fbpx
Zmeň svoj život
HistóriaTeológia

Križiacke výpravy schválené Bohom?

Krížové alebo alebo križiacke výpravy boli vojenské výpravy v stredoveku, ktoré vyhlásil pápež proti moslimom, pohanom a heretikom. Skoršie definície historikov obmedzovali križiacke výpravy iba na výpravy do Jeruzalema, ale dnes sa tento význam preniesol na všetky vojny vyhlásené pápežom proti nepriateľom kresťanstva.

Účastníci pred odchodom na výpravu zložili prísahu a boli označení znakom kríža, ktorý si prišívali na odev, a preto sa nazývali križiaci. Boli to teda bojovníci v mene viery a Boha. Na križiackych výpravách sa zúčastňovali dobrovoľne, bol im prisľúbený večný život v nebeskom kráľovstve, cirkev ich očistila od hriechov a často sa počas výpravy obohatili na úkor zdecimovaných pohanov. Napriek tomu, že bojovali za v uvodzovkach svätú Cirkev, neváhali spolu s pohanmi útočiť aj na svojich spolukresťanov.

Boli zdesení z hrôz svojich protivníkov v pohanskom svete, ale sami sa dopúšťali oveľa väčších zverstiev! V tomto podcaste vám rozpoviem, ako honba za majetkom často zvíťazila nad ľudskosťou a vierou.

Prvý príbeh sa odohral počas prvej križiackej výpravy 15. júna 1099 v Jeruzaleme, kde križiaci podpálili svätyňu plnú ukrývajúcich sa židovských rodín. Len niekoľko dní predtým sa však jeruzalemskí moslimovia vysmievali z hradieb bosým križiakom. Boli oblečení len v bederných plachtách, hladní pochodovali okolo hradieb a spievali náboženské piesne. Egyptský guvernér Jeruzalema Iftikhar ad-Dawla sa dobre pripravil, mesto vopred zásobil, vybavil ho zbraňami a otrávil studne v okolí.

8. júna kňazi vyhlásili, že je potrebné obliehať Jeruzalem tri dni, aby deviateho dňa padol. Údajne mali zjavenie o víťazstve, alebo je tiež možné, že vedeli o posilách z Janova a Anglicka. Hradby boli prelomené o dva dni skôr, ako prorokovali.

Hladujúci križiaci sa dostali do Jeruzalema najmä vďaka janovským vojskám Gulielma Embriaca, ktoré prišli ako posila so šiestimi loďami. Dodal križiackej armáde nejaké zásoby a okamžite dal rozobrať lode a postaviť z nich mohutné obliehacie stroje.  Tento prefíkaný admirál do armády naverboval aj tesárov, ktorí križiakom veľmi chýbali. Ako prví prenikli do pevnostného systému podľa kroniky Francorum Belgičania Lethalde a Engelbert. Moslimskí vojaci, ktorí strážili bránu, sa okamžite vzdali, ale vzapati vypukli strašné jatky.

Tesne pred začiatkom bojov jeruzalemský guvernér necháva vyhnať z mesta všetkých kresťanov, o ktorých si myslí, že by sa mohli pridať ku križiakom, ale v meste ponechá niekoľko ďalších kresťanských rodín. A okrem nich a moslimov je tu aj veľa židovských rodín.  Keď križiaci preniknú do mesta, už ich nevedie viera, ale len túžba po krvi a majetku, a tak zotinaju všetko zive, čo nemá na hrudi znak kríža. A to vrátane starších ľudí a detí, bez ohľadu na to, že niektoré z ich obetí kričia, že sú rovnakého náboženstva ako oni.

V historickej kronike Francorum sa dočítame, že križiaci sa brodili mestom po členky v krvi. Toto svedectvo potvrdzuje aj Raimond d’Aguilers, kronikár prvej križiackej výpravy, ktorý uviedol, že mŕtve telá siahali mužom na koňoch miestami až po kolená. Smrteľné besnenie sa začalo v ranných hodinách a pokračovalo až do nasledujúceho rána. Križiaci vraždili, plienili a znásilňovali.

Dnešní historici odhadujú, že o život prišlo 40 000 ľudí. Víťazstvo križiakov sa oslavovalo v Európe a Jeruzalem zostal pod kresťanskou nadvládou až do roku 1187, keď ho znovu dobyl sultán Saladin. Pre zaujímavosť, hovorí sa, že počas tejto výpravy objavil mních Peter Bartolomej kopiju osudu, ktorou mal byť prebodnutý Kristus na kríži. Aby všetkým dokázal jej pravosť, rozhodol sa prejsť s ňou cez oheň. Zomrel na popáleniny.

