Pôvod zla – Lucifer a jeho pád

Mnohí ľudia sa pýtajú, ako vzniklo a prečo existuje zlo, keď existuje všemohúci, láskavý a múdry Boh. Tieto otázky sú často spojené so strašnými následkami zla, ako je utrpenie a smrť, ktoré v ľuďoch vyvolávajú neistotu a pochybnosti. Pre mnohých je ťažké pochopiť, ako môže Boh, ktorý je dokonalý, dopustiť existenciu zla vo svete. Tento pocit tajomstva si nie všetci vedia vysvetliť, a tak sa často zameriavajú na to, čo Boh nezjavil, namiesto toho, aby sa sústredili na pravdy, ktoré sú v Božom slove jasne zjavené.

Existujú rôzne prístupy, ako sa ľudia vyrovnávajú s touto otázkou:

1. Pochybovanie a mudrovanie – tí, ktorí sa poddávajú pochybnostiam a nevyjasneným otázkam, často ospravedlňujú svoje odmietanie Božieho slova a jeho učenia, pretože sa zaoberajú tým, čo nebolo úplne zjavené, a tým si sami berú možnosť nájsť jasnú odpoveď na problém zla.
2. Tradičné a nesprávne výklady – iní sa síce snažia problém zla pochopiť, no narážajú na pretrvávajúce tradície a mylné výklady Biblie, ktoré znejasňujú pravdivý obraz Boha, Jeho spravodlivosti a Jeho charakteru, a tým zahmlievajú pochopenie toho, prečo zlo existuje a aké miesto má v Božom pláne.

Nie je možné úplne vysvetliť pôvod zla tak, aby sme jeho existenciu dokázali ospravedlniť. Písmo nám však poskytuje dostatok svetla nielen o začiatku zla, ale aj o konečnom riešení tejto otázky, aby sme pochopili, že Boh vyrieši problém zla spravodlivo a láskavo. Základným bodom je, že Písmo jasne učí, že Boh nie je zodpovedný za vznik zla, a že vzbura v nebi nevznikla preto, že by Boh niekomu odoprel milosť alebo urobil chybu v správe vesmíru. Zlo je vášňou, ktorá do stvoreného sveta vtrhla ako nežiaduci a tajomný prvok, ktorý nemožno obhájiť. Pokus o ospravedlnenie zla je v skutočnosti obhajobou zla, pretože ak by sa dalo ospravedlniť, prestalo by byť zlom.

„Hriech je prestúpenie zákona.“ 1. Jánov 3:4

Toto prestúpenie zákona je aktom nepriateľstva proti zákonu lásky, ktorý je základom Božej vlády a harmónie vo vesmíre. Pred vznikom zla panoval vo stvorení dokonalý pokoj a radosť, všetko bolo v úplnej harmónii s Božou vôľou. Láska k Bohu a nesebecká láska medzi stvorenými bytosťami tvorili centrum existencie. Kristus, Boží Syn, ktorý bol jedno s Otcom, bol jedinou bytosťou, ktorá plne poznala Božie plány a zámery vo vesmíre. Prostredníctvom Syna Boh stvoril všetky nebeské bytosti.

„V ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi, viditeľné aj neviditeľné, či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti.“ Kološanom 1:16

Celý nebeský svet uznával vládu Syna tak, ako uznával vládu Otca. Zákon lásky, ktorý je základom Božej vlády, udržiaval všetky stvorené bytosti v dokonalej harmónii. Boh dal všetkým stvoreným bytostiam slobodnú vôľu, aby mu mohli slúžiť z lásky a úcty, nie zo strachu. Boh nikdy nechcel vynútenú vernosť, ale dobrovoľnú oddanosť vychádzajúcu z poznania Jeho povahy.

Jedna stvorená bytosť sa však rozhodla túto slobodu zneužiť. Hriech vznikol v bytosti, ktorú Boh poctil najviac hneď po Kristovi. Tento mocný a slávny tvor prevyšoval ostatných nebeských bytostí svojou krásou a vznešenosťou. Pred pádom bol známy ako Lucifer, prvý cherub, svätý a bez poškvrny, až kým v ňom nezapustila korene pýcha, ktorá ho priviedla k vzbureneckému pádu.

„Toto hovorí Hospodin, Pán: Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Edene, rozličnými drahokamami si bol pokrytý. Urobil som ťa jagavým cherubom, uzavierajúcim prístup, bol si na svätom Božom vrchu, v strede ohnivých kameňov si sa prechádzal. Bol si dokonalý vo svojich cestách odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, kým sa pri tebe nenašla zvrátenosť.“ Ezechiel 28:12–15

Lucifer sa mohol aj naďalej tešiť z Božej priazne, zástupy anjelov by ho milovali a ctili a jeho veľká múdrosť by slúžila na blaho iných a na oslavu jeho Tvorcu, no tento nádherný osud prekazila pýcha, ktorá zapustila hlboké korene v jeho srdci, a preto o ňom prorok hovorí:

„Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť pre svoj lesk.“ Ezechiel 28:17

Lucifer začal pozvoľna podliehať túžbe po sebavyvýšení, ktorá ho viedla k vnútornému presvedčeniu, že si zaslúži viac, než mu Boh zveril.

„Vo svojej mysli si sa pokladal za rovného Bohu… Povedal si si v srdci: Hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia… vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu.“ Ezechiel 28:6; Izaiáš 14:13–14

Namiesto toho, aby Lucifer zveleboval Boha ako zvrchovaný objekt lásky a vernosti všetkých stvorených bytostí, zatúžil po tom, aby sa služba a pocta sústreďovali na neho samého; toto knieža anjelov začalo závidieť úctu, ktorú večný Otec prejavoval svojmu Synovi, Kristovi, a jeho túžba po moci, ktorá patrila jedine Božiemu Synovi, narušila dokonalú harmóniu neba.

Celé nebo bolo naplnené radosťou, mierom a oslavou Stvoriteľa, no uprostred tohto nebeského súladu sa objavil falošný tón, pretože sebavyvýšenie v Luciferovom srdci prinášalo nepokoj a vyvolávalo medzi nebešťanmi znepokojivé predtuchy. Nebeská rada spolu s Božím Synom sa ho snažila presvedčiť a pripomínala mu svätosť, spravodlivosť a nemennosť Božieho zákona, no ich napomenutia len posilnili jeho odpor.

Lucifer podľahol žiarlivosti na Božieho Syna, začal sa vystatovať vlastnou slávou a schopnosťami a zabudol, že všetky tieto dary pochádzali od Boha, túžil po nadvláde a chcel sa vyrovnať samotnému Bohu, a hoci ho anjeli milovali a ctili, jeho pýcha ho viedla k odmietnutiu Božieho poriadku. Nebešťania uznávali Krista ako Knieža celého neba, pretože bol jedno s Otcom v sile a moci, mal účasť na všetkých Božích plánoch, zatiaľ čo Lucifer do ich hĺbky zasvätený nebol, čo sa stalo základom jeho pochybností a otázok vedúcich k jeho pádu:

„Prečo má byť Boží Syn niečím viac? Prečo má vznešenejšie postavenie ako ja?“

Opustil svoje miesto v bezprostrednej blízkosti Boha a začal medzi anjelmi šíriť nespokojnosť, konal tajuplne a skryto, istý čas zakrýval svoj skutočný zámer predstieranou úctou k Bohu, no v skutočnosti sa snažil vyvolať odpor voči Božím zákonom, označujúc ich za zbytočné obmedzovanie, a tvrdil, že anjeli by sa mali riadiť vlastnou vôľou, keďže sú vraj prirodzene svätí.

Obviňovaním Boha z nespravodlivosti, pretože prejavil väčšiu česť Synovi, sa Lucifer snažil v nebešťanoch vzbudiť sebaľútosť a tvrdil, že neusiluje o väčšiu moc či postavenie, ale o slobodu pre všetkých obyvateľov neba, aby dosiahli vyššiu úroveň bytia.

Boh vo svojom veľkom milosrdenstve dlho znášal Luciferovo správanie, neodňal mu jeho postavenie hneď pri prvých prejavoch nespokojnosti ani vtedy, keď začal medzi anjelmi šíriť klamstvá, ale opakovane mu ponúkal odpustenie pod podmienkou, že uzná svoju chybu a podriadi sa, pričom Boh prejavil nekonečnú lásku a múdrosť, aby ho presvedčil o nesprávnosti jeho cesty.

Dovtedy v nebi nikto nepoznal nespokojnosť a ani Lucifer spočiatku netušil, kam ho jeho postoje zavedú, no keď pochopil, že jeho nespokojnosť nemá žiadny oprávnený dôvod, vedel, že Božie požiadavky sú spravodlivé a že by ich mal verejne uznať, pretože keby to urobil, zachránil by seba aj mnohých anjelov. Aj po tom, čo opustil miesto cheruba, by mu Boh bol znovu zveril jeho poslanie, keby bol ochotný vrátiť sa, uznať Božiu múdrosť a prijať úlohu určenú v Božom pláne.

Pýcha mu však nedovolila podriadiť sa. Svoje stanovisko hájil neústupčivo. Tvrdil, že sa nemusí kajať a začal otvorene bojovať proti svojmu Tvorcovi. Všetky svoje skvelé schopnosti a sily teraz použil na to, aby oklamal podriadených anjelov a získal si ich náklonnosť. Ba pre svoje zradné zámery sa nezdráhal prekrútiť aj varovné upozornenie Božieho Syna. Anjelom, ktorí ho vrúcne milovali a najviac mu dôverovali, nahovoril, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, neberie ohľad na jeho postavenie a obmedzuje jeho slobodu.

Od nesprávneho výkladu varovných slov prešiel k ich prekrúcaniu a hrubému falšovaniu. Božieho Syna obvinil, že ho chce pokoriť pred obyvateľmi neba. Pokúsil sa vyvolať aj roztržku medzi sebou a anjelmi, ktorí boli oddaní Bohu. Všetkých, ktorých nemohol zviesť a získať na svoju stranu, obvinil, že im nezáleží na blahu nebeských bytostí. Obviňoval ich práve z toho, čo sám konal. Svoje obvinenie zdôvodňoval tým, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, a prekrúcal Stvoriteľove slová i skutky.

Anjelov sa snažil zmiasť vypočítavými dôvodmi o Božích zámeroch. Všetky jednoduché skutočnosti zahalil tajomstvom a ľstivým prekrúcaním spochybnil aj najzrozumiteľnejšie výroky Najvyššieho. Jeho pôvodné vznešené postavenie úzko späté s Božou vládou dodávalo jeho výmyslom väčšiu dôležitosť a zviedlo mnohých anjelov, takže sa pripojili k jeho vzburám proti Stvoriteľovi vesmíru. Boh prozreteľne dovolil, aby satan pokračoval vo svojom diele, kým nespokojnosť neprerástla do otvorenej vzbury.

Bolo treba, aby satan úplne rozvinul svoje zámery, aby všetci spoznali ich podstatu a skutočné ciele. Lucifer ako pomazaný cherub zastával vysoké postavenie. Nebeské bytosti ho milovali a on mal na nich veľký vplyv. Pod Božiu vládu patrili nielen nebešťania, ale aj všetky stvorené svety.

