Križiacke výpravy schválené Bohom?

Krížové výpravy: Boj v mene viery, majetku a zverstiev

Krížové výpravy, známe aj ako križiacke výpravy, boli významné vojenské výpravy v stredoveku, ktoré vyhlásil pápež proti moslimom, pohanom a heretikom. Pôvodne sa historici zameriavali na výpravy do Jeruzalema, ale dnes pojem „križiacke výpravy“ zahŕňa všetky vojny, ktoré pápež vyhlásil proti nepriateľom kresťanstva.

Účastníci krížových výprav, ktorí zložili prísahu pred odchodom, sa označili znakom kríža na odeve, čo im vynieslo názov križiaci. Títo bojovníci sa zúčastnili výprav dobrovoľne, veriac, že im bude prisľúbený večný život v nebeskom kráľovstve. Cirkev ich očistila od hriechov a často sa počas výprav obohatili na úkor pohanov a heretikov. Napriek tomu, že bojovali za svätú Cirkev, nezdráhali sa spájať s pohanmi a útočiť aj na svojich spolukresťanov.

Aj keď boli zdesení z hrôz svojich protivníkov v pohanskom svete, sami sa často dopúšťali ešte horších zverstiev. Tento podcast vám priblíži, ako honba za majetkom a mocou často zvíťazila nad ľudskosťou a skutočnou vierou.

Prvá križiacka výprava a krvavý dobytie Jeruzalema: Víťazstvo v mene viery

Prvý krvavý príbeh prvej križiackej výpravy sa odohral 15. júna 1099 v Jeruzaleme, kde križiaci podpálili svätyňu plnú ukrývajúcich sa židovských rodín. Iba niekoľko dní predtým sa jeruzalemskí moslimovia vysmievali z hradieb bosým križiakom. Tí, oblečení iba v bederných plachtách, hladní pochodovali okolo hradieb a spievali náboženské piesne. Egyptský guvernér Jeruzalema, Iftikhar ad-Dawla, sa na obliehanie dobre pripravil – zásobil mesto, vybavil ho zbraňami a otrávil studne v okolí.

8. júna kňazi vyhlásili, že obliehanie Jeruzalema musí trvať tri dni, aby deviateho dňa padol. Údajne mali zjavenie o víťazstve, alebo možno vedeli o príchode posíl z Janova a Anglicka. Hradby Jeruzalema boli však prelomené o dva dni skôr, než prorokovali.

Hladujúci križiaci sa do Jeruzalema dostali vďaka janovským vojskám pod vedením Gulielma Embriaca, ktoré prišli s šiestimi loďami. Gulielmo so svojimi obliehacími strojmi a tesármi, ktorí križiakom veľmi chýbali, pomohol získať rozhodujúcu výhodu. Ako prví prenikli do pevnosti Belgičania Lethalde a Engelbert, podľa kroniky Francorum. Moslimskí vojaci, ktorí strážili bránu, sa okamžite vzdali, ale po ich vyhnaní vypukli strašné jatky.

Tesne pred začiatkom bojov jeruzalemský guvernér vyhnal z mesta všetkých kresťanov, ktorých považoval za možné spojencov križiakov, no niektoré kresťanské rodiny v meste zostali. V meste sa nachádzali aj moslimské a židovské rodiny. Keď križiaci prenikli do mesta, ich pôvodná viera a oddanosť Bohu už neexistovali – jedinou hnacou silou bola túžba po krvi a majetku. Križiaci zabíjali všetko, čo nemalo na hrudi znak kríža, vrátane starých ľudí a detí, aj keď niektoré z ich obetí kričali, že sú rovnakého náboženstva ako oni.

V historickej kronike Francorum sa uvádza, že križiaci sa brodili mestom po členky v krvi. Raimond d’Aguilers, kronikár prvej križiackej výpravy, uvádza, že mŕtve telá siahali mužom na koňoch miestami až po kolená. Tento strašný masaker začal v ranných hodinách a pokračoval až do nasledujúceho rána. Križiaci vraždili, plienili a znásilňovali, pričom smrteľné besnenie trvalo celé hodiny.

Dnešní historici odhadujú, že prišlo o život 40 000 ľudí. Víťazstvo križiakov bolo v Európe oslavované, a Jeruzalem zostal pod kresťanskou nadvládou až do roku 1187, kedy ho znovu dobyl sultán Saladin. Zaujímavosťou je aj príbeh mnícha Petra Bartolomeja, ktorý počas výpravy údajne objavil kopiju osudu, ktorou mal byť prebodnutý Kristus na kríži. Aby dokázal jej pravosť, rozhodol sa prejsť s ňou cez oheň, pričom zomrel na popáleniny.

