VI. Mlčanie nebies

Po opise hrozného dňa Božieho hnevu sa prorokovo videnie zastavuje pri tých, ktorí „môžu obstáť“ (Zj 6:17). Táto otázka je kľúčová k pochopeniu siedmej kapitoly. Text ukazuje, že odpoveď už bola naznačená. Ide o vloženú kapitolu, pretože pečate pokračujú aj v nasledujúcej kapitole. Kto teda môže obstáť? Verše 15 a 16 predchádzajúcej kapitoly odhaľujú niečo zásadné. Neobstoja tí, ktorí majú najväčšiu autoritu, pretože ju zneužívajú. Medzi tými, ktorí neobstoja, sú aj králi.

Ľudia, ktorí manipulujú veci vo svoj prospech, sú politici, označení ako veľmoži. Medzi tými, ktorí neobstoja, sú aj vojenskí vojvodcovia. Ďalej sa spomínajú boháči a mocnári, ktorí svoje bohatstvo a moc využívajú sebecky. No nachádzajú sa tam aj otroci i slobodní, pretože nevernosť sa netýka len vplyvných.

Chudoba ani nízke postavenie samy o sebe neznamenajú vstup do Božieho kráľovstva. Biblia jasne ukazuje, podľa čoho bude prebiehať rozdelenie na verných a neverných.

Vidíme to aj v Kristových podobenstvách v Matúšovi 24 a 25. kapitole. Hnev je však zadržaný len na okamih, na čas, kým budú označení tí, ktorí majú byť ušetrení pred následkami siedmej pečate. Pripomína to odchod z Egypta, keď anjel smrti ušetril Izraelcov vďaka znameniu krvi na verajách dvier (2 Moj 12:23). Aj tam sa tento zásah spájal so vstupom do zasľúbenej krajiny (2 Moj 12:25). Teraz však scéna zahŕňa celú zem. Štyri nebeské vetry, ktoré nesú súd, vanú zo „štyroch uhlov zeme“, teda zo všetkých smerov.

Chiastický rytmus (A–B–A´), ktorý tvorí osnovu príkazu daného anjelovi, upozorňuje na totožnosť zachránených:

• Prvý príkaz (A) chráni zem, more a stromy (Zj 7:1)
• Druhý príkaz (B) ohrozuje zem a more (Zj 7:2)
• Tretí príkaz (A´) opäť chráni zem, more a stromy (Zj 7:3)
• A neškodiť: zemi, moru, stromom (Zj 7:1)
• B škodiť: zemi a moru (Zj 7:2)
• A´ neškodiť: zemi, moru, stromom (Zj 7:3)
• Stred chiasmu odhaľuje, že pri povolení ničenia sa zásah týka len zeme a mora (Zj 7:2), ktoré predstavujú celú planétu

Stromy sú z tohto zoznamu vyňaté. Text na ne kladie zvláštny dôraz. Stromy predstavujú vytrvalosť. Vďaka koreňom zapusteným hlboko do zeme dokážu odolávať vetru. V Písme sú zakorenené stromy obrazom spravodlivého človeka, zatiaľ čo slama, ktorú odnáša vietor, predstavuje bezbožného (Ž 1:4; Jób 21:18). Keď sa spomínajú štyria anjeli, znamená to, že dejiny sveta sú zadržiavané kvôli určitému zámeru.

Štyria anjeli, stojaci na štyroch uhloch zeme, sú apokalyptickým symbolom univerzálnosti. Držia vetry, ktoré sú symbolom zničenia (Dan 7:2), aby neviali na zem, more ani na stromy (Zj 7:1). Ďalší anjel vystupuje od východu slnka (Zj 7:2). Východ v Písme symbolizuje prítomnosť. Odtiaľ prichádzala sláva do chrámu (Ez 40–48; Dan 11:44). Nejde o zemepis, ale o prítomnosť, ktorá prináša ochranu a pečať.

Prichádza anjel z nebeského chrámu, z Božej prítomnosti. Príkaz na ochranu stromov chápeme ako obraz ochrany spravodlivých. No títo spravodliví – stromy – nie sú zachránení vďaka svojim koreňom v zemi. Ich prežitie prichádza zhora. Ich čelo je označené pečaťou. Tento zásah vykonáva iný anjel, ktorý prichádza z východu, tak ako slnko, život a svetlo, ako nádej, ako záhrada Eden (1 Moj 2,8), ako kráľ-záchranca Cýrus (Iz 41,2), ako záchrana prichádzajúca od Boha (Ez 43,2). Na rozdiel od iných pečatí, ktoré nesú posolstvo smrti, táto je nositeľom života (Zj 7,2). V protiklade k pečatiam oznamujúcim súd a skazu zeme znamená táto záchranu a nové stvorenie.

