyčajné činy. Jasný odkaz nato, že nebol iba múdrym židovským učiteľom, ale jeho učenie malo takpovediac akúsi neobvyklú „pridanú hodnotu“. Navyše táto pasáž nie je jediná v diele Josepha Flavia, v ktorej sa hovorí o Ježišovi, hoci sa Zeitgeist tvári, akoby to tak bolo. Ako som ukázal už neraz, nie je to nič prekvapivé, pretože film zásadne neuvádza nič, čo by mohlo spochybniť jeho agendu…

Josephus Flavius, Židovské starožitnosti, zväzok 20, kapitola 9:

„Ale tento mladší Ananus (Annáš?), ktorý ako sme Vám už hovorili prevzal veľkňazský úrad, bol svojou povahou trúfalý a veľmi drzý, bol tiež zo sekty Saducejov, ktorí sú veľmi nekompromisný v posudzovaní previnilcov, viac než všetci ostatní Židia ako sme si už všimli. Keď teda tento Ananus bol takejto povahy, myslel si, že má teraz vhodnú príležitosť (uplatniť svoju autoritu). Festus bol už mŕtvy a Albinus bol ešte len na ceste, tak on zvolal sanhedrin sudcov a priviedol pred nich Jakuba, brata Ježiša nazývaného Kristus a niektorých ďalších. A keď sformoval proti nim obvinenie ako proti narušiteľom zákona, poslal ich na ukameňovanie.“

Tento starý text o ktorom sa vo filme nič nedozviete, hovorí o odsúdení apoštola Jakuba, Ježišovho brata a ďalších kresťanov spolu s ním na ukameňovanie. Táto pasáž zo Židovských starožitnosti je vo všeobecnosti považovaná za úplne autentickú správu. Nesporný dôkaz, že Ježiš z Nazareta, nazývaný Kristus nie je mýtus! Navyše, podľa mňa by táto pasáž nebola celkom pochopiteľná , keby jej nepredchádzala samostatná informácia (vid Testimonium Flavianum) o tom, kto vlastne bol Ježiš, ako skončil a že zanechal nasledovníkov. Inak by predsa nebolo jasné prečo bol taký záujem zbaviť sa aj Jakuba a ďalších….
http://sacred-texts.com/jud/josephus/ant-20.htm
http://www.carm.org/apologetics/evidence-and-answers/non-biblical-accounts-new-testament-events-andor-people
www.ccel.org/j/josephus/works/JOSEPHUS.HTM

Ďalším zaujímavým svedectvom hoci nie priamo o Ježišovi, je nasledovná pasáž zo Židovských starožitnosti:

Josephus Flavius, Židovské starožitnosti, zväzok 18, kapitola 5:

“Teraz si niektorí Židia mysleli, že zničenie Herodesovej armády prišlo od Boha a to veľmi spravodlivo, ako trest za to čo urobil proti Jánovi, ktorého volali Krstiteľ. Lebo Herodes ho zabil hoci bol dobrý človek a kázal Židom, aby sa cvičili v cnosti, aby boli spravodliví jeden k druhému, aby boli zbožní voči Bohu a tak prišli ku krstu. Lebo toto umývanie by bolo pre neho vítané, keby ho používali, nie kvôli zbaveniu sa istých hriechov, ale kvôli očisteniu tela za stáleho predpokladu, že duša bola predtým úplne očistená spravodlivosťou. Keď potom mnohí ďalší chodili za ním v zástupoch, lebo boli veľmi pohnutí jeho slovami, Herodes, ktorý sa obával veľkého vplyvu, aký mal Ján nad ľuďmi a sklonu vyvolať vzburu (lebo sa zdalo, že sú ochotní vykonať čokoľvek by im radil) si myslel, že najlepšie bude usmrtiť ho, aby sa zabránilo rozbroju, ktorý by mohol spôsobiť; aby sa nedostal do ťažkostí ušetrením života človeka, ktoré by mohol neskôr ľutovať, keby už bolo príliš neskoro. Preto bol kvôli Herodesovej podozrievavej povahe poslaný, ako väzeň na Macherus, hrad ktorý som už predtým spomínal a tam bol usmrtený. Teraz Židia mali takú mienku, že zničenie armády bolo zoslané ako trest na Herodesa a známka Božej nemilosti voči nemu.“

Tento staroveký text o ktorého pravosti niet zásadného sporu, jasne spomína osud Ježišovho biblického predchodcu sv. Jána Krstiteľa. A človek by si myslel, že to bola len ďalšia mytologická postava, ktorá zanechala v histórii ešte menšiu stopu, ako Ježiš… Takisto v Starožitnostiach nájdeme hojné zmienky o Pontiovi Pilátovi a veľkňazovi Annášovi. Z vyššie spomenutého je teda jasné, že biblický Nový zákon nespomína žiadne legendárne postavy, ale skutočných ľudí z mäsa a kostí, ktorí naozaj na území dnešného Izraela žili.

Že sa Ježišovi a jeho stúpencom nedostalo medzi dobovými historikmi väčšieho ohlasu je celkom pochopiteľné vzhľadom na niekoľko prirodzených bariér. Jedna je napr. geografická. Ježiš a väčšina jeho prvých nasledovníkov nikdy neopustili Svätú zem. Ďalšou je bariéra jazyková, lebo len málo Grékov a Rimanov ovládalo hebrejský či aramejský jazyk a aj keď niekoľko vzdelaných Židov preložilo svoj Starý zákon do gréčtiny, zostalo ich náboženské myslenie a dedičstvo pre nežidovských vzdelancov v rovine nepochopiteľnej kuriozity.

A za tretie treba otvorene povedať, že prirodzenou príčinou bol aj grécko – rímsky antisemitizmus spôsobený odlišnosťou oboch kultúr. Gréci a Rimania v zásade pozerali na Židov zvrchu a keď sa objavil niekto, ako Ježiš, ktorý bol aj Židmi samotnými zavrhovaný, je pochopiteľné, že nestálo za námahu o ňom písať. Napriek tomu sa o ňom zachovalo dosť správ nato, aby bolo nespochybniteľné, že existoval a dokonca aj kým bol…

Koniec koncov nie je predsa jedinou svetoznámou historickou postavou, ktorej život poznáme len zo správ žiakov/stúpencov, alebo podania neskoršej generácie letopiscov. Veľmi dobrým príkladom je známy grécky filozof Sokrates (469-399 pred n.l.). To čo o ňom vieme, sa zachovalo iba v dielach jeho žiakov, Platóna, Aristotela, Xenophona a ďalších. Napriek tomu, že sa istá časť odborníkov prikláňala k názoru, že si Platón Sokrata vymyslel, ako virtuálneho filozofického „partnera“ s ktorým vedie svoje Dialógy, prevláda na základe ostatných prameňov názor, že Sokrates skutočne existoval, hoci sa nezachovala ani čiarka z jeho vlastného diela. Biblické evanjeliá teda predstavujú minimálne rovnaké svedectvo o Ježišovi, ako Platónove Dialógy v Sokratovom prípade.

Hádzať ich preto do koša, ako údajne „nedôveryhodné“ a „sfalšované“ je iba známkou obyčajných predsudkov a nerozumnej zaujatosti. Zaujímavý je tu ešte jeden spoločný fakt. Aj Sokrates podobne ako Ježiš, bol svojimi súčasníkmi a rodákmi odsúdený na smrť pre svoje filozoficko – náboženské názory. Zaujímavé, však?

http://en.wikipedia.org/wiki/Socrates

Prečo je teda Sokrates pre mnohých prijateľnejší ako Ježiš? Prečo napriek tomu, že je o Ježišovi Kristovi napísaných toľko historických záznamov a svedectiev nielen jeho stúpencami, ale aj cudzími, dokonca i nepriateľmi, (ako sme mali možnosť vidieť), to všetko niekomu „nestačí“? Len preto, že sa vyhlásil za Syna Božieho nemohol existovať? Ak je toto jeho hlavný „problém“, potom sa v podstate za 2000 rokov nič nezmenilo, pretože aj vtedy bol tento jeho nárok hlavným kameňom úrazu a sváru. Ježiš nebol žiadny politik, revolucionár, ani púhy filozof, ktorý podľa niektorých predbehol dobu.

Na jeho učenie nebude žiadna doba dosť pripravená. Pre ľudí zašiel príliš ďaleko tým, že vystupoval, ako Boží vyvolenec. Jeho spoločenská misia a autorita bola po celý čas založená na tom, že je Syn Boží – Mesiáš. Pre jeho lásku a dobrotu ho nezabili. Takí dobráci dnes končia maximálne v blázinci. To čo ho dostalo na kríž, je rovnako veľké a pre mnohých neprijateľné dnes, ako to bolo aj vtedy.

Evanjelium podľa Marka 14:53
„Ježiša priviedli k veľkňazovi, kde sa zhromaždili všetci veľkňazi, starší a zákonníci. Peter šiel zďaleka za ním až dnu do veľkňazovho dvora. Sadol si k sluhom a zohrieval sa pri ohni. Veľkňazi a celá veľrada zháňali svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli. Mnohí proti nemu krivo svedčili, a ich svedectvá sa nezhodovali. Tu niektorí vstali a krivo proti nemu svedčili: „My sme ho počuli hovoriť: »Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený.«“ Ale ani tak sa ich svedectvo nezhodovalo. Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Ježiš odvetil: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“ Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rúhanie. Čo na to poviete?“ A oni všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti.

