10. Modlitba
Hoci je modlitba rozšíreným javom vo všetkých náboženstvách, nájdu sa ľudia, ktorí ju považujú za zbytočnú. Domnievajú sa, že sa bez nej zaobídu. Avšak modlitba je kľúčovým základom náboženskej skúsenosti človeka. Aj keď sa o význame modlitby veľa hovorí a existujú stovky kníh na túto tému, pre niektorých kresťanov zostáva modlitba zdrojom frustrácie alebo nudnou povinnosťou, ktorú podľa nich Boh „požaduje“ od svojich detí.
Spôsob, akým sa modlíme, odhaľuje našu predstavu o Bohu. Naše presvedčenia o Božom charaktere a jeho vzťahu k nám ovplyvňujú spôsob, akým sa k nemu približujeme v modlitbe. Modlitba však neodhaľuje len naše predstavy o Bohu, ale aj náš vlastný charakter. Zrkadlí, ktoré hodnoty sú pre nás dôležité, či myslíme len na seba alebo aj na druhých. Preto má modlitba zásadný význam v živote kresťana. Ukazuje, ako vnímame Boha, a formuje náš vzťah s ním.
1. Prečo sa modliť – Mt 6,5-13; J 15,15; L 11,1
Ten, kto najlepšie vedel, ako rozprávať s Bohom, bol určite sám Pán Ježiš. Bol nielen človekom, ale aj Bohom. Vo svojej kázni na hore nám dáva konkrétne rady o tom, ako sa modliť. V Matúšovi 6,5-8 Ježiš upozorňuje, aby sme si nemysleli, že čím viac toho v modlitbe nahovoríme, tým máme väčšiu šancu, že Boh naše prosby vypočuje. Ježiš výslovne hovorí, že takéto poňatie modlitby je pohanské. Pohania si myslia, že Boha treba prehovárať alebo nútiť, aby niečo vykonal. Toto však vychádza z nesprávneho pochopenia Božieho charakteru.
Keby hriech zmenil Boží postoj k nám, potrebovali by sme spôsob, ako túto tragickú situáciu napraviť. Modlitba by sa stala nástrojom na „presviedčanie“ Boha, aby nám vyhovel. No ak hriech nemení Boha, ale nás a náš vzťah k nemu, potom modlitbu chápeme ako dôležitý nástroj na komunikáciu s Bohom a na lepšie poznanie Boha aj seba. Ježiš jasne povedal, že Boh už „vie, čo potrebujeme, prv než by sme ho prosili“ (Mat 6,8). Teda účel modlitby nie je Boha prehovárať alebo „spracovávať,“ pretože, ako Ježiš vyhlásil:
„Sám Otec vás miluje.“ (Jn 16,26-27)
To nás vedie k otázke: Aký je zmysel modlitby? Ak poslaním modlitby nie je oznamovať Bohu naše potreby, prečo sa modliť? Biblia nám ukazuje, že zmyslom modlitby je predovšetkým rozhovor a spoločenstvo s Bohom. O Ježišovi čítame, že sa modlil aj celú noc (Lk 6,12). Ako je možné, že Ježiš dokázal stráviť celú noc v modlitbe bez opakovania? U neho to určite tak nebolo, pretože práve takýto prístup odsúdil. Možno, že väčšina z nás zažila situáciu, keď sme rozprávali s dobrým priateľom a ani sme nepostrehli, ako rýchlo ubehol čas. Podobne to muselo byť aj v prípade Ježiša počas jeho celonočných modlitieb. Modlitebný život každého z nás závisí od toho, aký máme vzťah k Bohu a akú máme o ňom predstavu.
