Prečo existuje toľko cirkví?

Prečo existuje toľko kresťanských cirkví? Aký je medzi nimi rozdiel? Na čom zakladajú svoje učenia? Držia sa Biblie a jej právd? Slúžia všetky tomu istému Bohu? Dá sa zabezpečiť spasenie prostredníctvom príslušnosti k cirkvi? Je vôbec dôležité patriť k cirkvi? A ako je možné rozpoznať, ktorá z nich je tá pravá? Kresťanské cirkvi – prečo ich je toľko? Je to dôsledok rivality náboženských vodcov? Túžby po moci?

Prečo sa kresťania rozdelili na katolíkov, evanjelikov, baptistov, svedkov Jehovových, pravoslávnych, adventistov, starokatolíkov, českých bratov, metodistov a mnohých ďalších? Nenapísal azda apoštol Pavol v Liste Efezským:

„Jedno telo a jeden Duch, k jednej nádeji ste boli povolaní; jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých…“ Efezským 4:4–6

Nevolá Ježiš Kristus svojich nasledovníkov k jednote? Prečo potom to rozdelenie? A ktorú z mnohých kresťanských cirkví by si mal človek vybrať? V čom sa ich učenia líšia? Má dnes Boh ešte svoj verný ľud?

Podobné otázky si kladie mnoho ľudí, ktorí sa stretli s kresťanstvom. Mnohí nechápu, prečo existuje také množstvo rôznych denominácií, keď sa všetky hlásia k tomu istému Bohu a k Ježišovi Kristovi. V týchto spoločenstvách a ich učeniach sa často len ťažko orientujú. Prečo ich teda existuje toľko?

Ľudia často považujú výmysly, ktoré sa opakujú alebo pretrvávajú dlhý čas, za pravdu. Uveďme si jednoduchý príklad. Približne 350 rokov pred naším letopočtom určil grécky filozof Aristoteles, že pavúk má šesť nôh. Nasledujúcich šesť storočí tomu ľudia verili. Bola to uznávaná „vedecká pravda“. Nikto sa neobťažoval pavúkovi nohy skutočne spočítať. Veď kto by si dovolil spochybniť veľkého Aristotela?

Až neskôr biológ a prírodovedec Lamarck objavil novú skutočnosť. Nespoliehal sa slepo na tradovanú „pravdu“, ale nohy pavúka spočítal. A výsledok? Presne osem. Výmysel, ktorému ľudia verili celé stáročia, padol – len preto, že niekto overil realitu. Podobne aj Kopernik sa postavil proti „pravde“ svojej doby a vyhlásil, že „Slnko, nie Zem, je stredom slnečnej sústavy“. Cirkevní hodnostári však namietali…

„Tak to nemôže byť! Nemôžeš meniť Božie nebesá!“

Kopernik však nemenil nebesá, iba odhaľoval pravdu a vyvracal výmysly. Ľudia počas celej histórie verili polopravdám, klamstvám aj čistým nezmyslom. Ak ide o prijímanie takzvaných „vedeckých“ výmyslov, väčšinou to nemá pre človeka osudové dôsledky. No prijatie náboženských výmyslov má následky, ktoré v konečnom dôsledku rozhodujú o živote a smrti. Inými slovami, v oblasti viery má schopnosť rozlišovať medzi pravdou a lžou zásadný význam pre večnosť.

Ako však spoznáme, ktoré náboženské učenie je ľudský výmysel a ktoré je Božou pravdou? Ako rozoznáme pravdu od náboženských predstáv? Čo je našou skutočnou autoritou? Pre veriaceho človeka by mala byť odpoveď jasná. Konečnou autoritou je Boh a Biblia je Jeho písané slovo. Obsahuje nemenné a večné pravdy.

Ak študujeme Božie slovo, odhalíme náboženské výmysly, ktorým ľudia verili celé stáročia. Potom je už len na nás, či prijmeme pravdu, alebo zostaneme v blude.