Ježiš Kristus teda nielenže je reálnou postavou histórie, ale bezpochyby o sebe aj skutočne tvrdil, že je Boží syn a Mesiáš. Inak by totiž jeho smrť nikdy nebola skutočne pochopiteľná, nedávala by zmysel. Bez tejto Ježišovej sebaprezentácie by k jeho odsúdeniu a poprave nikdy nedošlo. To znamená, že autori evanjelií o ňom neklamú a nevytvorili umelo jeho mýtus, aby pomocou neho získali moc a peniaze.

To čo získal z ľudského pohľadu Ježiš a všetci jeho stúpenci, bola iba smrť, chudoba a opovrhnutie. Ani jeden z jeho nasledovníkov v spoločnosti nezískal nič viac. Svätý Pavol, ktorý bol z hľadiska vplyvu asi najúspešnejším apoštolom, lebo najviac cestoval, musel po celý život pracovať vlastnými rukami, aby sa uživil. A to bol zo všetkých najvzdelanejší. Ani tak však neunikol viacnásobnému väzeniu a nakoniec katovmu meču.

Ak teda niekto tvrdí, že kresťanstvo vymysleli ľudia túžiaci po moci, buduje len ďalší historický mýtus, ktorý nemá oporu v realite. Trvalo dlhé storočia, kým sa kresťania dostali medzi elitu a mohli spolurozhodovať a smerovaní nejakej časti sveta. Cesty dejín sú veľmi kľukaté a kresťanstvo nikdy nemalo priamu, vavrínmi vydláždenú cestu k moci a sláve. Veľa vecí bolo v priebehu času zabudnutých, veľa aj prekrútených, bolo i veľa ľudí, ktorí si dali nálepku kresťana a pritom im toto náboženstvo nič nehovorilo a len z neho ťažili. Možno je to tak, že čím viac ľudí sa ku kresťanstvu formálne hlásilo, tým menej bolo v tomto rastúcom dave skutočnej hĺbky.

Vzniklo preto v dejinách mnoho zlého, mnoho bolesti a krivdy. Je však nevedecké a hlavne hlboko nepravdivé preto hádzať všetkých do jedného vreca a vynášať paušálne súdy. V zásade niet idey ktorú by ľudia neboli schopní zneužiť. To však svedčí skôr o niečom v nás. Čo sa kresťanstva týka, vždy sa našlo v jeho radoch dosť poctivých ľudí, ktorí s pokorou a odhodlaním niesli štafetu jeho Zakladateľa v každej generácii a práve vďaka nim a Ježišovmu duchu, ktorí vždy sprítomňovali, sa jeho náboženstvo stalo svetovým a pretrvalo už dve tisícročia.

Práve vďaka nim, týmto často neznámym svätým, máme stále úžasnú možnosť zažívať príťažlivosť Ježišovej lásky a múdrosti. Aká mocná musela byť pečať jeho posolstva, keď nič nestratila zo svojej živosti ani dnes. Len pár historických osobností sa môže pochváliť niečím takým…

Nuž čo teda povedať o prvej časti filmu Zeitgeist? V podstate sa ukázalo, že vlastne nie je pravda nič z toho čo film o kresťanstve hovorí. Podrobný rozbor tvrdení filmu odhalil, že obyčajná lož zmiešaná so šikovnou polopravdou, sú hlavným základom celého rozprávania. To na čo sa film snažil silou mocou poukázať, čiže údajný podvod na ľuďoch, žaluje skôr jeho vlastných autorov.

Práve na hrubej manipulácii s ľuďmi a faktami je vlastne založený celý úspech filmu Zeitgeist. To čo film prináša nie je nič iné, ako obyčajná propaganda, založená na hlúposti, naivite a poverách. Je možné v ďalších dvoch častiach filmu očakávať, že sa „metodika“ rozprávania nejako zásadne zmení a nastúpia objektívne fakty? Po kritickom rozbore prvej časti tomu môže veriť len naivný človek…;-)

Ďalšie dve časti sú dobre vysvetlené na nasledovných stránkach:
http://conspiracyscience.com/articles/zeitgeist/part-two/
http://conspiracyscience.com/articles/zeitgeist/part-three/

Aj tieto nezávislé kritiky len potvrdzujú môj osobný názor, ktorý tu prezentujem.

S jedným tvrdením filmu však možno naozaj vrelo súhlasiť. Neverte hneď všetkému čo vidíte v televízii, alebo na internete. Začnite čítať knihy a hlavne, začnite konečne kriticky a bez predsudkov rozmýšľať! Inak uveríte prvej propagande, ktorá sa naskytne a stanete sa nedobrovoľnými bábkami v rukách iných…