Archa – vznik druhov a počet zvierat

Mnohí ľudia, ktorí využívajú biologické údaje na podporu svojho pohľadu na starú Zem, veria, že výskyt miliónov živočíšnych druhov nepodporuje kreacionistickú interpretáciu mladej Zeme. Rovnako si nemyslia, že nedávna globálna potopa by podporovala existenciu dnešného množstva zvierat, keby Noe vzal do archy iba dvoch jedincov každého druhu. Avšak veda o tom, ako dochádza k vzniku druhov, ako aj nepomer medzi vedeckou definíciou druhu a biblickým druhom ukazuje, ako rýchlo môže vzniknúť veľké množstvo variácií toho istého druhu zvieraťa z malých populácií, ako napríklad tých v Noeho arche.

Reprodukčná izolácia a vznik druhov

Definícia druhu sa líši od vedca k vedcovi a nie je ustáleným pojmom. Mnohí vedci definujú druh ako spoločenstvo zvierat, ktoré sa rozmnožujú izolovane od iných podobných druhov. Reprodukčná izolácia môže mať rôzne podoby a viesť k vzniku druhov z jedného živočíšneho druhu v dôsledku okolností, ktoré izolujú jednu variáciu (druh) od druhej. Mnohé z týchto izolujúcich okolností boli objavené a popísané ako behaviorálna izolácia (spočívajúca v odlišnom správaní), ekologická izolácia (izolácia v dôsledku rôznych životných podmienok) a geografická izolácia, aby sme uviedli aspoň niekoľko z nich.

Geografická izolácia je jednou z najlepšie preskúmaných okolností a pravdepodobne aj tou najbežnejšou. K geografickej izolácii dochádza, keď sa dve variácie toho istého druhu zvieraťa presťahujú každá inam a začne ich oddeľovať geografická bariéra, ktorá im bráni v styku a vzájomnom krížení. Akonáhle sú úplne oddelené, začnú sa u týchto dvoch spoločenstiev vyskytovať odchýlky niektorých génov, až vzniknú dva rôzne „druhy“, ktoré sa vzhľadovo líšia (farba, veľkosť atď.) a tiež sa odlišne správajú.

Pestrí mloci rodu Ensatina z pobrežia Tichého oceánu sú dobrým príkladom geografickej izolácie. Títo drobní mloci sa presťahovali na juh pohořím Sierra Nevada a horami na pobreží Kalifornie. Suššie údolie San Joaquin medzi spomenutými dvoma horskými hrebeňmi bráni intenzívnejšiemu kríženiu niekoľkých druhov týchto mlokov. Každý druh vyzerá inak, ale ak im umožníme vzájomný styk, spária sa a privedú na svet hybridné potomstvo.

Migračný vzorec, ktorý uľahčil vznik Ensatina, a schopnosť hybridizácie naznačujú, že títo mloci patria k tomu istému živočíšnému druhu. Africkí leopardi a juhoamerickí jaguári by boli ďalším dobrým príkladom dvoch vedecky definovaných druhov/species toho istého druhu/baraminu zvierat vzájomne geograficky izolovaných. (Inými slovami, pôvodne stvoreného typu, druhu, baraminu – pozn. editora.)

K ekologickej izolácii dochádza, ak žijú zvieratá toho istého druhu v odlišných prostrediach. Medvede sú ďalším príkladom toho, kedy vedci zaradia živočíchy do rôznych druhov, aj keď ide o jediný druh. Medvede grizly (Ursa arctos) a ľadové medvede (U. maritimus) sú ekologicky izolované po väčšinu roka, môžu však mať plodné potomstvo, ak sa dostanú do vzájomného styku. Schopnosť rozmnožovať sa v prírode svedčí o tom, že ide o jediný druh zvieraťa, ktorý sa líši iba rôznou farbou srsti a ďalšími nepodstatnými znakmi, ktoré im umožňujú prispôsobiť sa rôznym ekosystémom.

