Vzkriesenie Božieho Syna

Pomaly sa míňala noc prvého dňa týždňa. Najväčšia tma bola práve pred úsvitom. Kristus bol dosiaľ v zajatí tiesnivého hrobu. Veľký kameň bol na svojom mieste, rímska pečať zostala neporušená a rímski žoldnieri držali stráž. Na mieste však neboli len viditeľní strážcovia, ale aj neviditeľní pozorovatelia. Naokolo sa zhromaždili zástupy padlých anjelov. Keby bolo možné, knieža temnoty so svojou odbojnou armádou by navždy zapečatil hrob Božieho Syna. K hrobke sa však zišiel aj nebeský zástup. Strážili ju mocní anjeli a pripravovali sa privítať Knieža života.

„Hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba.“ Matúš 28:2

Tento anjel vyzbrojený Božou mocou opustil nebeské príbytky. Predchádzali ho jasné lúče Božej slávy a osvecovali mu cestu.

„Strážcovia sa triasli zo strachu pred ním a ostali ako mŕtvi.“ Matúš 28:4

Kňazi a poprední muži, kde je moc vašich stráží?! Odvážni vojaci, ktorí sa nikdy nezľakli ľudskej sily, sú teraz ako zajatci bez meča a luku. Nehľadeli do tváre nejakého smrteľného bojovníka; je to tvár najmocnejšieho Pánovho anjela. Tento posol zastáva miesto, ktoré kedysi zastával satan. On kedysi na betlehemských pahorkoch zvestoval Kristovo narodenie. Pod jeho dotykom sa zachvieva zem.

Zástupy temnosti utekajú a keď odvaľuje kameň, akoby sa na zem rútili nebesá. Vojaci vidia, že balvan odsúva ako kamienok, a počujú jeho slová: Syn Boží, vyjdi; Otec ťa volá. Vidia vychádzať Ježiša z hrobu a počujú, ako nad otvorenou hrobkou oznamuje:

„Ja som vzkriesenie i život.“ Ján 11:25

Pri tomto majestátnom a slávnom zmŕtvychvstaní sa anjelský zástup skláňa pred Vykupiteľom a víta ho chválospevmi. Zemetrasenie oznamovalo hodinu, keď Kristus položil svoj život, a ďalšie oznamovalo okamih, keď si ho znova víťazne vzal. Ten, ktorý premohol smrť a hrob, vyšiel z neho ako víťaz pri záchvevoch zeme, oslnivých bleskoch a za rachotu hromov. Pri svojom návrate zatrasie nielen zemou, ale aj nebom.

„Zem sa zakláti, zapotáca ako opilec a zakolíše sa ako koliba. Nebesá sa zvinú ako knižný zvitok. Živly sa páľavou rozplynú, aj zem, aj diela, ktoré sú na nej.“ Izaiáš 24:20; 34:4; 2. Petra 3:10

„Hospodin je útočišťom svojmu ľudu a pevnosťou synom Izraelovým.“ Joel 3:16 (ROH); Joel 4:16 (ECAV); Židom 12:26

Pri Ježišovej smrti vojaci videli, ako sa zem na poludnie zahalila tmou; pri vzkriesení videli, ako žiara anjelov osvecuje noc a počuli obyvateľov neba spievať víťazné chválospevy: Ty si premohol satana a mocnosti temnôt, ty si víťazstvom pohltil smrť.

Kristus vyšiel z hrobu oslávený a rímski vojaci ho videli. Upierali pohľad do tváre toho, ktorému sa ešte nedávno vysmievali a ktorého tupili. V tejto oslávenej Bytosti videli väzňa zo súdnej siene, ktorému splietali tŕňovú korunu. Bol to ten, ktorý neodporoval Pilátovi ani Herodesovi a nechal sa kruto bičovať. Bol to ten, ktorý bol pribitý na kríž, pod ktorým kňazi a poprední muži potriasali hlavou a hovorili:

„Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť.“ Matúš 27:42

Bol to ten, ktorého pochovali v Jozefovej novej hrobke. Na príkaz z neba bol však tento väzeň prepustený. Ani celé horstvá pri vchode do hrobky by mu nezabránili vyjsť. Pri pohľade anjelov na osláveného Spasiteľa rímski vojaci padli a zostali ležať ako mŕtvi. Keď sa im nebeský sprievod stratil z očí, vstali a s rozochvenými nohami utekali k záhradnej bráne. Tackali sa ako opití a ponáhľali sa do mesta.

