Zánik Jeruzalemského chrámu

Jeruzalemský chrám patril medzi najväčšie a najveľkolepejšie stavby starovekého sveta. Jednotlivé kamenné bloky mali rozmery až 11 metrov na dĺžku, 3,5 metra na výšku a 5,3 metra na šírku, pričom každý vážil stovky ton. Mimoriadne precízna konštrukcia vytvárala dojem, že chrám dokáže odolávať prírodným živlom prakticky neobmedzene dlho.

Mesto Jeruzalem bolo považované za takmer nedobytné. Napriek tomu Ježiš jasne predpovedal jeho zničenie vojenskými silami. O chráme povedal:

„Amen, hovorím vám, že tu neostane kameň na kameni, všetko bude zničené.“ Matúš 24:2

Premýšľajte o tom. Koľko starovekých budov stojí dodnes – celých alebo čiastočne zachovaných – a ich kamene sú stále uložené jeden na druhom? Turisti ich nachádzajú na historických miestach po celom svete. No s týmto masívnym chrámom to tak byť nemalo. Ježiš povedal, že úplne zmizne.

Počas päťmesačného obliehania pokračovali prudké boje. V júli bola dobytá Antonova pevnosť a obety v chráme prestali. V auguste bol chrám obsadený. Rímsky generál Titus sa rozhodol chrám dobyť náhlym útokom, no vydal prísny rozkaz, že chrám musí zostať zachovaný. Zvolal vojenskú radu a nariadil, aby bol chrám ako neoceniteľná ozdoba Rímskej ríše ušetrený. Ak by rímski vojaci tento rozkaz poslúchli, Ježišovo proroctvo by sa nenaplnilo.

Avšak práve porušenie rozkazu – mimoriadne zriedkavá udalosť v rímskej armáde – viedlo k doslovnému naplneniu proroctva. Počas útoku jeden z vojakov, bez rozkazu a bez váhania, hodil horiacu pochodeň cez zlaté vchodové dvere chrámu. Striebrom vyšívané závesy sa okamžite chytili a komnaty obložené cyprusovým drevom sa ocitli v plameňoch. Titus sa ponáhľal na miesto a opakovane prikazoval vojakom uhasiť oheň.

Jeho rozkazy však neboli vypočuté. Vojaci v zúrivosti hádzali ďalšie horiace fakle a mečom povraždili tých, ktorí v chráme hľadali útočisko. Krv stekala po schodoch chrámu ako voda a zlato z roztavených dosiek sa vlievalo do medzier medzi kameňmi. Keď oheň dohorel, vojaci bažiaci po zlate začali rozbíjať masívne kamenné bloky, aby sa dostali k drahému kovu. Nenechali jeden kameň na druhom. Langeho komentár k Matúšovi 24:2 hovorí o tomto pozoruhodnom naplnení proroctva:

„Proroctvo sa doslova naplnilo štyridsať rokov po tom, čo bolo vyslovené. Vyplnené židovskými fanatikmi a rímskymi vojakmi, ktorí porušili výslovný príkaz Tita.“ Lange – komentár k Matúšovi 24:2

„Toto pokolenie nepominie skôr, ako sa to všetko stane.“ Matúš 24:34 Ježiš jasne hovoril o konkrétnej generácii. „Dcéry Jeruzalema, neplačte nado mnou! Plačte nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Lukáš 23:28 Učeníci sa pýtali: „Kedy bude chrám zničený?“ Odpoveď znela: „V tomto pokolení.“ Otázkou zostáva časový rámec. Naznačil Ježiš dokonca aj historické obdobie? V Evanjeliu podľa Lukáša povedal:

„Budú padať pod ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplnia časy pohanov.“ Lukáš 21:24

Prečítajme si teraz postreh Colina Deala, ktorý tento text zasadzuje do historického a biblického kontextu:

„Ako je známe, hebrejská abeceda priraďuje každému zo svojich písmen číselnú hodnotu. Súčet číselných hodnôt určitých písmen v slove alebo fráze môže označiť konkrétny rok alebo číslo. Názvoslovie frázy ‚po Jeruzaleme budú šliapať pohania‘ v hebrejskom jazyku – Jerušalaim Tel – znamená, že Jeruzalem sa stane hromadou. Tel označuje umelú hromadu, obyčajne vytvorenú výsledkom útoku na mesto, ktoré je zničené a opustené.

Keď Ježiš povedal, že prenárody učinia z Jeruzalema hromadu, Tel z Jeruzalema, súčet hodnôt písmen v tomto výraze sa rovná 3830. Prevedené z hebrejského kalendára na gregoriánsky sa toto číslo stáva presne rokom 70 n. l. Kristus teda predpovedal presný rok zničenia Jeruzalema a rozohnania Židov. ‚A povedal som vám to teraz, prv ako sa stane, aby ste, keď sa stane, uverili.‘“ Ján 14:29

Ak by to niekomu uniklo, treba znovu zdôrazniť, že židovský kalendár počíta roky od stvorenia sveta. Podľa židovského kalendára bol Jeruzalem zničený v roku 3830, čo v gregoriánskom kalendári zodpovedá roku 70 n. l.. A práve tu sa objavuje ešte hlbší rozmer. Dátum zničenia chrámu bol rovnaký ako dátum, keď babylonské vojsko stáročia predtým vypálilo Šalamúnov chrám – desiaty deň mesiaca abíb. Toto opakovanie nesie jasný prorocký a božský odkaz.

Po zničení chrámu sa celé mesto čoskoro dostalo do rúk Rimanov. V septembri padol juhozápadný pahorok Jeruzalema, takzvané horné mesto. Vodcovia Židov opustili svoje nedobytné veže a Titus ich našiel prázdne. Podľa historika Josephusa Flavia rímsky veliteľ sám priznal, že ani rímske vojsko, ani obliehacie stroje by nikdy neprelomili múry Jeruzalema, keby o tom nerozhodol sám Boh.

Ako posledné útočisko sa tisíce ľudí natlačili do mestskej kanalizácie. Približne dve tisícky tam našli už mŕtvych; tých, ktorí ešte žili, vytiahli a zabili. Počas tohto krutého súženia zahynulo približne 1 100 000 ľudí. Pri páde žiadneho iného mesta v dejinách nezahynulo toľko obyvateľov. Pre porovnanie – v Hirošime zahynula len asi desatina počtu obetí zabitých pri páde Jeruzalema.

Josephus Flavius túto katastrofu opisuje takto:

„V krátkosti poviem, čo si o tom myslím: žiadne iné mesto netrpelo takou biedou a žiadna iná doba od počiatku sveta nevychovala generáciu plodnejšiu na zlo ako táto. Mesto i chrám boli zrovnané so zemou, aby svetu ukázali, že ani najsilnejšie opevnenie sa nevyrovná rímskej armáde. Ako pamiatka na niekdajšiu slávu Jeruzalema a ako výzbroj rímskej posádky zostali stáť len tri veže Herodesovho paláca a časť západnej steny chrámovej plošiny. Dolné i horné mesto boli spálené a hradby zničené. A predsa ani brutálnosť Žida voči Židovi a Rimana voči Židovi nebola taká strašná ako trýzeň ľudu, ktorý vedel, že ich Boh opustil.“ Josephus Flavius

A práve tu sa dotýkame najtragickejšieho bodu celého príbehu. Mnohí Židia počas obliehania Jeruzalema očakávali Boží zásah. Vydržali až do poslednej chvíle, pretože verili v Božie vyslobodenie. Veď predsa proroctvá hovorili, že mesto a chrám nepadnú, kým nepríde Mesiáš. Jakob, Micheáš, Hageus aj Daniel sa v tom zhodovali. V celej tisícročnej histórii hebrejského národa sa nikdy nestalo, aby sa pravé proroctvo nesplnilo.

Boli si tým istí. A predsa chrám padol. Všetko bolo zničené. Všetko. A Mesiáš sa podľa ich očakávania nezjavil.

Kde sa stala chyba? Dokážete si predstaviť tú úzkosť, nevýslovné zúfalstvo a hlbokú beznádej, ktorá dopadla na vyvolený Boží ľud? Pustošiteľ z Danielovho proroctva prišiel. Sväté mesto aj chrám ležali v troskách, spustošenie bolo dokonané. Poznali Písmo, ktoré hovorilo, že Júda nebude zbavený žezla, kým nepríde Mesiáš – a teraz bolo žezlo preč. Talmud zachytáva toto otrasné precitnutie slovami:

„Beda nám, lebo žezlo bolo odňaté Júdovi a Mesiáš sa nezjavil! Alebo prišiel a my sme ho prehliadli?“ Talmud

Nešlo o náhodu. To, čo sa stalo, boli hrozné dôsledky oficiálneho odmietnutia Božieho Syna zo strany Izraela. Tým, že Židia odmietli a usmrtili Ježiša, duchovne aj historicky podpísali rozsudok nad vlastným chrámom. To, čo malo byť domom modlitby, sa stalo svedectvom súdu.

Zánik Jeruzalemského chrámu predstavuje jeden z najsilnejších biblických dôkazov splneného proroctva a prirodzene zapadá do oblasti prorockých kníh, kde sa ukazuje, že Ježišove slová o budúcich udalostiach sa naplnili do najmenších detailov; historický a hmotný rozmer tejto udalosti úzko súvisí aj s témou biblickej archeológie, ktorá potvrdzuje reálnosť biblického záznamu, zatiaľ čo samotný význam chrámu ako centra bohoslužby a Božej prítomnosti zapadá do širšieho rámca Biblie a jej učenia o prechode od pozemského chrámu k duchovnému; celý obraz zároveň smeruje k pochopeniu posledných udalostí dejín, ktoré sú rozpracované v sekcii posledné udalosti dejín, kde sa dejiny Jeruzalema stávajú varovným aj poučným symbolom.