Bitka pri Hattíne a krutý osud križiakov: Templári a odmietnutie výkupného

Druhý krvavý príbeh z obdobia križiackych výprav sa odohral po víťazstve moslimského vojvodcu Saladina pri bitke pri Hattíne 4. júla 1187, keď Saladin porazil križiacke vojská. Jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan bol zajatý a pokľakol vo svojom stane pred víťazom, ktorý ho uistil, že kráľ nebude popravený. Na druhej strane, križiaci vojaci mali oveľa horší osud, pretože moslimovia netrpezlivo čakali na začiatok verejného sťatia. Templárske jednotky, známe svojou oddanosťou a brutalitou, nemohli očakávať žiadne zľutovanie, pretože Saladin vedel, že sa oni vrátia s pomstou.

Templári, celým názvom Chudobní rytieri Kristova a Šalamúnovho chrámu, vznikli počas prvej križiackej výpravy do Svätej zeme. Od samého začiatku sa vyznačovali svojim duchovným životom a prísnym vojenským režimom. Spočiatku chránili kresťanských pútnikov, no neskôr sa ich činnosť rozrástla a stali sa významnou bankárskou organizáciou, zahalenou do mnohých špekulácií. Ich členovia sa aktívne zúčastnili aj na križiackych výpravách.

Po bitke pri Hattíne, keď križiaci čelili nevyhnutnému porážke, Saladin ponúkol kresťanským zajatcom život, ale len pod podmienkou, že prestúpia na islam. Väčšina zajatcov túto ponuku odmietla. Všetci sa obávali, že Saladinove vojská zopakujú masaker križiakov z predchádzajúcich bitiek. Vojny však boli veľmi nákladné, a Saladin sa ukázal byť skvelým obchodníkom – nemal záujem o bezohľadné zabíjanie. Preto sa obrátil na bohatý templársky rád s ponukou výkupného, aby zajatci z Jeruzalema mohli byť prepustení.

Avšak templársky rád túto ponuku odmietol, aj napriek tomu, že medzi zajatcami boli viacerí vysokopostavení členovia templárskeho rádu, vrátane veľmajstra Gerarda z Ridefortu. Nakoniec bol to práve on, ktorý bol jediným templárom, ktorý opustil zajatie. A prečo to tak bolo? Templári rozhodli odmietnuť výkupné, čo im privolalo ostrú kritiku a nenávisť. Výsledkom ich rozhodnutia bolo, že moslimovia sťali časť templárskych vojakov, a väčšina ostatných zajatcov a obyvateľov Jeruzalema skončila v otroctve. Odhaduje sa, že 16 000 ľudí padlo za obeť tejto masakre.

Tretia križiacka výprava a absurdná detská krížová výprava: Kultúrna výmena, krviprelievanie a kontroverzné dedičstvo

Po porážke križiakov v bitke pri Hattíne pápež Gregor VIII. vyhlásil tretiu križiacku výpravu, tentoraz priamo proti Saladinovi, ktorý medzitým dobyl križiacke štáty v Palestíne. V ďalšej bitke sa však rytierom nedarilo. Vojna skončila prímerím, ktoré kresťanom umožnilo pokračovať v cestovaní do Jeruzalema ako predtým.

Jednou z najväčších absurdit tejto doby bola francúzska a nemecká krížová výprava detí. Túto výpravu zorganizovali, pretože sa verilo, že neúspech predchádzajúcich kampaní bol spôsobený hriešnosťou dospelých účastníkov. Pôvodcom tejto myšlienky bol francúzsky pastier menom Štefan, ktorému sa v roku 1212 zjavil Kristus a vyzval ho na krížovú výpravu proti neveriacim. Zároveň mu mal povedať, že sväté mesto Jeruzalem získajú späť len deti, ktoré nemajú žiadny hriech. Štefan následne vyslal niekoľko tisíc detí na túto cestu.

Po náročnej púti sa deti údajne dostali do Marseille, kde sa neúspešne pokúsili preplaviť cez Stredozemné more. Štefan veril, že vody sa pred ním rozostúpia ako pred Mojžišom, no to sa nestalo. Dva obchodníci, Hugo Iron a William Pig, ponúkli výprave bezplatnú dopravu do Palestíny, ale namiesto toho ich odviezli do Alžírska, neskôr do Alexandrie, a deti predali do otroctva. Aj keď stredoveké pramene opisujúce detskú krížovú výpravu sú spochybňované, celková správa o tejto výprave sa dnes považuje za omyl alebo neskorý mýtus, ktorý vznikol až tridsať rokov po popisovaných udalostiach.

Hodnotenia križiackych výprav do Svätej zeme sú dnes veľmi kontroverzné. Historici uznávajú prínos kultúrnej výmeny medzi západnou kresťanskou civilizáciou a arabským svetom, no zároveň nemôžeme zabudnúť, že sväté vojny boli krvavé a brutálne. Rímskokatolícka cirkev, na čele s pápežom, nielenže pošliapala Božie slová a zákony, ale viedla aj neuveriteľný boj proti ľudskosti a krviprelievaniu.

Každý, kto nepozná históriu križiackych výprav a nevidí ich deštruktívny vplyv, by mal pochopiť, že pápež a rímskokatolícka cirkev porušili všetky Božie prikázania v Novom aj Starom zákone Biblie. Križiacke výpravy neboli len boje za náboženské ideály, ale aj krvavé výpravy proti ľudskosti, ktoré ostali nevymazateľnou časťou histórie.

Otázka:

“ Nediskreditujú kresťanstvo križiacke výpravy, inkvizícia, tridsaťročná vojna, pogromy na Židov, vojna v Severnom Írsku a podobné udalosti napáchané v mene Boha? „

Naša odpoveď:

Pravdivosť náboženstva alebo filozofie by sme nemali posudzovať podľa konania ľudí, ktorí sa daným učením neriadia. Keď sa niekto prezlečie za opravára a vykradne banku, neznamená to predsa, že všetci opravári sú zlí a nie je dobré si ich volať domov na opravu práčky.

V prvom rade treba povedať, že mnohé veci, ktoré sa predovšetkým v minulosti konali „v mene Krista“, sú jednoducho hrozné a neospravedlniteľné. Vrhajú na cirkev a na kresťanstvo temný tieň, ktorého sa nedá len tak jednoducho zbaviť. Avšak pravdou je, že viac než o Ježišovi a jeho učení tieto udalosti vypovedajú o ľudskej pýche, svojvôli, chamtivosti, zlobe a sebectve, skrývajúceho sa ušľachtilými myšlienkami. Za mnohé vojny a iné ukrutnosti páchané v mene kresťanstva sú zodpovední ľudia, ktorí buď vôbec neboli skutoční kresťania, alebo sa v tejto veci absolútne neriadili Ježišovým učením. Ježiš nikdy neprikázal, nežiadal ani neschválil žiadne zlo. To jednoducho ľudia si robili, čo chceli, a potom hľadali spôsob, ako ospravedlniť svoje konanie.

Vojenské konflikty boli aj sú motivované politickými a ekonomickými záujmami, ale v každej dobe boli potrebné určité náboženské zámienky, ktoré by masy presvedčili, že z hľadiska večnosti je v ich najlepšom záujme, aby sa do nich zapojili. Takže miesto toho, aby sme posudzovali kresťanstvo podľa konania takýchto ľudí, mali by sme ho posudzovať podľa učenia a konania jeho zakladateľa, Ježiša Krista. Keď sa človek pozrie do Biblie, nájde medzi jeho slovami napríklad takéto výroky:

„Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty.“¹
„Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“²
„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“³

Keď sa pozrieme na tieto výroky, sotva by sme Ježiša označili za bojachtivého vojenského vodcu. Nie je také dôležité, ako sa pozeráme na cirkev, kresťanské politické strany alebo na ľudí, ktorí sa označujú ako kresťania. Určite medzi nimi nájdeme mnoho dobrého a možno aj mnoho zlého. Podstatné však je, ako sa pozeráme na Ježiša, ktorý je jadrom kresťanskej viery. Nesprávne konanie ľudí totiž nie je férové považovať za výhovorku, prečo odmietame Boha. Táto výhovorka pred Bohom neobstojí.

Boh je dobrý, dokonalý, spravodlivý, milosrdný a milujúci. Ak niekto urobí niečo proti Božej vôli, ale v jeho mene, nemôžeme za to pripisovať vinu Bohu. Na konci sa bude každý jeden z nás zodpovedať Bohu, a tam už nebude miesto na výhovorky alebo ospravedlňovanie svojho konania. Buď sme počas svojho života hľadali Boha a umožnili sme mu, aby nás zmenil, alebo nie. Boh bude každého človeka súdiť spravodlivo: aj tých, čo páchali zlo v jeho mene, aj teba, aj mňa. Jedine on vidí do úmyslov a motívov každého srdca. Môžeme sa však spoľahnúť, že je spravodlivý a nakoniec žiadne zlo nenechá nepotrestané.

„Hospodin skúma spravodlivého i bezbožného. Z duše nenávidí toho, kto má záľubu v násilí.“⁴
„Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc.“⁵
„On bude spravodlivo súdiť svet, národy rozsúdi podľa práva.“⁶
„Ale on im povedal: Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, je ohavnosťou pred Bohom.“⁷

„Videl som veľký biely trón i toho, ktorý na ňom sedel. Spred neho utiekla zem i nebo a už nebolo pre ne miesta. Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom. A otvorili sa knihy. Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. A mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa ich skutkov. Aj more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom. Aj smrť a podsvetie vydali mŕtvych, ktorí boli v nich. A každý bol súdený podľa svojich skutkov.“⁸