3.časť – Syn človeka „žráč a pijan vína“?

Príklad a učenie Ježiša Krista sú normou pre vieru aj praktický život kresťana. Ak by Kristus – ako mnohí kresťania v dobrej viere predpokladajú – premenil vodu na fermentované víno na svadbe v Káne, odporúčal ho v podobenstve o nových kožiach a starom víne, pripúšťal jeho požívanie pri opise svojho životného štýlu („jedenie a pitie“) a dokonca ho ustanovil až do konca času pri Večeri Pánovej, potom by bolo ťažké tvrdiť, že mierne pitie alkoholických nápojov je samo osebe niečím zásadne zlým.

Jednoducho povedané: „ak bolo víno dosť dobré pre Ježiša, je dosť dobré aj pre mňa“. Práve pre zásadný význam a ďalekosiahle dôsledky učenia Krista a apoštolov o pití sa v tejto kapitole skúmajú niektoré Ježišove výroky a príbehy spojené s vínom. Podrobnejšie spracovanie týchto pasáží sa nachádza v 5. kapitole knihy Víno v Biblii.

Mnohí dobre mienení kresťania veria, že „dobré víno“, ktoré Ježiš vytvoril v Káne (Ján 2:10), bolo „dobré“ pre svoj vysoký obsah alkoholu. Tento názor stojí na troch hlavných predpokladoch. Po prvé sa tvrdí, že Židia nepoznali spôsoby, ako chrániť hroznovú šťavu pred fermentáciou, a keďže svadba sa konala krátko pred jarným Pesachom (Ján 2:13), teda približne šesť mesiacov po zbere hrozna, víno použité v Káne malo mať dostatok času na fermentáciu.

Po druhé sa predpokladá, že označenie Ježišom premeneného vína starejším ako „dobré víno“ znamenalo vysokokvalitné alkoholické víno. Po tretie sa usudzuje, že výrok „dobre sa napijú“ (Ján 2:10) naznačuje opojenie hostí, a teda že pili fermentované víno. Z toho sa následne vyvodzuje, že aj Ježišovo víno muselo byť fermentované. Keďže tieto predpoklady zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri posudzovaní povahy vína, ktoré Kristus vytvoril, každý z nich si vyžaduje samostatné preskúmanie.

Prvý predpoklad spochybňuje množstvo svedectiev z rímskeho sveta novozmluvného obdobia, ktoré opisujú rôzne metódy konzervácie hroznovej šťavy. V predchádzajúcej kapitole bolo ukázané, že uchovávanie nefermentovanej hroznovej šťavy bolo v niektorých ohľadoch jednoduchšie než uchovávanie fermentovaného vína. Možnosť, že na svadbe v Káne bolo podávané nefermentované víno počas Pesachu, je preto úplne reálna, keďže takýto nápoj mohol byť uchovaný v nekvasenom stave po celý rok.

Druhý predpoklad, že starejší vyhlásil víno premenené Ježišom za „dobré víno“ (Ján 2:10) pre jeho vysoký obsah alkoholu, vychádza zo súčasného chápania kvality vína, kde sa často posudzuje podľa alkoholickej sily. Takéto hodnotenie však nebolo samozrejmosťou v rímskom novozmluvnom svete, kde boli za najlepšie považované tie vína, ktorým bola alkoholická potencia odstránená varom alebo filtráciou. Plínius napríklad uvádza:

„Vína sú najprospešnejšie (utilissimum), keď je celá ich potencia odstránená cediacim procesom.“ Plínius

Plutarchos podobne poznamenáva, že víno je „oveľa príjemnejšie na pitie“, keď „nerozpaľuje rozum ani neznečisťuje myseľ a vášne“, pretože jeho sila bola odstránená opakovaným filtrovaním. Aj Talmud naznačuje, že pitie pri hudobnom sprievode na radostných oslavách, ako bola svadba, bolo zakázané, čo potvrdzujú aj neskoršie svedectvá rabínov. Napríklad rabín S. M. Isaac, významný rabín 19. storočia a vydavateľ časopisu The Jewish Messenger, píše:

„Židia na svojich oslavách posvätného významu, vrátane svadobnej hostiny, nikdy nepoužívajú akýkoľvek druh fermentovaných nápojov. Pri svojich daroch a liatych obetiach, či už osobných alebo verejných, používajú plody viniča – t. j. čerstvé hrozno, nefermentovanú hroznovú šťavu a hrozienka, ako symbol dobrorečenia. Fermentácia je pre nich vždy symbolom skazenosti.“

Aj keď názor rabbiho Isaaca nie je úplne presný, keďže židovské zdroje nie sú jednotné v otázke druhu vína používaného pri posvätných slávnostiach, predsa naznačuje, že niektorí Židia používali pri svadobných hostinách nefermentované víno.

Tretí predpoklad, že výraz „dobre napili“ (Ján 2:10) naznačuje, že svadobní hostia boli podnapití, a teda „dobré víno“ pochádzajúce od Krista muselo byť alkoholické, predstavuje nepochopenie a zneužitie výroku starejšieho svadobnej hostiny a prehliada širší význam tohto slovesa. Tento výrok sa nevzťahoval na konkrétnu svadobnú hostinu, ale na všeobecnú prax usporiadateľov takýchto slávností: