Spoveď a vyznávanie hriechov
Predstava vyznávania hriechov kňazovi sa nikde v Písme neučí.
Poprvé, Nový zákon vôbec neučí, že by v rámci Novej zmluvy mali existovať kňazi. Namiesto toho, Nový zákon učí, že všetci veriaci sú kňazmi. 1 Petra 2:5-9 popisuje veriacich ako „sväté kňazstvo” a „kráľovské kňazstvo”. Obe miesta v Zjavení 1:6 a 5:10 popisujú veriacich ako „kráľov a kňazov”.
V Starej zmluve sa verní smeli približovať k Bohu prostredníctvom kňazov. Kňazi boli prostredníkmi medzi ľuďmi a Bohom. Kňazi obetovali obete Bohu za hriechy ľudí. To už nie je viac potrebné. Kvôli Ježišovej obeti smieme teraz pristupovať k Božiemu trónu so smelou dôverou (Židom 4:16).
Chrámová opona roztrhnutá na dve časti pri Ježišovej smrti symbolizovala deliacu stenu medzi Bohom a ľudstvom smerujúcim do záhuby. K Bohu môžeme pristupovať priamo, sami za seba, bez pomoci ľudského prostredníka. Prečo? Pretože Ježiš Kristus je našim veľkým veľkňazom (Židom 4:14-15; 10:21) a jediným prostredníkom medzi nami a Bohom (1 Timoteovi 2:5).
Nový zákon učí, že majú byť starší (1 Timoteovi 3), diakoni (1 Timoteovi 3), biskupi (Títovi 1:6-9) a pastieri (Efežanom 4:11) – ale nie kňazi.
Keď príde na vyznávanie hriechov, veriaci sú v 1 Jána 1:9 vedení k tomu, aby vyznávali svoje hriechy Bohu. Boh je verný a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy, keď Mu ich vyznávame. Jakob 5:16 hovorí o vyznávaní hriechov „jeden druhému”, ale to nie je to isté ako vyznávanie hriechov kňazovi tak, ako to učí rímskokatolícka cirkev. V kontexte Jakoba 5:16 sa kňazi / cirkevní predstavitelia nikde nespomínajú. Navyše, Jakob 5:16 nespája odpustenie hriechov s vyznávaním hriechov „jeden druhému”.
Rímskokatolícka cirkev zakladá svoju prax vyznávania hriechov kňazovi predovšetkým na katolíckej tradícii. Katolíci síce poukazujú na Jána 20:23, „Keby ste odpustili hriechy niektorých ľudí, sú im odpustené, a keby ste zadržali hriechy niektorých ľudí, sú im zadržané”. Na základe tohto verša katolíci tvrdia, že Boh udelil apoštolom právomoc odpúšťať hriechy, pričom táto právomoc sa prenáša na následníkov apoštolov, napríklad biskupov a kňazov rímskokatolíckej cirkvi. S touto interpretáciou sa však spája niekoľko problémov.
(1) Ján 20:23 nikde nespomína vyznávanie hriechov.
(2) Ján 20:23 nikde nesľubuje a ani len nenaznačuje, že by sa právomoc na odpúšťanie hriechov prenášala na následníkov apoštolov. Ježišovo zasľúbenie bolo výslovne nariadené apoštolom.
(3) Nový zákon nikde netvrdí, že by apoštoli mali mať dokonca následníkov svojej apoštolskej právomoci. Podobne katolíci poukazujú na Matúša 16:19 a 18:18 (rozviazanie a zviazanie) ako dôkaz právomoci katolíckej cirkvi odpúšťať hriechy. Tie isté tri vyššie uvedené body platia rovnako aj pre tieto biblické verše.
Znova, predstava vyznávania hriechov kňazovi sa nikde v Písme neučí. Naše hriechy máme vyznávať Bohu (1 Jána 1:9). Ako novozákonní veriaci, nepotrebujeme prostredníkov medzi nami a Bohom. K Bohu môžeme prichádzať priamo kvôli Ježišovej obeti za nás. 1 Timoteovi 2:5, „Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš.”
Pre hlbšie porozumenie odporúčam článok Spasenie a charakter, knihy Kňazstvo RKC vs Biblia a Kňazstvo – SZ a NZ.
