Dar jazykov – hovorenie jazykmi

Môže byť dar jazykov chápaný ako osobný modlitebný jazyk? Táto otázka je už celé roky predmetom teologických sporov, najmä preto, že býva často prezentovaná ako osobný modlitebný jazyk a dokonca ako znak spasenia. To spôsobilo množstvo nepokojov medzi tými, ktorí tento dar neprijali, a medzi inými, ktorí opakujú rôzne verbalizované zvuky a spájajú ich do podoby, ktorá má pripomínať jazyk.

Keď hovorím o učení sa, nechcem tým naznačiť, že by sa skutočný dar dal naučiť, ani že by osobný modlitebný jazyk vôbec existoval. Zároveň však chcem jasne zdôrazniť, že verím v dar jazykov aj dar výkladu ako nadprirodzené dary, no nie vtedy, keď sú definované ako neznámy súkromný modlitebný jazyk. Preto vyzývam kohokoľvek, aby ukázal, kde môže byť dar jazykov chápaný ako súkromný modlitebný jazyk a zároveň zostať verný kontextu Skutkov 2:1–11.

Ďalej vyvstáva otázka: ako môže niekto vedieť, že má tento dar, pokiaľ nebol interpretovaný?

Biblia označuje jazyky ako reálnu jazykovú komunikáciu, ktorá je zrozumiteľná človeku, a to bez výnimky. Ide o dialektický jazyk, ktorý nemusí byť nevyhnutne známy hovoriacemu, no je zrozumiteľný tým, ktorí ho počujú. Tento dar sprostredkúva Božie slovo a buduje poslucháčov. Samotné hovorenie aj výklad sú považované za nadprirodzený dar, ktorý prichádza skrze zjavenie Duchom Svätým.

Preto môže byť hovorenie alebo výklad darom, ktorý nepochádza z predchádzajúcej znalosti jazyka. Schopnosť hovoriť alebo interpretovať cudzie jazyky slúži na zvestovanie Božích divov v jazyku tých, ktorí by inak obsahu nerozumeli.

Po druhé, dar výkladu nemusí nevyhnutne znamenať výklad jazyka, ktorý je neznámy tlmočníkovi. Môže ísť o rodný jazyk tlmočníka alebo o jazyk, ktorý ovláda niekto z prítomných. Preto môže byť hovorený jazyk alebo jeho výklad buď nadprirodzený, alebo úplne bežný. Cieľom tohto daru je vždy požehnanie celého spoločenstva.

Apoštol Pavol ovládal viacero jazykov, no boli tieto schopnosti nadprirodzenými darmi? Nie, pokiaľ by sme automaticky neoznačili každú znalosť jazyka za dar. Pavol jasne určil miesto a účel používania jazykov a sám seba uvádza ako príklad (1. Korinťanom 14:5–20). Pavol zároveň píše:

„V Zákone je napísané: Cudzími jazykmi a perami cudzincov budem hovoriť k tomuto ľudu.“ 1. Korinťanom 14:21

Tým Pavol poukazuje na to, že Boh použije cudzincov ako nástroj súdu nad Izraelom. Ani jedna z týchto pasáží ani len náznakom nepredstavuje jazyky ako osobný duchovný modlitebný jazyk. Naopak, hovorí o známom, zrozumiteľnom, dialektickom jazyku, ktorý je bežný pre ľudí.

Celý biblický kontext je podriadený dôkazom a jasnému výkladu Písma, čo presvedčivo ilustruje udalosť Letníc v Skutkoch 2:1–11. Neopodstatnené tvrdenia autora Johna Bevereho o štyroch rôznych druhoch „jazykov“ v biblickom texte sú preto ničím iným než teologickou manipuláciou. Tieto pasáže sú teologicky aj kontextuálne konzistentné a presne určujú význam aj miesto používania cudzích jazykov. Každé doktrinálne učenie musí tento kontext rešpektovať.