Jednou z pozoruhodných vlastností Ježišovho modlitebného života bolo, že Boha oslovoval ABBA, čo v aramejčine znamená OTČE. Tým nám Ježiš ukazuje, že k Bohu môžeme pristupovať s dôverou a láskou, tak ako dieťa prichádza k svojim rodičom. Ježiš zároveň zdôraznil, že Otec je ochotnejší dať dobré veci svojim deťom, než tí najlepší pozemskí rodičia. (Mat 7,9-11; Luk 11,13) Ježiš nás povzbudzuje, aby sme sa považovali za jeho priateľov. (Jn 15,15) Tiež povedal, že:
„kto videl mňa, videl aj Otca“, pretože „Otec a ja sme jedno“. (Ján 14,9; 10,30)
Z toho vyplýva, že takýto nádherný vzťah k nám ľuďom nemá len Ježiš, ale aj Otec. Pre správny rozvoj modlitebného života je nesmierne dôležité pochopiť, že Otec, Syn a Duch Svätý túžia po otvorených a priateľských vzťahoch s nami. (Rím 8,31) Len tak budú naše rozhovory s Bohom úprimné, priame a otvorené. Boh nechce, aby sme sa ho báli, pretože láska a strach sa navzájom vylučujú. (1 Jn 4,18) Samozrejme, k Bohu je potrebné pristupovať s úctou, ale nie so strachom, pretože to negatívne ovplyvňuje náš vzťah k nemu.
2. Ako sa modliť – Ž 139,23.24; 1 Te 5,17
Predstavte si, že by ste mali možnosť rozprávať sa s Bohom priamo, tak ako so svojim najlepším priateľom. O čom by ste spolu hovorili? Kto by mal začať rozhovor? Bolo by primerané, aby ste hovorili len vy, bez prestávky, a potom rozhovor ukončili? Keď sa modlíme, často to vyzerá práve takto. My rozprávame, hovoríme „Amen“ a odchádzame za svojimi povinnosťami alebo spať. Ak by sme sa takto správali k svojim priateľom, pravdepodobne by sme ich nemali veľa. Modlitba je však rozhovor, ktorý si vyžaduje aj počúvanie. Ako teda viesť dialóg s Bohom, keď ho nevidíme tvárou v tvár?
Kvôli našej hriešnosti dnes nemôžeme hovoriť s Bohom priamo, no Boh nás stále oslovuje. Hlavným prostriedkom jeho komunikácie je Biblia – jeho slovo. Mnohí sa chvália, že dokážu stráviť celé hodiny v modlitbe, no pri rozhovore s nimi zistíte, že Božie slovo čítajú len zriedkavo. Ak chceme, aby mali naše modlitby väčší význam a vplyv na náš život, musíme spojiť modlitbu a štúdium Biblie. Boh nám prostredníctvom Biblie dáva odpovede na naše otázky, a zároveň Bibliu správne porozumieme len na modlitbe. Biblia a modlitba idú ruka v ruke.
Dôležitou otázkou je: O čom by sme mali s Bohom hovoriť? Niektorí veriaci majú pocit, že pri modlitbe (najmä verejnej) by mali hovoriť len o vznešených záležitostiach. Tak sa stáva, že používajú frázy, na ktoré v bežnom živote ani nepomyslia. Výsledkom je, že modlitby často skĺznu do ošúchaných slov, pri ktorých sa ani nepremýšľa. Ak si však predstavíme, že hovoríme s Bohom ako s priateľom, tvárou v tvár, uvedomíme si, aké prázdne tieto slová môžu byť. Boh túži po našej úprimnosti a otvorenosti. Takýto osobný vzťah s Bohom dáva modlitbe nový rozmer – už to nie je povinnosť, ale rozhovor so skutočným priateľom.
Je dôležité si uvedomiť, že v rámci úzkeho a priateľského vzťahu s Bohom neexistujú tabu témy. Neexistuje nič, o čom by sme nemohli s Bohom hovoriť otvorene, nech by sa nám to zdalo akokoľvek súkromné, bežné či dokonca triviálne. Modlitba je nástrojom komunikácie s Bohom, a v každom rozhovore sú otázky prirodzenou súčasťou. Preto by mali mať svoje miesto aj na modlitbe.
