Vianoce použité na Božiu slávu?

Ako autor stránky John Bible Vianoce neslávim, a to ani na základe odporúčaní E. G. Whiteovej. Súhlasila síce s tým, že v kontexte nátlaku pohanských sviatkov na kresťanov môžu byť Vianoce v určitých prípadoch tolerované, ak už, tak len veľmi obmedzeným spôsobom, ako je uvedené nižšie v článku, no nikdy nepodporovala uctievanie Vianoc v akomkoľvek ohľade. Osobne som sa po rokoch rozhodol prestať aj s takýmto uctievaním Vianoc.

Jediné, čo zdobí môj dom, je služba Hospodinovi a ovocie charakteru, ktoré vo mne buduje deň čo deň. Zo symbolických prvkov používam iba farebné svetielka či lamely, ktoré nepovažujem za problém. Boh je mi všetkým a nechcem mať doma nič, čo by Ho mohlo zneuctiť čo i len náznakom pohanských symbolov. K tomuto postoju povzbudzujem aj vás, bratia a sestry v Kristovi.

Vianoce prichádzajú ako vlna, ktorá sa valí naprieč svetom. Správa „Blížia sa Vianoce“ sa šíri od východu na západ a od severu na juh a pre mladých, dospelých aj starších je to čas radosti. Práve tu však vyvstáva zásadná otázka, ktorú nemožno obísť: čo sú vlastne Vianoce, keď si vyžadujú toľko pozornosti, a predsa v praxi často nevedú k úcte voči Kristovi?

Svet môže tento sviatok nazývať dňom Kristovho narodenia, a predsa sa môže stať, že ten, kvôli ktorému ich oslavujú – Ježiš Kristus – zostáva bokom. Jadrom celej témy je preto otázka, či sa tento čas dá obrátiť tak, aby sláva nešla človeku, ale Bohu, aby sa z povrchnej tradície stala príležitosť, ktorá nesie duchovný zmysel a posvätený smer.

Otázka 25. decembra nie je historickou hádankou, ale duchovným problémom. Tento dátum sa všeobecne považuje za deň narodenia Ježiša Krista, no nie je isté, že ide o skutočný deň narodenia Spasiteľa. Dejiny to nepotvrdzujú a Biblia neuvádza žiadny presný dátum. Keby bol presný dátum Kristovho narodenia podstatný pre spasenie, Boh by ho zjavil prostredníctvom prorokov a apoštolov.

„Keby to Pán považoval za podstatné pre naše spasenie, prostredníctvom prorokov a apoštolov by nám to oznámil.“

Mlčanie Písma teda nie je náhodné, ale zámerné. Tak ako Boh zatajil miesto Mojžišovho hrobu, aby sa zabránilo modlárstvu, zamlčaný zostal aj presný deň Kristovho narodenia. Človek má totiž sklon preniesť úctu z Boha na viditeľné body – na miesta, dni a tradície – a tým zatieniť samotného Darcu.

Úcta preto nemá patriť dátumu, ale osobe a dielu Krista.

„Tomuto dňu by sme nemali vzdávať česť, ktorá patrí výlučne Kristovi ako Vykupiteľovi sveta.“ „Len jemu máme prejavovať úctu, len jemu máme dôverovať a spoliehať sa naň ako na toho, ktorý môže zachrániť všetkých, čo k nemu prídu.“

Práve tu vzniká najväčšie prekrútenie. Boh neposvätil dátum 25. decembra a nie je mu príjemné, keď sa niečo spojené so spasením a Kristovou obeťou odchýli od svojho pôvodného zámeru. Problémom nie je radosť, ale presun stredu uctievania. Hlavným predmetom uctievania má byť Kristus. Keď sa však Vianoce slávia spôsobom sveta, sláva nie je vzdávaná jemu, ale smrteľnému človeku.

Prázdna tradícia však nemusí zostať prázdna. Stredom Vianoc sa môže znovu stať Kristova obeť. Majestát neba, veľký Kráľ neba, odložil svoje kráľovstvo, opustil trón slávy a prišiel na náš svet, aby padlému človeku poskytol božskú pomoc. Svoje božstvo zaodel ľudskosťou, aby mohol vstúpiť do ľudskej biedy a pozdvihnúť človeka. Toto je pravý obsah Vianoc, ak už spoločnosť hovorí o Kristovi.