Cestou oznamovali každému, koho stretli, aké obdivuhodné veci sa udiali. Šli k Pilátovi, no ich správa sa dostala k židovským predstaviteľom a hlavní kňazi spolu s poprednými mužmi si ich dali zavolať, aby prišli najprv k nim. Vojaci vyzerali zvláštne. Strachom rozochvení a poblednutí svedčili o Kristovom zmŕtvychvstaní a rozpovedali všetko, čo videli a zažili. Nemali čas niečo vymýšľať ani hovoriť inak než pravdu. Len s námahou vyslovili: Bol to Boží Syn, ktorý bol ukrižovaný; počuli anjela, keď vyhlásil, že je Majestát neba a Kráľ slávy.

Tváre kňazov smrteľne pobledli. Kaifáš sa pokúsil prehovoriť, no pery sa mu pohybovali bez hlasu. Vojaci sa chceli vzdialiť z radnej siene, no nebeský anjel im v tom zabránil. Napokon Kaifáš predsa len prehovoril a povedal: Počkajte, počkajte! Nikomu nehovorte, čo ste videli. Potom kňazi začali vojakov navádzať, aby podali lživú správu.

„Hovorte: V noci prišli jeho učeníci a ukradli ho, kým sme my spali.“ Matúš 28:13

Tu sa však kňazi prepočítali. Ako mohli vojaci tvrdiť, že učeníci ukradli telo, keď oni sami spali? Ak spali, ako mohli vedieť, čo sa stalo? A keby sa preukázalo, že učeníci skutočne ukradli Kristovo telo, nemali by kňazi najprv odsúdiť stráže? Ak by stráže pri hrobe zaspali, neboli by kňazi u Piláta obvinili najskôr ich? Vojaci sa desili predstavy, že by mali sami seba obviniť zo zaspania na stráži, čo sa trestalo smrťou. Mali by krivo svedčiť, klamať ľud a riskovať vlastný život? Ako by obstáli na súde, keby proti sebe falošne prisahali, hoci aj za peniaze?

V snahe umlčať toto obávané svedectvo kňazi sľúbili strážcom ochranu a uistili ich, že ani Pilát nechce, aby sa táto správa rozšírila. Rímski vojaci napokon predali svoju poctivosť za peniaze. Prišli ku kňazom s najsilnejším svedectvom pravdy, no odchádzali s mešcom peňazí a s lživou správou, ktorú im kňazi vložili do úst.

Medzitým sa správa o Kristovom zmŕtvychvstaní dostala aj k Pilátovi. Hoci niesol zodpovednosť za Kristovu smrť, zostal navonok pokojný. Aj keď Spasiteľa odsúdil proti svojej vôli a s istým pocitom ľútosti, dosiaľ nepocítil hlboké výčitky svedomia. Teraz sa však v hrôze uzavrel vo svojom dome a nechcel nikoho prijať. Kňazi sa k nemu predsa len dostali a vyrozprávali mu, čo sami ľstivo zosnovali.

Žiadali ho, aby strážcom odpustil zanedbanie povinnosti. Skôr než s tým súhlasil, osobne ich vypočul. Vojaci zo strachu o život povedali pravdu a Pilát sa dozvedel, čo sa skutočne stalo. Od tej chvíle nemal pokoj. Satan jasal, keď bol Ježiš pochovaný. Dúfal, že Spasiteľ nevstane z mŕtvych. Nárokoval si Pánovo telo a okolo hrobu postavil vlastnú stráž, aby Krista udržal vo väzení. Bol rozzúrený, keď jeho anjeli ušli pred nebeským poslom. Keď však uvidel z hrobky vychádzať víťazného Krista, pochopil, že jeho kráľovstvo sa rúca a že jeho koniec je istý.

Keď kňazi usmrtili Krista, stali sa satanovými pomocníkmi. Teraz nad nimi získal plnú moc. Padli do pascí, z ktorých nevideli únik, a preto sa rozhodli pokračovať v boji proti Kristovi. Keď počuli o jeho vzkriesení, báli sa hnevu ľudu. Uvedomovali si, že sú v ohrození. Ich jedinou nádejou bolo dokázať, že Kristus je podvodník, a poprieť jeho zmŕtvychvstanie. Podplatili vojakov a zabezpečili si Pilátovo mlčanie. Svoje lživé správy rozšírili široko-ďaleko.