Satan sa nazdával, že ak sa mu podarí zatiahnuť do vzbury anjelov, podarí sa mu to aj pri ostatných stvorených bytostiach. Prefíkane predstavoval problém zo svojho hľadiska a snažil sa dosiahnuť svoj zámer ľstivými dôvodmi. Vynaložil veľké úsilie, aby oklamal iných. Klamstvom a ľsťou sa mu darilo získať určitý predstih. Ani verní anjeli nedokázali odhaliť jeho povahu a postrehnúť zámer jeho počínania.

Satan dostal takú vysokú poctu a svoje konanie zahalil do takého tajomstva, že pre anjelov bolo veľmi ťažké odhaliť pravú podstatu jeho vplyvu. Kým hriech celkom nedozrel, nevyzeral taký zlý, aký v skutočnosti je. Dovtedy sa v Božom vesmíre hriech nevyskytoval a bezhriešne bytosti nemali potuchy o jeho podstate a zhubnosti. Nemohli vedieť, aké strašné následky môže mať odmietnutie Božieho zákona.

Pýcha mu však nedovolila podriadiť sa. Svoje stanovisko hájil neústupčivo. Tvrdil, že sa nemusí kajať a začal otvorene bojovať proti svojmu Tvorcovi. Všetky svoje skvelé schopnosti a sily teraz použil na to, aby oklamal podriadených anjelov a získal si ich náklonnosť. Ba pre svoje zradné zámery sa nezdráhal prekrútiť aj varovné upozornenie Božieho Syna. Anjelom, ktorí ho vrúcne milovali a najviac mu dôverovali, nahovoril, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, neberie ohľad na jeho postavenie a obmedzuje jeho slobodu.

Od nesprávneho výkladu varovných slov prešiel k ich prekrúcaniu a hrubému falšovaniu. Božieho Syna obvinil, že ho chce pokoriť pred obyvateľmi neba. Pokúsil sa vyvolať aj roztržku medzi sebou a anjelmi, ktorí boli oddaní Bohu. Všetkých, ktorých nemohol zviesť a získať na svoju stranu, obvinil, že im nezáleží na blahu nebeských bytostí. Obviňoval ich práve z toho, čo sám konal. Svoje obvinenie zdôvodňoval tým, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, prekrúcal Stvoriteľove slová i skutky.

Anjelov sa snažil zmiasť vypočítavými dôvodmi o Božích zámeroch. Všetky jednoduché skutočnosti zahalil tajomstvom a ľstivým prekrúcaním spochybnil aj najzrozumiteľnejšie výroky Najvyššieho. Jeho pôvodné vznešené postavenie úzko späté s Božou vládou dodávalo jeho výmyslom väčšiu dôležitosť a zviedlo mnohých anjelov, takže sa pripojili k jeho vzburám proti Stvoriteľovi vesmíru.

Boh prozreteľne dovolil, aby satan pokračoval vo svojom diele, kým nespokojnosť neprerástla do otvorenej vzbury. Bolo treba, aby satan úplne rozvinul svoje zámery, aby všetci spoznali ich podstatu a skutočné ciele. Lucifer ako pomazaný cherub zastával vysoké postavenie. Nebeské bytosti ho milovali a on mal na nich veľký vplyv. Pod Božiu vládu patrili nielen nebešťania, ale aj všetky stvorené svety.

Satan sa nazdával, že ak sa mu podarí zatiahnuť do vzbury anjelov, podarí sa mu to aj pri ostatných stvorených bytostiach. Prefíkane predstavoval problém zo svojho hľadiska a snažil sa dosiahnuť svoj zámer ľstivými dôvodmi. Vynaložil veľké úsilie, aby oklamal iných. Klamstvom a ľsťou sa mu darilo získať určitý predstih. Ani verní anjeli nedokázali odhaliť jeho povahu a postrehnúť zámer jeho počínania. Satan dostal takú vysokú poctu a svoje konanie zahalil do takého tajomstva, že pre anjelov bolo veľmi ťažké odhaliť pravú podstatu jeho vplyvu.