Je možné, že aj niektoré cirkvi dnes zastávajú nebiblické učenia? A odkiaľ sa tieto bludy do kresťanstva vlastne dostali?

Ranokresťanská cirkev neprežívala jednoduché časy. Kristovi nasledovníci boli kruto prenasledovaní rímskymi cisármi, bol im zabavovaný majetok, boli vyháňaní z domovov, bičovaní, väznení a mnohí spečatili svoju vieru vlastnou krvou. Umierali urodzení aj otroci, bohatí aj chudobní, vzdelaní aj jednoduchí. Mnohí boli v amfiteátroch predhodení divej zveri, upálení zaživa alebo ukrižovaní. Ich mučenícka smrť sa často stávala hlavným bodom verejných slávností.

Prví kresťania boli prenasledovaní ako lovná zver a nútení skrývať sa na nehostinných miestach. No aj v tých najkrutejších časoch si Kristovi nasledovníci zachovali čistú vieru. Držali sa Ježišových slov a zasľúbení. Z plameňov šľahajúcich k nebu stúpali oslavné piesne.

Satan sa márne pokúšal zničiť Kristovu cirkev násilím. Pronasledovanie prinieslo väznenie a smrť nespočetným zástupom kresťanov, no na ich miesto okamžite prichádzali ďalší. Násilie neprinieslo koniec kresťanstva, práve naopak – urýchlilo jeho rozmach. Preto sa Satan rozhodol zmeniť taktiku a bojovať zvnútra. Svoj prapor vztyčil uprostred cirkvi. Ak by sa mu podarilo oklamať Kristových nasledovníkov a viesť ich k odpadnutiu od Božích právd, stratili by silou, odhodlanosť aj vytrvalosť a stali by sa ľahkou korisťou.

Padlý cherub sa snažil získať klamstvom to, čo sa mu nepodarilo násilím. Prenasledovanie sa skončilo a na jeho miesto nastúpila oveľa účinnejšia Satanova zbraň – majstrovsky namiešaná zmes pravdy a lži. Pohania boli vedení k tomu, aby čiastočne prijali kresťanskú vieru, no zároveň odmietali jej základné pravdy. Navrhovali ústupky a vyžadovali ich aj od kresťanov.

Väčšina kresťanov napokon pristúpila na kompromis a poľavila vo svojich zásadách. Tak došlo k spojeniu kresťanstva s pohanstvom.

Uctievači modiel tvrdili, že prijali kresťanskú vieru a spojili sa s cirkvou, no v skutočnosti naďalej túžili po modlárskom uctievaní. Jednoducho vymenili pôvodné objekty uctievania za obrazy Pána Ježiša, Márie a svätých. Týmto spôsobom preniklo modlárstvo do cirkvi. Falošné učenia, prejavy poverčivosti a pohanské obrady sa stali súčasťou kresťanskej viery a bohoslužby.

Spojením Kristových nasledovníkov s uctievačmi modiel sa kresťanstvo skazilo a cirkev stratila svoju čistotu aj duchovnú silu. Nie všetci však tomuto klamu podľahli. V každej dobe mal Boh svojich verných, ktorí dôverovali Jeho slovu a držali sa pravdy zjavenej v Písme.

Keď 28. októbra 312 n. l. vyšlo slnko, Konštantín a jeho armáda prekročili Mulvijský most cez rieku Tiber a porazili vojská Maxencia. Západ pripadol Konštantínovi, ktorý prijal titul „Pontifex Maximus“ – pohanský titul hlavy Rímskej ríše. Konštantín veril, že toto víťazstvo dosiahol v mene Ježiša Krista. Krátko nato, v roku 313, vydal Milánsky edikt, ktorým zabezpečil, že dovtedy prenasledovaná kresťanská sekta získala úplný pokoj a výsady ríše. Kresťanstvo sa tak stalo štátnym náboženstvom Ríma.

Na prvý pohľad sa to mohlo javiť ako radostná udalosť pre Boží ľud. Keď sa však pozrieme späť cez sedemnásť storočí dejín, ukazuje sa, že išlo o novú taktiku nepriateľa. Vždy, keď sa moc cirkvi a štátu spojí, výsledkom je tragický kompromis a často aj krvavé následky. William L. Gilde v časopise Katolícky svet napísal:

„Cirkev prijala pohanskú filozofiu a urobila z nej ochranu viery proti pohanstvu. Vzala pohanský rímsky Panteón, chrám všetkých bohov, a zasvätila ho všetkým mučeníkom. Vzala pohanskú nedeľu a urobila z nej kresťanskú nedeľu. Vzala pohanské sviatky Veľkej noci (Ištar) a spravila z nich sviatok, ktorý oslavujeme dodnes.“ William L. Gilde, Katolícky svet

V tomto texte sa zatiaľ podrobne nezaoberám pápežstvom, ktoré zohralo kľúčovú úlohu v odpadnutí cirkvi. K tejto téme sa ešte vrátime. Každý, kto s otvorenou mysľou porovná pápežské učenia s Bibliou, musí odhaliť pravdu. A každý, kto nahliadne do histórie a uvidí, ako Vatikán po stáročia prenasledoval verný Boží ľud, nevyhnutne spozná, akom pánovi táto mocnosť slúži.

V desaťročiach a storočiach, ktoré nasledovali po prvom kresťanskom cisárovi, neustále pribúdalo ľudí, ktorí volali po reforme a pravde. Títo ľudia boli systematicky umlčiavaní a vyhladzovaní. Prenasledovanie, ktoré kedysi cirkev sama zažívala, sa postupne stalo jej vlastným nástrojom na umlčanie hlasov, ktoré poukazovali na jej odpadnutie. Práve preto sa obdobie stredoveku často označuje ako doba temna.

Ako je možné vidieť napríklad v článku o malom rohu z Daniela 7. kapitoly alebo v knihe Zjavenie, biblické proroctvá hovoria o 1260 rokoch pápežskej nadvlády, počas ktorých bolo svetlo Písma takmer úplne zatienené.

V stredoveku sa Biblia dostala na zoznam zakázaných kníh a stala sa výhradným vlastníctvom cirkevnej hierarchie. Bola prikovaná k stenám knižníc a čítali ju len zriedkavo – dokonca aj samotní duchovní. Obyvatelia boli udržiavaní v nevedomosti a v zajatí povier. Neznalosť Biblie tak výrazne prispela k rozmachu pápežstva, ktoré na stáročia zabrzdilo rozvoj európskej civilizácie.

Aj v časoch najväčšieho temna sa však našli skupiny kresťanov, ktorí poznali Písmo, držali sa jeho pravdy a šírili Božie slovo medzi ľuďmi. Medzi tieto skupiny patrili najmä Valdenčania a Albigénci. Ich viera, ktorú po stáročia uchovávali a odovzdávali, sa zásadne líšila od falošných náuk Ríma. Ich učenie vychádzalo výlučne z Biblie a zo skutočnej kresťanskej viery.

Títo chudobní roľníci, žijúci v ústraní a odlúčení od sveta, neobjavili pravdu bojom s bludmi odpadnutej cirkvi. Ich viera bola dedičstvom po predkoch. Už samotná existencia ľudí, ktorí si uchovali vieru prvotnej cirkvi, neprestajne svedčila o odpadlíctve Ríma a vyvolávala rozhorčenú nenávisť i krvavé prenasledovanie.

Keby Rím dovolil, aby svetlo pravdy nerušene svietilo, hrozilo by, že ľudia by sa obrátili priamo k Bohu, čo by mohlo vážne podkopať moc pápežstva. Preto sa začalo strašné križiacke ťaženie proti týmto Božím deťom, ktoré našli útočisko v horách. Keď Rím rozhodol, že nenávidenú sektu Valdenčanov treba vyhladiť, pápež vydal bulu, v ktorej ich označil za kacírov a vyriekol nad nimi rozsudok smrti:

„Táto zhubná a ohavná sekta škodcov má byť rozdrvená ako hniezdo jedovatých hadov, ak sa odmietnu podriadiť.“ Wylie, sv. 16, kap. 1

Prenasledovanie tohto ľudu, ktoré trvalo celé stáročia, znášali títo bohabojní ľudia s trpezlivosťou a neochvejnosťou, čím oslavovali svojho Vykupiteľa. Napriek križiackym výpravám a neludskému prenasledovaniu neprestávali šíriť vzácnu pravdu a vysielali svojich misionárov. Tak Valdenčania niesli svedectvo o Bohu už stáročia pred narodením Luthera.

Rozptýlení do mnohých krajín zasievali semeno reformácie, ktoré vyrástlo v čase Viklefa, rozrástlo sa za Luthera a bude hlásané až do konca sveta tými, ktorí sú – rovnako ako oni – ochotní trpieť pre slovo Božie a svedectvo Ježišovo (Zjavenie 1:9).

Kľúčom k reformácii (náprave) cirkvi bola vždy Biblia, kniha, ktorá prináša Božie zjavenie svetu. Prvým reformátorom sa už v 14. storočí stal Ján Viklef. Jeho rozhodný nesúhlas s Rímom sa nikdy nepodarilo úplne umlčať. Po Viklefovi prišli ďalší, medzi nimi napríklad Ján Hus. Aj on verejne odsudzoval skazenosť cirkvi a všeobecný úpadok. Nechcel založiť novú cirkev, iba volal po náprave. Aj on, rovnako ako ostatní reformátori, sa stal terčom pápežských útokov.

Jedným z najvýznamnejších reformátorov sa stal aj mladý mních Martin Luther, ktorý 31. októbra 1517 pribil na dvere kostola svojich 95 téz, v ktorých kritizoval nebiblické tradície cirkvi. Ani jeho cieľom nebolo vytvoriť novú cirkev. Svoju cirkev miloval a venoval jej celý svoj život.

Keď však jeho srdce oslobodilo evanjelium, ktoré objavil v Biblii pripútanej reťazou ku kláštornej stene, nemohol mlčať a začal zvestovať dobrú správu o milosti a pokoji skrze vieru v spasenie v Ježišovi Kristovi. Objavil zásadnú pravdu – Božie priateľstvo si nemusíme zaslúžiť; Boh nám ho ponúka s otvorenou náručou.

Tisíce ľudí túžilo po svetle biblických právd a po Bohu, a tak začali nasledovať učenie tohto nemeckého profesora a kazateľa. No čo sa stalo, keď Luther zomrel? Jeho nasledovníci postavili ohradu a vyhlásili, že to, čo bolo dobré pre Luthera, je dobré aj pre nich. Vznikla tak luteránska cirkev. Nepokračovala však ďalej v reformácii, ktorú Martin Luther začal; zostala stáť na mieste.

Po istom čase vystúpil mladý muž, 26-ročný Ján Kalvín. Aj on miloval svoju cirkev a nemal v úmysle zakladať novú. Dozvedel sa o Martinovi Lutherovi a jeho učení. Keď v Ženeve študoval Písmo, objavil ešte viac biblických právd a spísal ich do diela „Inštitúcia kresťanského náboženstva“. Odkryl dlho zabudnuté pravdy Božieho slova, zahalené vrstvou prachu doby temna a stredoveku.

Aj Kalvín zomrel a jeho nasledovníci postavili múr okolo jeho učenia. „Budeme sa držať Kalvína,“ hovorili. Tak vznikli kalvinisti a reformovaná (presbyteriánska) cirkev. Neboli však ochotní ísť ďalej, než šiel Kalvín.