V Biblii vidíme príklad Jóbovej modlitby, kde sa Jób otvorene pýta Boha na to, čo prežíva, a nebojí sa sformulovať svoje pochybnosti a zúfalstvo do otázok. (Job 30,20) Jóbovi priatelia sa obávali, že tým urazí Boha, no na konci knihy vidíme, že Boh Joba chváli. (Job 42,7) Jób tým ukázal, že mu na vzťahu s Bohom veľmi záleží, a Boh na to reagoval s porozumením. Je preto kľúčové, aby sme pri modlitbe otvorene kládli otázky, ktoré nás trápia, a nesnažili sa ich potlačiť. Ak by sme svoje trápenia ignorovali, Bohu by bolo ťažšie dať nám odpovede, ktoré hľadáme. Biblia nás vyzýva:
„Vylievajte pred ním svoje srdce.“ (Ž 62,9)
Skutočný a dôverný vzťah sa buduje tam, kde je možná úprimná komunikácia o všetkom, čo prežívame – o našich trápeniach, radostiach aj pochybnostiach. Kniha žalmov, ktorá je najdlhšou knihou Biblie, je vlastne zbierkou modlitieb. Tieto modlitby zachytávajú celé spektrum ľudských pocitov – radosť, zúfalstvo, blaho aj biedu. (Ž 77,7-10; Ž 137,9; Ž 139,19-22) To nám ukazuje, že aj my môžeme Bohu otvorene a čestne povedať, čo cítime. Nemá zmysel predstierať a hovoriť Bohu len to, čo si myslíme, že by rád počul.
Úprimnosť na modlitbe je predpokladom toho, aby sa modlitba stala nástrojom poznania Boha a získania odpovedí na naše otázky. Keď sme čestní a uznávame svoju situáciu, Boh má možnosť v nás pracovať a meniť nás. Tak, ako hovorí Dávid:
„Bože, skúmaj ma, ty poznáš moje srdce, skúšaj ma, ty poznáš môj nepokoj. Hľaď, či som nezišiel na cestu trápenia, a po ceste večnosti ma veď.“ (Ž 139,23-24)
3. Čo by modlitba mala obsahovať
Pri štúdiu modlitieb, ktoré nachádzame v Biblii zistíme, že obsahujú štyri základné časti.
a) Oslava a chvála Boha
Kniha žalmov, ktorá v hebrejčine znamená „kniha chvál,“ nám ukazuje, že Boh ako Stvoriteľ je jediný, kto si skutočne zaslúži byť oslavovaný. (2 Moj 20,3) Modlitba je spôsob, ako vzdávať Bohu slávu a uznať jeho nadradenosť. Zoradenie prosieb v modlitbe Otčenáš odhaľuje dôležitú pravdu: najprv by sme mali oslavovať Boha a jeho slávu, až potom prichádza miesto pre naše osobné potreby.
Keď dáme na prvé miesto v modlitbe oslavu Boha, pomáha nám to lepšie si uvedomiť, kto je Boh a kto sme my. Takto sa naše modlitby stávajú viac zamerané na Boha než na naše vlastné záujmy. Tento prístup pomáha prehĺbiť náš vzťah s Bohom, pretože posilňuje vďačnosť a pokoru, ktorá je základom každého úprimného rozhovoru s Bohom.
b) Vďačnosť
Pochopenie, že pôvodcom všetkého, čo má v živote skutočnú hodnotu, je Boh, nám dáva správny pohľad na náš život a motiváciu pre naše konanie. (Jak 1,17) Boh je nielen zdrojom všetkého dobrého, ale aj zdrojom samotného života. (Sk 17,25) Naša modlitba by nás mala vždy viesť k službe a poslušnosti Bohu, ktoré vychádzajú z hlbokej lásky a úprimnej vďačnosti.
Oslava Boha sústreďuje našu pozornosť na jeho charakter a veľkosť, zatiaľ čo vďačnosť nám pripomína všetko, čo pre nás Boh vykonal. Tento prístup formuje správnu perspektívu, z ktorej vychádza kresťanský život – každé naše rozhodnutie a skutok by mali byť vedené láskou a úctou k Bohu, prameniacou z uznania jeho darov a nekonečnej dobroty.
c) Vyznanie
Skutočná Božia prítomnosť nám vždy odhalí našu hriešnosť a nedostatočnosť. V modlitbe Otčenáš nachádzame výzvu k pokore prostredníctvom prosby o Božie odpustenie:
„Odpusť nám naše viny.“ (Mat 6,12)
Táto prosba nám pripomína, že kým sme na tomto svete, vždy budeme potrebovať Božiu milosť a odpustenie. Aby vyznanie hriechov splnilo svoj účel, nemôže zostať na všeobecnej úrovni. Skutočné vyznanie znamená pomenovať konkrétne hriechy, uznať svoje chyby a úprimne ich oľutovať. Úprimné vyznanie je kľúčom k obnove nášho vzťahu s Bohom, pretože iba tak môžeme zakúsiť skutočnú očistu srdca a harmóniu s jeho vôľou.
d) Prosba
Pre mnohých ľudí je modlitba zúžená na prosíkanie, čo je však nesprávne chápanie jej plného významu. Napriek tomu by sme sa nemali obávať predkladať Bohu svoje prosby. Je dôležité uvedomiť si, že Boh sa viac zaujíma o naše skutočné potreby než o naše želania (Fil 4,19). Modlitba však nemôže byť nástrojom na manipuláciu Boha. Boh nie je džin z Aladinovej lampy, ale náš milujúci Stvoriteľ, ktorý vidí ďalej a hlbšie, než my dokážeme pochopiť. Každú našu modlitbu počuje, no nemusí ju vždy vypočuť podľa našich predstáv.
Ak sa naučíme modliť s pokorou, zameraní na Božiu vôľu, modlitba sa stane prirodzenou súčasťou nášho života, bez ktorej sa nezaobídeme. Prehlbovanie nášho modlitebného života prinesie bližší vzťah s Bohom, hlbší pocit jeho prítomnosti a radosť z každodennej komunikácie s ním. Tým sa modlitba stane zdrojom pokoja a uspokojenia, presahujúc akékoľvek konkrétne odpovede na naše modlitby.
V dnešnej dobe sa mnohí kresťania sústreďujú na svoje skúsenosti a na Božie zasľúbenia hlavne z dôvodu riešenia problémov a naplnenia svojich potrieb. Toto však môže zatlačiť poznanie Božieho charakteru do úzadia. Skutočná hodnota modlitby spočíva v spoločenstve s Bohom, v dôvere a pokoji, ktoré prežívame vo vzťahu s ním. Tieto momenty sú tým najdrahším darom, ktorý môžeme v tomto svete získať.
II. Výkladové poznámky
Medzi veriacimi sa často diskutuje o otázke: Aký jazyk používať pri modlitbe? Z historického pohľadu vieme, že Nový zákon bol napísaný v gréčtine koiné, čo bol jazyk bežných ľudí. Ježiš oslovoval svojho nebeského Otca slovom ABBA, čo je aramejský výraz bežne používaný v jeho každodennom živote. Z toho jasne vyplýva, že modlitba nevyžaduje žiadny špecifický alebo posvätný jazyk. Stačí používať jazyk, ktorým vieme presne a úprimne vyjadriť svoje myšlienky, pocity a túžby.
Zmyslom modlitby nie je mechanické opakovanie naučených alebo predpísaných fráz. Keď Ježiš predstavil svojim učeníkom modlitbu Otčenáš, nezamýšľal, aby bola bezmyšlienkovito opakovaná, ale aby slúžila ako vzor, ktorý obsahuje kľúčové prvky modlitby. Dve rôzne verzie tejto modlitby (Mat 6, Luk 11) potvrdzujú, že nejde o doslovný predpis, ale o návod, ako môžeme štruktúrovať svoje modlitby. Preto je nesprávne modliť sa len Otčenáš bez akýchkoľvek vlastných slov, ale rovnako nesprávne je túto modlitbu úplne ignorovať.
Otčenáš nás učí, že modlitby by mali byť konkrétne. Na prvom mieste majú byť záležitosti Boha – jeho charakter, kráľovstvo a vôľa. Až potom by sme mali predkladať svoje osobné potreby. Navyše, táto modlitba nás vedie k tomu, aby sme odstránili všetky prekážky, ktoré by mohli brániť nášmu duchovnému rastu. Formy modlitby môžu byť rôznorodé. Súkromná modlitba je priestorom pre úprimné vyjadrenie najhlbších myšlienok a pocitov, zatiaľ čo verejná modlitba má iný účel – reprezentuje myšlienky a túžby skupiny ľudí, nie jednotlivca. Pre efektivitu verejnej modlitby je dôležité, aby bola pripravená a prispôsobená kontextu poslucháčov.