Existovali však svedkovia, ktorých nemohli umlčať. Mnohí ľudia počuli svedectvo vojakov o Kristovom vzkriesení. Niektorí z tých, ktorí s Kristom vstali z mŕtvych, sa ukázali mnohým a dosvedčili, že Kristus skutočne vstal. Kňazi sa dozvedeli o svedectve tých, ktorí zmŕtvychvstalých videli a počuli ich uistenie. Kňazi a poprední muži žili v neustálom strachu, aby sa azda na ulici či doma nestretli so samotným Kristom. Necítili sa bezpeční nikde. Pred Božím Synom boli zámky a závory zbytočné. Dňom i nocou ich desila spomienka na scénu v súdnej sieni, keď kričali:

„Jeho krv na nás a na naše deti!“ Matúš 27:25

Na tento výjav nemali nikdy zabudnúť a nikdy nemali ani pokojne zaspať. Keď pri Kristovej hrobke zaznel hlas mocného anjela: „Otec ťa volá,“ Spasiteľ vstal živý, lebo je pôvodcom života. V tej chvíli sa potvrdili jeho slová:

„Dávam svoj život a zase si ho vezmem. Nik mi ho neberie. Ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ Ján 10:17–18

Naplnilo sa aj proroctvo, ktoré povedal kňazom a popredným mužom:

„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Ján 2:19

Nad Jozefovou otvorenou hrobkou mohol Kristus víťazne vyhlásiť:

„Ja som vzkriesenie a život.“ Ján 11:25

To môže povedať len Boh. Všetky stvorené bytosti žijú len z Božej vôle a moci. Ich život závisí od Boha. Od najvyššieho serafína až po najmenšiu živú bytosť – všetko čerpá život z večného Zdroja. Len ten, ktorý je jedno s Bohom, mohol povedať, že má moc život dať a má moc si ho zasa vziať. Vo svojej božskej prirodzenosti mal Kristus moc zlomiť putá smrti.

Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina tých, čo zosnuli. Bol skutočným snopkom prvotín a vstal v deň, keď mal byť tento snopok predložený Hospodinovi. Tento symbolický obrad mal už vyše tisícročnú tradíciu. Keď ľudia na Veľkú noc prichádzali do Jeruzalema, prinášali snopok prvotín ako obeť vďaky. Až potom mohli použiť aj ostatné obilie. Snopok obetovaný Bohu predstavoval žatvu.

Rovnakým spôsobom Kristus predstavuje prvotinu veľkej duchovnej žatvy, zhromaždenej pre Božie kráľovstvo. Jeho vzkriesenie je zárukou zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých.

„Ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.“ 1. Tesaloničanom 4:14

Keď Kristus vstal z mŕtvych, vyviedol mnohých zajatcov. Zemetrasenie pri jeho smrti otvorilo hroby a pri jeho vzkriesení mnohí vyšli s ním. Boli to tí, ktorí vydávali svedectvo o pravde aj za cenu života. Teraz sa stali svedkami toho, ktorý ich vzkriesil.

Ježiš počas svojej služby kriesil mŕtvych – syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru aj Lazára. Títo však opäť zomreli. No tí, ktorí vstali pri Kristovom vzkriesení, vstali k večnému životu. Vstúpili s ním na nebesá ako dôkaz jeho víťazstva nad smrťou a hrobom. Títo zmŕtvychvstalí svätí sa ukázali mnohým a dosvedčili: Kristus vstal z mŕtvych a my sme vstali s ním. Tak bola potvrdená pravda o vzkriesení:

„Tvoji mŕtvi budú žiť, mŕtve telá vstanú.“ Izaiáš 26:19

Ich vzkriesenie bolo dôkazom naplnenia proroctva:

„Precitnú a jasať budú tí, čo bývajú v prachu; veď tvoja rosa je rosou svetla a zem zrodí duchov zomrelých.“ Izaiáš 26:19

Pre veriaceho je Kristus vzkriesením i životom. Život, ktorý zahynul pre hriech, je v Spasiteľovi obnovený, lebo on má život sám v sebe a oživuje, koho chce. Kristus má právo dávať ľuďom nesmrteľnosť. Život, ktorý ako človek obetoval, berie späť a dáva ho ľuďom, ako sám povedal:

„Ja som prišiel, aby život mali a aby ho mali hojnejšie.“ Ján 10:10

„Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Ján 4:14; 6:54

Pre veriaceho smrť nie je rozhodujúcou skutočnosťou. Kristus o nej hovorí ako o nepatrnom okamihu.

