Prečo existuje toľko cirkví?

Prečo existuje toľko kresťanských cirkví?

„Drak v hneve voči žene rozpútal vojnu proti ostatnému jej potomstvu, proti tým, ktorí zachovávajú Božie prikázania a držia sa svedectva Ježišovho.“ (Zjavenie 12,17)

Prečo existuje toľko kresťanských cirkví? Aký je medzi nimi rozdiel? Na čom zakladajú svoje učenia? Držia sa Biblie a jej právd? Slúžia všetky tomu istému Bohu? Dá sa zabezpečiť spasenie vďaka príslušnosti k cirkvi? Je vôbec dôležité patriť k cirkvi? A ako je možné spoznať, ktorá z nich je tá pravá?

Kresťanské cirkvi – prečo ich je toľko? Je to spôsobené rivalitou náboženských vodcov? Túžbou po moci? Prečo sa kresťania rozdelili na katolíkov, evanjelikov, baptistov, svedkov Jehovových, pravoslávnych, adventistov, starokatolíkov, českých bratov, metodistov a mnohých ďalších? Nenapísal azda apoštol Pavol v Liste Efezským 4,4-6:

„Jedno telo a jeden Duch, k jednej nádeji ste boli povolaní; jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých…“?

Nevolá snáď Ježiš Kristus svojich nasledovníkov k jednote? Prečo potom to rozdelenie? A ktorú z mnohých kresťanských cirkví by som si mal vybrať? V čom sa ich učenia líšia? Má dnes Boh ešte svoj verný ľud?

Podobné otázky si kladie mnoho ľudí, ktorí sa stretli s kresťanstvom. Mnohí nechápu, prečo existuje také množstvo rôznych denominácií, keď sa všetky hlásia k tomu istému Bohu a k Ježišovi Kristovi. Mnohí sa v týchto spoločenstvách a ich učeniach len ťažko orientujú. Prečo ich teda existuje toľko?

Rozpoznanie náboženskej pravdy: Ako sa vyhnúť výmyslom a omylom vo viere

Ľudia často považujú výmysly, ktoré sa opakujú alebo trvajú dlhý čas, za pravdu. Uveďme si príklad. Približne 350 rokov pred naším letopočtom určil grécky filozof Aristoteles, že pavúk má šesť nôh. Ďalších šesť storočí tomu všetci verili. Bola to jasná „vedecká pravda“, že pavúk má šesť nôh. Nikto sa neobťažoval ich skutočne spočítať. Veď kto by si dovolil spochybniť veľkého Aristotela?

Až vynikajúci biológ a prírodovedec Lamarck časom objavil novú skutočnosť. Nespoliehal sa slepo na stáročia tradovanú „pravdu“, ale nohy pavúka spočítal. A hádajte, koľko ich napočítal – presne osem! Výmysel, ktorému ľudia verili celé stáročia, padol. A to len preto, že si Lamarck dal tú námahu a overil si skutočnosť. Podobne aj slobodne zmýšľajúci Poliak Kopernik sa postavil proti „pravde“, ktorej verili „vedci“ jeho doby. Vyhlásil, že „Slnko, nie Zem, je stredom slnečnej sústavy“. Cirkevní hodnostári namietali:

„Tak to nemôže byť! Nemôžeš meniť Božie nebesá!“

Kopernik však nemenil nebesa, iba odhaľoval pravdu a vyvracal výmysly. Ľudia v celej histórii verili polopravdám, klamstvám aj čistým nezmyslom. Ak ide o prijímanie „vedeckých“ výmyslov, väčšinou to pre človeka nemá osudové dôsledky. Ale prijatie náboženských výmyslov má následky, ktoré v istom zmysle rozhodujú o živote a smrti. Inými slovami, v oblasti viery má schopnosť rozlišovať medzi pravdou a lžou zásadný význam pre večnosť.

Ako však spoznáme, ktoré náboženské učenie je ľudský výmysel a ktoré je Božou pravdou? Ako rozoznáme pravdu od náboženských predstáv? Čo je našou skutočnou autoritou? Pre veriaceho človeka by mala byť odpoveď jasná. Konečnou autoritou je Boh. A Biblia je Jeho písané slovo. Obsahuje nemenné, večné pravdy. Ak študujeme Božie slovo, odhalíme náboženské výmysly, ktorým ľudia verili celé stáročia. Potom je už len na nás, či prijmeme pravdu, alebo zostaneme v blude.

Je možné, že aj niektoré cirkvi dnes zastávajú nebiblické učenia? A odkiaľ sa tieto bludy do kresťanstva vlastne dostali?

Pozvoľný úpadok církvi

Ranokresťanská cirkev neprežívala jednoduché časy. Kristovi nasledovníci boli kruto prenasledovaní rímskymi cisármi, bol im zabavovaný majetok, boli vyháňaní z domovov, bičovaní, väznení a mnohí spečatili svoju vieru vlastnou krvou. Umierali urodzení aj otroci, bohatí aj chudobní, vzdelaní aj jednoduchí. Mnohí z nich boli v amfiteátroch predhodení divej zveri, upálení zaživa alebo ukrižovaní. Ich mučenícka smrť sa často stala hlavným bodom verejných slávností.

Prví kresťania boli prenasledovaní ako lovná zver a nútení skrývať sa na nehostinných miestach. No aj v najkrutejších časoch si Kristovi nasledovníci zachovali čistú vieru. Držali sa Ježišových slov a zasľúbení. Z plameňov šľahajúcich k nebu stúpali oslavné piesne.

Satan sa márne pokúšal zničiť Kristovu cirkev násilím. Prenasledovanie prinieslo väznenie a smrť nespočetným zástupom kresťanov, ale na ich miesto okamžite prichádzali ďalší. Násilie neprinieslo koniec kresťanstva – naopak, podporilo jeho rozmach. Preto sa Satan rozhodol zmeniť taktiku: bude bojovať zvnútra tým, že svoj prapor vztyčí uprostred cirkvi. Ak by sa mu podarilo oklamať Kristových nasledovníkov a viesť ich k odpadnutiu od Božích právd, stratili by svoju silou, odhodlanosť aj vytrvalosť a stali by sa ľahkou korisťou.

Padlý cherub sa teda snažil získať klamstvom to, čo sa mu nepodarilo násilím. Prenasledovanie sa skončilo a na jeho miesto nastúpila oveľa účinnejšia Satanova zbraň – majstrovsky namiešaná zmes pravdy a lži. Pohania boli vedení k tomu, aby čiastočne prijali kresťanskú vieru, zatiaľ čo odmietali jej základné pravdy. Navrhovali ústupky a žiadali ich aj od kresťanov.

Väčšina kresťanov napokon pristúpila na kompromis a poľavila vo svojich zásadách. Tak došlo k spojeniu kresťanstva s pohanstvom. Uctievači modiel tvrdili, že prijali kresťanskú vieru a spojili sa s cirkvou, no v skutočnosti naďalej túžili po modlárskom uctievaní. Jednoducho vymenili objekty svojho uctievania za obrazy Pána Ježiša, Márie alebo svätých. Takýmto spôsobom preniklo modlárstvo do cirkvi.

Falošné učenia, prejavy poverčivosti a pohanské obrady sa stali súčasťou kresťanskej viery a bohoslužby. Spojením Kristových nasledovníkov s uctievačmi modiel sa kresťanstvo skazilo a cirkev stratila svoju čistotu aj silu. Nie všetci kresťania však tomuto klamu podľahli. Mnohí aj naďalej dôverovali Bohu a Jeho slovu a nepodľahli odpadnutiu od pravdy. V každej dobe mal Boh svojich verných, ktorí sa držali pravdy zjavenej v Písme.