Napriek tomu bola táto forma prejavu, kvôli ľudskej túžbe po nadprirodzených znameniach, postupne zdeformovaná až do podoby, ktorá je dnes biblicky nerozpoznateľná.

Novozákonné slovo „glossa“ pochádza z pôvodného koreňa „glóch“, ktorý označuje vyčnievajúci bod. Slovo má neistú jazykovú príbuznosť, no v bežnom význame sa prekladá ako „jazyk“, čo v kontexte nadprirodzených darov označuje verbálnu reč, prostredníctvom ktorej sa prenáša konkrétny jazykový obsah. Nadprirodzené hovorenie cudzím jazykom, ktorý nebol naučený ani osvojený prirodzenou cestou, samo o sebe nie je sporné. Text však nikde nenaznačuje existenciu ďalšieho duchovného modlitebného jazyka.

Nikde v biblickom korpuse nie sú jazyky prezentované ako osobný modlitebný jazyk. Aby sa takáto myšlienka obhájila, musí sa najprv vytvoriť a následne prispôsobovať konkrétne texty, aby ju bolo možné ospravedlniť.

Takéto skreslenie významu môže súvisieť s textom z Marka 16:17, kde sú jazyky uvedené ako znamenie, ktoré nasleduje veriacich. Aj tu je však rozhodujúci kontext. Skutočnosť, že pri skúsenostiach so spasením boli často prítomné rôzne etnické skupiny, bola v prvotnej cirkvi bežná. Za takýchto okolností je dar jazykov presne tam, kde má byť. Zároveň nie je ťažké pochopiť, ako sa z požiadavky na takéto znamenie môže stať problém pre tých, ktorí tento dar neprejavujú.

Ak sa textom nezaoberáme dôsledne, je vhodné pozrieť sa aj na Marek 16:18 a položiť si otázku, prečo tieto znamenia nie sú uvedené ako podmienky spasenia. Opätovne zdôrazňujem, že verím v dar jazykov a uznávam, že mnohí kresťania, ktorí tvrdia, že tento dar majú, ho skutočne môžu mať. Zároveň však platí, že väčšina z nich to nikdy nezistí, práve pre rozšírený a falošný naratív o súkromnom modlitebnom jazyku.

Prvá otázka, ktorú možno položiť tým, ktorí veria, že majú tento dar, znie: Ako to viete? Prečo ste presvedčení, že ho máte? Interpretoval niekto zvuky, ktoré vydávate? Ako viete, že vaše slová skutočne oslavujú Boha? A aký jazyk bol hovorený? Ak odpovede nie sú podložené dôkazmi, potom môže tvrdenie o vlastníctve tohto daru vychádzať len z naučenia sa základných zvukových vzorcov, ktoré napĺňajú potrebu po znamení.

Ak zostávame v rámci Písma, Boh dáva jazyky na prospech neveriacich alebo tých veriacich, ktorí sa nachádzajú v prostredí, kde sa nehovorí ich rodným jazykom. V takom prípade je posolstvo zrozumiteľné, prináša porozumenie a všetci sú povzbudení.

Zástancovia osobného modlitebného jazyka často používajú kruhový argument: keďže vydávajú zvuky, ktoré znejú ako jazyk, musí ísť o jazyk, a teda o platný dar. Keď sa však položia otázky týkajúce sa biblickej opory, verejného rozpoznania alebo existencie výkladu, odpovede sa stávajú defenzívnymi a menej presvedčivými.

V mnohých cirkvách sú mladí kresťania povzbudzovaní, aby otvorili ústa a opakovali obmedzený počet nelogických samohláskových zvukov stále dookola. Postupom času sa toto opakované cvičenie mení na naučený idiom, ktorý znie ako jazyk. Tento lingvistický postup je známy aj z filmov či javiskových vystúpení a nepôsobí ako prejav nadprirodzeného daru.

Ide skôr o povrchné čítanie biblického textu, ktoré sa časom inštitucionalizovalo ako nadprirodzený modlitebný jazyk. Ak však chýba potvrdenie od neveriacich, potom zostáva zásadná otázka: na čom je táto teológia vlastne postavená?

