3.časť – Syn človeka „žráč a pijan vína“?

Príklad a učenie Ježiša Krista sú normou pre vieru aj praktický život kresťana. Ak by Kristus – ako mnohí kresťania v dobrej viere predpokladajú – premenil vodu na fermentované víno na svadbe v Káne, odporúčal ho v podobenstve o nových kožiach a starom víne, pripúšťal jeho požívanie pri opise svojho životného štýlu („jedenie a pitie“) a dokonca ho ustanovil až do konca času pri Večeri Pánovej, potom by bolo ťažké tvrdiť, že mierne pitie alkoholických nápojov je samo osebe niečím zásadne zlým.

Jednoducho povedané: „ak bolo víno dosť dobré pre Ježiša, je dosť dobré aj pre mňa“. Práve pre zásadný význam a ďalekosiahle dôsledky učenia Krista a apoštolov o pití sa v tejto kapitole skúmajú niektoré Ježišove výroky a príbehy spojené s vínom. Podrobnejšie spracovanie týchto pasáží sa nachádza v 5. kapitole knihy Víno v Biblii.

Mnohí dobre mienení kresťania veria, že „dobré víno“, ktoré Ježiš vytvoril v Káne (Ján 2:10), bolo „dobré“ pre svoj vysoký obsah alkoholu. Tento názor stojí na troch hlavných predpokladoch. Po prvé sa tvrdí, že Židia nepoznali spôsoby, ako chrániť hroznovú šťavu pred fermentáciou, a keďže svadba sa konala krátko pred jarným Pesachom (Ján 2:13), teda približne šesť mesiacov po zbere hrozna, víno použité v Káne malo mať dostatok času na fermentáciu.

Po druhé sa predpokladá, že označenie Ježišom premeneného vína starejším ako „dobré víno“ znamenalo vysokokvalitné alkoholické víno. Po tretie sa usudzuje, že výrok „dobre sa napijú“ (Ján 2:10) naznačuje opojenie hostí, a teda že pili fermentované víno. Z toho sa následne vyvodzuje, že aj Ježišovo víno muselo byť fermentované. Keďže tieto predpoklady zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri posudzovaní povahy vína, ktoré Kristus vytvoril, každý z nich si vyžaduje samostatné preskúmanie.

Prvý predpoklad spochybňuje množstvo svedectiev z rímskeho sveta novozmluvného obdobia, ktoré opisujú rôzne metódy konzervácie hroznovej šťavy. V predchádzajúcej kapitole bolo ukázané, že uchovávanie nefermentovanej hroznovej šťavy bolo v niektorých ohľadoch jednoduchšie než uchovávanie fermentovaného vína. Možnosť, že na svadbe v Káne bolo podávané nefermentované víno počas Pesachu, je preto úplne reálna, keďže takýto nápoj mohol byť uchovaný v nekvasenom stave po celý rok.

Druhý predpoklad, že starejší vyhlásil víno premenené Ježišom za „dobré víno“ (Ján 2:10) pre jeho vysoký obsah alkoholu, vychádza zo súčasného chápania kvality vína, kde sa často posudzuje podľa alkoholickej sily. Takéto hodnotenie však nebolo samozrejmosťou v rímskom novozmluvnom svete, kde boli za najlepšie považované tie vína, ktorým bola alkoholická potencia odstránená varom alebo filtráciou. Plínius napríklad uvádza:

„Vína sú najprospešnejšie (utilissimum), keď je celá ich potencia odstránená cediacim procesom.“ Plínius

Plutarchos podobne poznamenáva, že víno je „oveľa príjemnejšie na pitie“, keď „nerozpaľuje rozum ani neznečisťuje myseľ a vášne“, pretože jeho sila bola odstránená opakovaným filtrovaním. Aj Talmud naznačuje, že pitie pri hudobnom sprievode na radostných oslavách, ako bola svadba, bolo zakázané, čo potvrdzujú aj neskoršie svedectvá rabínov. Napríklad rabín S. M. Isaac, významný rabín 19. storočia a vydavateľ časopisu The Jewish Messenger, píše:

„Židia na svojich oslavách posvätného významu, vrátane svadobnej hostiny, nikdy nepoužívajú akýkoľvek druh fermentovaných nápojov. Pri svojich daroch a liatych obetiach, či už osobných alebo verejných, používajú plody viniča – t. j. čerstvé hrozno, nefermentovanú hroznovú šťavu a hrozienka, ako symbol dobrorečenia. Fermentácia je pre nich vždy symbolom skazenosti.“

Aj keď názor rabbiho Isaaca nie je úplne presný, keďže židovské zdroje nie sú jednotné v otázke druhu vína používaného pri posvätných slávnostiach, predsa naznačuje, že niektorí Židia používali pri svadobných hostinách nefermentované víno.

Tretí predpoklad, že výraz „dobre napili“ (Ján 2:10) naznačuje, že svadobní hostia boli podnapití, a teda „dobré víno“ pochádzajúce od Krista muselo byť alkoholické, predstavuje nepochopenie a zneužitie výroku starejšieho svadobnej hostiny a prehliada širší význam tohto slovesa. Tento výrok sa nevzťahoval na konkrétnu svadobnú hostinu, ale na všeobecnú prax usporiadateľov takýchto slávností:

„Každý človek podáva najprv dobré víno, a keď si hostia už upili, dá horšie…“ (Ján 2:10, SEVP)

Táto poznámka sa týka zásob vína usporiadateľov osláv, nie opisu aktuálneho stavu opitosti na danej slávnosti.

Ďalším dôležitým faktorom je grécke sloveso methusko, prekladané ako „dobre napili“ (KJV), „napijú“ (ROH), „vypijú“ (SEP) alebo „upili“ (SEVP), ktoré znamená piť hojne bez akejkoľvek nevyhnutnej narážky na opilosť. Herbert Preisker vo svojom hesle v Teologickom slovníku Nového zákona uvádza, že výraz methuskomai v Jánovi 2:10 sa používa bez etického či náboženského hodnotenia, v súvislosti s bežným pravidlom, že horšie víno sa podáva až vtedy, keď sa hostia už hojne napili (porovnaj Kralický preklad).

Sloveso methusko v Jánovi 2:10 bolo použité vo význame presýtenia. Poukazuje na veľké množstvo vína skonzumovaného na slávnosti, bez priamej zmienky o jeho opojných účinkoch. Tí, ktorí trvajú na tom, že víno použité na slávnosti bolo alkoholické a že Ježiš dodal alkoholické víno – hoci lepšej kvality – sú dohnaní k záveru, že Kristus podporil pokračovanie bezuzdného hodovania na svadobnej hostine. Takýto záver však vážne narúša morálnu rýdzosť Kristovho charakteru.

Morálna zásadovosť nedovoľuje predstavu, že by Kristus zázračne vytvoril 450 až 680 litrov alkoholického vína pre mužov, ženy a deti zhromaždené na svadobnej hostine v Káne, bez toho, aby sa stal morálne zodpovedným za ich opilosť. Biblická aj morálna konzistentnosť si preto vyžaduje výklad, že „dobré víno“ vytvorené Kristom bola čerstvá, nefermentovaná hroznová šťava. Tento záver podporuje aj použité prídavné meno kalos, ktoré označuje niečo morálne výborné, na rozdiel od výrazu agathos, ktorý znamená len všeobecne dobré.

Kristov výrok, že „nové víno treba vliať do nových kožíc“ (Lukáš 5:38; Matúš 9:17; Marek 2:22), niektorí zástancovia mierneho užívania vína vykladajú ako náznak, že Ježiš schvaľoval užívanie alkoholického vína. Tento názor vychádza z predpokladu, že výraz „nové víno“ označuje čerstvo vylisované víno, ktoré už vstúpilo do aktívnej fermentácie. Takéto víno sa podľa tohto výkladu mohlo naliať iba do nových kožíc, pretože staré kožice by pod tlakom praskli.

Táto rozšírená interpretácia je však predstavivá, no nereálna. Každý, kto pozná tlak vznikajúci pri plynotvornej fermentácii, vie, že žiadna nádoba – ani kožená, ani sklenená – nedokáže dlhodobo odolať tlaku vznikajúcemu pri fermentácii nového vína. Ako upozorňuje Alexander B. Bruce:

„Ježiš vôbec nemyslel na fermentované, alkoholické víno, ale na mušt – nealkoholický nápoj, ktorý mohol byť bezpečne uchovaný v nových kožených nádobách, nie však v starých kožiciach, v ktorých predtým bolo bežné víno, pretože albumín usadený na koži by spustil fermentáciu a vznik plynu s obrovským tlakom.“ Alexander B. Bruce

Jediné „nové víno“, ktoré mohlo byť bezpečne uskladnené v nových kožiciach, bol nefermentovaný mušt po prefiltrovaní alebo prevarení. Columella, uznávaný rímsky odborník na poľnohospodárstvo a súčasník apoštolov, dosvedčuje, že „nové nádoby na víno“ sa používali práve na uchovávanie čerstvého nefermentovaného muštu:

„Aby mušt ostal vždy sladký, ako keby bol čerstvý, treba dodržiavať nasledovné: Predtým, než sa hroznové šupky dajú pod lis, vyberte zo suda čo najčerstvejší mušt a dajte ho do nových vínnych nádob [amphoram novam], potom ich namažte živicou a starostlivo ich uzavrite, aby sa dovnútra nedostala žiadna voda.“ Columella

Tento výklad je ďalej potvrdený aj symbolickým významom Kristových slov. Obraz nového vína v nových kožiciach predstavuje podobenstvo o obnove a reformácii. Ako výstižne vysvetľuje Ernest Gordon:

„Staré kožice so svojimi alkoholickými usadeninami predstavujú skazenú povahu farizejov. Nové víno evanjelia sa do nich nemohlo vliať – skvasilo by ho. ‘Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov ku pokániu.’ Takí sa pri obrátení stávajú novými nádobami, schopnými udržať nové víno bez toho, aby ho pokazili (Marek 2:15–17, 22). Tým, že Kristus prirovnal alkoholické víno k zvrhlému farizeizmu, jasne ukázal svoj postoj k alkoholickému vínu.“ Ernest Gordon

„Je dobré si všimnúť,“ pokračuje Ernest Gordon,

„Ako v tejto príležitostnej ilustrácii [Kristus] stotožňuje víno s nefermentovaným vínom. Fermentovanému vínu sa tu nedostáva uznanie. Mohlo by sa uskladniť v akejkoľvek kožici, stále bude zlé a skazené. Ale nové víno je ako nové plátno, ktoré je príliš dobré na to, aby sa použilo na zaplátanie starých handier. Je to vec čistá a prospešná (zdravá), vyžadujúca čistú nádobu. Prirodzený spôsob, akým je táto ilustrácia použitá, poukazuje minimálne na všeobecné, faktické chápanie medzi jeho židovskými poslucháčmi, že skutočný plod viniča, dobré víno, bolo nefermentované.“

V evanjeliu Lukáša po Kristovom podobenstve o novom víne v nových kožiciach nasleduje výrok, ktorý príbeh dopĺňa, no zároveň ho ďalej rozvíja:

„A nikto, kto pije staré, nechce nové, lebo povie: Staré je dobré!“ Lukáš 5:39

Hoci sa tento výrok nenachádza v ostatných evanjeliách, tvorí neoddeliteľnú súčasť Ježišovho učenia. Zástancovia mierneho pitia vína mu pripisujú zásadný význam, pretože ho chápu ako Kristovu pochvalu alkoholického vína. Kenneth L. Gentry napríklad hovorí o takmer univerzálnej prevahe ľudí, ktorí uprednostňujú staré (fermentované) víno pred novým, ktoré je podľa neho ešte nefermentované.

„Sám Pán sa odvoláva na toto hodnotenie medzi ľuďmi u Lukáša 5:39: ‚A nikto, kto pije staré, nechce nové, lebo povie: Staré je dosť dobré!‘“

Význam výrazu „nové víno“ v tejto pasáži nemožno určiť len jeho všeobecným použitím v Písme, pretože v Septuaginte sa grécky výraz oinos neos používa jednak pre fermentované víno, ako napríklad v Jóbovi 32:19, ale aj pre nefermentovanú hroznovú šťavu, ako v Izaiášovi 49:26. Na tomto mieste prekladá hebrejské slovo asis, ktoré označuje nefermentovanú hroznovú šťavu.

V rozoberanej pasáži je však oprávnené predpokladať, že výraz „nové víno“ má v celom kontexte rovnaký význam, pretože sa používa opakovane bez náznaku zmeny. Metafory v oboch výrokoch sú konzistentné a navzájom sa nevylučujú. To znamená, že ak je nové víno vo verši 38 nefermentovaná hroznová šťava, rovnaký význam musí mať aj vo verši 39.

Skôr než sa rozhodne, či Kristus vyjadril kvalitatívne hodnotenie v prospech starého vína, je potrebné určiť, či sa týmto pojmom myslí fermentované alebo nefermentované víno. Z hľadiska kvality totiž vek zlepšuje chuť nielen fermentovaného vína, ale aj nefermentovanej hroznovej šťavy. Aj keď v hroznovej šťave neprebiehajú chemické zmeny, jej chuť sa pri dlhšom skladovaní zušľachťuje, keď sa jemné čiastočky oddeľujú od usadenín.

Výraz „staré víno“, označené ako dobré, by sa teda mohol vzťahovať aj na konzervovanú hroznovú šťavu, ktorá dozrela časom. Kontext však pravdepodobnejšie podporuje význam fermentovaného vína, pretože Kristus používa túto metaforu na označenie starých foriem náboženstva, zatiaľ čo nové víno predstavuje nový duchovný život, ktorý učil a ustanovil. V tomto zmysle fermentované staré víno výstižnejšie symbolizuje skazené formy farizejského náboženstva.

V zmysle týchto záverov ostáva určiť, či Kristus svojím výrokom vyjadruje hodnotový súd, ktorý by uprednostňoval „staré (fermentované) víno“ pred „novým vínom“. Pozorné čítanie textu však ukazuje, že ten, kto hovorí „staré je dobré“, nie je Kristus, ale človek, ktorý pije staré víno. Inými slovami, Kristus tu nevyjadruje svoj vlastný názor, ale opisuje postoj tých, ktorí si osvojili chuť starého vína. Jednoducho konštatuje, že ten, kto si zvykol na staré víno, sa nezaujíma o nové. Takéto prípady poznáme aj dnes.

Pitie alkoholických nápojov vyvoláva túžbu po ďalších povzbudzujúcich prostriedkoch a nie po nealkoholických šťavách. Kristov výrok preto nepredstavuje hodnotenie predností starého, fermentovaného vína. Tento výklad potvrdzujú viacerí komentátori. Vo svojom diele Commentary on the Gospel of Luke Norval Geldenhuys uvádza:

„To, o čo ide v tomto spore, nemá nič spoločné s porovnávaním predností starého a nového vína, ale týka sa záľuby v starom víne u tých, ktorí sú navyknutí ho piť.“ Norval Geldenhuys

„Nie je to Ježiš, ktorý nazýva staré víno ‚dosť dobrým‘, ale ten, kto ho pije. Mnohé staré vína sú rozhodne zlé, pretože neboli správne pripravené; vek vína je jedna vec a kvalita vína rastúca s vekom je vec celkom iná.“ R. C. H. Lenski

Názor, že staré, fermentované víno je lepšie než nové víno, by nebol pravdivý ani vtedy, keby mu verili všetci ľudia. V pasáži, o ktorej uvažujeme, je tento názor vyvrátený samotným kontextom a účelom ilustrácie. V bezprostrednom kontexte Ježiš používa to isté slovo (palaios) aj na označenie starého odevu, ktorý určite nepovažuje za lepší než nový. Výrok o „starom víne“ sa môže javiť ako protirečivý k výroku o „starom odeve“, no tento rozpor mizne, keď pochopíme zámer podobenstva.

Cieľom podobenstva nie je chváliť kvalitu starého vína, ale varovať pred preceňovaním starých foriem zbožnosti, ktoré reprezentovali farizeji. Táto zbožnosť sa prejavovala najmä vonkajšími asketickými praktikami, ako bolo časté postenie a verejné modlitby.

Na vysvetlenie, prečo sa Jeho učeníci takýchto foriem nepridržiavali, použil Kristus štyri podobenstvá: svadobní hostia sa nepostia v prítomnosti ženícha (v.34–35); nové plátno sa nepoužíva na zaplátanie starého odevu (v.36); nové víno sa nedáva do starých kožíc (v.37–38); a napokon nové víno neobľubujú tí, ktorí pijú staré (v.39).

Spoločným cieľom všetkých štyroch ilustrácií je pomôcť ľuďom zvyknutým na staré formy náboženstva, ktorí nepoznali nový spôsob duchovného života zjavený Kristom, pochopiť, že staré sa zdá dobré len dovtedy, kým človek nepozná nové, ktoré je samo osebe lepšie. V tomto kontexte sa staré fermentované víno javí ako dobré iba tým, ktorí ešte neokúsili lepšie nové víno.

Pred viac ako devätnástimi storočiami bol Ježiš obvinený, že je „žráč a pijan“, pretože prišiel „jediac a pijúc“ (Lukáš 7:33–34; Matúš 11:19). Zástancovia mierneho pitia v týchto slovách vidia dôkaz, že Ježiš otvorene užíval alkoholické víno. Argumentujú tým, že ak ho jeho odporcovia nazývali „pijanom“, musel podľa nich piť alkoholické víno.

Táto interpretácia ignoruje niekoľko dôležitých faktov. Fráza „jediac a pijúc“ je použitá idiomaticky na opísanie rozdielu medzi spoločenským životným štýlom Ježiša a Jána Krstiteľa. Ján prišiel „nejediac chleba ani nepijúc vína“ (Lukáš 7:33), teda žil životom úplnej spoločenskej izolácie, zatiaľ čo Kristus prišiel „jediac a pijúc“, čiže žil bežným spoločenským životom medzi ľuďmi.

Významný, no často prehliadaný fakt je, že Ježiš pri opise svojho životného štýlu nikde nespomína víno. O Jánovi Krstiteľovi výslovne hovorí, že prišiel „nejediac chleba ani nepijúc vína“, no o sebe jednoducho uvádza: „Prišiel Syn človeka jediac a pijúc.“ Ak by Ježiš chcel zdôrazniť, že na rozdiel od Jána bol pijan vína, mohol to jasne pomenovať. Tým, že odmietol špecifikovať druh jedla či nápoja, zjavne odňal svojim kritikom konkrétny dôvod na obvinenia z pažravosti a opilstva.

Vypustenie slov „chlieb“ a „víno“ v druhom výroku (pričom Matúš ich vypúšťa v oboch výrokoch) mohlo byť zámerným odhalením nezmyselnosti obvinení. Inými slovami, Ježiš akoby hovoril:

„Moji kritici ma obviňujú, že som žráč a pijan len preto, že nejem sám, ale medzi ľuďmi. Jem v spoločnosti, no oni v skutočnosti ani nevedia, čo jem.“

Aj keby Ježišovi kritici videli, že niečo pije, bez váhania by ho obvinili z pijanstva, aj keby pil hroznovú šťavu alebo vodu. Na Letnice boli apoštoli obvinení, že sa opili z hroznovej šťavy (gleukos; Skutky apoštolov 2:13). To jasne ukazuje, že bez ohľadu na to, čo Ježiš pil, jeho zaujatí kritici by ho aj tak označili za pijana.

Usudzovať, že Ježiš musel piť víno len preto, že ho jeho kritici nazvali „pijanom“, by znamenalo prijať slová Kristových nepriateľov ako pravdivé svedectvo. Tí istí kritici ho pri iných príležitostiach obvinili, že „má démona“ (Ján 7:20; 8:48). Ak by sme ich obvineniam uverili v jednej veci, museli by sme im veriť aj v druhej. Absurdnosť takejto logiky jasne ukazuje, že obvinenia kritikov nemôžu slúžiť ako základ pre určovanie biblických právd.

Ježiš odpovedal na tieto neopodstatnené útoky slovami: „Ospravedlnená je múdrosť od všetkých svojich detí“ (Lukáš 7:35). Zmysel výroku je jasný: múdrosť sa posudzuje podľa ovocia, ktoré prináša. Múdrosť Božia sa prejavuje skutkami dobroty, svätosti a sebazaprenia. Usudzovať na základe klebiet Ježišových kritikov, že pil víno, je prejavom nedostatku múdrosti. Výsledky jeho života hovoria samy za seba.

Fundamentálna dôležitosť sa prikladá „vínu“ pri poslednej večeri, pretože Kristus ho nielen sám užil, ale ho dokonca prikázal používať až do konca času ako pamiatku na svoju vykupujúcu krv (Matúš 26:28–29; Marek 14:24–25). Široké kruhy ľudí veria, že víno pri poslednej večeri bolo alkoholické z dvoch dôvodov:

• (1) fráza „plod viniča“ je obrazné vyjadrenie, ktoré sa používalo ako funkčný ekvivalent fermentovaného vína
• (2) Židia pri Pesachu údajne užívali len fermentované víno, čo však spochybňuje niekoľko dôležitých okolností

Jazyk poslednej večere je veľavravný. Vo všetkých synoptických evanjeliách Ježiš nazýva obsah pohára „plod viniča“ (Matúš 26:29; Marek 14:25; Lukáš 22:18). Podstatné meno „plod“ (gennēma) označuje plodinu v prírodnom stave, tak ako bola pozberaná. Fermentované víno nie je prirodzený „plod viniča“, ale výsledok fermentácie a kazenia.

Židovský historik Josephus, súčasník apoštolov, nazýva tri strapce hrozna čerstvo vytlačené faraónovým pohárnikom do pohára ako „plod viniča“, čím potvrdzuje, že tento výraz označoval čerstvú nefermentovanú hroznovú šťavu.

Ak by obsahom pohára bolo alkoholické víno, Kristus by sotva mohol povedať: „Pite z neho všetci“ (Matúš 26:27; Marek 14:23; Lukáš 22:17), najmä keď pesachový kalich neobsahoval len symbolický dúšok, ale približne 3–4 dl. Kristus by nemohol prikázať „všetkým“ piť z kalicha, ktorý by pre mnohých predstavoval nebezpečenstvo.

Mladí ľudia majúci účasť pri Pánovom stole by sa nemali vystavovať alkoholu. Pre niektorých je už samotná chuť či vôňa alkoholu spúšťačom závislosti. Mohol by Kristus, ktorý nás učil modliť sa „neuvoď nás do pokušenia“, ustanoviť pamätný obrad, ktorý by bol pre niektorých pasťou a pre všetkých rizikom? Víno Večere Pánovej by nemohlo byť používané slávnostne a opakovane, ak by bolo opojné.

Ďalším silným argumentom pre nefermentované víno je Mojžišov zákon, ktorý nariaďoval úplné odstránenie kvasených vecí počas Pesachu (Exodus 12:15; 13:6–7). Ježiš poznal literu aj ducha Zákona, čo dokazuje jeho varovanie pred „kvasom farizeov a sadúceov“ (Matúš 16:6), ktorý vysvetlil ako skazené učenie a charakter (Matúš 16:12).

Symbolika krvi nemôže byť dôstojne vyjadrená fermentovaným vínom, ktoré v Písme predstavuje skazenosť a Božie rozhorčenie. Písmo nás dokonca varuje, aby sme sa na takéto víno ani nepozerali (Príslovie 23:31).

Kalich, ktorý opája, je kalichom kliatby, nie „kalichom dobrorečenia“ (1. Korinťanom 10:16); je „kalichom démonov“ a nie „kalichom Pánovým“ (1. Korinťanom 10:21). Takýto kalich nemôže symbolizovať neporušiteľnú a drahocennú krv Kristovu (1. Petrova 1:18–19). Preto je opodstatnené veriť, že kalich, ktorý Kristus požehnal a podal učeníkom, neobsahoval nič kvasené, teda nič Písmom zakázané.

Vo svetle predchádzajúcich úvah možno skonštatovať, že „plod viniča“, ktorý Kristus ustanovil ako symbol svojej vykupiteľskej krvi, nebolo fermentované víno, ktoré v Písme predstavuje ľudskú skazenosť a Božie rozhorčenie, ale nefermentovaná a čistá hroznová šťava, výstižný obraz Kristovej nepoškvrnenej krvi preliatej na odpustenie hriechov.

Tvrdenie, že Kristus používal alebo schvaľoval alkoholické nápoje, sa zakladá na nepodložených domnienkach, ktorým chýba textová, kontextová aj historická opora. Predložené dôkazy ukazujú, že Kristus sa zdržiaval všetkých omamných látok a svojim nasledovníkom nedal žiadne oprávnenie na ich užívanie.

Otázka, či bol Ježiš označovaný ako „žráč a pijan vína“, priamo súvisí so správnym pochopením pojmu víno v Biblii a prirodzene nadväzuje na tému Víno a Biblia, kde sa rozlišuje medzi fermentovaným a nefermentovaným vínom v biblickom kontexte; Ježišov príklad a učenie zároveň formujú praktický kresťanský život, ktorý nevykladá Písmo spôsobom ospravedlňujúcim sebapoškodzujúce návyky, a jeho postoj k vínu úzko súvisí aj s ustanovením Večere Pánovej, kde víno nesie symbolický význam, nie podporu opojenia; širší biblicko-historický kontext tejto témy zapadá aj do oblasti zdravého životného štýlu, ktorý v Biblii vychádza zo zásad zdržanlivosti, čistoty mysle a nasledovania Krista ako normy života.