Spojenie cirkvi so štátom

Keď 28. októbra 312 n. l. vyšlo slnko, Konštantín a jeho armáda prekročili Mulvijský most cez rieku Tiber a porazili vojská Maxencia. Západ pripadol Konštantínovi. Stal sa z neho „Pontifex Maximus“, čo bol pohanský titul pre hlavu Rímskej ríše. Konštantín veril, že toto víťazstvo dosiahol v mene Ježiša Krista. Krátko na to, v roku 313, vydal Milánsky edikt, ktorým vyhlásil, že doposiaľ prenasledovaná a ničená kresťanská sekta získava úplný pokoj a výsady ríše. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom Ríma.

Na prvý pohľad sa zdá, že to bola pre Boží ľud radostná udalosť. Keď sa však pozrieme späť cez sedemnásť storočí dejín, uvedomíme si, že v skutočnosti išlo o novú taktiku nepriateľa. Vždy, keď sa moc cirkvi a štátu spojí dohromady, toto spojenie sa končí tragickým kompromisom a krvavými následkami. William L. Gilde v časopise Katolícky svet napísal:

„Cirkev prijala pohanskú filozofiu a urobila z nej ochranu viery proti pohanstvu. Vzala pohanský rímsky Panteón, chrám všetkých bohov, a zasvätila ho všetkým mučeníkom. A tak je to dodnes. Vzala pohanskú nedeľu a urobila z nej kresťanskú nedeľu. Vzala pohanské sviatky Veľkej noci (Ištar) a spravila z nich sviatok, ktorý oslavujeme dodnes.“

V tomto článku sa nechcem príliš rozpisovať o pápežstve, ktoré zohralo kľúčovú úlohu v odpadnutí cirkvi. Určite sa k tejto téme ešte vrátime. Každý, kto bude s otvorenou mysľou porovnávať falošné pápežské učenia s Bibliou, musí odhaliť pravdu. Každý, kto nahliadne do histórie a uvidí, ako Vatikán po stáročia prenasledoval verný Boží ľud, musí spoznať, akom pánovi táto mocnosť slúži.

Snaha o reformáciu cirkvi

V desaťročiach a storočiach, ktoré nasledovali po prvom kresťanskom cisárovi, neustále pribúdalo ľudí, ktorí volali po reforme a pravde. Títo ľudia boli systematicky umlčiavaní a vyhladzovaní. Prenasledovanie, ktoré kedysi cirkev zažívala, sa stalo jej nástrojom na umlčanie hlasov, ktoré poukazovali na jej odpadnutie. Preto sa obdobie stredoveku často nazýva dobou temna.

Ako ste možno čítali v článku o malom rohu z Daniela 7. kapitoly alebo v knihe Zjavenie, biblické proroctvá hovoria o 1260 rokoch pápežskej nadvlády, počas ktorých bude svetlo Písma takmer úplne zatienené. V stredoveku sa Biblia dostala na zoznam zakázaných kníh a stala sa výhradným vlastníctvom cirkevnej hierarchie. Bola prikovaná k stenám knižníc a veľmi zriedkavo ju čítali, dokonca aj duchovní. Obyvatelia boli udržiavaní v nevedomosti a v zajatí povier. Neznalosť Biblie tak prispela k rozmachu pápežstva, ktoré na stáročia zabrzdilo rozvoj európskej civilizácie.

Aj v časoch najväčšieho temna sa však našli skupiny kresťanov, ktorí poznali Písmo, držali sa jeho pravdy a v opisoch šírili Božie slovo medzi ľuďmi. K týmto skupinám patrili najmä Valdenčania a Albigénci. Ich viera, ktorú po stáročia uchovávali a šírili, sa podstatne líšila od falošných náuk Ríma. Ich učenie vychádzalo z Biblie a zo skutočnej kresťanskej viery.