Vlhovec východný a západný: Prípad behaviorálnej izolácie a biblického druhu

Vlhovec východný a vlhovec západný, Sturnella magna a S. neglecta, sú vedcami klasifikované ako rôzne druhy a slúžia ako dobrý príklad izolácie správania. Tieto dva druhy sa vo voľnej prírode zvyčajne nekrižujú, čiastočne preto, že nedokážu rozpoznať svadobný spev toho druhého druhu, a čiastočne preto, že dávajú prednosť odlišným prostrediam.

Oba druhy vyzerajú takmer identicky a sú fyzicky schopné sa krížiť v laboratóriu. Občasné hybridy medzi týmito dvoma druhmi sa nachádzajú aj v ich prirodzenom prostredí. Schopnosť rozmnožovať sa, podobný vzhľad a genetická výbava týchto dvoch ptačích druhov určite umožňuje považovať ich za tento istý biblický druh, aj napriek ich vedeckému zaradeniu do odlišných druhov.

Existuje viacero príkladov toho, ako rôzne formy rozmnožovacej izolácie spôsobujú vznik vedecky definovaných druhov zo spoločného biblického druhu zvierat. Vznik nových druhov je dokázaný pre takmer všetky biblické druhy zvierat, ktoré boli popísané, a nedávno bol zverejnený odhad, že 10 % zo všetkých živočíšnych druhov stále vytvára hybridy (krížia sa s inými druhmi, pričom vznikajú plodní potomkovia) v prírode, a ešte viac ich vytvárajú křížencov, ak im umožníme vzájomný kontakt v zajatí.

Táto skutočnosť naznačuje, že väčšina druhov mala spoločného predka, z ktorého vznikli druhy vzájomne si podobné. Môže to vyzerať ako evolúcia, ale v skutočnosti nejde o ňu. To, ako celá vec mohla prebiehať bez evolúcie, si môžeme znázorniť tak, že sa zamyslíme nad ďalším osudom zvierat, ktoré boli na palube Nóachovej archy.

Milióny vedeckých druhov za pár stoviek rokov?

Niektorí ľudia, ktorí nesúhlasia s interpretáciou Genezy ako vylíčenia stvorenia v nedávnej dobe, poukazujú na fakt, že taký názor predpokladá, že všetky moderné vedecké druhy zvierat na Zemi museli vzniknúť z tých istých druhov, ktoré sa zachránili v Arche. Ak bolo v Arše približne 30 000 zvierat (menej než 15 000 vedeckých druhov podľa Biblie), ako mohli tieto zvieratá z Archy vytvoriť milióny vedeckých druhov za niekoľko stoviek či tisíc rokov po Potope? To by určite vyžadovalo rýchlejšie tempo evolúcie, než si dokážu predstaviť aj tí najvášnivejší evolucionisti.

Nie je však správne domnievať sa, že pár tisíc biblických druhov by vytvorilo oné milióny druhov existujúcich dnes. Existuje menej než 30 000 žijúcich druhov savcov, vtákov, plazov a eventuálne obojživelníkov rozmnožujúcich sa na súši (množstvo mlokov), ktoré boli zastúpené v Arše. Oné milióny ďalších druhov predstavujú bezstavovce (>95 % všetkých živočíšnych druhov), ryby a niekoľko vodných savcov a plazov, ktoré prežili Potopu vo vode. Takže pri procesoch špeciácie preberaných v tomto článku je potrebné iba zdvojnásobiť počet živočíšnych druhov z 15 000 na 30 000. To je určite uskutočniteľné riešenie založené na vedeckých pozorovaniach.

Evolúcia, definovaná ako séria zásadných zmien, ktoré vytvárajú jeden druh organizmu z druhu iného, nie je schopná vytvoriť oné milióny dnes pozorovaných druhov z oných 15 000 rôznych druhov zvierat v Arše. Avšak genetický potenciál jednotlivých druhov a vyviazanie z genetickej rovnováhy spolu s mutáciami by umožnili vznik mnohých rôznych druhov z toho malého počtu zvierat v Arše.

Genetický potenciál pre rôznorodosť

Genetický potenciál, ktorý umožňuje vytvoriť široké spektrum variácií u každého živočíšneho druhu podľa Biblie či vedeckých druhov, bez ohľadu na to, ako tieto pojmy definujeme, zabezpečí ľahký vývoj 30 000 rôznych vedeckých druhov z menej než 15 000 rôznych druhov definovaných podľa Biblie. Genetický potenciál je súhrn variácií, ktoré môže druh alebo typ organizmu vytvoriť z genetického materiálu, ktorý je už k dispozícii. Je možné, aby zvierací pár disponoval vo svojom genomu takmer všetkými alelami (variantami genotypu) pre svoj druh.

• Genotyp = okrem iného dedičná informácia pre určitý konkrétny znak (napr. dve alely v jednom páre daného génu určujúceho jeden konkrétny znak, ktorý je viditeľný ako fenotyp (pozn. prekladu)).

Ďalšie alely vznikajú mutáciami existujúcich génov (dobrým príkladom takéhoto stavu sú zrzavé vlasy u ľudí). Napríklad dva ľudia (Adam a Eva?) mohli mať všetky bežné varianty DNA (jav zvaný polymorfizmus), ktoré sa vyskytujú u všetkých etnických skupín. Vyžadovalo by to len jednu odchylnú bázu DNA na každých 667 báz medzi týmito dvoma.

To nie je až tak náročný úkol pre genómy dvoch ľudí a môže to celkom dobre vysvetliť genetickú rôznorodosť, ktorú dnes pozorujeme u ľudstva. Vzácnych polymorfizmov je málo v porovnaní s polymorfizmami bežnými a vznikajú pravdepodobne hromadením mutácií. Tieto vzácne polymorfizmy nazývajú vedci často polymorfizmami osobnostnými, pretože ich možno využiť na zistenie konkrétnej totožnosti určitej osoby.

• Polymorfizmus = stav charakterizovaný bohatstvom vzhľadu, prejavov či príznakov v rámci jedného javu.
• Genový polymorfizmus = stav, keď pre určitý gén existujú v populácii rôzne normálne alely, ktoré sa vyskytujú aspoň u 1 % populácie. Tieto alely môžu ovplyvňovať niektoré vlastnosti výsledného proteínu, intenzitu jeho transkripcie a podobne. Štúdium genového polymorfizmu u génov pre rôzne molekuly (napr. cytokíny, enzýmy) je dôležité pre možný vzťah k určitým chorobám alebo procesom (funkčná genomika) (pozn. prekladu).

Dôsledky, ktoré so sebou nesú bežné aj vzácne polymorfizmy, možno jednoducho priblížiť na príklade všetkých zdomácnených zvierat a ich rôznych plemien. Psi, skot, křečci a tropické rybičky sa všetky vyskytujú v mnohých rôznych plemenách, ktoré jasne ukazujú, čo je to genetický potenciál. Samozrejme, vo všetkých týchto prípadoch ide o umelo vyšľachtené zvieratá a šľachtenie týchto plemien viedlo k oveľa vyššiemu tempu tvorby variácií (k tomu, čomu niektorí hovoria evolúcia), než by sme očakávali v prírode. (Väčšina plemien psov bola vyšľachtená v uplynulých 200 rokoch).

Hardyho-Weinbergova rovnováha

Ďalším dôležitým faktorom, ktorý musíme vziať do úvahy v tomto scenári, je jav zvaný genetická rovnováha (alebo Hardyho-Weinbergova rovnováha) výskytu génov v určitej populácii organizmov. Zmenu genovej frekvencie používajú evolucionisti ako dôkaz pre mikroevolúciu, môžeme však tento teórém aplikovať aj na scenár stvorenia, pretože nevyžaduje tvorbu nových génov z ničoho.

• Hardyho-Weinbergova teória tvrdí, že genové (presnejšie alelové) frekvencie zostanú konštantné, pokiaľ sú splnené tieto požiadavky: náhodné párenie, žiadna imigrácia ani emigrácia do alebo z populácie, žiadna mutácia, žiadny genový drift (náhodné zmeny v četnosti génov) a žiadna selekcia znakov.
• Hardy, Godfrey H. (1877–1947) – významný britský matematik, ktorý v roku 1908 publikoval zákon populačnej genetiky o výskyte rôznych rodov a nimi produkovaných genotypoch. Nezávisle na H. vyslovil podobný zákon W. Weinberg (pozn. prekladu).
• Weinberg, Wilhelm (1862–1937) – nemecký lekár a štatistik, jeden zo zakladateľov populačnej genetiky (pozn. prekladu).

Keď zvieratá opúšťali Archu, neexistovali tu žiadne zmienené prekážky, čo umožňovalo mikroevolúciu (zmeny v alelovej četnosti) a vznik nových druhov (špeciácia). Ten je podmienený výberom partnera (najmä u ľudí), výberom určitých znakov závislých na stanovišti, hromadením mutácií, náhodným genovým driftom aj migráciou zvierat, ktoré si prinášali odlišné kombinácie genetického materiálu. Vzhľadom na obmedzenú veľkosť živočíšnych populácií bezprostredne po Potopě sa genové (alelové) frekvencie rýchlo menili, ako sa zvieratá rozptýlili po zemi, prispôsobovali rôznym prostrediam vyhovujúcim ich genetickej konštitúcii a dostávali sa do rozmnožovacej izolácie.

Toto prinášalo veľkú rôznorodosť potomkov pôvodných zvierat v Arše, práve tak, ako umelý výber umožňuje veľkú rôznorodosť plemien domácich zvierat. Tento stav sa však netýka iba teórie stvorenia. Mnohé štúdie z populačnej genetiky, či už ide o akékoľvek zviera, postulujú migráciu a rozmnožovaciu izoláciu, ktoré vedú k špeciácii.

Sťahovanie ľudí po svete je dobre doložené a je založené na meniacich sa četnostiach génov (napr. krevné alely systému AB0 a mitochondriálna DNA) v populácii. Rovnako tak je zo sekvencií DNA a proteínov dobre doložené, že všetky zvieratá sa aspoň raz v živote stiahli, čo prispelo k ekologickej, behaviorálnej a zemepisnej špeciácii, ktorú dnes môžeme pozorovať.

• Alela = konkrétna forma génu, resp. úsek DNA na príslušnom lokus chromozómu. Ak má daný jedinec vo svojom genovom páre (t.j. na párových chromozómoch) rovnaké alely, označuje sa ako homozygot, má-li alely odlišné, ide o heterozygota. Ktorá z oboch odlišných alel sa prejaví, závisí na jej dominancii alebo recesivite. Srov. genový polymorfizmus (pozn. prekladu).
• DNA mitochondriálna (mtDNA) = deoxyribonukleová kyselina uložená v mitochondriách, druh mimojadrovej DNA.

Ani jeden z vyššie uvedených príkladov nevyžaduje tvorbu nových génov či genetickej informácie cestou prírodných procesov z genetickej informácie predtým neexistujúcej (evolúcia). Genetickou informáciou, ktorú dnes pozorujeme, boli zvieratá vybavené vo svojich genómoch v okamihu stvorenia a ich genetický potenciál vytvoril varianty, často vnímané vedcami ako zvláštne druhy. Je pravda, že mutácie vytvoria mnoho nových variant, to však nie je príklad darwinovskej evolúcie. Mutácie pracujú s už existujúcim genetickým materiálom, sú spojené so stratou informácie a vedú k vymieraniu, nie k premene jedného druhu živočícha na iný, bez ohľadu na to, ako dlho trvajú.

Boh Stvoriteľ obdaril svoje tvory potenciálom pre všetky nádherné varianty, ktoré sú nielen patrné vo fosílnych nálezoch, ale obklopujú nás aj dnes. Túto rôznorodosť umožňujú genetické informácie, ktoré boli dané zvieratám v okamihu stvorenia.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )