Po opise hrozného dňa Božieho hnevu sa prorokovo videnie zastavuje pri tých, ktorí „môžu obstáť“ (Zj 6,17). Táto otázka je kľúčovou k pochopeniu siedmej kapitoly. Pán Boh nám ukázal, kto môže obstáť: takí, ktorí obstoja. Je to vložená kapitola, lebo pečate pokračujú aj vo ôsmej kapitole. Kto teda môže obstáť? Verše 15 a 16 v predchádzajúcej kapitole uvádzajú niečo zaujímavé. Neobstoja tí, ktorí majú najväčšiu autoritu, pretože ju zneužívajú pre seba. Králi sú medzi tými, ktorí neobstoja.

Ľudia, ktorí manipulujú veci vo svoj prospech, to sú politici, ktorí sú označení ako veľmoži. Aj vojenskí vojvodcovia sú medzi tými, ktorí neobstoja. Ďalej sú tam spomínaní boháči a mocnári, ľudia, ktorí svoje bohatstvo a moc zneužívajú vo svoj prospech. Ale sú tam aj otroci aj slobodní, pretože nielen vplyvní ľudia sú neverní. Chudoba a malý vplyv nie sú cestou do Božieho kráľovstva. Biblia veľmi jasne ukazuje na základe čoho bude rozdelenie na verných a neverných.

Napr., Kristove podobenstvá u Mat 24. a 25. kap. Hnev je však zadržaný iba na okamih, na čas, kým budú označení tí, ktorí majú byť ušetrení pred následkami siedmej pečate. Pripomína to odchod z Egypta, keď anjel smrti mal takisto ušetriť Izraelcov vďaka znameniu krvi na verajách (zárubniach) dvier (2 Moj 12,23), i tam to bolo v súvislosti so zasľúbenou krajinou (2 Moj 12,25). Ale teraz scéna zahŕňa celú zem. Štyri nebeské vetry, ktoré nesú Boží hnev, vanú zo „štyroch uhlov zeme„, t. j. zo všetkých smerov.

Chiastický rytmus (A-B-A´), ktorý tvorí osnovu príkazu daného anjelovi, už upozorňuje na totožnosť zachránených:

Prvý príkaz (A) chráni zem, more a stromy (Zj 7,1)
Druhý príkaz (B) ohrozuje zem a more (Zj 7,2)
Tretí príkaz (A´) znova chráni zem, more a stromy (Zj 7,3).
A neškodiť: zemi, moru, stromom (Zj 7,1),
B škodiť: zemi a moru (Zj 7,2),
A‘ neškodiť: zemi, moru, stromom (Zj 7,3).
Stred chiasmu zjavuje presnejšie časť prírody, ktorá je ušetrená pred vetrami. Keď je daný príkaz ničiť, obmedzuje sa výslovne na zem a more (Zj 7,2), ktoré predstavujú celú planétu.

Stromy sú vylúčené z tohto zoznamu, akoby boli jediné, ktoré na zemi prežili. Štylistický spôsob odlíšenia stromov od ostatných častí v každom prípade tlmočí zámer upozorniť na stromy. Stromy predstavujú vytrvalosť. Vďaka svojim koreňom, zapusteným v zemi, môžu odolať vetru. Rovnako aj zakorenené stromy predstavujú v Písme spravodlivého človeka, zatiaľ čo slama, ktorú odnáša vietor, predstavuje zlého človeka (Ž 1,4; Jób 21,18). Keď čítame o štyroch anjeloch, znamená to, že Pán Boh drží dejiny tohto sveta kvôli určitým zámerom.

Teda štyria anjeli, ktorí stoja na štyroch uhloch zeme – to je apokalyptický symbol univerzálnosti. …ktorí držia vetry …vietor je symbolom zničenia (Dan 7,2). …aby nevial vietor na more, zem ani nijaký strom (Zj 7,1). A videl som iného anjela, ktorý vystupoval od východu slnka (Zj 7,2) – čoho symbolom je východ Ez 40 – 48? Odkiaľ prichádzala sláva Hospodinova do chrámu? Východnou bránou (Dan 11,44). Čoho symbolom je východ? Božej prítomnosti. Nejde tu o zemepis, ale o Božiu prítomnosť.

Prichádza anjel z nebeského chrámu, z Božej prítomnosti. Príkaz na ochranu stromov teda chápeme ako narážku na ochranu spravodlivých. Ale, napodiv, títo spravodliví/stromy nie sú zachránení vďaka svojim koreňom dole v zemi. Ich prežitie prichádza zhora. Ich čelo je označené pečaťou. Tento zákrok je vykonaný iným anjelom, ktorý prichádza z východu, tak ako slnko, život a svetlo – ako nádej, ako záhrada Eden (1 Moj 2,8), ako kráľ – záchranca Cýrus (Iz 41,2), ako samotný Boh záchranca (Ez 43,2). Oproti iným pečatiam, ktoré nesú posolstvo smrti, táto je nositeľom pečate Boha života (Zj 7,2). V protiklade ku všetkým ostatným pečatiam oznamujúcim súd a skazu zeme, táto pečať znamená záchranu a stvorenie.

Odlišuje sa už svojou funkciou. Ostatné pečate sú dané ako záruka absolútnej dôvernosti dokumentu, kým táto je daná, aby označila vlastníctvo. Starovekí ľudia mávali zvyk vtlačiť pečať na svoj tovar ako znamenie vlastníctva. Pečať tvorila kovová minca alebo drahokam (2 Moj 28,11; Est 8,8), do ktorých bolo vyryté meno vlastníka alebo nejaká kresba, občas dokonca obidvoje.

Pečať sa najčastejšie odtláčala do hliny (Jób 38,14). V niektorých prípadoch bola vytlačená na čelo. Prvýkrát sa v Biblii zaznamenáva takýto zákrok v zmienke o Kainovi, ktorý dostáva na čelo znamenie s cieľom chrániť ho (1 Moj 4,15). No predovšetkým kniha Ezechiel obsahuje text najbližší nášmu:

„Prejdi mestom, stredom Jeruzalema a označ znakmi čelá mužov, ktorí vzdychajú a stenú pre všetky ohavnosti, ktoré sa pášu na ňom. Na vlastné uši som ho počul hovoriť tamtým: …Vraždite starca, mládenca i pannu, dieťa i ženu. Avšak nepriblížte sa k nijakému mužovi, na ktorom je znak“ (Ez 9,4-6).

Tí, ktorí dostávajú na čelo znamenie, zostávajú verní Bohu a reagujú na „ohavnosti“ (Ez 9,4) svojich súčasníkov. Výraz „ohavnosti“ je použitý aj o niekoľko veršov vyššie a označuje hriech modloslužby a uctievania slnka (Ez 8,16.17). Znamenie na čele tu teda predstavuje uctievanie pravého a živého Boha Stvoriteľa. Práve to je význam zapečatenia v našom úryvku z knihy Zjavenie, o to viac, že sa tu naráža na rozprávanie o stvorení.

Poradie zem, more, stromy sleduje akt stvorenia tretieho dňa (1 Moj 1,9-13). Ak je táto pečať znamením uctievania Stvoriteľa, je teda známkou Božieho lastníctva. Vyznanie príslušnosti Bohu vychádza totiž z viery v Boha Stvoriteľa. Tento vzťah je veľmi často zdôrazňovaný v žalmoch, kde je Boh ospevovaný ako vlastník všetkých vecí práve preto, že je Stvoriteľom všetkých vecí.

„Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napĺňa, svet i tí, čo ho obývajú. Veď on ho založil na moriach a upevnil na vodných prúdoch“ (Ž 24,1.2).

Rozpoznať Boha ako vlastníka všetkých vecí, ako vlastníka nás samých, znamená poznať ho zároveň ako Stvoriteľa, svojho stvoriteľa. Božia pečať tu predstavuje náboženský spôsob myslenia. Znamená to jednoducho rozpoznať, že za všetko, čo máme, za všetko, čím sme, vďačíme Bohu. Biblia v sebe nesie toto naučenie vo všetkých oblastiach bytia. Tento princíp objavujeme v desiatkoch, ktoré odkladáme s jasným vedomím, že on je vlastníkom všetkého majetku.