Kým hriech celkom nedozrel, nevyzeral taký zlý, aký v skutočnosti je. Dovtedy sa v Božom vesmíre hriech nevyskytoval a bezhriešne bytosti nemali potuchy o jeho podstate a zhubnosti. Nemohli vedieť, aké strašné následky môže mať odmietnutie Božieho zákona.

Satanova vzbura mala byť naveky poučením pre celý vesmír, trvalým svedectvom o povahe hriechu a jeho strašných následkoch. Vplyv satanových myšlienok na ľudí i anjelov odhaľuje, aké ovocie prináša vzbura proti Božej autorite, a potvrdzuje, že šťastie všetkých stvorených bytostí môže zabezpečiť jedine Božia vláda a Boží zákon. Dejiny tohto tragického pokusu o vzburu sa tak stali trvalou výstrahou pre všetkých, aby nepodľahli klamstvám o podstate zla a boli chránení pred jeho páchaním i následkami.

Až do konca sporu v nebi sa veľký votrelec neprestával obhajovať. Keď Boh oznámil, že musí byť so svojimi prívržencami z neba vyhnaný, vodca vzbúrencov otvorene vyhlásil, že pohŕda Stvoriteľovým zákonom. Opakoval tvrdenie, že anjeli nepotrebujú žiadny dozor a že majú mať slobodu konať podľa svojej vôle, ktorá ich vraj vždy vedie správne. Hanobil Božie nariadenia ako obmedzovanie slobody a tvrdil, že zrušenie zákona by umožnilo nebešťanom dosiahnuť vyšší a vznešenejší stupeň bytia.

Satan a jeho prívrženci jednotne zvaľovali vinu za svoju vzburu na Božieho Syna, obviňujúc Ho, že keby ich nebol napomínal, nikdy by sa nevzbúrili. Keďže pôvodca vzbury a všetci jeho nasledovníci neústupne a vyzývavo trvali na svojom postoji, neúspešne sa pokúsili zvrhnúť Božiu vládu a zároveň rúhavo tvrdili, že sa stali obeťami nespravodlivého útlaku, napokon boli z neba vyhnaní.

Postoj, ktorý vyvolal vzburu v nebi, dodnes podnecuje odpor voči Bohu na zemi. Voči ľuďom sa satan správa rovnako, ako sa na počiatku správal k anjelom. Jeho odbojné myšlienky podnecujú tých, ktorí odmietajú Boha, aby žili bez zábran Božieho zákona a presviedčajú iných, že prestupovaním Božích požiadaviek získajú slobodu. Keď sú upozornení na hriech, vzbĺkne v nich nenávisť a odpor; keď Božie varovné posolstvá zasiahnu ich srdce, satan ich nabáda k obrane a k hľadaniu podpory u iných, aby sa namiesto nápravy búril proti každému, kto ich napomenie.

Od čias spravodlivého Ábela až dodnes je viditeľný ten istý odpor voči tým, ktorí sa odvážia pomenovať hriech. Satan zvádza ľudí k hriechu aj falošným obrazom Boha, tak ako to robil v nebi, keď Ho vykresľoval ako prísneho a panovačného vládcu. Keď sa mu to podarilo, tvrdil, že príčinou pádu človeka sú nespravodlivé Božie požiadavky, ktoré údajne vyvolali jeho vzburu. Večný Boh však zjavuje svoju pravú povahu a hovorí o sebe:

„Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech, ktorý však nenecháva bez trestu…“ 2. Mojžišova 34:6–7

Boh vyhnaním satana z neba prejavil svoju spravodlivosť a obhájil česť svojej vlády. Keď však človek podľahol klamstvu padlého kniežaťa anjelov a zhrešil, Boh mu zjavil svoju lásku tým, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby na zemi zomrel za ľudstvo padlé do hriechu. V tejto ponuke záchrany sa naplno zjavila Božia povaha. Kristov kríž je svedectvom celému vesmíru, že Boh nenesie zodpovednosť za Luciferovu cestu zla.