Druhý príbeh ilustrujúci krutosť a vypočítavosť križiakov sa odohral pred vyhlásením tretej križiackej výpravy tesne po bitke pri Hattíne 4. júla 1187. V ňom schopný moslimský vojvodca Saladin porazil križiacke vojská.  Jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan pokľakol vo svojom stane a víťaz ho uistil, že kráľ nebude popravený. Na druhej strane, vojaci mali horší osud, pretože moslimovia už netrpezlivo čakali na začiatok verejného sťatia. Najmä templárske skupiny nemohli očakávať žiadne zľutovanie. Saladin vedel, že sa vrátia s pomstou.

Templári, celým názvom Chudobní rytieri Kristova a Šalamúnovho chrámu, sa zrodili počas prvej križiackej výpravy do Svätej zeme. Od začiatku vynikali medzi ostatnými rádmi svojím duchovným životom a prísnym vojenským režimom. Spočiatku chránili kresťanských pútnikov, neskôr sa však stali bankárskou organizáciou, zahalenou do množstva špekulácií. Ich členovia sa zúčastnili aj na križiackych výpravách.

Sultán Saladin ponúkol kresťanským zajatcom život, ale len ak prestúpia na islam. Väčšina z nich to odmietla. Všetci sa vtedy obávali, že Saladinove vojská zopakujú masakru križiakov.  Vojny však boli drahé a Saladin sa ukázal ako skvelý obchodník. Nemal rád bezohľadné zabíjanie. Preto sa obrátil na bohatý templársky rád s veľkou ponukou – kresťania z Jeruzalema mali byť prepustení za výkupné.

Rád však túto ponuku odmietol! A to aj napriek tomu, že medzi zajatcami bolo niekoľko ich vysokopostavených členov na čele s veľmajstrom Gerardom z Ridefortu. Nakoniec bol aj jediným templárom z Jeruzalema, ktorý opustil zajatie. A prečo to tak bolo? Vinou rozhodnutia, ktorým rád na seba privolal ostrú kritiku a nenávisť, zotli moslimovia časť vojakov a väčšina ostatných obyvateľov putovala do otroctva. Podľa odhadov to bolo asi 16 tisíc ľudí.

Po zdrvujúcej porážke križiakov v bitke pri Hattíne pápež Gregor VIII. vyhlásil tretiu križiacku výpravu, tentoraz priamo proti Saladinovi, ktorému sa medzitým podarilo dobyť križiacke štáty v Palestíne. A ako sa rytierom darilo v ďalšej bitke? Neutrálne. Vojna sa skončila prímerím, ktoré kresťanom umožnilo cestovať do Jeruzalema ako predtým.

Najväčšou absurditou však bola francúzska a nemecká krížová výprava detí. Zorganizovali ju vraj preto, lebo sa verilo, že neúspech predchádzajúcich kampaní bol spôsobený hriešnosťou ich dospelých účastníkov. Pôvodcom myšlienky takzvanej „detskej krížovej výpravy“ bol údajne francúzsky pastier menom Štefan, ktorému sa v roku 1212 zjavil „Kristus“ a vyzval ho na krížovú výpravu proti neveriacim. Zároveň mu však mal povedať, že sväté mesto Jeruzalem získajú späť len osoby bez jediného hriechu, teda deti. Tento Štefan vyslal na cestu niekoľko tisíc detí.

Po náročnej púti sa deti údajne dostali do Marseille, kde sa neúspešne pokúsili preplaviť cez Stredozemné more. Štefan veril, že vody sa pred ním rozostúpia ako pred Mojžišom. Dvaja obchodníci, Hugo Iron a William Pig, ponúkli výprave bezplatnú dopravu do Palestíny. Namiesto do Svätej zeme však deti odviezli do Alžírska a neskôr do Alexandrie a predali ich do otroctva.

Stredoveké pramene opisujúce detskú krížovú výpravu sú však v súčasnosti spochybňované a celá správa o detskej krížovej výprave sa považuje za omyl, napísaný tridsať rokov po opisovaných udalostiach.

Hodnotenia križiackych výprav do Svätej zeme sú veľmi kontroverzné. Historici zdôrazňujú ich prínos predovšetkým pre kultúrnu výmenu medzi západnou kresťanskou civilizáciou a arabským svetom. Zároveň však nesmieme zabúdať, že Sväté vojny boli veľmi krvavé a brutálne. Rímskokatolícka cirkev na čele s pápežom nielenže pošliapala Božie slová a zákony, ale viedla aj neuveriteľný boj proti ľudskosti a krviprelievaniu.

Každý, kto nepozná históriu križiackych výprav a nevie, kto ich viedol, každý, kto nepozná plody rímskokatolíckej cirkvi, odsudzuje kresťanov za križiacke výpravy proti vtedajšiemu ľudstvu. Pápež však touto „svätou“ vojnou porušil všetky Božie prikázania v Novom i Starom zákone Biblie.

Otázka:

“ Nediskreditujú kresťanstvo križiacke výpravy, inkvizícia, tridsaťročná vojna, pogromy na Židov, vojna v Severnom Írsku a podobné udalosti napáchané v mene Boha? „

Naša odpoveď:

Pravdivosť určitého náboženstva alebo filozofie by sme nemali posudzovať podľa konania ľudí, ktorí sa daným učením neriadia. Keď sa niekto prezlečie za opravára a vykradne banku, neznamená to predsa, že všetci opravári sú zlí a nie je dobré si ich volať domov na opravu práčky.

V prvom rade treba povedať, že mnohé veci, ktoré sa predovšetkým v minulosti konali „v mene Krista“, sú jednoducho hrozné a neospravedlniteľné. Vrhajú na cirkev a na kresťanstvo temný tieň, ktorého sa nedá len tak jednoducho zbaviť. Avšak pravdou je, že viac než o Ježišovi a jeho učení tieto udalosti vypovedajú o ľudskej pýche, svojvôli, chamtivosti, zlobe a sebectve, skrývajúceho sa ušľachtilými myšlienkami.

Za mnohé vojny a iné ukrutnosti páchané v mene kresťanstva sú zodpovední ľudia, ktorí buď vôbec neboli skutoční kresťania, alebo sa v tejto veci absolútne neriadili Ježišovým učením. Ježiš nikdy neprikázal, nežiadal ani neschválil žiadne zlo. To jednoducho ľudia si robili, čo chceli, a potom hľadali spôsob, ako ospravedlniť svoje konanie.

Vojenské konflikty boli aj sú motivované politickými a ekonomickými záujmami, ale v každej dobe boli potrebné určité náboženské zámienky, ktoré by masy presvedčili, že z hľadiska večnosti je v ich najlepšom záujme, aby sa do nich zapojili.

Takže miesto toho, aby sme posudzovali kresťanstvo podľa konania takýchto ľudí, mali by sme ho posudzovať podľa učenia a konania jeho zakladateľa, Ježiša Krista. Keď sa človek pozrie do Biblie, nájde medzi jeho slovami napríklad takéto výroky:

„Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty.“1
„Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“2
„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“3

Keď sa pozrieme na tieto výroky, sotva by sme Ježiša označili za bojachtivého vojenského vodcu. Nie je také dôležité, ako sa pozeráme na cirkev, „kresťanské“ politické strany alebo na ľudí, ktorí sa označujú ako kresťania. Určite medzi nimi nájdeme mnoho dobrého a asi aj mnoho zlého. Podstatné však je, ako sa pozeráme na Ježiša, ktorý je jadrom kresťanskej viery. Nesprávne konanie ľudí totiž nie je férové považovať za výhovorku, prečo odmietame Boha. Táto výhovorka pred Bohom neobstojí.

Boh je dobrý, dokonalý, spravodlivý, milosrdný a milujúci. Ak niekto urobí niečo proti Božej vôli, ale v jeho mene, nemôžeme za to pripisovať vinu Bohu.

Na konci sa bude každý jeden z nás zodpovedať Bohu, a tam už nebude miesto na výhovorky alebo ospravedlňovanie svojho konania. Buď sme počas svojho života hľadali Boha a umožnili sme mu, aby nás zmenil, alebo nie. Boh bude každého človeka súdiť spravodlivo: aj tých, čo páchali zlo v jeho mene, aj teba, aj mňa. Jedine on vidí do úmyslov a motívov každého srdca. Môžeme sa však spoľahnúť, že je spravodlivý a nakoniec žiadne zlo nenechá nepotrestané.

„Hospodin skúma spravodlivého i bezbožného. Z duše nenávidí toho, kto má záľubu v násilí.“4
„Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc.“5
„On bude spravodlivo súdiť svet, národy rozsúdi podľa práva.“6
„Ale on im povedal: Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, je ohavnosťou pred Bohom.“7

„Videl som veľký biely trón i toho, ktorý na ňom sedel. Spred neho utiekla zem i nebo a už nebolo pre ne miesta. Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom. A otvorili sa knihy. Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. A mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa ich skutkov. Aj more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom. Aj smrť a podsvetie vydali mŕtvych, ktorí boli v nich. A každý bol súdený podľa svojich skutkov.“8

Súvisiace videá a dokumenty