Niektorí súčasní komentátori, ako Wayne Grudem a Millard Erickson, síce neprinášajú absolútne dôkazy, ale skôr pripúšťajú možnosť bez toho, aby zaujali jednoznačné stanovisko. Pri skúmaní diel výrazne starších komentátorov, ako sú Matthew Henry či Louis Berkhof, však zistíme, že myšlienku osobného modlitebného jazyka ani len nezvažujú. To prirodzene vyvoláva otázku, kedy a ako sa tento koncept historicky objavil.

Pavlovo učenie o jazykoch je odvodené z Izaiáša 28:11, podobne ako Petrovo vysvetlenie a Lukášov záznam v Skutkoch 2:4–11. Petrovo ospravedlnenie čerpá z proroctva Joela 2:28, pričom oba texty sú zasadené do kontextu udalosti Letníc. Z toho vyplýva, že Letnice tvoria základ, z ktorého Pavol vychádza pri učení adresovanom korintskej cirkvi.

Myšlienka osobného modlitebného jazyka sa objavila až o stáročia neskôr a zdá sa, že bola viac odpoveďou na túžbu po nadprirodzených znameniach a osobnej výnimočnosti než na jasný biblický základ. Je rozumné túto skutočnosť zvážiť a posúdiť, či nejde skôr o moderný teologický konštrukt. Preto je vhodné študovať relevantné biblické texty a v preklade uprednostniť výraz „jazyk“ namiesto „jazyky“, čo napomáha lepšiemu pochopeniu biblického kontextu.

Osobný modlitebný jazyk teda nie je jednoznačne podložený Písmom a javí sa skôr ako neskorší teologický vývoj než pôvodné učenie apoštolov. Ak preskúmame kontexty, v ktorých sa jazyky v Písme spomínajú, je zrejmé, že neexistuje dôkaz o súkromnom duchovnom modlitebnom jazyku. Spor preto nespočíva v tom, či dar existuje, ale v tom, čím tento dar nie je.

Bohužiaľ, väčšina dnešných príkladov je bez výkladu a neprináša úžitok, ktorý by povzbudzoval alebo budoval iných kresťanov.

Mnohí kresťania ospravedlňujú svoju skúsenosť s jazykmi ako osobnú duchovnú skúsenosť, čím v podstate umlčujú ďalšiu diskusiu. Namiesto výrazu „jazyky“ (glóssa) by sa pritom malo používať gramaticky presné slovo „jazyk“. Pri takomto čítaní sa účel a kontext stávajú zrejmými.

Mnohé problematické pasáže, ako Pavlova zmienka o „jazykoch anjelov“, sú v skutočnosti hyperbolou. Podobne ako v Žalme 78:25, kde sa hovorí o „anjelskom chlebe“, ide o obrazné vyjadrenie. Ak by sme text chápali doslovne, museli by sme pripustiť aj doslovné jedenie anjelského chleba. Ide teda o jazykový prostriedok, ktorý zdôrazňuje moc a výnimočnosť Božieho daru, nie o popis nadprirodzeného jazyka.

Použitie slova „jazyk“ namiesto „jazyky“ jasne ukazuje, že ide o známe a zrozumiteľné jazyky, nie o neznámy duchovný prejav. Takýto prístup odstraňuje nedorozumenia spojené s interpretáciou tohto darového prejavu.

Dar jazykov je skutočný dar, no jeho používanie ako osobného modlitebného jazyka nie je biblicky podložené. Ide skôr o produkt moderného teologického myslenia než o verný výklad Písma.

Nová zmluva neposkytuje žiadne konkrétne inštrukcie o „modlitbe v jazykoch“, ani neurčuje jej účel či opis osoby modliacej sa v jazykoch. Navyše, ak by modlitba v jazykoch slúžila na sebavybudovanie, nebolo by to neférové voči tým, ktorí tento dar nemajú? 1. Korintským 12:29–30 jasne ukazuje, že nie všetci dostávajú dar hovorenia jazykmi.