Takisto Melchisedek zdôvodnil dar desiatku tým, že Bohu „patrí nebo i zem“ (1 Moj 14,19). Rovnaká súvislosť je doložená v 3. knihe Mojžišovej. Skôr než izraelský ľud vstúpi do zasľúbenej krajiny, musí sa rozpomenúť na to, že táto zem patrí Bohu.

„Zem je moja; a vy ste cudzincami a usadlíkmi u mňa“ (3 Moj 25,23).

Z tohto princípu vyplýva, že „všetky desiatky zo zeme… patria Hospodinu“ a „je to sväté Hospodinu“ (3 Moj 27,30). Sobota má v kontexte Božieho zákona významné miesto. Nie je náhodou, že sobota je v Desatore umiestnená v strede – na mieste, ktoré v starovekých zmluvných dokumentoch často predstavovalo pečať. Sobota symbolizuje vieru v Stvoriteľa a vyjadruje uznanie, že za všetko vďačíme Bohu Stvoriteľovi. Jej funkcia je Božia pečať.

Božia pečať na čele je viac než len fyzické znamenie – je to duchovné znamenie, ktoré vyjadruje náležanie Bohu. Boží obraz, podľa textu v 1 Moj 1,26, predstavuje Božiu pečať v ľudskom stvorení. Život podľa Božej vôle je potvrdením tejto pravdy. Božia pečať nie je len symbolickým gestom, ale vyjadruje duchovnú povahu a živú prítomnosť Boha Stvoriteľa.

Tento obraz sa v Zjavení vzťahuje na tých, ktorí vyjadrujú vieru v Boha Stvoriteľa nielen v náboženstve, ale aj v každodennom živote. Rešpektovanie Božieho zákona a zachovávanie Božej vôle sú vonkajšími prejavmi tohto duchovného postoja. Božia pečať je zároveň neviditeľná, tak ako je neviditeľný a transcendentný Boh Stvoriteľ. Znamenie má hlboký duchovný význam.

144 000 – Boží spasení

Symbolický počet 144 000, ktorý predstavuje Božích vyvolených, vychádza z násobku 12 x 12, čo zdôrazňuje význam zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Číslo 12, reprezentujúce dvanásť izraelských kmeňov (Zj 7,4-8), poukazuje na plnosť Božieho ľudu a dokonalosť jeho zámeru.

Každé pokolenie zahŕňa dvanásťtisíc osôb. Čo sa týka čísla 1000, ktoré sa násobí číslom 12, nevyjadruje iba myšlienku množstva, ale tiež – v hebrejskej etymológii – myšlienku kmeňa. V hebrejčine slovo elef (tisíc) znamená tiež kmeň, dav, klan alebo dokonca pluk. Počet 12 000 teda predstavuje kmeň v jeho počte. V Jánovej dobe väčšina kmeňov – ako takých – vymizla. Zostal už len Júda, Benjamín a Lévi.

Pravidelný rytmus zoznamu kmeňov zosilňuje dojem úplnosti a dokonalosti. Je to celá armáda pri prehliadke. Tým sa chce vyjadriť, že Izrael, o ktorom je tu reč, nie je doslovným Izraelom. Biele rúcha, rovnako ako palmy, tvorili súčasť vojnového rituálu oslavy víťazstva. Symbolika počtu, opis zástupu a štýl textu, ktorým je prorocké slovo písané, prináša rovnaké posolstvo: 144 000 predstavuje zoradený a úplný Izrael.

To je ten „celý Izrael“, o ktorom sníval apoštol Pavel (R 11,26), „úplný“ počet zachránených, na ktorých narážala už piata pečať (Zj 6,11). Je to ten veľký zástup zo všetkých kultúr a národov, ktorý Ján vidí oblečený do bieleho rúcha (Zj 7,9; pozri 6,11), ktorý vyšiel z veľkého súženia (Zj 7,14; pozri 6,9.11). Kto obstojí? Dokonalý, celý Izrael Boží. Všetci tí, ktorí budú stáť na Božej strane úplne. Z každého pokolenia po 12 000.