Odlišuje sa už svojou funkciou. Ostatné pečate slúžia ako záruka dôvernosti dokumentu, kým táto označuje vlastníctvo. Starovekí ľudia vtlačovali pečať na tovar ako znak príslušnosti. Pečať mala podobu kovovej mince alebo drahokamu (2 Moj 28,11; Est 8,8), do ktorých bolo vyryté meno vlastníka alebo symbol.

Pečať sa najčastejšie odtláčala do hliny (Jób 38,14). V niektorých prípadoch bola umiestnená na čelo. Prvýkrát sa takýto zákrok objavuje pri Kainovi, ktorý dostáva znamenie na čelo s cieľom ochrany (1 Moj 4,15). Najbližší paralelný text však nachádzame v knihe Ezechiel:

„Prejdi mestom, stredom Jeruzalema a označ znakmi čelá mužov, ktorí vzdychajú a stenú pre všetky ohavnosti, ktoré sa pášu na ňom… Vraždite starca, mládenca i pannu, dieťa i ženu. Avšak nepriblížte sa k nijakému mužovi, na ktorom je znak“ Ez 9:4–6

Tí, ktorí nesú na čele znamenie, zostávajú verní a reagujú na ohavnosti (Ez 9,4) svojej doby. Tento pojem označuje hriech modloslužby a uctievanie slnka (Ez 8,16–17). Znamenie na čele preto predstavuje uctievanie pravého a živého Stvoriteľa. Práve v tomto spočíva význam zapečatenia v úryvku zo Zjavenia, o to viac, že text jasne odkazuje na motív stvorenia. Poradie zem, more, stromy sleduje stvorenie tretieho dňa (1 Moj 1,9–13). Ak je pečať znamením uctievania Stvoriteľa, je zároveň znakom príslušnosti.

Vyznanie príslušnosti vychádza z viery v Stvoriteľa. Tento vzťah je často zdôrazňovaný v žalmoch, kde je oslavovaný ako vlastník všetkých vecí, pretože je ich pôvodcom.

„Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napĺňa, svet i tí, čo ho obývajú. Veď on ho založil na moriach a upevnil na vodných prúdoch“ Ž 24:1–2

Rozpoznať vlastníctvo Stvoriteľa znamená uznať aj pôvod vlastného života. Pečať tu nepredstavuje magický znak, ale spôsob myslenia. Znamená rozpoznať, že všetko, čo máme a čím sme, prijímame ako dar. Tento princíp Písmo vyjadruje v mnohých oblastiach života, vrátane desiatkov, ktoré sa dávajú s vedomím, že majetok nepatrí človeku. Rovnaký princíp vyjadruje aj Melchisedek, keď hovorí, že nebo aj zem majú svojho vlastníka (1 Moj 14,19). V 3. knihe Mojžišovej je tento vzťah potvrdený ešte pred vstupom do zasľúbenej krajiny.

„Zem je moja; a vy ste cudzincami a usadlíkmi u mňa“ 3 Moj 25:23

Z tohto vyplýva, že desiatky zo zeme sú oddelené a sväté (3 Moj 27,30). Sobota má v kontexte zákona osobitné postavenie. V Desatore je umiestnená v strede, na mieste, ktoré v starovekých zmluvách často plnilo funkciu pečate. Symbolizuje vieru v Stvoriteľa a vyjadruje uznanie, že zdroj všetkého života neleží v človeku. Pečať na čele nie je len fyzickým znakom, ale duchovnou realitou, ktorá vyjadruje príslušnosť.

Obraz Stvoriteľa v človeku (1 Moj 1,26) predstavuje pôvodnú pečať vloženú do stvorenia. Život v súlade s touto vôľou je jej potvrdením. Nejde o vonkajší rituál, ale o vnútorný postoj. V Zjavení sa tento obraz vzťahuje na tých, ktorí vyjadrujú vieru v Stvoriteľa nielen slovami, ale aj spôsobom života. Rešpektovanie zákona a zachovávanie vôle sú viditeľnými prejavmi tohto postoja. Pečať je neviditeľná, rovnako ako je neviditeľný jej pôvod. Jej význam je hlboko duchovný.

Symbolický počet 144 000, ktorý predstavuje Božích vyvolených, vychádza z násobku 12 × 12. Tento počet zdôrazňuje význam zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Číslo 12, reprezentujúce dvanásť izraelských kmeňov (Zj 7:4–8), poukazuje na plnosť Božieho ľudu a dokonalosť Božieho zámeru.

Každé pokolenie zahŕňa dvanásťtisíc. Číslo 1000, ktoré sa násobí číslom 12, nevyjadruje iba množstvo, ale v hebrejskej etymológii aj pojem kmeňa. Hebrejské slovo elef znamená tisíc, ale aj kmeň, dav, klan či pluk. Počet 12 000 teda predstavuje kmeň v jeho plnosti. V Jánovej dobe už väčšina kmeňov ako historických celkov zanikla. Zostali len Júda, Benjamín a Lévi.

Pravidelný rytmus zoznamu kmeňov zosilňuje dojem úplnosti a dokonalosti. Ide o obraz zoradenej armády pri prehliadke. Text tým naznačuje, že Izrael, o ktorom sa tu hovorí, nie je doslovný Izrael. Biele rúcha aj palmy boli súčasťou vojnového rituálu oslavy víťazstva. Symbolika počtu, opis zástupu aj štýl prorockého textu nesú rovnaké posolstvo: 144 000 predstavuje úplný a zoradený Izrael.

Ide o „celý Izrael“, o ktorom hovorí apoštol Pavol (Rim 11:26), o úplný počet zachránených, ktorý bol naznačený už v piatej pečati (Zj 6:11). Je to veľký zástup zo všetkých národov, ktorý Ján vidí oblečený do bielych rúch (Zj 7:9; porov. Zj 6:11) a ktorý vyšiel z veľkého súženia (Zj 7:14; porov. Zj 6:9.11). Otázka znie: Kto obstojí? Odpoveď je jasná: dokonalý Izrael Boží, všetci, ktorí budú stáť úplne na Božej strane. Z každého pokolenia symbolicky po 12 000.

Znamenajú Židia v tomto texte doslovných Židov? Keď porovnáme výpoveď Zjavenia 14 (verše 1–5), vidíme, že všetko, čo je tu opísané, sú symboly. Ide o symbolických Židov, symbolických panovníkov čistoty a symbolickú pečať na čele. Kto je Židom podľa Rim 2:28–29 a Gal 3:29? Nie ten, kto je ním rodovo, ale ten, kto má vieru Abraháma. Bolo by nelogické, aby z každého kmeňa uverilo presne rovnaké číslo, ani o jedného viac či menej, a aby z Dána a Efrajima nebol nikto.

Ján v liste zboru v Smyrne hovorí o ľuďoch, ktorí sa nazývajú Židmi, no v skutočnosti nimi nie sú. Žid sa neurčuje národnosťou, ale vzťahom k Bohu. Poradie kmeňov v Zjavení nezodpovedá žiadnemu zoznamu v Starej zmluve, hoci synovia Jákoba sú tam zoradení až osemnásťkrát. To je jasný signál, že ide o symbolický zoznam. Júda je uvedený ako prvý, pravdepodobne preto, že z jeho kmeňa vzišiel Ježiš Kristus. Počet 144 000, ktorí boli v piatej pečati ešte neúplným zástupom, je totožný s týmto ľudom.

Teraz sú však už v plnom počte. Títo vyhnanci dejín, roztrúsené menšiny, ktorých jediným útočiskom bol Pán, sa stretávajú a uvedomujú si svoju príslušnosť k Izraelu Božiemu. Jednotní v duchu, so spoločnými zápasmi a utrpeniami, sú teraz viditeľne zjednotení. Vrcholom je bohoslužba a mohutná oslava Božieho víťazstva (Zj 7:10). Na tento výkrik odpovedajú anjeli, starci a štyri bytosti:

„Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc a sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen“ Zj 7:12

Kto je teda veľký nespočítateľný zástup? 144 000 sú tí, ktorí zostanú verní a dožijú sa druhého príchodu Ježiša Krista. Zdá sa, že veľký zástup a 144 000 označujú ten istý Boží ľud. Otázka na konci šiestej kapitoly Zjavenia – Kto môže obstáť? – nachádza odpoveď práve tu. Katastrofické udalosti neprídu skôr, než budú Božie deti pripravené. Preto sa hovorí o zapečaťovaní.

Verše Zj 7:1–8 hovoria o tých, ktorí obstoja, no bez detailného opisu. Verše 9–12 vysvetľujú to, čo bolo predtým len naznačené. Literárna štruktúra je jasná. Vo verši 4 Ján hovorí: „počul som“ počet zapečatených. Vo verši 9 hovorí: „videl som“. Najprv počul o dokonalom Izraeli Božom, no keď sa pozrel, videl nespočítateľný zástup – cirkev bojujúcu a víťaznú, Boží ľud zo všetkých čias, zo všetkých národov, kmeňov, ľudí a jazykov.