Hovorenie v jazykoch nie je súkromným modlitebným jazykom, pretože v celom biblickom kánone neexistuje žiadny jazykový, kontextový, konzistentný ani špecifický dôkaz, ktorý by tento nárok podporoval. Ide o myšlienku bez teologického základu, a preto je namieste otázka, prečo sa šíri falošné učenie.

Kresťanskí vodcovia majú zodpovednosť viesť veriacich k kritickému mysleniu, nie k prijímaniu nejasných subjektívnych tvrdení, ktoré oslabujú biblické svedectvo. Najlepším riešením je nechať Bibliu vykladať samu seba. Písmo jasne učí, že hovorenie v jazykoch je duchovný dar, ktorý – ako každý nadprirodzený dar – nemožno naučiť sa technikou. Všetky biblické príklady sú spontánne a vznikajú pôsobením Ducha Svätého.

Ďalej vidíme, že používanie tohto jazyka sa prejavuje vo verejnom diskurze, nie v súkromí, a niekedy aj v kontexte zážitku spásy. Jazyk je chápaný ako známy lingvistický jazyk, ktorým sa vyjadrujú Božie divy. Biblia nikde nenaznačuje, že by hovorenie v jazykoch bolo možné na základe nášho vlastného rozhodnutia. V tomto ohľade som otvorený úvahe, že známy lingvistický jazyk sa môže naučiť prostredníctvom opakovania a interpretácie.

Táto úvaha môže vyvolať nesúhlas u mnohých dnešných kresťanov, pričom bežná odpoveď býva:

„Biblia nezaznamenáva všetko a hovorí, že budeme robiť väčšie veci, takže jazyky môžu byť modlitebným jazykom.“

Bohužiaľ, tento typ odpovede je zle koncipovanou projekciou, nie zodpovednou biblickou praxou. Ak dovedieme túto myšlienku do jej dôsledkov, subjektívne názory môžu ospravedlniť akýkoľvek výklad Písma.

Existuje v biblických textoch, konkrétne v Skutkoch a v Prvom liste Korinťanom, náznak, že dar jazykov má viacero foriem – jednu ako neznámy osobný modlitebný jazyk a druhú ako známy dialektický jazyk? Krátka a jasná odpoveď je nie.

V Marekovi 16:17 a v Skutkoch 2:4 je kontextom historické rozprávanie, pričom dôraz sa kladie na uľahčenie porozumenia tým, ktorí hovoria cudzími jazykmi. Cieľom je, aby všetci mohli rozumieť Božím divom. Vyučovanie je súčasťou usporiadaného používania duchovných darov v Cirkvi. Začnime textom z Mareka 16:17, ktorý je často používaný na ospravedlnenie duchovného modlitebného jazyka:

„A tieto znamenia budú sprevádzať tých, čo uveria: v mojom mene budú vyháňať démonov, budú hovoriť novými jazykmi.“ Marek 16:17

Ide o prvú zmienku v Novom zákone, kde Ježiš hovorí o jazykoch ako o duchovnom dare. Text Marek 16:15–20 je súčasťou vyhlásenia o Veľkom poverení, v ktorom Ježiš prikazuje učeníkom:

„Choďte do celého sveta…“ Marek 16:15

„Potom učeníci odišli a všade kázali.“ Marek 16:20

Toto poverenie bolo následne potvrdené na Turíce zoslaním Ducha Svätého, keď apoštoli vyšli a začali kázať po celom svete. Jazyky mali „sprevádzať tých, čo uveria“, čo je v tomto kontexte spojené s vyslaním a s udalosťou, ktorá mala ešte len nastať. Išlo o prorocké vyjadrenie, ktoré sa presne naplnilo na Turíce. Prejavenie sa daru jazykov v tento deň potvrdilo Ježišove slová z Marka a ukázalo, že tento dar sa prejavil ako skutočný dialektický jazyk.