Preto majú byť deti s týmito pravdami oboznamované riadok po riadku a príkaz za príkazom, aby pochopili svoje povinnosti voči Bohu. Vianoce nemajú byť o vzájomnom oslavovaní ľudí, ale o tom, aby sa deti aj dospelí učili, že Ježiš je Vykupiteľ sveta a že len o ňom má byť zamestnaná myseľ.

Vianoce sa neodohrávajú vo vákuu a deti nežijú mimo reality sveta, ktorý ich obklopuje. Keď sa 25. december zachováva ako pripomienka Kristovho narodenia a deti sú k tomu vedené radou aj príkladom, je ťažké prežiť tento čas bez toho, aby mu bola venovaná určitá pozornosť. Práve tu sa ukazuje múdrosť vyváženého prístupu. Odmietnutie extrémov je kľúčové – na jednej strane prázdna zábava a márnosť, na druhej strane chladná ignorácia detí. Tento sviatočný čas môže poslúžiť veľmi dobrému účelu, ak je vedený múdro a s rozlišovaním.

Ťažisko zodpovednosti leží na rodičoch. Deťom by nemalo byť dovolené nachádzať potešenie v márnosti a pôžitkárstve, ktoré oslabujú duchovný život, no zároveň túžba po radosti a zábave nemá byť potláčaná, ale ovládaná a usmerňovaná.

„Myseľ aj dary detí majú byť nasmerované k Bohu a k spaseniu ľudí. Tak sa prirodzená túžba pripravovať dary môže premeniť na čisté a posvätné riečisko, ktoré vyústi do láskavosti a služby druhým.“

Rozdiel medzi hriešnou zábavou a neškodným potešením je zásadný. Nemožno chcieť, aby mladí ľudia boli takí vážni a dôstojní ako starší, ani aby deti boli také pokojné ako ich rodičia. Práve preto majú rodičia, učitelia a vychovávatelia pripravovať neškodné potešenie, ktoré nekazí a neničí morálku. Riešením nie sú prísne pravidlá a zväzujúce obmedzenia, ktoré v mladých vyvolávajú pocit tyranie a ženú ich k úniku a vzdoru.

V tomto prístupe zaznieva pastoračná jemnosť aj pevnosť zároveň. Opraty majú byť držané pevnou, láskavou a ohľaduplnou rukou; myslenie a ciele mladých majú byť vedené jemne, múdro a s láskavosťou. Cieľom nie je kontrola, ale istota, že deťom ide skutočne o ich dobro. Práve tento postoj rozhoduje o tom, či si deti zachovajú dôveru k domovu a viere, alebo sa od nich neskôr odvrátia.

„Realita mnohých rodín je bolestivá. Rodičia nariekajú, že nedokážu udržať deti doma, že domov pre ne nie je príťažlivým miestom a že v dospievaní strácajú úctu k autorite. Diagnóza je neúprosná, no pravdivá: Hriech leží pri dverách rodičov.“

Problém často neleží v deťoch, ale v tom, že domov sa nestal tým, čím mal byť – príťažlivým, radostným a šťastným miestom, ožiareným láskavými slovami, teplými pohľadmi a skutočnou láskou, nie chladom, tvrdosťou a duchovnou prázdnotou.

Tajomstvo záchrany detí spočíva v tom, že rodičia vytvoria krásny a príťažlivý domov. Pôžitkárstvo a slabosti rodičov deti nepripútajú ani k Bohu, ani k domovu, no dobrý a bohabojný vplyv, správna výchova a vzdelávanie mysle môžu mnohé z nich uchrániť pred skazou. Vianoce sa v tomto svetle stávajú skúškou aj príležitosťou – buď sa duchovný vplyv rodiny prehĺbi, alebo sa ešte viac oslabí.

Nejde teda o to, či sa deti budú tešiť, ale z čoho sa budú tešiť a kam ich radosť povedie. Ak je radosť múdro vedená, môže sa stať nástrojom dobra. Práve týmto smerom sa dá zabrániť tomu, aby mladí hľadali potešenie mimo domova, v prostredí, ktoré ich duchovne oslabuje, a namiesto toho našli radosť tam, kde je spojená s bezpečím, láskou a Bohom.