Prichádzali ďalší reformátori a objavovali nové pravdy. Ich nasledovníci sa však zvyčajne zastavili na poznaní svojho učiteľa a odmietli ísť ďalej. S určitou nadsádzkou možno povedať, že každý objavený kúsok pravdy viedol k založeniu novej kresťanskej cirkvi. Kongregacionalisti sa odtrhli od kalvinistov, baptisti vznikli z jedného krídla anglických kongregacionalistov, keď oživili pravdu o krste ponorením.

John Smyth opustil anglikánsku cirkev a otvoril cestu pútnikom do Nového sveta, ktorí túžili po náboženskej slobode. John Wesley sa od moravských bratov dozvedel o duchovnom raste a zrelosti v Kristovi a stal sa kazateľom metodistickej cirkvi. Stručne povedané, reformovaným cirkvám chýbal postoj, ktorý zastávali puritáni, nútení odlúčiť sa od anglikánskej cirkvi a utiecť do Nového sveta.

Zaväzovali sa slávnostným sľubom, že budú ako slobodný Boží ľud „spoločne kráčať po všetkých Božích cestách, ktoré poznajú alebo ešte len spoznajú“. J. Brown, Otcovia pútnici, s. 74 Týmto vyjadrili pravého ducha reformácie – hlavnú zásadu protestantizmu.

Puritánsky kazateľ John Robinson vo svojom rozlúčkovom prejave vystěhovalcom povedal:

„Nenachádzam slová, ktorými by som dostatočne vyjadril svoje poľutovanie nad stavom reformovaných cirkví, ktoré vo svojom náboženskom vývoji dospeli len na určitý stupeň a ďalej už nepostupujú, než kam dospeli reformátori. Luteráni sa nemôžu pohnúť ďalej než Luther… a kalvinisti, ako viete, ustrnuli tam, kde ich doviedol veľký Boží muž, ktorý však nepoznal všetko. To je bieda, nad ktorou treba nariekať, lebo reformátori vo svojej dobe horeli a šírili svetlo, ale nepoznali celú Božiu pravdu. Keby žili dnes, prijali by ďalšie poznanie práve tak ochotne, ako prijali to prvé.“ D. Neal, Dejiny puritánov, diel 1, s. 269

A ďalej varoval:

„Pamätajte na svoj cirkevný sľub, ktorým ste sa zaviazali, že budete kráčať po všetkých Pánových cestách, ktoré poznáte alebo ešte spoznáte. Pamätajte na svoju zmluvu s Bohom aj medzi sebou navzájom, že prijmete každé svetlo a každú pravdu, ktorá vyjde z Božieho písaného slova. Ale každú pravdu, skôr než ju prijmete, porovnajte a pomerajte s ostatnými pravdami Písma. Veď nie je možné, aby kresťanský svet vyšiel tak rýchlo z hustej protikresťanskej temnoty a naraz dospel k úplnej dokonalosti poznania.“ Martyn, diel 5, s. 70–71

Žiaľ, aj medzi puritánmi sa ich veľké ideály časom rozplynuli. Ale to je už iný príbeh. Samozrejme, že do tohto procesu obnovy neustále zasahoval Vatikán so svojimi mocenskými ambíciami. Na reformáciu odpovedal protireformáciou, bojoval proti „kácirom“, ktorí sa držali Božieho slova, a snažil sa priviesť „zblúdené deti“ späť do lona „matky cirkvi“. Netreba zvlášť zdôrazňovať, koľko nevinných životov bolo pri tom vyliatych…

Na začiatku 19. storočia objavil americký farmár William Miller (baptista) pozoruhodné biblické proroctvá o dobe konca a druhom príchode Ježiša Krista. Pri štúdiu Daniela 8:14 dospel k presvedčeniu, že Kristus sa čoskoro vráti na Zem. Tieto proroctvá študoval trinásť rokov bez toho, aby sa s niekým o svoje poznatky podelil. Až po priamej Božej výzve začal verejne kázať zásadné posolstvo: Ježiš Kristus sa čoskoro vráti.

Vzniklo veľké medzidenominačné adventné hnutie (advent = príchod Ježiša Krista), ktoré napokon prijalo presvedčenie, že dátum Kristovho návratu bude 22. októbra 1844. Ľudia skúmali biblické proroctvá ako nikdy predtým a tisíce sa k tomuto hnutiu pridávali. O to väčšie bolo ich sklamanie, keď sa 22. októbra 1844 nestalo vôbec nič. Ježiš neprišiel.

Po tomto veľkom sklamaní mnohí adventné hnutie opustili. Zostala však malá skupina baptistov, metodistov, luteránov, presbyteriánov, kongregacionalistov a ďalších, ktorí sa spojili a opätovne začali dôkladne skúmať Písmo. Uvedomovali si, že urobili chybu vo výklade, no otázka znela: kde?

Poctivým štúdiom Božieho slova pochopili, že dátum bol správny, ale pomýlili sa v určení udalosti, ktorá sa mala stať. Rok 1844 nebol rokom druhého príchodu Ježiša Krista, ale začiatkom iného zásadného diania – nebeského Dňa zmierenia, teda začiatkom predadventného súdu. Títo študenti Biblie pochádzali z rôznych cirkví a priniesli so sebou bohatstvo právd objavených reformátormi. Preto aj v ich spoločenstvách horel reformačný oheň.

Poctivým štúdiom Písma objavovali nové pravdy a prijímali ich do svojich životov. Nebola to ľahká cesta ani okamžitý proces, no počas rokov, pod vplyvom reformácie, ktorá sa začala o tri storočia skôr, táto skupina veriacich, ktorí študovali Božie slovo, znovuobjavila biblickú pravdu o súde poslednej doby, ktorý podľa proroctva začal v roku 1844.

Znovu objavili aj biblickú pravdu, ktorá bola počas temného stredoveku skrytá, zahalená a zabudnutá – pravdu o siedmom dni – sobote. Objavili pravdu o Ježišovom diele v nebeskej svätyni. Veľká reformácia sa teda neskončila Martinom Lutherom, Jánom Kalvínom ani Johnom Wesleym, ale pokračovala prostredníctvom tohto medzidenominačného hnutia, ktoré sa neskôr začalo nazývať Cirkev adventistov siedmeho dňa.

V dnešnej dobe existuje nespočetné množstvo možností pre človeka, ktorý hľadá pravdu. Existuje množstvo skupín, cirkví i siekt, ktoré sa vydávajú za stúpencov skutočnej pravdy. Našťastie máme k dispozícii určité indície, ktoré nám môžu pri hľadaní pomôcť. Boh nás nenecháva napospas každému učeniu, ale dáva nám kľúče, ako spoznať Jeho pravý ľud. Než sa pustíme do skúmania týchto kľúčov, chcem vás upozorniť na dve dôležité skutočnosti:

• Ak hľadáte dokonalú cirkev plnú bezchybných mužov a žien, pravdepodobne neuspete. Cirkev totiž tvoria ľudia – hriešni ľudia. Napriek tomu je spoločenstvo s veriacimi (aj nedokonalými) dôležité.
• Členstvo v cirkvi vám nezaručí spasenie. Spasenie je otázkou osobného rozhodnutia prijať Ježiša Krista a dovoliť Mu, aby sa stal Pánom vášho srdca. Biblia hovorí, že Boží ľud vyjde zo všetkých cirkví. Rozhodujúci je osobný vzťah s Kristom, ochota žiť podľa poznaných právd a ochota zachovávať Božie prikázania.

Ako by teda mala vyzerať pravá cirkev? Boh nám poskytol dve veľmi jednoduché a jasné vodítka, ktoré nás môžu v našom hľadaní pravdy viesť. Prvé merítko nachádzame u proroka Izaiáša 8:20:

„K zákonu a svedectvu! Ak nehovoria podľa tohto slova, niet pre nich ranného svetla.“ Izaiáš 8:20

Existuje neomylná metóda, pomocou ktorej môže každý zistiť, ktorá cirkev je pravou Božou cirkvou. Pevným štandardom pre posúdenie všetkých učení, doktrín, náboženstiev a cirkví je Biblia. Pri hľadaní pravej Božej cirkvi musíme každý kult, sektu či cirkev porovnávať s Božím slovom. Ak niekto učí niečo v rozpore s Bibliou, prorok Izaiáš hovorí, že im „nevzíde ranné svetlo“.

Áno, môžu mať časť svetla, ale čo je dobré na svetle zmiešanom s temnotou? Čo je dobré na pravde zmiešanej s lžou? Keby vám lekárnik dal fľaštičku s liekmi a povedal, že obsahuje veľa správnych piluliek, no aj niektoré, ktoré by vám ublížili, prijali by ste ju? Samozrejme, že nie. Vrátili by ste ju a žiadali iba čisté a bezpečné lieky. Selský rozum, ktorý nám Boh dal, hovorí jasne: Nespokojte sa s polopravdami. Hľadajte, kým nenájdete úplnú pravdu. To nás privádza k druhému jasnému a neomylnému merítku, ktoré ukazuje na pravú Božiu cirkev. Nachádzame ho v knihe Zjavenie, ktorú Boh dal najmä pre posledné časy.

„Drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať proti ostatnému jej potomstvu, proti tým, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježiša Krista.“ Zjavenie 12:17

Drak je identifikovaný v Zjavení 12:9 ako „ten dávny had, nazývaný diabol a satan“. Žena, na ktorú sa drak hnevá, je symbolom cirkvi (pozri napríklad 2. Korinťanom 11:2, kde Pavol prirovnáva cirkev k neveste Kristovej). Vidíme tu teda satana (draka), ktorý bojuje proti cirkvi, snaží sa zničiť spoločenstvo veriacich, ktorí zostávajú verní Kristovmu učeniu – označených ako ostatné potomstvo.

V Zjavení 12:17 Boh jasne uvádza rozpoznávacie znaky, ktoré budú charakterizovať pravý Boží ľud poslednej doby. Aké sú tieto znaky? Budú zachovávať Božie prikázania a budú sa držať svedectva Ježišovho. Aby nemohlo dôjsť k nesprávnemu výkladu, čo tým Boh myslí, je to znovu potvrdené v Zjavení 14:12:

„Tu sa ukáže vytrvalosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru Ježišovu.“ Zjavenie 14:12

Ako teda môžeme spoznať, kto patrí k Božiemu ľudu na konci času? Podľa Biblie sú to tí, ktorí zachovávajú Božie prikázania a verne nasledujú Ježiša. A čo sú Božie prikázania? Sú to Jeho dokonalé zákony, obsiahnuté v Desatore. Koľko z týchto desiatich prikázaní má pravý Boží ľud zachovávať? Všetky.

„Kto by totiž zachoval celý zákon, ale previnil by sa v jednom, previnil by sa proti všetkým.“ Jakub 2:10

To zahŕňa aj druhé prikázanie, ktoré hovorí o neklaní sa obrazom a sochám, ako aj štvrté prikázanie, ktoré znie:

„Pamätaj na sobotný deň, aby si ho svätil.“ Exodus 20:8 (NBK)

Čím ešte sa bude Boží ľud poslednej doby vyznačovať? Bude sa držať Ježišovho svedectva a bude Mu verný – bude mať živú vieru v Krista. Pravá cirkev na konci času nebude len zachovávať všetky Božie prikázania, ale bude aj svedčiť o celej pravde, ktorú Ježiš Kristus učil, bez ohľadu na to, či je táto pravda populárna alebo nepopulárna.