„Kto zachová moje slovo, neuvidí smrti naveky.“ Ján 8:51–52

Pre kresťana je smrť len spánkom, chvíľou ticha a tmy. Život je skrytý s Kristom v Bohu a „keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve“ (Kolosanom 3:4). Mŕtvi počuli výkrik z kríža „Dokonané je!“ – výkrik, ktorý prenikol hrobové násypy a prebudil spiacich. Tak to bude aj vtedy, keď z neba zaznie Kristov hlas. Tento hlas prenikne hroby, otvorí hrobky a mŕtvi v Kristovi vstanú.

Pri Spasiteľovom vzkriesení sa otvorilo niekoľko hrobov, no pri jeho druhom príchode jeho hlas budú počuť všetky Božie deti a vyjdú zo svojich hrobov v sláve nesmrteľného života. Tá istá moc, ktorá z hrobky vyviedla Krista, privedie k životu aj jeho cirkev a oslávi ju s ním „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom“ (Efezským 1:21).

Hroby sa otvárali a tí, ktorí zosnuli vo viere, vyšli zo svojich prachových lôžok oslávení, aby počuli zmluvu pokoja, ktorú Boh uzatvára s tými, čo zachovávali jeho Zákon. Tí, ktorí spia v Ježišovi, budú povolaní zo svojho väzenia k slávnej nesmrteľnosti. Ježiš bol vzkriesený a práve v chvíľach skľúčenosti môžeme vedieť, že stojí pri nás, aby nám dal pokoj.

Túto útechu poznám z vlastnej skúsenosti. Prežila som obdobia, keď sa zdalo, že ma vlny smútku pohltia. Keď mi bol vzatý môj najstarší syn, cítila som žiaľ, ktorý sa zdal neznesiteľný. No práve vtedy ku mne prišiel Ježiš a priniesol mojej duši pokoj. Priložil k mojim perám kalich útechy. Neskôr mi bol vzatý ten, ktorý po mojom boku stál tridsaťšesť rokov – môj milovaný manžel a spolupracovník v službe.

Keď sme jeho ruky museli zložiť a uložiť ho k odpočinku do tichého hrobu, zdalo sa, že môj žiaľ nemá konca. No opäť ku mne prišiel Ježiš s kalichom útechy a kráčal po mojom boku. Ježiš je mi predrahý a rovnako bude kráčať aj po vašom boku. Akí drahí sú nám naši blízki, keď odchádzajú do hrobu. Možno je to otec, matka alebo niekto iný, koho sme milovali. Keď vstanú v deň vzkriesenia, všetky vrásky zmiznú, no ich podoba zostane a my ich spoznáme.

Musíme byť pripravení stretnúť sa s nimi v žiary vzkriesenia. Držme sa pevne nádeje evanjelia a usilujme sa byť Jemu podobní, „lebo ho uvidíme takého, aký je“.

Udalosť vzkriesenia Božieho Syna stojí v samotnom centre evanjelia a neoddeliteľne súvisí s témou smrti, vzkriesenia, neba a pekla, pretože práve Kristovo víťazstvo nad smrťou a hrobom dáva človeku istotu nádeje budúceho života. Táto udalosť je zároveň vyvrcholením plánu spásy, ktorý zjavuje, že Božia moc je silnejšia než všetky mocnosti temnôt, a zapadá do širšieho rámca vesmírneho konfliktu medzi Kristom a satanom. Prítomnosť anjelov pri vzkriesení nadväzuje na biblické učenie o anjeloch ako Božích poslov a celé posolstvo vzkriesenia je pevne ukotvené vo výklade Písma, ktorý dosvedčuje, že Kristus je vzkriesenie i život a konečný Víťaz nad smrťou.