Vianoce nie sú len spoločenským zvykom ani nevinnou tradíciou. Sú duchovnou križovatkou, na ktorej sa ukazuje, kam človek skutočne smeruje svoje srdce. Práve preto Ellen Whiteová hovorí veľmi otvorene o tom, že počas týchto sviatkov sa zbytočne míňajú tisíce dolárov na vzájomné obdarúvanie. V jej pohľade však nejde len o peniaze, ale o premrhaný duchovný potenciál. Prostriedky, ktoré mohli byť venované Bohu a jeho dielu, často namiesto toho živia márnivosť, podporujú pýchu a rodia nespokojnosť.

Vianoce sa tak môžu stať časom porovnávania, sklamania a hundrania – presným opakom vďačnosti, ktorú by mali niesť. Tento stav opisuje obrazom, ktorý je jednoduchý a zároveň zdrvujúci. Človek opúšťa zdroj života a nahrádza ho niečím, čo nikdy nemôže nasýtiť.

„Opustili čisté pramene vody života, ktoré vyvierajú z Božieho trónu, a vykopali si deravé cisterny, ktoré vodu neudržia.“

Keď sa pozornosť odvráti od Boha, všetko ostatné zákonite zlyháva. Dary, zábava a vonkajší lesk môžu na chvíľu potešiť, no vnútro človeka zostáva prázdne. Vianoce, ktoré nesú Kristovo meno, sa tak môžu stať sviatkami, ktoré sa minú svojho cieľa. Ellen Whiteová tento stav nepovažuje za náhodu, ale jasne pomenúva duchovný rozmer zápasu, ktorý sa počas sviatkov odohráva. Podľa nej nejde o neutrálne obdobie, ale o boj o myseľ človeka.

„Satan usilovne pracuje na tom, aby vytlačil Boha z našej mysle a naplnil ju svetom.“

Sviatočné príležitosti sa tak stávajú nástrojom, ktorým sa myseľ zaplní pozemskými vecami, až sa Boh stane posledným objektom oddanosti a lásky. Keď sa človek sústredí na to, čo je viditeľné, pominuteľné a smrteľné, Božia sláva sa vytráca zo zorného poľa a stredobodom uctievania sa stáva samotný človek.

Práve preto zaznieva výzva obrátiť smer. Vianoce môžu byť časom vedomého rozhodnutia prísť pred Pána s darmi a obeťami vďačnosti za dar Ježiša Krista ako Vykupiteľa sveta. Nejde o askézu ani o odmietnutie radosti, ale o zmenu priority. Nemíňať zbytočne peniaze, ale každý ušetrený cent nasmerovať tam, kde môže slúžiť Božiemu dielu, znamená pretrhnúť reťaz konzumu a podriadiť prostriedky vyššiemu cieľu.

Tento pohľad presahuje prítomný okamih a siaha až k večnosti. Veriaci človek nemá zostať zameraný na pozemské veci, ale má upriamiť pozornosť na nebeské. Svojimi darmi vyjadruje, že si váži Kristovo sebazaprenie a jeho obeť. To, čo sa svetu môže javiť ako strata, sa v tomto svetle mení na investíciu do budúceho života.

„Nebudete odmeňovaní na zemi, pretože budete odmenení v budúcom živote – a to hojne.“

Zvlášť naliehavá je výzva adresovaná tým, ktorým Boh zveril viac prostriedkov. Ich šikovnosť, schopnosti a vplyv nemajú slúžiť okázalosti, ale pokroku Božieho diela. Doba je vážna a potreba naliehavá – nikdy nešlo o tak veľa ako dnes. Vianoce nemajú byť časom, keď Božia zásobáreň zostane prázdna, zatiaľ čo tisíce sa míňajú na prepych a klenoty. Pohľad Ellen Whiteovej smeruje stále vyššie.

Vianoce sa môžu stať jedným zo skutočných záujmov veriaceho človeka vtedy, keď sú naplnené neškodnou radosťou, vďačnosťou a ochotnými obeťami. Takéto sviatky sa dotýkajú sŕdc chudobných aj bohatých a zanechávajú stopu nielen na zemi, ale aj v nebeských knihách – ako Vianoce, aké tu ešte neboli.

Zvyk dávania darov sám osebe nie je problémom. Ellen Whiteová ho nepovažuje za hriech a realisticky uznáva, že je príjemné dostať dar – aj keď celkom malý – od tých, ktorých milujeme. Dar vyjadruje pozornosť, blízkosť a vzťah. Práve tu však kladie otázku svedomia, ktorú nemožno obísť: keď premýšľame o daroch pre priateľov a rodinu, nezabúdame pritom na nášho nebeského Priateľa?