Títo chudobní roľníci, žijúci v ústraní a odlúčení od sveta, neobjavili pravdu zápasom s bludmi odpadnutej cirkvi. Ich viera bola dedičstvom po predkoch. Samotná existencia ľudí, ktorí si uchovali vieru prvotnej cirkvi, neprestajne svedčila o odpadlíctve Ríma a vyvolávala rozhorčenú nenávisť a prenasledovanie.

Keby Rím dovolil, aby svetlo pravdy nerušene svietilo, hrozilo by, že ľudia by sa obrátili priamo k Bohu, čo by mohlo podkopať moc pápežstva. Tak sa začalo strašné križiacke ťaženie proti týmto Božím deťom, ktoré našli útočisko v horách. Keď Rím rozhodol, že nenávidenú sektu Valdenčanov treba vyhladiť, pápež vydal bulu, ktorá ich označila za kacírov a vyniesla nad nimi rozsudok smrti:

„Táto zhubná a ohavná sekta škodcov má byť rozdrvená ako hniezdo jedovatých hadov, ak sa odmietnu podriadiť.“ (Wylie, sv. 16, kap. 1)

Prenasledovanie tohto ľudu, ktoré trvalo celé stáročia, znášali títo bohabojní ľudia s trpezlivosťou a neochvejnosťou, ktorá oslavovala ich Vykupiteľa. Napriek križiackym výpravám a neludskému prenasledovaniu neprestávali šíriť vzácnu pravdu a vysielali svojich misionárov. Tak Valdenčania niesli svedectvo o Bohu už stáročia pred narodením Luthera.

Rozptýlení do mnohých krajín zasievali semeno reformácie, ktoré vyrástlo v čase Viklefa, rozrástlo sa za Luthera a bude hlásané až do konca sveta tými, ktorí sú, rovnako ako oni, ochotní trpieť pre slovo Božie a svedectvo Ježišovo (Zj 1,9).

Reformácia prepuká, cirkvi vznikajú

Kľúčom k reformácii (náprave) cirkvi bola vždy Biblia, kniha, ktorá prináša Božie zjavenie svetu. Prvým reformátorom sa už v 14. storočí stal Ján Viklef. Jeho rozhodný nesúhlas s Rímom sa nikdy nepodarilo úplne umlčať. Po Viklefovi prišli ďalší, medzi nimi napríklad Ján Hus. Aj on verejne odsudzoval skazenosť cirkvi a všeobecný úpadok. Nechcel založiť novú cirkev, iba volal po náprave. Aj on, rovnako ako všetci ostatní reformátori, sa stal terčom pápežských útokov. Všetci vieme, že svoju vernosť Bohu nakoniec zaplatil životom na hranici.

Jedným z najvýznamnejších reformátorov sa stal mladý mních Martin Luther, ktorý 31. októbra 1517 pribil na dvere kostola svojich 95 téz, v ktorých kritizoval nebiblické tradície cirkvi. Ani jeho zámerom nebolo vytvoriť novú cirkev. Svoju cirkev miloval a venoval jej celý svoj život. Keď však jeho srdce oslobodilo evanjelium, ktoré objavil v Biblii pripútanej reťazou ku kláštornej stene, nemohol sa zdržať a začal zvestovať dobrú správu o milosti a pokoji skrze vieru v spasenie cez Ježiša Krista. Objavil úžasnú pravdu – Božie priateľstvo si nemusíme zaslúžiť. Boh nám ho ponúka s otvorenou náručou.

Tisíce ľudí túžilo po svetle biblických právd a po Bohu, a tak začali nasledovať učenie tohto nemeckého profesora a kazateľa. Ale čo sa stalo, keď Luther zomrel? Jeho nasledovníci postavili ohradu a povedali, že to, čo bolo dobré pre Luthera, bude dobré aj pre nich. Vznikla tak luteránska cirkev. Nepokračovala ďalej v reformácii, ktorú Martin Luther začal. Zostala stáť na mieste.