S modlitbou úzko súvisí otázka pôstu. Je potrebné si uvedomiť, že zmyslom pôstu nie je donútiť Boha niečo vykonať, čo by inak nevykonal, ale nájsť si čas (inak použitý prípravou jedla, jedením a trávením) pre modlitbu a očistiť organizmus tak, aby bol vnímavejší a citlivejší na to, čo Boh chce človeku zjaviť (Matúš 6,16-18; Marek 2,18-20). Pôst je tak vonkajším prejavom úplného odovzdania sa, ochoty vzdať sa všetkého (aj toho, čo nám inak pôsobí radosť a samo o sebe nemusí byť zlé), načúvať Bohu a počúvať ho. V poslednej dobe sa modlitebné skúsenosti (vypočutie modlitieb) často používajú ako určité duchovné vydieranie.
„Ja som sa modlil a mal som takú skúsenosť, preto keď ty nemáš podobnú skúsenosť, asi si sa modlil nesprávne, alebo je to dôkaz, že nie si na potrebnej duchovnej úrovni.“
Ako sme vysvetlili vo výkladovej časti, takéto uvažovanie je založené na nesprávnych predpokladoch a predstavách o Bohu. Existuje veľké nebezpečenstvo, že svoju modlitebnú skúsenosť budem dávať ako záväzný model alebo návod, čo majú robiť aj ostatní. Je pravdou, že na jednej strane platí:
„Nemáte, pretože neprosíte“ (Jakub 4,2),
ale na druhej strane je tiež pravda, že Boh musí zostať zvrchovaným Pánom a nie je možné si na ňom vynucovať čokoľvek, ani na modlitbe. Tieto dva aspekty pravdy musia vždy zostať vyvážené a v rovnováhe. Boh dáva každému z nás modlitebné skúsenosti, aby nám ukázal, že náš vzťah s ním nie je len obyčajná teória. Avšak tieto skúsenosti sú vždy osobné a teda neprenosné.
III. Praktický dôsledok
Pavol hovorí:
„V modlitbách nezastavujte“ (1Tes 5,17).
Samozrejme, keby sme mali tráviť všetok čas na modlitbe (na kolenách so zavretými očami), nič by sme neurobili. To by sme boli už tak svätí, že by z nás nebol žiaden pozemský úžitok. O to však Bohu určite nejde. Je možné byť v živote efektívnym a zároveň byť aj veľkým modlitebníkom, ktorý sa dokáže modliť bez prestania? Áno, keď pochopíme, že modlitba vo svojej podstate je vlastne nasmerovanie nášho uvažovania na Boha.
Modliť sa bez prestania znamená, že Boh je centrom nášho uvažovania. V každom našom rozhodovaní berieme ohľad na jeho vôľu. Zaujíma nás, aký má Boh vzťah k danému problému. Takto nebude pre nás modlitba formálnou povinnosťou, ale stane sa radostnou nevyhnutnosťou, bez ktorej sa nezaobídeme a ktorá nám prináša vždy novú radosť a uspokojenie. Potom o nej nebudeme len teoretizovať, ale budeme ju radostne prežívať.
Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.
Súvisiace videá a dokumenty
-
John Bible projekt - Evanjelium podľa Matúša / Gospel of Matthew (trailer)
-
Evanjelium podľa Jána (movie) - Never Enough (Loren Allred)
-
Pozvanie od Johna k štúdiu Písma - Projekt Evanjelium podľa Matúša (Project Gospel of Matthew)
-
Evanjelium podľa Matúša - Veľkolepý príbeh Biblie (trailer)
-
Veľký spor vekov - Kniha o udalostiach nielen posledných dní (The Great Controversy)
-
Znamenia doby konca - Koniec je blízko
-
Len sa pozri mojimi očami (Phil Collins - Look Through My Eyes)
-
Jedine v Kristovi zostanem pevný (Owl City - In Christ alone I stand)