Pôvod vody pri potope sveta

Často počujeme, že celosvetová potopa je nerealistická, pretože na Zemi vraj nikdy nemohlo byť dostatok vody na zaplavenie hôr, ako je Ararat (5137 m n. m.), nehovoriac o najvyšších vrcholoch, ako Mount Everest (8848 m n. m.). Takéto zatopenie by podľa výpočtov vyžadovalo miliardy kubických kilometrov vody.

Žiadne také gigantické rezervoáre vody však na Zemi dnes neexistujú – a podľa skeptikov ani nikdy existovať nemohli. A ak by Boh zázrakom zoslal na Zem také množstvo vody (a následne ju zázrakom „odstránil“), Noe s rodinou a zvieratami by sa vo veľkých výškach jednoducho udusili pre riedky vzduch.

Podľa skeptikov je záplava takéhoto rozsahu nielen prakticky, ale aj matematicky vylúčená.

Z toho vraj vyplýva, že kniha Genezis nemá žiadnu relevantnú výpovednú hodnotu a ide len o mýtus či fiktívnu predstavu hebrejských pastierov, ktorí si lokálnu záplavu – napríklad v oblasti Čierneho mora – vyložili ako „celosvetovú potopu“. Lenže takto to celkom nie je.

Základné otázky znejú: Ako mohli byť zaplavené najvyššie horské vrcholy? Odkiaľ sa vzalo toľko vody? Mohla celosvetová potopa vôbec nastať? Pokúsime sa na tieto otázky odpovedať jednoducho a zrozumiteľne aj pre tých, ktorí nemajú hlbšie odborné znalosti. Ešte predtým však odporúčam odložiť predsudky bokom, pretože mnohé z týchto argumentov vychádzajú zo základného omylu.

Bleskové povodne z roku 1997 sa nezmazateľne zapísali do českých dejín. Aj keď pršalo iba tri dni, na mnohých miestach boli odnesené obrovské bloky hornín a masívne balvany. Prírodný živel v krátkom čase ukázal svoju ničivú silu. Biblia však v knihe Genezis 7:12 hovorí o lejáku trvajúcom 40 dní. Takýto dážď Zem od svojho vzniku nikdy nezažila a pravdepodobne už ani nezažije.

Aké by boli jeho následky? Škody by boli nepredstaviteľné. Mohol by však samotný dážď spôsobiť zaplavenie celého zemského povrchu, vrátane vysoko položených oblastí? Naše poznatky z fyzikálnej chémie hovoria jednoznačne: nie. Schopnosť vzduchu udržať vodnú paru rastie so zvyšujúcou sa teplotou, zatiaľ čo teplota aj tlak vo vyšších nadmorských výškach klesajú.

Ak by sa vrstva vzduchu, úplne nasýtená vodnou parou (100 % relatívna vlhkosť), náhle skondenzovala, vznikla by vrstva vody hrubá približne 28 cm. To je dobré na holínky, ale určite nie na Noemovu archu. Voda potrebná pre celosvetovú potopu teda musela pochádzať z iného zdroja.

Pôsobením UV žiarenia na molekuly vody dochádza k disociácii – teda k rozkladu excitovaných molekúl – a vzniká voľný kyslík. Tento proces možno vyjadriť redoxnou rovnicou:

2H₂O + hν (energia UV žiarenia) → 2H₂ + O₂

Disociácia znamená rozklad molekúl, zatiaľ čo excitácia označuje ich prechod do vyššej energetickej hladiny.

Vodík patrí medzi najľahšie plyny, a preto z horných vrstiev exosféry (až 10 000 km nad Zemou) postupne uniká do vesmíru. Zvyšný kyslík, ako ťažší plyn, zostáva v atmosfére a viaže sa do rôznych zlúčenín. Zem by sa tak časom mohla podobať Marsu, bohatému na oxidy. Vedci z California Institute of Technology vypočítali, že proces fotodisociácie je schopný vytvoriť až 32-násobne viac kyslíka, než obsahuje dnešná atmosféra, pričom minimálne štvrtina tohto množstva musela byť prítomná viac než 99 % existencie Zeme.