Po nejakom čase vystúpil mladý muž, 26-ročný Ján Kalvín. Aj on miloval svoju cirkev a nemal v úmysle zakladať novú. Dozvedel sa o Martinovi Lutherovi a jeho učení. Keď v Ženeve študoval Písmo, našiel ešte viac biblických právd než Luther a spísal ich do knihy „Inštitúcia kresťanského náboženstva“. Odkryl dlho zabudnuté pravdy Božieho slova, ktoré boli zahalené vrstvou prachu doby temna a stredoveku.

Aj Kalvín zomrel, a jeho nasledovníci postavili múr okolo jeho učenia. „Budeme sa držať Kalvína,“ hovorili. Tak sa z nich stali kalvinisti a vytvorili reformovanú (presbyteriánsku) cirkev. Neboli však ochotní ísť ďalej, než šiel Kalvín.

Reformačné hnutie a vznik nových cirkví

Mojím cieľom v tomto článku nie je podrobne opisovať dejiny reformácie, ale verím, že chápete smer, ktorým sa uberáme. Prichádzali ďalší reformátori a objavovali nové pravdy. Ich nasledovníci sa však zvyčajne zastavili na poznaní svojho učiteľa a odmietli ísť ďalej. S určitou nadsádzkou môžeme povedať, že každý objavený kúsok pravdy viedol k založeniu novej kresťanskej cirkvi.

Kongregacionalisti sa odtrhli od kalvinistov, baptisti vznikli z jedného krídla anglických kongregacionalistov, keď oživili pravdu o krste ponorením. John Smyth opustil anglikánsku cirkev a začal cesty pútnikov do Nového sveta, kde túžili žiť v náboženskej slobode. John Wesley sa od moravských bratov dozvedel o duchovnom raste a zrelosti v Kristovi a stal sa kazateľom metodistickej cirkvi.

Stručne povedané, reformovaným cirkvám chýbal postoj, ktorý zastávali puritáni, nútení odlúčiť sa od anglikánskej cirkvi a utiecť do Nového sveta. Zaväzovali sa slávnostným sľubom, že budú ako slobodný Boží ľud „spoločne kráčať po všetkých Božích cestách, ktoré poznajú alebo ešte len spoznajú“ (J. Brown, Otcovia pútnici, s. 74). Týmto vyjadrili pravého ducha reformácie, hlavnú zásadu protestantizmu.

Puritánsky kazateľ John Robinson vo svojom rozlúčkovom prejave vystěhovalcom povedal:

„Nenachádzam slová, ktorými by som dostatočne vyjadril svoje poľutovanie nad stavom reformovaných cirkví, ktoré vo svojom náboženskom vývoji dospeli len na určitý stupeň a ďalej už nepostupujú, než kam dospeli reformátori. Luteráni sa nemôžu pohnúť ďalej než Luther… a kalvinisti, ako viete, ustrnuli tam, kde ich doviedol veľký Boží muž, ktorý však nepoznal všetko. To je bieda, nad ktorou treba nariekať, lebo reformátori vo svojej dobe horeli a šírili svetlo, ale nepoznali celú Božiu pravdu. Keby žili dnes, prijali by ďalšie poznanie práve tak ochotne, ako prijali to prvé.“ (D. Neal, Dejiny puritánov, diel 1, s. 269)

A ďalej varoval:

„Pamätajte na svoj cirkevný sľub, ktorým ste sa zaviazali, že budete kráčať po všetkých Pánových cestách, ktoré poznáte alebo ešte spoznáte. Pamätajte na svoju zmluvu s Bohom aj medzi sebou navzájom, že prijmete každé svetlo a každú pravdu, ktorá vyjde z Božieho písaného slova. Ale každú pravdu, skôr než ju prijmete, porovnajte a pomerajte s ostatnými pravdami Písma. Veď nie je možné, aby kresťanský svet vyšiel tak rýchlo z hustej protikresťanskej temnoty a naraz dospel k úplnej dokonalosti poznania.“ (Martyn, diel 5, s. 70-71)

Žiaľ, aj medzi puritánmi sa ich veľké ideály časom rozplynuli. Ale to je už iný príbeh.