Ježiš, Knieža života, urobil všetko pre našu záchranu. Vytrpel smrť, aby nám daroval večný život. V tomto svetle by bolo hlbokým rozporom tešiť sa z darov a zároveň zostať ľahostajní voči Tomu, ktorý dal dar najväčší. Práve preto smeruje jej výzva veľmi osobne a rodinne. Povzbudzuje rodičov, aby prišli so svojimi deťmi a priniesli Bohu dary podľa svojich možností. Nejde len o hodnotu daru, ale o postoj srdca, o spoločné učenie sa vďačnosti, chvále a odovzdanosti.

Vrchol tejto myšlienky smeruje ešte hlbšie. Vianoce a Nový rok nemajú byť len časom, keď Bohu niečo dávame zo svojho majetku, ale chvíľou, keď mu dávame seba samých.

„Na blížiace sa Vianoce a Nový rok darujme Bohu nielen z prostriedkov, ale dajme mu seba samých ako živú obeť.“

Zároveň zaznieva triezve varovanie. Deti sme často vychovávali tak, aby na Vianoce čakali darčeky od rodičov a priateľov, zatiaľ čo skutočný zmysel sviatkov sa vytráca. Ak sa Vianoce slávia len tým, že robíme radosť deťom a sebe navzájom, dary nás môžu odviesť od pravého cieľa. Pravý smer je pomenovaný jasne:

„Naše obete vďaky by sme mali prinášať Pánovi a klásť svoje dary k nohám Toho, ktorý nám otvoril poklady neba.“

Za týmto posunom stojí duchovný zápas. Nepriateľ sa usiluje odpútať myseľ a srdce ľudí od Boha, aby oslavovali sami seba. Keď je Boh vytlačený na okraj, Vianoce sa menia na sviatky hodovania, obžerstva a sebeckého pôžitkárstva. Práve preto Ellen Whiteová vyzýva každú rodinu, aby sa vedome zastavila a urobila iné rozhodnutie. Navrhuje, aby rodičia deťom otvorene povedali:

„Tohto roku neminieme peniaze na dary pre seba, ale vzdáme česť Bohu a budeme Ho oslavovať.“

Týmto sa prirodzene dostáva k téme sebazaprenia. Kladie otázku, či Boh ocení aj malé dary prinesené s úprimným srdcom, a odpoveď je jednoznačná: Určite áno.

Viesť deti k sebaobeti pre Ježiša považuje za vzácnu príležitosť. Povzbudzuje rodičov, aby deťom rozprávali o misijnej práci, o Kristovej láske a o obeti, ktorú priniesol, aby sme mohli mať večný život. V tomto svetle sa sebazaprenie nejaví ako strata, ale ako cesta k hlbšiemu zmyslu. Aj malé deti sa tak môžu stať malými misionármi. Ich dary vložené do pokladnice sa menia na prúd rieky, ktorý občerstvuje mnohé duše smädné po Božej pravde. Práve takto sa v mladých srdciach buduje živá viera – viera, ktorá nepatrí len sviatkom, ale formuje celý život.

Výzva nasledovať Kristov príklad počas sviatočných dní nesmeruje k povrchnej napodobenine, ale k hlbokej zmene smerovania života. Nie je možné tešiť sa z Božieho súhlasu, keď človek žije pre seba. Práve Vianoce odhaľujú, či je kresťanstvo len vyznaním slov, alebo skutočným životom viery. Kristus neprišiel, aby podporil pohodlie a sebastrednosť, ale aby pozdvihol ľudskú myseľ na božskú úroveň a zosúladil ju s Božím myslením. Preto zaznieva výzva povzniesť sa nad zvyky sveta a niesť vo svojom správaní pečať neba.

„Každé požehnanie, z ktorého sa človek teší, je späté s Kristovou obeťou. Všetko, čo máme, prichádza prostredníctvom jeho poníženia a obete. Z tohto dôvodu mu patria naše najlepšie dary – a predovšetkým mu nemá byť odopreté naše vlastné ja.“

Kristova obeť má v srdci veriaceho prebudiť ducha vďačnosti a sebazaprenia, ktorý stojí v ostrom protiklade k duchu sveta. Na tomto základe sa rozvíja princíp darov zasvätených Bohu. Už v starozmluvných sviatkoch zaznieval príkaz, že nikto sa nemá ukázať pred Bohom s prázdnymi rukami. Tento princíp nestratil platnosť. Ak Boh niekoho požehnal prosperitou, očakáva sa, že uzná Darcu a uvedomí si zodpovednosť, ktorá s tým prichádza. Mnohé sviatky sa minuli svojho cieľa práve preto, že namiesto oslavy Boha sa stali oslavou človeka.

V tomto kontexte sa prirodzene objavuje aj otázka vianočného stromčeka. Samotný stromček nie je hriechom. Rozhodujúca je pohnútka a spôsob, akým sa použijú dary, ktoré sú naň prinesené. Je možné robiť veci tak, ako to robí svet, no je možné ich robiť aj inak. Ak sa stromček stane nástrojom márnivosti, okázalosti a sebectva, stráca svoj zmysel. Ak sú však jeho vetvy obťažené ovocím dobročinnosti a vďačnosti, ak sú dary prinesené s modlitbou a použité na Božie dielo, môže sa stať prostriedkom duchovného požehnania.

Silný kontrast odhaľuje pravú podstatu veci. Na jednej strane stoja stromy v satanovej záhrade, obsypané ovocím pýchy, prehnaného sebavedomia a zlých túžob. Na druhej strane je stromček, ktorý nesie ovocie dobročinnosti a vďačnosti – ovocie, ktoré Boh prijíma ako výraz viery a lásky za dar jeho Syna Ježiša Krista.

„Nejde o formu, ale o obsah. Vianoce môžu niesť buď ovocie sveta, alebo ovocie, ktoré má hodnotu pred Bohom.“

Cieľom nie je uzavrieť veriaceho do zákazu a strachu. Ide o to, aby sa to, čo svet zneužíva, premenilo na nástroj dobra a služby. Vianoce sa môžu stať časom s Božou pečaťou – časom naplneným vďačnosťou, modlitbou a ochotou obetovať sa pre Božie dielo, časom, aké môže schvaľovať aj Nebo.

Ellen Whiteová opisuje konkrétnu skúsenosť z Healdsburgu, kde sa novoročný večer stal príležitosťou na posvätené a pokojné stretnutie. Hala školy bola pripravená vkusne a s mierou, bez okázalosti a bez všetkého, čo by mohlo zaťažiť svedomie. Stromček bol obťažený darmi, no ich účel bol od začiatku jasný – mali slúžiť chudobným a potrebám Božieho diela. Väčšinou sa ani neuvádzali mená darcov, čím sa odstránil priestor pre pýchu, porovnávanie a sebaprezentáciu. Keď sa dary zo stromčeka zvesovali, čítali sa len vhodné biblické texty a mottá.

„Pri tejto príležitosti sa nehovorilo ani nerobilo nič také, čo by obťažilo svedomie kohokoľvek.“

Keď sa jej niekto priamo opýtal, či je takýto spôsob slávenia v súlade s vierou, odpoveď bola jednoduchá a jednoznačná:

„Je to v súlade s mojou vierou.“

Tým bolo jasne povedané, že problém nespočíva v samotnom stromčeku ani v zhromaždení, ale v duchu, ktorý tieto veci napĺňa. Táto skúsenosť zároveň poukazuje na ostrý kontrast so svetom, v ktorom sa počas Vianoc a Nového roka míňajú veľké sumy na dary, ktoré ľudia často nepotrebujú, zatiaľ čo skutočné potreby Božieho diela zostávajú bokom.

Z tohto príkladu vyplýva širší princíp. Sviatky majú byť pre deti a mládež príťažlivé a radostné, aj keby to znamenalo zmeniť niektoré zaužívané zvyky. Cieľom nie je askéza, ale ochrana. Kresťanský domov a zbor majú ponúknuť alternatívu k svetským zábavám – prostredie, ktoré je bezpečné, radostné a duchovne zdravé. Práve tak sa deti a mladí ľudia môžu uchrániť pred vplyvmi, ktoré by ich duchovne oslabili.

S tým úzko súvisí aj varovanie pred sebeckým darovaním. Dary nemajú smerovať k tým, od ktorých očakávame protihodnotu. Ich hlavným adresátom má byť Pán. Keď sa takto postupovalo v niektorých zboroch, prinieslo to konkrétne ovocie – sviatky sa stali začiatkom nového roka, ktorý sa otvoril darmi pre Darcu každého požehnania. Práve takýto duch nesie Božiu pečať.

Ellen Whiteová sa opäť vracia k deťom a mladým ľuďom. Ak ich chceme zdržať od svetských pôžitkov, ktoré kazia a zvádzajú, máme im poskytnúť neškodný odpočinok a viesť ich po radostnej ceste, kde im nehrozí duchovné nebezpečenstvo. Božie deti nemusia mať smutnú a žalostnú skúsenosť. Božie príkazy a zasľúbenia ukazujú, že

„Jej cesty sú príjemné a všetky jej chodníky sú pokoj.“ Príslovia 3:17

V tomto svetle sa odhaľuje klam svetských zábav. Sú zaslepujúce a pre chvíľkové potešenie mnohí obetujú pokoj, radosť a priateľstvo neba. To, čo sa spočiatku zdá lákavé, čoskoro prestáva uspokojovať a stáva sa prázdnym. Preto je naliehavou úlohou rodičov aj zborov predstaviť mladým ľuďom inú cestu – cestu, na ktorej radosť nepramení zo sebectva, ale zo spoločenstva s Bohom.

Kresťanský život nemá pôsobiť pochmúrne, suchopárne ani odpudzujúco. Boh miluje krásu a mohol stvoriť svet sivý a bez farieb, no neurobil to. Každý list, každý púčik a každý kvet svedčia o jeho nežnej láske k človeku. Práve preto je úlohou rodičov, zborov aj jednotlivcov predstaviť svetu krásu kresťanského života, nie jeho karikatúru. Vianoce v tomto svetle nemajú byť obdobím duchovného útlmu, ale príležitosťou ukázať, že život s Bohom je radostný, zmysluplný a plný svetla.

Veľkým poslaním kresťanov je chrániť deti a mládež pred klamom svetských radovánok tým, že im ponúknu niečo lepšie. Nie zákaz ako cieľ, ale pravdu ako náhradu. Mladým má byť vštepované poznanie, aký je Boh milosrdný a dobrotivý, že aj napriek ľudskej hriešnosti dáva človeku výsadu byť synom a dcérou Najvyššieho. Jadrom výchovy nemá byť strach, ale úžas nad tým, že smrteľní ľudia sa môžu spojiť s Všemohúcim.

Tento kontrast medzi svetom a Bohom vystupuje do popredia, keď zaznieva zasľúbenie Písma:

„Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Ján 1:12

Žiadna svetská pocta, dar ani zážitok sa tomu nevyrovná. Preto je kresťanský život povolaný byť predstavený taký, aký v skutočnosti je – radostný, príjemný, pozorný a naplnený živou nádejou. Nie strojený ani nútený, ale prirodzene vyvierajúci zo vzťahu s Kristom.

V záverečnom pohľade sa viera stáva oknom do večnosti. Viera vidí Ježiša ako Prostredníka po Božej pravici. Vidí príbytky pripravené pre tých, ktorí ho milujú, vidí rúcho a korunu víťazov a počuje piesne vykúpených. Práve táto perspektíva dáva zmysel každému sebapreniu, každému daru a každej snahe očistiť Vianoce od sebectva. Keď je myseľ naplnená týmito obrazmi, prirodzene túži hovoriť o Bohu, chváliť ho a odpovedať na jeho lásku štedrosťou.

Z tohto pohľadu Vianoce nie sú problémom samy osebe. Problémom je, komu patria. Môžu patriť svetu, sebectvu a stratégii rozptýlenia, alebo môžu patriť Bohu. Keď sú zasvätené Bohu, stávajú sa silným svedectvom o Kristovej obeti, o kráse kresťanského života a o nádeji, ktorá presahuje tento svet. Vtedy nesú Božiu pečať.

Otázka, či môžu byť Vianoce použité na Božiu slávu, úzko súvisí s rozlišovaním medzi ľudskou tradíciou a pravým uctievaním Boha, a preto prirodzene nadväzuje na tému babylonských náuk a pôvodu Vianoc, kde sa odhaľujú historické a duchovné korene sviatkov; biblický pohľad na to, komu patrí česť a sláva, rozvíja aj tematika evanjelia, ktorá zdôrazňuje, že stredobodom viery nemá byť dátum, ale osoba Ježiša Krista; praktický rozmer používania sviatkov na dobročinnosť, vďačnosť a obetavosť zapadá do oblasti kresťanského života, zatiaľ čo hlbšie porozumenie uctievania a varovanie pred modlárstvom ponúka výklad Písma, ktorý ukazuje, že Boh nehľadá sviatky, ale oddané srdce.