Znamenajú Židia doslovných Židov? Ak porovnáme to, čo je povedané v Zjavení 14. kapitole, v prvých piatich veršoch, vidíme, že všetko, čo sa tu spomína, sú symboly. Títo ľudia sú symbolickými Židmi, symbolickými panici, a majú symbolickú pečať na čele. Kto je Židom podľa Rim 2,28.29 a Gal 3,29? Nie tí, ktorí sú od Abraháma rodovo či genealogicky, ale tí, ktorí majú rovnakú vieru ako Abrahám. Je logicky nevysvetliteľné, aby z každého pokolenia bol presne rovnaký zapečatený počet, a z pokolenia Dán a Efrajim nebol nikto. Ako je možné, že presne 12 000 uverí, ani o jedného viac, ani menej?

Ján v liste do zboru v Smyrne napísal, že tam sú určití Židia, ale v skutočnosti oni nie sú Židia. Žid sa nepočíta nacionálne, ale na základe vzťahu k Bohu. Poradie kmeňov je úplne iné. Osemnásťkrát máme v Starej zmluve zoradenie synov Jákobových, ale toto nezodpovedá žiadnemu z nich. Toto nám niečo naznačuje – tu je Júda prvý, pravdepodobne preto, že z jeho pokolenia vzišiel Ježiš Kristus. Počet stoštyridsaťštyritisíc, ktorí v piatej pečati boli ešte neúplným zástupom, sú tým istým ľudom.

Konečne sú všetci v plnom počte. Títo vyhnanci dejín, tieto odtrhnuté menšiny, ktorých jediným útočiskom bol Pán, sa stretávajú a náhle si uvedomujú svoju príslušnosť k Izraelu. Jednotní v duchu, s rovnakými spomienkami na zápasy a utrpenia, sú teraz viditeľne zjednotení a prežívajú rovnaké pocity.

Tu vrcholia emócie a prejavujú sa v bohoslužbe, ktorá strháva všetkých do mohutnej oslavy Božieho víťazstva (Zj 7,10). Na tento víťazný krik anjeli, starci a štyri bytosti ihneď odpovedajú slovom „Amen“, spevom plným chvál, ktorý má sedem dôb:

„Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc a sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen“ (Zj 7,12)!

Kto je tento veľký nespočítateľný zástup? 144 000 sú ľudia, ktorí sú verní a dožijú sa druhého príchodu Ježiša Krista. Zdá sa, že veľký zástup a 144 000 sú jedno a to isté. Otázka, ktorou sa končí šiesta kapitola Zjavenia: Kto môže obstáť?, nebola vo veršoch 1-8 priamo zodpovedaná. Tam je napísané, že Boh nedopustí, aby všetky katastrofické udalosti prišli na svet skôr, ako budú Božie deti na to pripravené. Preto sa hovorí o zapečaťovaní.

Verše 1-8 hovoria o ľuďoch, ktorí obstoja, ale neuvádzajú konkrétne, kto sú. Verše 9-12 poskytujú vysvetlenie toho, čo je už vo veršoch 4-8 naznačené. Literárna štruktúra toto jasne ukazuje. V. 4 – „počul som“ – Ján vo verši štyri počul počet zapečatených a potom mu ich Pán Boh ukázal. V. 9 – „videl som“ – tu je konkrétny výklad 144 000:

a) Najprv o nich len počul – to bol dokonalý Izrael Boží, no keď ich videl, bol to pre neho nespočítateľný zástup – cirkev bojujúca a víťazná.
b) Kto sú 144 000? Keď o nich počul, videl ich ako symbol dokonalého Božieho Izraela. Keď ich videl, boli to všetci, ktorí obstáli – symbolické číslo, ktoré predstavuje Boží ľud zo všetkých čias.
c) Títo ľudia boli z každého kmeňa Izraelovho. Čo to znamená v Zjavení? Verš 9 to vysvetľuje: „z každého národa, kmeňa, ľudí i jazyka“.

Číslo 4 je symbolom univerzálnosti. Aký je teda zmysel toho, čo nám Pán Boh odovzdáva v tejto kapitole? Tak, ako Pán Boh zachránil Noacha pred potopou, Lota pred skazou Sodomy, Izrael z Egypta a kresťanov, ktorí sa držali Ježišových slov pri páde Jeruzalema, tak aj všetci tí, ktorí sa držia Božieho slova a zostávajú mu verní, budú medzi zachránenými.

Táto kapitola ukazuje, že Pán Boh pripravil všetky potrebné opatrenia pre svojich verných, aby bola ich budúcnosť istá. Videnie sa odohráva v nebesiach a prenáša nás do vzdialenej budúcnosti, do okamihu, keď sa nebeské bytosti pripoja k chválospevu ľudí, keď bude Boh konečne prebývať medzi svojím ľudom. Tento ľud mu bude slúžiť „dňom i nocou v jeho chráme“ (Zj 7,15), podobne ako dávni kňazi a levíti (1 Par 9,33).

Videnie je jasne vysvetlené v obraze stanu, ktorý nad nimi vztýči Boh (Zj 7,15). Tento obraz, inšpirovaný izraelskými dejinami, pripomína svätostánok na púšti. Božia prítomnosť je skutočná a fyzická. Text sa končí narážkou na Žalm 23. Od pastiera, ktorý vedie svoje ovečky k prameňom živej vody, text prechádza k Bohu, ktorý je úplne blízky a dotýka sa svojho ľudu:

„Zotrie im každú slzu z očí“ (Zj 7,17).

Boh sa neuspokojuje len so starostlivosťou o všetky ich potreby. Títo ľudia už nikdy nebudú trápiť hlad, smäd, horúčava ani utrpenie. Boh sa k nim priblíži a ich vzťah sa stane dôvernejším: Boh utešuje.

Mlčanie nebies

Medzitým sa prorokov pohľad vracia k zvitku zbavenému šiestich pečatí. Zostáva ešte rozlomiť siedmu pečať, aby zvitok, konečne úplne otvorený, odhalil obsah svojho posolstva. Pri otváraní siedmej pečate je Ján prekvapený. Prvýkrát sa nijako nezúčastňuje na videní. Až doteraz každé otvorenie pečate prebiehalo za jeho účasti.

Prvé štyri pečate sú pravidelne uvádzané slovom „počul som„. Piata a šiesta pečať sú označené slovami „videl som“ alebo „uvidel„. Pri siedmej pečati sa však nič také neobjavuje. Táto pečať sa náhle objavuje v Jánovom vedomí bez toho, aby niečo počul alebo videl. Je to tiež jediný raz, keď sa udalosť uvedená do pohybu otvorením pečate odohráva výhradne v nebi. Všetkých ostatných šesť pečatí sa týkalo zeme a sledovalo chod ľudských dejín.

V protiklade k ostatným pečaťam je text siedmej pečate výnimočne krátky, zahŕňajúci iba jeden verš (Zj 8,1). Udalosť, ktorú uvádza, je podstatne odlišná. Po všetkej vojnovej vrave, reve divých zvierat, plači mužov a žien, a rachote vrchov a hviezd padajúcich zo všetkých strán (Zj 6,12-16), nastáva náhle úplné ticho. Táto udalosť, ktorú nemožno ani počuť, ani vidieť, je neopísateľná. Ticho symbolizuje príchod Boha, nazývaný parúzia. Iba ticho dokáže vyjadriť to, čo je nevyjadriteľné. V tichu si uvedomujeme prítomnosť nekonečného Boha. Toto ticho trvá polhodinu, čo v prorockom jazyku predstavuje týždeň (na základe výpočtov, kde deň symbolizuje rok, hodina 14 dní a polhodina týždeň).

Ľudské dejiny sa teda končia tak, ako sa začali – obdobím stvorenia. Týždeň ticha na konci je ozvenou ticha na počiatku (1 Moj 1). Táto myšlienka je hlboko zakorenená v židovskej tradícii. Pri rozlomení siedmej pečate sa konečne odhaľuje posolstvo zvitku. Ide o oznámenie Božieho príchodu, zasľúbenie nového stvorenia a nového sveta. Tento nový svet je odpoveďou na všetky otázky, na všetok žiaľ a jediné riešenie všetkého utrpenia.

Súvisiace články

Vianoce – dajú sa použiť na Božiu slávu?

Samovražda – chcem sa zabiť

7. Záver