Číslo 4 je symbolom univerzálnosti. Aký je teda zmysel toho, čo je v tejto kapitole odovzdávané? Tak ako boli Noach zachránený pred potopou, Lot pred skazou Sodomy, Izrael vyslobodený z Egypta a kresťania, ktorí sa držali Ježišových slov, uchránení pri páde Jeruzalema, tak aj všetci, ktorí sa držia Božieho slova a zostávajú mu verní, budú medzi zachránenými.

Táto kapitola ukazuje, že sú pripravené všetky potrebné opatrenia pre verných, aby bola ich budúcnosť istá. Videnie sa odohráva v nebesiach a prenáša nás do vzdialenej budúcnosti, do okamihu, keď sa nebeské bytosti pripoja k chválospevu ľudí a keď bude Božia prítomnosť prebývať medzi ľudom. Tento ľud mu bude slúžiť „dňom i nocou v jeho chráme“ (Zj 7:15), podobne ako kedysi kňazi a levíti (1 Par 9:33).

Videnie je vysvetlené obrazom stanu, ktorý je nad nimi rozprestretý (Zj 7:15). Tento motív, hlboko zakorenený v izraelských dejinách, pripomína svätostánok na púšti. Prítomnosť je skutočná a blízka. Text sa uzatvára narážkou na Žalm 23. Od obrazu pastiera, ktorý vedie svoje ovečky k prameňom živej vody, prechádza k zasľúbeniu úplnej blízkosti:

„Zotrie im každú slzu z očí“ Zj 7:17

Starostlivosť sa tým nekončí. Už nebude hlad, smäd, úpal ani utrpenie. Vzťah sa stáva dôvernejším a hlbším. Prichádza útecha.

Pozornosť sa teraz vracia k zvitku, z ktorého je odstránených šesť pečatí. Zostáva ešte rozlomiť siedmu pečať, aby zvitok, konečne úplne otvorený, odhalil celé posolstvo. Pri otvorení siedmej pečate prichádza prekvapenie. Prvýkrát sa pozorovateľ nijako aktívne nezúčastňuje na videní. Až doteraz bolo každé otvorenie pečate sprevádzané buď počutým alebo videným javom.

Prvé štyri pečate sú uvádzané slovami „počul som“. Piata a šiesta pečať slovami „videl som“. Pri siedmej pečati sa však neobjavuje ani jedno z toho. Vstupuje priamo do vedomia. Je to jediný prípad, keď sa udalosť odohráva výlučne v nebi. Predchádzajúcich šesť pečatí sa týkalo zeme a sledu ľudských dejín.

Text siedmej pečate je výnimočne krátky a zahŕňa iba jeden verš (Zj 8:1). Po hukote vojen, revu zvierat, náreku mužov a žien a otrasoch zeme i nebies (Zj 6:12–16) nastáva náhle úplné ticho. Tento moment, ktorý nemožno ani vidieť, ani počuť, je neopísateľný. Ticho symbolizuje príchod, nazývaný parúzia. Len ticho dokáže vyjadriť to, čo je nevyjadriteľné. V tichu si človek uvedomuje blízkosť nekonečna. Toto ticho trvá polhodinu, čo v prorockom jazyku predstavuje týždeň.

Ľudské dejiny sa končia tak, ako sa začali – obdobím stvorenia. Týždeň ticha na konci je ozvenou ticha na počiatku (1 Moj 1). Táto myšlienka je hlboko zakorenená v židovskej tradícii. Rozlomením siedmej pečate sa odhaľuje obsah zvitku: oznámenie príchodu, zasľúbenie nového stvorenia a nového sveta. Tento nový svet je odpoveďou na všetky otázky, na všetok žiaľ a jediným riešením všetkého utrpenia.

Téma mlčania nebies a otázka, kto môže obstáť pred Božím hnevom, úzko súvisí s prorockým výkladom knihy Zjavenie Jána, preto prirodzene nadväzuje na sekciu Kniha Zjavenie Jána – výklad, kde sú pečate, súdy a apokalyptické symboly zasadené do historicko-prorockého rámca; pochopenie zadržaných vetrov a zapečatenia Božieho ľudu zároveň zapadá do širšej témy posledných udalostí dejín, kde sa rieši čas súdu a Boží zásah do dejín, a úzko korešponduje aj s výkladom prorockých kníh, ktoré ukazujú konflikt medzi vernosťou a nevernosťou; symbolika stromov, vetrov a Božej prítomnosti z východu zároveň smeruje k hlbšiemu porozumeniu výkladu Písma, kde sa duchovné obrazy vykladajú v súlade s celkovým posolstvom Biblie.