Skutočná povaha pôvodcu zla sa naplno odhalila v zápase medzi ním a Božím Synom počas Spasiteľovho pozemského života. Satanov krutý boj proti Vykupiteľovi sveta pomohol anjelom aj vernému vesmíru zbaviť sa akéhokoľvek súcitu s pôvodcom vzbury. Jeho rúhavá požiadavka, aby sa mu Kristus poklonil, jeho trúfalosť vyviesť Krista na vrchol hory a na strechu chrámu, jeho zákerný návrh, aby Kristus skočil dolu, ako aj trvalá nenávisť, ktorou Ho prenasledoval a navádzal kňazov i ľud, aby odmietli Kristovu lásku, napokon vyústili do výkrikov:

„Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“

To všetko vyvolávalo údiv a odpor celého vesmíru. Bol to satan, kto navádzal vtedajší svet zavrhnúť Krista. Knieža zla sa všetkou mocou svojej zákernosti snažilo Spasiteľa zničiť, pretože vedelo, že Spasiteľovo milosrdenstvo, láska, súcit a dobrota svetu jasne odhaľujú Božiu povahu. Satanovou snahou bolo poprieť všetko, čo Boží Syn povedal, a zvedených ľudí použil ako svoje nástroje, aby Spasiteľov život naplnil príkorím a zármutkom.

Z podnetu hlboko zakorenenej pomstychtivosti pomocou lži a prekrúcania pravdy chcel mariť dielo Ježiša Krista a prostredníctvom nenávisti neposlušných ľudí zosnoval kruté obžaloby proti Spasiteľovi, ktorého život bol nedostihnuteľným príkladom služby lásky. Dlho tlmený oheň závisti, nenávisti a pomsty proti Božiemu Synovi naplno vzbĺkol na Golgote, čo celé nebo pozorovalo v nemom úžase. Keď Kristus priniesol obeť svojho života a po vzkriesení vstúpil do neba, neprijal úctu anjelov, kým nezaznela Jeho známa prosba:

„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja.“ Ján 17:24

Vtedy z Otcovho trónu zaznela nevýslovne láskyplná a mocná odpoveď:

„Nech sa Mu klaňajú všetci Boží anjeli!“ Židom 1:6

Na Kristovi nezostala jediná poškvrna. Na základe svojho poníženia a prinesenej obete nesie meno nad každé iné meno. Teraz bolo zjavné, že satan nemá nijaký dôvod na ospravedlnenie vzbury. Odhalil svoju pravú povahu luhára a vraha. Ukázalo sa, že pôvodca hriechu by aj v nebi prejavil rovnakého ducha, akým ovládal ľudí, keby bol mohol vládnuť obyvateľom neba. Hoci tvrdil, že prestúpenie Božieho zákona prinesie slobodu a vyšší stupeň života, potvrdilo sa, že neposlušnosť zákonu prináša otroctvo a záhubu.

Satanove nepravdivé obvinenia voči Božej povahe a Božej vláde sa vyjavili v pravom svetle. Satan obvinil Boha, že od svojich tvorov vyžaduje poslušnosť a podriadenosť, lebo chce nad všetkým svojvoľne vládnuť. Od všetkých vyžaduje sebazaprenie, no sám vraj neprináša nijakú obeť. Ukázalo sa však, že Vládca vesmíru priniesol pre záchranu padlého ľudstva najväčšiu obeť, akú môže priniesť iba láska.

„Boh bol v Kristovi a zmieril svet so sebou.“ 2. Korinťanom 5:19

Ukázalo sa aj to, že Lucifer svojou túžbou po sláve a vláde otvoril dvere záplave hriechu, no Kristus svojou pokorou a poslušnosťou až do smrti hriech zničil. Boh tým prejavil svoj odpor k vzbure. Celé nebo pochopilo, že v odsúdení satana a v záchrane človeka sa zjavila Božia spravodlivosť. Lucifer tvrdil, že ak je Boží zákon nezmeniteľný a trest nevyhnutný, potom musí byť každý priestupník navždy vylúčený z Božej priazne; podľa jeho predstavy hriešne ľudstvo nemožno vykúpiť, a preto má byť jeho právoplatnou korisťou.

Kristova smrť sa stala nezvratným dôkazom v prospech človeka, pretože trest požadovaný zákonom padol na Toho, ktorý je rovný Bohu, a tak môže človek prijať Kristovu spravodlivosť a životom pokánia a pokory zvíťaziť nad satanovou mocou podobne, ako zvíťazil Boží Syn. Týmto spôsobom Boh zostal spravodlivý a zároveň ospravedlňuje všetkých, ktorí veria v Ježiša Krista.

Spasiteľ však neprišiel na svet iba trpieť a zomrieť, aby zachránil človeka, ale aj vyvýšiť a zvelebiť Boží zákon, pretože nešlo len o to, aby obyvatelia tohto sveta správne chápali Boží zákon, ale aby celý vesmír videl, že tento zákon je nezmeniteľný. Keby sa požiadavky Božieho zákona dali obísť, Boží Syn by nemusel obetovať svoj život, no smrť Ježiša Krista navždy dokazuje jeho nemennosť. Obeť, ku ktorej viedla Otca i Syna nekonečná láska v záujme záchrany hriešnikov, ukazuje celému vesmíru, že spravodlivosť a milosrdenstvo sú základom Božieho zákona aj Božej vlády.

Až pri konečnom súde sa úplne ukáže, že hriech nemožno nijako ospravedlniť, pretože keď sa Sudca celej zeme spýta satana, prečo sa proti Nemu vzbúril a prečo olúpil Jeho stvorenia, pôvodca zla nebude mať nijaké odôvodnenie. Všetky ústa zostanú zatvorené a všetky zástupy vzbúrencov onemejú, lebo Golgotský kríž už dnes hlása, že Boží zákon je nezmeniteľný a celému vesmíru zreteľne ukazuje, že odplatou za hriech je smrť. Kristov smrteľný výkrik „Dokonané je“ bol pre satana umieráčikom, ktorým bol veľký spor rozhodnutý s konečnou platnosťou a tým zabezpečené aj definitívne odstránenie zla.

Boží Syn prešiel bránami smrti, aby smrťou zničil toho, ktorý mal moc nad smrťou, teda diabla, a túžba po vyvýšení doviedla Lucifera k vyhláseniu:

„Nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón, podobný budem Najvyššiemu.“ Izaiáš 14:13–14

Na túto vzburu zaznela Božia odpoveď:

„Zmenil som ťa na popol, nebude ťa nikdy viac.“ Ezechiel 28:18–19

A keď príde deň:

„Deň horiaci ako pec, vtedy sa všetci spupní a všetci, ktorí páchajú bezbožnosť, stanú slamou a prichádzajúci deň ich spáli, hovorí Hospodin zástupov; nezanechá koreňa ani vetvy.“ Malachiáš 3:19

Celý vesmír tak spozná podstatu aj následky hriechu a jeho konečné odstránenie, ktoré by na začiatku vydesilo anjelov a zneuctilo Boha, napokon ospravedlní Božiu lásku a upevní Jeho česť pred všetkými bytosťami, ktoré s radosťou plnia Božiu vôľu a majú v srdci Boží zákon. Zlo sa už nikdy neobjaví, pretože Božie slovo dáva prísľub:

„Súženie dvakrát nepríde.“ Náhum 1:9

Všetky stvorené bytosti budú ctiť Boží zákon ako zákon slobody, hoci ho satan označoval za otrocké bremeno, pretože prešli skúškou a obstáli, a už sa nikdy neodvrátia od Boha, ktorý dokázal, že podstatou Jeho charakteru je nesmierna láska a nekonečná múdrosť.

Satan má veľkú prevahu, pretože pôvodne ako anjel dostal obdivuhodnú rozumovú silu, o ktorej si sotva vieme urobiť predstavu; uvedomoval si svoju moc, inak by sa nikdy nepustil do sporu s Bohom, večným Otcom a s Kniežaťom pokoja. Satan starostlivo pozoruje udalosti a keď nájde niekoho, kto vytrvalo bojuje proti Božej pravde, poodhalí mu aj dosiaľ nesplnenú budúcnosť, aby ho ešte pevnejšie pripútal k sebe.

Ten, ktorý sa odvážil postaviť Stvoriteľovi všetkého, vie ľudí neúnavne prenasledovať a zvádzať a dodnes udržiava smrteľníkov vo svojom zajatí. Za svoju takmer šesťtisícročnú skúsenosť nestratil nič zo svojej lesti ani zákernosti a po celé veky bol pozorným pozorovateľom všetkého, čo sa týka ľudstva. Satan používa najväčších odporcov Božej pravdy ako svoje médiá; zjavuje sa im v domnelom tele a odeve priateľa, budí dôveru tým, že používa slová týchto priateľov, rodinné okolnosti a udalosti, ktoré sa majú stať alebo sa už udiali, hoci o nich médium nič nevie.

Niekedy to robí pred smrťou, inokedy pred inou udalosťou navodzuje snové predstavy alebo zosobnenie niekoho iného, rozpráva sa s médiom a sugestívne mu podsúva určité poznatky. Táto múdrosť je však zdola, nie zhora, pretože múdrosť satana odporuje pravde, aj keď ju pre svoje ciele niekedy halí do zdanlivého svetla, aké obklopuje anjelov. K niektorým ľuďom prichádza s uznaním určitej časti toho, čo Kristovi nasledovníci pokladajú za pravdu, no zároveň ich nabáda, aby zavrhli inú časť ako nebezpečný omyl.

Satan je majstrom svojho remesla a svoju „múdrosť“ používa úspešne; je pohotový a schopný učiť tých, ktorí zavrhujú Božiu výstražnú radu, určenú práve im. Osídlo, v ktorom drží svoje obete, potiera mimoriadne vábivým lákadlom, no všetci, ktorých sa satan takto zmocnil, zaplatia vysokú cenu za poznanie, aké nerozvážne je vymeniť nebo a nesmrteľnosť za podvod, ktorý má v dôsledkoch osudnú záhubu. Náš protivník je mocný a chytrý, obchádza ako lev a hľadá, koho by zničil.

„So všetkými prejavmi moci, znameniami a lživými zázrakmi, so všetkým zvodom neprávosti k tým, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení… Boh na nich dopúšťa silu zvodu, aby verili lži, a aby boli odsúdení všetci, ktorí neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.“ 2. Tesaloničanom 2:9–12

Musíme bojovať proti tomuto zákernému nepriateľovi, no naša istota spočíva v Pánovi, ktorý príde a zničí ho duchom svojich úst a jasom svojho príchodu.

Otázka pôvodu zla a Luciferovho pádu patrí k jadru biblického vysvetlenia reality a prirodzene zapadá do rámca pôvodu zla, kde zlo nie je predstavené ako Boží výtvor, ale ako dôsledok zneužitej slobodnej vôle; celý konflikt je súčasťou vesmírneho konfliktu medzi Kristom a satanom, pravdou a lžou, ktorý prebieha naprieč dejinami, a úzko súvisí s učením o anjeloch a duchovných bytostiach, keďže pád zla sa začal priamo v nebeskej ríši; tento rámec zapadá aj do širšieho pohľadu teológie, ktorá ukazuje, že Boh je láska, nie pôvodca zla, a že konečné riešenie problému zla je súčasťou Božej spravodlivosti a plánu vykúpenia.