Čo to znamená? Ak by sa len súčasné množstvo kyslíka v atmosfére spojilo s pôvodným vodíkom, ktorý v minulosti unikol do vesmíru, získali by sme zásobu vody približne 9,4 milióna km³ – a to len pre štvrtinu procesu. Ak by proces prebehol v plnom rozsahu, rozložilo by sa až 37,7 milióna km³ vody, čo je viac, než je dnes viazané v ľadovcoch (približne 24 miliónov km³).

Mnohí si neuvedomujú, že podstatná časť kyslíka v atmosfére pochádza práve z tohto chemického procesu. Zároveň to čiastočne vysvetľuje, kam zmizla časť vody z obdobia potopy. Aj keď ide o milióny kubických kilometrov vody, stále to nestačí na zaplavenie celej planéty, vrátane najvyšších horských masívov.

Povrch súše dnes predstavuje približne 149 miliónov km². V minulosti však mohol byť povrch súše podstatne väčší – napríklad Beringov kaňon siaha dnes pod hladinu mora až 400 km ďalej, než bol pôvodne nad hladinou. Predpotopná rozloha súše, vrátane dnes už potopených ostrovov, mohla dosahovať minimálne 180 miliónov km². Geotermálny gradient, teda zmena teploty s hĺbkou, sa podľa typu horniny pohybuje od 10 do 30 °C na každý kilometer smerom k stredu Zeme.

Napríklad v bani Tau-Tona v Johannesburgu s hĺbkou 3,6 km dosahuje teplota okolo 60 °C, v inej bani pri hĺbke 5 km až 70 °C. Ak by v predpotopnom svete existovali milióny podzemných rezervoárov vody v hĺbkach 250 až 2200 metrov (hlbšie už nie, pretože pri vyšších teplotách by voda prudko reagovala), pri ploche 120 miliónov km² súše by to hypoteticky znamenalo až 264 miliónov km³ podzemnej vody. Tento objem je porovnateľný s objemom Indického oceánu.

Mohli by sa takéto rezervoáre vody nachádzať až v hĺbke 2200 metrov? Podľa odborníkov, napríklad RNDr. Mojžíša z Českej geologickej služby, je to možné. Navyše existujú aj moderné dôkazy:

v Keni, v oblasti Turkana, bola objavená obrovská podzemná nádrž Lotikipi Basin Aquifer s objemom približne 207 miliárd m³ vody. Jazero Loch Ness by sa do nej zmestilo až 25-krát.

Okrem toho, že má celý región zásobu vody približne na 70 rokov, je zaujímavá aj geologická poloha: kolektor Lotikipi sa nachádza asi 300 m pod povrchom a podľa seizmických meraní siaha až do hĺbky 3 km. Táto úvaha teda nie je fikcia. Napriek tomu niekoľko stoviek miliónov km³ vody stále nestačí na zaplavenie celej planéty. Preto je potrebné uvažovať aj o ďalších zdrojoch vody v diskusii o globálnej potope.

Svet pred globálnou potopou bol zásadne odlišný od dnešného, nielen v rozmanitosti a veľkosti foriem života, ale najmä z geologického a hydrogeologického hľadiska. Neexistovali obrovské priekopy a hlboké priepasti, ako je Challengerova prepadlina s hĺbkou 11 km v Tichom oceáne, ani hory s takou výškou, akú poznáme dnes. Podľa biblického katastrofického modelu sa predpokladá, že výška hôr pred potopou pravdepodobne nepresahovala 2650 m.

Z pohľadu konvekčného evolučného modelu a princípu aktualizmu, kde procesy diagenezy a zdvíhania pohorí prebiehajú počas miliónov rokov, sa takáto predstava javí ako neprijateľná. Ak by však proces elevácie pohorí, napríklad pri Mt. Evereste, prebiehal len 17-krát rýchlejšie než dnes, za 5000 rokov by mohol dosiahnuť výšku viac než 8 km, teda v priemere približne 3 mm denne.

Ešte donedávna sa uvádzalo, že nadvihovanie hôr prebieha len o niekoľko milimetrov ročne. Podľa novších meraní je to však už približne 6,1 cm za rok, čo je asi 15-krát viac než pôvodné odhady.

Navyše sa na úpätiach týchto pohorí nachádzajú amonity, trilobity, článkonožce, kôrovce a morské lastúry, čo je v súlade s modelom potopy.

V Mexiku (Paricutín, 1943) začal z kukuričného poľa stúpať dym a v priebehu niekoľkých dní tu vznikol nový vulkán. Po jednom týždni mal výšku 100 m, po deviatich rokoch dosiahol 424 m a túto výšku si udržiava dodnes. Podmorská sopka Monowai Cone pri Novom Zélande drží rekord, keď za päť dní vyrástla o 79 m. Vedcov nedávno šokoval aj objav najväčšej sopky sveta – Tamu Massif v Tichom oceáne s rozlohou 310 000 km², čo zodpovedá ploche Veľkej Británie a Írska dohromady. Najnovšie výskumy potvrdili, že vznikla počas jednej obrovskej erupcie, ktorú možno zaradiť do obdobia biblickej potopy.

Čo sa stane, keď sa vo vode začne nadvihovať obrovská masa hornín? Automaticky sa zvýši hladina oceánov.

si predstavíme množstvo podobných útvarov, sopiek a pohorí len v Tichom oceáne, ich vplyv na rozloženie vody je zásadný. Aj keď nie všetky sopky boli aktívne a nie vždy dochádzalo k priamemu kontaktu lávy s vodou, k hlavnému zdvíhaniu dna dochádzalo tektonicky.

V roku 2023 došlo v Pakistane po zemetrasení k náhlemu vzniku nového ostrova s názvom Zalzala Jazira. Hoci ostrov časom klesá, tento príklad jasne ukazuje, ako rýchlo môže vzniknúť geologická formácia aj bez priamej vulkanickej aktivity. Ak by boli tektonické a diagenetické procesy po potope výrazne intenzívnejšie, mohli by počas krátkeho obdobia vzniknúť rozsiahle pohoria a ďalšie zvýšené geologické útvary.

Dostávame sa k hlavnému konceptu: Zzastánci biblickej potopy nemusia vysvetľovať pôvod vody zložito, pretože odpoveď ponúka Archimédov zákon.

Rozhodujúcim faktorom je distribúcia hmoty: keď sa masa oceánskeho dna nadvihuje, zvyšuje sa hladina oceánov. Podľa profesora Janského by rovnomerné rozloženie všetkej vody na povrchu Zeme vytvorilo vrstvu približne 2440 m vody, zatiaľ čo podľa Wiki.gis.com by hydrosféra pokryla Zem až do výšky 2700 m.

Ide o dostatočný objem vody na zaplavenie celého predpotopného sveta, vrátane najvyšších vtedajších vrcholov. Táto globálna katastrofa viedla k zvýšeniu teploty oceánov a spôsobila vyhynutie viac než 99 % druhov rastlín a živočíchov na Zemi.

Objavy fosílnych koralov v Južnom oceáne v hĺbkach až 1400 metrov a podobné nálezy v Tichom oceáne podporujú teóriu, že predpotopný svet mal zásadne odlišné podmienky než dnešné oceány. Ako uvádza prof. Dr. Veith, mnohé fosílne útesy sa dnes nachádzajú na dne oceánov, zatiaľ čo iné boli objavené hlboko vo vnútrozemí. Príkladom je Národný park Windjana Gorge v Austrálii, kde sa nachádza devonský koralový bariérový útes dlhý približne 3,5 km a miestami vysoký až 100 metrov.

Väčšina pradávnych tropických koralových ekosystémov nemohla rásť vo veľkých hĺbkach, keďže maximálna hĺbka pre ich rozvoj bola približne 50 metrov.

Rovnako objavené kriedové usadeniny rovnakého veku po celom svete naznačujú, že hladina oceánov bola v minulosti výrazne nižšia. Väčšina vápencových usadenín leží na spoločnom geologickom podklade, ktorým je glaukonitický pieskovec.

Vznik kriedových formácií prebieha v plytkých a pokojných morských vodách, čo podporuje biblický model potopy, podľa ktorého bola hladina morí a oceánov v minulosti výrazne nižšia než dnes. Akumulácia kriedy nastáva najmä tam, kde hĺbka nepresahuje 50 metrov, pretože uhličitan vápenatý zo schránok morských organizmov sa vo väčších hĺbkach rozpúšťa skôr, než sa môže usadiť na dne.

Geologické učebnice uvádzajú, že približne 80 % povrchu pevniny tvorí sediment, čo je v súlade s teóriou biblickej potopy. Zároveň opisujú podmorské kaňony a presuny obrovského množstva hornín na vzdialenosti stoviek až tisícov kilometrov, napríklad Navajinský a Kokonský pieskovec, ako dôkaz dramatických geologických udalostí v minulosti.

Vedci zo St. Andrews zistili, že približne 5500 rokov pred n. l. došlo k zaplaveniu oblasti Dodderland medzi Anglickom a Dánskom, ktorá mala rozlohu približne Belgicka. Tento jav korešponduje s ďalšími známymi udalosťami, ako bolo zaplavenie Čierneho mora v rovnakom období.

Koncept obrovských záplavových vĺn sa objavuje po celom svete – v Austrálii mala podľa tradícií pred približne 6000 rokmi zasiahnuť vlna vysoká až 130 metrov. Okrem toho bolo celé severozápadné pacifické pobrežie Severnej Ameriky formované Missourskou potopou počas poslednej doby ľadovej. Záplavové vlny naplnili aj dnes už neexistujúce vodné plochy, ako Kaspické more a Aralské jazero.

Príbeh o potope sa traduje už tisíce rokov naprieč rôznymi národmi a kmenmi sveta – medzi Kurnaji v Austrálii, Čiriguany v Bolívii, morskými Dajakmi na Borneu, Kri v Kanade, u pôvodných obyvateľov Kuby, Masajov vo východnej Afrike, Maorov na Novom Zélande a mnohých ďalších. V týchto príbehoch sa opakovane objavujú spoločné znaky, ktoré sa zhodujú s biblickým záznamom potopy v knihe Genesis:

• Zničenie sveta vodou
• Božská príčina potopy
• Varovanie vopred
• Záchrana len niekoľkých ľudí
• Záchrana zvierat
• Plavidlo ako prostriedok záchrany

Badatelia zvyčajne tvrdia, že tieto príbehy nevznikli vplyvom misionárov, ale vychádzajú zo skutočnej historickej udalosti. Podobné legendy o potope sa nachádzajú medzi mnohými domorodými národmi. V Sudáne napríklad miestni obyvatelia nazývajú jedno jazero Bahar el Nuh – „Noachovo jazero“ – a veria, že potopa zatopila celú krajinu. U Hotentotov sa objavujú postavy Noh a Hing-Noh, zatiaľ čo domorodci v Grónsku rozprávajú o celosvetovej potope.

Ďalšie tradície pochádzajú z Havaja, kde Nu-uh, podobne ako biblický Noe, postavil loď pred príchodom celosvetovej potopy. Príbehy o potope sú rozšírené aj medzi Mongolmi, Tatarami, Batakmi na Sumatre, indiánmi Ameriky, Číňanmi, Škandinávcami a mnohými ďalšími národmi.

Tieto rozprávania – vrátane známeho babylonského eposu o Gilgamešovi – možno porovnávať s biblickým príbehom potopy zaznamenaným v knihe Genesis.

S pribúdajúcimi poznatkami z geológie, archeológie, paleontológie a paleo-hydrauliky sa diskusia o katastrofických hypotézach vedie živšie než kedykoľvek predtým. Hoci sa väčšina vedeckej obce (zatiaľ) stavia skepticky k myšlienke globálneho charakteru biblickej potopy, dnes už otvorene uznáva, že záplava – hoci len lokálna alebo kontinentálna – poskytuje uspokojivé odpovede tam, kde si Lyellova teória od samého začiatku nevedela poradiť.

Viera nemusí byť vysvetľovaná vedou, najmä ak sa často tvrdí, že sú nezlučiteľné. Skutočná veda nestojí proti viere, ale kráča s ňou bok po boku – nie nad ňou, ale spolu s ňou hľadá pravdu. Vedecké závery na ceste poznania môžu byť kľukaté, plné omylov a opráv, zatiaľ čo viera, inšpirovaná Božou múdrosťou, kráča priamou cestou – a raz sa v cieli môže stretnúť s vedou.

Cieľom tejto úvahy nebolo „vedecky“ dokázať pravdivosť svedectva Biblie ani existenciu Boha, ale poukázať na to, že správa z knihy Genesis má od mýtu alebo fiktívnej predstavy veľmi ďaleko.

Skleníkový efekt môže spôsobiť, že teplota vzduchu na Zemi stúpne na priemerne 25 °C, čo zodpovedá podmienkam v tropických dažďových pralesoch. Do výpočtu bola zahrnutá relatívna vlhkosť vzduchu ϕ(r) = 100 %, teda vzduch je plne nasýtený vodnými parami, ako v trópoch. V takýchto podmienkach dosahuje absolútna vlhkosť vzduchu ϕ(n) = 23 g/m³.

Tento vzťah vyjadruje množstvo vodnej pary v atmosfére Zeme vzhľadom na jej objem. Keďže väčšina atmosférickej hmoty sa nachádza do výšky približne 11 km, pre výpočet sa predpokladá výška atmosférického stĺpca asi 8,2 km. Takto odhadnutý objem atmosféry obsahujúci vodné pary je V(z) = 4,2 × 10¹⁸ m³. Podľa výpočtu potom platí: m(g) = ϕ(n) × V = 0,023 × 4,2 × 10¹⁸ = 9,66 × 10¹⁶ kg vody obsiahnutej v atmosfére.

Ak by sme všetku túto vodu z atmosféry odstránili a uložili na povrch Zeme, vyvstáva otázka: aká hrubá vrstva vody by sa vytvorila na pevnine?

Presný výpočet objemu pevniny a tvaru pohorí je zložitý, no analogicky platí, že ak by sa všetka voda viazaná v ľadovcoch okamžite roztopila, hladina oceánov a morí by sa zvýšila približne o 70 m. Celkové množstvo vody v ľadovcoch na Zemi predstavuje 24 × 10⁶ km³, čo zodpovedá hmotnosti 24 × 10¹⁸ kg vody. Podľa jednoduchého prepočtu by relatívna výška hladiny oceánov po kondenzácii celej skleníkovitej vodnej vrstvy v období Noachovej potopy dosiahla len približne 0,281 m, teda 28,1 cm.

To opäť potvrdzuje, že voda z atmosféry sama o sebe nestačí na zaplavenie celej Zeme.

Celková hmotnosť atmosféry Zeme je približne 5 × 10¹⁸ kg, pričom 21 % z tejto hmotnosti tvorí kyslík (teda 1,071 × 10¹⁸ kg). Kyslík v morskej vode je zastúpený v koncentrácii 0,857 kg/l, zvyšok tvorí vodík, čo predstavuje pomer približne 8 : 1. Fotodisociácia je proces, ktorý dokáže vytvoriť až 32-násobne viac kyslíka, pričom minimálne štvrtina tohto množstva musela byť na Zemi prítomná počas celej jej existencie.

Hmotnosť tejto časti kyslíka predstavuje 8,4 × 10¹⁸ kg (85,7 % kyslík) a zvyšný vodík má hmotnosť 1,4 × 10¹⁸ kg (14,3 %). Ak by sa celé dnešné množstvo kyslíka v atmosfére zlúčilo s pôvodným vodíkom, ktorý následne unikol do vesmíru, vzniklo by približne 9,8 × 10¹⁸ kg vody, čo zodpovedá objemu 9 801 633 605 km³ čistej vody (100 % H₂O). Po odpočítaní približne 3,5 % na rozpustené minerály a ďalšie látky by zostalo asi 9 446 133 941 km³ čistej vody.

Ak by bola hypotéza fotodisociácie správna, tento proces by mohol vytvoriť až 37,784 milióna km³ vody, čo je viac, než sa dnes nachádza vo forme ľadovcov (približne 23 miliónov km³).

Tento výpočet naznačuje, že proces fotodisociácie mohol mať významný vplyv na hladiny morí a môže vysvetľovať, prečo časť vody z povrchu zmizla v dávnej minulosti. Kyslík vzniknutý fotodisociáciou nemôže pochádzať výlučne z metabolizmu živých organizmov – napríklad na Venuši sa nachádza porovnateľné množstvo kyslíka, hoci tam neexistuje život. Veľké množstvo kyslíka je viazané aj v zemskej kôre a počas fotolýzy vody v procese fotosyntézy vzniká prebytočný voľný kyslík, ktorý sa následne viaže do rôznych chemických zlúčenín.

V Biblii čítame: „Boh nechal nad zemou viať vietor a voda sa utíšila“ (Gn 8,1). Tento verš môže súvisieť s geologickými zmenami, ktoré pravdepodobne nastali počas biblickej potopy. V tejto fáze dochádzalo k regresii hladiny oceánov a morí, čo viedlo k vzniku hlbokomorských údolí a oceánskych priekop, teda k zásadným geologickým udalostiam.

Evolucionisti, ktorí presadzujú princíp uniformity (aktualizmu), tvrdia, že vznik kriedových formácií trvá milióny rokov. Často pritom prehliadajú skutočnosť, že koncentrácia planktónu v moriach môže dosahovať extrémne hodnoty. Napríklad v oblasti Jamajky bolo počas vegetačného obdobia zaznamenané výrazné zvýšenie počtu mikroorganizmov, ako sú kokolitky a dierkonošci, z približne 100-tisíc až na 10 miliónov jedincov na dm³ vody.

Počas potopy, keď bola teplota mora porovnateľná s tropickými oblasťami, mohla byť koncentrácia fytoplanktónu až 100-násobne vyššia. Pri vysokom obsahu živín, prítomnosti odumretých schránok živočíchov, intenzívnej vulkanickej aktivite (produkcia miliónov ton CO₂), spolu so záplavovými dažďami a ďalšími klimatickými faktormi, mohla premena organického materiálu na uhličitan vápenatý prebiehať mimoriadne rýchlo. Výsledkom tohto procesu je vznik zlúčenín, ktoré dnes poznáme ako kriedové formácie.

Otázka pôvodu vody pri potope sveta priamo súvisí s biblickým záznamom o celosvetovej potope a prirodzene zapadá do tematického okruhu Genezis a potopa, kde sa rieši historická aj teologická hodnovernosť udalostí opísaných v knihe Genezis; hlbší kontext pôvodu Zeme, vody a predpotopného sveta ponúka aj širšia kategória Genezis a počiatok, ktorá pomáha pochopiť odlišné podmienky pred potopou a zásadné zmeny po nej, pričom diskusia o reálnosti potopy sa úzko dotýka aj vzťahu medzi biblickým textom a vedeckými argumentmi, rozpracovanými v sekcii Biblia a veda; celý problém má zároveň významné miesto v apologetickej oblasti apologetiky evanjelia, ktorá sa venuje obhajobe biblického pohľadu voči tvrdeniam o mýte či lokálnej záplave.