• Bude to ľud, ktorý verí, že Ježiš sa podieľal na stvorení neba a zeme a že bez Neho by nič nebolo, a bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí, že iba Ježiš je Pánom spasenia, že zomrel za hriechy sveta a vstal z mŕtvych, aby bol živým Pánom, a bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí v krst ponorením, tak ako bol Ježiš pokrstený počas svojho pozemského života, a bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí Ježišovmu svedectvu, že On je Pánom soboty, a bude sa snažiť byť Mu verný aj v zachovávaní sobotného dňa, a bude o tom svedčiť.
• Bude to ľud, ktorý verí tomu, čo Ježiš učil o smrti – že smrť je spánok, v ktorom človek čaká na vzkriesenie pri druhom príchode Krista, a bude o tom svedčiť.

Pretože sa bude držať Ježišovho svedectva, pôjde o ľud, ktorý bude šíriť nádej, že Kristus čoskoro príde, aby ukončil biedu a beznádej ľudstva. Existuje dnes na Zemi také spoločenstvo, ktoré je verné len Ježišovi Kristovi, Jeho Písmu a zároveň zachováva všetkých desať Božích prikázaní? Verím, že áno.

Kniha Zjavenia toto spoločenstvo neoznačuje ako denomináciu ani ako názov cirkvi, ale jednoducho ho opisuje ako „ostatné potomstvo ženy“ – teda ľudí verných Bohu a Jeho Slovu.

Samozrejme, netvrdím, že ľudia, ktorí nepoznajú biblické pravdy o krste, sobote alebo o iných otázkach, nemajú šancu na spasenie. Súd patrí Bohu a môžeme si byť istí, že bude súdiť spravodlivo. Náš Stvoriteľ vidí do našich sŕdc, pozná naše myšlienky aj postoje a bude nás súdiť podľa poznania, ktoré máme. Neviem, kto bude a kto nebude spasený – nie som Boh. Som však presvedčený, že pravý Boží ľud sa bude držať poznaných biblických právd, teda sa bude riadiť učením Písma a nie učením ľudí.

Jednoducho povedané, pravý Boží ľud by mal zaujať postoje, ku ktorým vyzýval puritánsky kazateľ John Robinson:

• odhodlanie chodiť po všetkých cestách Pána, ktoré človek pozná alebo v budúcnosti spozná,
• odhodlanie prijať každé svetlo a každú pravdu, ktorá vychádza z písaného Božieho slova,
• porovnávať a skúmať nové učenia vo svetle ostatných právd Písma skôr, než ich prijme.

Majster Jan Hus napísal:

„Od začiatku svojho štúdia som si urobil zásadu, že kedykoľvek spoznám správnejší názor, hneď opustím svoj menej správny a pokorne a radostne prijmem názor lepšie odôvodnený. To, čo vieme, je len nepatrný zlomok toho, čo nevieme.“ Jan Hus

Ak hľadáte pravú cirkev, porovnávajte jej učenie s Bibliou. Nedržte sa poloprávd, ale hľadajte pravdu.

Otázka, prečo existuje toľko kresťanských cirkví, úzko súvisí s biblickým učením o jednote viery a zároveň s realitou rozkolov a falošných učení, preto prirodzene nadväzuje na tému falošných učení, ktoré vznikali postupným odklonom od Písma; hlbší historicko-duchovný kontext tohto rozdelenia objasňuje aj oblasť babylonských náuk, kde sa sleduje miešanie biblickej pravdy s ľudskými tradíciami, a celé dianie zapadá do rámca kozmického konfliktu opísaného v tematike vesmírneho konfliktu; rozhodujúcim kľúčom k rozpoznaniu pravdy však zostáva Sola Scriptura – iba Písmo, ktoré poukazuje na Bibliu ako jedinú konečnú autoritu, a praktickú orientáciu v dnešnej náboženskej spleti pomáha rozvíjať aj výklad Písma, vedúci k rozlišovaniu medzi pravdou a bludom.