Samozrejme, že do tohto procesu obnovy neustále zasahoval Vatikán so svojimi mocenskými ambíciami. Na reformáciu odpovedal protireformáciou, bojoval proti „kacírom“, ktorí sa držali Božieho slova, a snažil sa priviesť „zblúdené deti“ späť do lona „matky cirkvi“. Netreba zvlášť zdôrazňovať, koľko nevinných životov bolo pri tom vyliatych…

Veľké sklamanie

Na začiatku 19. storočia objavil americký farmár William Miller (baptista) úžasné biblické proroctvá o dobe konca a druhom príchode Ježiša Krista. Pri štúdiu Daniela 8,14 dospel k názoru, že Kristus sa čoskoro vráti na Zem. Tieto proroctvá študoval 13 rokov, bez toho, aby sa s niekým o svojich poznatkoch podelil. Až po priamej Božej výzve začal kázať dôležité posolstvo: Ježiš Kristus sa čoskoro vráti!

Vzniklo veľké medzidenominačné adventné hnutie (advent = príchod Ježiša Krista), ktoré nakoniec prijalo názor, že dátum Kristovho návratu bude 22. októbra 1844. Ľudia skúmali biblické proroctvá ako nikdy predtým a tisíce sa k tomuto hnutiu pridávali. Je jasné, aké veľké bolo ich sklamanie, keď sa 22. októbra 1844 nestalo vôbec nič. Ježiš neprišiel…

Po tomto veľkom sklamaní mnohí adventné hnutie opustili. Zostala však malá skupina baptistov, metodistov, luteránov, presbyteriánov, kongregacionalistov a ďalších, ktorí sa spojili a opätovne začali skúmať Písmo. Vedeli, že urobili chybu vo výklade, ale kde?. Dôkladným štúdiom Božieho slova pochopili, že dátum bol správny, ale pomýlili sa v určení udalosti, ktorá sa mala stať. Rok 1844 nebol rokom druhého príchodu Ježiša Krista na Zem, ale začiatkom iného zásadného diania – nebeského „Dňa zmierenia“, teda začiatkom predadventného súdu.

Títo študenti Biblie pochádzali z rôznych cirkví a priniesli so sebou bohatstvo právd objavených reformátormi. Preto aj v ich spoločenstvách horel reformačný oheň. Poctivým štúdiom Písma objavovali nové pravdy a prijímali ich do svojich životov. Samozrejme, nebolo to jednoduché a nedosiahli to cez noc. Ale počas rokov, pod vplyvom reformácie, ktorá začala o tri storočia skôr, táto skupina veriacich, ktorí študovali Božie slovo, znovu objavila biblickú pravdu o súde poslednej doby, ktorý podľa proroctva začal v roku 1844.

Znovu objavili aj biblickú pravdu, ktorá bola počas temného stredoveku skrytá, zahalená a zabudnutá – pravdu o siedmom dni – sobote. Objavili pravdu o Ježišovom diele v nebeskej svätyni. Veľká reformácia sa teda neskončila Martinom Lutherom, Jánom Kalvínom ani Johnom Wesleym, ale pokračovala prostredníctvom tohto medzidenominačného hnutia, ktoré sa neskôr začalo nazývať Cirkev adventistov siedmeho dňa.

Ako spoznať tú pravú cirkev?

To je veľmi dôležitá otázka. V dnešnej dobe existuje nespočetné množstvo možností pre človeka, ktorý hľadá pravdu. Existuje množstvo skupín, cirkví i siekt, ktoré sa vydávajú za stúpencov skutočnej pravdy. Našťastie máme k dispozícii určité indície, ktoré nám môžu pri hľadaní pomôcť. Boh nás nenecháva napospas každému učeniu, ale dáva nám kľúče, ako spoznať Jeho pravý ľud.