„Keď počuli tento zvuk, zbehlo sa množstvo ľudí a boli zmätení, pretože každý ich počul hovoriť vo svojom jazyku.“ Skutky 2:6

Z toho vyplýva, že Marek 16:17 nemožno vykladať ako úplne samostatnú udalosť ani ako odkaz na súkromný modlitebný jazyk. Tento text, zasadený do kontextu Veľkého poverenia a Turíc, jasne poukazuje na dar jazykov ako skutočný dialektický jazyk, ktorý bol spontánne daný Duchom Svätým na verejné použitie a na ohlásenie Božích skutkov.

V Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol jasne definuje svoju interpretáciu duchovných darov a stanovuje rámec používania jazykov v kontexte cirkevného zhromaždenia. Hovorenie cudzím jazykom je darom pre Cirkev tam, kde by tento jazyk inak nebol známy. Prostredníctvom výkladu môžu byť tieto jazyky pochopené, a tak budujú celé spoločenstvo. Pavol zdôrazňuje, že účelom tohto daru je spoločné dobro (verš 7), nie osobné budovanie ani súkromná modlitba.

Jeho hodnota v cirkvi nie je ani väčšia, ani menšia než hodnota ktoréhokoľvek iného daru. Platí to však len vtedy, ak ide o skutočný známy jazyk, ktorý je možné interpretovať a ktorý slúži na budovanie spoločenstva. Keď neveriaci počujú jazyk, ktorý je pre nich známy, no pre zhromaždenie cudzí, môžu sa stať svedkami Božej moci. Tento dar teda nie je určený na súkromné používanie, ale na verejné budovanie a svedectvo.

V 13. kapitole …

Pavol tu začína hyperbolou, teda zámerne nadneseným výrokom, ktorý nemá byť chápaný doslovne. Kontextom je vyhlásenie nadradenosti lásky nad všetkými márnymi predstavami človeka. Pavol spomína „jazyky anjelov“, no nejde o tvrdenie, že by sme mali hovoriť anjelským jazykom, ani o dôkaz, že anjeli disponujú vlastným špeciálnym jazykom. Ide o rečový prostriedok, ktorým Pavol zdôrazňuje, že aj keby sme mali ten najvznešenejší možný prejav, bez lásky by bol úplne bez hodnoty.

Tvrdenie, že tento verš podporuje myšlienku súkromného modlitebného jazyka, je preto nesprávnym výkladom Pavlovho učenia. Apoštol tu neustanovuje novú doktrínu, ale jasne ukazuje, že láska musí byť základom a oporným pilierom všetkých duchovných darov.

Jedným z hlavných biblických veršov, ktoré sa často používajú na podporu súkromného modlitebného jazyka, je 1. Korinťanom 14:2. Apoštol Pavol tu však nevyučuje o modlitebných jazykoch ani o extatickom prejave. Jeho cieľom je zdôrazniť budovanie a obohacovanie cirkvi prostredníctvom zrozumiteľnej reči. V tomto kontexte je proroctvo uprednostnené pred hovorením v cudzom jazyku, pretože ide o reč v známom jazyku, ktorá je pochopiteľná a prináša okamžité povzbudenie.

Za normálnych okolností by proroctvo nemalo väčšiu hodnotu než hovorenie cudzím jazykom, ak by bol prítomný tlmočník. V takej situácii by aj cudzí jazyk mohol mať rovnaký duchovný význam. Pavol však jasne stanovuje pravidlo, že ak tlmočník nie je prítomný, ten, kto nehovorí prevažujúcim jazykom zhromaždenia, má zostať ticho. Vo verši 13 preto Pavol pokračuje jasným praktickým usmernením.

„Preto, kto hovorí jazykom, nech sa modlí, aby mohol vykladať, čo hovorí.“ 1. Korinťanom 14:13

To znamená, že cudzinec by sa mohol modliť za dar výkladu, aby mohol svoj prejav sprostredkovať v zrozumiteľnom jazyku cirkvi. Ak však tieto jednotlivé texty vytrhneme z kontextu celej 12. a 14. kapitoly, je veľmi ľahké ich nesprávne použiť, čo sa často deje u zástancov súkromného modlitebného jazyka. Verš 1. Korinťanom 14:2 znie:

„Lebo kto hovorí jazykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu. Nik ho totiž nerozumie, pretože v duchu hovorí tajomstvá.“ 1. Korinťanom 14:2

Ak je tento verš vytrhnutý z kontextu, môže byť ľahko interpretovaný ako podpora modlitebného jazyka, podobne ako hovorenie v „jazykoch anjelov“. Dá sa to prirovnať k situácii, keď Talian chváli Boha po taliansky v anglicky hovoriacej cirkvi. V takom prípade by Boh bol jediný, kto mu rozumie, a jeho chvála by pre ostatných zostala tajomstvom. Text však nenaznačuje, že by Talian mal dar jazykov, pretože na rozdiel od udalostí letníc mu nikto v zbore nerozumie – jednoducho hovorí svojím materinským jazykom v cudzom prostredí.

Vo verši 1. Korinťanom 14:14 sa píše:

„Lebo ak sa modlím jazykom, môj duch sa modlí, ale moja myseľ nemá z toho úžitok.“ 1. Korinťanom 14:14

Je dôležité si všimnúť priame prepojenie medzi modlitbou v jazyku a jej neplodným výsledkom. Skutočný dar hovorenia cudzím jazykom síce smeruje k Bohu, ale ak neexistuje výklad, nemá z neho duchovný úžitok ani samotný modliaci sa, pretože jeho myseľ nerozumie, čo vyslovuje. Zástancovia modlitebných jazykov často tento text používajú na podporu oddeľovania mysle a ducha, no takýto výklad nie je podporený kontextom, pokiaľ ho do textu umelo nevkladáme.

Nejde o popretie existencie daru hovorenia cudzím jazykom, ktorý rečník nepozná. Ak však niekto oslavuje Boha bez výkladu, výsledok je neplodný nielen pre jeho myseľ, ale aj pre ostatných prítomných. Text tak v skutočnosti plne harmonizuje s Pavlovým výkladom v celej kapitole.

Niektoré komentáre a štúdie sa odvolávajú na verš 1. Korinťanom 14:26, kde sa v KJV spomína „neznámy jazyk“, a prirovnávajú ho k neznámym jazykom používaným kňažkami v Delfách. Toto prirovnanie je znepokojujúce, pretože spája démonické orákulá s biblickým textom. Takéto porovnanie však nezodpovedá kontextu celej 14. kapitoly. Pavol sa tu odvoláva na proroka Izaiáša:

„Nuž, teda s cudzími perami a cudzím jazykom bude hovoriť k tomuto ľudu Boh.“ Izaiáš 28:11

Pavol už predtým hovorí, že ovláda viacero jazykov (verše 18–19). Verš 21 jasne ukazuje na známy dialektický jazyk, čo potvrdzuje aj prorocká výčitka:

„Kňazi a proroci sa tackajú od piva, sú zmätení od vína; tackajú sa, keď majú videnia, potácajú sa, keď majú rozhodovať.“ Izaiáš 28:7

Inými slovami, kňazi a proroci boli v stave, keď nepočúvali Božie slovo a kráčali vlastnou cestou. Preto Boh hovorí, že ich bude napomínať prostredníctvom cudzincov a pohanov. Pavlova zmienka o Izaiášovi mala za cieľ varovať korintských veriacich, aby počúvali jeho učenie a neodmietali ho, lebo ak Boží ľud nepočúva, Boh si vždy nájde iných, skrze ktorých prehovorí.

Niektorí komentátori naznačujú, že modlitebný jazyk a hovorenie v jazykoch sú prejavom toho istého daru. Keďže však dôkazy vychádzajú z tých istých biblických textov, je nevyhnutné uplatniť rovnaký hermeneutický prístup. Príbehy zo Skutkov apoštolov a z 1. listu Korintským neposkytujú žiadny dôkaz o inom jave než o skutočnom dialektickom jazyku.

Korint bol významnou križovatkou cestovateľov a obchodníkov, kde sa prirodzene stretávalo množstvo jazykov a kultúr. Pavlove listy boli zamerané predovšetkým na povzbudenie a nápravu problémov v mladej cirkvi, vrátane chaosu pri zhromaždeniach. Pavol sa nezaoberal pochybnosťami o viere, ale usmerňoval fungovanie cirkvi, aby všetko prebiehalo usporiadane. Opakovane zdôrazňoval, že dary Ducha sú dané na prospech celej cirkvi, nie na osobné vyvýšenie jednotlivca.

Niektoré pasáže vyvolávajú medzi vykladačmi napätie, pretože denominačné interpretácie často skresľujú ich pôvodný význam. To vysvetľuje rozdielne názory v teologických komentároch. Hoci mnohé rozdiely nie sú zásadné, problém nastáva vtedy, keď sú autoritatívne vyučované a kresťania ich nekriticky preberajú bez vlastného dôkladného skúmania Písma.

„Slovo ‚jazyky‘ môže byť zavádzajúce, pretože Pavlova teológia jazykov je úplne založená na dialektickom jazyku, ako to dokázali učeníci na letniciach. Pavol učil dialektický jazyk, aby sa cudzinci aj kresťania mohli povzbudiť a ohlasovať Božie divy.“

Pavlova výučba teda smerovala k tomu, aby prejavy jazykov boli zrozumiteľné a slúžili na budovanie cirkvi, nie aby fungovali ako osobné tajomné modlitby bez významu pre ostatných.

Na záver možno ponúknuť jednoduché riešenie pre tých, ktorí veria, že jazyky sú neznámym modlitebným jazykom. Pokiaľ ide o cirkevné zhromaždenie, ak nie je prítomný tlmočník, je správne sa zdržať používania jazykov. To, čo si jednotlivec myslí o jazykoch, nie je rozhodujúce. Rozhodujúce je, aby bola cirkev povzbudená, a preto cudzí jazyk bez výkladu nemá v zhromaždení miesto.

Je preto potrebné byť k sebe úprimní a položiť si otázku, ako sme sa naučili zvuky, ktoré označujeme ako jazyky.

• Naučili sme sa ich tým, že sme napodobňovali iných?
• Bol to proces spájania zvukov, ktoré sme počuli od druhých?
• Ak veríme, že ide o duchovný modlitebný jazyk, ako to vieme overiť?
• Na akom základe sme si vytvorili toto presvedčenie?
• Bol niekedy tento jazyk preložený osobou, ktorá ho skutočne pozná?
• Alebo sme sa uspokojili s nejasnými výkladmi založenými na emocionálnych pocitoch, ktoré považujeme za dôkaz pravdy?

Byť k sebe úprimný a kriticky skúmať vlastné skúsenosti nám pomáha rozlíšiť, či sme si nevytvorili nesprávne presvedčenia na základe emócií alebo nápodoby. Cieľom má byť budovanie cirkvi a jednota v pravde, nie osobná sebarealizácia na úkor porozumenia Písmu.

Téma daru jazykov a otázka, či ide o osobný modlitebný jazyk, úzko súvisí s biblickým rozlišovaním duchovných darov a ich účelu v cirkvi, preto prirodzene nadväzuje na oblasť duchovných darov a ovocia Ducha Svätého; správne pochopenie tejto témy si vyžaduje dôsledný výklad Písma, ktorý rešpektuje kontext Skutkov 2 a apoštolské učenie, čo rozvíja aj sekcia výklad Písma, pričom praktické dôsledky nesprávneho učenia sa výrazne prejavujú v prostredí letničných a charizmatických hnutí; širší teologický kontext a varovanie pred emocionalizmom a subjektívnymi prejavmi viery zapadá aj do kritického pohľadu na hnutie viery, kde sa často zamieňa biblická zrozumiteľnosť za zdanlivé nadprirodzené prejavy.