Než sa pustíme do skúmania týchto kľúčov, chcem vás upozorniť na dve dôležité skutočnosti:

• Ak hľadáte dokonalú cirkev plnú bezchybných mužov a žien, pravdepodobne neuspete. Cirkev tvoria ľudia – hriešni ľudia. Napriek tomu je spoločenstvo s veriacimi (aj nedokonalými) dôležité.
• Členstvo v cirkvi vám nezaručí spasenie. Spasenie je záležitosťou osobného rozhodnutia prijať Ježiša Krista a dovoliť Mu, aby sa stal Pánom vášho srdca. Biblia hovorí, že Boží ľud vyjde zo všetkých cirkví. Dôležitý je osobný vzťah s Kristom, ochota žiť podľa poznaných právd a ochota zachovávať Božie prikázania.

Ako by teda mala vyzerať pravá cirkev? Boh nám poskytol dve veľmi jednoduché a jasné vodítka, ktoré nás môžu v našom hľadaní pravdy viesť. Prvá rada je zapísaná u proroka Izaiáša 8,20:

„K zákonu a svedectvu! Ak nehovoria podľa tohto slova, niet pre nich ranného svetla.“

Existuje neomylná metóda, pomocou ktorej môže každý zistiť, ktorá cirkev je pravou Božou cirkvou. Pevným štandardom pre posúdenie všetkých učení, doktrín, náboženstiev a cirkví je Biblia. Pri hľadaní pravej Božej cirkvi musíme každý kult, sektu či cirkev porovnávať s Božím slovom. Ak učí niečo v rozpore s Bibliou, prorok Izaiáš hovorí, že im „nevzíde ranné svetlo“.

Áno, môžu mať časť svetla, ale čo je dobré na svetle zmiešanom s temnotou? Čo je dobré na pravde zmiešanej s lžou? Keby vám lekárnik dal fľaštičku s liekmi a povedal, že obsahuje veľa správnych piluliek, ale aj niektoré, ktoré by vám ublížili, prijali by ste ju? Samozrejme, že nie! Vrátili by ste ju a žiadali iba čisté a bezpečné lieky. Selský rozum, ktorý nám Boh dal, hovorí: Nespokojte sa s polopravdami. Hľadajte, kým nenájdete úplnú pravdu. To nás vedie k druhému jasnému a neomylnému merítku, ktoré ukazuje na pravú Božiu cirkev. Nájdeme ho v knihe Zjavenie, ktorú Boh dal najmä pre posledné časy:

„Drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať proti ostatnému jej potomstvu, proti tým, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježiša Krista.“ (Zjavenie 12,17)

Drak je identifikovaný v Zjavení 12,9 ako „ten dávny had, nazývaný diabol a satan“. Žena, na ktorú sa drak hnevá, je symbolom cirkvi (pozri napríklad 2. Korinťanom 11,2, kde Pavol prirovnáva cirkev k neveste Kristovej). Máme tu teda satana (draka), ktorý bojuje proti cirkvi, snaží sa zničiť spoločenstvo veriacich, ktorí zostávajú verní Kristovmu učeniu (ostatné potomstvo).

V Zjavení 12,17 Boh dáva rozpoznávacie znaky, ktoré budú charakterizovať pravý Boží ľud poslednej doby. Aké sú tieto znaky? Budú zachovávať Božie prikázania a budú sa držať svedectva Ježišovho. Aby nikto nemohol nesprávne vykladať, čo mal Boh na mysli, je to znovu zopakované v Zjavení 14,12:

„Tu sa ukáže vytrvalosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru Ježišovu.“

Ako teda môžeme spoznať, kto patrí k Božiemu ľudu na konci času? Podľa Biblie to sú tí, ktorí zachovávajú Božie prikázania a verne nasledujú Ježiša. A aké sú Božie prikázania? Sú to Jeho dokonalé zákony, obsiahnuté v Desatore. Koľko z týchto desiatich prikázaní má pravý Boží ľud zachovávať? Samozrejme, že všetky.

„Kto by totiž zachoval celý zákon, ale previnil by sa v jednom, previnil by sa proti všetkým.“ (Jakub 2,10)

To zahŕňa aj druhé prikázanie o neklaní sa obrazom a sochám, ako aj štvrté prikázanie, ktoré hovorí:

„Pamätaj na sobotný deň, aby si ho svätil.“ (Exodus 20,8 – Nová Biblia kralická)

Čím ešte sa bude Boží ľud poslednej doby vyznačovať? Bude sa držať Ježišovho svedectva a bude verný Ježišovi – bude mať živú vieru v Neho. Pravá cirkev na konci času nebude len zachovávať všetky Božie prikázania, ale bude aj svedčiť o celej pravde, ktorú Ježiš Kristus učil. Bez ohľadu na to, či je táto pravda populárna alebo nepopulárna.

• Bude to ľud, ktorý verí, že Ježiš sa podieľal na stvorení neba a zeme a že bez Neho by nič nebolo. A bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí, že iba Ježiš je Pánom spasenia, že zomrel za hriechy sveta a vstal z mŕtvych, aby bol živým Pánom. A bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí v krst ponorením, tak ako bol Ježiš pokrstený počas svojho pozemského života. A bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí Ježišovmu svedectvu, že On je Pánom soboty, a bude sa snažiť byť Mu verný aj v zachovávaní sobotného dňa. A bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí tomu, čo Ježiš učil o smrti – že smrť je spánok, v ktorom človek čaká na vzkriesenie pri druhom príchode Krista. A bude o tom svedčiť.

Pretože sa bude držať Ježišovho svedectva, bude to ľud, ktorý bude šíriť nádej, že Kristus čoskoro príde, aby ukončil biedu a beznádej ľudstva. Je dnes na Zemi také spoločenstvo, ktoré je verné len Ježišovi Kristovi, jeho Písmu a zachováva všetkých desať Božích prikázaní? Verím, že áno. Kniha Zjavenie toto spoločenstvo neoznačuje ako denomináciu alebo názov cirkvi, ale jednoducho ho opisuje ako „ostatné potomstvo ženy“ – ľudí verných Bohu a Jeho Slovu.

Samozrejme, netvrdím, že ľudia, ktorí nepoznajú biblické pravdy o krste, sobote alebo o čomkoľvek inom, nemajú šancu na spasenie. Súd patrí Bohu a môžeme si byť istí, že bude súdiť spravodlivo. Náš Stvoriteľ vidí do našich sŕdc, pozná naše myšlienky a postoje a bude nás súdiť na základe poznania, ktoré máme. Neviem, kto bude a kto nebude spasený, nie som Boh. Som však presvedčený, že pravý Boží ľud sa bude držať poznaných biblických právd – bude sa riadiť učením Písma a nie učením ľudí.

Jednoducho povedané – pravý Boží ľud by mal zaujať postoje, ku ktorým vyzýval puritánsky kazateľ John Robinson:

• odhodlanie chodiť po všetkých cestách Pána, ktoré pozná alebo v budúcnosti spozná,
• odhodlanie prijať každé svetlo a každú pravdu, ktorá vysvitne z písaného Božieho slova,
• porovnávať a skúmať nové učenia v svetle ostatných pravd Písma, než ich prijme.

Majster Jan Hus napísal:

„Od začiatku svojho štúdia som si urobil zásadu, že kedykoľvek spoznám správnejší názor, hneď opustím svoj menej správny a pokorne a radostne prijmem názor lepšie odôvodnený. To, čo vieme, je len nepatrný zlomok toho, čo nevieme.“

Ak hľadáte pravú cirkev, porovnávajte jej učenie s Bibliou. Nedržte sa poloprávd, hľadajte pravdu.